My second life in Canada (report 12)

Určite to poznáte. Deň sa začne katastrofálne aj katastrofálne skončí. Mňa našťastie smola sprevádzala len do 5 večera.
Ráno si pekne spím, keď v tom pribehne ocino, že mi zvoní mobil (máme len jeden, zatiaľ). Tak sa taká ospalá opýtam, že kto je.
"Hello, tu je Winston. Mohla by si dnes prísť do práce?"
"Dnes? Tak dobre, ale budem meškať."
"To nevadí. Ahoj."
"Ahoj."
A ja som sa tak tešila, že si konečne pospím. Ale nie, musela som sa trepať do roboty o 7 ráno, čo je ale lepšie ako o 6, keď chodím normálne. Prišla som tam o hodinu neskôr, ale našťastie som sa stihla ešte pred ôsmou zahlásiť.
A to som mala na pláne, že budem s Mirielou konečne na skype, lebo vždy nám do toho niečo prišlo, keď už sme boli dohodnuté. Včera som s ňou ale chvíľu bola, ale ozaj len chvíľu.

Smola ma neopúšťala ani keď som odišla z domu. Stojím na prechode a vidím, ako mi krásne odchádza vlak z nástupišťa. Tak som musela počkať na ďalší. No a keď som vystúpila už na stanici, odkiaľ chodím busom až k robote, tak samozrejme, že nič nešlo. 15-minútová cesta v mraze ma totálne prebrala. Okrem toho som stále sledovala hodinky, či na tú 8 stíham. Stihla som. Mala som ešte dve minúty k dobru.
A celý deň sa tak neskutočne vliekol, že keby som chcela, mám všetko spravené za také 4 hodiny maximálne. Len som to musela nejako natiahnuť až na 7. Som sa tam normálne nudila. Na prestávke som bola 3x, pomaly som si zapisovala, čo mám už spravené, aby som na nič nezabudla a keď už som mala všetko hotové, nenápadne som sa vytratila, aby ma nikto nevidel a polhodinu som potichu sedela pri skrinke. Strašne ten čas išiel pomaly. Ale zas mám zaplatených 7 hodín, aj keď polovicu času sa len flákam :-)

Cesta domov bola, ako inak, tiež katastrofálna. Samozrejme, že žiadny bus mi nešiel, tak som musela k vlaku ísť zasa peši. A dokonca som musela aj utekať, lebo som prechádzala cez cestu, keď som uvidela, ako sa blíži k nástupišťu. Ale stihla som ho. Keď som už vystúpila v meste a chcela si kúpiť horúcu čokoládu, tak mi za okienkom povedala, že dnes nemajú, ale že si môžem kúpiť kávu. No vďaka, ja kávu nepijem. Tak som sa ňu nahnevala, že radšej hneď zatiahla okienko. Náladu mi dvihol len bus, ktorý išiel hneď, ako som prišla na zastávku. Mal šťastie, lebo by som tam musela mrznúť asi pol hodinu, kým by nešiel iný.

A aby toho nebolo málo, tak jeden starý dedko, keď som bola v jeho izbe vysávať, zrazu išiel okolo mňa a začal po mne kričať, že čo tam robím, nech hneď odídem, lebo on je v izbe. Ja som naňho len pozrela a nevedela, čo sa deje. Našťastie išla okolo jedna, čo má na starosti lieky, tak som sa na ňu pozrela a ona mi ukázala, že to si nemám všímať, že on je už taký. No fajn. Nedostanú infarkt oni, ale ja.

Teraz čakám, čo zlého sa stane ešte do polnoci. Teraz bude pol 8, tak za tých pár hodín sa toho môže stať veľa.
A to som tento týždeň mala mať pekný. V piatok narodeniny, v sobotu zas idem na slovenskú omšu a brat oslavuje tiež narodeniny. Ale nie. Ja mám vždy také šťastie. No uznajte.

