Hope?

Keďže v robote sme až tak strašne "busy" (ako každú nedeľu), tak sa mi dnes podarilo napísať jednu krátku poviedku. Moc ma nekritizujte, dlho som nič nenapísala, tak som vyšla z cviku :)  Here you are:

Predstavte si malé mestečko, alebo skôr dedinu, kde žije len niečo cez 2000 ľudí. Každý každého pozná, pomáha si navzájom. Na jar tam býva nádherne. Všetko rozkvitnuté, vôňu kvetov je cítiť po celej dedine. Ľudia tu nemajú ploty a keď už, tak len kvôli zvieratám.

V tomto malom kúsku raja na Zemi býva aj ona. Rachel Bloomová. Mladé, 22-ročné dievča plné snov a túžob. Žije s chorou matkou, o ktorú sa stará už od svojich 15-tich. Otec od nich odišiel, keď mala Rachel len 3 roky, pretože sa nevedel prispôsobiť životu na dedine. Matka sa už nevydala.

V jeden slnečný májový deň zobrala Rachel bicykel a vybrala sa do obchodu. Po ceste sa zastavovala pri ľuďoch ktorých stretla a chvíľu sa s nimi rozprávala. Tak ako vždy. Milovala to tu a nevedela si predstaviť, že by raz bývala niekde inde. Bol to pre ňu predsa raj na Zemi. Až dodnes.

Ľudia trávili deň na ulici ako zvyčajne, ako keby sa nemalo nič stať. Žili si každý deň bez očakávania niečoho výnimočného alebo niečoho, na čo nikdy nikto z nich nezabudne. No dnes bolo niečo inak. Niečo bolo vo vzduchu.

Rachel práve prechádzala na bicykli cez cestu, snažiac sa vyhnúť malým výmoľom. A vtedy sa to stalo. Ľudí vytrhol z činnosti zvuk brzdiaceho auta, potom náraz a nakoniec ticho. Nikto nevidel, ako sa to presne stalo, všetci videli len rýchlo idúce auto, ktoré po náraze rýchlo ušlo, nezaujímajúc sa o to, či sa niečo vážne nestalo. Nikto si ho ale nevšímal. Ľudí zaujalo len ovocie kotúľajúce sa dolu cestou. Jablká, pomaranče, broskyne,... až vtedy si všimli, že na zemi niekto leží. Ten niekto bola Rachel. Nehybne tam ležala, so zatvorenými očami. Ako keby spala. Lenže bola skoro celá od krvi a v neprirodzenej polohe. Jej bicykel, ktorý mala tak rada, bol od nej vzdialený niekoľko metrov. Keď si ľudia uvedomili čo sa stalo, bežali rýchlo k nej a snažili sa ju priviesť k vedomiu. Márne. Rachel nereagovala. Niekto medzitým zavolal sanitku, po ktorej príchode prebehlo všetko veľmi rýchlo.

Lekár zistil, že Rachel je stále nažive, no s početnými zlomeninami, prepichnutými pľúcami a krvácaním do brušnej dutiny. V sekunde ju zafixovanú na nosidlách naložili do sanitky, ktorá ju odviezla do najbližšej nemocnice.

„Nikto nevie, aké následky bude mať, keď sa preberie. S istotou viem ale povedať, že bude dočasne ochrnutá od pol pása dole.“ To bolo to prvé, čo Rachel ako tak počula, keď sa pomaly preberala z umelého spánku, v ktorom ju lekári udržiavali celé štyri týždne. Absolvovala mnoho operácií, takže telo sa muselo zo všetkého zotaviť. Rachel najprv nevedela, či sa rozprávajú o nej, preto sa snažila pomaly otvoriť oči.

„Á, už ju máme znova medzi nami,“ snažil sa odľahčiť situáciu lekár, keď videl, že sa Rachel na nich pozerá.

„Čo sa stalo?“ s námahou sa spýtala ľudí, ktorí stáli okolo jej postele.

„Pšššt, šetri si sily. Mala si nehodu zlatko. Stále pátrajú po tom, čo to spôsobil, ale zatiaľ bez výsledku,“ povedala jej mama, ktorá aj napriek bolestiam strávila každý deň pri jej posteli.

„Čo mám s nohami? Prečo si ich necítim?“ zdesene  sa spýtala Rachel, keď sa snažila pohnúť. Stále mala obviazanú hlavu a ruku mala v sadre. No to jej vrásky na čele nerobilo.

„Pri náraze sa ti mierne poškodila chrbtica, ktorá teraz tlačí na miechu. Kým sa ti to nezahojí a kým nedáme všetko do poriadku, nebudeš si cítiť nohy. Ale nemalo by to mať trvalé následky, takže nemusíš mať žiadne obavy,“ vysvetlil jej lekár dúfajúc, že tým ju upokojí.

Nasledovali týždne plné terapií, operácií, rehabilitácií, no jej stav sa stále nezlepšoval. Nakoniec sa všetci zhodli na tom, že najlepšie pre ňu bude, ak bude v domácom prostredí. Po takmer piatich mesiacoch strávených v ponurom prostredí nemocnice bola konečne doma a s nádejou, že čoskoro sa postaví na nohy.

Nikdy sa tak ale nestalo a Rachel je stále pripútaná na vozík.