Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som na vás taká dobrá, že vám sem hodím hneď aj ďalšiu kapitolu. Dlho som rozmýšľala ako ju začať, nakoniec som sa rozhodla pre takúto príhodu. Neviem, či ste čakali niečo takéto ale snáď sa vám to bude páčiť. :-)

6. kapitola

„Dnes v noci sa okolím Calgary prehnala silná búrka. Obyvateľov okolitých miest vystrašilo hrmenie, hustý lejak, časté blesky a okolo polnoci aj padajúce krúpy. Našťastie, búrka si nevyžiadala žiadne straty na životoch, ale v mestečku Crossfield, severne od Calgary, zasiahol blesk jeden dom. Podľa našich informácií, majitelia sa práve včera odsťahovali, takže dom bol prázdny. Mali veľké šťastie. Vďaka rýchlemu zásahu hasičov sa v priebehu dvoch hodín podarilo horiaci dom zachrániť ...“

Eireen pozerala na fotografiu toho domu. Ich domu. Teraz sa to už vlastne ani nedalo nazvať domom, ale skôr ruinou. To teda mali ozaj veľké šťastie, ako to bolo napísané v tom článku. Aká je pravdepodobnosť, že práve váš dom zasiahne blesk a vám sa nič nestane, pretože v ňom práve nie ste? Skôr sa vám podarí vyhrať auto v nejakej súťaži.

Ja na osud neverím, takže je to obrovská náhoda, že sme sa presťahovali práve včera, pomyslela si Eireen. Podvedome sa pozrela na schodisko, po ktorom práve schádzali jej rodičia. Nevedela, ako im to má povedať. Našťastie, prvá sa ozvala Gillian.

„Dobré ráno, zlatko. Dobre si sa vyspala? Nezobudila ťa búrka?“

„Hm, búrka ma nezobudila. Zobudil ma sen, ktorý ale teraz nie je podstatný. Podstatné je toto.“ podala rodičom noviny a ukázala na článok. Z ich tvárí sa dalo presne vyčítať, čo cítia. Smútok zo straty niečoho, čo mali radi, kde sa cítili dobre, hoci im to už nepatrilo.

V kuchyni potom nastalo ticho, nikto neprehovoril. Odrazu Gillian to ticho náhle prerušila. „Nebuďme smutní, ale tešme sa z toho, že sme živí a zdraví a máme dom, v ktorom sa budeme cítiť aspoň tak dobre, ako v tom starom. Dá si niekto kávu?“ šikovne zmenila tému.

„Nie, ďakujem, ja už som mala,“ povedala Eireen.

„Ja si dám a dobre silnú,“ odpovedal jej Paul a pobozkal ju.

Viac sa k tej téme už nevracali.

„Večer by sme mohli ísť navštíviť susedov. Máme len jedných, tak to by sme mohli zvládnuť. Eireen mi môže neskôr pomôcť niečo upiecť a ty by si mohol ísť vymaľovať suterén. Mám plán, ako by sme ho mohli využiť.“ Usmiala sa na manžela Gillian. Eireen s Paulom len ticho prikývli a venovali sa svojim raňajkám.

Po raňajkách sa všetci pobrali vlastnou cestou. Eireen odišla do svojej izby.

Chcela svoj voľný čas využiť čo najzmysluplnejšie. Nevedela ale, čoho sa má skôr chytiť. Nerozhodne postávala uprostred izby a obzerala sa okolo seba. Steny mala vymaľované bledofialovou farbou, zhodou okolností jej obľúbenou. S predchádzajúcou obyvateľkou mala aspoň niečo spoločné. Nakoniec sa rozhodla. Skrášli si izbu tým, čo nájde.

Podišla k stolu a otvorila druhú zásuvku. Vytiahla z nej farby na sklo, zapla si stereo systém a pustila CD-čko. V poslednom čase nemala bohvieakú náladu, tak stále počúvala jednu zo svojich obľúbených kapiel. Z reproduktorov sa teda miestnosťou začala niesť Apocalyptica. Pri ich hudbe sa jej vždy najlepšie tvorilo.

Na väčšinu svojich výtvorov použila len čiernu farbu. Farebné veci jej v podstate ani nebolo treba, pretože najradšej maľovala ornamenty. Pri nich mohla naplno využiť svoju fantáziu. Talent zdedila po mame, maliarke obrazov.

Po hodine a pol mala celé jedno okno skrášlené svojim dielom. Bola s ním celkom spokojná. Ako ďalší bod programu, sa rozhodla nalepiť si na stenu nejaké plagáty. Otvorila teda najspodnejšiu zásuvku stola a začala hľadať niečo vhodné.

Mala veľa obrázkov koní, z ktorých napokon vybrala len pár, najmä tie, kde bol jej najobľúbenejší druh – frízsky kôň. Príroda si dala záležať, keď ho vytvárala. Jeho múdry a elegantný výzor ju vždy fascinoval. Keď bola malá, vždy takého chcela, ale rodičia jej povedali, že by ho nemala kde mať. Ani v jazdeckom krúžku, kam chodila, takého nemali. Musela sa preto uspokojiť s palominom a hnedákom.

Postupne si nalepila na stenu aj U2, jej najobľúbenejšiu skupinu, z hercov Matthewa McConaugheyho, Logana Bartholomewa a Hugha Jackmana. To boli podľa nej skvelí herci z tej mladšej generácie. Do staršej by zaradila napríklad Morgana Freemana alebo Jeremyho Ironsa, tiež úžasných hercov. Ale tých sa rozhodla si na stenu radšej nelepiť. Jej mame sa celé toto lepenie plagátov na stenu absolútne nepáčilo a povedala jej, že je ako školáčka, keď to robí. Ale Eireen sa to páčilo, a tak mala mama smolu, nemohla s tým nič urobiť.

O šiestej večer, keď už mali hotové všetko, čo si ráno naplánovali, sa pobrali predstaviť sa susedom. Ich dom bol tiež dosť veľký, hoci mal len jednu garáž.

Po schodíkoch pomaly prešli na terasu, ktorá lemovala celú šírku domu. Eireen si všimla, že tam mali zavesenú aj bielu hojdačku z dreva.

Gillian naznačila manželovi, aby išiel prvý. Eireen, s koláčom v rukách, si pomyslela, že nejak to tam vydrží, keď v tom už počula, ako jej otec stisol gombík a zvnútra sa ozval veľmi netypický zvuk zvončeka.