My second life in Canada (report 11)

Včera som nebola v takom stave niečo sem pridať, tak až dnes. Už len mesiac a sú tu Vianoce! Teda včera bol ten mesiac. Tu si to ani tak neuvedomujem ako doma. V telke tu nechodia vianočné reklamy už od septembra. Jediné, čo nasvedčuje tomu, že Vianoce sa už nezadržateľne blížia, je kopa snehu, ktorá tu napadla za jeden týždeň. A potom ešte snáď aj vianočné stromčeky a ozdoby, ktoré nám minulý piatok nainštalovali v robote. A už sa pomaly aj v meste objavuje vianočná výzdoba. Tu to začína až teraz. A to sa mi páči.
A včerajšok bol výnimočný hneď viackrát:
1. spomínané Vianoce už za mesiac
2. máme nové auto - teda čo s nami býva v dome má nové auto, ale poslúži všetkým
3. neuveriteľné, ale konečne som začala písať ďalšiu kapitolu k poviedke - musela som si najprv prečítať pár predchádzajúcich, aby som vedela, čo sa stalo naposledy. Tak si budete môcť v blízkej dobe prečítať pokračovanie :-)

A už sa nezadržateľne blížia nielen Vianoce, ale aj moje narodeniny. Prvýkrát ich budem oslavovať mimo Slovenska, tak som zvedavá, ako to dopadne.

Ešte som niečo chcela. Neviem....Aha, už viem. Minule som vám sľúbila, že vám poviem niečo, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. 18. decembra by sme tu mali hrať divadlo pre Slovákov, ktorí tu žijú. Organizuje to slovenský kňaz a kamarátka organistka, ktorá ma presvedčila, aby som tiež niečo hrala. A čuduj sa svete, ja som súhlasila. A viete koho budem hrať? Predsa Máriu :-) A budem mať aj bábiku namiesto Ježiška, tak som strašne zvedavá, ako to dopadne. Ja som ešte nikdy v žiadnom divadle nehrala. Mala som dosť, keď som na stužkovej musela povedať pár slov. Ale toto budú asi všetko rozprávať deti a my budeme len hrať, čo budú oni hovoriť. Ale teším sa, aj keď mám z toho trochu strach, tak potom na mňa myslite, aby to dobre dopadlo. :-)

My second life in Canada (report 10)

Piatok aj víkend ubehli ako voda a je tu zas nový týždeň. A ako som sľúbila, je tu report o NHL. V piatok som bola na zápase Calgary vs. Chicago a možno niektorí aj viete, ako to skončilo. Taký skvelý výsledok asi nikto nečakal.

Večer sme zaparkovali blízko štadióna, a peši sme išli ďalej cez taký dlhokánsky tunel až do Saddledomu, kde sa zápas odohrával. Prišli sme práve včas, aby sme si našli miesto, usadili sa a porozhliadli. Zápas začal hymnou, najprv americkou a potom kanadskou. Všetci sa pri tom postavili, tak sme sa postavili aj my aby sme zapadli J

Prvá tretina bola nudná, aj keď sme dali góly. V druhej tretine sa to už rozbehlo, pretože Chicago prehrávalo a chceli to dohnať. Ale aj tak boli nejakí spomalení. Mali asi zlého brankára. Naši na nich strieľali a z tých pár pokusov o gól nakoniec padlo až 7 víťazných. Pri výsledku 2:1 som si vravela, že to tak môže aj ostať, ale neposlúchli ma. Pri každom ďalšom góle som mala nutkanie sa postaviť zo sedadla a poriadne im zatlieskať. Ale nakoniec som zostala len pri tom tlieskaní. Jeden gól padol tak, že Calgary šikovne ukradlo puk Chicagu a dali sme gól. Druhá tretina bola z celého zápasu najlepšia čo sa dynamiky týka. Stále som sledovala hráčov, a hlavne našich, Hossu a Kopeckého. Myslím, že aj raz boli spolu na ľade. Mohli sa dohovárať po slovensky :-)

Jednoznačne to bol veľký zážitok, o ktorom som ani nesnívala, že takéto niečo by som tu mohla zažiť. Super atmosféra, skvelí fanúšikovia, ktorí kričali a tlieskali o dušu keď sme dali gól, a híkali, keď sa nám ho nepodarilo dať, alebo keď nám dalo 2 góly Chicago. Ak ste boli niekedy na hokeji, takom nejakom dôležitejšom zápase, tak asi viete, o čom hovorím. A ak nie, odporúčam. Aj keď NHL je NHL. Bol to môj prvý hokejový zápas, na akom som v živote bola a ešte hneď takýto. Chcela by som ísť na nejaký keď sa bude hrať play-off. To musí byť iná káva. Tam už je to parádny hokej.

