Live in the moments

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2012-01-06T23:01:00.000-07:00

Pamätáte sa na to ešte? Hej, stále som to neukončila a konečne som teraz v noci dokončila kapitolu. Po ani neviem akom dlhom čase. Okolnosti okolo Kanady a tak celkovo mi nedovolili nejak pokračovať, bohužiaľ. Ale je tu nová, síce dosť krátka, ale aspoň niečo. Tak píšte komentáre, som na ne dosť zvedavá...

32. kapitola

„A kam to vlastne ideme?“ vyzvedala Eireen, keď už spolu so Sebastianom sedela v aute.
„Martin mi sľúbil, že nám zarezervuje miesto v jeho reštaurácii. Ale najprv ideme niekam inam.“
„A kam?“ chcela vedieť Eireen.
„To je prekvapenie.“
„Ďalšie? Ja už som ich toľko dnes zažila, že to mám na celý rok dopredu. Umriem od zvedavosti.“
„Neboj sa, neumrieš. Nie je to ďaleko,“ povedal jej Sebastian a o pár minút dorazili na miesto.
Bolo to veľké nákupné stredisko v centre mesta s množstvom rôznych obchodov.
„Láska, teraz zatvor na chvíľu oči, dobre?“ poprosil Sebastian Eireen a ona ho poslúchla. Chcela to prekvapenie vidieť čo najskôr.

Sebastian ju pomaly viedol kúsok dopredu a potom doprava, do klenotníctva. Nechcela otvoriť oči, pretože potom by to už nebolo prekvapenie. Po chvíli pocítila na krku niečo studené a vtedy jej Sebastian dovolil otvoriť oči. Keď uvidela, čo má na krku, zrýchlil sa jej dych. Bolo to strieborné srdiečko vykladané kryštálmi.
„Sebastian...“ pozrela sa naňho prekvapene Eireen.
„Pšššt, nič nehovor,“ jemne jej položil na pery prst a potom ju vášnivo pobozkal.
„To je za čo? Čím som si takúto nádheru zaslúžila?“ dožadovala sa vysvetlenia Eireen.
„Máš predsa narodeniny. A je to hlavne za to, aká si úžasná. Si skvelý človek s dobrým srdcom a to si na tebe vážim. Stačí ti takéto vysvetlenie?“ usmial sa na ňu Sebastian.
„Stačí a ďakujem ti z celého srdca. Budem ho stále nosiť na krku na znak mojej lásky k tebe, Sebastian Torres,“ povedala Eireen a potom odtiaľ vyšli ruka v ruke.

Martinova reštaurácia odtiaľ nebola ďaleko, tak tam išli pešo.
„Dámy majú prednosť,“ povedal jej Sebastian, keď už boli pred reštauráciou.
Eireen pomaly otvorila dvere a skoro spadla z nôh, keď uvidela, čo je vnútri.
„Všetko najlepšie!!!“ skríkli naraz všetci prítomní a Eireen sa musela uštipnúť do ruky, aby sa uistila, že sa jej to nesníva.
Od radosti jej začali po lícach tiecť slzy. Boli tam jej najlepšie kamošky zo školy, ktoré nevidela odkedy sa presťahovali do Calgary.

„Babyyy...“ skríkla Eireen a vrhla sa im do náručia. „Ani neviete, ako ste mi chýbali. Ako sa máte? Čo nového? Tak hovorte už, som strašne zvedavá.“
„Po prvé, aj my ťa radi vidíme. Po druhé, prestaň plakať, rozmažeš si make-up. A po tretie, ani si sa nepochválila, že máš takého fešáka. Kde si naňho natrafila?“ spýtala sa jej Jen.
„To máte tak, keď vám chlap padne rovno k nohám. Čo som ho mala len tak nechať?“ odpovedala Eireen a pozrela sa na Sebastiana, ktorý sa k nim približoval.
„My o vlkovi a vlk sa hneď zjaví.“
„O akom vlkovi to hovoríte?“ spýtal sa Sebastian.
„O tebe zlatko,“ povedala Eireen a chytila ho za ruku.
„Tak prepáčte, že ruším, ale Eireen si ešte nerozbalila všetky darčeky.“
„To môže počkať. Najkrajší darček je aj tak to, že tu mám týchto ľudí. To ako si zorganizoval? Veď ich ani nepoznáš...“
„To vieš, kontakty robia svoje.“ Usmial sa na ňu Sebastian ale ona stále nechápala, tak pokračoval. „Tvoji rodičia mi pomohli. Dali mi kontakt skoro na všetkých ľudí ktorí sú tu a Martin spolu s Rebecou mi to pomohli všetko zorganizovať.“
„A ja som posledná, kto sa o všetkom dozvedel. Ale ďakujem strašne moc, ani nevieš, aká som rada. Ani vo sne by mi ale nenapadlo, že tento deň bude taký úžasný. A to len vďaka tebe, Sebastian. Ďakujem.“ Povedala Eireen, objala ho a všetci sa pripojili k zabávajúcemu sa davu.

„Eireen, si hore?“ zaklopala na dcérine dvere Gillian na druhý deň ráno. Nepočula žiadnu odpoveď, no aj napriek tomu otvorila dvere. Eireen sedela vo výklenku a pozerala von oknom.
„Eireen? Si v poriadku?“ spýtala sa jej.
„Hej.“ Povedala potichu Eireen a ďalej pozerala von oknom.
„Ale no tak, čo sa deje? Vieš, že mne to môžeš povedať. Niečo so Sebastianom? Stalo sa niečo večer, keď sme odišli?“ vypytovala sa Gillian .
„So Sebastianom je všetko v poriadku. Povedala by som, že mi je s ním neskutočne dobre. Ale ja asi nie som v poriadku. Včera bolo výročie...Nicholasovej smrti...a ja sa cítim kvôli nemu dosť zle, ako keby som mu ublížila tým, že som sa bavila. Nemôžem sa toho pocitu zbaviť. Som divná?“
„Tak nehovor Eireen. Vieš, že za to, čo sa stalo, nemôžeš. Bola to nešťastná náhoda. A je úplne v poriadku, že si sa bavila, veď si mala narodeniny. Čo sa stalo pred rokom, nechajme už tak, dobre? Treba myslieť na prítomnosť a budúcnosť, minulosť už nezmeníš. A ja nechcem, aby si sa stále trápila.“
„Ja viem, ale ono to stále bolí...“ rozplakala sa mame v náručí.
„Ja ti verím, Eireen. Viem, že to nie je ľahké. Pokojne sa vyplač, to ti pomôže, uvidíš.“ Hovorila Gillian a zovrela Eireen tuhšie v náručí.

My second life in Canada (report 21) - 2012

2012-01-04T23:13:00.001-07:00

Dovoľte mi privítať vás v novom roku 2012 a zaželať vám všetko len to najlepšie, aby sa vám splnili vaše sny a aby ste ho v zdraví prežili (aj keď Mayovia si myslia niečo iné... :))
Ako ste inak prežili Silvester? (a prežili ste vôbec? :))
Ja radšej ten svoj nebudem rozoberať, len vám poviem, že tak som sa nezabavila už poriadne dlho. Aspoň raz v roku treba hodiť všetky starosti a problémy za hlavu a užívať si... :)

No ale aby sme sa dostali k nejakým novým veciam, tak k nim rovno prejdem. Teraz piatok, čiže 30.12. som bola na hokeji, znovu. Ale bol to zápas mladých hokejistov do 20 rokov, World championship a bola som na zápase Slovensko vs. Švédsko, ale určite tušíte, ako to dopadlo. Nie veľmi dobre pre nás, samozrejme. Naši prehrali 9:1, takže aj keď sme mali slovenskú vlajku, moc nám nepomohla teda... Ale to je hra. Keď budem mať fotky, pridám sem nejaké...

Spomínaný Silvester ubehol ani neviem ako rýchlo, a to bolo toľko roboty okolo sviatkov, každý sa niekam ponáhľal, nestíhal a už je to fuč... Aj moje voľno je fuč...Takže som späť v zabehnutých koľajach a nejak sa mi do toho nechce. Veď komu by sa chcelo stále pracovať a dokonca bývať v robote :)

Inak sa chcem ešte ospravedlniť, že som vám sľúbila novú kapitolu, ale nemám ju dopísanú, lebo som bola celý týždeň chorá a nebola som schopná nad tým premýšľať. Ešte ani teraz mi nie je nejak bohvieako dobre, takže si na to musíte ešte počkať. A možno pridám naraz dve, uvidíte. Možno bude prekvapko :)

Pekný deň prajem a zas niekedy nabudúce :)

P.S.: ako ste si mohli všimnúť, tak tu na blogu vpravo mám také okienko, ktoré sa volá ShoutMix, kde ste mi mohli písať odkazy. Doteraz bolo zadarmo ale s príchodom novej verzie to spoplatnili, takže v najbližších dňoch to vymažem z blogu. A neviete o niečom podobnom, čo je stále zadarmo? ďakujem

My second life in Canada (report 20) - som späť

2011-12-27T18:08:00.000-07:00

Ach ten čas. Nemám ho veľa pre seba, ale tento týždeň mám voľno, tak vám to idem vynahradiť. Teda dúfam, že to tu ešte niekto číta. Ak hej, ďakujem :))) Tak ako som sľúbila, je tu nový report.

Ubehlo už veľa času od posledného reportu, takže si ani nepamätám, čo všetko sa za tú dobu stalo. Ale snáď nezabudnem na tie najhlavnejšie veci.

Počas leta sme behali po horách. Ako inak, však? V septembri sme pobehali po Kananaskis, prvýkrát som sedela na motorke a hneď to bol Harley-Davidson. Je to docela zážitok šinúť si to pomedzi horami rýchlosťou "len" 120km/h.

tá voda bola strašne studená, ale čo človek neurobí pre fotku :)

na Harleym spolu s Howardom

Ako čas plynul, spoznala som pár nových ľudí, väčšinou z Čiech. Ale jedna kamarátka, Slovenka, ma zavolala na narodeninovú oslavu jej vtedajšieho frajera. Vôbec som neočakávala takú spoločnosť, pretože všetci tam boli čierni. My dve sme tam boli ako atrakcia, stále si nás fotili. A hlavne keď sme s nimi tancovali. No zážitok na celý život...

Btw, začala som chodiť do školy na kurz angliny, lebo povedzme si pravdu, potrebujem sa ju lepšie naučiť. Niežeby som sa nevedela dohovoriť, ale tak no... A zo školy sme mali Thanksgiving dinner začiatkom októbra. Moja prvá v Kanade. Minulý rok som nejak nemala s kým oslavovať ich sviatok. Jedla bolo požehnane. A hlavne morka bola obrovská. Ale myslím, že sa zjedlo takmer všetko. Aj moje koláče mali úspech :)

všetci študenti, aj bývalí (ja som tá v prúžkovom tričku)

Asi po mesiaci, čo sme boli v Kananaskis, sme tam boli znova začiatkom októbra. Ale zmenilo sa tam toho dosť. Už sme normálne potrebovali jesenné bundy. A dokonca som tam zažila aj môj prvý tohtoročný sneh (teda prvý sneh túto sezónu). Cestou tam sme sa zastavili v malom mestečku blízko Calgary, v Cochrane. Ochutnali sme zmrzlinu, ktorá sa tam vyrába podľa starého receptu až doteraz. A tie kopčeky boli obrovské, to vám teda poviem. Nie ako na Slovensku zaplatíte za jeden kopček neviem koľko a skoro ho v kornútku ani nevidíte. Tu mi to vypadávalo a bola som rada, že neskončila na zemi, ale v mojom žalúdku...

Počasie nám vyšlo, takže som zas bola spokojná. Dokonca sa nám podarilo vidieť aj skalných zajacov, čo vyzerajú ako malý zajačik, ale s ušami netopiera. Také divné malé čudo, čo žije v skalách rovnakej farby ako sú oni sami, takže zbadať nejakého bol malý zázrak. A nesmiem zabudnúť na horské ovce, čo nás tam otravovali. A sem tam sa zastavili v strede cesty a oblizovali ju. A autá mohli čakať koľko chceli, oni neuhli...

V ten deň sme sa zastavili ešte na jazere Ghost lake, ale žiadneho ducha sme nevideli. A po ceste domov sme sa boli pozrieť v maličkom mestečku Black Diamond, známe ťažbou uhlia a ropy.

Postupne sa blížil Halloween a ľuďom tu začalo šibať asi mesiac pred ním, minimálne. Každý mal pred domom nejakú halloweensku ozdobu, niektorí to až prehnali. My sme si len tekvice vyrezali, ale keďže bolo dosť teplo na to ročné obdobie, tak ešte pred Halloweenom sa nám trošku scvrkli... :))) Ale môj druhý Halloween prebehol bez srdcových infarktov a bez ujmy na zdraví od všelijakých strašidiel :)

Ďalší taký zážitok prišiel presne 15.11., kedy som bola na NHL. Opäť. Hrali u nás Ottawa Senators, a dokonca nás nabili 3:1. Ale nevadí, som rada, že som tam bola, pripomenúť si atmosféru z minulého roka, keď sme my vyhrali nad Chicagom.

A po novembri prišiel december a ja som oslavovala narodeniny. Už 23 rokov ubehlo od môjho narodenia ale ja sa na to vôbec necítim. Oslava bola super. Bola to vlastne taká posledná prílšžitosť byť s ocinom, ktorý tento rok znova išiel domov. Objednala som si tortu a zákusky v slovenskej pekárni, kde mi vždy keď tam prídem, majitelia dajú aj pár koláčikov zadarmo. Mám ich veľmi rada (tých majiteľov ale aj zákusky čo predávajú ).

Ale tá najdôležitejšia vec je, že som si konečne našla normálnu prácu. Nie je to presne to, čo by som chcela robiť, ale kvôli papierom je to to najlepšie. Robím nanny a bývam u tej rodiny doma. Takže konečne žiadne cestovanie. Len ten pocit, že bývam v robote... Ale zatiaľ sa nesťažujem. Môžem povedať, že som natrafila na dobrú rodinu. Len deti ma niekedy vytáčajú, keď nechcú poslúchať, ale to robia všetky. Veď ja ich naučím dobrému správaniu. Musím oprášiť psychológiu zo školy a hneď to pôjde lepšie... :)

A tak si tu nažívam, znova sama, lebo ocino odišiel domov pred Vianocami a neviem dokedy bude doma. Ale prežila som minulý rok sama, prežijem aj tento. Vianoce prebehli v pohode, bola som so známymi, takže to nebolo až také zlé. Uvidím, kde skončím na Silvestra, ale dúfam, že to bude fajn :)

Tak zatiaľ sa tu majte, znovu sa ozvem niekedy :)

Merry Christmas to everyone!!!

2011-12-24T09:00:00.000-07:00

Ahojte deťúrence. Ktože sa to tu zjavil? No predsa Mortycia. A keď už ma tu máte, chcem Vám zaželať krásne Vianoce plné pokoja, pohody, úsmevu na tvári a aby ste tieto sviatky strávili v kruhu svojej rodiny a priateľov (nie ako ja, ale o tom neskôr...).

P.S.: tento týždeň bude plný prekvapení, lebo mám voľno, tak sa to tu zaplní príspevkami typu reporty a pokračovanie v poviedke... tak sa máte na čo tešiť :)))

Aj tvrdí chlapi plačú...

2011-09-07T21:54:00.000-06:00

...to ste sa mohli presvedčiť v máji, keď sa Paľo Demitra lúčil odchodom z reprezentácie. Normálne ani neviem čo písať. Je to strašná tragédia, hlavne keď si pomyslím, že mal malé deti, ktoré ho potrebujú. Svet je krásne miesto, len niektoré veci, ktoré sa stávajú, až také krásne nie sú. V jednej sekunde sú preč ľudia, ktorých ste poznali, či už len z počutia, obrazovky, alebo osobne. A navyše, ak ešte nebol ich čas odísť.Takéto veci by sa stávať nemali. Ale Rusi sú Rusi a ich lietadlá sú dôkazom toho, že pokiaľ naštartuje, môže lietať. A to malo ísť za tri týždne mimo prevádzky!
Paľo bol veľmi sympatický človek, skromný, skvelý reprezentant nášho hokeja. Je mi strašne ľúto, že odišiel tak skoro a tak náhle. Ja tento svet už prestávam chápať. Vždy odchádzajú tí dobrí ľudia a tí zlí tu zostávajú. Prečo? To si nezaslúžia byť tu dlhšie? Alebo odchádzajú len tí dobrí preto, lebo tí zlí sú v basách? Nechápem a asi nikdy nepochopím.

Plakal si pre Slovensko, teraz Slovensko plače pre teba.....

aj u nás v Calgary o tom písali:
TU

Číšlo 38 navždy zostane Paľovým číslom a deň 7. 9. 2011 bude navždy zapísaný v čiernych dejinách slovenského, ale aj svetového hokeja.

My second life in Canada (report 19)

2011-08-25T15:34:00.002-06:00

Dnes je taký divný deň. Mala som ísť do roboty, ale rozmysleli si to a idem cez víkend. Ako to ja len neznášam, robiť cez víkendy. Potom človek nemá na nič čas. A nie že by ma chytala depka, len mi je trochu smutno. Za domom doma, za kamoškami, (ktoré sa mi nejak neozývajú, že baby), a tak celkovo. Kanadu zbožňujem, ale po čase to príde na každého. Tí čo ste mimo domova, to určite poznáte. Sem tam sa dostavia takéto chvíľky, kedy by ste chceli byť doma, ale momentálna situácia to neumožňuje. A keď ešte nemáte nikoho po svojom boku, je to zlé :(

Ale aby sme si tu spríjemnili trochu ten náš pobyt, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme opäť do hôr. Ale nie sami, ale s kamarátkou, ktorá sem prišla na týždeň zo Slovenska aj s ocom. Tak sme si zobrali auto a vyrazili sme smer Banff, Johnston Canyon. Ja som tam už bola, ale teraz v januári, čiže to bolo úplne niečo iné. V zime všade úplne ticho, voda zamrznutá, všetko biele, pod snehom. Teraz voda hučala, vodopády plné vody, všade zeleň, život,... no čo vám budem hovoriť. Niečo nádherné. To treba zažiť, opísať sa to ani nedá. Strávili sme tam niečo cez dve hodiny, kým sme prešli na koniec a späť. Počasie nám vyšlo, takže to bolo fajn.

Ďalej naša cesta smerovala opäť do Banffu a na Lake Louise. Po ceste k jazeru sa nám pošťastilo a stretli sme niekoľko áut, ako stoja pri krajnici a všetci ľudia vonku s foťákmi. Hneď mi bolo jasné, čo tam je. A nemýlila som sa. Po lúke sa prechádzal baribal a veselo si jedol nejaké bobule. My sme ho vôbec nezaujímali. Ani som sa nebála a to som bola dosť blízko. Aj ostatní ľudia išli bližšie k nemu a on nič. Tak som porobila nejaké fotky a išli sme k jazeru. Keď som tam bola pred tromi rokmi v lete, veľmi sa mi tam páčilo. A môžem tam byť aj miliónty krát, nikdy sa mi ten pohľad nezunuje. Chceli sme sa prejsť aj okolo jazera ale asi tak v polke začalo trúsiť, tak sme sa radšej otočili a išli späť. Radšej suchí ako mokrí, nie? :)

Boli sme sa pozrieť aj v hoteli, The Fairmont Chateau Lake Louise. Mať tam tak jeden apartmán s výhľadom na ľadovec a jazero,... jedna noc tam stojí okolo 500$ CAD, čo nie je málo. V nejakom roku 1890 alebo tak nejako tam stál len taký malý zrub a teraz takýto hotel. Doba ide rýchlo dopredu :)

Keď sme sa všetci nadýchali čerstvého studeného vzduchu, išli sme sa pozrieť aj do mesta Banff, k druhému hotelu Fairmont. Tento je asi rovnako veľký ako ten pri jazere, ale hnedý. Možno ste ho už videli niekde na fotkách z Kanady. Aj tu by mi stačil len jeden apartmán, ja nie som náročná :) Prišiel tam jeden autobus plný dôchodcov, ktorí sa tam išli ubytovať. To aj my na Slovensku keď budeme dôchodcovia, si budeme môcť dovoliť ubytovať sa v takýchto hoteloch? O tom vážne pochybujem.

Tak taký bol náš výlet teraz v pondelok. Obohatení o ďalšie zážitky sme večer prišli domov. Tu ak má človek auto, je celkom slobodný, čo sa týka takýchto výletov. A že je tu čo obdivovať...

všetko v Johnston Canyone

aj s dúhou

Lake Louise

Chateau Lake Louise

Fairmont v Banffe

My second life in Canada (report 18) - nezabudnuteľný výlet

2011-08-15T16:05:00.002-06:00

Je búrka, vonku len 8°C a ja som konečne po dlhom čase doma, takže mám aj trochu času na písanie. Viem, že som sa dlho neozvala a že to tu zanedbávam, ale rozhodne som neskončila s písaním. Len nejako nie je čas na všetko. A keď aj čas mám, tak si v pokoji pozriem nejaký seriál alebo film, lebo písanie je namáhavá vec. Aktuálne pozerám moju srdcovku, seriál True Blood a vždy sa teším na ďalšie časti. Kto vie o čom je a pozeráva to, dá mi za pravdu, že to už ale trochu preháňajú. Veď tam skoro už ani normálny človek nie je. Samí upíry, vlkolaci, čarodejnice, víly,... kto sa v tom má vyznať? A strašne to naťahujú. V každej časti sa to viac a viac komplikuje a za ten týždeň aj zabudnem, čo všetko sa tam udialo. Ale stále je to môj naj seriál.

Ďalší seriál ktorý pozerám, je The Borgias. Len nepodarilo sa mi zistiť, koľko to má mať celkovo častí, lebo všade je iná info. Raz nájdem, že to má 12, raz 10 a ja mám stále len 9. Viac som nenašla. Tak ak viete, napíšte. Budem rada.

Za ten mesiac, čo som tu nič nepridala, sa udialo dosť vecí. Všetci konečne robíme, čo je fajn. Len máme len jeden telefón zatiaľ a keď niekto volá, vybavujem všetko ja. A keď každý robíme niekde inde, je dosť ťažké všetko skoordinovať a zosúladiť veci tak, aby nám všetko dobre vychádzalo a aby sme boli celá rodina aj niekedy pokope. Ale tak snažím sa :)

Toto počasie je tu strašné. Jeden deň je tu na skapanie, ako tento víkend a teraz je len 8°C, búrka. Výkyvy ako šľak. Ale čo tu bolo 5.8., tak to bola poriadna búrka. Najprv nič, po chvíli sa zatmelo, začal fúkať vietor, zima, potom začalo pršať a ako inak, aj krúpy padať. Tu takmer vždy keď prší, padajú aj krúpy. Ale našťastie to boli veľké len ako 25 centovka, čiže žiadne golfové loptičky, ako niekedy. Mali sme ich plný trávnik pred domom a na ceste to vyzeralo ako sneh. Dosť veľa ich popadalo, ale žiadnu škodu nám nenarobili. Len nezávidela som tým ľuďom, čo išli peši po ulici a tie krúpy ich bombardovali, to muselo aj bolieť...

Posledný júlový týždeň sme oslavovali ocinove narodky, tak sa u nás zišli jeho kolegovci z roboty a bola zábava na záhrade. Boli sme hore asi do druhej, lebo ráno bolo treba ísť aj do roboty :) A tento víkend sme oslavovali zas, ale jeho meniny. Tak sme si konečne oddýchli pri vínku, pivku a dobrej whisky.

Ale teraz aj niečo o našom výlete do hôr a skál. Prvý augustový víkend sme si naplánovali spoznávať okolie Calgary. Tak sme sa museli zariadiť tak, aby sme neboli v práci, čo nám nakoniec aj vyšlo. V sobotu sme si požičali auto a namierili sme si to na východ od mesta, asi 130km ďaleko. To je ozaj malá vzdialenosť, tak sme to aj rýchlo prešli. Diaľnice tu a doma sa nedajú porovnať. Prvá zastávka bol Horseshoe Canyon. Prišli sme tam skoro, ešte tam nikto nebol, tak sme zišli dolu medzi pieskovcové kopčeky, v ktorých sa dajú nájsť aj nejaké fosílie. Lenže už je to celé prebádané, tak nebola šanca, aby sme niečo našli. Ale snažili sme sa. Len strašne tam fúkalo, tak sme to vzdali a vyrazili ďalej. Pár kilometrov ďalej na juhovýchod odtiaľ je miesto, ktoré sa volá Hoodoos. Sú to pieskovcové skaly vymleté vodou. Niečo krásne. Trčia ako nejaké stĺpy, až sa zdá, že ten kameň na vrchole onedlho spadne. Ale to sa ozaj len zdá. Tam sa už začalo aj pomaly otepľovať, začalo aj slnko svietiť, tak tie skaly vyzerali pekne. Také niečo doma nemáme. Škoda.

Ako čas pomaly plynul, bolo treba posunúť sa ďalej. Cez mestečko Drumheller, okolo ktorého všetko toto je, sme prešli až do malej „osady“ menom Wayne. Voľakedy tam boli bane na uhlie, len teraz to už asi nefunguje, lebo žiadnu baňu sme nenašli :) len jedna vec ma zarazila a to, že niekedy tam bývalo okolo 2000 ľudí a teraz tam bola taká tabuľka, ako keď sa hráva futbal niekde na dedine a jeden človek musí pretáčať čísla. A bolo tam len číslo 27. Dosť klesla populácia za tie roky :)

Severne od Drumhelleru je Royal Tyrell Museum, ktoré je miestom najväčšej zbierky kostí dinosaurov na svete. A bolo tam teda čo pozerať. Kostra T-Rexa hneď za vchodom, ostatné kostry nainštalované do rôznych polôh. Veľmi sa mi tam páčilo. Miestnosti boli porozdeľované do rôznych období, v ktorých dinovia žili. Mali tam aj živé tvory, napríklad nejaké divné ryby s ostňami na chrbte. Vyzerali ako z iného sveta, ale to boli len potomkovia nejakých vymretých. Jeden chalan tam aj čistil kosť zo skaly. Ja neviem ako môžu tí ľudia vedieť, čo je to za kosť a ešte aj z čoho. Ja som tam videla len skalu, z ktorej trčal malý kúsok kosti a v živote by som nevedela povedať, z čoho to je. Možno by som ani netušila, že to je nejaká kosť. Bolo tam super. Len vadilo mi to svetlo, čo tam mali. Všade tma, len nejaké farebné svetlá, ktoré nerobili dobre na oči. Ale konečne sme niekde boli, všetci spolu, kde sa všetkým páčilo. A o okolí ani nehovorím. Mali to tam pekne upravené, ešte aj s vyhliadkou na kopci. Cez ďalekohľad som videla aj golfové ihriská medzi kopcami za múzeom. Neviem kam ich ešte postavia. Zbytočne zabratá plocha.

Po ceste z múzea sme sa zastavili v Subwayi na obed a večeru v jednom. Mám rada tento obchod, lebo viem, čo si objednávam a vidím, čo mi tam dávajú. Žiadny prepečený olej, ale zelenina a kvalitné mäso a syr. Mňamka.

Pred vstupom do Calgary sme sa ešte zastavili v obchode, ktorý bol strašne veľký. Obrovské nákupné centrum, s miliónom obchodov. Strávili sme tam asi 4 hodiny a to sme ani poriadne celé neprešli. Ale jeden obchod je tam neskutočný. Zameraný na outdoorové veci, stanovanie, člnkovanie, rybárčenie, poľovanie,... skrátka všetko čo človek potrebuje, keď ide do prírody. Také niečo doma nenájdete. A interiér zdobili vypchané zvieratá, takže to tam vyzeralo ako niekde v lese. Aj atmosféra tam bola fajn. Len tie ceny boli trošku vyššie.

To bol jeden deň plný zážitkov a niekoľko sto fotiek. V nedeľu sme sa vybrali opačným smerom, na západ od Calgary, do národného parku Banff. Ja som tam už bola viackrát, aj v lete aj v zime, ale tam kde sme boli, som ešte nebola. A tým miestom bola atrakcia menom Banff Gondola. Nie, nebola to žiadna loďka, ale lanovka na vysoký kopec, Sulphur Mountain (2,281 m). Najprv sme aj chceli ísť lanovkou, ale krajšie bolo ísť peši, až na vrchol. Lesný chodník dlhý až 5,8 km nám trval zdolať za necelé 2 hodiny, čo bolo skvelé, lebo informačná tabuľka uvádzala, že by to malo trvať 2-5 hodín. _Bolo super počasie, čiže výhľad z takej výšky bol neskutočný. Výhľad 360°, všade okolo vás len hory, pod vami na jednej strane mesto Banff, obrovský hotel Fairmont, rieka, ktorá tade pretekala,... nevedela som, na ktorú stranu sa skôr pozerať. Ale to nebolo všetko. Po drevených chodníkoch sa dalo prejsť na druhý kopec, ktorý bol trochu vyšší a na vrchole bola postavená malá budova, ktorá slúžila na skúmanie rôznych lúčov z vesmíru, ako napr. gama alebo infra lúče. Zaujímavé bolo, že všetkko na stavbu vyviezli hore na koňoch. Neviem si vôbec predstaviť ako, lebo to bolo dosť strmé. Chúďatká kone. Sa nanosili kameňov. Porobili sme fotky z každej strany, lebo treba všetko zdokumentovať, nie? Možno tam už nikdy nepôjdem a keď tak, tak jedine na lanovke. Cesta dole trvala len 1,5 hodiny. To bolo už v pohode, ale keď sme konečne zišli dolu k autu na parkovisko, nevedela som po tom rovnom asfalte chodiť. A strašne ma boleli kolená a nárty na nohách. Rýchlo sme sa v aute prezliekli do čistých vecí, lebo dostať sa hore na kopec bola námaha a obdivujem tých šialencov, ktorí si to šinuli hore rýchlosťou blesku. Teda len okolo nás, čo sme lapali po dychu prefrčali, ako keby neboli vôbec unavení. A najlepšie bolo, keď my sme ešte ani hore neboli a holka, čo nás predbehla, lebo hore utekala, utekala aj dole. To neviem ako stihla, dostať sa hore, popozerať sa tam a ešte utekať aj dole. Tu sú divní ľudia, ale pomaly si zvykám :)

Oddýchnutí a najedení sme sa ešte zastavili v meste Banff, aby sme si popozerali krásnu záhradu, ktorú tam majú. Volá sa to Cascades of time Gardens. Tam sme strávili asi pol hodinu. Bol to raj pre maminu, lebo ona takéto veci môže. Pekne upravený terén plný kvetov. Lenže čas nás tlačil a ešte sme chceli ísť do hôr, ale po vyše 11km túre do kopca a z kopca sa nám teda nechcelo ešte vyše hodinu šliapať niekde v lese k vodopádom. Možno tam ešte niekedy pôjdeme, uvidíme.

Tak takto sme strávili víkend. Nachodení, ale spokojní s tým, čo sme videli. Pomaly začíname spoznávať Albertu a jej krásy. A vôbec to nemáme ďaleko, len čo by kameňom dohodil je všetko, čo sa dá vidieť.

A celý týždeň som sa nemohla poriadne hýbať. Nie že by som mala svalovicu, len ma skrátka boleli pri každom kroku kolená a nárty a potom sa k tomu pridali ešte aj bedrové kosti.

