Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nech sa páči, nová kapitola napísaná a v rekordnom čase aj upravená. Len na ďalšie si budete musieť asi počkať, pretože nič nestíham a som rada, že sa mi podarilo aspoň takýto kúsok napísať. Tak enjoy a dúfam, že vám to nebude pripadať ako nejaké klišé, ale vážne sa mi tam nič iné nehodilo. :-)



17. kapitola

Celý týždeň sa Sebastian snažil dostať k Eireen, no vôbec sa mu to nedarilo. Vždy mu zabuchli dvere pred nosom alebo mu dokonca ani neotvorili. Rozhodol sa preto, že skúsi šťastie u Rebecy. Našťastie otvorila ona a keď videl, že ho nemieni pustiť dnu, rukou zadržal dvere a tým prinútil Rebecu, aby ich nezavrela a vypočula ho. Tá naňho zlovestne pozrela, ale dvere nechala otvorené.
„Eireen s tebou nechce hovoriť,“ oznámila mu tvrdo.
„Ale ja s ňou chcem, a preto by som bol rád, keby si mi povedala, kde ju nájdem alebo ako sa k nej mám dostať.“
„Myslím si, že aj keby som ti to povedala, nedá ti možnosť. Po tom, čo si spravil, by som sa jej ani nečudovala,“ povedala mu Rebeca.
Sebastian bol chvíľu ticho, rozmýšľal, ako to má Rebece vysvetliť. Nakoniec začal: „Rebeca, počúvaj ma, ...“ a ona naozaj počúvala.
Asi po 10 minútach vyletel z vchodových dverí a ponáhľal sa do auta. Mal namierené do centra mesta. Bol taký rozrušený, že skoro prešiel na červenú a takmer zrazil chodca. Prišiel k reštaurácii a keď vošiel dnu, uvidel pri recepcii stáť dve ženy. Prišiel až k nim. Tá, čo bola otočená k nemu, sa ho spýtala, či má zarezervovaný stôl a neprestala sa naňho pozerať.
„Nie, stôl zarezervovaný nemám,“ odpovedal a popritom sledoval, ako Eireen strnula a pomaly sa otočila smerom k nemu.
„Čo tu chceš Sebastian?“ spýtala sa ľadovo.
„Prišiel som ti vysvetliť, čo sa vtedy večer stalo. Tak ak dovolíš, bol by som rád, keby sme išli niekam, kde budeme sami.“
„Ak si si nevšimol, ja som v práci a mimochodom, ako si vedel, že som tu?“ spýtala sa ho Eireen.
„To nerieš a poď so mnou. Kolegyňa to tu zvládne, však?“ s otázkou sa otočil na druhú ženu.
Recepčná sa ako keby prebrala zo sna. „Vy ste ten Sebastian Torres? Videla som vás na Stampede. Môžem vás poprosiť o autogram?“ spýtala sa a ani nečakala na odpoveď a už mu podávala papier a pero.
„Ďakujem veľmi pekne. Toto mi sestra neuverí,“ povedala, keď jej Sebastian podával už podpísaný papier naspäť. Potom sa znovu otočil k Eireen.
„Nikam s tebou nejdem,“ odpovedala mu Eireen na vetu, ktorú jej povedal Sebastian predtým, ako ich vyrušila druhá recepčná.
„Ale ideš,“ povedal Sebastian, schmatol ju za ruku a ťahal ju preč.
„Môžeš ma pustiť? Viem ísť aj sama. Bolí to,“ vyčítavo mu povedala Eireen.
„Prepáč, ale inak to nešlo.“
Vyšli z reštaurácie a ocitli sa vzadu na dvore.
„Tak hovor, čo si chcel? Už sme tu sami. Počúvam. A nech to netrvá dlho, mám prácu,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana.
„Eireen, viem, čo si myslíš. Ale musím ti povedať, že to, čo si videla, nebolo všetko...“
„Ja viem, čo som videla a len tak na to nezabudnem,“ skočila mu do reči Eireen.
„Prosím ťa, neprerušuj ma,“ povedal Sebastian, „ a nechaj, nech ti to vysvetlím,“ pozrel na ňu a keď sa zatvárila rezignovane, pokračoval.
„Keby si videla aj to, čo sa stalo potom, zistila by si, že Jessica to urobila naschvál. Myslí si, že ešte niečo medzi nami je, ale nič s ňou už nemám. Prisahám. Ani som nevedel, že prišla na oslavu. Ja som ju nepozýval. Ona je naša suseda, tak si asi myslí, že k nám môže chodiť hocikedy sa jej zachce...“
Teraz ma tu bude presviedčať, že to nebola jeho chyba, on je len obeť svojej ex. A to mu mám uveriť? Veď je chlap.
„Nemusíš mi veriť, ale je to pravda, skončil Sebastian.
„To je všetko čo si mi chcel povedať? Keď áno, môžeš už odísť,“ povedala Eireen.
Asi to nemá zmysel. Zbytočne som sem chodil.
Sebastian sa na Eireen ešte raz pozrel, ale tá sa naňho nedívala. Otočil sa teda a chystal sa na odchod. Lenže chytil kľučku na krídle dverí, ktoré nešli otvoriť a skoro do nich narazil hlavou.
To je neskutočné. To sa môže stať len mne. A ešte v takejto situácii, nahnevane si sám pre seba povedal.
Eireen sa za ním dívala ako odchádza a kým si uvedomila, že ona ho vlastne nechcela poslať preč, Sebastian už odišiel. Vrátila sa teda k Jane na recepciu.
„Môžem sa ťa niečo opýtať alebo radšej za ním pôjdeš na ulicu?“ spýtala sa Jane Eireen.
„Prosím? On je ešte tu?“
„Myslím si to, lebo sa neponáhľal. Mohla by si ho ešte stihnúť.“
Eireen nečakala a rozbehla sa na ulicu. Očami hľadala jeho auto, ale už len videla, ako bočí za roh ulice. Sklamaná sa vrátila na recepciu.
„Neskoro,“ oznámila Jane.
„Ak chceš, môžeš ísť domov. Ja to tu zvládnem. Keď tak na teba pozerám, je jedno, či budeš tu alebo doma. Čo ty na to?“ navrhla jej Jane.
„Asi máš pravdu. Naozaj to tu zvládneš? Síce nie je víkend, ale aj tak.“
„O mňa sa neboj. Ty choď pekne domov, oddýchni si, popremýšľaj, daj si teplý kúpeľ a hneď ti bude lepšie. Dobre?“
„Tak fajn. Ďakujem ti,“ povedala Eireen a odišla domov. Musela sa s niekým porozprávať, tak zašla za Rebecou.
„Ty si mu povedala, kde som?“ vyčítavo sa spýtala Rebecy, keď už bola v jej izbe.
„Nemohla som inak. Po tom, čo mi povedal, som ho nemohla odmietnuť, tak som mu to povedala. Prepáč, ale myslela som si, že to bude lepšie, keď si to konečne vysvetlíte.“
„A čo takého ti povedal, že si mu nemohla odolať?“ spýtala sa jej Eireen.
„Niečo v tom zmysle, že na tej oslave si uvedomil, čo k tebe cíti a hovoril niečo o vašom spoločnom tanci a o bozku. A že si to najlepšie, čo ho stretlo a bol by rád, keby si mu dala ešte šancu,“ povedala jej Rebeca v krátkosti to, čo jej povedal Sebastian.
„Keď bol za mnou v reštaurácii a hovoril mi o tom, bola som naštvaná, ale keď odišiel, uvedomila som si, že len bezdôvodne žiarlim a preto som sa za ním aj rozbehla. Ale už som ho nezastihla. Ľúbim ho a žiadna Jessica nám nebude stáť v ceste.“
„Zlato, môžeš to povedať priamo Sebastianovi a nie mne,“ povedala Rebeca a očami zablúdila k dverám izby.
Eireen na ňu škaredo pozrela a bez toho, aby vydala nejaký hlas, sa Rebecy spýtala: „stojí za mnou, však?“
Rebeca jej nenápadne prikývla a Eireen sa otočila a pozrela Sebastianovi priamo do očí.
„Odkedy si tu?“
„Dosť dlho na to, aby som počul, ako si bola naštvaná, ale už si ma nezastihla,“ povedal jej Sebastian a vykročil k nej.
„Prepáč mi to. Žiarlivosť mi nedovolila normálne myslieť,“ ospravedlňovala sa mu Eireen.
„Ty sa mi ospravedlňuješ? Mňa vidíš s mojou bývalou a ty hovoríš prepáč? To by som mal hovoriť ja. Prepáč mi to. Sľubujem, že sa to už nikdy nestane.“
„Odpúšťam ti. Mohli by sme ísť k nám, Rebeca má určite niečo na práci.“
„Jasné, len choďte, ja si už niečo nájdem,“ povedala Rebeca.
„Pozor na dvere,“ s úsmevom upozornila Eireen Sebastiana, keď vchádzali do ich domu.
„To si sa musela teda smiať, keď si ma videla tam na dvore.“
„Ja? Vôbec,“ povedala Eireen, ale neudržala sa a začala sa smiať.
„Ja som to tušil,“ povedal Sebastian a pobozkal ju.

