27. januára 2010

Závislá




Robbieho Williamsa vám asi netreba predstavovať. Po krátkej prestávke sa znova hlási s pesničkou You know me, do ktorej som sa hneď od prvého počutia zaľúbila.
Klip je velice zaujímavý a preto je taký dlhý, pretože na konci je pár okamihov z vytvárania celého klipu.
Pozn.: na začiatku má úžasný znudený výraz :-)

No nemáte ho radi?

15. januára 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Som v škole, nemám čo robiť, tak som sa rozhodla, že vám sem dám ďalšiu kapitolu. To je plus. Ale mínus je to, že som ešte nezačala písať ďalšiu, takže si budete musieť ešte počkať. Som si istá, že mi to ale odpustíte :-)
Tak snáď sa vám táto kapitola bude páčiť. Enjoy :-)))


14. kapitola:


„I feel good
I knew that I would now
I feel good
Ooooh
I knew that I would now
So good
So good
I got you...“

Eireen buchla po budíku a keď zistila, koľko je hodín, v tom momente sa prebrala.
„Preboha, zaspali sme,“ vykríkla a ponáhľala sa zobudiť otca.
„Ocko, vstávaj, zaspali sme. Zle som si nastavila budík. Súťaž sa o chvíľu začína. Počuješ? Vstávaj!“ zatriasla ním Eireen a rýchlo sa ponáhľala do svojej kúpeľne.
Paul rýchlo urobil to isté a o15 minút už obaja sedeli v aute. Mali necelých 10 minút na to, aby sa presunuli z jedného konca mesta na druhý.
Lenže ako sa deň začal, tak aj pokračoval. Ako naschvál im v ceste zavadzala havária a posúvali sa len veľmi pomaly.
„Toto už nestihneme, prídeme neskoro,“ so zúfalstvom v hlase si vzdychla Eireen.
„Neboj sa, uvidíš ho ako súťaží, sľubujem,“ snažil sa ju upokojiť Paul.
Lenže splnilo sa to, čo Eireen predpokladala. Prišli neskoro. Boli pri vchode, keď vtom začula zaznieť výstrel, ktorý odštartoval súťažiacich.
V tom istom okamihu sa Sebastian pozrel tým smerom, kde predpokladal, že uvidí sedieť Eireen. Ale nikde jej nebolo. Neprišla. Sľúbila mu, že príde, no nesplnila to. Sklamala ho.
Nemal už čas nad tým ďalej premýšľať, musel sa sústrediť na dráhu a na kone. Chcel predsa vyhrať. Sľúbil to. A on to aj splní. Rozhodne chytil do rúk opraty a popohnal kone vpred.
Eireen dobehla na svoje miesto v čase, keď už boli všetci traja súťažiaci asi v tretine dráhy. Ona stála na mieste, kde bola dráha asi v polovici. Neváhala a pristúpila tesne k ohrade.
„Sebastiaaan, do toho!!!“ zakričala naňho z celého hrdla a dosiahla tým presne čo chcela. Na malý moment sa na ňu pozrel, usmial sa a ešte viac zrýchlil. Do cieľa nakoniec prišiel ako prvý. Vyhral.
Eireen sa rýchlo ponáhľala za ním, lenže nechceli ju pustiť. Dostala sa k nemu až keď on sám ochranke povedal, že je to v poriadku.
„Kde si bola? Už som si myslel, že neprídeš. Ale bol som nesmierne rád, keď som ťa potom uvidel. Dodržal som sľub. Vyhral som.“ Žiarivo sa na ňu usmial.
„Gratulujem. A je mi ľúto, že som tu nebola od začiatku. Ako by nestačilo, že sme zaspali, ešte nás aj zdržala havária...“ ospravedlňovala sa mu.
„Dúfam, že vy ste neboli jej účastníkmi.“ Zatváril sa ustarostene.
„Našťastie nie.“ Záporne pokrútila hlavou.
„To som rád. A kde je tvoja ukecaná kamarátka Rebeca?“ spýtal sa Sebastian, pretože ju nikde nevidel.
„Nemohla prísť, lebo sa jej zmenil program. Martin ju niekam vzal. Som tu s otcom. Predstavím ti ho, keď ho nájdem.“ Povedala Eireen a po chvíli sa jej to aj podarilo.