Ale víkend to teda bol na nezaplatenie, odporúčam každému, kto sem raz pôjde. Je tu všeličo, len treba vedieť kde a kedy sa niečo deje. O zážitky budete mať postarané.

A čo ma čaká v najbližších dňoch? Za dva týždne odchádza domov mamina s bratom, tak konečne budem mať izbu len pre seba. A zo Slovenska k nám príde návšteva, tak sa už teším a dúfam, že počasie sa umúdri a nebudú ani horúčavy ani zima, ale tak akurát. Tak Monika, rýchlo sem príďte, nech môžeme ísť na nákupy :)

Horseshoe Canyon

Hoodoos

Royal Tyrell Museum

CrossIron Mills - obchod

na kopci Sulphur Mountain

chipmunk zlodej

hotel Fairmont

výhľad na Banff

Gondola

záhrady v Banffe

My second life in Canada (report 17) - zážitok na celý život

2011-07-14T22:38:00.002-06:00

Ahojte! Tak sa znova ozývam s ďalšími zážitkami, ktoré som zažila počas týchto takmer dvoch týždňov. Skončila som pri tom, že sme prišli z BC celí spálení od slnka. Teraz je to už lepšie, dokonca som zhnedla, takže vyzerám trošku lepšie :)

Celý minulý týždeň ste v meste nevideli nič iné, len samé reklamy na Stampede, ktorý práve prebieha. O ňom som písala už pred 3 rokmi keď som tu bola. Ale zhrniem to asi tak, že je to 10-dňová show plná koní, kovbojov, súťaží, koncertov... Začiatok bol minulý piatok, čiže 8.7. A práve o tom vám sem chcem napísať.

Keď som sem išla pred tými troma týždňami, ani vo sne by ma nenapadlo, koho na Stampede uvidím. Ako vedela som, že sem majú ísť, do Kanady, ale že pôjdu aj na Stampede... To som sa dozvedela pár dní pred tým. Pýtate sa koho som to videla naživo? O ničom inom sa tu nepísalo (možno aj inde, nie len tu v Kanade, neviem), len o tom, že prvá zahraničná cesta novomanželov princa Williama a Kate je práve tu. Takže z toho vyplýva, že som videla ich. Boli len 3 metre odo mňa. Síce v aute, ale boli. Zážitok to teda bol. Ale ich kolóna išla dosť rýchlo, tak som rada, že mám aspoň jednu fotku a video mám tiež, ale nie je to bohviečo. Hľadať ich v ktorom aute sú a ešte aj dávať pozor na kameru, aby boli v zábere, to dá zabrať. Ako nebolo to zlé vidieť ich naživo, len keby išli trochu pomalšie. To musím ísť až do Kanady, aby som ich videla naživo? :)


hádam ho vidíte. vzadu sedí William a vedľa neho je Kate, ale tú nevidno

Oni vlastne odštartovali celý sprievod, Stampede parade, kde bolo strašne veľa koní, vozov, všelijakých umeleckých skupín, hudobníkov, armáda, námorníci, Indiáni... Skrátka všetko možné. Už som to zažila dvakrát, ale chcela by som sa ísť niekedy pozrieť aj na súťaže, ktoré prebiehajú teraz. Čiže rodeo na býkoch, koňoch, preteky vozov,... Predstavte si typický Wild West prenesený do súčasnosti a máte to :)

O tri dni to končí a ja som ešte nikde nebola :( Možno niekedy nabudúce, a možno aj s niekým...

A teraz druhá časť tohto príspevku. Minulý týždeň som si našla prácu. Alebo skôr práca si našla mňa. Pracujem ako aupairka. Starám sa prakticky len o tri deti. Z toho dve sú dvojičky, 6 mesačné baby a jeden je chlapec, 3-4 ročný. A je to indická rodina, ale sú mladí, bývajú tu už dlhšie, takže nie je to taká typická indická rodina, ako v Indii. Zatiaľ je to fajn, aj keď je to len na pár hodín denne. Keď mám tie malé na rukách, je to také divné. Doteraz som nemala možnosť robiť s takými malými, a teraz mám hneď dve. A tie ich malé ručičky,... Najkrajšie sú, keď ich nakŕmim, potom sa na mňa usmievajú keď sa s nimi hrám a potom pomaly zaspia. Vtedy nemajú chybu. A na to, že sú dvojičky, sa na seba vôbec nepodobajú. Jedna má tmavé vlasy a druhá bledšie. Aj v tvári sú úplne iné. A o správaní ani nehovorím. Jedna je úplný ideál, skoro vôbec neplače, kdežto tá druhá si vyžaduje stále pozornosť. Je to taká skúsenosť do budúcna, keby som mala ja niekedy deti (niekedy znamená v ďalekej ďalekej budúcnosti).

Ok, musím ísť. Možno neskôr ešte niečo doplním, teraz nemám veľa času.

Pekné prázdniny a leto :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-07-13T18:25:00.001-06:00

Ani nebudem radšej hovoriť, kedy pribudla posledná kapitola, preto vám sem rýchlo dávam ďalšiu. A nejak sa mi to vymklo spod kontroly, pretože som to chcela už nejak ukončiť, ale ono to jednoducho nejde :)
Tak sa môžete tešiť na ďalšie a samozrejme, nezabudnite komentovať, nech viem, či sa vám to ešte stále páči alebo nie. Vďaka.

31. kapitola

„To bol ale byt. Na taký by som musela šetriť asi celý svoj život. Tá obývačka, kuchyňa, tie nádherné vysoké stropy, francúzske okná,...“ rozplývala sa Eireen nad Natalieným bytom, keď ju Sebastian priviezol domov.

„Počuj, nechceš sa k nim presťahovať? Do centra, do veľkého bytu....len neviem či by ti nevadil ten hluk a neustály ruch veľkomesta. Tam kde bývate sa ti nepáči? Tichá lokalita, na kraji mesta, bližšie ku mne...“ pokúšal ju.

„Ale ja som nepovedala, že sa k nim chcem nasťahovať. Mne sa len ten byt páčil. Aj keď radšej bývam v dome, kde je predsa len troška viac miesta a slobody.“

„To som si myslel. Ty by si nevydržala na jednom mieste dlho. Si predsa strelec a pre vás je typická sloboda. Tak sa mi asi nepodarí...“ Sebastian sa na chvíľu odmlčal, tak ho Eireen prerušila.

„Čo sa ti nepodarí? Ak chceš zasa vyskúšať nejaký tvoj trik na mne úbohej, varujem ťa, viem sa celkom dobre brániť,“ upozornila ho a čakala, kým odpovie.

„Nič také. Ja len, že sa mi asi nepodarí uväzniť ťa... v mojom náručí.“ Ako to dopovedal, naklonil sa k nej, objal ju oboma rukami a pobozkal.

Eireen chvíľu zotrvala v tejto polohe, ktorá jej vôbec nebola nepríjemná, no potom sa odtiahla.

„Je neskoro, mala by som ísť. Dnešok ma dosť vyčerpal a myslím, že na ďalšiu aktivitu mať energiu asi nebudem.“

„Tak fajn, prehovárať ťa teda nebudem,“ povedal Sebastian trochu sklamane a rozlúčil sa s ňou.

Ako mesiac plynul, na farme bolo menej a menej roboty, pretože všetko bolo pod snehom. Jediná aktivita, ktorá sa musela vonku každý deň spraviť, bolo kŕmenie zvierat a čistenie stajní. Medzitým sa však našiel čas aj na zábavu, a tak sa raz za čas chodil Sebastian s Eireen previezť na koňoch. Celí zababušení do hrubých kabátov si raz spravili takú okružnú jazdu okolo farmy.

„Už si rozmýšľala nad tým, čo budeš robiť na svoje narodeniny?“ spýtal sa nečakane Sebastian.

„Ja,... vôbec som nad tým nerozmýšľala. Ale nechcem žiadnu oslavu. Ten dátum pre mňa neznamená šťastie.“

„Chápem. Nebudem ťa do ničoho nútiť, preto sa pýtam. Ale na taký malý obed so mnou by si išla, však?“

„Hm, porozmýšľam.“ Eireen sa zamyslene pozrela inam a predstierala, že nad tým tuho premýšľa.

„Ale jasné. S tebou všetko. Ale bude to len malý obed, nič veľké, ok?“ povedala napokon.

„Ok,“ pritakal Sebastian, no on mal iné plány.

Týždeň na to sa Eireen zobudila na buchot, ktorý vychádzal z kuchyne. Prehodila na seba župan a pomaly zišla po schodoch dole. V kuchyni uvidela svoju mamu a keď ju Gillian spozorovala, zakričala na svojho muža, ktorý hneď prišiel zo suterénu.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa zvedavo Eireen.

„Všetko najlepšie k narodeninám, dcérka,“ povedali jednohlasne a Gillian odstúpila od kuchynskej linky, na ktorej Eireen uvidela veľkú tortu.

„Ďakujem,“ povedala Eireen a vrhla sa obom rodičom do náručia.

„Toto ste ale nemuseli. Kto tú tortu teraz zje? Veď je obrovská.“

„Neboj sa, nič z nej nezostane. Veď narodeniny má človek len raz za rok a ty máš dnes 20. To je dosť dobrý dôvod na takú tortu, nie?“ povedala Gillian a Paul pokračoval.

„Teraz ak by si mohla, zatvor oči, máme pre teba ešte nejaké prekvapenie.“

Eireen poslúchla a celá netrpezlivá ich so zatvorenými očami pomaly nasledovala.

Zišli až dolu do suterénu, kde už mohla oči otvoriť. Keď ich otvorila, nemohla sa vynadívať. Celý bol prerobený. Steny boli vymaľované, bol tam nábytok, televízor, malý kuchynský kút, ku ktorému patril aj malý bar s chladničkou.

„Toto bolo to, čo som nemohla vidieť? Tak to je teda prekvapenie. Neviem čo na to povedať. A celý suterén je teraz akože môj?“ spýtala sa prekvapene Eireen a stále sa pozerala okolo seba.

„Áno, toto je to prekvapenie. A celý suterén je tvoj, ale sem tam ho budeme využívať aj my, keď budeme mať návštevu. Je to predsa len taký priestor na oddych.“ Povedal Paul a Gillian pokračovala.

„Ale to nie je všetko. Poď trochu ďalej. Je tu ešte niečo, čo ti chceme ukázať. Otvor túto miestnosť. Tá je len a len tvoja.“

Eireen neváhala a s nedočkavosťou dvere otvorila.

„Váu,... ja nemám slov. To kde ste všetko našli? Ja už som sa s tými vecami v duchu rozlúčila, lebo som si myslela, že sa dávno vyhodili,“ prekvapene povedala Eireen, keď videla v celej miestnosti porozvešané diplomy s jej dosiahnutými jazdeckými úspechmi spolu s medailami a ostatné ocenenia.

„Ja už som aj na niektoré veci úplne zabudla. Neviem ako sa vám mám za to poďakovať. Toto som vážne nečakala. Nemám slov,“ hovorila Eireen a nevychádzala z údivu.

„A keď sa ešte pozrieš za túto stenu, uvidíš tam ešte jedno prekvapenie. Ale sľubujem, že posledné.“ Povedala Gillian a objala Eireen okolo pliec.

„To nemyslíte vážne. Biliardový stôl a jukebox? Za čo som si to zaslúžila?“ pýtala sa Eireen a jemne prechádzala prstami po oblúku jukeboxu.

„Vieš, s mamou sme si mysleli, že by ti to mohlo urobiť radosť a nepríjemný zážitok, ktorý máš na tento deň treba prebiť novým, príjemným, aby si mala na tento deň len pekné spomienky.“ Povedal Paul a súcitne sa pozrel na dcéru.

„Ale ja som šťastná, hoci som sa z toho ešte úplne nedostala. Viem, že Sebastian sa ma snaží robiť šťastnou, ale niekedy myslím na Nicholasa. Nie je ľahké zabudnúť na to, čo sa stalo, aj keď na to sa asi zabudnúť nedá. Ale teraz som neskutočne šťastná a prekvapená. A to je ešte len ráno. Pred sebou mám ešte celý deň a bohviečo ma do večera čaká. So Sebastianom mám ísť na obed. Ale teraz ma napadlo, že ani neviem, kedy po mňa príde,“ hovorila Eireen, keď už vychádzali zo suterénu naspäť do domu.

Okolo pol 12 sa pre ňu napokon zastavil.

„Všetko najlepšie, láska,“ zablahoželal jej a podával jej nádhernú kyticu s 20-timi obrovskými krvavočervenými ružami.

Eireen tam len stála, prekvapene naňho pozerala a po chvíli sa mu hodila do náručia a pobozkala ho.

„Ďakujem ti za kyticu. Je vážne krásna. Ľúbim ťa Sebastian Torres. Ani nevieš ako veľmi. Som rada, že ťa mám.“ Povedala mu, keď dávala kyticu do vázy.

„Ja ťa ľúbim viac, o tom nepochybujem. A teraz sa choď prezliecť z toho pyžama. Nemôžeš ísť takto do reštaurácie,“ povedal jej Sebastian a tým jej naznačil, že onedlho odchádzajú.

„Ale ja mám dnes narodeniny, takže môžem všetko. Aj ísť do reštaurácie v pyžame,“ usmiala sa naňho Eireen, vyplazila mu jazyk a utekala po schodoch hore do svojej izby urobiť zo seba človeka hodného reštaurácie.

Tým nevedomky nahrala Sebastianovi, ktorý zatiaľ nenápadne a hlavne potichu dal posledné pokyny Eireeniným rodičom.

My second life in Canada (report 16) - príchod znova do Kanady a stretnutie s grizzlym

2011-07-04T19:39:00.001-06:00

Ako som sľúbila, tu je zhrnutie toho, čo som zameškala asi od...... februára. Domov z Kanady som prišla 1.3., aby som dokončila školu. Počas toho ako som bola doma, sa nič zvláštne neudialo, a tak som zasa tu. Prišla som sem minulý piatok, t.j. 24. 6. Presne v ten istý deň ako sme sem išli pred 3 rokmi. A vôbec to nebol zámer. Len skrátka ceny leteniek boli vtedy lacnejšie :)

Pamätáte sa ešte na Adama? Toho Kanaďana, s ktorým som sa zoznámila v januári? Tak s tým je koniec. Takto ma ešte nesklamal žiadny človek, takže škoda o tom hovoriť. Teraz cez leto ma čakajú možno iné vyhliadky, tak uvidíme. Predsa len v lete je viac možností nájsť si niekoho. Aj v takej veľkej krajine akou Kanada rozhodne je.

Ale poďme ďalej. Ako som spomínala, už som tu týždeň, zatiaľ si stále hľadám robotu, tak dúfam, že v blízkom čase si niečo normálne nájdem. Tak držte palce :)

A aby sme si aj oddýchli, tak teraz v sobotu sme boli na výlete v horách. Bývame v Calgary, v Alberte a na výlet sme išli do Radium hot springs, čo je už v Britskej Kolumbii, asi 270 km JZ od Calgary. Takže už môžem povedať, že som bola v dvoch provinciách Kanady. A jedna krajšia ako druhá. A zážitkov mám teda dosť. Po ceste tam sme išli po diaľnici a asi 3x sme videli čiernych medveďov, pár metrov od cesty. Raz dokonca na parkovisku. To bolo prvýkrát, čo som ich videla naživo, v prírode a nie v ZOO. Ďalej boli časté zvieratá srnky, jelene, pozemné veveričky, čiže chipmunks, raz som videla kojota a potom tieto medvede.

chipmunk

Keď sme prišli na miesto, vyšli sme na taký menší kopček, kde bola malá budova s vaničkami, v ktorých sa možno kúpali aj Indiáni. Je to vlastne taký rezort s termálnou vodou, ktorá je tuším jediná v Kanade. Nie som si istá. Ale bola teplá. Rýchlo sme sa išli prezliecť do plaviek a šup ho do bazénov. Aj voda v nich bola teplá, takže žiadne otužovanie nehrozilo. To bol tiež zážitok, kúpať sa v teplej vode, v horách, v nadmorskej výške možno aj do 1500 m. n. m. a dokonca som sa aj spálila. To sa mi nestalo už dosť dlho (asi odkedy som nebola pri mori :)).

moja maličkosť

Predstavte si, že sa kúpete v bazéne, v teplej vode a máte úžasný výhľad na hory na jednej strane a do rokliny na strane druhej. No niečo neuveriteľné a nezabudnuteľné.

Domov sme išli až okolo 6 večer a pred sebou sme mali asi 3-hodinovú cestu. Počas nej sa nám prihodilo tiež pár vecí. Ako si tak ideme po ceste, zrazu pozerám, že jedno auto stojí pri krajnici. Tak som dávala pozor, že na čo sa pozerajú. A predstavte si, že tam bol grizly. Tak sme zastavili aj my a asi 10m od nás bol veľký hnedý maco, ktorý si veselo prežúval nejaké bobule a nás si skoro vôbec nevšímal. Nemala som ani strach, ako by bolo normálne, hoci bol tak blízko pri nás. Možno nás necítil, nepamätám si kam fúkal vietor. Medvede nemajú moc dobrý zrak, tak nás možno ani nevidel :)

Len málo ľudí má šťastie vidieť medveďa. A ešte k tomu grizlyho. To je zážitok na celý život.


maco grizzly

Ako sme tak išli ďalej, tak asi za 10 minút sa nám podarilo zasa vidieť medveďov. Čiernych. Jedna bola mama a mala dve malé čierne medvieďatá. To som teda vôbec nečakala, že aj malých budem vidieť. Pri srnkách sa nikto nepozastavuje, ale keď je nablízku medveď, stoja tam všetci. Teda ak sa niekomu podarí ich zbadať. Tu si treba dobre všímať okolie a hlavne keď zbadáte stáť auto na krajnici, treba spomaliť a pozerať, či sa nepozerajú smerom do lesa. Ak hej, určite tam niečo bude a treba hneď zapínať foťáky a kamery :)

Večer sme prišli domov ešte po svetle, asi o pol 11, lebo po ceste sme mali ešte zastávky. Popozerať sa po okolí a tak. Veď taký výhľad na Skalnaté hory nemáte každý deň.

A vôbec som nebola unavená z takmer celodenného plávania. Najhoršie je asi to, že som celá spálená a keď mám na sebe veci, je to utrpenie. Ale počítam, že do stredy by sa to mohlo dať do normálu a konečne budem vyzerať ako človek a nie ako stena :)

výhľad na Skalnaté hory

Idem ešte prepísať kapitolku, aby som mohla konečne zverejniť pokračovanie, tak zatiaľ sa tu majte, čoskoro sa znova ozvem :)

Posielam pozdrav

2011-07-01T23:09:00.000-06:00

Ahojte! Na úvod by som vám chcela oznámiť, že som znova v Kanade. Už presne týždeň. Nemám nejak veľa času, aby som vám tu vypísala všetko, čo som za ten čas čo som sem nič nepridala, prežila. To až nabudúce. Neviem či sa sem cez víkend dostanem, pretože ideme na výlet do hôr. Ale sľubujem, že keď sa vrátim, zreferujem vám všetko dôležité a asi aj pridám novú kapitolu k poviedke. Už by sa patrilo, že? :)
Tak sa teda majte a užívajte si prázdniny, vy školopovinní. Kým môžete.

P.S.: vaše blogy obehnem a napíšem komentáre. Sľubujem. Ale až keď sa vrátim.

Už zasa je to tu

2011-06-01T13:04:00.000-06:00

Prišlo to náhle, bez varovania. Nikto na to nebol pripravený, hlavne ja nie. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo a dnes je veľký deň. Ja viem, ja viem, je aj MDD. Tak vám želám, milé deti, všetko najlepšie k vášmu/nášmu sviatku, veľa úspechov v rodinnom aj pracovnom živote, veľa veľa ďalších poviedok, aby som mohla niečo nové čítať, atď., veď to poznáte. :)

A teraz tá hlavná vec, prečo sem pridávam tento príspevok. Ako som už naznačila, nikto to nečakal. A predsa je to tu. Pýtate sa čo? No predsa narodeniny tohto blogu. A koľké? Tretie :)
Vôbec som nepočítala s tým, že vydrží tak dlho a ja sem budem stále niečo nové pridávať. O nových kapitolách k poviedke radšej pomlčím :) Ale zas môžete si čítať jednorázovky :)

Čo dodať na záver? Asi len toľko, že budem rada, ak to tu udržím pri živote ešte aspoň rok (alebo aj dlhšie, who knows). A snáď sa mi podarí písať a pridávať sem kapitoly častejšie ako v poslednom období. Tak držte palce, nech sa to splní :)

P.S.: keď tento blog vznikal, chystala som sa na leto do Kanady. A hádajte čo? História sa opakuje, pretože do Kanady sa chystám aj teraz, už po tretíkrát. Tak myslite na mňa, aby sa nič nestalo, ok? Spolieham sa na vás :)

Alej jednej lásky

2011-05-24T14:30:00.001-06:00

Už to bude rok, čo som napísala túto poviedku. Pôvodne sa zúčastnila súťaže, kde skončila v top 5, ale nakoniec z toho nič nebolo. Dlho som váhala, či ju sem dám alebo nie, až som sa nakoniec rozhodla, že vám ju sem zverejním. Je o trošku dlhšia, ale ozaj len o kúsok, ako zvyknú byť moje kapitoly, ale snáď vás to neodradí.

P.S.: ani by ste neverili, ako dlho sa zháňa jeden obyčajný obrázok :)

Je jar. Pozerám von oknom a rozmýšľam. Rozmýšľam nad tým, ako sa to mohlo stať. Čo som urobila zle? Vždy som si myslela, že mne sa to stať nemôže. Teda, aby som bola presná, že sa to nemôže stať nám. Teraz už viem, ako som sa mýlila a myslela som si, že všetko bude v poriadku a nejako sa to vyrieši. Aj sa to vyriešilo. Ale tak, ako som to ani v najhorších predstavách nečakala.

Môj príbeh sa začal na vysokej škole, kde som sa zoznámila s Clayom. On bol o rok starší a všetky baby po ňom išli. Veď aj bol fešák. Ja som ale nebola na také typy. On mohol mať každú, na ktorú si spomenul. Ja som nebola super krásna a preto som si ani nepomyslela, že raz by sme spolu my dvaja mohli niečo mať. Nikto to ani nepredpokladal. A predsa sme sa dali dokopy.

Prvýkrát si ma všimol na plese. Pamätám si to ako keby sa to stalo včera. Ja som sedela pri bare a rozprávala som sa s barmanom. Neviem dobre tancovať, a preto som sa pozerala na ostatných. Zrazu sa pri bare zjavil Clay, prekvapivo sám a veľa nechýbalo a mala by som na sebe jeho drink. Všetko ale dobre dopadlo a dali sme sa do reči. Videla som na ňom, že je mierne opitý, ale to mi v tom momente nevadilo. Bola som v akomsi ošiali. Prezradil mi, že už je unavený zo všetkých tých báb, ktoré ho stále prenasledujú.

„Všade kam sa pohnem, sa na mňa niekto pozerá. Ja nie som hviezda. Chcem mať už konečne aj súkromie. Ale takto je to ťažké. Asi už starnem,“ povedal mierne s humorom.

Bola už tma a ja som chcela ísť na vzduch. Vyšli sme teda na balkón, kde sme sa dlho rozprávali. Zistila som, že nie je taký, za akého som ho dovtedy považovala. Bol milý, veľa sme sa smiali a ani sme nevedeli ako, ale bol čas rozlúčiť sa. Ponúkol sa, že ma odprevadí k autu. Keď mi pomáhal s obliekaním kabáta, nahol sa ku mne a pobozkal ma. Bolo to také spontánne a nečakané, že som najprv nevedela, ako mám reagovať. No keď necítil žiadny odpor, začal ma bozkávať vášnivejšie a ja som sa mu vôbec nebránila.

Nejaký čas sme sa stretávali a musím priznať, že pozornejšieho chlapa som dovtedy nepoznala. Vždy mi priniesol nejaký darček alebo kvety. Chodil vždy perfektne upravený a krásne voňal. Vtedy som tomu nepripisovala veľkú dôležitosť, veď bolo jasné, že sa mi chcel páčiť.

Počas školy sme spolu chodievali na výlety do hôr na koňoch, keďže jeho známi mali ranč. Takto som trávila čas naraz s dvomi láskami. S Clayom a s koňmi.

Keď skončil školu, nezačal hneď pracovať, pretože jeho rodičia boli bohatí a on chcel so mnou tráviť čo najviac času. Čakával ma pred školou, brával na všelijaké výlety. Pripadala som si ako v siedmom nebi a nemohla som uveriť tomu, že je to pravda a že sa to deje práve mne.

Raz ma vzal dokonca aj do Európy, kde mal rodinu. Strávili sme v Paríži dva krásne týždne, na ktoré nikdy nezabudnem. Bola som ten najšťastnejší človek na svete. Posledný večer ma zobral k Eiffelovke. Vôbec som netušila, čo zamýšľa. Zrazu si len predo mnou kľakol a keď sa spýtal: „vezmeš si ma?“, nebola som schopná slova. Len som ho objala a ani neviem prečo, ale rozplakala som sa. On ma držal v náručí a až keď mi pripomenul, že som ešte neodpovedala, usmiala som sa naňho a povedala som mu: „áno, vezmem, čo iné si čakal?“.

Našťastie už bola tma, pretože Clay sa rozhodol, že sa to musia dozvedieť všetci naokolo, tak na plné hrdlo zakričal: „súhlasila, ona súhlasila.“ Ja som sa na ňom len smiala.

Po návrate domov do Kanady sme začali chystať svadbu. Vždy som sa chcela vydávať v zime, ale Clay už nechcel čakať. Vzali sme sa hneď ako som skončila školu aj ja. Nebola to veľká svadba, len najbližšia rodina a priatelia. Svadobná cesta bola, ako inak, dokonalá. Celý mesiac v Karibiku nám náramne prospel a mohli sme si oddýchnuť od všetkého toho zhonu okolo chystania svadby. Nevedeli sme sa jeden druhého nabažiť. Zamilovanejších novomanželov by ste vtedy márne hľadali. Prechádzky večer po pláži a raňajky do postele nesmeli chýbať. Až mi neraz prišlo ľúto, že všetko robil vlastne on pre mňa a ja som sa ním nechala len rozmaznávať.

Po návrate domov sme si obaja našli až prekvapivo rýchlo prácu. Dnes už viem, že to bolo vďaka jeho rodičom a ich kontaktom. Ja som pracovala ako záhradná architektka a Clay zasa navrhoval domy. Obaja sme zarábali dosť peňazí na to, aby sme si mohli postaviť vlastný dom. Vždy som túžila po aleji stromov vedúcej až k domu. Tento sen sa mi splnil. A mám k tomu aj prídavok v podobe milovanej osoby. Ale musím vám povedať, že to nie je Clay.

Naše manželstvo bolo ukážkové. Asi ako všetky zo začiatku. Postupom času som si ale všimla, že sa od seba pomaly vzďaľujeme. Pripisovala som to práci a vyťaženosti. Ani mi neprišlo na myseľ, že by Clay mohol mať niekoho iného. Nič tomu nenasvedčovalo a keď som sa ho na to opýtala, vždy ma ubezpečil, že by ma nevymenil za žiadnu inú a ja som nemala žiadny dôvod mu neveriť. Teraz už viem, aká som bola vtedy naivná. Ale láska je slepá a niekedy prehliadame to, čo si nechceme pripustiť, že by mohla byť aj pravda.

Obaja sme svoju prácu robili ako sme najlepšie vedeli a niekedy sa stalo, že sme sa celý deň ani nevideli. Ale potom v noci sme si to vynahradili. Snažili sme sa aj o dieťa, ale za celý čas, čo sme boli manželia, sa nám to nepodarilo. Vedela som, že by z Claya bol vynikajúci otec. Jeho staršia sestra už mala dve malé deti a keď sme k nim prišli na návštevu, vždy to s nimi vedel.

Asi po roku a pol, čo sme boli manželmi, dostal Clay ponuku pracovať pre firmu, ktorá mala sídlo v Toronte. Mal tam odísť na tri mesiace. Ja som bola najprv proti, ale viete ako to je. Keď niekoho milujete, urobili by ste preňho všetko na svete, takže som s tým nakoniec súhlasila. Volal mi skoro každý deň. Bolo to také čudné nebyť s ním, nedotýkať sa ho. Nebola som na to zvyknutá. Dovtedy sme boli prakticky stále spolu. Prvý mesiac nám rýchlo ubehol, potom aj druhý a ja som sa tešila, že ho onedlho uvidím.

Raz večer som sa dlhšie zdržala v meste, tak som sa musela ponáhľať domov, pretože mi mal volať. Ale nevolal. Čakala som na telefón dlho do noci, až som sa dočkala. O pol dvanástej mi zavolal a oznámil mi, že nepríde o týždeň, ale až o tri. Povedal mi to len tak, ako keby to nebolo nič vážne. Vysvetľoval mi, že tam musí ostať dlhšie, pretože projekt sa natiahol a nestíhajú to dokončiť. Neviem prečo, ale mala som z toho čudný pocit. Chcela som tam za ním ísť a prekvapiť ho, ale to by som potom vyzerala ako žiarlivá manželka, ktorá nedá svojmu manželovi dýchať, tak som radšej ostala doma a robila si svoju prácu.

Nakoniec po tých troch týždňoch prišiel domov a priniesol mi niekoľko darčekov. Asi to chcel nejako odčiniť, ale vôbec som nečakala, že by mi mohol niečo také priniesť. Veď náhrdelník s diamantmi nie je lacná záležitosť. Ale šperkmi si každý chlap získa srdce ženy. Teda aspoň väčšina.

Po nejakom čase sa náš život vrátil do starých koľají. Ale niečo sa predsa len zmenilo. Clay ma brával do reštaurácií, divadla, na operu, sem-tam sme si zašli aj do kina. To uňho nebolo zvykom. Bol to obrat o 180 stupňov. Doteraz to bola príroda a teraz toto. Najviac som ale zostala šokovaná, keď ma zobral na nákupy. To som už vôbec nechápala. Veď on nakupovanie so mnou neznášal. Vždy stepoval pred obchodmi a čakal ma. Nevedela som si to vysvetliť. Vysvetlenie však prišlo o niečo neskôr.

Všimla som si, že Clay ostával niekedy v práci dlhšie ako by mal a domov chodieval unavený, takže z milovania nebolo často krát nič. Naše manželstvo dospelo do štádia, kde jeden upodozrieva toho druhého z niečoho, čo ten druhý nechce dosvedčiť. Bola som si však istá, že Clay musí niekoho mať, no nemala som žiadne dôkazy. Nikdy som sa s neverou nestretla, počula som o nej len z rozprávania iných. Kamarátky mi radili, aby som si dávala pozor na to, ako vonia keď príde z práce a tak podobne. Ale nič podozrivé som nezistila.

