My second life in Canada (report 1)

Ak toto čítate, vedzte, že je to môj prvý „report“ z Kanady. Presne o tomto čase som pred dvoma týždňami pristála na letisku. A ešte k tomu na moje meniny. Človek by si povedal, že sa niečo stane, keď letí v taký deň, ale som živá, zdravá. Zatiaľ.

Dnes by som vám chcela priblížiť let, ktorý trval najprv 2,5 hodiny, z Viedne do Londýna a potom 9,5 hodiny z Londýna do Calgary.

K tomu prvému asi toľko, že nad Mariánskymi Lázňami a pod naším lietadlom boli neuveriteľne krásne oblaky. Kto už letel, tak vie o čom hovorím. Je to ten najkrajší pohľad, aký môžete vidieť. A keď sa pozriete hore, vidíte len tmavomodrý priestor. Nádhera. 

Ako sme opúšťali pevninu a blížili sa k Anglicku, počasie sa začalo meniť. Dostali sme sa do hmly, na krídla nám dopadal dážď a nevidela som skoro vôbec nič. Až keď sme pomaly klesali, hmla ustúpila, ale stále pršalo. Typické Anglicko. (Aj keď pred štyrmi rokmi som tam zažila dážď len asi 2x za celý mesiac.)

Na prestup som mala 2 hodiny, ale keďže sme meškali, musela som sa ponáhľať. Letela som z iného terminálu, na ktorý som sa musela dostať metrom. Ak ste prestupovali v Heathrowe, viete ako to tam vyzerá. Stačí, keď vám poviem, že je to druhé najväčšie dopravné letisko a prvé najväčšie nákladné. Šťastím bolo, že som nemusela utekať ešte pre batožinu. To by som asi nestihla. Asi 15 minút pred odletom som si sadala na svoje miesto v lietadle, asi 3 rady za krídlom. Pred krídlom už nebolo voľné, tak som si obsadila za ním. Ale výhľad som mala aj tak krásny. Len škoda, že som nemala foťák, mohlo byť zopár pekných fotiek. Možno keď pôjdem naspäť sa podarí niečo odfotiť. 

Z Londýna sme vyštartovali o pol 6 večer. S výhľadom na O2 Arénu som sa lúčila s Anglickom. Vážne som neumierala túžbou vidieť tie úzke domčeky nalepené na sebe. Veď tam sa nedá normálne bývať. Radšej som si otvorila časopis a čítala som až dovtedy, kým nám nepriniesli jesť. Vedľa mňa sedela taká staršia teta. Keď som ju prvýkrát zbadala, pomyslela som si na svoju poviedku a na to, ako to skončilo. No našťastie ona nemala vedľa seba ešte muža, takže to bolo v poriadku. Priniesli nám plné tácky jedla. Bola tam ryža s mäsom, nejaké pečivo s maslom, zeleninový šalát, čokoládový koláč so šľahačkou a ešte k tomu nám dali aj tyčinku KitKat. Ja som sa poriadne nedostala ani k šalátu, a tá teta vedľa mňa už mala zjedený aj dezert. Čudujem sa, kam to do seba napchala. Ale všetko bolo dobré, tento krát sa polepšili. Po jedle som si vypýtala víno, aby som si mohla sama so sebou pripiť na moje meniny. Steward mi priniesol malú fľašku červeného, z roku 2008. A chutilo mi. Poviem vám, je to zvláštny pocit, keď máte nejaký sviatok a nikto známy s vami nie je a vy musíte oslavovať sama. To ako keby ste ani sviatok nemali. A ešte keď sa na vás sused čudne pozerá, ako keby ste páchali nejaký trestný čin, keď si dávate v lietadle nejaký alkohol.