„Ocko, toto je Sebastian Torres. Hovorila som ti o ňom. Práve vyhral súťaž. Sebastian, toto je môj otec.“ Predstavila ich.
„Sebastian. Teší ma, pán McCalvin.“ Usmial sa na Paula a potriasol mu rukou.
„Paul. Aj mňa teší. A gratulujem k výhre.“ Opätoval mu úsmev.
„Ďakujem. Mal som dobrú povzbudzovačku,“ povedal Sebastian a žmurkol pri tom na Eireen.
„Dovoľte mi, aby som pozval vašu dcéru na dnešnú oslavu k nám domov. Bude tam veľa ľudí, aj kolegov. Bývame blízko Calgary, 30 km západne. Prišiel by som po ňu, ak by to nevadilo.“ Obrátil sa znovu na Paula.
„To sa musíš spýtať jej, či príde. Ja za ňu nemôžem rozhodovať. Musí sa rozhodnúť sama,“ povedal Paul a ukázal na dcéru.
Bože, prečo sa to muselo stať práve mne? Mám ísť alebo nie? To je otázka. Pôjdem? Nepôjdem? Pôjdem? A veď čo by sa mi malo stať? Aspoň sa zabavím.
„No, neznie to zle, tak prečo nie?“ rozhodla sa.
„Super, o piatej po teba prídem. Môže byť?“
„Dobre, už sa teším.“ Prisvedčila.
„Fajn. Teraz ale musím ísť, fotografi a novinári čakajú. Prepáčte.“ Ospravedlnil sa.
„Nevadí, veď si slávny,“ usmiala sa naňho Eireen a o chvíľu im už Sebastian zmizol v dave.
„Ten chlapec je milý. Páči sa ti?“ spýtal sa Paul Eireen v aute cestou domov.
„Ale oci.“
„Ok, chápem. Už nemám žiadne otázky.“
O piatej, ako sa dohodli, prišiel Sebastian po Eireen. Cesta netrvala dlho, len asi 20 minút.
„Je to tu krásne. Nádherná príroda, okolie. Ani sa mi nechce veriť, že sme tak blízko takého veľkého mesta. Vážne, je to tu úžasné,“ rozplývala sa Eireen.
„Ja mám tiež ten pocit. Ale za tie roky som si na toto už zvykol a v meste by som nebýval ani za svet. Poď, ukážem ti to tu, kým tu ešte nie sú hostia,“ vzal ju za ruku a ťahal k blízkej stodole.
„Tu sa bude konať oslava, už sa to tu chystá. A mám pre teba jedno prekvapenie. Asi nevieš, kto je to Clay Walker, že?“ spýtal sa a keď videl, že Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračoval.
„Je to výborný country spevák z Texasu. Súhlasil, že tu bude dnes spievať len pre nás. Uvidíš, jeho pesničky sa ti budú páčiť.“
„Uvidíme, lebo country hudbu som doteraz veľmi nepočúvala.“
„Á, tak tu si,“ ozvalo sa zrazu za nimi.
„Jason, nemusel si nás tak vyľakať. Keď už si tu, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil. Eireen, toto je môj brat Jason. Jason, toto je Eireen, moja...“ nevedel čo povedať, ale Eireen ho zachránila.
„...kamarátka. Som rada, že ťa spoznávam.“ Usmiala sa naňho.
„Ja som tiež rád. Chcel som ti len oznámiť Sebastian, že otec ťa čaká v dome. Neviem, čo potrebuje, ale máš za ním ísť.“
„Dobre, odkáž mu, že hneď som tam.“
„Ako keby to už bolo vybavené. Len nech vám to dlho netrvá, vy holúbkovia. Keď vidím, ako sa na seba pozeráte, normálne vám závidím. To ja s Elizabeth...“ jeho hlas postupne zanikol ako od nich odchádzal.
„Jeho si nevšímaj. On je stále taký. Poď, ukážem ti ešte kone.“
Po ceste k ohradám Eireen rozmýšľala nad tým, čo povedal Jason.
To sa vážne na seba tak pozeráme, že každému pripadá akoby sme spolu chodili?
Eireen nechcela uveriť, že sa tak rýchlo znova zamilovala do chalana, ktorého takmer vôbec nepozná. Ale zdá sa, že je to možné.
Takéto myšlienky jej chodili po rozume dovtedy, kým jej Sebastian neukázal Hectora.