Chcela som nejako obnoviť a oživiť naše manželstvo, tak som raz večer pripravila skvelú večeru, ozdobila stôl a čakala na Claya, kým príde domov. Keď som počula, že už je doma, išla som ho privítať, ale zastavila som sa, keď som začula aj hlas niekoho iného. Clay mi ho predstavil ako svojho kolegu. A nielen to. Ostala som ako omráčená, keď mi Clay povedal, že odkedy spoznal Matta, postupne k nemu začal niečo cítiť a postupom času sa doňho aj zamiloval. Nemohla som tomu uveriť. Bola som vydatá za chlapa, z ktorého sa len tak, z ničoho nič vykľul gay? Hanbila som sa pred ľuďmi a cítila som sa podvedená. Nemám výbušnú povahu, takže som to zobrala celkom pokojne. Nemalo zmysel sa ani rozčuľovať, nič by som tým aj tak nevyriešila. Ale nemohla som tomu uveriť. Veď sme sa milovali. Čo sa zmenilo? Môžem povedať, že z mojej strany nič. Nechápala som to. Keby ma podvádzal s inou ženou, ako to býva väčšinou, pochopila by som to. A možno by som na to prišla aj skôr. Ale takto? Rozum mi zostával stáť.

Rozviedli sme sa celkom rýchlo. Znova vďaka jeho rodičom, ktorí Claya síce nevydedili, ale cítila som, že sa k nemu odvtedy správajú inak. Po rozvode sa Clay odsťahoval a ja som zostala v našom vysnívanom spoločnom dome. Odsťahovala by som sa v tom prípade, ak by sa niečo medzi nimi dvoma odohrávalo aj v ňom. Ale bola som ušetrená byť toho svedkom.

Znovu je jar. Pozerám von oknom na rozkvitnutú alej a rozmýšľam, čo všetko sa už stihlo stať od nášho rozvodu. Niečo, čo sa vtedy zdalo byť koncom, bolo zároveň ešte len začiatkom niečo väčšieho, krajšieho.

Keď som odrazu osamela, najprv som nevedela ako ďalej. Nebola som na taký život zvyknutá, ale len ťažko som sa prispôsobovala. No po čase som sa zo všetkého dostala, ani sama neviem ako, čas je nakoniec vždy najlepší lekár, a teraz som dokonca Clayovi vďačná za to, že som vďaka nemu spoznala takého úžasného človeka, akým je Henry.

Clay Henrymu navrhoval dom a raz ho k nám aj priviedol na návštevu. Slovo dalo slovo, jedno stretnutie prinieslo ďalšie, až som viac nebola sama. Neľutujem však roky, ktoré som strávila s Clayom. Teraz sú z nás dobrí priatelia a dokonca je aj môj osobný poradca, čo sa módy týka.

A Henry? Henry je skvelý manžel a som s ním neskutočne šťastná.

Otáčam sa od okna a prejdem k pohovke. Posadím sa vedľa Henryho, on ma pobozká a pohladí po vypuklom brušku. Obaja sa už veľmi tešíme na naše prvé dieťa, ktoré je na ceste. Nevieme sa dočkať, kedy sa narodí.

Vraví sa, že manželstvo je pokus a každý pokus má svoju cenu. Tou cenou v mojom prípade bolo pár rokov strávených s nesprávnym človekom. Ale ako som už vravela, neľutujem ich. Život ide ďalej a ja som šťastná, že ho môžem prežiť s takým skvelým človekom, akým je Henry.

"Lonely nights"

2011-05-13T15:56:00.002-06:00

Neukameňujte ma prosím. Možno ste čakali kapitolu, ale vzhľadom k mojej zaneprázdnenosti vám bude musieť stačiť aj taká krátka jednorázovka, s podtitulom songfic. Teda ak sa to tak dá nazvať. Prvá svojho druhu, ktorá vyšla z môjho pera (alebo kláves?). Síce aj ostatné jednorázovky som písala pod vplyvom nejakej pesničky, ale nedržala som sa textu. Ani tu mi to moc nevyšlo, veď uvidíte sami, ale tak snaha bola :)

„Musíme sa stretnúť. Je tu niečo, čo ti musím povedať.“ Hlas v telefóne znel vážne.

„Tak mi to povedz teraz.“

„Nechcem to riešiť cez telefón. Môžeš sa pre mňa zastaviť poobede?“ spýtala sa a ja som neváhal ani sekundu.

„Jasné. Prídem po teba o 4. Môže byť?“

„Budem čakať.“ Povedala a bez pozdravu zložila. Vtedy som tušil, že niečo nie je v poriadku. Vždy mi povedala buď ahoj alebo niečo iné, ale vždy sa rozlúčila. No teraz len položila. Uvidím čo sa stalo, keď sa stretneme. Vždy som sa na stretnutie s ňou tešil.

Prišiel som, ako som sľúbil. O 4 som zastavil pred ich domom a čakal som, kým nevyšla von. Bola krásna. Vysoká brunetka s krásnymi sivými očami. Bol som do nej zamilovaný už od základnej školy. Ona to možno ani netušila. Nemal som odvahu jej povedať, čo k nej cítim. Pre ňu som bol vždy len dobrý kamarát, ktorý tu bol vždy, keď niečo potrebovala.

„Ďakujem, že si prišiel. Môžeme vyraziť?“ spýtala sa.

„A kam?“

„Na cintorín. Potrebujem niečo vybaviť.“

Prekvapilo ma to. Tam zvykla chodiť len občas. No nepýtal som sa nič.

Zastavil som pri bráne. Obaja sme vystúpili a ona vykročila k hrobu jej otca. Ja som zostal opretý o auto a čakal som ju. Asi po 10 minútach sa vrátila a ja som si všimol, že má na lícach slzy.

„Stalo sa niečo? Si v poriadku?“ spýtal som sa ustarane.

„Ja...musím ti povedať, že...odchádzam. Odchádzam z mesta. Navždy.“ Hovorila prerývane.

„Čože? Kedy? Prečo? Kam?“ bombardoval som ju otázkami, no ona si len mlčky sadla do auta.

Since you're gone
There is an empty space
Since you're gone
The world is not the same

I go back to the places we've been
It feels like you're still there
I live all those moments again
Wishing you were here

Po tom, čo si odišla, zostalo v mojom srdci prázdno. Nič nemohlo tú dieru zaplniť. Vedel som, že nikto iný mi ťa nenahradí. Pamätáš si, ako sme chodievali do parku a ležali tam na tráve? Teraz tam chodím každý deň a vždy, keď zatvorím oči, cítim, že si tam so mnou. No keď ich otvorím, ocitnem sa v realite, v ktorej ty chýbaš. Kiežby si tu bola.

Since you're gone
There is an lonely heart
Since you're gone
Nothin' is like it was

There are memories all over the place
Bringin' it back all so clear
Remember all of those days
Wishing you were here

Chodím ako bez duše. Už som sa na teba snažil aj zabudnúť, ale nejde to. Stále na teba myslím. Musím ťa vidieť. Hoci neviem kde si, nájdem si ťa. Musíš mi vysvetliť, prečo si odišla. Prečo tak náhle a bez vysvetlenia?

Celé dva roky som po tebe pátral, ale márne. Nikde som ťa nemohol nájsť. Až teraz. Videl som ťa, ako nastupuješ do auta v našom meste. Zakričal som na teba, ale ty si ma nepočula. Ponáhľal som sa k vášmu starému domu, no nikto tam nebol. Prečo mi to robíš? Musel som ťa zbadať? Čo z toho mám? Opäť na teba budem neustále myslieť, až sa z toho zbláznim. Ale neprestanem ťa hľadať. Neprestanem.

All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do
All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do
Yes I do

Since you're gone
There is a heart that bleeds
Since you're gone
I'm not the man I used to be

Zmenila si ma. Už nie som taký, aký som býval. Vyhľadávam samotu, s ľuďmi sa bavím len keď musím. A prekvapivo mi to vyhovuje. Odkedy som ťa videl naposledy, ubehlo už veľa času. No niekedy sa mi stáva, že ťa zahliadnem niekde v okolí, ale sú to len moje preludy, predstavy. Nič iné mi po tebe nezostalo. Kiežby som ti mohol povedať, čo som k tebe cítil. Myslel som si, že na to mám čas, ale mýlil som sa. Odišla si bez toho, aby som ti to povedal. Pokladal som ťa za samozrejmosť, myslel som si, že v tomto malom meste stvrdneme a zostaneme tu navždy. No zostal som tu len ja. Ešte stále chodím na miesta, kam sme zvykli chodievať s partiou, no nič už nie je také, ako bývalo.

I follow your steps in the snow
The traces disappear
We know what we've lost when it's gone
I'm wishing you were here

All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do
All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do
Yes I do

Sníval sa mi sen. S tebou. Boli sme na cintoríne, presne ako vtedy. Len jedna vec bola iná. Neplakala si, ale na tvári si mala úsmev. Volala si ma, aby som išiel s tebou. Chcela si mi niečo povedať, ale ja som ti nerozumel. Prišli sme až k autu, kde si sa ku mne otočila a z plného hrdla si zakričala: Pomôž mi! A potom si sa mi stratila. Nechápal som, čo to malo znamenať a už to ani nezistím, lebo vtedy som sa zobudil.

I go back to the places we've been
It feels like you're still there
I live all those moments again
Wishing you were here

All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do
All those lonely nights
Lonely nights, lonely nights
Lonely nights, lonely nights
I gotta fight for you, yes I do

Ako čas plynul, ja som si uvedomil, že som stratil veľa rokov len myslením na teba. A uvedomil som si, o čo som prišiel, až keď som ťa stratil. Chvíle strávené v tvojej spoločnosti boli vždy príjemné a veľmi mi chýbajú, no ja musím žiť ďalej. Ale ako som si sľúbil, budem ťa hľadať až kým ťa nenájdem a popritom sa budem snažiť začať žiť normálnym životom. Ktovie, možno ťa stretnem zajtra, možno o mesiac. Veď nádej zomiera posledná.

Veľká noc

2011-04-25T02:51:00.000-06:00

Prajem vám všetkým krásnu Veľkú noc, veľa vody pre baby a veľa odmien pre chalanov :)
A s citom, dobre? Nechcete predsa, aby sme utrpeli vážne zranenia. A keď oblievať, tak len vonku, kto bude sušiť to oblečenie a nábytok? :D

Potom môžete napísať, ako to u vás prebiehalo. Som zvedavá.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-04-22T16:14:00.001-06:00

Od zverejnenia poslednej kapitoly ubehol takmer mesiac. Ale som rada, že som konečne napísala ďalšiu, lebo už bolo na čase, nie? :)
Nie je tam síce nejaký bohvieaký dej, ale len objasnenie príchodu Sebastianovej tety. Príjemné čítanie :)

(P.S.: netuším, aká pesnička by sa k tejto kapitole hodila, tak chcem poprosiť vás, aby ste mi do komentárov napísali nejaké vaše tipy, ďakujem)

30. kapitola

September sa prehupol do októbra až nastal november. Kde tu sa už objavili aj prvé náznaky snehu, ktoré oznamovali, že zima už nenávratne nastala.

„Mami, môžem sa tam už ísť pozrieť? Už to dlhšie nevydržím. Čo tam skrývate?“ Eireen trpela nedočkavosťou, pretože posledné tri týždne nesmela vstúpiť do pivnice. Musela si dokonca aj svoje veci na jazdenie presunúť hore do domu.

„Vydrž zlatko, dočkáš sa. Keby sme ti to s ockom prezradili, už by to nebolo prekvapenie. Prečo nejdeš za Sebastianom? Určite mu už chýbaš.“

„Ten má teraz iné starosti. Veď vieš, že teraz riešia s tetou Natalie podnikanie. A nikto mi zatiaľ nechce nič prezradiť. To nie je fér. Každý má predo mnou tajomstvá. A navyše, ani Rebeca nie je doma, takže sa nemám s kým porozprávať. Ach,“ povzdychla si Eireen a vyšla hore do svojej izby.

Neležala na posteli ani 5 minút, keď jej zazvonil mobil.

„Haló?“ spýtala sa.

„Ahoj láska. Máš chvíľu čas?“

„Ja mám čas celý deň, len ľudia okolo mňa sa stále nezastavia. Potrebuješ niečo?“

„Veľmi by si ma potešila, keby si sem prišla. Mám pre teba prekvapenie. Čakám ťa,“ povedal rýchlo Sebastian a zložil. Eireen nemala šancu zareagovať. Asi sa chcel vyhnúť zbytočným otázkam o prekvapení. Nasadla teda do maminho auta a vydala sa smer Sebastianov dom.

Keď vošla na pozemok, vôbec netušila, čo sa chystá.

„Konečne si tu, už ťa všetci čakáme. Poď rýchlo dnu, vonku je zima.“ Sebastian ju rýchlo odprevadil do domu, kde ju už všetci čakali. Všetci to znamenalo celý klan Torresovcov a teta Natalie spolu s mužom, ktorého Eireen predtým nevidela.

„Skôr ako začneme, dovoľ mi Eireen predstaviť ti môjho manžela, Damiena. Nemohol prísť skôr ako tento týždeň, pretože musel doriešiť ešte nejaké obchody v meste, kde sme bývali predtým.“

„Teší ma Eireen, Damien.“

„Eireen. Som rada, že vás spoznávam.“

„No, takže zoznamovanie máme za sebou, môžme sa dať do vysvetľovania našich plánov,“ začala Natalie a všetci ju pozorne počúvali.

„Podaktorí už vedia, čo chystám, ale poviem to všetko od začiatku. Ako isto viete, tu v okolí nájdete mnoho fariem a rančov. A ja chcem tiež vybudovať farmu, ale takú, kde sa bude aj vzdelávať alebo pomáhať ľuďom s rôznymi chorobami. Chcela by som tu vybudovať centrum pre postihnuté deti, kde by sme ponúkali liečbu hipoterapiou, ďalej by som chcela zriadiť školu, kde by sa vyučovala voltíž, možno aj drezúra. Skrátka, aby tá farma mala taký vzdelávací charakter. Tu si môžete pozrieť aj návrh, ako by to mohlo vyzerať a na tomto druhom papieri je zoznam funkcií, ktoré by som potrebovala ešte obsadiť. Nájdete sa tam vy všetci a dúfam, že vám to bude vyhovovať.“ Skončila svoju reč Natalie a čakala na reakcie.

Eireen uvidela svoje meno na pozícii učiteľka jazdenia a veľmi ju to potešilo. Takto bude môcť spojiť príjemné s užitočným. Práca s ľuďmi ju vždy bavila a jazdenie považovala už za samozrejmosť, ktorá k jej životu neodmysliteľne patrí. No potrebovala si to ešte premyslieť.

Zo zamyslenia ju však pretrhol Sebastianov hlas.

„Tak, čo si o tom myslíš?“

„Ja, ja neviem. Znie to zaujímavo, ale potrebujem o tom ešte popremýšľať. Bude to ešte nejakú dobu trvať, kým sa to všetko zrealizuje. Zatiaľ je to len v štádiu návrhu, nie?“

„To je. A myslím si, že je to dobrý nápad. Pokým sa to všetko nepostaví a farma nezačne fungovať, máš ešte dosť času, aby si si spravila o tom názor. Ja som zatiaľ za a ak sa nemýlim, tak aj väčšina ľudí v tejto miestnosti.“

„Ak máte nejaké pripomienky, sem s nimi. Rada si vás vypočujem.“ vyzvala prítomných Natalie, ale keď videla, že všetci sú spokojní, pokračovala. „S peniazmi nebude problém, sme dobre zabezpečení, však drahý?“ s otázkou sa obrátila na Damiena.

„Presne tak. Jediné čo potrebujeme je, aby ste nám pomohli zohnať nejaký vhodný pozemok. Boli by sme radi, keby sme mohli začať s výstavbou už túto jar a takto o rok sa stretneme v novom dome na našej, verím, že fungujúcej farme.“

„S tým vám pomôžem ja. Mám známych, ktorí by vedeli o nejakom vhodnom mieste tu na okolí. Spýtam sa ich, keď s nimi najbližšie budem,“ povedal Sebastianov otec.

„To by bolo skvelé. Tak ak všetci súhlasíte, navrhujem, aby sme to večer oslávili. Pozývam vás preto k nám. Trochu som tušila, že to takto dopadne, tak som si dovolila objednať malé občerstvenie. Budem rada, ak prídete,“ pozvala všetkých Natalie k sebe domov.

„Bude nám potešením. Aspoň konečne uvidíme, kde to bývate,“ povedal William a podal Natalie a Damienovi ruku.

Sebastian s Eireen zatiaľ vyšli do jeho izby. Eireen si sadla do jej už obľúbeného kresla, kde sa jej najpohodlnejšie sedelo.

„Ak som to správne pochopila, tvoja teta nás chce všetkých zamestnať? A čo tvoje súťaženie? To nemôžeš nechať len tak.“

„Neboj sa, popritom mi zostane dosť času aj na trénovanie,“ uistil ju.

„A na mňa ti tiež zostane nejaký čas? Už vidím, ako to dopadne. Ty budeš cez deň pracovať, niekedy aj trénovať a mňa uvidíš pár krát za týždeň. A to som ešte optimista, či?“ Eireen to nedalo a musela mu povedať, čo si o tom myslí.

„Toto ešte neriešim. To má ešte čas. Veď za vyše pol roka sa toho môže toľko zmeniť,...“

„Aha, takže o pol roka už so mnou nepočítaš, či ako to mám chápať?“ Eireen nevedela, čo si má o tom myslieť.

„Toto som nepovedal. Ja s tebou rátam aj do budúcna. Bez teba si už ani neviem predstaviť život. Len skrátka neplánujem, čo bude o pol roka alebo o rok. Lebo to nikto nevie. Myslela si si, že na teba by som sa vykašľal? Ani vo sne by mi to nenapadlo,“ povedal Sebastian, podišiel k Eireen a objal ju.

„Prepáč mi. Ja len teraz neviem, čo mám od toho čakať. Na jednej strane sa teším, ale na druhej mám obavy z toho, ako to všetko dopadne.“ vzdychla si.

„Nemusíš sa ničoho báť. Takto o pol roka už budeš vidieť, že všetko ide podľa plánu. Sľubujem.“ usmial sa na ňu a prstom ju jemne pohladil po tvári.

„No keď to hovoríš ty, musí to byť pravda. Tak fajn, nechám to nateraz tak. Čo budeme dnes robiť? Ja nemám ani tušenie. A popravde, najradšej by som len ležala v posteli a nič nerobila.“ dopovedala Eireen a Sebastian ju ako na rozkaz zobral do náručia a preniesol na posteľ. On si k nej však nepriľahol.

„Nezostaneš tu so mnou?“ spýtala sa ho Eireen, keď zbadala, že má namierené na odchod.

„O chvíľu som tu, idem len vyprevadiť tetu a potrebujem aj jej adresu. Ako by sme sa k nej večer dostali?“

„Ok, ale nebuď dlho.“

„Neboj, o 3 minúty som späť.“ povedal Sebastian a už ho nebolo.

Za tie tri minúty Eireen zaspala. Sebastian ju nechcel zobudiť, keď ju uvidel spať. Sadol si teda na kreslo, no Eireen sa na zvuk puknutia prebudila.

„Prečo nejdeš ku mne? Nejako mi je zima.“

„Tak to aby som ťa zahrial, však? Počkaj, pohľadám niekde deku. Mal by som tu mať takú vyšívanú, čo mi dala ešte stará mama.“ Sebastian ju našiel v skrini a prikryl s ňou Eireen.

„Je krásna. Mne takú nemal kto spraviť. Svoju starú mamu som nikdy nevidela. Možno keď som bola malá, ale na to si nepamätám. Zomrela už dávno.“

„To mi je ľúto.“ povedal úprimne.

„To je v poriadku. Tak poď už ku mne.“ natiahla k nemu ruku.

„Si si istá, že si mám k tebe ľahnúť? Riskuješ, že budeš mať o nejaké vrásky navyše.“

„Prečo?“ spýtala sa nechápavo Eireen.

„Pre toto.“ Povedal Sebastian, skočil k nej na posteľ a začal ju tak štekliť, že Eireen nebola schopná prestať sa smiať a postupne jej začalo byť aj teplejšie z toho, ako sa mu snažila vymaniť z rúk.

V akom období sa teraz nachádzate?

2011-04-17T05:42:00.002-06:00

No, ako vidím, téma horoskopy vás zaujala, tak tu máte ďalší.

Horoskop Aztékov

Na rozdiel od Keltov aztécky horoskop sa viaže k viacerým objektom, k zemi, živlom, zvieratám, živočíchom. Má už viac ako dvetisíc rokov a neustále je ľuďmi vyhľadávaný, čiže netratí na aktuálnosti ani v 21.storočí. Horoskop umožňuje ľuďom, ktorí majú záujem o tajomno budúceho, predpovedať najbližšiu budúcnosť prostredníctvom deviatich figúr "okrídleného hada".

K výslednému číslu a znameniu pod číslom dospejete zrátaním dátumu svojho narodenia a aj dňa v ktorom sa predpoveď koná a nakoniec zrátate obe čísla, čiže svojho dátumu narodenia a dňa v ktorom sa koná predpovedanie. Pokiaľ Vám vyjde dvojciferné číslo, tak je treba zrátať a dostanete len jednociferné. Získate číslo figúry, ktorá Vám ukáže "prognózu" na najbližšie obdobie.

príklad:

3.12. 1988 na deň 17.4. 2011

3+1+2+1+9+8+8 a 1+7+4+2+0+1+1

32 a 16

48 = 4+8 = 12 = 1+2 = 3

Takže v mojom prípade to je voda.

1 - KROKODÍL
Ak konečný súčet všetkých čísel je 1 alebo 10, prežívate magické chvíle. Je to jedno z najšťastnejších období vo vašom živote, najbližší čas bude bohatý na lásku, stretnutia, radosť, veselú náladu, početnú spoločnosť. Chvíle pohody nastanú aj pre stálych partnerov, ktorí objavia novú krásu spolužitia.

2 - KOZA
Znamená moment vyčkávania, pozastavenia sa. Tak, ako sa niekedy koza pozastaví v behu, aby si z výšky prezrela okolie, tak tí, ktorí získali toto číslo, musia sa na chvíľu pozastaviť nad tým, čo doteraz dosiahli. Prestávka im pomôže uvedomiť si fakty a nabrať energiu. Môžu dostať cenné správy týkajúce sa financií a práce.

3 - VODA
Voda je symbolom veľmi pozitívnym. Znamená očistenie a pretrhnutie všetkých búrkových mrakov, ktoré sa zbehli nad vaším osudom. Radosť, šťastie, cit... to všetko by sa malo rozvíjať. Využite túto priaznivú situáciu a skúste ju prežiť čo najplnšie. Ak sa objavia chvíle neporozumenia, rýchlo pominú. Šťastie v láske však nebude sprevádzať dobrá situácia v práci; na prácu to nie je najvhodnejšie obdobie.

4 - TRSTINA
Tento symbol možno interpretovať ako sklon uzatvárať sa do seba, často označuje charakter túžiaci po samote, po živote v spomienkach, osobe upadajúcej do depresií ak sa čosi nevyvíja podľa jej predstáv. Trstina je však aj symbolom nepoddávania sa, nepodliehania ranám osudu, schopnosť čeliť tomu, čo čas prináša. Vaša najbližšia budúcnosť sa črtá v ružových farbách, vyžaduje si však silnú vôľu a chuť do života.

5 - OCELOT
Neveľký lesný dravec je symbolom vašej najbližšej budúcnosti; bystrý, životaschopný, obratný. Môžete počítať s obdobím bohatým na rôzne možnosti v práci či v podnikaní. V citovej sfére sa budú konať vydarené stretnutia a prejavy priazne, ktoré sa môžu zmeniť v trvalé zväzky.

6 - SUP
Komplikovaný symbol, i keď nie jednoznačne negatívny, pretože väčšinu prekážok, ktorá je pred vami, môžete prekonať. Ak máte pocit uzavretia a zdá sa vám nemožné prekonať múr, všetko sa stratí, ak si uvedomíte svoje značné možnosti. Tieto sú niekedy tlmené vaším aktuálnym citovým zväzkom, ale pokus o možno malú, ale vítanú zmenu v prístupe bude iste prínosom.

7 - VIETOR
Symbol meniaceho sa počasia. Búrka, cyklón, tajfún, alebo len záchvev nového? Nachádzate konkrétne zmeny vo vašom živote. I keď sa na obzore objavia mraky, určite ich nebude tak veľa, aby zastreli možnosť logického myslenia. Cit, aký vám dáva partner, či priatelia, vám pomôže prejsť víťazne i menej šťastnými chvíľami. Pozorujte, odkiaľ fúka vietor.

8 - OHEŇ
Znamená silu, vitalitu, čin. Čas, v ktorom musíte vziať svoj osud do rúk a formovať ho podľa vašej vôle, očakávaní a túžob. Máte veľkú silu, preto ju bez obáv použite. Na svoju najbližšiu budúcnosť sa pozerajte pokojne a s dôverou, nestrácajte čas váhaním.

9 - DÁŽĎ
Dážď sa v staroveku vždy považoval za šťastie a starostlivosť Bohov. Deviatka je najšťastnejším číslom aztéckych symbolov; veští obdobie zberu plodov, práce, ktorú ste vynaložili nedávno na cieľ pre vás dôležitých skutočností. Uvedomte si, že ste v znamení dobrého osudu. Nadišla chvíľa odvahy, predovšetkým v láske.

P.S: Veštba je platná len jeden mesiac, preto ak chcete poznať budúcnosť nasledujúceho mesiaca, musíte ju uskutočniť odznovu.

A ktorému z nich sa podobáte vy?

2011-04-13T11:18:00.002-06:00

Aby to tu len tak nestálo, našla som jednu zaujímavú stránku, z ktorej vám sem chcem niečo dať.

Ak vás zaujímajú horoskopy a s tým spojené veci, je to ako pre vás.

Možno sem pridám len tento jeden, možno niekedy v budúcnosti aj iné, uvidím podľa záujmu a spätnej väzby. Tak šup do zisťovania nejakých nových info o sebe :)))

P.S.: každý sa tu nájde :)

-môj strom je hrab, keďže som sa narodila 3.12.

Horoskop keltských druidov

Druidi mali do 4. až 5. storočia vplyv nielen v Anglicku, Írsku, Škótsku, Germánii a Gálii, ale aj u susedných národov. Druidi, ktorí viedli rozjímavý život v lesoch usudzovali na základe pozorovaní, že sa každý človek svojou podstatou a svojimi povahovými rysmi podobá stromu. Stromy, podľa druidov, sú ako ľudia takisto silné i slabé, okrasné, voňavé i bez vône, osamelé, smutné atď., tak vytvorili horoskop, kde spojili narodenie človeka s určitým druhom stromu. Horoskop strieda celkom 17 rôznych druhov stromov za pol roka, a to po desaťdenných obdobiach, tak sa stalo, že sa počas roka opakuje vplyv stromu vždy dvakrát, u topoľa až trikrát. Pre osoby narodené v deň rovnodennosti, alebo slnovratu platia obzvlášť priaznivé predpovede odvodené od krásnej brezy, od životného a silného duba, tvrdého neústupného buka a pôvabnej olivy.

