Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ospravedlňujem sa, ale skorej sa vážne nedalo. Musela som sa učiť do školy na zápočtovky a popritom som kupovala aj darčeky a nejak nevyšiel čas na písanie. Ale sľubujem, že cez sviatky sa posnažím niečo napísať. Teraz tu ale máte dvanástu kapitolu (už). Tak príjemné čítanie :-)
P.S.: nenašla som k tejto kapitole vhodnú hudbu, tak mi môžte dať tip čo by sa k tomu hodilo



12. kapitola

V stredu ráno nemohla Eireen uveriť, že dnes pôjdu na štadión, aby sa mohli pozerať na rodeo. Josh im dal dokonca VIP lístky, ktoré im umožňovali sedieť v prvej rade. A aby toho nebolo málo, mohli sa ísť pozrieť aj na kone, na ktorých sa bude jazdiť. Nič viac si nemohla priať. Rebeca zavolala aj Martina, pre ktorého síce nemali lístok, ale preňho to nebol problém zohnať si jeden.

Martin pre nich prišiel práve včas. Gillian ich obe vyprevádzala z domu.

„Dávajte na seba pozor a nechoďte blízko k ohrade, je to nebezpečné. Keď príde ocko o týždeň z práce domov, budeš mu musieť všetko porozprávať, Eireen. Vieš, aký je zvedavý,“ povedala dcére Gillian.

„Neboj sa, mami, všetko si zapamätám a budeme dávať na seba pozor,“ usmiala sa na mamu Eireen. „Veď predsa ide s nami aj Martin.“ Dodala.

„Veď práve,“ povedala Gillian, keď už obe dievčatá vykročili smerom k Martinovmu autu.

„Ahojte, pripravené?“ spýtal sa ich.

„To si píš, veď sedíme na VIP miestach. Ktovie, kto všetko tam bude pri nás. Už sa nevieme dočkať toho dobrodružstva,“ rozhovorila sa Rebeca a pobozkala Martina.

Eireen vedela, že to nie je ich prvý bozk. Rebeca jej o tom prvom bozku už povedala. Stalo sa to vtedy, keď boli spolu s Martinom večer na prechádzke, pretože bol krásny deň a bolo pekné počasie.

„Vidíš tie hviezdy? A ten mesiac? Nie je to nádherné? Celá obloha vyzerá ako keby vedela, že taká je najkrajšia. A pozri sa do vody. Ako sa tam všetko trblieta. Ja som taká šťastná, že sme tu. Milujem toto mesto a...“

Martin neodolal. Ako ju tak videl v tom mesačnom svetle, vedel, že to musí urobiť. Bola nádherná. Vôbec nevnímal, čo hovorí, sústredil sa len na jej pery a keď sa k nemu znova otočila, pobozkal ju. Rebeca bola najprv zaskočená, pretože to nečakala. No on ju dokonale ovládol a ona mu podľahla. Keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli, Martin jej povedal: „Ty miluješ toto mesto, ale ja milujem teba. Ešte s nikým mi nebolo tak dobre ako s tebou a to sa nepoznáme veľmi dlho.“

„Keby si chvíľku počkal, to isté by som povedala ja tebe. Takto ti to poviem až teraz. Milujem ťa a je mi jedno, že sa dlho nepoznáme. Nič to na tom nemení,“ povedala mu Rebeca a pokračovali tam, kde skončili.

Keď Rebeca toto všetko rozprávala Eireen, tá sa tešila spolu s ňou. Ale v kútiku duše jej aj závidela, že má také šťastie, že stretla práve Martina, ktorý je taký slušný a pozorný. Dúfala, že takého stretne raz aj ona, aby nemusela stále myslieť na Nicholasa a čo by bolo keby sa tá strašná vec nestala.

„Už sme tu, nech sa páči, vystupovať,“ oznámil Martin a všetci vystúpili z auta.

Poobzerali sa okolo seba a všade videli ľudí. Celý most aj chodníky s parkoviskom boli plné tlačiacich sa ľudí. Oni mali šťastie, že túto procedúru absolvovať nemuseli. Pri VIP vchode boli len 3-4 ľudia, takže oni boli vybavení hneď.