9. januára 2010

Thank you

Vďaka, že ste ostali verní tomuto môjmu blogu. Dokazuje to aj návštevnosť, ktorá presiahla už magickú 3000-ku. Síce tu nemám počítadlo od začiatku a nie je to veľa, ale ja som spokojná. Len by som chcela, aby mi písali komentáre aj ľudia, ktorí si to tu prečítajú a nič po sebe nezanechajú. Potom si budem môcť pozrieť aj ja váš keď máte.
Tak to by bolo asi všetko. A ešte raz ďakujem :-)

2. januára 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som vám chcela zaželať všetko dobré v novom roku, nech máte pevnú vôľu pre svoje predsavzatia, aby ste prežili krásne chvíle so svojimi najbližšími a aby bol tento rok lepší ako ten starý.

A teraz ku kapitole. Po hrozne dlhom čase som sa konečne prinútila napísať ďalšiu kapitolu, tak vám sem môžem už dať tú, čo som mala už dávno napísanú. Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať, ale sľubujem, že sa polepším. Vážne :-)

Čo sa pesničky týka, mne sa hrozne páči, tak som ju sem musela dať. Možno podľa vás bude pasovať ku kapitole, možno nie. Nechám to na vás.



13. kapitola
„Vyzerala som ako idiot, ako blázon, ktorý sa len usmieva,“ pošepkala Eireen Rebece, keď Sebastian s niekým telefonoval.
„Tak trošku, ale zdá sa, že si naňho urobila dojem, pretože z teba nemohol spustiť oči,“ s úsmevom povedala Rebeca.
„Ďakujem, to si ma upokojila,“ odpovedala jej Eireen, ale tiež sa usmiala.
„Drž sa, vydrž! Áno, dokázal si to. On to dokázal,“ nadšene zrazu vykríkol Sebastian a objal Eireen. V tom momente sa ale spamätal a odtiahol sa. „Prepáč, ale nikto v okolí nie je, koho by som mohol objať.“
„To je v poriadku. Vyhral niekto, koho poznáš?“ spýtala sa Eireen.
„Áno, poznám ho veľmi dobre. Je to môj starší brat Jason.“
„Tak potom blahoželám. Určite budete dnes oslavovať.“
„To je jasné, ale ja budem menej, pretože o týždeň súťažím ja,“ povedal Sebastian.
„To vážne? Tak budem držať palce. A v akej disciplíne?“
„Budem sa snažiť prísť ako prvý do cieľa na voze ťahanom koňmi. Je to dosť ťažké, pretože vo voze býva ešte sud, ktorý nesmie vypadnúť. Ale sľubujem, že vyhrám, ak ťa tu uvidím,“ navrhol jej.
„No, ja neviem. Nemám ani lístky.“
„Lístky nechaj na mňa, to je maličkosť,“ povedal jej Sebastian a pozrel sa na Eireen psími očami.
„Ešte si to rozmyslím,“ povedala ona.
„Už si to rozmyslela, príde, za to ti ručím,“ ozvala sa Rebeca, ktorá tajne počúvala ich rozhovor.
Eireen na ňu pozrela pohľadom veď-počkaj-toto-ti-neodpustím. Rebeca sa tvárila akože nič nezaregistrovala, len sa na Eireen usmiala a otočila sa späť k Martinovi.
Eireen nakoniec súhlasila a keď už po súťaži sedeli všetci traja v Martinovom Lexuse RX 350, povedala Rebece: „Ty si hrozná dohadzovačka. Keď už to musíš robiť, nemôžeš aspoň menej okato? Si teraz o mne myslí, že sa neviem sama rozhodnúť.“
„Tak prepáč, ale keď som počula, že ťa volá, aby si sa na neho prišla pozrieť, už som to nevydržala a musela som zasiahnuť, aby si nespravila nejakú hlúposť. Počkaj, ešte mi budeš ďakovať,“ mierne urazene povedala Rebeca.
Večer po príchode domov oznámila Gillian Eireen, že otec sa vráti domov skôr. O 4 dni, teda v nedeľu, je doma.