Jabloň
23.12. až 01.01. a 25.06. až 04.07.
Jabloň: Láska
krehká postava, veľa osobného čara, príťažlivá a atraktívna, aura, flirtuje, dobrodružná, citlivá, vnímavá, vždy zamilovaná, potrebuje milovať a byť milovaná, verný a nežný partner, veľmi ušľachtilá, má vedecké nadanie, žije pre dnešok, bezstarostná, filozof s fantáziou

Jedľa
02.01. až 11.01. a 05.07. až 14.07.
Jedľa: Tajomná
mimoriadny vkus, dôstojnosť, pestovaný vzhľad, ľúbi čokoľvek krásne, náladová, má sklony k sebectvu ale snaží sa to pred ostatnými zakryť, vcelku skromná, veľmi ctižiadostivá, nadaná, usilovná, nespokojný milenec, má veľa priateľov a veľa nepriateľov, veľmi spoľahlivá, tvrdohlavá

Brest
12.01. až 24.01. a 15.07. až 25.07.
Brest: Vznešený
vkusné ošatenie, skromné požiadavky, má sklony neodpustiť omyly, veselý, vodcovský typ, nerád počúva (poslúcha), čestný a verný partner, myslí si, že všetko vie a rád rozhoduje z iných, ušľachtilý, štedrý, má veľký zmysel pre humor, praktický

Cyprus
25.01. až 03.02. a 26.07. až 04.08.
Cyprus: Vernosť
silný, svalnatý, prispôsobivý, berie čo život dá, šťastný, spokojný, optimistický, potrebuje dosť peňazí a uznania, nenávidí osamelosť, vášnivý milovník ktorý nemôže byť uspokojený, verný, náladový, neposlušný, pedant, bezstarostný

Topoľ
04.02. až 08.02. a 01.05. až 14.05. a 05.08. až 13.08.
Topoľ: Neistota
vyzerá veľmi dobre, nemá sebavedomé chovanie, odvážny len vtedy keď je to nutné, potrebuje priazeň svojho okolia, veľmi vyberavý, často osamelý, veľký nepriateľ, umelecká povaha, dobrý organizátor, má sklony k filozofii, spoľahlivý v každej situácií, berie partnerstvo seriózne

Céder
09.02. až 18.02. a 14.08. až 23.08.
Céder: Dôvera
veľký krásavec, vie ako na vec, má rád luxus, silné zdravie, prinajmenšom nie plachý, má sklony pozerať sa zhora na ostatných, sebavedomý, určuje, netrpezlivý, chce robiť dojem na iných, mnohostranne talentovaný človek, usilovný, zdravý optimista, čaká na jedinú veľkú pravú lásku, schopný vytvárať rýchle rozhodnutia

Borovica
19.02. až 28.02. a 24.08. až 02.09.
Borovica: Zvláštnosť
má rada príjemnú spoločnosť, veľmi robustná, vie ako si spraviť život pohodlným, veľmi aktívna, prirodzená, dobrý spoločník ale zriedka priateľská, veľakrát sa sklame kým nájde svoj ideál, dôveryhodná, praktická, ľahko sa zamiluje ale jej vášeň rýchlo vyhorí, citovo založená, dobrá spoločnosť, neodpúšťa, umelecká

Vŕba
01.03. až 10.03. a 03.09. až 12.09.
Vŕba: Melanchólia
krásna ale zádumčivá, príťažlivá, má veľmi rada všetko krásne a vkusné, rada cestuje, zasnívaná, neposedná, nevypočítateľná, čestná, môže byť ovplyvniteľná, nie je ľahké s ňou žiť, náročná, dobrý žiak, trpí v láske ale niekedy nájde partnera u ktorého zakotví

Lipa
11.03. až 20.03. a 13.09. až 22.09.
Lipa: Neistota
akceptuje to čo život prinesie s pokojom, nenávidí boje, stres a námahu, má sklony k lenivosti a nečinnosti, tichá, obetuje sa pre priateľov, mnohostranne talentovaný človek ale nie dosť húževnatý aby mu to prinieslo ovocie, často narieka a sťažuje sa, je veľmi žiarlivý a oddaný

Dub
21.03.
Dub: Silná osoba
odvážny, silný, nevypočitateľný, samostatný, rozumný, nemá rád zmeny, stojí nohami pevne na zemi, človek činu

Lieska
22.03. až 31.03. a 24.09. až 03.10.
Lieska: Mimoriadny
kúzelne pôvabný, veľmi chápavý, vie ako vytvoriť dojem, aktívny bojovník za spoločnosť, populárny, náladový a vrtošivý, nevypočítateľný milenec, čestný a tolerantný partner, má zdravý úsudok, je nenáročný

Jarabina
01.04. až 10.04. a 04.10. až 13.10.
Jarabina: Citlivosť
plný pôvabu, veselý, nadaný, nesebecký, rád dáva pozor, miluje život, pohyb, vzrušenie a dosť komplikuje, je vzájomne závislý i samostatný, má dobrý vkus, je vášnivý, citovo založený, je dobrá spoločnosť, neodpúšťa, umelecký nadaný

Javor
11.04. až 20.04. a 14.10. až 28.10.
Javor: Samostatné myslenie
neobyčajná osoba, plný fantázie a originality, plachý a zdržanlivý, ctižiadostivý, pyšný, má sebaúctu, hlad po nových skúsenostiach, niekedy nervózny, veľmi zložitý, má dobrú pamäť, učí sa ľahko, má komplikovaný milostný život, chce zapôsobiť

Vlašský orech
21.04. až 30.04. a 29.10. až 11.11.
Vlašský orech: Vášeň
nemilosrdný, zvláštny a plný protikladov, často sebecký, agresívny, ušľachtilý, má široký obzor, neočakávané reakcie, náročný a nezvyčajný partner, nie vždy obľúbený ale často zbožňovaný, dômyselný stratég, veľmi žiarlivý a vášnivý, nekompromisný

Gaštan
15.05. až 24.05. a 12.11. až 21.11.
Gaštan: Úprimnosť
neobyčajne krásny, nechce zapôsobiť, má dobre vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, húževnatý, zainteresovaný, rodený diplomat ale podráždený a citlivý v spoločnosti, často nedostatok sebadôvery, zavše dosiahne vedúce postavenie, cíti sa nepochopený, miluje len raz, má ťažkosti v hľadaní partnera

Jaseň
25.05. až 03.06. a 22.11. až 01.12.
Jaseň: Ctižiadostivosť
neobyčajne príťažlivý, živý, impulzívny, náročný, nestará sa o kritiku, ctižiadostivý, inteligentný, talentovaný, rád sa zahráva s osudom, môže byť sebecký, veľmi spoľahlivý a dôveryhodný, verný a rozvážny milenec, niekedy rozum vládne nad srdcom ale berie partnerstvo veľmi vážne

Hrab
04.06. až 13.06. a 02.12. až 11.12.
Hrab: Dobrý vkus
oplýva chladnou krásou, stará sa o svoj zjav a kondíciu, má dobrý vkus, sklony k sebectvu, robí si život tak pohodlný ako sa dá, múdry, vedie disciplinovaný život, citový a uznanlivý partner, sníva o neobyčajných milencoch, je zriedkakedy šťastný so svojimi citmi, najviac nedôveruje ľuďom, nikdy si nie je istý svojimi rozhodnutiami, veľmi svedomitý

Figovník
14.06. až 23.06. a 12.12. až 21.12.
Figovník: Jemnocit
veľmi silný, troška tvrdohlavý, samostatný, nepripustí odvrávanie, miluje život, svoju rodinu, deti a zvieratá, má dobrý zmysel pre humor, má rád nečinnosť a leňošenie, praktický talent a inteligencia

Breza
24.6.
Breza: Inšpirácia
živá, príťažlivá, elegantná, priateľská, skromná, ničoho nemá rada nadmieru, nenávidí nevychovanosť a vulgárnosť, miluje život v prírode, pokojný a tichý, nie je veľmi vášnivá, vytvára pokojnú atmosféru

Olivovník
23.9.
Olivovník: Múdrosť
miluje slnko, teplo a láskavé city, je múdra, vyrovnaná, vyhýba sa agresii a násiliu, je tolerantná, veselá, pokojná, má dobre vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, je citlivá, vnímavá, empatická, plná žiarlivosti, rada číta a má rada spoločnosť rafinovaných ľudí

Buk
22.12.
Buk: Tvorca
má dobrý vkus, stará sa o svoj výzor, materialista, má dobrú organizáciu života aj v zamestnaní, je hospodárny, dobrý vodca, zbytočne neriskuje, múdry, skvelý celoživotný druh, náruživo starostlivý

Jar je už tu

2011-03-29T04:49:00.001-06:00

Trochu oneskorene, ale predsa, želám vám nádhernú jar, bez jarnej únavy samozrejme, aby ste sa mali krásne a robili len tie veci, ktoré chcete vy a s tými ľuďmi, s ktorými chcete. Viem, že je to nemožné, ale tak dá sa aj tváriť, že vás niečo baví, aj keď vás to nebaví :-)
Neviem, kedy sem niečo nové pribudne, tak číhajte. Nikdy neviete, kedy ma nakopne múza a niečo stvorím :)

P.S.: návštevnosť tohto blogu prekročila už 8000 pozretí, čo považujem za veľmi veľa. Ďakujem vám, že sem občas zájdete. Len tých komentárov stále nejak ubúda. Čo s tým, hm? Tak šup šup do komentovania :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-03-25T09:41:00.001-06:00

Vy mi neviete povedať, že som sem nedala kapitolu? Och.
Tak ste si na ňu pekne počkali. A ďalšia neviem kedy bude. Nemám teraz veľa času. Možno niekedy večer alebo najlepšie v noci chytím do ruky pero a budem pokračovať, lebo už by sa to patrilo aj nejako ukončiť, nemyslíte?

29. kapitola

Na druhý deň ráno sa obaja tvárili, akoby sa nič nestalo.

„Och, bolí ma celé telo,“ sťažovala sa Eireen.

„Moja chyba to nie je. To Hector je za to zodpovedný. Má veľa sily a poriadnu výdrž. Čudujem sa ale, že ťa tak rýchlo začal poslúchať. My sme sa ho snažili ovládnuť hodnú chvíľu, ale nič nepomáhalo. A tebe sa to podarí v podstate za jeden deň.“

„Vidíš, mám talent a viem ako na to. A Hector pochopil, že vzpierať sa mu neoplatí. Vy chlapi by ste si mali brať príklad zo zvieracej ríše a neodvrávať. O čo by bol život jednoduchší. Takto ho len sťažujete,“ Eireen zažartovala, ale myslela to vážne.

„A vy keby ste neboli také náročné, tiež by bol život jednoduchší.“

„Ale takto sa dopĺňame a asi to tak ľuďom vyhovuje, nie?“

„To nechajme na iných nech sa nad tým potrápia. Ja chcem dnes oddychovať. A keďže si mi zakázala jazdiť, budem sa pozerať na to, ako sa snažíš skrotiť Hectora.“

„A ja si nemusím oddýchnuť? Včera som s ním strávila skoro celý deň a vidíš ako som dopadla. Som rada, že sa môžem hýbať a nie ešte aby som krotila koňa,“ povedala Eireen a snažila si narovnať chrbát.

„Ale nechcela si s ním stráviť čo najviac času? Tak keď nie si v práci, treba ho využiť, nie? Ale môžeš si dať na chvíľu prestávku ak chceš. Ale nie dlho. Chceš predsa jazdiť na Hectorovi čím skôr? Tak čím skôr, tým lepšie. Pre teba. Ja už koňa mám, takže,...“

„Počkaj, počkaj, čo chceš povedať tým, že TY už koňa máš? Že aj ja budem mať nejakého?“ spýtala sa Eireen a pozrela zmätene na Sebastiana.

„A čo si si myslela? Načo krotíš Hectora? Ak si získa tvoju dôveru, bude tvoj. Aj tak si myslím, že už ťa len naťahuje a hrá sa s tebou. Frízany nie sú z tých koní, ktoré by neposlúchali. Takže tipujem, že dnes alebo zajtra ti dovolí vysadnúť naňho.“

„To myslíš vážne, že si ho môžem nechať?“

„Nie, to bol len vtip,“ povedal Sebastian a prevrátil oči. „Jasné, že to myslím vážne. Veď si mi raz vravela, že máš rada frízany. Tak teraz máš príležitosť jedného mať.“

„Ja... nemám slov. Mať frízana je môj sen už odmalička. Si si istý, že si ho môžem nechať? Ale,... počkaj. Nemám ho kde ustajniť.“

„To je ten najmenší problém. Zostane predsa tu. Už si zvykol a aspoň nebude sám. Takže vyriešené. A teraz poďme. Som zvedavý, ako ti to pôjde dnes. Včera to nebolo až také zlé...“

„Čože?“ prekvapene sa spýtala Eireen a buchla Sebastiana do pleca.

„Au, to bolo za čo?“

„Za to, že spochybňuješ moje schopnosti. Ja si myslím, že mi to šlo dobre. Videl si predsa, že Hector nakoniec podľahol.“

„Asi ho to už prestalo baviť,“ zasmial sa Sebastian. Eireen naňho škaredo zazrela a otočila sa mu chrbtom.

„Počkaj, tak som to nemyslel. Len som si ťa doberal. Zbožňujem, keď sa takto tváriš. Je to... milé,“ povedal a pobozkal ju.

„Ale ja nemám rada, keď si ma niekto doberá. Nie je to pekné, vieš?“

„Tak už sa nehnevaj, myslel som to v dobrom. Tak teda poďme, aby na nás, teda na teba, dlho nečakal.“

Celé doobedie sa Eireen snažila, aby mohla na Hectora konečne vysadnúť. Podarilo sa jej to asi na pätnásty raz, po mnohých nepodarených pokusoch a po pár hodinách snaženia sa. No keď naňho vysadla a on sa nevzpieral, bola neskutočne rada.

„Sebastian, vidíš? Nakoniec sa mi poddal a poslúcha. Nemôžem tomu uveriť. Nečakala som, že to pôjde tak rýchlo. Ale je to nádherný pocit. Je to moje veľké víťazstvo. Ale nastal jeden problém.“

„Aký?“ spýtal sa jej Sebastian, keď okolo neho prechádzala v ohrade.

„No nemám si s kým ísť zajazdiť. A samej sa mi nechce.“

„Nuž, ty si mi to zakázala, takže ten zákaz môžeš zrušiť len ty.“

„Hmmm, ale ešte nemáš zahojenú ruku.“

„Tak mám isté riešenie.“

„Počúvam.“ Eireen sa na Hectorovi zastavila oproti Sebastianovi a počúvala jeho návrh.

„Ak si chceš tak veľmi zajazdiť, tak mám dva návrhy. Po prvé, ja budem sedieť na Hectorovi za tebou a zvezieme sa obaja, alebo po druhé, ja pôjdem vedľa teba autom.“

Eireen chvíľu rozmýšľala, ale keď videla, že Sebastian netrpezlivo čaká na odpoveď, povedala: „Asi si zvolím prvú možnosť. Predsa len, nechcem, aby sa Hector splašil, keď vedľa neho pôjde celú cestu auto. Nemuselo by to dobre dopadnúť.“

„A ja som si myslel, že tú prvú možnosť si vyberieš kvôli niečomu inému,“ usmial sa na Eireen a ona mu úsmev opätovala.

„Tak nasadaj. Chcem ho poriadne prebehnúť a ty mi budeš hovoriť, kade mám ísť. Poznáš to tu predsa len lepšie ako ja.“

Ako to Eireen povedala, Sebastian sa usmial, otvoril ohradu a vyšiel na zábradlie. Odtiaľ sa mu lepšie nasadalo do sedla. Prechádzali sa po okolí a obdivovali prírodu. Sem-tam sa zastavili, aby si lepšie vychutnali tú nádheru, čo ich obklopovala.

Dlho si ale samotu nevychutnávali, pretože Sebastianovi zazvonil mobil.

Chvíľu s niekým telefonoval a potom zložil.

„To bol Jason. Budeme sa musieť vrátiť. Niekoho ti musím predstaviť.“

Eireen si len povzdychla, ale neprotestovala.

Asi po pol hodine boli naspäť u Sebastiana. Ustajnili Hectora a vošli do domu. Vstúpili do knižnice, kde vždy prijímajú hostí.

„Sebastian, tak rada ťa vidím. Už je to dlho, čo sme sa naposledy videli.“

Eireen vôbec netušila, kto by to mohol byť, tak tam len stála a čakala, kým ju Sebastian predstaví.

„Teta, dovoľ mi, aby som ti predstavil Eireen, moju priateľku. Eireen, toto je moja teta. Teda nie skutočná, ale my ju tak voláme.“

„Teší ma, ja som Natalie Carsonová,“ predstavila sa žena, asi 35-ročná, vysoká, s dlhými hnedými vlasmi a čokoládovými očami.

„Eireen McCalvinová. Aj mňa teší.“

„Máš zaujímavé meno. Vieš čo znamená?“ spýtala sa Natalie a keď Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračovala. „Po grécky a gaelsky meno Eireen znamená mier. Takže ak je aj tvoja povaha mierumilovná, určite sa spriatelíme. Budeme mať na to veľa času.“

„Ako to, veľa času? Neprišla si len na návštevu?“ spýtal sa jej prekvapene Sebastian.

„Máš pravdu, dnes som tu len na návšteve. Ale rozhodla som sa, že tu zostanem bývať a založím si biznis. A pri tej príležitosti vám oznamujem, že ty, Sebastian, budeš mať v mojej firme alebo ako to nazvať, dôležité postavenie,“ oznámila všetkým prítomným Natalie a potom sa otočila na Eireen.

„Moja milá, vieš jazdiť, však?“

„Hmmm, viem, ako malá som chodila na jazdecký a odvtedy to milujem,“ povedala Eireen, hoci zatiaľ netušila, čo má Natalie za lubom.

„Skvelé, takže ak nemáš inú prácu, už ju máš.“

„Ale to nemôžeš teta. Nemôžeš k nám len tak po rokoch vtrhnúť a prevrátiť nám život naruby. Ja musím trénovať a chodiť na súťaže. To nemôžem vynechať.“

„Ja viem. Ale s tým mojím návrhom budeš určite súhlasiť. A nie len ty. O tom nepochybujem.“

„Konečne sa nebudeš len flákať, braček,“ povedal Jason rozvalený na sedačke.

„A ty čo robíš Jason? Tiež nič nerobíš. Bude v tom tvojom biznise zahrnutý aj on? Nech konečne nadobudne trochu zodpovednosti, lebo budem musieť asi dohovoriť Elizabeth,“ otočil sa Sebastian na Natalie.

„Nebojte sa, o všetkých bude postarané. To vám ručím. Teraz, ak dovolíte, išla by som si oddýchnuť. Mám za sebou dlhú cestu a potrebujem sa ešte dostať do Calgary a poriešiť tam nejaké veci. Takže vám želám pekný zvyšok dňa a teším sa na vašu spoluprácu,“ povedala Natalie a vyšla z knižnice. Po jej odchode tam bolo také ticho, ako keby nikto ani nedýchal. Všetci boli zaskočení, nikto nečakal jej návštevu a nieto ešte zmenu celého ich života.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-03-04T10:07:00.003-07:00

Prosím, neukameňujte ma. Ja za to fakt nemôžem. Pridala by som ju aj skorej, ale ten zhon okolo môjho návratu na Slovensko mi dal trochu zabrať a lúčenie s Kanadou nebolo až také ľahké. Takže veľa energie na písanie hocičoho nového som nemala.
Ale je tu, ďalšia kapitola je už napísaná, ešte ju musím prepísať do počítača a niekedy sa aj pridá na blog :-)
Zatiaľ si prečítajte túto a ak sa vám bude dať, môžete aj koment hodiť, poteší.

neviem ako vy, ale frízany sú nepochybne tie najkrajšie kone na svete. a takéhoto si predstavujem aj Hectora

28. kapitola

„Kde je ocko? Tipujem, že v Južnej Amerike,“ povedala Eireen, keď zišla nasledujúce ráno do kuchyne. Na stole ju už čakali typické anglické raňajky, ktoré mala tak rada, napriek tomu, že to je totálne nezdravé jedlo.

„Hovorí sa dobré ráno, dobrodruh. Tá divočina ťa nejako zmenila,“ odpovedala jej Gillian a Eireen sa k nej rýchlo naklonila, dala jej pusu na líce a potom už aj s hriankou v ústach povedala Dobré ráno.

„Tak je to lepšie,“ povedala jej s úsmevom mama a pokračovala. „A ocko nie je v Amerike, ale v Európe. Myslím, že v nemeckom Frankfurte. A mal by sa vrátiť zajtra ráno,“ stihla dopovedať, keď v tom zazvonil zvonček pri dverách. Gillian teda šla otvoriť. Za dverami stála Rebeca, ktorá celá nedočkavá prešľapovala na mieste.

„Dobré ráno, môžem ísť dnu?“ spýtala sa a nečakajúc na odpoveď zamierila rovno do obývačky.

„Len poď ďalej,“ viac-menej pre seba povedala Gillian.

„Eireen?“ zakričala Rebeca a keď ju počula v kuchyni, behom sekundy bola pri nej.

„Ahoj. Ty si nemala byť náhodou v škole?“ spýtala sa jej Eireen a medzitým vošla do kuchyne aj Gillian.

„Mala, ale na tvoje rozprávanie som už nemohla dlhšie čakať. Tak začni, počúvame.“

„Môžem najprv dojesť svoje raňajky? Potrebujem na to nabrať trochu síl, lebo ani neviem, kde mám začať.“

„Najlepšie na začiatku, od prvého dňa,“ povedala jej Rebeca a čakala.

„Tak fajn,“ podvolila sa Eireen a neochotne odsunula tanier s raňajkami, lebo videla, že odporovať nemá zmysel.

Porozprávala im o všetkom, čo počas tých 4 dní zažila spolu so Sebastianom. Ale vynechala jeden malý detail, ktorý chcela povedať každej osobitne. Najprv mame a potom Rebece.

„Vááááu, to znie vzrušujúco. Hlavne ten chlap s vlkom. Ja by som sa ho asi bála. Čo keby to bol nejaký vrah?“

„Ver mi, ja som sa tiež bála, ale v tej chvíli som nemala na výber. Nevedela som ako presne pomôcť Sebastianovi, tak som mu musela veriť. A tým som zistila, že na svete sa ešte nájdu dobrí ľudia.“

„Normálne ti závidím. Musím aj ja nahovoriť Martina na nejaký podobný výlet. Ale asi až na jar, lebo teraz už začne zima.“

„Jednoznačne odporúčam. Ani nevieš, ako som si oddýchla od všetkých tých problémov, čo každý má. A ani mi neprekážalo, že sme zažili aj pár krušných chvíľ, lebo tá príroda, čo nás obklopovala, mi dodávala silu.“

„A hlavné je, že ste obaja prišli v poriadku. Aspoň máte plno zážitkov,“ prerušila ich Gillian.

„Tak to áno. A zistila som, že viem naprávať vykĺbené ruky,“ povedala Eireen a všetky tri sa začali smiať.

O pár minút neskôr, keď Eireen mohla konečne dojesť svoje raňajky, opäť zazvonil zvonček.

„Čo dnes majú všetci? Ešte je len ráno, do večera tu bude plno ľudí,“ zažartovala Gillian a išla otvoriť. Po chvíli vošla naspäť do kuchyne.

„Kto to bol a čo chcel?“ spýtala sa Eireen. Gillian jej nestihla odpovedať, lebo vo dverách sa zjavil Sebastian.

„Prišiel som ťa pozrieť a zistiť, ako sa máš. Ahoj Rebeca,“ pozdravil Rebecu a Eireen naňho len pozerala.

„Je mi fajn a nie som ani veľmi unavená. Prečo máš na ruke bandáž?“ spýtala sa ho.

„To vieš, včera večer bola v dome Maggie, ošetrovateľka starého otca a keď videla, že ruku nemám celkom v poriadku, tak ma poslala, nie, vlastne prikázala mi, aby som išiel k doktorovi. Tak som ju musel poslúchnuť a ísť tam. Na pohotovosti mi povedali, že to nevyzerá zle, ale že pre istotu to zafixujú aby sa to rýchlejšie zahojilo. Ale vôbec ma to nebolí, takže to ani potrebné nebolo.“

„Teraz vieš, čo nemôžeš robiť? Respektíve ja ti to zakazujem.“

„Hmmm, netuším.“

„Predsa jazdiť. Ako chceš vysadať na koňa a jazdiť? Najprv sa to musí poriadne zahojiť a potom môžeš vysadnúť na koňa, jasné?“ povedala mu Eireen rozkazovačným tónom.

„Ale ja musím trénovať. A kto sa postará o dobytok? Každá ruka na farme je dobrá. A vieš, koľkokrát som už spadol z divokého koňa? Nie som začiatočník, takže...“

„Takže nič. Kým sa to nezahojí, zostaneš nohami na zemi.“

Sebastian jej chcel ešte odporovať, ale keď videl, ako naňho zazerala, radšej bol ticho.

„Fajn, ale len kým sa to nezahojí. Potom ma nikde inde nenájdeš, len v sedle,“ vzdal to nakoniec.

„To som rada. Nechcem, aby sa ti stalo niečo zlé len preto, že si tvrdohlavý. A čo sa týka tej pomoci na farme, načo som tu ja? Ja tiež jazdím, takže budem teraz namiesto teba. A už som zvedavá na Hectora. Dnes by som s ním chcela začať. A nechcem počuť žiadne protesty. Dovolil si mi to, pamätáš?“

„A ja že som tvrdohlavý. Čo si potom ty?“

„Ja som strelec a keď sa tí do niečoho pustia, musia to dokončiť. Tak ma počkaj, kým konečne dojem svoje už studené raňajky a môžeme vyraziť. Teda ak nemáš nejaký iný plán.“

„Ešte som si nestihol na dnes nič dôležité naplánovať...“

„Fajn, takže plán na dnes už máme,“ ukončila debatu Eireen a keď sa prestali na seba pozerať a otočili sa, zistili, že Rebeca aj Gillian sú stále tam.

Nikto nič nepovedal. Sebastian odišiel do obývačky, Eireen dojedla raňajky a odišla do izby a Rebeca s Gillian na seba len nechápavo pozerali.

„Nejako mi ušla pointa, prečo sa vlastne hádali. Kvôli Sebastianovej ruke alebo niečomu inému?“ spýtala sa Rebeca.

„To je zrejme len medzi nimi, tak to nechajme tak. Aj tak to nebola ani nejaká hádka, skôr len malá výmena názorov. To sa stáva,“ povedala Gillian.

Eireen po chvíli zišla dolu oblečená v jazdeckom kostýme.

„To nemyslíš vážne. To chceš ísť vážne v tomto? Nejdeš súťažiť, ale chceš predsa skrotiť koňa, nie? Takže ideálne oblečenie na túto činnosť je westernový štýl. Takže otočka a keď sa prezlečieš, môžeme vyraziť. Ale aby to bolo ešte dnes,“ povedal Sebastian a Eireen urazene vybehla naspäť hore.

Nechcela zdržovať, lebo chcela byť pri Hectorovi čo najskôr. Rýchlo na seba nahádzala džínsy, tričko, košeľu, z vešiaku si zobrala klobúk a keď bola opäť dolu v obývačke, ani sa na Sebastiana nepozrela. Zbehla do pivnice odkiaľ si zobrala kožené rukavice a čižmy. Povedala ahoj mame aj Rebece a vyšla z domu.

Keď prišli k Sebastianovi domov, hneď vystúpila z auta a ponáhľala sa za Hectorom.

Ten sa zdal byť pokojný. No keď ju zacítil, začal pohadzovať hlavou a chcel ju odohnať. Eireen tam len stála a jeho to po chvíli prešlo. Vtedy pomaly vošla do ohrady a natiahla k nemu ruku. Hector kúsok ustúpil, no potom ako keby začal byť zvedavý a oňuchal jej nastavenú ruku. Eireen sa mu snažila druhou rukou pripnúť uzdu, aj sa jej to podarilo, no Hectorovi sa to nepáčilo a snažil sa za každú cenu vyslobodiť. Eireen sa silno zaprela nohami a vďaka rukaviciam mohla pevne držať uzdu bez toho, aby si popálila ruky.

Sebastian sledoval tento boj z menšej diaľky. Nechcel sa do toho montovať, aby Hectora ešte viac neznervóznil. Po pár hodinách snaženia sa a trpezlivosti sa Eireen nakoniec podarilo Hectora aj osedlať, ale to bolo najviac, čo mohla urobiť. Navečer bola taká unavená, že zaspala u Sebastiana na gauči. Ten ju opatrne zobral na ruky a odniesol do postele do svojej izby. Keď chcel odísť, Eireen ho chytila za ruku.

„Nechoď,“ povedala v polospánku a hneď znova zaspala. Sebastian si ľahol vedľa nej a objal ju okolo pása.

„Som tu s tebou a neodídem,“ povedal a zatvoril oči aj on.

Misia

2011-02-15T22:09:00.006-07:00

Toto berte len ako také rozptýlenie medzi čakaním na ďalšiu kapitolu alebo report (ktorý by sa už patril aj dopísať).
Napadlo ma to pri počúvaní tejto pesničky: (pri ktorej sa mi zvýši tep aspoň 3x, taká je skvelá)
(Two steps from hell jednoducho milujem a ich skladby by som mohla počúvať stále dokola)

Viem, že je to krátke, ale je tu všetko, čo som tam chcela dať. Tak enjoy a hodnoťte :)

„Urob to! Počuješ? Urob to!“

Počul som, ako na mňa niekto kričí, no nemohol som sa ani pohnúť. Stál som tam ako prikovaný k zemi a len som sa pozeral okolo seba. Všetko to bolo ako v zlom sne. Nikdy sme sem nemali chodiť. Nikdy sme nemali spraviť tú najhoršiu vec akú sme kedy mohli. Ale teraz už bolo neskoro. Šesť ľudí sme už stratili. Ostali sme len 4 a proti nám stál asi tucet chlapov, ktorí neváhajú so zabitím.

Bol som poverený úlohou, ktorú som musel splniť. Nikto iný by to nedokázal. Seth bol na to mladý, Lenora bola žena a Ian na to nebol vycvičený. Nedobrovoľne som sa stal naším záchrancom. No teraz ma moje telo zradilo. Nohy ma neposlúchali. Pozrel som sa na Lenoru, ktorá bojovala s dvomi chlapmi naraz. Musel som jej pomôcť, pretože som ju nechcel stratiť. Zodvihol som zo zeme luk, natiahol som ho a vystrelil. Jedného chlapa som zasiahol priamo do krku a ten sa mŕtvy zvalil na zem. Ostatní si ma všimli a zamerali svoju pozornosť na mňa.

To nebolo dobré. Rozhodol som sa pre útek. Chcel som tak odvrátiť ich pozornosť od mojich priateľov, čo sa mi aj podarilo. Utekal som pomedzi stromy, kde ma tak ľahko nemohli zasiahnuť. Poznal som tento les. Preto sme si ho vybrali aj ako miesto nášho stretnutia. Vedel som, že je tu niekde miesto, kde sa ich môžem striasť. Obzrel som sa za seba a videl som, ako za mnou utekajú 4 od hlavy po päty ozbrojení chlapi. Zabočil som doľava, rýchlo som sa otočil a s jediným šípom som zabil dvoch.

Fajn, takže ostali dvaja. Ale tí sa rýchlo blížili. Musel som vymyslieť stratégiu, ako sa ich zbaviť. Rozhodol som sa, že sa rozbehnem proti nim. V sekunde som sa otočil a z remeňov na chrbte som vytiahol dva meče. Moji súperi boli zmätení mojim správaním a pre mňa bolo preto jednoduché sa ich zbaviť. Bol som vycvičený na takýto druh boja a moje rýchle reflexy mi v tom pomohli. Takmer nikto sa mi nevyrovnal. Pomaly som sa blížil k ostatným, keď vtom som začul, ako Lenora vykríkla.

„Niééééé,“ zakričal som plný hnevu a vrhol som sa medzi bojujúcich. Vôbec som netušil, čo robím. Len som mečom sekal okolo seba, dokým ma niekto nezastavil. Bol to Seth.

„Algar, prestaň! Algar!“ kričal na mňa a snažil sa mi vytrhnúť meče z rúk.

„Lenora?“ vyšlo mi z úst jej meno a rýchlo som sa ju snažil nájsť očami. Zbadal som ju, ako leží na zemi a pri nej je Ian. Rýchlo som k nim pribehol. Žila. Vďakabohu. No keď ku mne dvihla ruku, uvidel som, ako jej z rany na boku tečie krv.

„Algar,“ pošepla moje meno a mne vyhŕkli slzy.

„Nie, nerozprávaj, šetri si sily. Cesta domov je dlhá. Musíme zastaviť to krvácanie. Seth, Ian, nájdite niečo čo by sme mohli použiť.“

„Algar, to nie je treba. Môj čas sa naplnil.“

„Nie, takto nehovor. Vrátime sa všetci domov. Všetko bude v poriadku. Uvidíš.“

„Chcem od teba poslednú vec, kým umriem. Chcem, aby si to spravil. Urob to a ja budem najšťastnejšia žena na svete,“ hovorila Lenora pomaly a pri tom vykašliavala krv.

Sklonil som sa nad ňou, pobozkal som ju a vstal som. Musel som dokončiť našu misiu. Podišiel som teda ku kameňu, na ktorom bola šifra. Ja jediný z nás štyroch som poznal kombináciu a vedel som, čo treba robiť. Keď som skončil, začal fúkať slabý vietor, mraky sa postupne strácali a obloha sa vyjasnila. Na tento okamih sme čakali veľmi dlho. Konečne bude v našej zemi vládnuť pokoj a mier.

„Algar?“ zavolal ma Ian.

Otočil som sa a videl som Lenoru, ako sa z posledných síl na mňa usmiala. Vzal som ju do náručia a bol som s ňou až do konca. Navždy si budem pamätať náš posledný bozk, s ktorým zároveň odišiel aj jej život. Splnil som jej posledné želanie, ktoré bolo aj želaním všetkých v našej zemi.

Domov sme sa vrátili ako hrdinovia a všetci oslavovali naše víťazstvo. Len my traja sme sa neradovali. Utrpeli sme veľkú stratu. Naši priatelia boli mŕtvi, už ich nikdy neuvidíme.

A ja som stratil svoju jedinú lásku, nedokázal som ju ochrániť, aj keď som jej to mnohokrát sľúbil. No verím, že mám nádej, pretože naša láska nebola hocijaká. Bola najkrajšia na svete a najkrajšia láska predsa nikdy nie je bez nádeje. Verím, že sa ešte stretneme. Ale dovtedy nás čakajú ešte dlhé roky bojov a bitiek, ktoré možno narušia náš pokoj, za ktorý sme zaplatili príliš vysokú daň.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-02-08T23:12:00.005-07:00

Asi už ani nemá zmysel ospravedlňovať sa, keďže to tu čítajú možno dvaja ľudia. Na ďalšej kapitole sa ale pracuje a report neviem kedy pridám. Mám toľko vecí čo vám chcem napísať, ale neviem kde začať. Tak si na to budete musieť ešte počkať.
Takže aspoň kapitola je nová. Nech sa páči, môžete čítať a komentovať.

P.S. písala som ju v robote pod banánovníkom a araukáriou :)

27. kapitola

Sebastian už ďalej nevnímal, či ho ruka bolí alebo nie. Na zem položili deku, na ktorú si obaja ľahli. Neprestávali s bozkávaním, keď sa od neho Eireen náhle odtiahla.