Po jedle sme sa pomaly dostávali nad Island. A tam som uvidela niečo, čo som ešte nevidela nikde inde. Okrem toho, že tam boli neskutočne krásne hory so zasneženými vrcholmi, prvýkrát som videla originál ružové oblaky. Slnko na ne malo taký vplyv, že jeden pás oblakov na rozdiel od zvyšku bol cukríkovo ružový. Bola to krásna „podívaná“. 

Medzi Islandom a Grónskom bola voda, ešte síce nezamrznutá, ale za to tam plávalo množstvo ľadovcov. Malých, veľkých, a z výšky viac ako 12 km som celkom dobre videla aj belasú farbu, ktorá značila, že tam bude ľadovec aj pod vodou. Sľubujem, že nabudúce vám poskytnem aj fotky, aby ste videli tú nádheru. 

Grónsko vám ani predstavovať nemusím. Fotky si môžete pozrieť v príspevku, ktorý som napísala pred dvoma rokmi, keď som sem išla. Ale predsa pár slov. Je to v podstate krajina tvorená zväčša len z hôr. Žije tu približne 56000 ľudí a v roku 2006 spáchalo samovraždu asi 58 ľudí, čo je najväčší podiel na svete. Hovorí sa tu tromi jazykmi, v hlavnom meste Nuuk je na prvom mieste dánčina. 

Niekde nad vnútrozemím sa mi podarilo napísať poviedku s názvom All the right moves, ktorú si môžete prečítať, ak ste ju teda ešte nečítali.

Ako som už spomínala, boli sme vo výške viac ako 12 km, kde teplota predstavovala mrazivých -61^oC. A pri rýchlosti viac ako 900 km/hod sa mi na okienku spravila dosť silná námraza. No našťastie nie taká silná, aby ju Slnko takmer neroztopilo, keď sme opúšťali vzdušný priestor Grónska. V tých chvíľach som mala pustenú skupinu Owl City a práve mi hrala pesnička The tip of the iceberg. A to som ani nevedela, že takú pesničku majú. Ale teraz sa hodila.

Okolo desiatej večer, na Londýnsky čas, takmer celé lietadlo spalo. Skoro všade bola tma, len pár ľudí pozeralo film alebo si niečo čítali. Ja som zaspať v žiadnom prípade nemohla, pretože v lietadle to dosť hučí a to mi vadilo. Tak som pozorovala ľudí naokolo.

V strednej časti lietadla sedeli dvaja Indovia, ktorí boli vyzutí a tá žena bola tak nepohodlne usadená, že som sa čudovala, ako to dokázala. A to nebola najmladšia. Jednu nohu mala skrčenú a opretú o operadlo pred sebou, druhú mala nejako divne cez ňu a ešte bola aj naklonená k mužovi. Ja ani pri najväčšej snahe by som to teda nedokázala.

Pokračovali sme ďalej. Nad Hudson Bay som sa už začala nudiť, tak som sa išla prejsť na koniec lietadla k véckam. Bol tam dosť dlhý rad, tak som išla na druhú stranu. Jedna babka z nich nevedela vyjsť, lebo tie dvierka sa dosť čudne otvárajú a zatvárajú. A ak si myslíte, že tie záchody sú také pohodlné ako v amerických filmoch, tak sa mýlite. Ledva sa tam dokážete otočiť a nieto ešte robiť všelijaké veci.

Keď som sa vrátila na miesto, pustila som si jeden diel Priateľov a potom aj Frasiera. Výber hudby tam bol dosť slabý, ale nakoniec vyhrali Coldplay. So zatvorenými očami som odrátavala minúty a keď už som ani toho nebola schopná, pozerala som von oknom. Za mnou sedel taký malý chlapec, ktorý evidentne spal a neuvedomoval si, kam si dáva nohu. A ja som sa stále čudovala, že čo ma to tlačí na ruke, keď som sa chcela oprieť o stenu lietadla. 

