Vianoce

Zasa sú tu Vianoce. Len škoda, že na blate. Ale nevadí, nenecháme si tým pokaziť dobrú náladu, všakže? Tak šťastné a veselé a veľa veľa darčekov :-)))

P.S.: týmto sa chcem poďakovať Miriele za môj nový dizajn. Je to tu také iné, modré :-)
ďakujem.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ospravedlňujem sa, ale skorej sa vážne nedalo. Musela som sa učiť do školy na zápočtovky a popritom som kupovala aj darčeky a nejak nevyšiel čas na písanie. Ale sľubujem, že cez sviatky sa posnažím niečo napísať. Teraz tu ale máte dvanástu kapitolu (už). Tak príjemné čítanie :-)
P.S.: nenašla som k tejto kapitole vhodnú hudbu, tak mi môžte dať tip čo by sa k tomu hodilo



12. kapitola

V stredu ráno nemohla Eireen uveriť, že dnes pôjdu na štadión, aby sa mohli pozerať na rodeo. Josh im dal dokonca VIP lístky, ktoré im umožňovali sedieť v prvej rade. A aby toho nebolo málo, mohli sa ísť pozrieť aj na kone, na ktorých sa bude jazdiť. Nič viac si nemohla priať. Rebeca zavolala aj Martina, pre ktorého síce nemali lístok, ale preňho to nebol problém zohnať si jeden.

Martin pre nich prišiel práve včas. Gillian ich obe vyprevádzala z domu.

„Dávajte na seba pozor a nechoďte blízko k ohrade, je to nebezpečné. Keď príde ocko o týždeň z práce domov, budeš mu musieť všetko porozprávať, Eireen. Vieš, aký je zvedavý,“ povedala dcére Gillian.

„Neboj sa, mami, všetko si zapamätám a budeme dávať na seba pozor,“ usmiala sa na mamu Eireen. „Veď predsa ide s nami aj Martin.“ Dodala.

„Veď práve,“ povedala Gillian, keď už obe dievčatá vykročili smerom k Martinovmu autu.

„Ahojte, pripravené?“ spýtal sa ich.

„To si píš, veď sedíme na VIP miestach. Ktovie, kto všetko tam bude pri nás. Už sa nevieme dočkať toho dobrodružstva,“ rozhovorila sa Rebeca a pobozkala Martina.

Eireen vedela, že to nie je ich prvý bozk. Rebeca jej o tom prvom bozku už povedala. Stalo sa to vtedy, keď boli spolu s Martinom večer na prechádzke, pretože bol krásny deň a bolo pekné počasie.

„Vidíš tie hviezdy? A ten mesiac? Nie je to nádherné? Celá obloha vyzerá ako keby vedela, že taká je najkrajšia. A pozri sa do vody. Ako sa tam všetko trblieta. Ja som taká šťastná, že sme tu. Milujem toto mesto a...“

Martin neodolal. Ako ju tak videl v tom mesačnom svetle, vedel, že to musí urobiť. Bola nádherná. Vôbec nevnímal, čo hovorí, sústredil sa len na jej pery a keď sa k nemu znova otočila, pobozkal ju. Rebeca bola najprv zaskočená, pretože to nečakala. No on ju dokonale ovládol a ona mu podľahla. Keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli, Martin jej povedal: „Ty miluješ toto mesto, ale ja milujem teba. Ešte s nikým mi nebolo tak dobre ako s tebou a to sa nepoznáme veľmi dlho.“

„Keby si chvíľku počkal, to isté by som povedala ja tebe. Takto ti to poviem až teraz. Milujem ťa a je mi jedno, že sa dlho nepoznáme. Nič to na tom nemení,“ povedala mu Rebeca a pokračovali tam, kde skončili.

Keď Rebeca toto všetko rozprávala Eireen, tá sa tešila spolu s ňou. Ale v kútiku duše jej aj závidela, že má také šťastie, že stretla práve Martina, ktorý je taký slušný a pozorný. Dúfala, že takého stretne raz aj ona, aby nemusela stále myslieť na Nicholasa a čo by bolo keby sa tá strašná vec nestala.