„Určite Rhett odišiel? Nie, že nás tu bude špehovať,“ spýtala sa.

„To je mi jedno. Ale určite odišiel. Čo by tu robil?“

Eireen to stačilo ako odpoveď a znova sa na Sebastiana vrhla. Ľahol si na chrbát a ona sa na neho obkročmo posadila. Postupne mu začala rozopínať gombíky na košeli. Keď sa jej podarilo vyzliecť mu ju, načiahla sa za opaskom na nohaviciach, no Sebastian ju zastavil.

„Teraz som na rade ja,“ povedal s úsmevom a vyzliekol jej tričko. Takto to pokračovalo, až kým neboli obaja nahí. Sebastian ju položil na chrbát a začal ju bozkávať. Postupne prešiel od úst, cez krk, prsia a zastavil sa na bruchu. Vrátil sa späť k ústam a keď jej kolenom trochu roztiahol nohy, Eireen sebou nebadane trhla.

„Neboj sa, budem jemný, sľubujem,“ povedal jej, keď to zacítil. Eireen sa naňho usmiala a Sebastian do nej pomaly vnikol. Eireen zavzdychala, pretože od Nicholasovej smrti s nikým nebola. Oddávali sa pomalému a vášnivému milovaniu, ktoré vyústilo do spoločného vyvrcholenia.

Keď bolo po tom, Eireen sa schúlila Sebastianovi v náručí.

„V poriadku?“ spýtal sa jej.

„Ehm,“ zašepkala Eireen a ešte tuhšie sa k nemu privinula.

Nasledujúce ráno, keď sa Sebastian prebudil, Eireen vedľa neho nebola. Rýchlo sa obliekol a vyšiel zo zrubu, aby ju pohľadal, no nikde ju nevidel.

„Eireen?“ zakričal, no neozvala sa mu.

Vošiel teda do lesa, kde predpokladal, že by mohla byť. Prešiel asi 200 metrov, keď ju zbadal medzi stromami ako sa kúpe v teplom prameni.

Eireen ho započula a otočila sa k nemu.

„Dobré ráno. Nemohla som spať a ako som sa prechádzala, objavila som toto. Asi preto si tu niekto postavil zrub. Poď do vody, je výborná,“ volala ho Eireen, no on len pokrútil hlavou a podišiel iba k okraju jazierka.

„No taaak,“ nedala sa Eireen.

„Veľmi sa mi tam nechce. Mali by sme sa čo najskôr dostať k autu,“ povedal Sebastian a Eireen si len vzdychla.

„Tak fajn. Keď sa nedáš prehovoriť, tak mi aspoň pomôž z vody,“ požiadala ho Eireen a podávala mu ruku. A keď jej ju Sebastian chytil, neváhala a stiahla ho k sebe do vody. Keď sa Sebastian vynoril, nevyzeral príliš nadšený.

„A teraz kedy sa mi uschnú šaty?“

„Ale no tak. Toto treba využiť. A či už prídeme domov na obed alebo večer, to je jedno, nie?“ spýtala sa ho Eireen a nahodila nevinný výraz.

„Fajn, ale teraz je čas na odplatu, tak sa priprav,“ s úsmevom povedal Sebastian a namieril si to rovno k nej.

„Nieee,“ vykríkla Eireen a otočila sa mu chrbtom aby mohla ujsť. No Sebastian ju raz-dva chytil a Eireen sa rýchlo nadýchla, lebo čakala, že ju ponorí pod hladinu. No nič také sa nestalo. Namiesto toho ju chytil okolo pása a začal jej bozkávať krk.

„Ty jeden...“ nedopovedala, lebo Sebastian si ju otočil tvárou k sebe. Eireen mu zašla jednou rukou do vlasov a druhou ho objala okolo krku.

„Ľúbim ťa a nikdy ťa ľúbiť neprestanem,“ povedal jej, na čo ho ona pobozkala.

„Aj ja ťa ľúbim, a viac,“ usmiala sa naňho.

Kým čakali, kým sa Sebastianovi uschnú šaty, balili všetky veci a pomaly sa chystali opustiť pohodlie chaty.

„Odhadujem, že o také 4 hodiny by sme mohli byť pri aute a domov by sme mohli prísť okolo 10 večer. Teda ak sa už nič zlé neprihodí,“ odhadoval Sebastian.

„Nie všetko, čo sa stalo počas tohto nezabudnuteľného výletu, bolo zlé,“ povedala Eireen a pozrela sa na Sebastiana. Ten hneď vedel, čo tým myslela.

„Bola to najkrajšia noc, akú som kedy prebdel,“ povedal a obaja popohnali kone vpred.

Približne po 4 hodinách, presne ako Sebastian odhadol, sa dostali k autu. Pomaly sa stmievalo, tak najprv odstrojili kone a zatvorili ich do prívesu.

„Čudujem sa, že je všetko tak, ako sme to tu nechali,“ povedala Eireen, keď videla, že sa nič nezmenilo.

„Nie sme vo veľmi rušnej časti parku, takže ja sa nečudujem. Ani som nečakal, že by sa mohlo niečo stať,“ odvetil Sebastian, keď spratávali všetky veci do auta, vrátane sediel.

Do pol hodiny už boli na hlavnom ťahu a za ďalšiu hodinu pomalšej jazdy vyšli z parku. Už chytali aj signál a obom prišli na mobily viaceré správy. Zmeškané hovory a SMSky plné otázok, kde sú.

„To bude vysvetľovania. Už aby sme to mali za sebou,“ povedala Eireen a zaklapla mobil.

K Sebastianovi prišli niečo po 9 večer. Vyložili z auta všetky veci a kone zaviedli do stajne. Hneď potom nastúpili do auta a vydali sa smerom ku Calgary, k Eireen domov.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Ja to tu už dlhšie nevydržím. Čo ak sa im stalo niečo vážne a oni teraz čakajú, kým po nich niekto nepríde? Pani McCalvinová, nezavoláte na políciu a neoznámite im, že je Eireen nezvestná? Veď už mali byť doma včera a už je po pol 10 a zasa tu nie sú. Určite sa im muselo niečo stať. Inak si to neviem vysvetliť,“ lamentovala Rebeca, keď spolu s Eireeninou mamou čakala u nich doma, kým sa zjavia. Stále pozerala von oknom, či už náhodou neprišli.

„Rebeca, polícia by aj tak nič nespravila a myslím, že moja dcéra je v bezpečí v Sebastianových rukách. Nechcem si ani pripustiť, že by tam niekde boli, bez pomoci. Verím, že by sa o seba dokázali postarať. Tak by si mala ísť domov. Zajtra určite prídu domov aj oni,“ povedala jej Gillian sebaisto, no v hĺbke duše mala pochybnosti. Nechcela ale Rebecu ešte viac vyľakať.

„Tak dobre, idem. Ale zavoláte mi, ak by prišli domov, dobre?“

„Neboj sa, zavolám.“

Keď už bola Rebeca pred svojím domom, započula auto a keď sa otočila, aby zistila, či to nie sú oni, zaplavila ju vlna radosti a odľahlo jej. Konečne prišli.

„Eireen, Sebastian, kde ste dočerta boli? Veľmi som sa o vás bála. Ste v poriadku? Nič vám nie je? Už som nahovárala tvoju mamu, aby zavolala políciu a ohlásila im, že ste nezvestní. Tak čo, hovorte už,“ zasypala ich otázkami stále ukecaná Rebeca a oboch objala.

„Keby si nás pustila k slovu, aj by sme ti povedali, že sme relatívne v poriadku a konečne sme doma,“ povedala jej Eireen.

„Ach, som taká rada, že vás vidím. Mala by si ísť dnu, lebo tvoja mama nevie, že ste už tu a ty by si mal ísť tiež domov, je neskoro,“ povedala Rebeca a ťahala Eireen do jej domu.

„Fajn. Keďže som tu nepotrebný, tak teda idem. Dobrú noc,“ povedal Sebastian a naznačil prstami pozdrav ako vojak na znak toho, že to považoval za rozkaz.

„Pani McCalvinová, haló,“ zakričala Rebeca, keď vošla s Eireen do domu.

„Tu som, v kuchyni. Deje sa niečo Rebeca?“ Spýtala sa Gillian.

„Veru deje,“ povedala Rebeca a Gillian vošla do obývačky.

„Eireen, zlatko, si v poriadku? Ani nevieš, ako sme sa o vás báli. Čo sa stalo, že ste prišli o deň neskôr?“ spýtala sa jej Gillian, keď ju tuho objala.

„Neboj sa, sme v poriadku. Ale som dosť unavená, tak vám to poviem zajtra, dobre? Teraz by som si išla rada ľahnúť, ak vám to nevadí,“ povedala Eireen a otočila sa na odchod do svojej izby.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-01-24T18:48:00.001-07:00

Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)

(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)

26. kapitola

Eireen sa oprela rukami o stôl a o pár minút zaspala. Prebrala sa asi po pol hodine a hneď sa pozrela na Sebastiana. Ten bol stále v bezvedomí a nepokojne sa hýbal. Na čele mal kvapky potu a keď sa mu ho Eireen dotkla, mal ho horúce.
Ešte toto nám chýbalo. Ako mu teraz zrazím horúčku? Pýtala sa sama seba.
Vybehla pred chatu, až sa jej kone zľakli. Kľakla si na zem, hlavu si chytila do rúk a začala plakať. Zo zúfalstva.

Prečo mi to robíš? Už som si toho nevytrpela dosť? Prečo ja? Kričala z celého hrdla a pozrela sa na nebo. Vtom v lese napravo od nej niečo zašuchotalo. Rýchlo sa postavila a ako zbraň si na obranu zobrala konár, ktorý našla vedľa seba.
Čakala naozaj všetko. Aj to najhoršie. Už jej bolo všetko jedno.

V kríkoch zazrela oči, ktoré sa pomaly približovali, až nakoniec uvidela krásneho čierneho vlka, ako si to namieril priamo na ňu. Už sa začal rozbiehať, vycerené zuby dotvárali strašidelný výraz. Eireen si inštinktívne kryla tvár rukami a čakala, kedy ju zviera začne trhať. No nič také sa nestalo. Otvorila preto oči, aby zistila, čo sa stalo. Čierny vlk jej nevenoval pozornosť, namiesto toho sa z neho stal „dobrý pes,“ ktorý sa teší na svojho pána. Eireen nechápala. No keď z lesa vyšiel človek, pochopila.

„Toto je Luna. Nemusíš sa jej báť, ona ti neublíži. Vychovávam ju odmalička, takže ma rešpektuje a niekedy aj poslúcha,“ zažartoval neznámy, asi 55 ročný muž, ktorý mal dlhé sivé vlasy a bradu s nádychom čiernej. Na hlave mal starý ošúchaný kovbojský klobúk. Eireen nevedela, ako má reagovať.

„Čo...ako...kto...?“ nevedela zo seba vydať jednu zmysluplnú vetu.
„Och, prepáč. Mal by som sa asi predstaviť, však? Volám sa Rhett a žijem tu bez povšimnutia už dosť dlhú dobu. A nič mi zatiaľ nechýba. Ničím pasce pytliakov, aj keď posledné roky ich tu veľa nebolo. A Luna je so mnou už tri roky. Našiel som ju, ako sa sama túlala lesom. Nikde naokolo som nevidel žiadneho iného vlka, tak som ju začal vychovávať, resp. začala vychovávať aj ona mňa.“ Usmial sa a poškrabkal Lunu za uchom.

„Ja som Eireen. S priateľom sme sa stratili a on je teraz v bezvedomí a s horúčkou,“ vysvetlila mu Eireen v nádeji, že by jej mohol pomôcť. Nevedela, či mu má dôverovať a či hovorí pravdu, no nič iné jej nezostávalo. A niečo jej našepkávalo, že mu môže dôverovať.
„A čo sa stalo?“ spýtal sa jej Rhett.
„Spadol z koňa, vykĺbil si ruku a keď som mu ju napravila, odpadol a dnes dostal horúčku. A ja vôbec neviem, čo mám robiť.“
„Neboj sa, z toho sa dostane. Nie je to nič tragické. Pomôžem ti. Len potrebujem spraviť studené obklady. Máš nejakú látku alebo niečo, čo by som mohol použiť?“
Eireen odbehla ku koňom a z vaku na sedle vybrala dve tričká.
„Môže byť?“ spýtala sa.
„Môže,“ odpovedal Rhett a jedno začal trhať na menšie časti.
Eireen mu v tom chcela zabrániť, ale bola radšej ticho. Nič lepšie nemala.

„Mohla by si ísť naplniť ten hrniec vodou z rieky?“ spýtal sa jej Rhett a ukázal na hrniec pripevnený k Rómeovmu sedlu.
Eireen prikývla a o chvíľu už bola naspäť aj s vodou.
„Budeme mu musieť vyzliecť tričko, aby som naňho mohol položiť obklady,“ povedal, keď vošli do chaty. „Podržím ti ho a ty mu ho daj dole, dobre?“
Eireen spravila, ako jej kázal. Nemalo zmysel sa pozastavovať nad správnosťou alebo nesprávnosťou situácie. Chcela len, aby Sebastianovi klesla horúčka. Na ničom inom jej v tom momente nezáležalo.
Spolu s Rhettom obmotali Sebastianovi okolo zápästí a členkov studené obklady, jeden mu položili na čelo a jedno tričko mu prehodili cez obnaženú hornú časť tela.
Eireen nemala čas kochať sa krásou jeho tela, pretože každú chvíľu mu museli meniť obklady, aby boli stále studené. Takto to trvalo vyše hodiny, počas ktorej nepadlo takmer žiadne slovo. Eireen bola zvedavá a chcela sa Rhetta opýtať na veľa vecí, no nemala na to príležitosť. Keď sa pozrela na Sebastiana, všimla si, že už dýcha pravidelne a dokonca s námahou otvoril oči.

„Eireen,“ zašepkal a chcel si sadnúť.
„Nepochopím, prečo sa každý hneď po tom, ako sa preberie z bezvedomia, snaží vstať. Pekne si ľahni a odpočívaj. Nechcem, aby moja snaha vyšla nazmar,“ povedal Rhett a Sebastian bez slova poslúchol. Netušil, čo je to za chlapa a čo tam robí.
„Čo sa stalo a kto je ten chlap?“ spýtal sa Eireen.
„Ten chlap sa volá Rhett a zachránil ti život, aby si vedel,“ povedala Eireen a ako keby sa len teraz prebrala zo sna, podišla k nemu a pobozkala ho.
„No, myslím, že ja som tu už zbytočný, tak pôjdem. Máš šikovnú priateľku, pretože tú ruku ti napravila. Luna, poď.“ Povedal Rhett, no Sebastian ho zastavil.
„Ďakujem. Môžem ťa poprosiť ešte o jednu láskavosť?“ spýtal sa Sebastian a Rhett prikývol.
„Eireen, prines prosím ťa mapu.“
Po pár sekundách im už Rhett značil na mape trasu, ktorou by sa mali bezpečne dostať k autu a potom spolu s Lunou odišiel.

„Ako ti je?“ spýtala sa Eireen navečer Sebastiana.
„Ruka ma už tak nebolí a myslím, že aj horúčka ustúpila. Ráno by sme mohli pokračovať v ceste.“
„Tak to je fajn. Nechcem si ani predstaviť, čo prežívajú rodičia doma spolu s Rebecou. Veď už sme mali byť doma.“
„Nad tým sa netráp. Sme v poriadku? Sme. A zajtra už budeme doma. Neboj sa.“ Upokojoval ju Sebastian.
„Tak potom nastal čas, aby som ti povedala o Nicholasovi. A bola by som rada, keby si ma neprerušoval. Už sa ti to chystám povedať dlho, ale doteraz som nenabrala odvahu.“
„Sľubujem, že budem ticho,“ povedal jej Sebastian a Eireen začala s rozprávaním.

„Keď som mala 16, zaľúbila som sa. Nicholas bol môj prvý a jediný. Boli sme spolu veľmi šťastní a každý nám hovoril, že nám to spolu vydrží dlho. No osud to chcel inak. Po troch rokoch, čo sme boli spolu, sa stala neočakávaná tragédia. Nicholas sa ponáhľal domov z práce, aby mi mohol dať narodeninový darček. Veľmi som sa naňho tešila. Zrazu zazvonil telefón a potom si pamätám len toľko, že sme sa ponáhľali do nemocnice. Nicholas mal nehodu. Narazil doňho opitý šofér a Nicholasa som už živého nevidela.“
Eireen prehltla hrču, ktorú mala v krku, postavila sa k oknu, pozrela sa von a pokračovala.

„Keď som ho uvidela ako tam nehybne leží, celý dobitý, nevydržala som to a vybehla som odtiaľ preč. A o to viac som sa tešila sem, lebo ten narodeninový darček, ktorý mi chcel vtedy dať, boli vstupenky sem do parku. Keby som vtedy nemala narodeniny, nemuselo sa to všetko stať a on by mohol žiť. To je všetko, čo som ti chcela povedať. Ani nevieš, ako mi odľahlo,“ dopovedala Eireen a otočila sa, aby videla na Sebastiana. Ten stál tesne pred ňou, vôbec ho nepočula, že by vstal zo stola.
Nič na to nepovedal, len jej pohladil tvár, pritiahol si ju k sebe a vášnivo ju pobozkal.
„To nič, už je to za tebou. Sľubujem, že ja ťa tak skoro neopustím.“
„Ľúbim ťa,“ zašepkala Eireen a vymenili si pozície. Jemne ho oprela o stenu chaty.
„Au,“ zavzdychal Sebastian, pretože sa oprel práve o tú napravenú ruku.
„Prepáč,“ povedala Eireen a pokračovali v bozkávaní.

My second life in Canada (report 15)

2011-01-14T07:50:00.000-07:00

V prvom rade mi prepáčte, že som sa neozývala, ale bola som vyťažená. V práci robím skoro každý deň a večer sa mi písať veľmi nechce. Ale aspoň vám poviem, že z poviedky mám napísané ďalšie dve kapitoly, a máte sa na čo tešiť :-)

Silvester u nás prebehol v pohode. Zasa som oslavovala 2x, najprv so Slovenskom, lebo som bola na skype, a potom tu, v Kanade. Vyšla som aj von pred dom, že si pozriem ohňostroj, ale sklamali ma. Nič som nevidela. Oni to tu majú zakázané. A to som si myslela, že v takom veľkom meste ako je Calgary bude aspoň niečo. Ale nebolo nič. Počula som len dvakrát nejaký náznak ohňostroja kdesi v diaľke a až potom o jednej ráno som videla až jedno zablesknutie. To u nás na dedine má ohňostroj každý druhý a tam je to inak počuť.

Tento týždeň, keď som už v robote pomaly končila, jeden dedko sedel na vozíku na chodbe a začal vykrikovať: „Shoot me, I wanna be shot. Shoot me if you have gun“. Som naňho len pozerala, či je v poriadku. Jedna babka naňho zakričala: „Shut up, you are stupid“. No poviem vám, tí ľudia, čo sa o nich starajú, ani prstom nepohli. Nechali ho tak, nech si vykrikuje. Ešte dobre, že som už išla domov. Ale tam je viac takých ľudí. Niekedy vám o nich napíšem, keď bude čas. Lebo sú tam naozaj zaujímavé indivíduá.

Teraz v nedeľu, ako som bola v práci, volá mi kamarátka, či nechcem ísť s nimi von, že mi niekoho predstaví. Tak som teda išla. Vôbec som netušila, čo to bude za človeka, ale bola som zvedavá. Som si myslela, že nie je na škodu spoznať iných ľudí a možno to bude nejaký Slovák. Ale nebol. Je to Kanaďan. Oni sa s ním poznajú už dosť dlho. Išli sme do jedného veľkého obchodu, aby sme si kúpili korčule na ľad. Po nájdení tých správnych sme konečne mohli ísť inam. Bola to veľká hala, ktorú mali prenajatú a pracujú tam. A viete čo sme tam robili? Hrali badminton :-)
Ten som nehrala pár rokov, naposledy keď som bola malá pred naším domom na ceste. Ale bolo to fajn. A od tej nedele nemám vôbec čas. V pondelok sme sa boli teda korčuľovať. Po troch rokoch som stála na korčuliach a spadla som iba raz. Zázrak :-)

V utorok, keď bol ten krásny dátum, 11.1. 2011, som bola s Adamom, tak sa volá ten Kanaďan, v jednom parku na juhu mesta. Ešte len sme tam vošli a už pred nami stáli jelene. Boli od nás asi 4 metre. A čo tam bolo husí. Som myslela, že sa mi o tom ich gagote bude aj snívať. Ale našťastie nie :-)
Prechádzali sme sa asi hodinu a pol. Bolo príjemných -23 stupňov, takže také malé osvieženie :-)
Pomaly sa zotmelo, tak sme išli zas do tej haly, kde sme sa rozprávali asi do 11 večer, aj spolu s tou kamarátkou a s jej mužom. A ráno som vstávala o 5, takže veľa som toho nenaspala. Ale bolo mi fajn.

Elliot z filmu Lovecká sezóna :-)

Aj Adam je fajn. Ešte som takého chalana nestretla. A je odo mňa len o týždeň starší a dokonca je aj vyšší. Nie o moc, ale je a to je hlavné. A je veľmi milý. Otvára mi dvere, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem,...
Skúšal dokonca aj čítať niečo po slovensky a asi pol hodinu sme sa na tom smiali v aute, keď sme pili teplé nápoje od Tim Hortons.

A viete ako sa hovorí. Príde to (láska), keď to najmenej čakáte. A ja som toto vôbec nečakala. Zatiaľ sa poznáme len krátko, ale máme toho veľa spoločného, tak uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-01-10T20:40:00.003-07:00

Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)

Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)

25. kapitola

„No vieš, ono je to trochu komplikované, tak ti to poviem až zajtra, dobre? Sľubujem,“ povedala Eireen a otočila sa Sebastianovi chrbtom.
„Tak fajn. Teraz skús teda rýchlo zaspať aby sme ráno skoro vstali a mohli pokračovať ďalej. Dobrú noc, Eireen.“
„Dobrú noc,“ odpovedala mu Eireen so stiahnutým hrdlom a zadržiavajúc slzy.
Nicholas, ty vieš ako veľmi som ťa milovala. Nikdy som si ale nemyslela, že po tom, ako si odišiel, budem ešte niekedy schopná niekoho milovať tak veľmi ako teba. Sebastiana milujem, aj keď niekedy je tvrdohlavý ako baran, ale asi to na ňom tak veľmi milujem. Teba a tie tvoje bláznivé nápady si budem pamätať do konca života. Veľmi mi chýbaš, ale ja musím žiť ďalej. A či už s niekým po svojom boku alebo sama, to sa ešte uvidí. No nechcem stratiť už nikoho iného. Ach, Nicholas, stále ťa milujem svojím spôsobom a nikdy na teba nezabudnem. Slzy nahradil úsmev a Eireen so spomienkami na Nicholasa pomaly zaspala.

Keď sa ráno zobudila, Sebastian vedľa nej nebol. Vyšla teda zo stanu a uvidela ho, ako stojí na kopci a pozoruje okolie. Podišla k nemu a pozrela sa rovnakým smerom ako on.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa.
„Asi nemám dobrú správu. Teda vlastne jedna by tu bola.“
„Áno?“
„Keď sa pozrieš tamtým smerom,“ ukázal rukou na východ, „uvidíš medzi stromami malú drevenú chatu. Možno je dlhodobo neobývaná alebo patrí pytliakom, ktorí si ju tu postavili.“
„To má byť tá dobrá správa?“
„Áno, pretože sa k nej musíme dostať.“
„A to už prečo? Musíme pokračovať v ceste ďalej,“ namietala Eireen.
„Ja viem. Ale tá zlá správa je, že sme zablúdili,“ povedal Sebastian a pozrel sa na Eireen.
„Ako to myslíš? Veď sme išli podľa mapy, nie?“ s trochu zvýšeným hlasom sa spýtala Eireen.
„Išli, ale včera, keď som spadol, som potom zabudol skontrolovať trasu podľa mapy.“
„No fajn. Ďakujem ti. Veľmi si ma potešil. Môj orientačný zmysel je na slušnej úrovni, ale vieš čo? V tejto krajine, kde sa každý kopec a les podobá na druhý, sa stratím aj ja. Už ani pomaly neviem, odkiaľ sme prišli,“ so zúfalstvom v hlase povedala Eireen a vrátila sa naspäť do stanu.

„Takto to ďalej nejde. Stále sa niečo zlé deje a ja neviem prečo. Už mi to začína byť podozrivé. Nechcem, aby sme sa hádali, ale keď sme sem išli, veľmi som sa na to tešila. Trochu odlúčenia od civilizácie som potrebovala ale ani v tom najhoršom sne som si nepredstavovala, že sa stane toto,“ sťažovala sa Eireen Sebastianovi, keď vošiel do stanu aj on.
„Ani ja som nečakal, že sa niečo takéto stane. Tak sa presuňme do tej chaty a potom sa uvidí. Niečo už len vymyslíme.“

Ako balili veci, Sebastian zavadil s poranenou rukou o Rómea a musel v sebe dusiť bolesť, aby nevykríkol. Eireen si nič nevšimla, pretože pokračovala v balení.
„Mám jeden návrh. Keď prídeme do chaty, budem potrebovať tvoju pomoc.“
„Keď budem vedieť, pomôžem. A o čo ide?“ spýtala sa Eireen.
„To ti poviem až na mieste.“
Asi po hodine cesty konečne dorazili k chate. Zdalo sa, že v nej už dosť dlhú dobu nikto nebýval. Uviazali teda kone a vošli dnu. Bola tam len jedna miestnosť, v ktorej bol len stôl, dve stoličky, malá pec a jedna posteľ tesne pred rozpadom.
„Ako dlho tu plánuješ zostať?“ spýtala sa Eireen, keď videla, v akom stave je chata.
„To sa ešte uvidí. Teraz od teba potrebujem tú pomoc.“
„Tak o čo ide?“ spýtala sa Eireen, keď si vyťahovala fľašu s vodou.

„Potrebujem, aby si mi napravila ruku, pretože,...“
Eireen sa skoro zadusila, keď to počula. Vyprskla vodu a zhrozene pozrela na Sebastiana.
„Zbláznil si sa? Pripadám ti ako nejaký doktor s dlhoročnou praxou v naprávaní rúk?“
„Ale ja to už takto dlho nevydržím. A je to len vyskočené. Keby to bolo zlomené, nemohol by som s ňou ani pohnúť. Nie je to nič ťažké. Len ju chytíš s jednou rukou a druhou sa zaprieš. Z celej sily zatlačíš a je to,“ vysvetľoval jej, ako keby to bol návod na postavenie skrine.
„V žiadnom prípade. Nechcem ti ublížiť,“ namietala Eireen.
„Neboj sa, horšie to už nebude.“
„Povedala som, že nie.“
„Eireen, prosím. Za 5 sekúnd to je napravené. A čím skôr, tým lepšie.“
„Ty si to chcel,“ povedala nakoniec Eireen a opatrne mu chytila ruku.
„Čo mám teda robiť?“
„Chyť ju tu hore a s druhou sa zapri o rameno.“

Eireen spravila, ako jej kázal. Pozrela sa mu do očí a Sebastian jej naznačil, že môže. Eireen zatlačila a Sebastian vykríkol od bolesti.
„Prepáč, to som nechcela. Asi na to nemám dostatok síl,“ ospravedlňovala sa Eireen.
„To je v pohode. Skús to... ešte raz a poriadne. Teraz... musíš vynaložiť... všetku silu,“ prerývane hovoril Sebastian.

Eireen sa teda nadýchla, nabrala odvahu a zatlačila tak rýchlo a silno, ako vedela. Sebastianov výkrik musel počuť aj mŕtvy. Eireen cítila, že kĺb je na mieste, no Sebastian v tom momente klesol v bezvedomí na stoličku.
Eireen neváhala. Vedela, že tak ho nechať nemôže. Všetko, čo bolo na stole, zosunula na zem a postupne naňho položila Sebastiana. Posteľ hneď vylúčila, aj keď tam by ležal na mäkšom, no nechcela riskovať, že sa rozpadne. Sebastian na nič nereagoval, tak ho nechala tak. V peci bolo trochu dreva, tak rozložila oheň a dala variť vodu. Nevedela, čo bude robiť ďalej, no dúfala, že Sebastian sa čoskoro preberie. Počas čakania spravila polievku a vyšla von, aby pohľadala ďalšie drevo.

Keď sa vyštverala na kopec, uvidela nádheru. Všetky listnaté stromy žiarili všetkými možnými farbami. Od zelenej, cez hnedú až po žltú a červenú. Obloha bola krásne belasá, takmer bez obláčika a všade bol cítiť čistý vzduch. Eireen si sadla na spadnutý kmeň, zatvorila oči a každou bunkou svojho tela vstrebávala potrebnú energiu z okolitého prostredia, ktorú tak veľmi potrebovala, pretože posledné dni ju vyčerpali. Takto tam sedela hodnú chvíľu, počas ktorej na nič nemyslela, len sa sústredila na okolitú prírodu. Cítila sa ako v raji. Zo zasnenia ju však prebral čudný pocit. Pocit, ako keby ju niečo alebo niekto sledoval. Keď otvorila oči, poobzerala sa okolo seba, no nič nevidela. Nevedela si to vysvetliť. Rýchlo teda vstala a ponáhľala sa do chaty. Sebastian tam stále ležal na stole, takže on to byť nemohol. Premkol ju strach.
Čo ak je to predsa len chata pre pytliakov a my sme sa im sem nasťahovali? Bože, len nech to nie sú pytliaci. To by už bola veľmi zlá zhoda náhod. Netuším, čo mám robiť. Sebastian je mimo a ja si sama nepomôžem. Čo mám robiť? Pýtala sa sama seba.

Podišla k oknu a nenápadne sa pozrela von. Pred chatou nevidela nič, dokonca aj kone boli pokojné.
Čo som už naozaj paranoidná? Pýtala sa sama seba. No keď sa pozrela smerom k lesu, pochybnosti o jej paranoji sa rozplynuli, pretože uvidela pohyb. Ale nevedela, čo to môže byť.
Len aby to nebol medveď. Ale bolo to príliš svetlé, takže medveď to asi nebude. A vlci sú zasa prevažne nočné zvieratá, takže ani vlk by to nemusel byť. Ale čo to potom bolo? Vŕtalo jej hlavou, no na nič nevedela prísť. Sadla si na stoličku vedľa stola, na ktorom ležal Sebastian a čakala, kým sa preberie.

I fell in love

2011-01-04T20:52:00.004-07:00

Presne ako hovorí názov príspevku. Zamilovala som sa. A nie do hocikoho. Dokonca si neviem ani vybrať :-)
Všetky tri majú niečo do seba.
Reč je o skupine One Republic. Teda konkrétne o ich troch pesničkách. Prvá, All the right moves, je úplne dokonalá a moja obľúbená. Milujem ten klip, hudbu, proste všetko.
Druhá, ich nová, Good life, má zas v sebe niečo, čo neviem vysvetliť. Skrátka sa dobre počúva. A to pískanie tam je úžasné.
A tretia, Secrets, sa mi páči ani neviem prečo. Možno kvôli textu, neviem. Ale aj melódia je super.