Poslednú hodinu som hypnotizovala hodiny na obrazovke, sledovala som mapku, ktorá znázorňovala náš let a keď už sme sa konečne blížili ku Calgary, bola som strašne šťastná. Pomaly sme začali klesať a mne sa naskytol krásny pohľad. Na konci krídla „sedel“ Mesiac, za ním boli hory a keď sme sa trochu otočili, videla som za kopcami zapadať Slnko. Ako z rozprávky. 

Po pristátí o pol 8 večer miestneho času (pristáli sme o 20 minút skôr ako sme mali), som sa musela predrať cez nekončiace chodby letiska, všelijaké kontroly, cez imigračné, ponáhľať sa pre batožinu a keď som konečne vyšla na vzduch, bola absolútna tma. No mne to bolo jedno. Calgary už poznám a budem ho vídať každý deň, až kým nepôjdem zasa domov. 

Po príchode do domu, kde som mala bývať, som sa vybalila ale spať sa mi vôbec nechcelo, tak som dala domov vedieť, že som v poriadku.

Prežila som celú cestu sama, bez ujmy na zdraví, ale zato šťastná, že som tu opäť. Aj keď teraz si budem musieť nájsť prácu, ale s povolením to hádam problém nebude. Tak držte palce a tešte sa na ďalší report :-)

All the right moves

Zdravím vás. Všetko je v poriadku, som živá, zdravá. V lietadle som mala dosť veľa času, ale napísala som len túto jednu poviedku. Vznikla nad Grónskom a upozorňujem, písala som ju v čase, keď som pila víno. Veď som mala meniny, tak neoslávim v lietadle? Tak tu ju teda máte. Ale žiadna sláva. Alebo som až moc sebakritická?

(neporadíte mi, čo si mám spraviť na večeru? lebo vôbec netuším)

„Nenávidím ťa, nenávidím. Počuješ? Nenávidím.“ Kričala som naňho z plného hrdla a slzy mi popritom tiekli po lícach. Bola som presvedčená o správnosti svojich slov. Keď som za ním zatresla dvere, vybehla som hore po schodoch do izby. Nemohla som uveriť tomu, že som mu to povedala, teda vlastne nepovedala ale vykričala som mu to do očí. Nebudem mu už tolerovať tie jeho výlety, o ktorých mi nikdy nič nepovie. Jeho noví kamaráti sú dosť podivní sami osebe a odkedy sa s nimi stretáva, prestávame si rozumieť. Keď si porovnám dobu, keď sme spolu začínali a dobu, odkedy má tých svojich kamarátov, príde mi ako celkom iný človek. A ja som sa predsa nenarodila s konskou dávkou trpezlivosti, aby som mu to všetko až doteraz tolerovala. Je koniec. Definitívny. Nepremárnim predsa svoj život po boku takého... ani to pomenovať neviem. ON je už pre mňa uzavretá kapitola. Ani si nepamätám, kedy mi naposledy povedal, že ma miluje. A vlastne pamätám. Bolo to asi pred týždňom, keď sa ožratý dovalil nadránom domov a totálne na mol mi oznámil, ako je rád, že ma má. To bolo asi tak všetko. No uznajte, vydržali by ste s ním? Asi máloktorá, že? Len teraz si budem musieť rozmyslieť, čo budem robiť ďalej. Ako slobodná osoba budem mať kopec času pre seba. Mohla by som navštíviť sestru, ku ktorej sa chystám už asi pol roka.

Ráno som sa zobudila a bola som tak neskonale šťastná z toho, čo som spravila, že som tomu nemohla sama uveriť. Takto som sa necítila už dlho. A hlavné je, že som bola pevne presvedčená o tom, že k nemu už vôbec, ale vôbec nič necítim a mám od neho konečne pokoj. Nebude mi za ním určite smutno, veď v poslednom čase som ani poriadne neregistrovala, že s niekým som. Ach, sladký život single človeka.