„Už sme tu, nech sa páči, vystupovať,“ oznámil Martin a všetci vystúpili z auta.

Poobzerali sa okolo seba a všade videli ľudí. Celý most aj chodníky s parkoviskom boli plné tlačiacich sa ľudí. Oni mali šťastie, že túto procedúru absolvovať nemuseli. Pri VIP vchode boli len 3-4 ľudia, takže oni boli vybavení hneď.

Do začiatku ostávala ešte trištvrte hodina, takže mali ešte čas na to, aby sa mohli ísť pozrieť na kone. Martin ich nemal veľmi v láske, preto sa rozhodol, že pôjde kúpiť nejaké občerstvenie. Rebeca s Eireen boli vo svojom živle, obklopené nádhernými koňmi, divokými aj už skrotenými. Na každom z nich boli krásne sedlá a všade naokolo pobehovali kovboji, mladí aj starí, ktorí dúfali, že tento rok vyhrajú.

Po pol hodine strávenej medzi boxmi sa vrátili na svoje miesta. Martin tam ešte nebol a vedľa Eireeninho miesta bolo ešte jedno voľné.

„Mať tak aspoň jedného koňa, to by som brala. A videla si tých kovbojov? Nevedela by som si vybrať,“ rozplývala sa Rebeca.

„Ty už jedného kovboja máš, zabudla si? Ale namiesto na živých tátošoch jazdí na štvorkolesových. To ti nestačí? Mne pripadáte ako zamilovaný pár, ktorý nevie bez seba vydržať ani chvíľu.“ Pripomenula Rebece Eireen.

„Ja viem, ja viem, ale ty si mala na výber,“ usmiala sa Rebeca.

„Ja? Keby som si ja mala hľadať chalana, tak je väčšia pravdepodobnosť, že mi nejaký spadne rovno k nohám, ako že si ho nájdem sama,“ vyhlásila Eireen.

„Bum,“ ozvalo sa pri nich odrazu. Obe sa zľakli, pretože sa vôbec nesústredili na okolie. Obrátili sa tým smerom a keď uvideli, čo to buchlo, Rebeca ani nerozmýšľala a hneď posotila Eireen, aby len nesedela a pomohla tomu, kto spadol a nenápadne na ňu žmurkla. Tá nevedela, ako sa zachovať a tak sa zohla dolu po veci, ktoré teraz ležali rozhádzané na zemi. Lenže v tom momente sa zodvihol aj ten, čo spadol. Dopadlo to tak, že obaja do seba narazili hlavami.

„Prepáč, si v poriadku? Vôbec som ťa nevidel.“ Ospravedlňoval sa neznámy starostlivo.

„Áno, je to dobré. To ja by som sa ťa mala spýtať, ty si spadol,“ povedala Eireen a popritom si šúchala rukou čelo.

„Ja som v poriadku. Nič sa mi nestalo. Teraz musím pozbierať všetky tieto veci. Naozaj si OK?“ Spýtal sa, pozrel sa na Eireen a ukázal na jej čelo.

„Myslím, že to prežijem,“ usmiala sa na neho a konečne sa naňho aj poriadne pozrela.

Tmavohnedé, trošku dlhšie vlasy a oči, ktoré mali zvláštny odtieň modrej, aký doteraz nevidela. Lícne kosti zvýraznené a brada hranatá, presne tak, ako sa jej to na chlapoch páčilo.

Počas tohto skenovania ani nezaregistrovala, že prišiel Martin a oznámil Rebece, že niekoho stretol, tak trošku meškal. Rebeca mu v skratke povedala, čo sa stalo a naznačila mu, aby teraz nevyrušoval. Medzitým, Eireen spolu s neznámym chalanom skončili so zbieraním vecí a sadli si na svoje miesta.

„Ďakujem za pomoc a ešte raz, prepáč za tú hlavu. Inak, ja som Sebastian Torres,“ povedal a podával Eireen ruku. Tá mu tiež podala ruku, ale nevydala ani hlásku. Len sa na neho usmievala.