A čo hovoríte vy? Ktorá sa vám najviac páči?

Na koniec musím napísať, že One Republic sa mi páčia najmä preto, lebo ich hudba je skutočná. Viete, ako to myslím. Hrajú na skutočných nástrojoch a nie je to len nejaký výtvor všelijakých skomolených melódií. Sú skrátka super :-)

A aby som nezabudla, onedlho budú mať koncert vo Viedni. Konkrétne 18.4. 2011 a vstupné stojí "len" 35€. To už budem doma, tak by som strašne ale strašne chcela na nich ísť. Kto mi zabezpečí vstupenku aj odvoz? (na vstupenku by som aj mala, ale ak viete zohnať lacnejšie, tak neváhajte :-)).Budem mu nadosmrti vďačná. A kto tam so mnou pôjde?

Nicholas Rogers

2011-01-03T18:15:00.001-07:00

Dlhšiu dobu som vám sem nepridala nič o známych ľuďoch. Dnes toho nebude síce veľa, ale bude to stáť za to. Kto z vás by nepoznal meno Nicholas Rogers? Resp. Tarabas? Nepoznám takého človeka. Už isto tušíte, kto to je, však?
Keď som bola malá, vždy, keď to išlo v telke, musela som to pozerať. Áno, hovorím o Fantaghiro. Bolo to okolo roku 1994, to som bola prváčka na základke. Vtedy som si neuvedomovala, aký je pekný, až po čase. Dnes som si naňho tak spomenula, ani neviem prečo.

Kto by doňho nebol zaľúbený? Pre mňa je to taký ideál chlapskej krásy. Podobne ako Johnny Depp, aj na Nickovi ma priťahujú jeho lícne kosti a briadka. A samozrejme dlhé vlasy sú len bonus. Ja si nepomôžem. Skrátka dokonalosť sama. A ešte ten pohľad, no nemôžem sa vynadívať. Už asi 10 minút dokola pozerám na jeho fotky a asi toto ani nedopíšem :-)

Niečo z jeho životopisu:

Narodil sa v Austrálii.

Spolu s bratmi Stevom, Timom a rodičmi žili neďaleko Sydney. Otec ho nútil, aby úspešne skončil školu a pomáhal pri chode rodinnej firmy. Ale on sa radšej flákal po pláži ako v škole, pretože miloval surfovanie. Keď mal 10 rokov utiekol z domu a ako trest zato dostal ubytovanie na internáte.

Školu ukončil v sedemnástich a o tri roky sa stal modelom vďaka kontraktu s Americkou módnou spoločnosťou. Vypracoval sa na jedného z najslávnejších modelov v oblasti mužskej módy. Predvádzal diela slávnych návrhárov ako sú Valentino, Versace, Dolce & Gabbana.

Jeho kariéra dostala vtom čase aj iný smer. Vyhliadol si ho taliansky režisér Lambert Bava do filmovej postavy mága Tarabasa vo fantazijnej rozprávke FANTAGHIRO 3,4, ktorá zaznamenala veľký úspech aj v mnohých štátoch sveta. Vďaka tejto príležitosti sa Rogers stal ešte slávnejším.

O tri roky si zahral opäť vo fantasy TV filme PRINCEZNÁ A ŽOBRÁK. Takto sa naštartovala aj jeho filmová kariéra. V LAURA NON C'È ukázal, že vie zahrať aj speváka rockovej kapely. V štvordielnom seriáli PIRÁTI KARIBIKU sa zase predstavil ako pirátsky kapitán.

V roku 1998 v Nemecku vyhral cenu "Pop Rocky Award", udelenú trom najlepším hercom.

Bohužiaľ je ženatý. Jeho žena sa volá Angela a majú syna, ktorý sa narodil len nedávno, v novembri 2007 (bolo načase, veď už bude mať 42).

A na tomto obrázku sa mi veľmi ale veľmi páči :-)

Mať takého chlapa doma, ach...

Ak máte o ňom nejaké nové info, budem rada, ak mi napíšete. Lebo ani neviem, ako teraz vyzerá a čo vlastne robí. Počula som, že sa má natáčať Fantaghiro 6 ale neviem, čo je na tom pravdy.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2011-01-02T19:10:00.000-07:00

Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.

A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať :-)

No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:

24. kapitola

„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.

„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.

„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.

Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“

Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.

„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“

„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.

Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“

„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.

Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.

Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.

„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“

„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.

Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.

Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.

„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.

„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“

„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.

„Veď sme v divočine, v národnom parku.“

„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“

„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.

„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.

Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.

„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.

„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.

Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.

„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.

„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.

„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“

Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.

„Eireen,...“ začal.

„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“

„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.

„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“

„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“

„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.

Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.

„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedal Sebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.

„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.

„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“

„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.

„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len si ich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.

„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“

„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“

Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.

„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.

„Eireen?“

„Áno?“

„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.

My second life in Canada (report 14)

2010-12-31T00:00:00.001-07:00

Tak aké boli Vianoce u vás? A čo Nový rok, ako ho oslávite? Dávate si aj nejaké predsavzatia, ktoré aj tak nesplníte? Ja v zásade nie. Na čo je to dobré? Aj tak po mesiaci by ma to prešlo, možno aj za kratšie.

Idem vám radšej napísať, aký som mala týždeň. A musím povedať, že celkom pohodový.

29. som tu bola presne 3 mesiace, čo je dosť dlhá doba. Ešte ma tu čakajú dva a pôjdem domov. Len snáď nebudem mať nejaké problémy s lietadlom a dopravou ako takou. Nerada by som zažila to, čo ocino (prečítajte si v predchádzajúcom reporte).

Dnes (u nás v Kanade ešte stále štvrtok) som tu sama už týždeň. Teda takmer sama. Nemám tu žiadnu rodinu, len s kamarátmi bývam. Ešte netuším, čo budeme robiť zajtra na Silvestra, to uvidíme podľa situácie, či zostaneme doma alebo niekam pôjdeme. Ja sa určite chystám do mesta poobede, aby som si tam všeličo pofotila, tak ak nebude veľká zima, pôjdem. Potom sem dám aj nejaké fotky, ak sa teda vydaria, lebo nemám foťák, len kameru, ktorá nie je až taká dobrá. Ale ujde.

V stredu v práci, keď som už končila, tak v poslednej izbe, v ktorej som bola, býva jeden starší dedko, ktorý sa volal už neviem ako menom, ale priezvisko mal Fernando. Tak som si pomyslela, že ho pozdravím Hola! (po španielsky ahoj). A nesekla som sa. Usmial sa na mňa a tiež ma odzdravil po španielsky. Tak som sa s ním začala rozprávať najprv po anglicky, ale napriek tomu, že tu v Kanade je už od ´66, moc som mu nerozumela. Tak som prehodila na španielčinu a musím povedať, že som bola prekvapená, koľko si toho ešte z gympla pamätám. Aj keď to boli len jednoduché vety. Dozvedela som sa, že je z Portugalska a 8 rokov robil v Československu (to mi povedal potom, keď som mu povedala, že ja som zo Slovenska). A že sme veľmi milí ľudia :-)

Jeho žena zomrela myslím že pred rokom aj niečo, tak bol z toho smutný. Keď som vošla do jeho izby prvý raz, tak sa na mňa usmial a hneď sa začal voňavkovať. Po čase mi ponúkol aj Ferrero rocher, lebo ma ľutoval, že taká mladá musím pracovať a tak skoro vstávať. Zobrala som si len jedno, zo slušnosti, ale on mi strkal ďalšie dve do vačku. Zlatý bol. A nechcel ma pustiť. Stále mi niečo hovoril, no ja som sa ponáhľala. Nechcela som byť v robote dlhšie ako som musela. Tak som mu zaželala Feliz Año Nuevo (Šťastný Nový rok) a išla som domov.

Na vlakovej stanici vystúpili z vlaku takí mladí mestskí policajti. Zrejme kontrolovali lístky. Ale akí boli pekní. Ach, to tie uniformy robia. Asi mám na ne slabosť :-)

Keď som už išla autobusom domov, videla som krásne čiernobiele Mini. Popritom mi hrala v ušiach hudba I Love Rock N' Roll od Joan Jett. Neviem prečo, ale strašne mi to zdvihlo náladu. Asi tými všetkými vecami, čo som zažila za jeden deň.

A aby som nezabudla, v stredu ráno ešte, približne o pol 7, keď som išla vlakom okolo mestskej televízie, CityTV, prvý raz som videla naživo, ako sa vysiela počasie. Pred zeleným plátnom stál moderátor a čaroval tam s rukami. Mal oblečený oblek a obuté mal tenisky :-)

Sranda to inak bola.

Tak hádam som na nič nezabudla. Ak áno, doplním neskôr.

Anyway, Happy New Yeary vám želám. A neprežeňte to s alkoholom! :-)

My second life in Canada (report 13)

2010-12-25T19:31:00.000-07:00

Od 1. decembra, kedy som vám naposledy zverejnila report, ubehlo už veľa času. A veľa sa toho zmenilo. Budem sa preto snažiť vám aspoň v skratke všetko napísať.

3. decembra som mala narodeniny. A dostala som jeden darček, ktorý som nečakala. Je to externý disk, ktorý som už vážne potrebovala. Konečne si tam môžem dať všetky filmy a fotky, ktoré mi zaberajú miesto v noťasi. Boli to moje prvé narodeniny mimo Slovenska, takže skype fungoval naplno.

4. decembra mal narodeniny brat. Čerstvý dospelák. Môj narodeninový darček preňho mu dám až keď prídem domov. Minulý týždeň spravil aj vodičák, tak som veľmi rada. Konečne bude môcť šoférovať aj on a nielen my. Prvýkrát ma povezie keď prídem domov, tak som zvedavá, ako mu to za ten čas pôjde :-)

Mám aj zlú správu. Ak si spomínate, mali sme 18. decembra hrať divadlo, kde som mala hrať Máriu. Ale zrušilo sa to, lebo bolo na to málo času a deti sa to nestíhali naučiť. A ja som sa na to tak tešila. Ale neviem ako by som sa cítila, kebyže to mám hrať. Ja, taká trémistka :-)

19. decembra mal nastať deň, keď sa mal ocino vrátiť domov na Slovensko. Ale ako iste viete, veľa letov cez Londýn sa zrušilo, čiže aj jeho, a tak musel ostať tu a prebookovať si letenku. Lenže najbližšia do Viedne bola až vo štvrtok, tak nič iné mu neostávalo, len to zobrať. Ja som sa aj potešila, lebo som s ním mohla byť dlhšie, ale mamina tomu veľmi rada nebola. Našťastie mal zabezpečený odvoz z Viedne až domov, takže mal o problém menej. Najhoršie na tom bolo, že odlietal až večer a do Viedne mal prísť o nejakej štvrtej večer 24. decembra. Keď volal domov z Amsterdamu, kde prestupoval, hovoril, že medzi Anglickom a Holandskom sa dostali do nejakého studeného vzduchu a hádzalo ich to zo strany na stranu. Niektorí ľudia sa tam že vraj aj modlili, čo si mysleli, že už padnú. No nechcela by som také niečo zažiť. Ja lietanie milujem, hlavne ten výhľad z okienka, tak dúfam, že keď pôjdem domov ja, bude všetko v poriadku.

Teraz v stredu sme boli zasa v Okotokse, asi 40 km južne od Calgary. Je to také malé mestečko, kde by som si vedela predstaviť bývať. Ale len niekde na okraji, aby som sa cítila ako na dedine. A konečne sa mi podarilo odfotiť kone, ktoré mali jedni za domom v ohrade. Neviem, či to boli ich alebo nie, to je jedno, hlavne, že som nejaké videla. A vlastne celou cestou tam sme prechádzali okolo rančov a fariem, aj okolo jedného, čo sa volal Darcy ranch. Ak ste čítali Pýchu a predsudok, tak tam bol Darcy. Podľa toho som si to zapamätala :-)

Keď sme boli v druhom dome, nikto nebol doma, ale po nejakom čase prišiel majiteľov syn. A taký celkom v pohode. Dokonca bol aj vyšší odo mňa, čo sa málokedy stáva. A celý basement domu bol jeho. Mal tam bar, biliardový stôl, obrovskú telku a krásny výhľad na hory. Dala by som si povedať. Ach, kedy ja nájdem niekoho, kto sa bude ku mne hodiť?

A konečne sme sa prepracovali k Vianociam. Ráno som bola na skype s našimi. Ocino akurát došiel domov, tak len vybalil darčeky a mohli ísť večerať, keďže všetko už bolo nachystané. On bol taký veľký vianočný darček :-)

Bola som s nimi po celý čas, keď rozbaľovali darčeky. Počas ich večere som ja chodila pomáhať pripravovať našu, aby som aj ja nejak pridala ruku k dielu. Bola som rada, že sa im páčili darčeky, čo som im poslala. Ja rada kupujem pre druhých, ale aj rada dostávam. O šiestej večer na kanadský čas sme išli večerať aj my. A musím povedať, že dobrú večeru sme spravili. Teda ja som pomáhala. Potom sme mohli ísť rozbaľovať darčeky. Dostala som krásny kalendár s mojimi láskami, koňmi. Len ešte musím vymyslieť, kam si ho dám. Tu by som aj vedela, ale doma ešte neviem. A potom som ešte dostala novú myš. Bez kábla, ktorý mi niekedy na tejto mojej malej aj zavadzia. Tak budem striedať :-)

Neskôr sme si pozreli film Dědictví, ktorý som naposledy videla už dosť dávno. A aby som nezabudla, tak počas dňa, keď som odbiehala od našich na skype do kuchyne pomôcť, som išla cez obývačku a niečo sa mi nezdalo. A potom som prišla na to, čo to bolo. Rozumela som všetkému, čo hovorili v telke. A prečo? Lebo tam bol pustený starý český film :-)

Keď skončil film, bolo ešte málo hodín, aby sme išli spať, tak sme sa rozhodli, že si zahráme poker. Ten som nehrala naživo dosť dlho, tak mi to moc dobre neišlo. Ale brat dostal pod stromček kufrík so žetónmi a so všetkým, čo k tomu patrí, tak sa môže nachystať, že keď prídem, budeme hrať každý deň. Po jednej hre pokru sme si zahrali žolíka, to mi už išlo lepšie, lebo som aj vyhrala. Spať som išla o jednej v noci a ani neviem ako, ale hneď som zaspala. Možno to bolo únavou alebo aj tým, čo som vypila. Víno a whisky moc k sebe nejde, ale ja mám divné chute. A na to som si dala kokosový čaj, ktorý bol úplne super. Mňam.

Čo ešte dodať? Hmmm. Toto boli moje prvé Vianoce bez rodiny. Nesťažujem sa, ale ani kamaráti mi rodinu nenahradia. Ale zasa lepšie, ako keby som mala byť úplne sama, nie?

P.S.: ak sa chcete niečo opýtať ohľadom Kanady, smelo do toho. Ak budem vedieť, rada vám odpoviem.

Šťastné a veselé vám ešte želám, majte sa radi, oddychujte pokiaľ môžete a komentujte :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2010-12-23T21:05:00.002-07:00

Pri príležitosti tohto dňa, Vianoc, vám chcem dať darček. Nová kapitola je na svete a na ďalších sa pilne pracuje. Tak šťastné a veselé, nech si trochu oddýchnete, poprečitujete si nové veci, možno aj niečo stvoríte, aby som mohla aj ja komentovať vaše príspevky.
Ja budem tráviť Vianoce sama, lebo ocino včera, 23-tého odletel domov a ja som tu zostala. Síce tu budem s dvoma Slovákmi, Tomášom a Maťou, ale nebude to už ono. Prvé Vianoce bez rodiny, tak mi držte palce, aby som tu prežila.
Ešte raz, šťastné a veselé a enjoy :-)

a aby ste vedeli, aké kone v kapitole mám na mysli, tu sú obrázky:

23. kapitola

Nedeľa 21. septembra prišla veľmi rýchlo, ale našťastie sa Eireen aj Sebastianovi podarilo zohnať všetky veci, ktoré im poradil Josh.

„Dávajte si na seba pozor a vráťte sa živí a zdraví,“ lúčila sa s nimi Rebeca. Objala Eireen a čosi jej zašepkala do ucha. Tá sa len usmiala a prevrátila očami. Potom už spolu so Sebastianom nastúpila do auta, ku ktorému mali pripevnený box s dvoma koňmi.

„A poriadne ich prevetraj, Bastian,“ povedal Jason a nenápadne žmurkol na svojho brata. Jeho poznámka bola dvojzmyselná a pochopil ju asi každý, kto ju počul.

„Vidíme sa za tri dni,“ povedal Sebastian a pomaly s Eireen opustili farmu. Vydali sa smerom na západ, kde sa pred nimi rozprestierali krásne Skalnaté hory.

Sebastian po chvíli zastavil na odpočívadle, aby skontroloval kone. Otvoril príves a keď bolo všetko v poriadku, pokračovali v ceste ďalej.

„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Eireen, keď prechádzali okolo zničeného ihličnatého lesa.

„Bol tu požiar, ktorý zničil veľkú časť lesa, ale keďže sme už v národnom parku, človek to tu nechal tak, ako vidíš. Príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Aj po takejto katastrofe,“ vysvetlil jej Sebastian a tá len pozerala von oknom na úbohé zhorené stromy a zvyšky lesa.

Asi po trojhodinovej ceste, počas ktorej ich obklopovala nádherná príroda, konečne dorazili na miesto, kde Sebastian plánoval nechať auto aj s prívesom. Otvoril na ňom dvere a vyviedol oba kone von.

Eireen vôbec netušila, aké kone Sebastian s nimi zobral, tak sa ho opýtala na ich mená.

„Toto je Rómeo,“ odvetil a ukázal na veľkého hnedého koňa s čiernou hrivou, chvostom a ponožkami.

„A toto bude Júlia, nie?“ skočila mu do reči Eireen a usmiala sa.

„Ako vieš? Ale máš pravdu, je to Júlia.“ Grošovaná kobyla zaerdžala, keď počula svoje meno.

„Títo dvaja sú nerozlučný pár už odmalička. Narodili sa približne v rovnakom čase, stále sa spolu hrávali a teraz je z nich takýto párik. Preto sme im dali mená Rómeo a Júlia. Čo myslíš, hodia sa k nim?“ spýtal sa Sebastian Eireen.

„No Rómeo je čistý Rómeo, neviem aké iné meno by som mu dala. A na Júliu si budem musieť zvyknúť. Ale oba sú nádherné,“ pochválila kone Eireen.

O malú chvíľu neskôr už obaja vyťahovali z auta veci, ktoré si chceli zobrať so sebou a upevňovali ich ku koňom.

Na prvý deň cesty mali naplánované, že prejdú 30km, na druhý 50km a na posledný deň 40km, až sa nakoniec opäť vrátia k autu.

Počas cesty na koňoch sa rozprávali o všetkom možnom. O Kanade, Skalnatých horách, koňoch, ale aj o svojich rodinách a vzťahoch. Keď už slnko pomaly začalo zapadať, zastavili sa, uviazali kone a rozložili stan. Sebastian odišiel do lesa nazbierať nejaké drevo, zatiaľ čo Eireen zostala v tábore sama. Sama so svojimi myšlienkami.

Ach, Eireen, Eireen, ty si si ale naložila na plecia. Si tu sama s človekom, ktorému si ešte nepovedala o Nicholasovi. Ale kedy som mu to mala povedať? Ach, no dobre, zajtra mu to poviem. Aj tak by sa to neskôr tak či tak dozvedel. A radšej mu to poviem ja ako keby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Ale až zajtra, sľubovala si Eireen sama pre seba.

„Neďaleko odtiaľto tečie malá rieka, tak ak chceš, môžeš ju použiť na umytie sa. Túto si necháme na pitie, hm?“ Spýtal sa jej Sebastian, keď sa vrátil s plnou náručou suchého dreva.

„Dobre, ale najprv chcem niečo uvariť k večeri. Akú chceš polievku? Zobrala som kuraciu, vegetariánsku a hovädziu,“ spýtala sa Eireen.

„Ja zjem všetko, takže je mi to jedno. Sprav akú chceš ty,“ odvetil jej Sebastian, keď zapínal platničku, na ktorú položil malý hrniec s vodou. Vedľa vyhĺbil malú jamu, kam naukladal nazbierané drevo. Keď sa pohol ku koňom, začul vytie vlkov. Kone nepokojne zaerdžali.

„Sebastian,“ vystrašene vyslovila jeho meno Eireen.

„Pšššt, pokoj,“ upokojoval Sebastian kone. „Eireen, neboj sa, vlci sa nás boja, takže ty sa ich báť nemusíš. Ešte nie je taká zima, takže potravy tu majú dosť. A keby predsa dačo, budeme mať rozložený oheň, takže sa k nám nepriblížia,“ povedal jej Sebastian.

„No len aby,“ so strachom mu odvetila Eireen, no viac už sa k tej téme nevracala.

Po večeri Sebastian zbalil platničku, skontroloval kone či sú dobre uviazané a založil oheň. Dreva mali dosť, takže v noci bude musieť vstať len raz, aby priložil. Eireen zatiaľ vliezla do stanu.

„Sebastian?“ začala.

„Áno?“

„Poď už dnu.“

„Hneď som pri tebe,“ odpovedal jej a naposledy sa poobzeral po okolí, aby sa ubezpečil, či je všetko v poriadku.

„Sebastian!“ Eireen naňho už so strachom zavolala, keď opäť započula zavytie vlkov.

„Už som tu,“ povedal Sebastian, keď vchádzal do stanu.

„No konečne. Čo by som s tebou robila, keby ťa tí vlci roztrhali?“

„No nič. Moje zvyšky by si zakopala niekde v lese a vrátila by si sa domov bezo mňa,“ zažartoval Sebastian.

No Eireen to také zábavné nepripadalo. „Ty si strašný...“

„Bu bu bu“ nedalo to Sebastianovi.

„Prestaň,“ udrela ho Eireen do pleca, keď sa stále neprestával smiať.

„Uprostred divočiny obklopený vlkmi žartuješ. A ešte k tomu to je vážna vec,“ vyčítala mu Eireen.

„Dobre, dobre, už som ticho,“ sľuboval Sebastian, no stále sa smial.

„Sebastian?“

„Áno?“

„Ľúbiš ma?“ spýtala sa ho Eireen.

„Nie, ale nemal som sem s kým ísť, tak som zobral teba,“ povedal a nenápadne sa usmial. No keď uvidel Eireenin výraz tváre, pokračoval. „Ale jasné, že ťa ľúbim, ako si si mohla myslieť niečo iné? Si úplne iná ako ostatné, čo poznám. Taká...“ zamyslel sa, „taká iná. Neviem ako to vysvetliť.“

„To ti ďakujem. Ale konečne niekto povedal nahlas, že som blázon...“

„Ale čoby. Si taká iná, ale v dobrom som to myslel.“

„Tak ďakujem. A aj ja teba ľúbim, lebo si taký... iný,“ povedala mu Eireen, pobozkala ho a ľahla si mu na hruď, aby sa zohriala.

„Chcela by som ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité...“ začala, no Sebastian ju prerušil.

„Nie, ja ti chcem niečo povedať, keď už sme tu. Nie je to síce dôležité, ale jednoznačne je to zaujímavé.“

„Tak teda počúvam,“ povedala Eireen a vydýchla si, že mu to ešte nemusela povedať.

Sebastian začal s rozprávaním.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

2010-12-05T18:46:00.006-07:00

3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.

predošlá kapitola

A očakávam komentáre, či sa páči alebo nie :-)

22. kapitola

„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.

„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.

„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.

„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.

Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.

„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.

Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.

„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.

„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.

„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.

„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:

„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.

„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.

„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.

„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.

„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.

„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.

„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.

„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.

Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.

Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.

„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.

„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.

Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.

„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.

„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.

„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“

„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.

„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.

„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.

„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“

„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.

„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.

„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.

„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.

„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.

Zas o rok staršia

2010-12-03T15:55:00.000-07:00

A opäť je tu. Prišiel rýchlo a rýchlo aj odíde. Môj ďalší rok. Už mám 22 rokov, čo je katastrofa. Ja nechcem tak rýchlo starnúť ale chcem vrátiť nejaký ten rôčik naspäť. Prečo sa to nedá?
A navyše, oslavujem to len tak poskromne, keďže nie som doma, ale tu v Kanade, kde som len s ocinom. So Slovenskom som v spojení len cez skype, aj to len niekedy, lebo ten časový posun nám nedovolí byť často spolu. Čo už.
Tak sa tešte so mnou a oslavujte. Veď už sa pomaličky aj Vianoce blížia, tak hurá :-)

P.S.: tento rok by mohol byť oveľa lepší ako ten predošlý, aspoň o polovicu.

P.S.1: dnes som vám sem chcela dať novú kapitolu, ale ešte nie je schválená, tak si musíte ešte nejakú tú chvíľu počkať. Snáď to vydržíte, keď ste vydržali už tak dlho, nie? :-)

My second life in Canada (report 12)

2010-11-30T19:25:00.004-07:00

Určite to poznáte. Deň sa začne katastrofálne aj katastrofálne skončí. Mňa našťastie smola sprevádzala len do 5 večera.
Ráno si pekne spím, keď v tom pribehne ocino, že mi zvoní mobil (máme len jeden, zatiaľ). Tak sa taká ospalá opýtam, že kto je.
"Hello, tu je Winston. Mohla by si dnes prísť do práce?"
"Dnes? Tak dobre, ale budem meškať."
"To nevadí. Ahoj."
"Ahoj."
A ja som sa tak tešila, že si konečne pospím. Ale nie, musela som sa trepať do roboty o 7 ráno, čo je ale lepšie ako o 6, keď chodím normálne. Prišla som tam o hodinu neskôr, ale našťastie som sa stihla ešte pred ôsmou zahlásiť.
A to som mala na pláne, že budem s Mirielou konečne na skype, lebo vždy nám do toho niečo prišlo, keď už sme boli dohodnuté. Včera som s ňou ale chvíľu bola, ale ozaj len chvíľu.

Smola ma neopúšťala ani keď som odišla z domu. Stojím na prechode a vidím, ako mi krásne odchádza vlak z nástupišťa. Tak som musela počkať na ďalší. No a keď som vystúpila už na stanici, odkiaľ chodím busom až k robote, tak samozrejme, že nič nešlo. 15-minútová cesta v mraze ma totálne prebrala. Okrem toho som stále sledovala hodinky, či na tú 8 stíham. Stihla som. Mala som ešte dve minúty k dobru.
A celý deň sa tak neskutočne vliekol, že keby som chcela, mám všetko spravené za také 4 hodiny maximálne. Len som to musela nejako natiahnuť až na 7. Som sa tam normálne nudila. Na prestávke som bola 3x, pomaly som si zapisovala, čo mám už spravené, aby som na nič nezabudla a keď už som mala všetko hotové, nenápadne som sa vytratila, aby ma nikto nevidel a polhodinu som potichu sedela pri skrinke. Strašne ten čas išiel pomaly. Ale zas mám zaplatených 7 hodín, aj keď polovicu času sa len flákam :-)

Cesta domov bola, ako inak, tiež katastrofálna. Samozrejme, že žiadny bus mi nešiel, tak som musela k vlaku ísť zasa peši. A dokonca som musela aj utekať, lebo som prechádzala cez cestu, keď som uvidela, ako sa blíži k nástupišťu. Ale stihla som ho. Keď som už vystúpila v meste a chcela si kúpiť horúcu čokoládu, tak mi za okienkom povedala, že dnes nemajú, ale že si môžem kúpiť kávu. No vďaka, ja kávu nepijem. Tak som sa ňu nahnevala, že radšej hneď zatiahla okienko. Náladu mi dvihol len bus, ktorý išiel hneď, ako som prišla na zastávku. Mal šťastie, lebo by som tam musela mrznúť asi pol hodinu, kým by nešiel iný.

A aby toho nebolo málo, tak jeden starý dedko, keď som bola v jeho izbe vysávať, zrazu išiel okolo mňa a začal po mne kričať, že čo tam robím, nech hneď odídem, lebo on je v izbe. Ja som naňho len pozrela a nevedela, čo sa deje. Našťastie išla okolo jedna, čo má na starosti lieky, tak som sa na ňu pozrela a ona mi ukázala, že to si nemám všímať, že on je už taký. No fajn. Nedostanú infarkt oni, ale ja.

Teraz čakám, čo zlého sa stane ešte do polnoci. Teraz bude pol 8, tak za tých pár hodín sa toho môže stať veľa.
A to som tento týždeň mala mať pekný. V piatok narodeniny, v sobotu zas idem na slovenskú omšu a brat oslavuje tiež narodeniny. Ale nie. Ja mám vždy také šťastie. No uznajte.

My second life in Canada (report 11)

2010-11-25T13:46:00.002-07:00

Včera som nebola v takom stave niečo sem pridať, tak až dnes. Už len mesiac a sú tu Vianoce! Teda včera bol ten mesiac. Tu si to ani tak neuvedomujem ako doma. V telke tu nechodia vianočné reklamy už od septembra. Jediné, čo nasvedčuje tomu, že Vianoce sa už nezadržateľne blížia, je kopa snehu, ktorá tu napadla za jeden týždeň. A potom ešte snáď aj vianočné stromčeky a ozdoby, ktoré nám minulý piatok nainštalovali v robote. A už sa pomaly aj v meste objavuje vianočná výzdoba. Tu to začína až teraz. A to sa mi páči.
A včerajšok bol výnimočný hneď viackrát:
1. spomínané Vianoce už za mesiac
2. máme nové auto - teda čo s nami býva v dome má nové auto, ale poslúži všetkým
3. neuveriteľné, ale konečne som začala písať ďalšiu kapitolu k poviedke - musela som si najprv prečítať pár predchádzajúcich, aby som vedela, čo sa stalo naposledy. Tak si budete môcť v blízkej dobe prečítať pokračovanie :-)

A už sa nezadržateľne blížia nielen Vianoce, ale aj moje narodeniny. Prvýkrát ich budem oslavovať mimo Slovenska, tak som zvedavá, ako to dopadne.

Ešte som niečo chcela. Neviem....Aha, už viem. Minule som vám sľúbila, že vám poviem niečo, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. 18. decembra by sme tu mali hrať divadlo pre Slovákov, ktorí tu žijú. Organizuje to slovenský kňaz a kamarátka organistka, ktorá ma presvedčila, aby som tiež niečo hrala. A čuduj sa svete, ja som súhlasila. A viete koho budem hrať? Predsa Máriu :-) A budem mať aj bábiku namiesto Ježiška, tak som strašne zvedavá, ako to dopadne. Ja som ešte nikdy v žiadnom divadle nehrala. Mala som dosť, keď som na stužkovej musela povedať pár slov. Ale toto budú asi všetko rozprávať deti a my budeme len hrať, čo budú oni hovoriť. Ale teším sa, aj keď mám z toho trochu strach, tak potom na mňa myslite, aby to dobre dopadlo. :-)

My second life in Canada (report 10)

2010-11-22T22:59:00.000-07:00

Piatok aj víkend ubehli ako voda a je tu zas nový týždeň. A ako som sľúbila, je tu report o NHL. V piatok som bola na zápase Calgary vs. Chicago a možno niektorí aj viete, ako to skončilo. Taký skvelý výsledok asi nikto nečakal.

