Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko! Konečne si môžete prečítať aj ďalšiu kapitolu k poviedke. To ste teda nečakali, čo? Ale stalo sa nemožné, a tak je tu. Tak si to užite a dúfam, že ste na mňa nezanevreli :-)
P.S.: odporúčam si tú pesničku vypočuť až ku koncu.




15. kapitola

Čierny žrebec nepokojne pohadzoval hlavou, aby dal najavo, že ohrada mu nevyhovuje. Jeho dlhá hriva spolu s chvostom bola mierne kučeravá a nad kopytami mal dlhšiu srsť. Eireen ním bola unesená.
„Je nádherný. Frízany sú podľa mňa najkrajšie kone na svete. Odkiaľ ho máte?“
„To vieš, poznáme veľa ľudí, čo chovajú kone. Nemohli si s ním dať rady, a tak ho dali nám. Postupne sa ho pokúšame skrotiť, ale nepustí nás skoro ani do ohrady. Ostatné kone ti ukážem neskôr, teraz musím ísť za otcom. Môžeš ísť so mnou, aby si sa tu nestratila,“ volal ju Sebastian.
„Rada,“ súhlasila Eireen.

Po chvíli vošli do domu. Bol zariadený starým nábytkom a budil dojem domov 19.-teho storočia, ale spolu s modernými vymoženosťami pôsobil aj veľmi útulne.
„Môžeš sa tu poobzerať kým ja budem s otcom v pracovni. Dúfam, že tam nebudem dlho.“
Eireen sa ocitla na prízemí sama. Ako prvé ju upútalo obrovské schodisko v strede haly, na ktorom bol červený koberec. Cítila sa ako na zámku. Nemohla uveriť, že to, čo je okolo nej, je skutočné. Preto zatvorila oči, poštípala sa na ruku a znovu oči otvorila. Ale nič sa nezmenilo. Stála presne na tom istom mieste, v tom istom dome a zo stien ju pozorovalo množstvo párov očí z obrazov rôznych ľudí. Pripadalo jej to akoby ju sledovali mysliac si, že to, čo stvára, je zbytočné. Veď je to skutočnosť.
Sebastian išiel do pracovne, ktorá sa nachádzala po pravej strane, tak sa Eireen vydala naľavo. Stála pred mohutnými dverami, ktoré mali kľučku vyššie ako býva zvykom. Pomaly ich otvorila a zacítila známu vôňu. Vôňu starých kníh. Celú polkruhovú miestnosť lemovali po stenách police s knihami.
Keď raz budem mať vlastný dom, chcem takúto knižnicu, pomyslela si.
Vysoké okno poskytovalo dostatok svetla, ktoré dopadalo na mahagónový stôl s vyrezávanými ornamentmi. Obďaleč stál veľký kamenný krb, do ktorého by sa v pohode zmestil dospelý človek. Keby mohla, Eireen by tu trávila celé dni čítaním kníh. Tak ju to obdivovanie zamestnalo, že keď sa otočila smerom k dverám, zľakla sa, pretože v nich zbadala stáť Sebastiana.
„Ale si ma vyľakal. Ako dlho si tu?“ spýtala sa.
„To som vážne nechcel. Stojím tu asi minútu a sledujem ťa. Už som chcel ísť za tebou, lebo som si myslel, že ani nedýchaš,“ povedal Sebastian a obaja sa usmiali.
„Ak chceš, môžem ti ukázať aj poschodie. Do príchodu hostí ešte stíhame.“
„Dobre,“ súhlasila Eireen.
Pomaly vystúpili na poschodie. Aj tam boli po stenách samé obrazy.
„Kto sú všetko títo ľudia? Tvoja rodina?“ spýtala sa Eireen.
„Sú to moji predkovia, ktorí žili v Španielsku. Tento s fúzami,“ ukázal na obraz oproti schodisku, „je môj prastarý otec. Môžem ti o ňom povedať viac ak chceš.“
„Rada si to vypočujem.“
„Môj prastarý otec sa volal Rafael Torres. V Španielsku mal veľký ranč, kde choval tisíce kusov dobytka. Na tú dobu bol veľmi bohatý. Ale ako starol, uvedomil si, že by sa mohol oženiť. Lenže v jeho okolí nebola preňho žiadna dosť dobrá, aby sa mu vyrovnala majetkom. Rozhodol sa teda, že odíde do Ameriky. Ranč predal, ale všetky veci, ktoré si chcel so sebou vziať, poslal napred po nákladnej lodi. On odišiel do Anglicka, aby mohol využiť dovtedy najväčšiu loď, aká kedy bola postavená.“
„Titanic,“ povedala Eireen.
„Presne tak, Titanic. Jemu sa podarilo zachrániť. A keďže cestoval sám, nemusel sa o nikoho starať, tak to nemal až také ťažké. V Amerike zostal len rok, a potom odišiel do Kanady. Kúpil tento dom, prestaval ho podľa vtedajšieho európskeho štýlu, aby sa tu cítil ako doma. Po čase sa oženil s mojou prastarou mamou a od tých čias tu býva naša rodina,“ dorozprával Sebastian.
„Úžasný príbeh. Predpokladám, že toto je ona,“ ukázala na obraz staršej ženy.
„Máš pravdu, to je ona. Olivia Whiteová.“
Teraz viem, po kom máš také krásne modré oči, povedala si Eireen sama pre seba.
Potom nevedela odkiaľ, kedy a ani ako, len zrazu sa z jedných dverí vyrútil veľký pes a už sa ničomu nedalo zabrániť. Pes podrazil svojím telom Sebastianovi nohy a ten, ako sa snažil udržať na nohách, chytil Eireen za ruku a obaja sa ocitli na zemi. Sebastian na chrbte a Eireen na ňom. Obaja sa začali smiať, až kým Sebastian nevyužil situáciu a ako tam na sebe ležali, objal Eireen tuhšie a pobozkal ju. Keď videl, že neprotestuje, pokračoval v tom.
Zrazu však započuli, ako ktosi otvoril na prízemí dvere a oznámil všetkým, čo boli v dome, že už prišiel Clay Walker. Potom znova odišiel von. Sebastian s Eireen, schovaní za zábradlím, neochotne vstali zo zeme a tvárili sa, že my-akože-nič. Aj keď, v skutočnosti sa v ich tvárach zračilo všetko, len nie nič.
V momente, keď zišli zo schodov, dvere na pracovni sa otvorili a vyšiel z nich Sebastianov otec.
„Už prichádzajú hostia, tak by si ich mohol ísť privítať. A kto je táto mladá dáma? Predpokladám, že ste Eireen. Sebastian vravel, že dnes prídete na oslavu. Tak vitajte u nás. Cíťte sa tu ako doma. Teraz ma ospravedlňte, musím ísť za Clayom. A dúfam, že ste si nemuseli vypočuť celý príbeh o jeho prastarom otcovi. Keď k nám niekto prišiel, vždy si to musel vypočuť,“ dopovedal a odišiel. Eireen sa len zmätene pousmiala a otočila na Sebastiana pre vysvetlenie.
„To bol môj otec, William Torres,“ oboznámil ju. Eireen chápavo prikývla a nechala sa vyviesť z domu.
Vyšli von práve včas, aby Sebastian mohol privítať prvých hostí. Na chvíľu sa od nej vzdialil, a tak osamela so svojimi zmätenými myšlienkami. Dúfala, že sa jej podarí prísť na to, prečo sa cítila tak zvláštne, keď ju Sebastian pobozkal a najmä, prečo ju ani len na sekundu nenapadlo protestovať. Nedal jej však dostatok času. O chvíľu bol opäť pri nej, predstavoval jej ľudí, venoval sa jej.