Láska až do smrti

Ja za to nemôžem. Láska až do smrti. Kto ma pozná, vie, že milujem kone. A zvlášť mám slabosť pre frízany. Sú to najkrajšie stvorenia, aké kedy chodili po svete. Aspoň podľa mňa. Sú elegantné, majestátne, múdre a samozrejme, krásne. Zaľúbili ste sa tiež? :-)
P.S.: nenechajte ma trpieť a kúpte mi niekto takého krásneho koňa. Alebo mi aspoň umožnite na takom si zajazdiť. Alebo keď už ani to, aby som nemala vysoké nároky, tak mi stačí vidieť ho naživo. Prosíííím

Roboti

Aj vy ste si všimli, že v poslednom čase sem väčšinou pridávam len príspevky s poviedkou? To bude asi tým, že nič ma nenapadá, čo by som sem mohla dať. Škola mi berie nápady. Zázrak je, že som schopná ešte vôbec niečo napísať k poviedke. Aj keď teraz mám pauzu, lebo na mojej milovanej škole si myslia, že my sme stroje, a že bakalárku stíhame napísať za deň. Tak aby sme nemali náhodou veľa voľného času, dali nám z každého predmetu - máme až 4 - napísať nejakú prácu. Veď my nepotrebujeme spať, a načo by nám bol voľný čas? Veď sme študenti a musíme sa len učiť. Aby som sa tu zas nevykecávala, a nezaťažovala vás so svojou školou, budem končiť. Na rozptýlenie je tu jedna pesnička, ktorá vo mne vyvoláva také hrejivé a upokojujúce pocity.