Večer sme zaparkovali blízko štadióna, a peši sme išli ďalej cez taký dlhokánsky tunel až do Saddledomu, kde sa zápas odohrával. Prišli sme práve včas, aby sme si našli miesto, usadili sa a porozhliadli. Zápas začal hymnou, najprv americkou a potom kanadskou. Všetci sa pri tom postavili, tak sme sa postavili aj my aby sme zapadli J

Prvá tretina bola nudná, aj keď sme dali góly. V druhej tretine sa to už rozbehlo, pretože Chicago prehrávalo a chceli to dohnať. Ale aj tak boli nejakí spomalení. Mali asi zlého brankára. Naši na nich strieľali a z tých pár pokusov o gól nakoniec padlo až 7 víťazných. Pri výsledku 2:1 som si vravela, že to tak môže aj ostať, ale neposlúchli ma. Pri každom ďalšom góle som mala nutkanie sa postaviť zo sedadla a poriadne im zatlieskať. Ale nakoniec som zostala len pri tom tlieskaní. Jeden gól padol tak, že Calgary šikovne ukradlo puk Chicagu a dali sme gól. Druhá tretina bola z celého zápasu najlepšia čo sa dynamiky týka. Stále som sledovala hráčov, a hlavne našich, Hossu a Kopeckého. Myslím, že aj raz boli spolu na ľade. Mohli sa dohovárať po slovensky :-)

Jednoznačne to bol veľký zážitok, o ktorom som ani nesnívala, že takéto niečo by som tu mohla zažiť. Super atmosféra, skvelí fanúšikovia, ktorí kričali a tlieskali o dušu keď sme dali gól, a híkali, keď sa nám ho nepodarilo dať, alebo keď nám dalo 2 góly Chicago. Ak ste boli niekedy na hokeji, takom nejakom dôležitejšom zápase, tak asi viete, o čom hovorím. A ak nie, odporúčam. Aj keď NHL je NHL. Bol to môj prvý hokejový zápas, na akom som v živote bola a ešte hneď takýto. Chcela by som ísť na nejaký keď sa bude hrať play-off. To musí byť iná káva. Tam už je to parádny hokej.

Domov sme prišli niečo okolo desiatej večer a bola som z toho taká ohučaná, že keď som niečo hovorila, tak som doslova kričala. A vôbec mi ani nevadilo, že o piatej ráno na ďalší deň som vstávala do roboty. Bola som jednoducho šťastná, že som tú atmosféru mohla zažiť naživo. Ale len jedna vec mi chýbala. Naši komentátori. Takto som si to musela sama všetko hovoriť sama pre seba a sledovať, kde je puk, kto ho má a čo sa vlastne na ľade deje. Ale ako som už písala, bolo to niečo nezabudnuteľné.


Hossa narazil do mantinelu a pomaly sa dvíhal, aby mohol odkrivkať na lavičku

Kopecký na trestnej lavičke, na 2 minúty

Včera sa mi stala taká divná vec. Ráno som išla na vlaku do roboty a keď som sa pozrela, kto nastupuje, skoro mi oči vypadli. Bol to Einstein. Teda jeho presná kópia. Rovnaký „účes“, rovnaké fúzy, podobné oči. Ja som sa naňho nenápadne pozerala spoza kapucne, aby som zistila, či mi už šibe alebo vidím dobre. Ale toto nebol jediný príznak mojej rozvíjajúcej sa paranoje. Už som tu videla dosť veľa ľudí, ktorý vyzerali presne ako niekto, koho poznám na Slovensku. A mohla by som ich spočítať nie na jednej ruke, ale na obidvoch. A keby to ešte nestačilo, videla som aj dvojníkov hercov. Napríklad ten čo hrá v seriáli Life: najbohatší policajt. Neviem teraz ako sa volá. Ale ten chalan bol úplne celý on. Ešte aj ryšavý bol ako ten herec. Alebo dnes som stretla kópiu nášho herca, Martina Vaneka. A tých ľudí, čo poznám osobne, ktorých dvojníkov som stretla tu, kebyže neviem o tom, kde som, tak by som ich normálne aj pozdravila. Ja už len čakám, koho stretnem nabudúce. Možno stretnem aj samu seba. Ale nie v zrkadle, ale naozaj. To by bola aká šupa :-)

Nabudúce vám poviem, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. Teda aspoň tí, čo ma poznajú osobne. Som zvedavá, čo na to poviete :-)

P.S.: celý týždeň tu sneží, s malými prestávkami, takže cesty vyzerajú tak ako vyzerajú. Medzi obrubníkom a cestou je len minimálny rozdiel, alebo je všetok sneh nahrnutý k chodníku, čiže z cesty je len taký žľab, v ktorom sa autá šmýkajú, lebo pod tým neodhrnutým snehom je ešte aj ľad. Nechcela by som mať teraz auto, ktoré nemá automat. By som sa pekne zviezla po kopci dole, alebo prinajhoršom do niekoho narazila, keďže brzdy sú vám teraz asi na dve veci. A zajtra má byť krásnych -30, tak keď prídem do roboty ráno, budem sa najprv musieť asi rozmraziť :-)

My second life in Canada (report 9)

2010-11-17T20:32:00.004-07:00

V prvom rade sa chcem ospravedlniť za nepridávanie reportov. Posledné dni som toho mala dosť veľa, takže som na nič nemala poriadne čas. Takže kde začať, aby som vám všetko zreferovala? Hmmm, asi na začiatku :-)

Takže, naposledy som si bola kupovať veci na Katarínsku zábavu. Tá bola v sobotu, 6. 11. Večer o pol 7 pre mňa prišli kamaráti autom a vyrazili sme na miesto konania spomínanej zábavy. Bolo to neďaleko miesta, kde som pred dvoma rokmi bývala, takže som to tam poznala. Na večeru bolo množstvo slovenských a českých jedál formou švédskych stolov. Za to sme si zaplatili. A zaplatili sme si aj za pitie, ale to osobitne. Naša tlupa mala len jednu fľašu vína, takže keď začali po večeri hrať, pomaly sme vyšli von do áut, kde sme mali „tajné“ zásoby kvalitnej vodky :-)

A keď sme sa vrátili dnu, hrali Senzus, takže to sme sa už nadobro odobrali odtiaľ preč do jedného z miestnych klubov. Vlastne to bol taký microclub. Prišli sme tam skôr, asi hodinu po začatí diskotéky, takže tam bolo ešte málo ľudí. Ale postupne sa to tam začalo zapĺňať, až napokon sa tam nedalo poriadne tancovať. Pri vstupe každého označkovali razítkom s menom klubu. Ešte tri dni po tom som si to z ruky nemohla zmyť. Ale poviem vám, oni tu tú prístupnosť berú sakra vážne. Ak nemáte 18 alebo niekde až 19, nemáte v kluboch čo robiť. Ešteže všade so sebou nosím pas, keby niečo. A bolo tam super. Už som síce dlho nebola na žiadnej diskotéke, ale toto sa mi páčilo. Bola som so svojimi kanadskými kamarátmi, ale niektorí hovorili aj po slovensky. Diskotéka trvala až do 2 rána, ale my sme odtiaľ odišli už o 1, lebo sa tam už nedalo ani hýbať. Pred vstupom dnu čakalo ešte dosť veľa ľudí, aby mohli ísť dnu. Presne ako to vídavame v tých amerických filmoch. Dlhá šóra a tam ešte jeden alebo dvaja vyhadzovači. Zvláštne je, že na druhý deň som nebola vôbec unavená, a to som stála takmer celý večer na nohách a ešte na vysokých opätkoch, ktoré ja veľmi často nenosím.

Len dve veci vám ešte o tom poviem. Cítila som sa tam fajn, lebo som bola medzi rovesníkmi a nie medzi 14 ročnými, ako to je u nás v Trnave v Relaxe. A druhá vec. Všimla som si, že Kanaďania nie sú takí ochotní kupovať babám nápoje, ak ich nepoznajú. Možno je to tým, že tu alkohol stojí dosť veľa. Veď za jedno pivo a vodku s malinovým džúsom kamarát zaplatil 11 dolárov. Takže každý si dobre rozmyslí, komu a čo bude kupovať. Ale to je len môj názor, možno je to inak. Ešteže naši Slováci sa nezdráhali.

Nadchádzajúci týždeň som mala pracovný. Konečne som začala pracovať normálne, síce len na part-time, ale aspoň niečo. Nie je to ťažké, ale to vstávanie ma raz zabije. Musím vstávať už o 5, aby som sa na 7 dostala vlakom a busom alebo niekedy pešo, do roboty. A to neviem dokedy budem vládať. Ale stále si hľadám niečo bližšie a hlavne na full-time. Tak držte palce, nech sa niečo podarí.

Ďalšiu sobotu, t.j. 13. 11. som bola, čuduj sa svete, na slovenskej omši. Tá tu býva niekoľkokrát do roka, tak som využila možnosť a išla som. Veď som nebola v kostole už od Veľkej Noci. Kamarátka ma vyzdvihla doma na aute a o chvíľu sme tam boli. Prišli sme tam ako prví, pretože ona hrá na organe, tak si musela všetko nachystať. A poviem vám, bol to zážitok. Určite to bolo lepšie ako omša u nás. Bolo tam aj dosť ľudí, možno okolo 50 a celá omša sa odohrávala v takom rodinnom duchu, čo sa mi páčilo. Každý tam vlastne každého poznal. Teda aspoň tí, ktorí tam chodia pravidelne. Ja som tam bola prvýkrát, takže som tam nepoznala nikoho. Okrem tej jednej kamarátky.

Po omši sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti, kde nás čakalo pohostenie. Niektorí ľudia doniesli zákusky, iní pitie alebo oblátky. Bolo príjemné počuť po čase v takom veľkom množstve slovenčinu. Kňaz bol Kanaďan, ale jeho rodičia sú Slováci, takže vedel po slovensky. Len keď čítal, dlhšie slová mu robili trochu problém. Ale inak je to príjemný starší pán. Po tom, ako všetci ľudia odišli domov, ja som tam zostala, aj s tou kamarátkou a ešte pár ľuďmi, pretože sme spratávali stoly a museli sme aj zamknúť. Cestou domov som mala taký neopísateľný pocit. Neviem ako to pomenovať. Bolo to niečo také, ako keď ste spokojní sami so sebou a so svojou prácou. Bola som skrátka spokojná. A navyše, keď sme boli na kopci, mali sme krásny výhľad na nočné mesto. Čo tam taký New York, kde nevidíte poriadne žiadnu budovu, lebo všetky sú jedna cez druhú. Toto bol výhľad, kde sme mali centrum ako na dlani. Krásne voľačo. Keď budem mať ešte takú možnosť, určite spravím fotky, aby ste neboli ukrátení o ten pohľad.

A konečne sa dostávame k dnešku. Ak chcete vedieť ako tu je, poviem vám len toľko, že je tu momentálne -13˚C, dva dni v kuse sneží, takže sa nedá poriadne chodiť. A keď som bola dnes v meste, nevidela som ani jeden odhŕňač, takže na cestách je poriadne vrstva snehu, pod ktorou je ešte aj ľad. Stála som na zastávke a čakala na autobus a keď konečne prišiel, brzdil brzdil, ale ešte sa šmýkal asi 10m za zastávku. Takže si asi viete predstaviť, ako to tu teraz vyzerá.
Tu sú ešte dve videá, ale sú malé a dosť v zlej kvalite, lebo jedine tento mobil som mala doma odblokovaný, takže len ten som si sem mohla zobrať. Ale snáď mi to prepáčite.

A ešte posledná vec. Viete, prečo sa tak strašne teším na piatok? No preto, lebo idem na hokej. Budú hrať naši, teda Calgary Flames proti Chicagu Blackhawks. A vôbec mi nezáleží na tom, či naši vyhrajú alebo prehrajú. Hlavné je, že budem prvýkrát v živote na hokeji, a ešte k tomu hneď na NHL. Môžete mi závidieť a tešiť sa na report a možno aj fotky z tohto zápasu :-)

My second life in Canada (report 8)

2010-11-03T23:19:00.001-06:00

Zdravím Vás. Ako sa máte? Ja krásne. ešte presne jeden mesiac (ja tu mám stále 3.11.) a budem mať narodeniny. Veľmi si prajem jeden darček, ale neviem, či sa mi to splní. Čo by ste mi dali Vy ak by ste mohli? Očakávam nápady :-)

Dnes som bola na ďalšom už z neviem koľkých pohovorov, ale toto vyzerá sľubne, tak uvidím budúci týždeň. Držte palce. Neskôr som išla do jedného z nákupných centier a začal sa hon na oblečenie. V sobotu idem totižto na Katarínsku zábavu (budú tam len Slováci a Česi) a nemala som si čo obliecť. Ale podarilo sa, hon bol úspešný a kúpila som si krásne šaty aj s topánkami. Možno niekedy sem dám aj fotku aby ste videli.

Neviem čo som ešte chcela. Aha. Ako ste sa mali cez tie dlhokánske prázdniny?

Idem spať, lebo dnešok ma totálne vyčerpal a už bude pol 12. Nemám rada nakupovanie. A sama nakupovať oblečenie, to je hrôza.

My second life in Canada (report 7)

2010-11-01T20:11:00.000-06:00

Dnešok bol plný prekvapení. Ale pekne poporiadku.
Ako isto viete, bol tu Halloween. V piatok som ráno išla do robotky a vo vlaku sedel jeden chlap, ktorý mal na hlave dámsky slamený klobúk s červenou stuhou. Hovorím si fajn, už to začína. Potom tam prišla aj jedna stará babka, ktorá mala na hlave zasa fialovú parochňu s takým mini klobúčikom. A keď som vystupovala z vlaku, jeden chalan mal zas celú tvár pomaľovanú ako Joker z Batmana. A keď už som išla domov, bolo to tak navečer, tak som stretla viac takých divných ľudí. Veď sme v Kanade, tak tu je to normálne :-)

A presne o polnoci, z piatka na sobotu, som o polnoci počula, že niekto púšťal ohňostroj. Neviem síce prečo tak skoro, mal to robiť až zo soboty na nedeľu keď už tak. Ale čo už.

V sobotu nebolo nič takého zaujímavého. Ale včera som si konečne stiahla filmy, ktoré som chcela. A nie sú to žiadne trháky, ale dokumentárne filmy. Z kolekcie BBC, tak som rada, že to konečne mám :-)

Večer som sa išla ešte prejsť do obchodu, lebo mali zľavy na bublinkové malinovky. Opakujem, bublinkové malinovky. Trošku zmena po tej vode čo pijem. A ako si tak kráčam, vidím malé deti oblečené v rôznych šatách, ako princezné alebo bosorky. Obchod mám o jednu ulicu ďalej, takže tá cesta nebola až taká dlhá, tak som viac takých detí ani nestretla. A nebývame ani v takej časti mesta, kde by boli samé deti, takže asi aj preto bola taká absencia „strašidiel“.

A konečne sme sa dopracovali aj k tomu dnešku. Ráno idem na vlak a keď prechádzam po moste cez rieku, tak si všimnem, že konečne ho dokončili a sú obidva pruhy prejazdné. Bolo načase, veď už ho robili strašne dlho. A dokonca ma ani vlak neodbehol, ako sa mi to často stáva, že ho vidím pekne krásne ako mi odchádza pred nosom. Ale tu chodia každých 5-15 minút, tak to nie je také hrozné.

Prišli sme do prvého domu a majiteľka keď nám otvorila dvere, hneď nám povedala, že na stole v kuchyni sú sladkosti a máme si zobrať koľko chceme. Tak keď sme odchádzali (ona už doma nebola), tak sme si zobrali. A ja ako pravý Slovák som si zobrala toho dosť :-)

Druhý dom nebol v Calgary, ale kúsok južne, asi 25 km. Bol v mestečku Okotoks, kde by som si vedela predstaviť bývať. Po ceste tam sme míňali veľa veľa fariem, kde mali aj kone, tak som mala ďalšie prekvapenie, ktoré som dnes vôbec nečakala. A že boli nádherné. Ach. Až mi srdce pukalo, keď som si pomyslela, že ich môžem len vidieť.
Ten druhý dom bol úplne že super. Krásny zvonku aj zvnútra. A skoro všetko tam mali z dreva. Teda nábytok, stoličky, schody, podlahu, proste všetko. Veď si pozrite fotky:


	áno, dobre vidíte, je to tam vypchatá sova

zrkadlo

krásny jedálenský stôl

výhľad

A ten výhľad stál za to. Síce môj úbohý telefón má dosť zlú kvalitu, ale tak snáď niečo uvidíte. V pozadí sú Skalnaté hory. A to je výhľad z kuchyne. Z poschodia bol krajší. Pri odchode sme si tiež zobrali pár sladkostí, čo mali pri dverách, tak teraz mám doma toho dosť veľa. Ako keby som chodila po domoch a strašila susedov. Ale nezaslúžim si? Zaslúžim :-)


na porovnanie aj s mojou rukou:-)

A tretí dom bol vlastne apartmán, kde býval taký starší manželský pár. Mohli mať tak okolo 80. A neviem prečo, ale ten nábytok čo tam mali, mi strašne pripomínal nábytok, ktorý má moja babka doma na Slovensku. Ale nevolali sa nijak európsky, tak neviem.

Tak a to bol môj víkend spolu s piatkom a dneškom. Toľko „starostí“ kvôli jednému dňu. Ale teraz tu budú tie strašidlá a tekvice ešte dlho si myslím. Niektorí majú na stromoch pred domom, na domoch a garážach po celý rok vianočné ozdoby, teda tie svietiace trubice. Tak uvidíme dokedy tu budú „strašiť“ tieto Halloweenske ozdoby.

My second life in Canada (report 6)

2010-10-29T22:39:00.002-06:00

Zdravím vás. Dnes mám samé dobré správy. Konečne mám prácu, síce nie je to presne čo som chcela, ale aspoň niečo. Na Vianoce budem mať asi veľa telefonátov, že si budem môcť vyberať, kam by som chcela ísť robiť. Ale o tom potom.
Moja práca spočíva v tom, že chodíme ešte s pár ľuďmi po domoch a trochu im tam upraceme. Teda trochu viac. Taký bordel ako majú niektorí som nevidela ešte nikde. Ledva som otvorila dvere do jednej izby, lebo všade boli veci. Skriňa otvorená, posteľ rozhádzaná, dvere sa ledva zavreli. Otrasné. Ale im to zjavne nevadí. A ešte boli aj majitelia doma. Ja by som sa na ich mieste hanbila. Som doma a nemám ani ustlané.
Ale zas oni si to môžu dovoliť. Taký dom mať, som kráľ.
Ďalší dom, kde sme boli, tak tam mali psa, ktorý keď sme otvorili dvere, sa tak strašne tešil, až mu cvrklo. Mali ešte aj krásnu huňatú siamskú mačku a papagája, ktorý bol agresívny. Keď som sa priblížila ku klietke, tak už otváral zobák a chcel ma pokúsať.

Takto sa aspoň dostanem do častí mesta, kam by som inak nikdy nešla a môžem si odpozerať, ako bývajú ostatní a trochu sa inšpirovať do budúcna :-)

A tá ďalšia dobrá správa je, že mám konečne lístky na NHL. Tešte sa so mnou :-)
Naše Calgary bude hrať proti Chicagu, ale neviem, či Hossa nastúpi, keď má teraz niečo s rukou. A tak som sa naňho tešila :-(

Teraz mám voľný víkend, tak si zas pozriem ďalšie filmy. Poraďte nejaké dobré na dlhé zimné večery. Ďakujem :-)

Krásny večer ešte želám, resp. ráno.

My second life in Canada (report 5)

2010-10-27T22:30:00.002-06:00

Tak a dnes som tu už presne 4 týždne. A čo sa za ten čas zmenilo? Obnovila som si cestovanie, predsa len, za dva roky sa tu čosi zmenilo. Podarilo sa mi schudnúť pár kíl, ale nie cielene. Našla som si tu kamarátku, poznám už dosť veľa Slovákov, s niektorými sa aj stretávam. No a pomaly sa chystám na Katarínsku zábavu, na ktorú sa veľmi teším, mala by byť budúci týždeň, tak som zvedavá. :-)
Teraz je Halloween, tak v nedeľu bude každému preskakovať, ale aspoň to zažijem na vlastnej koži a budem konečne vedieť, aké to je.

Včera, keď som išla po meste okolo jedného menšieho kina, stál tam chlapík, ktorý mal na tabuľke napísané: Keep smiling. Free hugs. Pokúšal sa ma nahovoriť, ale ja som sa len usmiala a išla som ďalej. A on na mňa zakričal, že toto som chcel docieliť, aby sa ľudia usmievali a že aké je to ľahké. Tak doteraz som to vídavala len v telke, ale teraz som to zažila aj v skutočnosti :-)

A ešte, aby som nezabudla, tak vám poviem, že som sa skoro stala svedkom vraždy. Asi pred dvoma týždňami sme išli na aute domov z obchodu a čakali sme pred koľajnicami, kým prejde mestský vlak. Lenže cez koľajnice prechádzala jedna babka s takým vozíčkom, čo mala pred sebou a neviem či nevidela, že jej bliká červená a ešte to aj je počuť, ale ona si veselo išla cez tie koľajnice. A to sme už všetci videli vlak, ktorý vychádzal spod kopca a ešte to bola aj zákruta. Ale našťastie stihol len tak tak rýchlo zabrzdiť (nechcela by som akurát vtedy v tom vlaku stáť) a ešte aj zatrúbil a babka nič, veselo si pomaličky pokračovala ďalej. Ale veľa nechýbalo a mohla sa stať nehoda.

A o pár dní neskôr som nehodu mohla mať zas ja. Prechádzala som normálne cez prechod, mala som zelenú. Autá, čo chceli ísť rovno stáli, lenže vpredu bol autobus. A vedľa bol jeden odbočovací pruh a tie autá mali tiež zelenú. A ako tak prechádzam popred autobus, zrazu spoza neho si to šinie auto a už chcelo pokračovať ďalej, keď ma vtedy vodič zbadal. Aj ten musel rýchlo zabrzdiť. Ale aké auto to bolo. Žiadny Ford, GMC alebo Pontiac, ale krásny strieborný Cadillac. A v ňom sedel taký starý dedko. Tu bežne starí ľudia majú také štýlové autá, napríklad Jaguár, Ferrari alebo Cadillac. Tí už si to môžu dovoliť.

Ak prežijem ďalšie dni v zdraví, napíšem vám ďalšie postrehy, ktoré by ste určite mali vedieť. V piatok idem prvý raz do práce, tak uvidím, aká mŕtva prídem domov. Dovtedy sa majte pekne :-)

My second life in Canada (report 4)

2010-10-26T17:08:00.003-06:00

Mne sa asi zdá. Žeby sa mi už konečne začalo dariť? Alebo je to len planý poplach? Uvidíme zajtra. Mám totižto až 3 pohovory kvôli práci, tak som zvedavá, čo z toho bude. Veď už tu budem presne 4 týždne a zatiaľ sa mi ozvalo len pár ľudí. Ešte že mám kde bývať a čo jesť, inak neviem... Tak držte zajtra palce, nech sa mi konečne zadarí. Čo ste na Slovensku, tak u vás to bude večer a tu v Kanade na obed.

A keď tá dobrá nálada nie a nie zmiznúť, mohla by som vám napísať nejaké zaujímavosti, čo som si tu zatiaľ všimla. Takže:

1. majú tu veľmi nízku daň za tovary a služby, len 5%. Za základné potraviny neplatia ale daň vôbec.

2. majú tu strašne chlórovú vodu, teda aspoň pre mňa je dosť chlórová. Ale ja som vychovaná na dobrej vode z vlastnej studne, keďže som nebývala v meste na Slovensku. A tu nastáva problém. Ak si kupujete nejakú vodu, tak zaplatíte tak isto za fľašu ako za tú vodu (napr. za 2L fľašu zaplatíte 25 centov depozit, ktorý je vám ale pri odovzdaní do zberne vrátený. Alebo kartón 12tich pollitrových fliaš s obyčajnou vodou stojí 99 centov ale depozit za fľaše je 1,20 dolára.)

3. Kanaďania, teda aspoň tu v Alberte, majú na autách ŠPZky len vzadu, vpredu majú značku auta alebo tam nemajú buď nič, alebo namiesto ŠPZky majú nejaký obrázok, ktorý vystihuje ich provinciu. Tu v Alberte, keďže sme Wild Rose Country, tak tam majú obrázok ruže. Ale to som videla len veľmi veľmi zriedka (myslím, že to majú len veteráni a aj to je tuším vlčí mak).

4. sú veľmi ohľaduplní. Teda aspoň čo sa týka chodcov. Keď idem po chodníku a ešte ani nemôžu tušiť, že budem prechádzať cez cestu a oni sú akurát na prechode (ktorý majú iný ako my, nemajú zebru ale len dva pásy kolmo na cestu), tak ešte aj cúvnu, aby som mohla prejsť.

5. všetci tu separujú. Či už papier, obaly, sklo, to je jedno. Máme dva smetiaky. Do jedného dávame ostatný odpad a do druhého papier. Ostatné veci, ako fľaše, plechovky, tetrapaky, sklo, dávame do vriec a potom sa to ide odovzdať. Preto v meste neuvidíte žiadny bordel na chodníkoch, pri košoch, pretože napríklad za plechovku vám vrátia 5 centov. A stáva sa, že vidíte nejakého celkom slušne oblečeného človeka a zrazu sa zohne pre fľašu. Aspoň tu majú čisto :-)

Na dnes stačí, nie? Nabudúce budem pokračovať, aby ste toho nemali na jeden deň veľa :-)

My second life in Canada (report 3)

2010-10-24T19:46:00.002-06:00

Dnes mám celý deň dobrú náladu. Začalo to dobrými raňajkami, pokračovalo to tým, že som videla moje lásky v ohrade - kone. Videla som kamarátku, prvý raz naživo, pohrali sme sa s jej psom a teraz sedím pred telkou a pozerám hokej. A asi sa stal nejaký zázrak, lebo vyhrávame. Teda Flames vyhrávajú nad Sharks. Nevídané. A hneď tak veľa. Keď to pôjde takto aj ďalej, vyhrajú celý Stanley Cup :-)

Ale aby som vás nezaťažovala len týmto, tak vám poviem, že tu máme práve 4 stupne, ráno bola hmla a mrzlo. Ale to je ešte teplo na tento čas. Už sa teším na zimu, keď budeme mať -40. To bude iná kosa.

Minule som vám zabudla ukázať, čo sa tu dá nájsť, keď sa prechádzate po parkovisku:

ŠPZka

A už som vám ukázala veveričie hniezdo, ale bez veveričiek, tak tu ich máte (fotené na záhrade cez moje okno):

hnedá veverička


toto jedla môj koláč, ktorý som vyhodila cez okno, lebo sme ho zabudli dať do chladničky

a toto je čierna veverička

A nakoniec sa mi podarilo zachytiť C-train (mestský vlak), keď som prechádzala cez rieku:

Idem si zohriať čaj, lebo je tu dosť chladno vnútri, tak sa zatiaľ majte :-)

My second life in Canada (report 2)

2010-10-21T22:07:00.002-06:00

Počas letu sem ma ožiarilo až tak, ako keby som bola na röntgene, ale konečne som sa dostala k tomu, aby som napísala ďalší report z prostredia kanadského.

Ako už určite viete, som tu už tri týždne a už som si tu znovu zvykla. Znovu preto, lebo som tu už bola pred dvoma rokmi. Teraz ako keby som nadviazala na ten pobyt predtým. Vtedy som v septembri odchádzala, teraz som v septembri prišla. Je to ako keby to bolo včera, ale počas tých dvoch rokov sa stalo toho dosť. Ale nie o tom som chcela.

Postupne si tu všímam rozdiely medzi naším Slovenskom a Kanadou. Jednoznačne sú to obidve krásne krajiny, ale tu mi strašne chýba hneď niekoľko vecí. Tak schválne, napíšte do komentárov, čo to podľa vás je. Je to úplne jednoduchá vec, ktorú som mala doma každý deň. Tu to nevyrábajú, musia to dovážať. U nás je toho veľa druhov. Tak som zvedavá, či si tipnete správne.

Chcela by som vám teraz priblížiť miesto, kde bývam. Náš dom sa nachádza pomerne blízko centra mesta, čo je výhoda. Bývam tu spolu s ocinom a ešte s dvoma Slovákmi. O ulicu ďalej máme hneď menšiu nemocnicu, centrum pre ľudí s rakovinou, školu, obchod, poštu, skrátka všetko, čo potrebujeme k životu.

Moja izba je otočená na východ, čiže každé ráno mi svieti do okna Slnko a večer zasa vidím krásny Mesiac. Nie je tu ani rušno, blízko máme park, kade preteká Elbow river. Je tu pekne. Oveľa krajšie ako kde sme bývali pred dvoma rokmi. Je skrátka vidieť, že sme v inej štvrti.

Máme aj záhradu, ale len takú menšiu, no za to tu máme na strome veveričie hniezdo. Áno, dobre čítate, hniezdo. Stretla som sa s viacerými, ktorý neverili, že veveričky majú hniezdo, tak pripájam aj fotku.

O zábavu mám vždy postarané, keď sa pozriem z okna. Chodia sem hnedé, sivé aj čierne veveričky a už som videla aj bitku medzi nimi. Niekedy priletia aj straky, ktorých je tu mimochodom strašne veľa. A keď už sme pri zvieratách, jedna vec ma zarazila. Ľudia tu chodia so psami bez náhubkov ale čo som najviac prekvapená, tak chlapi tu majú psov nie veľkých, ale malých. Napríklad francúzskych buldočkov, čivavy, mopslíkov,...

Až dnes som videla jedného, čo mal na vodítku bernardína. Tak ja neviem, či tu nie je zohnať normálne veľké plemeno alebo čo.

A náš sused má huskyho. Tu je:

Vždy poobede ide s ním na dvor a asi 15 minút sa s ním hrá. Dosť málo.

Ak ste v Kanade, možno aj vám sa páči ich riešenie dopravy. Konkrétne tu, v Calgary máme City train, ktorý premáva cez celé mesto, zastávky nie sú moc ďaleko od seba a v centre na ňom môžete ísť zadarmo. Ďalej sa mi tu strašne páčia semafory, ktoré sú umiestnené vždy na opačnej strane cesty. Nie ako u nás, kde si môžete vážne poškodiť krčné stavce, keď sa pozeráte hore na semafor. Tu to máte pekne pred sebou.

A tie ich cesty. Strašne široké. Teda aspoň hlavné cesty. Tu by sa na cestu zmestili vedľa seba v pohode aj 4 autá a nemuseli by byť ani natlačené na sebe.

Majú tu pekne vyriešené aj kanály v meste alebo čo to je. Mreže s obrysom topánok. Takéto:

Viem, že som chcela ešte aj niečo iné spomenúť, ale teraz už si nepamätám čo. Tak nabudúce. Budem si to musieť asi písať :-)

P.S.: minulý týždeň piatok snežilo :-)

My second life in Canada (report 1)

2010-10-13T19:30:00.001-06:00

Ak toto čítate, vedzte, že je to môj prvý „report“ z Kanady. Presne o tomto čase som pred dvoma týždňami pristála na letisku. A ešte k tomu na moje meniny. Človek by si povedal, že sa niečo stane, keď letí v taký deň, ale som živá, zdravá. Zatiaľ.