„Tak už si aj Sebastian našiel frajerku. Už sme si s Jasonom mysleli, že sa znova nerozhýbe. Ja som Elizabeth,“ predstavila sa Eireen, keď ju našla samu pri provizórnom bare neskôr večer. Sebastian si odskočil len na sekundu a už si ju stihla odchytiť. Elizabeth, vrchná klebetnica. To však ešte Eireen nevedela.
„Eireen, teší ma.“ Odzdravila ju a pomyslela si, že na prvý pohľad to dievča vyzerá celkom sympaticky.
„Aj mňa teší, Eireen. Sebastian nepreháňal, keď vravel, že si pekná.“ Zalichotila jej s úsmevom, ktorý sa Eireen zdal snáď až príliš vtieravý.
„Beth, Jason ťa hľadá,“ ozval sa im zrazu za chrbtom Sebastian.
„Veď už idem. Len som chcela spoznať Alice.“ Ohradila sa naňho.
„Chcela si povedať Eireen,“ opravil ju Sebastian.
„Veď vravím,“ odpovedala Elizabeth a neistým krokom odišla.
„Ju neber vážne. Na ňu si treba zvyknúť,“ upozornil ju Sebastian. Eireen prikývla.
„Takže podľa teba som pekná?“ spýtala sa po chvíli priamo.
„Nie,“ odpovedal Sebastian s absolútne vážnym výrazom v tvári.
„Nie?“ spýtala sa Eireen prekvapene.
„Nie. Podľa mňa si krásna. Tak čo kráska, zatancujeme si?“ vytiahol na ňu taký očarujúci úsmev, žeby bolo len ťažko odolať.
„Ja neviem tancovať,“ povedala napriek tomu Eireen, ale Sebastian ju nepočúval a ťahal ju na drevený parket postavený pri stodole.
„Toto zvládaš,“ presviedčal ju Sebastian a pritiahol si ju k sebe. Musela uznať, že toto naozaj zvláda. Práve hrali Mi Libre Canción od Juanesa a Laury Pausini. Veľmi výstižná pieseň pre túto situáciu. Prečo? Pretože by sa dalo povedať, že v temnom svete, o ktorom mala pocit, že už v ňom niet viac lásky, sa práve on stal jej voľnosťou, osloboditeľom.
En un mundo que, vive sin amor, eres tu mi libre, canción.
A tak tancovali. Bola to ich ďalšia spoločná vec, ktorú robili po prvýkrát.