Trvalo mi celý mesiac, kým som z bytu vypratala všetky jeho veci a zariadila si cestu za sestrou. Predsa len, nebýva hneď vedľa, tak to aj trošku trvalo. Ale teraz sedím vo vlaku a čaká ma ešte asi 6-hodinová cesta. Nemám rada lietanie, tak preto vlak. Asi si vytiahnem knihu, aby mi rýchlejšie prešiel čas.

„Prosím ťa, je tu voľné?“ odrazu sa ma niekto spýtal.

Ani som sa naňho nepozrela, iba som si pomyslela, že už tu nebudem mať také pohodlie, ako doteraz. Až potom som dvihla hlavu. Stál tam asi ten najkrajší chlap, akého som doteraz videla. Tmavé vlasy, zelené oči, výrazné lícne kosti. Sníva sa mi?

„Ehm, jasné, je tu voľné,“ vykoktala som zo seba a on si sadol oproti mne.

„Prepáč, ale v mojom kupé boli také ukričané deti, že už som tam nemohol vydržať. A ako som prechádzal vlakom, videl som, že tu nikto nekričí, tak som sa spýtal.“ Hovoril to takým úžasným hlasom, že ja som sa naňho len pozerala a priblblo som sa usmiala.

Preboha prestaň, nie si pripravená na nový vzťah, hovorilo mi moje jedno JA. To druhé ma zas prehováralo, aby som si s ním niečo začala. Vŕŕŕ, ja toto tak neznášam. Som strašne nerozhodná.

„Kam cestuješ?“ nakoniec zo mňa vyletelo.

„Kam ma nohy ponesú. Respektíve v tomto prípade vlak. Cestujem len tak po Európe,“ povedal.

Hmmm, tajomný.

„A ty kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma.

„Mňa čaká ešte asi 6-hodinová cesta, takže si to tu ešte užijem.“

Ha, budem tajomná aj ja.

Ďalšiu hodinu sme sa rozprávali o všeličom. Zistila som, že máme podobný pohľad na svet a oboch nás zaujíma príroda a fotenie. Toto nemôže byť náhoda, pomyslela som si.

Zrazu ma len chytil za ruku a ťahal ma preč. Ani som si nevšimla, že mi spadla z rúk kniha, ktorú som stále držala. Ťahal ma k vozňu, kde boli postele. Prešli sme až na koniec, aby sme sa presvedčili, že tam nikto nie je. Ani nečakal, či budem súhlasiť, len zo mňa začal strhávať šaty a popritom ma bozkával. Všade. Na ústach, krku, a keď sme už ležali na posteli, aj na prsiach. Vôbec sme sa nebáli, že by nás mohol niekto vyrušiť. V tejto „živočíšnej“ chvíli sme robili všeličo a bez toho, aby sme poznali meno toho druhého. Človek by ani nepovedal, že aj postele vo vlaku môžu byť také pohodlné.

Keď už sme boli v meste, kde býva sestra, chcel mi povedať, kde býva on a kde by sme sa mohli niekedy stretnúť. No ja som to nechcela počuť. Povedala som mu, že ak sa ešte stretneme bez toho, aby sme sa dohodli, bol to osud. Súhlasil a ja som vystúpila. Bola to tá najlepšia cesta vlakom, akú som kedy zažila. A myslím si, že to bola správna vec. Konečne nejaká v mojom živote a ja to vôbec neľutujem.

Adiós amigos!

Dnes nastal ten deň. Deň s veľkým D. A to pre dve veci:
- dnes mám meniny
- dnes odchádzam preč, sama, ďaleko, na druhú stranu sveta

Tak sa tu pekne majte, poslúchajte a hlavne si na seba dávajte pozor. Ja sa budem snažiť prežiť dlhokánsky let, ešte aj s prestupom, ale hádam sa nestratím, neletím prvýkrát. Keď vyjde čas, budem sem určite písať nejaké reporty, aby ste vedeli, ako sa mám. A okrem toho nebojte, nezabudla som ešte na poviedku, takže aj tá sem bude postupne pribúdať. Možno sa mi aj v lietadle podarí niečo stvoriť, veď za tých viac ako 9 hodín letu by sa aj patrilo :-).