Dnes by som vám chcela priblížiť let, ktorý trval najprv 2,5 hodiny, z Viedne do Londýna a potom 9,5 hodiny z Londýna do Calgary.

K tomu prvému asi toľko, že nad Mariánskymi Lázňami a pod naším lietadlom boli neuveriteľne krásne oblaky. Kto už letel, tak vie o čom hovorím. Je to ten najkrajší pohľad, aký môžete vidieť. A keď sa pozriete hore, vidíte len tmavomodrý priestor. Nádhera.

Ako sme opúšťali pevninu a blížili sa k Anglicku, počasie sa začalo meniť. Dostali sme sa do hmly, na krídla nám dopadal dážď a nevidela som skoro vôbec nič. Až keď sme pomaly klesali, hmla ustúpila, ale stále pršalo. Typické Anglicko. (Aj keď pred štyrmi rokmi som tam zažila dážď len asi 2x za celý mesiac.)

Na prestup som mala 2 hodiny, ale keďže sme meškali, musela som sa ponáhľať. Letela som z iného terminálu, na ktorý som sa musela dostať metrom. Ak ste prestupovali v Heathrowe, viete ako to tam vyzerá. Stačí, keď vám poviem, že je to druhé najväčšie dopravné letisko a prvé najväčšie nákladné. Šťastím bolo, že som nemusela utekať ešte pre batožinu. To by som asi nestihla. Asi 15 minút pred odletom som si sadala na svoje miesto v lietadle, asi 3 rady za krídlom. Pred krídlom už nebolo voľné, tak som si obsadila za ním. Ale výhľad som mala aj tak krásny. Len škoda, že som nemala foťák, mohlo byť zopár pekných fotiek. Možno keď pôjdem naspäť sa podarí niečo odfotiť.

Z Londýna sme vyštartovali o pol 6 večer. S výhľadom na O2 Arénu som sa lúčila s Anglickom. Vážne som neumierala túžbou vidieť tie úzke domčeky nalepené na sebe. Veď tam sa nedá normálne bývať. Radšej som si otvorila časopis a čítala som až dovtedy, kým nám nepriniesli jesť. Vedľa mňa sedela taká staršia teta. Keď som ju prvýkrát zbadala, pomyslela som si na svoju poviedku a na to, ako to skončilo. No našťastie ona nemala vedľa seba ešte muža, takže to bolo v poriadku. Priniesli nám plné tácky jedla. Bola tam ryža s mäsom, nejaké pečivo s maslom, zeleninový šalát, čokoládový koláč so šľahačkou a ešte k tomu nám dali aj tyčinku KitKat. Ja som sa poriadne nedostala ani k šalátu, a tá teta vedľa mňa už mala zjedený aj dezert. Čudujem sa, kam to do seba napchala. Ale všetko bolo dobré, tento krát sa polepšili. Po jedle som si vypýtala víno, aby som si mohla sama so sebou pripiť na moje meniny. Steward mi priniesol malú fľašku červeného, z roku 2008. A chutilo mi. Poviem vám, je to zvláštny pocit, keď máte nejaký sviatok a nikto známy s vami nie je a vy musíte oslavovať sama. To ako keby ste ani sviatok nemali. A ešte keď sa na vás sused čudne pozerá, ako keby ste páchali nejaký trestný čin, keď si dávate v lietadle nejaký alkohol.

Po jedle sme sa pomaly dostávali nad Island. A tam som uvidela niečo, čo som ešte nevidela nikde inde. Okrem toho, že tam boli neskutočne krásne hory so zasneženými vrcholmi, prvýkrát som videla originál ružové oblaky. Slnko na ne malo taký vplyv, že jeden pás oblakov na rozdiel od zvyšku bol cukríkovo ružový. Bola to krásna „podívaná“.

Medzi Islandom a Grónskom bola voda, ešte síce nezamrznutá, ale za to tam plávalo množstvo ľadovcov. Malých, veľkých, a z výšky viac ako 12 km som celkom dobre videla aj belasú farbu, ktorá značila, že tam bude ľadovec aj pod vodou. Sľubujem, že nabudúce vám poskytnem aj fotky, aby ste videli tú nádheru.

Grónsko vám ani predstavovať nemusím. Fotky si môžete pozrieť v príspevku, ktorý som napísala pred dvoma rokmi, keď som sem išla. Ale predsa pár slov. Je to v podstate krajina tvorená zväčša len z hôr. Žije tu približne 56000 ľudí a v roku 2006 spáchalo samovraždu asi 58 ľudí, čo je najväčší podiel na svete. Hovorí sa tu tromi jazykmi, v hlavnom meste Nuuk je na prvom mieste dánčina.

Niekde nad vnútrozemím sa mi podarilo napísať poviedku s názvom All the right moves, ktorú si môžete prečítať, ak ste ju teda ešte nečítali.

Ako som už spomínala, boli sme vo výške viac ako 12 km, kde teplota predstavovala mrazivých -61^oC. A pri rýchlosti viac ako 900 km/hod sa mi na okienku spravila dosť silná námraza. No našťastie nie taká silná, aby ju Slnko takmer neroztopilo, keď sme opúšťali vzdušný priestor Grónska. V tých chvíľach som mala pustenú skupinu Owl City a práve mi hrala pesnička The tip of the iceberg. A to som ani nevedela, že takú pesničku majú. Ale teraz sa hodila.

Okolo desiatej večer, na Londýnsky čas, takmer celé lietadlo spalo. Skoro všade bola tma, len pár ľudí pozeralo film alebo si niečo čítali. Ja som zaspať v žiadnom prípade nemohla, pretože v lietadle to dosť hučí a to mi vadilo. Tak som pozorovala ľudí naokolo.

V strednej časti lietadla sedeli dvaja Indovia, ktorí boli vyzutí a tá žena bola tak nepohodlne usadená, že som sa čudovala, ako to dokázala. A to nebola najmladšia. Jednu nohu mala skrčenú a opretú o operadlo pred sebou, druhú mala nejako divne cez ňu a ešte bola aj naklonená k mužovi. Ja ani pri najväčšej snahe by som to teda nedokázala.

Pokračovali sme ďalej. Nad Hudson Bay som sa už začala nudiť, tak som sa išla prejsť na koniec lietadla k véckam. Bol tam dosť dlhý rad, tak som išla na druhú stranu. Jedna babka z nich nevedela vyjsť, lebo tie dvierka sa dosť čudne otvárajú a zatvárajú. A ak si myslíte, že tie záchody sú také pohodlné ako v amerických filmoch, tak sa mýlite. Ledva sa tam dokážete otočiť a nieto ešte robiť všelijaké veci.

Keď som sa vrátila na miesto, pustila som si jeden diel Priateľov a potom aj Frasiera. Výber hudby tam bol dosť slabý, ale nakoniec vyhrali Coldplay. So zatvorenými očami som odrátavala minúty a keď už som ani toho nebola schopná, pozerala som von oknom. Za mnou sedel taký malý chlapec, ktorý evidentne spal a neuvedomoval si, kam si dáva nohu. A ja som sa stále čudovala, že čo ma to tlačí na ruke, keď som sa chcela oprieť o stenu lietadla.

Poslednú hodinu som hypnotizovala hodiny na obrazovke, sledovala som mapku, ktorá znázorňovala náš let a keď už sme sa konečne blížili ku Calgary, bola som strašne šťastná. Pomaly sme začali klesať a mne sa naskytol krásny pohľad. Na konci krídla „sedel“ Mesiac, za ním boli hory a keď sme sa trochu otočili, videla som za kopcami zapadať Slnko. Ako z rozprávky.

Po pristátí o pol 8 večer miestneho času (pristáli sme o 20 minút skôr ako sme mali), som sa musela predrať cez nekončiace chodby letiska, všelijaké kontroly, cez imigračné, ponáhľať sa pre batožinu a keď som konečne vyšla na vzduch, bola absolútna tma. No mne to bolo jedno. Calgary už poznám a budem ho vídať každý deň, až kým nepôjdem zasa domov.

Po príchode do domu, kde som mala bývať, som sa vybalila ale spať sa mi vôbec nechcelo, tak som dala domov vedieť, že som v poriadku.

Prežila som celú cestu sama, bez ujmy na zdraví, ale zato šťastná, že som tu opäť. Aj keď teraz si budem musieť nájsť prácu, ale s povolením to hádam problém nebude. Tak držte palce a tešte sa na ďalší report :-)

All the right moves

2010-10-01T18:58:00.001-06:00

Zdravím vás. Všetko je v poriadku, som živá, zdravá. V lietadle som mala dosť veľa času, ale napísala som len túto jednu poviedku. Vznikla nad Grónskom a upozorňujem, písala som ju v čase, keď som pila víno. Veď som mala meniny, tak neoslávim v lietadle? Tak tu ju teda máte. Ale žiadna sláva. Alebo som až moc sebakritická?

(neporadíte mi, čo si mám spraviť na večeru? lebo vôbec netuším)

„Nenávidím ťa, nenávidím. Počuješ? Nenávidím.“ Kričala som naňho z plného hrdla a slzy mi popritom tiekli po lícach. Bola som presvedčená o správnosti svojich slov. Keď som za ním zatresla dvere, vybehla som hore po schodoch do izby. Nemohla som uveriť tomu, že som mu to povedala, teda vlastne nepovedala ale vykričala som mu to do očí. Nebudem mu už tolerovať tie jeho výlety, o ktorých mi nikdy nič nepovie. Jeho noví kamaráti sú dosť podivní sami osebe a odkedy sa s nimi stretáva, prestávame si rozumieť. Keď si porovnám dobu, keď sme spolu začínali a dobu, odkedy má tých svojich kamarátov, príde mi ako celkom iný človek. A ja som sa predsa nenarodila s konskou dávkou trpezlivosti, aby som mu to všetko až doteraz tolerovala. Je koniec. Definitívny. Nepremárnim predsa svoj život po boku takého... ani to pomenovať neviem. ON je už pre mňa uzavretá kapitola. Ani si nepamätám, kedy mi naposledy povedal, že ma miluje. A vlastne pamätám. Bolo to asi pred týždňom, keď sa ožratý dovalil nadránom domov a totálne na mol mi oznámil, ako je rád, že ma má. To bolo asi tak všetko. No uznajte, vydržali by ste s ním? Asi máloktorá, že? Len teraz si budem musieť rozmyslieť, čo budem robiť ďalej. Ako slobodná osoba budem mať kopec času pre seba. Mohla by som navštíviť sestru, ku ktorej sa chystám už asi pol roka.

Ráno som sa zobudila a bola som tak neskonale šťastná z toho, čo som spravila, že som tomu nemohla sama uveriť. Takto som sa necítila už dlho. A hlavné je, že som bola pevne presvedčená o tom, že k nemu už vôbec, ale vôbec nič necítim a mám od neho konečne pokoj. Nebude mi za ním určite smutno, veď v poslednom čase som ani poriadne neregistrovala, že s niekým som. Ach, sladký život single človeka.

Trvalo mi celý mesiac, kým som z bytu vypratala všetky jeho veci a zariadila si cestu za sestrou. Predsa len, nebýva hneď vedľa, tak to aj trošku trvalo. Ale teraz sedím vo vlaku a čaká ma ešte asi 6-hodinová cesta. Nemám rada lietanie, tak preto vlak. Asi si vytiahnem knihu, aby mi rýchlejšie prešiel čas.

„Prosím ťa, je tu voľné?“ odrazu sa ma niekto spýtal.

Ani som sa naňho nepozrela, iba som si pomyslela, že už tu nebudem mať také pohodlie, ako doteraz. Až potom som dvihla hlavu. Stál tam asi ten najkrajší chlap, akého som doteraz videla. Tmavé vlasy, zelené oči, výrazné lícne kosti. Sníva sa mi?

„Ehm, jasné, je tu voľné,“ vykoktala som zo seba a on si sadol oproti mne.

„Prepáč, ale v mojom kupé boli také ukričané deti, že už som tam nemohol vydržať. A ako som prechádzal vlakom, videl som, že tu nikto nekričí, tak som sa spýtal.“ Hovoril to takým úžasným hlasom, že ja som sa naňho len pozerala a priblblo som sa usmiala.

Preboha prestaň, nie si pripravená na nový vzťah, hovorilo mi moje jedno JA. To druhé ma zas prehováralo, aby som si s ním niečo začala. Vŕŕŕ, ja toto tak neznášam. Som strašne nerozhodná.

„Kam cestuješ?“ nakoniec zo mňa vyletelo.

„Kam ma nohy ponesú. Respektíve v tomto prípade vlak. Cestujem len tak po Európe,“ povedal.

Hmmm, tajomný.

„A ty kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma.

„Mňa čaká ešte asi 6-hodinová cesta, takže si to tu ešte užijem.“

Ha, budem tajomná aj ja.

Ďalšiu hodinu sme sa rozprávali o všeličom. Zistila som, že máme podobný pohľad na svet a oboch nás zaujíma príroda a fotenie. Toto nemôže byť náhoda, pomyslela som si.

Zrazu ma len chytil za ruku a ťahal ma preč. Ani som si nevšimla, že mi spadla z rúk kniha, ktorú som stále držala. Ťahal ma k vozňu, kde boli postele. Prešli sme až na koniec, aby sme sa presvedčili, že tam nikto nie je. Ani nečakal, či budem súhlasiť, len zo mňa začal strhávať šaty a popritom ma bozkával. Všade. Na ústach, krku, a keď sme už ležali na posteli, aj na prsiach. Vôbec sme sa nebáli, že by nás mohol niekto vyrušiť. V tejto „živočíšnej“ chvíli sme robili všeličo a bez toho, aby sme poznali meno toho druhého. Človek by ani nepovedal, že aj postele vo vlaku môžu byť také pohodlné.

Keď už sme boli v meste, kde býva sestra, chcel mi povedať, kde býva on a kde by sme sa mohli niekedy stretnúť. No ja som to nechcela počuť. Povedala som mu, že ak sa ešte stretneme bez toho, aby sme sa dohodli, bol to osud. Súhlasil a ja som vystúpila. Bola to tá najlepšia cesta vlakom, akú som kedy zažila. A myslím si, že to bola správna vec. Konečne nejaká v mojom živote a ja to vôbec neľutujem.

Adiós amigos!

2010-09-29T10:11:00.003-06:00

Dnes nastal ten deň. Deň s veľkým D. A to pre dve veci:
- dnes mám meniny
- dnes odchádzam preč, sama, ďaleko, na druhú stranu sveta

Tak sa tu pekne majte, poslúchajte a hlavne si na seba dávajte pozor. Ja sa budem snažiť prežiť dlhokánsky let, ešte aj s prestupom, ale hádam sa nestratím, neletím prvýkrát. Keď vyjde čas, budem sem určite písať nejaké reporty, aby ste vedeli, ako sa mám. A okrem toho nebojte, nezabudla som ešte na poviedku, takže aj tá sem bude postupne pribúdať. Možno sa mi aj v lietadle podarí niečo stvoriť, veď za tých viac ako 9 hodín letu by sa aj patrilo :-).

A držte palce, aby som dobre pristála a aby sa mi všetko podarilo tak, ako sa podariť má :-)

P.S.: ak čítate tento článok, som už asi niekde nad Atlantikom :-)))

Tajomný spln

2010-09-23T11:35:00.001-06:00

Dnešok je výnimočný tým, že je prvý jesenný deň, ale aj tým, že je spln. A práve o ňom by som vám chcela niečo povedať.
Na tajomnú noc luny v splne verí i dnes veľa ľudí. Vždy znova sa tvrdí, že jej striebristé lúče dvíhajú z postelí námesačníkov, rušia spánok, zvyšujú hladinu zločinnosti i dopravných nehôd, podnecujú chuť na lásku aj agresívne reakcie.
Nejeden záhradkár podľa Mesiaca sadí i zberá úrodu. Niekto si zasa v tomto zmysle podľa kalendára vyberá termín operácie.

Predovšetkým tri rytmy sa spájajú s fázami našej, mŕtvej obežnice: cyklické výkyvy telesnej teploty, menštruácia a príchod na svet. Sú to však nepotvrdené súvislosti.
V roku 1940 vedci zistili, že vnímavosť ľudského oka za súmraku kolíše v troch prekrývajúcich sa periódách: v dennom, ročnom a mesačnom rytme. Okolo letného slnovratu vidí ľudské oko lepšie modrú než červenú - okrem dní okolo splnu, keď je to naopak. Potvrdilo sa to i v prípadoch, keď účastníci pokusu nevedeli, v akej fáze sa Mesiac nachádza. Dodnes sa však nepodarilo zistiť, čo tým príroda sleduje.
Zdá sa, že oveľa vážnejšie dôsledky má spln na ľudí s chorým srdcom. V polovici 90. rokov skonštatoval tím špecialistov mestskej nemocnice vo švajčiarskom Lugane, že v dňoch splnu je viac infarktov. Z 567 pacientov chorých na srdce ich takmer tretina, 170, dostala infarkt práve s splne, 14 z nich zomrelo. Okolo novu bolo takýchto prípadov len 131, deväť so smrteľným koncom. Zvyšok prípadov sa rovnomerne rozložil na ostávajúcich voľačo vyše dvadsať dní, keď Mesiac rastie a ubúda.

moje dielo

V živočíšnej ríši to majú vedci ľahšie: tu ležia dôkazy o vplyve splnu ako na dlani. Podlá luny sa napríklad plne riadia svadobné obrady komára Clunio marinus, obyvateľa ostrova Helgoland v Severnom mori. Liahne sa a rojí v lete, keď je okolo Helgolandu najnižší stav vody, a to je buď pri splne alebo pri nove. Neomylnou časomierou je mu hučanie mora s pod hladinovou frekvenciou od 50 do 200 hertzov. Podľa toho samček pozná, kedy je voda dosť dlho preč na to, aby si našiel partnerku a ona mala čas naklásť vajíčka.
Iným obyvateľom mora odkázaným na spln je striebristá štíhla, len asi 15-centimetrová rybka Leuresthes tenuis, jediná ryba na svete, čo sa trie na súši, na brehu, a to výlučne pri splne alebo nove, v čase prílivu. V nespočetných tisícoch sa vtedy tieto rybky nechajú vlnami vyniesť na kalifornské pláže. Tam sa samičky obklopené samčekmi ležiac na chrbte až po prsné plutvy zahrabú do piesku. Milostný akt trvá pol minúty, oplodnené vajíčka ostanú pod päť až osem centimetrovou vrstvou piesku. Najbližšou vlnou sa potom ryby nechajú spláchnuť späť do oceánu. (toto som videla v telke, bolo to dosť zaujímavé)

Život pod taktovkou luny však nevedú len morské živočíchy, ale hoci i naše dážďovky. Ich čas činnosti a oddychu sa riadi podľa štyroch rytmov: 24-hodinového slnečného, 24,8-hodinového lunárneho dňa, ako aj polovičného a celého lunárneho mesiaca, 14,76 a 29,5 dňa. Najaktívnejšie si vyrývajú svoje podzemné chodby asi tri hodiny tým, ako je Mesiac najhlbšie pod horizontom, pričom sa ich aktivita ešte viac vystupňuje v čase splnu a novu.
Dokonca aj včely, ktoré by človek spájal prirodzene len so slnkom, sa riadia podľa Mesiaca. Rod Apis mellifera camica pochádzajúci z juhovýchodnej Európy sa najsilnejšie rojí pri splne, ak sú ich plásty usporiadané severo-južným smerom a otvor úfe smeruje na sever.

Ihličnanom pomáha Mesiac v splne a nove k väčšiemu množstvu vlahy
Silu Mesiaca pociťujú aj rastliny, pretože i na súši existuje príliv a odliv: ako sa naša prirodzená družica posúva po oblohe, deformuje sa pevnina až o pol metra. Človek to síce nebadá, kmene stromov však reagujú, menia v tejto súvislosti svoj priemer. Švajčiarski lesnícki bádatelia zistili, že kmene mladých smrekov sa rozširujú a zužujú v súlade s pohybom Mesiaca zakaždým o stotiny milimetra. Pritom tento jav vykazuje dva razy do mesiaca svoj vrchol, ako i najnižší stav - pri splne a nove. Objavitelia tohto javu sa domnievajú, že to súvisí s prísunom vody do kmeňov. Tak ako pri morskom prílive sa jej viac dostáva i stromom.

Podľa výpočtov francúzskeho astronóma Jacquesa Laskara práve Mesiac stabilizuje zemskú klímu, tlmí výkyvy šikmo stojacej zemskej osi. Bez Mesiaca by sa Zem tackala, jej os by sa zmietala od nula asi do 85 stupňov. Napríklad v čase severského leta by stálo Slnko mesiace takmer v zenite nad severným pólom, veľká časť južnej pologule by ostala v tme, polárne dni a polárne noci by trvali celé mesiace. Teplotné rozdiely v atmosfére by vyvolávali nepredstaviteľné búrky a na zem by sa spúšťali potopy dažďa.

zdroj: http://cezmin.czweb.org/Horoskop.htm

Tak čo, aj na vás vplýva spln? Napíšte do komentárov.

Jeremy John Irons

2010-09-19T07:04:00.000-06:00

Veľmi dlho som rozmýšľala, akého herca vám tu predstavím, pretože vás nechcem stále trápiť poviedkami. Dnes je 19.9., a v tento deň, ale v roku 1948 sa narodil jeden anglický herec, Jeremy Irons. Nepochybujem, že ho všetci poznáte, pretože je to jeden z veľmi dobrých hercov. Svoju hereckú kariéru začal v roku 1969, keď účinkoval v divadelných predstaveniach v Londýne. Jeho prvá väčšia rola bola vo filme Francúzova milenka (1981). Vidieť sme ho mohli aj v ďalších filmoch, napríklad Swannova láska, Misia, Kafka, Posadnutosť, Dom duchov, Muž so železnou maskou, Kupec Benátsky, Kráľovstvo nebeské, Eragon, a v mnohých iných.

Jeremy má staršieho brata, Christophera a staršiu sestru, Felicity Anne.
V roku 1978 sa oženil s Írskou herečkou Sinéad Cusack, s ktorou má dvoch synov. Samuel James Brefni Irons (1978) - fotograf a Maximilian Paul Diarmuid Irons (1985) - herec.
V Írsku vlastní Kilcoe Castle, v ktorom býva.

V roku 1991 na odovzdávaní cien Tony Awards, ako jeden z mála celebrít, mal na sebe pripnutú červenú stuhu na podporu boja proti AIDS a bol prvý herec, ktorý ju nosil aj na obrazovke.

Miluje kone (môj človek :-)), lyžovanie, prácu v záhrade a prírodu. Neznáša varenie. Predtým, ako sa stal hercom, pracoval ako asistent manažéra, upratovač a pouličný muzikant.

Jeho výroky:
What a camera likes are eyes which have life and tell a story.

I've never been passionate about acting, and I find more and more that I work to live the life I want to live. An actor like Al Pacino lives to act. I'm not sure though, there's something about the detachment I have, the feeling of the lack of importance about what I do, that is healthy.

Síce som ho nikdy nestretla, ale považujem ho za veľmi príjemného a elegantného pána, ktorý čím je starší, tým je krajší. Aspoň podľa mňa. Veď posúďte sami :-)

Najčastejšie som ho videla v telke s cigaretou, a tak si ho asi budem aj pamätať.

Niekedy nejde všetko podľa plánu

2010-09-15T05:18:00.001-06:00

Musím vás upozorniť, že v tomto období neviem napísať ďalšiu kapitolu k Nikdy nevieš dňa ani hodiny. Zato ma napádajú rôzne poviedky, hlavne pri hudbe. Táto vznikla túto noc. Podľa mňa je napísaná trochu chaoticky a možno sa vám bude zdať, že je neprehľadná, alebo podobne. Ale inak som ju napísať nevedela. A napadla ma pri počúvaní tejto pesničky: (inak jeden z najkrajších filmov, aké som videla)

P.S.: iný názov ma nenapadol
P.S.2: zakážte mi počúvať takéto pesničky, potom ma napadajú len takéto smutné veci

Veríte v anjelov? Ak nie, mali by ste začať. Kedysi som neverila ani ja, alebo vlastne nechcela som veriť. Považovala som ich len za akýsi výmysel. No jedna situácia zmenila môj celkový pohľad na anjelov.

So svojím manželom, teraz už bývalým, som sa zoznámila na jednej oslave. Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad, ale postupne sme si našli k sebe cestu. Po troch rokoch sme sa vzali. Boli sme ten najšťastnejší pár. Naša dcéra mi ho neustále pripomína. Veľmi sa naňho podobá. Keď mala 11 rokov, nastal v našom živote zlom. Zrazu jej bývalo z ničoho nič zle. Lekár nám povedal, že jedna oblička nepracuje tak ako má. Prešli sme si peklom. Absolvovali sme nesmierne množstvo vyšetrení. Dostali sme sa na čakaciu listinu. No darca sa nevedel nájsť. Raz večer mi manžel povedal, že pôjde na testy on a keď sa ukáže, že je vhodný darca, podstúpi operáciu. Najprv som nesúhlasila. Myslela som len na to, že sa môžu vyskytnúť nejaké komplikácie a všetko dopadne zle. No on ma ubezpečil, že sa nemám strachovať a radšej mám myslieť na to, že sa všetko vydarí.

Testy ukázali, že môže našej dcére poskytnúť obličku. Lekári nám naplánovali termín a my sme netrpezlivo čakali na ten deň. Až to nakoniec prišlo. Celú noc predtým som preplakala. V deň operácie prišli do nemocnice moji aj jeho rodičia. Bola som strašne nervózna. Všetci ma ale upokojovali, že všetko dopadne dobre a obaja budú v poriadku. No ja som cítila, že sa niečo stane. Ale nevedela som čo. Veľmi som sa bála. Veď kto by sa nebál. Keď vám operujú manžela aj dcéru, nebudete skákať od radosti, že? To čakanie na koniec operácií mi pripadalo ako večnosť. Už som nevedela, čo mám robiť. Len som sedela v čakárni spolu s ostatnými a čakali sme.

Keď prišiel za nami doktor, čo operoval manžela, hneď som za ním prišla a zisťovala, ako sa má. Doktor ma ubezpečil, že operácia prebehla v poriadku a že neboli žiadne komplikácie. To isté povedal aj doktor po operácii dcéry. Cítila som neskutočnú úľavu. Ako keď vám niekto sňaje obrovský balvan, ktorý so sebou vláčite. Bol to oslobodzujúci pocit.

Po pár týždňoch odpočinku sa všetko vrátilo do starých koľají. Prešiel rok, potom aj druhý a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pokaziť. Na druhé výročie operácií sme sa rozhodli usporiadať takú malú oslavu, len v kruhu rodiny. Manžel s dcérou dostali dokonca blahoželania od lekárov, ktorí ich operovali. Vraj za to, že sa dobre držia a všetko je v absolútnom poriadku. Na druhý deň po oslave som musela z práce odísť na služobnú cestu. Neznášala som to. To ustavičné cestovanie ma vyčerpávalo. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako dlho tam budem. Blížili sa Vianoce, tak som doma nakázala, čo treba všetko spraviť, kým sa vrátim.

Raz v noci som sa zobudila na nepríjemný pocit. Nevedela som prečo. To som sa dozvedela až neskôr. Hneď som nahmatala telefón a volala som domov. Bolo mi jedno, či ich zobudím, chcela som len vedieť, či sú v poriadku. Po chvíli mi to dvihol manžel. Odľahlo mi, keď mi povedal, že sa nič nestalo. Už som sa chcela rozlúčiť, keď som zrazu počula v telefóne veľký hluk, rinčanie skla a potom ticho. Kričala som na manžela, no nikto sa mi neozýval. Bolo to ako v zlom sne. Netušila som, čo sa stalo. Nemala som to ako zistiť. Bola som zúfalá. Rýchlo som sa obliekla, všetky veci som nechala v hoteli a zavolala som si taxík. Od domu som bola len necelé dve hodiny. Nakoniec som ale ušetrila nejaký ten čas, pretože som taxikárovi stále vravela, aby išiel rýchlejšie. Keď sme vchádzali na našu ulicu, všade som videla policajné a hasičské autá. Bola tam aj sanitka. Okolo postávali ľudia. Vybehla som z taxíka a ponáhľala sa k svojmu domu. Jeden policajt ma však zastavil. Nechcel ma pustiť ďalej. S plačom som sa ho snažila presvedčiť, aby ma pustil, pretože tam bývam. Chcela som vedieť, čo sa stalo. No nikto mi to nepovedal. Keď som sa otočila, videla som, ako niekoho nakladajú do sanitky. Evidentne sa nehýbal. Vytrhla som sa policajtovi a utekala som k sanitke. Keď som uvidela, kto to je, skoro som odpadla. Nemohla som polapiť dych. Bolo to ako v zlom filme. Ležal tam totižto môj manžel. Bez známok života. S veľkou námahou som sa spýtala lekára, vlastne som naňho kričala, čo sa stalo. Povedal mi len to, že do domu narazil kamión. Rovno do miestnosti, kde bol môj manžel. Vraj nemal šancu prežiť. V tom okamihu sa mi zrútil svet. No musela som myslieť na Lorene. Tá, ako som neskôr zistila, bola v poriadku. Bola len v šoku. Obe sme plakali. Veľmi dlho. A keď prišli manželovi rodičia, bolo to strašné. Nevedela som, čo im mám povedať. Cítila som sa vinná za to, čo sa stalo. Keby som nevolala domov, nemuselo sa to stať. Kamión by síce tak či tak do domu narazil, ale nikomu sa nemuselo nič stať. Teda nič vážne. Vodič obišiel len so zlomenou nohou a pár modrinami. Podľa vyšetrovania bol v mikrospánku, keď sa to stalo.

Na pohrebe som už nebola schopná sĺz. Poriadne som ani nevnímala, čo kto hovorí. Bola som ako bez života. Len bledá schránka, ktorá v sebe ukrývala strašnú bolesť, ktorá sa nedala ničím vyliečiť.

Dom som dala opraviť. No bolo v ňom strašné ticho. Všade som videla manžela. Večer, keď som ležala v posteli, som sa niekedy pozabudla a zaželala som mu dobrú noc. Až potom som si uvedomila, že tu už nie je. Ostali len spomienky, ktoré mi ho ale nenahradia.

No ostalo tu po ňom niečo, čo stále žije. To niečo je oblička, ktorú daroval Lorene. Zachránil jej vtedy život, no ten jeho nemal kto zachrániť.

Nikto nevie, aký osud nás čaká. Ale už viem, že anjeli existujú. Keby to tak nebolo, mohlo sa stať ešte niečo horšie. Takto môj manžel žije, až dokým bude žiť naša dcéra.

Ak si myslíte, že ste niekedy mali šťastie, hrozilo vám napríklad nejaké nebezpečenstvo a vám sa skoro nič nestalo, vedzte, že to nebolo šťastie. To bol váš anjel, ktorý na vás neustále dáva pozor. Možno je to váš priateľ, ktorý vám radí, alebo niekto, kto na vás dáva pozor zhora. Verím, že každý má svojho anjela strážneho, ale niekedy ani on nás nedokáže ochrániť.

Now we are free

2010-09-13T09:21:00.000-06:00

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť.

Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes? Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...