Domov sme prišli niečo okolo desiatej večer a bola som z toho taká ohučaná, že keď som niečo hovorila, tak som doslova kričala. A vôbec mi ani nevadilo, že o piatej ráno na ďalší deň som vstávala do roboty. Bola som jednoducho šťastná, že som tú atmosféru mohla zažiť naživo. Ale len jedna vec mi chýbala. Naši komentátori. Takto som si to musela sama všetko hovoriť sama pre seba a sledovať, kde je puk, kto ho má a čo sa vlastne na ľade deje. Ale ako som už písala, bolo to niečo nezabudnuteľné.

 

Hossa narazil do mantinelu a pomaly sa dvíhal, aby mohol odkrivkať na lavičku

Kopecký na trestnej lavičke, na 2 minúty

Včera sa mi stala taká divná vec. Ráno som išla na vlaku do roboty a keď som sa pozrela, kto nastupuje, skoro mi oči vypadli. Bol to Einstein. Teda jeho presná kópia. Rovnaký „účes“, rovnaké fúzy, podobné oči. Ja som sa naňho nenápadne pozerala spoza kapucne, aby som zistila, či mi už šibe alebo vidím dobre. Ale toto nebol jediný príznak mojej rozvíjajúcej sa paranoje. Už som tu videla dosť veľa ľudí, ktorý vyzerali presne ako niekto, koho poznám na Slovensku. A mohla by som ich spočítať nie na jednej ruke, ale na obidvoch. A keby to ešte nestačilo, videla som aj dvojníkov hercov. Napríklad ten čo hrá v seriáli Life: najbohatší policajt. Neviem teraz ako sa volá. Ale ten chalan bol úplne celý on. Ešte aj ryšavý bol ako ten herec. Alebo dnes som stretla kópiu nášho herca, Martina Vaneka. A tých ľudí, čo poznám osobne, ktorých dvojníkov som stretla tu, kebyže neviem o tom, kde som, tak by som ich normálne aj pozdravila. Ja už len čakám, koho stretnem nabudúce. Možno stretnem aj samu seba. Ale nie v zrkadle, ale naozaj. To by bola aká šupa :-)

Nabudúce vám poviem, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. Teda aspoň tí, čo ma poznajú osobne. Som zvedavá, čo na to poviete :-)

P.S.: celý týždeň tu sneží, s malými prestávkami, takže cesty vyzerajú tak ako vyzerajú. Medzi obrubníkom a cestou je len minimálny rozdiel, alebo je všetok sneh nahrnutý k chodníku, čiže z cesty je len taký žľab, v ktorom sa autá šmýkajú, lebo pod tým neodhrnutým snehom je ešte aj ľad. Nechcela by som mať teraz auto, ktoré nemá automat. By som sa pekne zviezla po kopci dole, alebo prinajhoršom do niekoho narazila, keďže brzdy sú vám teraz asi na dve veci. A zajtra má byť krásnych -30, tak keď prídem do roboty ráno, budem sa najprv musieť asi rozmraziť :-)

My second life in Canada (report 9)

V prvom rade sa chcem ospravedlniť za nepridávanie reportov. Posledné dni som toho mala dosť veľa, takže som na nič nemala poriadne čas. Takže kde začať, aby som vám všetko zreferovala? Hmmm, asi na začiatku :-)