Do začiatku ostávala ešte trištvrte hodina, takže mali ešte čas na to, aby sa mohli ísť pozrieť na kone. Martin ich nemal veľmi v láske, preto sa rozhodol, že pôjde kúpiť nejaké občerstvenie. Rebeca s Eireen boli vo svojom živle, obklopené nádhernými koňmi, divokými aj už skrotenými. Na každom z nich boli krásne sedlá a všade naokolo pobehovali kovboji, mladí aj starí, ktorí dúfali, že tento rok vyhrajú.

Po pol hodine strávenej medzi boxmi sa vrátili na svoje miesta. Martin tam ešte nebol a vedľa Eireeninho miesta bolo ešte jedno voľné.

„Mať tak aspoň jedného koňa, to by som brala. A videla si tých kovbojov? Nevedela by som si vybrať,“ rozplývala sa Rebeca.

„Ty už jedného kovboja máš, zabudla si? Ale namiesto na živých tátošoch jazdí na štvorkolesových. To ti nestačí? Mne pripadáte ako zamilovaný pár, ktorý nevie bez seba vydržať ani chvíľu.“ Pripomenula Rebece Eireen.

„Ja viem, ja viem, ale ty si mala na výber,“ usmiala sa Rebeca.

„Ja? Keby som si ja mala hľadať chalana, tak je väčšia pravdepodobnosť, že mi nejaký spadne rovno k nohám, ako že si ho nájdem sama,“ vyhlásila Eireen.

„Bum,“ ozvalo sa pri nich odrazu. Obe sa zľakli, pretože sa vôbec nesústredili na okolie. Obrátili sa tým smerom a keď uvideli, čo to buchlo, Rebeca ani nerozmýšľala a hneď posotila Eireen, aby len nesedela a pomohla tomu, kto spadol a nenápadne na ňu žmurkla. Tá nevedela, ako sa zachovať a tak sa zohla dolu po veci, ktoré teraz ležali rozhádzané na zemi. Lenže v tom momente sa zodvihol aj ten, čo spadol. Dopadlo to tak, že obaja do seba narazili hlavami.

„Prepáč, si v poriadku? Vôbec som ťa nevidel.“ Ospravedlňoval sa neznámy starostlivo.

„Áno, je to dobré. To ja by som sa ťa mala spýtať, ty si spadol,“ povedala Eireen a popritom si šúchala rukou čelo.

„Ja som v poriadku. Nič sa mi nestalo. Teraz musím pozbierať všetky tieto veci. Naozaj si OK?“ Spýtal sa, pozrel sa na Eireen a ukázal na jej čelo.

„Myslím, že to prežijem,“ usmiala sa na neho a konečne sa naňho aj poriadne pozrela.

Tmavohnedé, trošku dlhšie vlasy a oči, ktoré mali zvláštny odtieň modrej, aký doteraz nevidela. Lícne kosti zvýraznené a brada hranatá, presne tak, ako sa jej to na chlapoch páčilo.

Počas tohto skenovania ani nezaregistrovala, že prišiel Martin a oznámil Rebece, že niekoho stretol, tak trošku meškal. Rebeca mu v skratke povedala, čo sa stalo a naznačila mu, aby teraz nevyrušoval. Medzitým, Eireen spolu s neznámym chalanom skončili so zbieraním vecí a sadli si na svoje miesta.

„Ďakujem za pomoc a ešte raz, prepáč za tú hlavu. Inak, ja som Sebastian Torres,“ povedal a podával Eireen ruku. Tá mu tiež podala ruku, ale nevydala ani hlásku. Len sa na neho usmievala.

„Ona sa volá Eireen McCalvinová, ja som Rebeca Reyesová a toto je Martin Lloyd. Teší nás,“ ujala sa slova Rebeca a zamávala mu.

„Ahoj, ja som Eireen,“ spamätala sa Eireen a konečne sa mu predstavila.

„Aj mňa teší, že vás spoznávam,“ povedal Sebastian a v tom momente sa už z reproduktorov ozval hlas, ktorý oznamoval, že súťaž sa začína.