Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ako vidím, tento blog ešte stále niekto číta, tak budem na vás dobrá a dám vám sem hneď druhú kapitolku. A napadlo ma, že by som k niektorým mohla dať aj nejakú hudbu, ktorá ich vystihuje, tak tu je prvý pokus. Enjoy :-) (a nebuďte na mňa zlí za to, čo som spravila, dobre?).
A poprosím aj spätnú väzbu, ale to asi viete aj sami :-)



2. kapitola:

„Žije?“ s plačom skočila Eireen lekárovi do reči a nenechala ho dopovedať.
„Je mi to hrozne ľúto, ale bohužiaľ, jeho mladý život sa mi nepodarilo zachrániť,“ priznal s citeľným smútkom v hlase.
Tou jedinou vetou sa Eireen v tom okamihu zrútil celý svet. Jej vedomie ten nápor nevydržalo a tak omdlela. Keby ju jej otec nezachytil, spadla by priamo na zem.
„Preboha, Eireen, zlatko!“ vykríkla Gillian a vrhla sa k manželovi s bezvládnou dcérou v náručí.
Lekár však nestratil duchaprítomnosť, mávol na najbližšieho ošetrovateľa, ktorý sa k nim v priebehu chvíle prirútil aj s nosidlami.
Keď sa Eireen prebrala, ležala už na nemocničnej posteli a pri nej sedeli obaja jej rodičia. Nedokázala, nechcela uveriť tomu, že to, čo sa stalo, bola skutočnosť a nie len zlý sen. Smútok v očiach jej mamy, ba dokonca aj v tých jej otca, ju však utvrdil v tom, že táto nočná mora je predsa len realitou. Ale aj tak...
Veď ešte pred niekoľkými hodinami spolu telefonovali. Nicholas jej vravel, ako sa na ňu teší a že má pre ňu prekvapenie. Nie, Nicholas musí žiť, ten lekár ju klame. Musí ho vidieť, musí vidieť Nicholasa.
Chcela vstať z postele, no zakrútila sa jej hlava.
„Kam si sa vybrala? Mala by si odpočívať.“ Snažila sa dcére dohovoriť Gillian.
„Nie, musím ho vidieť. Zaveďte ma k nemu.“ Povedala prekvapivo pevným hlasom a odhodlanie v jej očiach spôsobilo, že obaja jej rodičia si len rezignovane povzdychli.
Mama teda vyšla na chodbu a o chvíľu sa vrátila tlačiac pred sebou invalidný vozík. Eireen si naň bez rečí sadla a nechala sa viezť. Otec ich nasledoval.
Postupovali mlčky dlhou nemocničnou chodbou, každý ponorený do svojich vlastných myšlienok. Gillian dúfala, že čím skôr Eireen Nicholasovo telo uvidí, tým lepšie sa jej s tým bude vyrovnávať. Paul premýšľal nad tým, ako sa asi cíti rodič, ktorý stratí dieťa a ustarostene pri tom pozeral po svojej dcére.
Ako sa blížili k operačnej sále, Eireen sa už cítila lepšie vzhľadom na dané okolnosti, aspoň hlava ju už nebolela. Kázala mame zastať, postavila sa z vozíka a trvala na tom, že ďalej už pôjde po svojich. Vcelku vyrovnaným krokom prišla až po dvere do sály, no pred nimi zastala. Odvaha ju odrazu opustila.
„Sme s ockom pri tebe, neboj sa,“ povedala jej Gillian a rukou ju objala okolo pliec. Paul chytil dcérinu ruku.
Eireen sa teda zhlboka nadýchla a pomaly otvorila dvere. Odrazu neistými krokmi, vošla dnu. Už len pri prvom pohľade na Nicholasa ju zachvátil plač. Cez slzy poriadne nevidela, zdalo sa jej, že pred ňou leží len jedna veľká krvavá machuľa. Pristúpila o krok bližšie a nahnevane udrela do stolíka s nástrojmi, ktorý stál kúsok od operačného stola s telom.
„Ach, Nicholas, nenávidím ťa. Prečo si ma tu nechal? Čo si bez teba počnem? Takéto prekvapenie si mi chcel dať?“ vykríkla a zovretými päsťami si zotierala slzy valiace sa jej z očí.
Keď prúd sĺz na chvíľu ustal, uvidela, ako teraz skutočne vyzeral.
Jeho vlasy, kedysi hnedej farby, boli celé od krvi, rovnako ako jeho tvár a hruď. Jedno oko mal celé opuchnuté, pery, ktoré vedeli tak krásne bozkávať, mal preťaté. Najhoršie na tom bola, aspoň podľa Eireen, jeho ruka, ktorá bola celá obhorená. Nevedela prečo, teraz nemala silu rozmýšľať. Rýchlo vybehla na chodbu, kde vrazila do svojej mamy.
„Prečo práve on? Čo zlé komu urobil? Radšej som mala zomrieť ja, pretože za to, že zomrel, môžem len ja. Keby sa za mnou neponáhľal, ešte by žil,“ zúfalo plakala v Gillianinom náručí.
„Tak nehovor, nemôžeš sa za to obviňovať. Nie je to tvoja chyba. Nie je to ničia chyba. Nikdy nevieš dňa ani hodiny, kedy si nás Boh zavolá k sebe. Nicholasa už v nebi potrebovali, aby dával pozor na všetkých, ktorých miloval,“ utešovala ju Gillian, no nepomáhalo.
„Ale to nie je spravodlivé. Prečo mi Boh umožnil prežiť tri najkrajšie roky môjho života a vzápätí mi pôsobí takú bolesť?“ dožadovala sa odpovede na tú večnú, nezodpovedateľnú otázku. Prečo?
Gillian nevedela, čo jej má na to odpovedať, tak si ju len ešte tuhšie privinula k sebe.
Paul sa zatiaľ rozprával s lekárom, ale keď uvidel, že Eireen je už znovu na chodbe, spoločne pristúpili k nej. Dozvedela sa, že keď Nicholasa priviezli, ešte žil, ale nebol už pri vedomí. „Vyšetrenia ukázali, že mal zlomené rebrá a silný otras mozgu aj napriek tomu, že mal helmu. Zomrel na vnútorné krvácanie, ktoré sa nedalo zastaviť. Je mi to ľúto.“ Povedal jej lekár úprimne.
„A čo jeho ruka?“ dožadovala sa Eireen vysvetlenia veci, čo ju pri pohľade na neho tak zarazila.
„Po páde z motorky sa veľmi rýchlo šúchal po zemi, čo spôsobilo tie rozsiahle popáleniny,“ vysvetlil jej.
„Ach, môj Bože,“ vykríkla Eireen a zalapala po dychu. Už po druhýkrát v ten deň omdlela.