„A ako bolo na štadióne? Ja som to sledovala v televízii a našťastie sa nestala žiadna nehoda. Páčilo sa ti tam?“ spýtala sa Gillian.
„Bolo to fajn, nečakala som, že to bude až také dobré. Veľa ľudí, ktorí neskrývali svoje emócie. Hlavne keď vyhral ten Jason Torres. Všetci boli nadšení, bolo to jeho prvé veľké víťazstvo a asi to nikto nečakal.“
„Ako to vieš?“
„Mám svoj zdroj z prvej ruky. Idem si ľahnúť, po dnešnom dni som dosť unavená. Dobrú noc,“ zaželala Eireen mame a pobrala sa do svojej izby.
Keď zaspávala, nemohla prestať myslieť na Sebastiana. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, ale ani za svet si nemohla spomenúť odkiaľ.
Ako jej na viečka sadal spánok, začal sa jej snívať zvláštny sen. Cválala na koni po lúke za mestom. Odrazu začula za sebou ďalšieho koňa, tak sa otočila v sedle, aby zistila, kto to je. Pripadal jej známy, ale nestihla zistiť, odkiaľ ho pozná, pretože sa obrátil a už len videla ako sa postupne približuje k priepasti. Chcela ho zastaviť, no kôň ju neposlúchal.
„Niééé, stoj, zastav!“ kričala počas cvalu, ale márne. Jazdec urobil na koni ďalší krok a už ho nebolo. Zmizol jej z dohľadu priamo do priepasti.
„Niééé!“ Eireen sa zobudila na vlastný výkrik, ktorý akoby stále počula. V tom momente sa otvorili dvere na jej izbe a dnu vošla jej mama, ktorá ju hneď zobrala do náruče.
„Pšššt, už je dobre, bol to len zlý sen, som tu pri tebe. Zobudili ma tvoje výkriky a zľakla som sa. Si v poriadku?“ vyľakane sa spýtala Gillian.
Eireen nebola schopná odpovedať, len sa na mamu pozrela a rozplakala sa.
„Prečo musím ešte aj v snoch zažívať nešťastie? Nemám ho dosť aj bez toho?“ vzlykajúc sa spýtala Eireen.
„Sú to len sny, nemôžeš ich brať tak vážne. Teraz na ten sen zabudni a snaž sa zaspať. Ostanem tu pri tebe ak chceš,“ navrhla jej mama.
„Chcem ti niečo povedať,“ začala Eireen pomaly. Mama jej posunkom hlavy naznačila, aby pokračovala.
„Možno sa ti to bude zdať šialené,“ pokračovala Eireen napokon, „ale videla som Nicholasa. Snívalo sa mi s ním. Prišiel sa so mnou rozlúčiť...“ hovorila najprv neisto, no napokon mame postupne vyrozprávala celý priebeh sna, čo sa jej sníval prvú noc v Calgary. A rovnaký sen sa jej vlastne sníval aj teraz. Déja vu.
Povedala mame aj to, že sa na Stampede spoznala s jedným chlapcom, v ktorom teraz spoznala toho jazdca na lúke z jej sna. Pri prvom sne nevedela, kto to je, vtedy ho ešte nepoznala. No teraz si bola istá, že to bol Nicholas, ale so Sebastianovou hlavou. Premýšľala nad tým, že by mu o tom sne mohla povedať, ak ho vôbec ešte niekedy stretne.
Striaslo ju od zimy.
„Mohla by si tu so mnou zostať kým nezaspím? Budem sa tak cítiť lepšie.“ Poprosila Eireen mamu.
„Samozrejme, že zostanem. Len sa musíš trochu posunúť, inak o chvíľu spadnem z postele.“ Odvetila jej Gillian v snahe odľahčiť trochu ovzdušie v izbe.
„Och, prepáč,“ pousmiala sa Eireen, „ani som si neuvedomila, že som na kraji a celá posteľ je voľná. Lepšie?“
„Lepšie,“ opätovala jej úsmev mama a zhasla lampu na nočnom stolíku.
„Teraz sa snaž zaspať, aby si ráno nebola nevyspatá a nemala kruhy pod očami. Babské debatné krúžky bývajú večer, nie nadránom.“ Pobozkala dcéru na čelo a o chvíľu už obe spali.