Takže, naposledy som si bola kupovať veci na Katarínsku zábavu. Tá bola v sobotu, 6. 11. Večer o pol 7 pre mňa prišli kamaráti autom a vyrazili sme na miesto konania spomínanej zábavy. Bolo to neďaleko miesta, kde som pred dvoma rokmi bývala, takže som to tam poznala. Na večeru bolo množstvo slovenských a českých jedál formou švédskych stolov. Za to sme si zaplatili. A zaplatili sme si aj za pitie, ale to osobitne. Naša tlupa mala len jednu fľašu vína, takže keď začali po večeri hrať, pomaly sme vyšli von do áut, kde sme mali „tajné“ zásoby kvalitnej vodky :-)

A keď sme sa vrátili dnu, hrali Senzus, takže to sme sa už nadobro odobrali odtiaľ preč do jedného z miestnych klubov. Vlastne to bol taký microclub. Prišli sme tam skôr, asi hodinu po začatí diskotéky, takže tam bolo ešte málo ľudí. Ale postupne sa to tam začalo zapĺňať, až napokon sa tam nedalo poriadne tancovať. Pri vstupe každého označkovali razítkom s menom klubu. Ešte tri dni po tom som si to z ruky nemohla zmyť. Ale poviem vám, oni tu tú prístupnosť berú sakra vážne. Ak nemáte 18 alebo niekde až 19, nemáte v kluboch čo robiť. Ešteže všade so sebou nosím pas, keby niečo. A bolo tam super. Už som síce dlho nebola na žiadnej diskotéke, ale toto sa mi páčilo. Bola som so svojimi kanadskými kamarátmi, ale niektorí hovorili aj po slovensky. Diskotéka trvala až do 2 rána, ale my sme odtiaľ odišli už o 1, lebo sa tam už nedalo ani hýbať. Pred vstupom dnu čakalo ešte dosť veľa ľudí, aby mohli ísť dnu. Presne ako to vídavame v tých amerických filmoch. Dlhá šóra a tam ešte jeden alebo dvaja vyhadzovači. Zvláštne je, že na druhý deň som nebola vôbec unavená, a to som stála takmer celý večer na nohách a ešte na vysokých opätkoch, ktoré ja veľmi často nenosím.

Len dve veci vám ešte o tom poviem. Cítila som sa tam fajn, lebo som bola medzi rovesníkmi a nie medzi 14 ročnými, ako to je u nás v Trnave v Relaxe. A druhá vec. Všimla som si, že Kanaďania nie sú takí ochotní kupovať babám nápoje, ak ich nepoznajú. Možno je to tým, že tu alkohol stojí dosť veľa. Veď za jedno pivo a vodku s malinovým džúsom kamarát zaplatil 11 dolárov. Takže každý si dobre rozmyslí, komu a čo bude kupovať. Ale to je len môj názor, možno je to inak. Ešteže naši Slováci sa nezdráhali.

Nadchádzajúci týždeň som mala pracovný. Konečne som začala pracovať normálne, síce len na part-time, ale aspoň niečo. Nie je to ťažké, ale to vstávanie ma raz zabije. Musím vstávať už o 5, aby som sa na 7 dostala vlakom a busom alebo niekedy pešo, do roboty. A to neviem dokedy budem vládať. Ale stále si hľadám niečo bližšie a hlavne na full-time. Tak držte palce, nech sa niečo podarí.

Ďalšiu sobotu, t.j. 13. 11. som bola, čuduj sa svete, na slovenskej omši. Tá tu býva niekoľkokrát do roka, tak som využila možnosť a išla som. Veď som nebola v kostole už od Veľkej Noci. Kamarátka ma vyzdvihla doma na aute a o chvíľu sme tam boli. Prišli sme tam ako prví, pretože ona hrá na organe, tak si musela všetko nachystať. A poviem vám, bol to zážitok. Určite to bolo lepšie ako omša u nás. Bolo tam aj dosť ľudí, možno okolo 50 a celá omša sa odohrávala v takom rodinnom duchu, čo sa mi páčilo. Každý tam vlastne každého poznal. Teda aspoň tí, ktorí tam chodia pravidelne. Ja som tam bola prvýkrát, takže som tam nepoznala nikoho. Okrem tej jednej kamarátky.

