Toto počasie, aké teraz momentálne je, mi náladu teda nepridáva. Stiahla som si preto film, ktorý tomu tiež nepomohol, ale som rada, že som si ho mohla konečne pozrieť. Remember me je film, ktorý vo vás vyvolá zvláštne pocity. Z počutia som vedela o čo tam asi ide, ale ten koniec ma prekvapil. A musím sa priznať, že som si utierala aj slzy. Nie od dojatia alebo tak podobne, ale preto, lebo som si uvedomila, aký je život krehký a ľahko oňho môžeme prísť, ani nebudeme vedieť ako.
Nebudem tu písať o čom tento film je. Ak si ho chcete pozrieť, pozrite si. Odporúčam.
Herecké obsadenie bolo dobré. Konečne som zistila, že Robert Pattinson vie pracovať aj s mimikou tváre a vie sa aj rôzne tváriť. Dokázal, že charakterové postavy mu idú. Ale zo zaškatuľkovaného Edwarda sa asi len tak ľahko nedostane. Emilie de Ravin sa mi páčila v tejto role. Aj keď, stále ju "poznám" ako Claire z Lost. Pierce Brosnan je herec, ku ktorému sa asi nemusím vyjadrovať. Rola prísneho otca mu vyšla a zahral ju dobre.
Síce je to americký film a na konci je to ešte umocnené jedným dňom, na ktorý Američania nezabudnú, ale do tohto filmu sa to strašne hodilo. Ale nebudem prezrádzať.
Čo sa týka niekoľkých vecí, ktoré som si tak zapamätala, to by som vám mohla povedať. Keď sa dostane Rob (vo filme Tyler) do bitky, zrazia ho na zem a myslím, že ho to aj mohlo dosť bolieť. Veď keď vám padne hlava na betón, tak to už je niečo.
Najviac sa mi páčila scéna, ako naňho Emilie (vo filme Ally) vyliala hrniec so špagetami. To som sa smiala aj zo škodoradosti :-)
Nakoniec by som celý film zhodnotila asi takto: americká dráma, ktorá určite stojí za pozretie. Je to film, nad ktorým sa skoro každý zamyslí a určite nepadne do zabudnutia. Nie je veľa takých filmov, ktoré by som si chcela pozrieť aj viackrát, ale tento k nim nepatrí.
P.S. z tohto filmu som si zobrala jeho podnázov Live in the moments a dala som si ho ako názov svojho blogu. Neodolala som tomu :-)
Nejak to tu prestalo žiť. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sem ešte z času na čas zablúdia. Ale konečne mám po všetkých skúškach aj štátniciach, tak už budem mať hádam čas sem prispievať. Cez víkend som si zmenila s Mirkinou pomocou pozadie a celkový vzhľad blogu, keďže blogger konečne umožnil aj nejaké výraznejšie zmeny. Dúfam, že sa páči :-)
Pokračovanie k poviedke mám už vymyslené, už len hodiť to na papier, tak konečne sa dočkáte pokračovania :-) Nemohla som sa tomu venovať, pretože som písala poviedku, ktorú som poslala do súťaže, tak čakám, či s ňou uspejem. Ak si ju chcete prečítať, stačí povedať. Napíšem potom link, lebo ju nemôžem nikde zverejniť :-(
A teraz taká najhlavnejšia vec. Presne 1. júna oslávil tento blog DVA roky. A ja som si na to nespomenula, keďže som bola zaneprázdnená a len narýchlo som sem vtedy hodila článok z Piešťan. A dva roky je už dosť. To som sa po založení tohto blogu chystala do Kanady. Ach, to boli časy :-) No, ale predovšetkým želám tomuto blogu ešte aspoň dva roky, možno úspešnejšie (aj pre mňa) :-) Uvidíme, čo budúcnosť prinesie.
P.S. dnes je prvý letný deň :-) síce to vonku tak nevyzerá, ale aspoň v duši môžme mať krásne (samozrejme, podľa možností a okolností) Na rozžiarenie vám sem dávam summer hit od Jessyho Matadora. Ak vám to meno nič nehovorí, je to interpret z Francúzska, ktorý bol tento rok na Eurovízii. A tu je jeho finálová pesnička: (mne sa hrozne páči)
Boli ste už niekedy na leteckých dňoch v Piešťanoch? Ja sa priznám, že som tam teraz cez víkend bola prvýkrát. Ale nie ako typický divák, ale pracovne. Robila som v stánku pukance a cukrovú vatu. A keď bolo menej ľudí, sledovala som vystúpenia rôznych lietadiel a helikoptér. Moji kolegovia ale vraveli, že po minulé roky to bývalo lepšie, viac lietadiel a aj program bol lepší. Ja to neviem posúdiť. Mne sa to páčilo. Len som bola dosť ohučaná zo stíhačky, ktorá mala u nás premiéru. Ale typ vám nepoviem, lebo netuším, čo to bolo za stíhačku (tuším Eurofighter Typhoon). Ale hlučná bola teda dosť. A tie veci čo na nej predvádzal pilot....to som ani netušila, že také niečo je možné.
Zapamätala som si aj meno jedného pilota na malom lietadle. Volá sa Zoltán Veres, je z Maďarska, a ja som len pozerala s otvorenými ústami na jeho vystúpenie. Doplatila som na to síce popálenými rukami od pukancov, ale to nevadí. Hlavné je, že som videla jeho vystúpenie, na ktoré sú oficiálne vstupenky drahšie ako na Formulu 1. Ja som to mala všetko zadarmo a ešte som sa tam aj najedla :-)
(video z jeho vystúpenia som vám dala aj sem. ale nie je z Piešťan, to si môžete pozrieť na youtube). Je to proste macher, čo vám poviem.
A čo vám poviem o vojakoch? Jednoducho sexy. Neviem, či to robili tie uniformy, ale ja som si nemohla pomôcť a vždy, keď nejakí prešli okolo, som na nich len pozerala. Boli tam z rôznych plukov, ale aj takí, ktorí pôjdu čoskoro na misiu do Afganistanu. A to boli takí mladí chalani, nie o moc starší od nás.
Uniformy sú uniformy a ja som sa asi zaľúbila. Doteraz som ich neprávom odsudzovala. Ale to bolo tým, že v telke stále ukazovali, ako nejaký vojak nezvládol svoj život a zastrelil celú svoju rodinu a potom aj seba. Ale to záleží na charaktere človeka a ako zvládne rôzne situácie. Teraz mám na nich úplne iný názor. Ako som už písala, uniformy sú uniformy a z každého schopného chlapa robia ešte viac sexy chlapa :-D
Len škoda, že nám v nedeľu pršalo a museli sme skôr odísť. Možno by sa mi podarilo spraviť viac fotiek s vojakmi. Ale takto tu mám len jednu. :-(
P.S.1. všetko najlepšie ku Dňu detí :-)
Viem, že sem píšem presne po mesiaci, ale škola ma obmedzuje.
P.S.2. na novej kapitole sa už pracuje, ale mám obmedzený čas, takže neviem kedy ju sem pridám.
P.S.3. dúfam, že som vás aspoň trošku potešila tým, že tento blog stále žije, aj jeho majiteľka a že sem budem prispievať aj naďalej.
P.S.4. ak ste na leteckých dňoch ešte nikdy neboli, budúci rok určite choďte, stojí to za to. A nie je to ani v Bratislave kvôli tomu, že tam by museli rušiť lety a bolo by to oveľa nákladnejšie ako keď to robia v Piešťanoch. Bolo tam super, tak budúci rok nech vás tam vidím :-DDD