„Ona sa volá Eireen McCalvinová, ja som Rebeca Reyesová a toto je Martin Lloyd. Teší nás,“ ujala sa slova Rebeca a zamávala mu.

„Ahoj, ja som Eireen,“ spamätala sa Eireen a konečne sa mu predstavila.

„Aj mňa teší, že vás spoznávam,“ povedal Sebastian a v tom momente sa už z reproduktorov ozval hlas, ktorý oznamoval, že súťaž sa začína.

Sorry

Prepáčte, že sem neprispievam s ničím, ale vážne teraz nemám čas. Neviem, kedy pribudne nová kapitola, tak musíte byť trpezliví, veď trpezlivosť ruže prináša :-)
Ale sľubujem, že moja neprítomnosť nebude dlho trvať. Ešte tento týždeň nejako musím prežiť a potom sem určite niečo pribudne. Tak dúfam, že ste na mňa nezanevreli a ste mi naďalej verní. Ďakujem :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Táto kapitola je dosť zaujímava. Teda aspoň podľa mňa. Je tu niečo, čo som videla na vlastné oči a dala som sem aj video, nie je moje, ale niekoho, kto tam tiež bol (nie je to bohvieaká kvalita, ale aspoň budete mať predstavu, ako to tam vyzeralo).
A túto kapitolu by som chcela venovať jednému chalanovi, ktorý si to právom zaslúži. Určite sa tu spoznáš, tak snáď sa ti to bude páčiť :-)