Po omši sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti, kde nás čakalo pohostenie. Niektorí ľudia doniesli zákusky, iní pitie alebo oblátky. Bolo príjemné počuť po čase v takom veľkom množstve slovenčinu. Kňaz bol Kanaďan, ale jeho rodičia sú Slováci, takže vedel po slovensky. Len keď čítal, dlhšie slová mu robili trochu problém. Ale inak je to príjemný starší pán. Po tom, ako všetci ľudia odišli domov, ja som tam zostala, aj s tou kamarátkou a ešte pár ľuďmi, pretože sme spratávali stoly a museli sme aj zamknúť. Cestou domov som mala taký neopísateľný pocit. Neviem ako to pomenovať. Bolo to niečo také, ako keď ste spokojní sami so sebou a so svojou prácou. Bola som skrátka spokojná. A navyše, keď sme boli na kopci, mali sme krásny výhľad na nočné mesto. Čo tam taký New York, kde nevidíte poriadne žiadnu budovu, lebo všetky sú jedna cez druhú. Toto bol výhľad, kde sme mali centrum ako na dlani. Krásne voľačo. Keď budem mať ešte takú možnosť, určite spravím fotky, aby ste neboli ukrátení o ten pohľad.

A konečne sa dostávame k dnešku. Ak chcete vedieť ako tu je, poviem vám len toľko, že je tu momentálne -13˚C, dva dni v kuse sneží, takže sa nedá poriadne chodiť. A keď som bola dnes v meste, nevidela som ani jeden odhŕňač, takže na cestách je poriadne vrstva snehu, pod ktorou je ešte aj ľad. Stála som na zastávke a čakala na autobus a keď konečne prišiel, brzdil brzdil, ale ešte sa šmýkal asi 10m za zastávku. Takže si asi viete predstaviť, ako to tu teraz vyzerá.
Tu sú ešte dve videá, ale sú malé a dosť v zlej kvalite, lebo jedine tento mobil som mala doma odblokovaný, takže len ten som si sem mohla zobrať. Ale snáď mi to prepáčite.

 

A ešte posledná vec. Viete, prečo sa tak strašne teším na piatok? No preto, lebo idem na hokej. Budú hrať naši, teda Calgary Flames proti Chicagu Blackhawks. A vôbec mi nezáleží na tom, či naši vyhrajú alebo prehrajú. Hlavné je, že budem prvýkrát v živote na hokeji, a ešte k tomu hneď na NHL. Môžete mi závidieť a tešiť sa na report a možno aj fotky z tohto zápasu :-)

My second life in Canada (report 8)

Zdravím Vás. Ako sa máte? Ja krásne. ešte presne jeden mesiac (ja tu mám stále 3.11.) a budem mať narodeniny. Veľmi si prajem jeden darček, ale neviem, či sa mi to splní. Čo by ste mi dali Vy ak by ste mohli? Očakávam nápady :-)

Dnes som bola na ďalšom už z neviem koľkých pohovorov, ale toto vyzerá sľubne, tak uvidím budúci týždeň. Držte palce. Neskôr som išla do jedného z nákupných centier a začal sa hon na oblečenie. V sobotu idem totižto na Katarínsku zábavu (budú tam len Slováci a Česi) a nemala som si čo obliecť. Ale podarilo sa, hon bol úspešný a kúpila som si krásne šaty aj s topánkami. Možno niekedy sem dám aj fotku aby ste videli.

Neviem čo som ešte chcela. Aha. Ako ste sa mali cez tie dlhokánske prázdniny?

Idem spať, lebo dnešok ma totálne vyčerpal a už bude pol 12. Nemám rada nakupovanie. A sama nakupovať oblečenie, to je hrôza.

My second life in Canada (report 7)

Dnešok bol plný prekvapení. Ale pekne poporiadku.
Ako isto viete, bol tu Halloween. V piatok som ráno išla do robotky a vo vlaku sedel jeden chlap, ktorý mal na hlave dámsky slamený klobúk s červenou stuhou. Hovorím si fajn, už to začína. Potom tam prišla aj jedna stará babka, ktorá mala na hlave zasa fialovú parochňu s takým mini klobúčikom. A keď som vystupovala z vlaku, jeden chalan mal zas celú tvár pomaľovanú ako Joker z Batmana. A keď už som išla domov, bolo to tak navečer, tak som stretla viac takých divných ľudí. Veď sme v Kanade, tak tu je to normálne :-)

A presne o polnoci, z piatka na sobotu, som o polnoci počula, že niekto púšťal ohňostroj. Neviem síce prečo tak skoro, mal to robiť až zo soboty na nedeľu keď už tak. Ale čo už.

V sobotu nebolo nič takého zaujímavého. Ale včera som si konečne stiahla filmy, ktoré som chcela. A nie sú to žiadne trháky, ale dokumentárne filmy. Z kolekcie BBC, tak som rada, že to konečne mám :-)

Večer som sa išla ešte prejsť do obchodu, lebo mali zľavy na bublinkové malinovky. Opakujem, bublinkové malinovky. Trošku zmena po tej vode čo pijem. A ako si tak kráčam, vidím malé deti oblečené v rôznych šatách, ako princezné alebo bosorky. Obchod mám o jednu ulicu ďalej, takže tá cesta nebola až taká dlhá, tak som viac takých detí ani nestretla. A nebývame ani v takej časti mesta, kde by boli samé deti, takže asi aj preto bola taká absencia „strašidiel“.

A konečne sme sa dopracovali aj k tomu dnešku. Ráno idem na vlak a keď prechádzam po moste cez rieku, tak si všimnem, že konečne ho dokončili a sú obidva pruhy prejazdné. Bolo načase, veď už ho robili strašne dlho. A dokonca ma ani vlak neodbehol, ako sa mi to často stáva, že ho vidím pekne krásne ako mi odchádza pred nosom. Ale tu chodia každých 5-15 minút, tak to nie je také hrozné.

Prišli sme do prvého domu a majiteľka keď nám otvorila dvere, hneď nám povedala, že na stole v kuchyni sú sladkosti a máme si zobrať koľko chceme. Tak keď sme odchádzali (ona už doma nebola), tak sme si zobrali. A ja ako pravý Slovák som si zobrala toho dosť :-)

Druhý dom nebol v Calgary, ale kúsok južne, asi 25 km. Bol v mestečku Okotoks, kde by som si vedela predstaviť bývať. Po ceste tam sme míňali veľa veľa fariem, kde mali aj kone, tak som mala ďalšie prekvapenie, ktoré som dnes vôbec nečakala. A že boli nádherné. Ach. Až mi srdce pukalo, keď som si pomyslela, že ich môžem len vidieť.
Ten druhý dom bol úplne že super. Krásny zvonku aj zvnútra. A skoro všetko tam mali z dreva. Teda nábytok, stoličky, schody, podlahu, proste všetko. Veď si pozrite fotky:

 

áno, dobre vidíte, je to tam vypchatá sova

zrkadlo

krásny jedálenský stôl

výhľad

A ten výhľad stál za to. Síce môj úbohý telefón má dosť zlú kvalitu, ale tak snáď niečo uvidíte. V pozadí sú Skalnaté hory. A to je výhľad z kuchyne. Z poschodia bol krajší. Pri odchode sme si tiež zobrali pár sladkostí, čo mali pri dverách, tak teraz mám doma toho dosť veľa. Ako keby som chodila po domoch a strašila susedov. Ale nezaslúžim si? Zaslúžim :-)

na porovnanie aj s mojou rukou:-)

 

 

A tretí dom bol vlastne apartmán, kde býval taký starší manželský pár. Mohli mať tak okolo 80. A neviem prečo, ale ten nábytok čo tam mali, mi strašne pripomínal nábytok, ktorý má moja babka doma na Slovensku. Ale nevolali sa nijak európsky, tak neviem.

Tak a to bol môj víkend spolu s piatkom a dneškom. Toľko „starostí“ kvôli jednému dňu. Ale teraz tu budú tie strašidlá a tekvice ešte dlho si myslím. Niektorí majú na stromoch pred domom, na domoch a garážach po celý rok vianočné ozdoby, teda tie svietiace trubice. Tak uvidíme dokedy tu budú „strašiť“ tieto Halloweenske ozdoby.