11. kapitola

Piatok, 4. júla, začal Stampede.
Eireen s Rebecou vyrazili ráno z domu, presne ako sa dohodli. Vystúpili z vlaku až pri knižnici a ako Rebeca predpokladala, už tam bolo dosť ľudí na to, aby si nemali kam sadnúť. Všetky miesta na malých tribúnach popri ceste už boli obsadené a podaktorí si priniesli vlastné rozkladacie stoličky. Onedlho už bola križovatka zaplnená domácimi, ale aj turistami, ktorí možno ešte nič podobné nezažili.
Eireen si myslela, že to bude nejaký obyčajný malý sprievod a nie poriadny dvojhodinový, počas ktorého uvidí veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo. Zo začiatku išli Škóti v kiltoch rôznych farieb, mažoretky, muzikanti, neskôr národnostné menšiny, ktoré žijú v Calgary. Eireen najviac vyrazil dych chlap, ktorý sedel na býkovi a ten ho na slovo poslúchal. Nechcela si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa splašil z tej hlasnej hudby, čo sprevádzala celý sprievod.
Ale nič také sa nestalo, a tak si ďalej mohla vychutnávať pohľad na nespočetné množstvo koní, na ktorých sedeli kovboji alebo Indiáni. Tých videla naživo po prvýkrát a pripadali jej všetci rovnakí. Tmavá pokožka, dlhé čierne vlasy, strapce na rukách. Podaktorí boli ale oblečení tak, ako to vídala vo filmoch. Na sebe nemali skoro nič, perá vo vlasoch a svoje kone mali pomaľované rôznymi farbami, otlačenými rukami a znakmi.
„Nevieš, z akých sú kmeňov? Z nápisov čo držali, sa mi to nepodarilo zistiť,“ spýtala sa Eireen Rebecy.
„Už som tu síce štvrtýkrát, ale vôbec netuším. Ale ak ťa to veľmi zaujíma, mám jedného spolužiaka, ktorý má známeho a ten má tuším niečo so Stampedom spoločné. Neviem presne, čo robí, ale spýtam sa,“ usmiala sa na Eireen a tá len spokojne prikývla.
Ďalej pozorne sledovala rôzne koče, povozy, keď tu zrazu z diaľky započula krik a tleskot. Postupne sa to približovalo k nim až nakoniec zistila, čo to spôsobilo. Ku koncu celého sprievodu pochodovali vojaci a námorníci, takže všetci Kanaďania sa postavili a tlieskali. Vtedy sa dalo zistiť, ktorí sú domáci a ktorí turisti. Najväčší potlesk zožal asi tank, ktorý sa presne v strede križovatky otočil a hlaveň mal namierenú rovno na miesto, kde stáli Rebeca a Eireen. Obe sa na seba začudovane pozreli a rozosmiali sa. Keď vojaci odpochodovali, sprievod sa blížil ku koncu.
Eireen započula ako niekto kričí na Rebecu. Tá sa otočila tým smerom a vyčarila na tvári úsmev.
„Josh, ahoj, teba som tu teda nečakala,“ začala Rebeca.
„Ahoj, no vidíš, som tu. Rád ťa vidím. Čo máš nové?“ spýtal sa jej Josh.
„Och, prepáč. Chcem ti niekoho predstaviť. Eireen, toto je Josh, spolužiak. Josh, toto je Eireen. Nedávno sa vedľa nás nasťahovali.“ Predstavila ich Rebeca.
„Josh ti zoženie všetko, čo budeš potrebovať. Od počítačov cez súčiastky do auta, rôzne outdoorové vybavenie a čo je najlepšie, keby si ešte chodila do školy, tak aj poznámky a úlohy. Radosť mať ho za spolužiaka a za kamoša,“ dokončila vetu Rebeca.
„Nemusela si ma až tak vychváliť, ale asi to bude pravda. Josh, teší ma,“ usmial sa na Eireen.
„Eireen,“ opätovala mu úsmev a podala mu ruku.
Na to, že je o rok mladší, vôbec na to nevyzerá. Tipovala by som mu viac ako 20 rokov a nie menej, zhodnotila Eireen.
„Prvýkrát na Stampede?“ spýtal sa Josh.
„Áno, ale bolo to veľmi pekné,“ odpovedala Eireen.
„To ešte nič nebolo. Počkaj až uvidíš tie súťaže. To bude adrenalín. Mám dva lístky na budúci týždeň na rodeo. Nemám ich teraz komu dať, tak ak chcete, môžu byť vaše. Dúfam, že máš rada kone.“
„Samozrejme, kone milujem, ale rodeo sa mi zdá nebezpečné.“
„Rodeo na býkoch je nebezpečnejšie. Takže dohodnuté. Rebeca, zajtra ti tie lístky prinesiem a teraz sa s tebou potrebujem pozhovárať. Pôjdeme do parku?“ spýtal sa Josh.
„Môžeme, myslím, že Eireen ešte v parku nebola,“ súhlasila Rebeca a vydali sa k Bow River. Nebolo to ďaleko od centra, len pár ulíc.
Našli si miesto, kde nebolo veľa ľudí, ktorí by ich rušili.
„Tak, o čo ide? Možno ti poradíme obidve.“
„Ide o mňa a o Alex,“ začal Josh. „Celý týždeň som len s ňou a jediný deň, kedy môžem byť s kamošmi, je piatok. Ona to nevie pochopiť a ja mám potom výčitky, keď ju vidím, ako sa kvôli mne trápi. Ľúbim ju, aj ona mňa, ale nemôžem byť s ňou stále. Niektorí kamoši sa so mnou už nebavia, lebo keď som s nimi, mám zlú náladu a potom sa to prenesie aj na nich a z večera nemáme nič. Čo mám robiť, aby som všetkých nestratil a hlavne nie Alex?“ so zúfalstvom v očiach sa pozrel na Rebecu a potom aj na Eireen.
„Počkaj chvíľu, musím všetko spracovať, lebo toľko informácií je na mňa veľa. No podľa mňa by si sa s ňou mal porozprávať a vysvetliť jej, že ti na nej záleží, ale máš ešte aj kamarátov, ktorí ťa tiež potrebujú. Čo povieš, Eireen?“ pozrela sa na kamarátku a naznačila jej, aby niečo povedala aj ona.
„Lenže ja už som jej to vysvetlil a ona ako keby ma nepočúvala. Neviem, či to má ešte zmysel,“ dodal Josh.
„Ja neviem, čo by som robila na tvojom mieste. S Nicholasom som také problémy nemala.“ Pri pomyslení na Nicholasa jej vyschlo v krku, ale pokračovala. „Ak to zašlo do takéhoto štádia, že sa od teba nevie odpútať, chce byť stále len s tebou, predstav si, aké by to bolo, keby ste boli manželia. Lenže ak ty o vás dvoch pochybuješ už teraz a aj napriek šťastným momentom, ktoré ste spolu zažili, si nevieš predstaviť váš život do budúcna, tak to je už vážny problém. Vraví sa, že ak niekoho ľúbiš, daj mu slobodu. Ale podľa toho, čo si vravel, tak ona ti veľa slobody asi nedopraje. Nepoznám vás, tak odo mňa je to asi všetko.“ Dokončila Eireen a snažila sa o úsmev.
„Ďakujem za rady. Snáď sa to dá nejako do poriadku. Ešte šťastie, že som ťa tu Rebeca stretol. Rád som ťa spoznal, Eireen.“ Stihol ešte dopovedať, keď v tom mu zazvonil mobil. Pozrel, kto mu volá.
„Alex,“ s povzdychom povedal a prijal hovor.
„Už ma zháňa. Musím sa rozlúčiť. Ešte raz, tešilo ma. Zajtra ti prinesiem tie lístky. Tak ahojte.“ Rozlúčil sa a už ho nebolo.
Eireen prekvapene pozrela na Rebecu. „Ako dlho sú spolu?“
„Niečo okolo roka. Prečo?“
„Len tak, zaujímalo ma to a nestihla som sa ho na to spýtať,“ odpovedala Eireen.
Neskôr večer, keď už ležala v posteli, zaspávala so spomienkou na Nicholasa. Mali sa veľmi radi a nikdy neriešili žiadnu krízu, ktorá by ohrozila ich vzťah. Až do jeho smrti bolo všetko v poriadku.
„Ach, Nicholas, tak veľmi mi chýbaš,“ zašepkala a po tvári jej začali tiecť slzy.

Zas o rok staršia

V jedno krásne decembrové ráno, presne o pol 3, som prišla na tento svet. Z toho vyplýva, že dnes mám narodeniny. Už mám 21 rokov, takže ak by som chcela ísť náhodou do USA alebo znovu do Kanady, už by som aj legálne mohla piť. To je výhoda, čo? :-)



Ak ma ešte nepoznáte, o čom pochybujem, v krátkosti vám o sebe poviem.
Chodila som na 8-ročný gympel v Trnave, teraz študujem už tretí rok na Trnavskej univerzite na pedagogickej fakulte. Už mám za sebou aj jedny štátnice, keďže nám ich presunuli z februára na september. Práve teraz pracujem na bakalárke, popritom sa začínam učiť na skúšky a keď sa podarí, tak aj píšem poviedku, ktorú môžete nájsť práve na tomto blogu.
Som strelec a väčšina strelcov má rada prírodu a zvieratá. Ja nie som žiadna výnimka, aj keď nemusím nič malé s viacerými očami (pavúky) alebo s viacerými nohami ako 4 (škaredý hmyz). Milujem kone a keby som mala možnosť, rada by som chodila na jazdecký, ale bohužiaľ.
Mám mladšieho brata, ktorý ma niekedy dosť štve, ale je to môj brat a mám ho aj tak rada.
Ako ďalšie milujem knihy a ich vôňu. Keby som mala spočítať všetko, čo som už prečítala, neviem, či sa dorátam :-) (ak by ste mi chceli kúpiť nejaký darček k dnešným narodeninám, kniha vždy poteší)
Čo sa hudby týka, nemusím zrovna hip-hop a rap, aj keď celkom mám obľúbeného 50 Cent-a. Ale radšej počúvam niečo pomalé a keď nemám náladu, tak si pustím buď Apocalypticu alebo niečo podobné. Pri takej hudbe sa mi aj najlepšie tvorí.

Čo dodať na záver? Som obyčajná baba, ktorá sa vie tešiť z maličkostí a nie je náročná. Aj keď chalan s autom a veľkým domom, záhradou a peniazmi by nebol zlý :-)))


Úplne na záver by som chcela povedať, že pred tromi rokmi, presne 1.12. 2006 sme mali stužkovú .To boli krásne časy. Nevyšiel mi čas aby som o nej napísala, tak len takto :-)