A držte palce, aby som dobre pristála a aby sa mi všetko podarilo tak, ako sa podariť má :-)


P.S.: ak čítate tento článok, som už asi niekde nad Atlantikom :-)))

Tajomný spln

Dnešok je výnimočný tým, že je prvý jesenný deň, ale aj tým, že je spln. A práve o ňom by som vám chcela niečo povedať.
Na tajomnú noc luny v splne verí i dnes veľa ľudí. Vždy znova sa tvrdí, že jej striebristé lúče dvíhajú z postelí námesačníkov, rušia spánok, zvyšujú hladinu zločinnosti i dopravných nehôd, podnecujú chuť na lásku aj agresívne reakcie.
Nejeden záhradkár podľa Mesiaca sadí i zberá úrodu. Niekto si zasa v tomto zmysle podľa kalendára vyberá termín operácie.
 
Predovšetkým tri rytmy sa spájajú s fázami našej, mŕtvej obežnice: cyklické výkyvy telesnej teploty, menštruácia a príchod na svet. Sú to však nepotvrdené súvislosti.
V roku 1940 vedci zistili, že vnímavosť ľudského oka za súmraku kolíše v troch prekrývajúcich sa periódách: v dennom, ročnom a mesačnom rytme. Okolo letného slnovratu vidí ľudské oko lepšie modrú než červenú - okrem dní okolo splnu, keď je to naopak. Potvrdilo sa to i v prípadoch, keď účastníci pokusu nevedeli, v akej fáze sa Mesiac nachádza. Dodnes sa však nepodarilo zistiť, čo tým príroda sleduje.
Zdá sa, že oveľa vážnejšie dôsledky má spln na ľudí s chorým srdcom. V polovici 90. rokov skonštatoval tím špecialistov mestskej nemocnice vo švajčiarskom Lugane, že v dňoch splnu je viac infarktov. Z 567 pacientov chorých na srdce ich takmer tretina, 170, dostala infarkt práve s splne, 14 z nich zomrelo. Okolo novu bolo takýchto prípadov len 131, deväť so smrteľným koncom. Zvyšok prípadov sa rovnomerne rozložil na ostávajúcich voľačo vyše dvadsať dní, keď Mesiac rastie a ubúda. 

moje dielo

V živočíšnej ríši to majú vedci ľahšie: tu ležia dôkazy o vplyve splnu ako na dlani. Podlá luny sa napríklad plne riadia svadobné obrady komára Clunio marinus, obyvateľa ostrova Helgoland v Severnom mori. Liahne sa a rojí v lete, keď je okolo Helgolandu najnižší stav vody, a to je buď pri splne alebo pri nove. Neomylnou časomierou je mu hučanie mora s pod hladinovou frekvenciou od 50 do 200 hertzov. Podľa toho samček pozná, kedy je voda dosť dlho preč na to, aby si našiel partnerku a ona mala čas naklásť vajíčka.
Iným obyvateľom mora odkázaným na spln je striebristá štíhla, len asi 15-centimetrová rybka Leuresthes tenuis, jediná ryba na svete, čo sa trie na súši, na brehu, a to výlučne pri splne alebo nove, v čase prílivu. V nespočetných tisícoch sa vtedy tieto rybky nechajú vlnami vyniesť na kalifornské pláže. Tam sa samičky obklopené samčekmi ležiac na chrbte až po prsné plutvy zahrabú do piesku. Milostný akt trvá pol minúty, oplodnené vajíčka ostanú pod päť až osem centimetrovou vrstvou piesku. Najbližšou vlnou sa potom ryby nechajú spláchnuť späť do oceánu. (toto som videla v telke, bolo to dosť zaujímavé)

Život pod taktovkou luny však nevedú len morské živočíchy, ale hoci i naše dážďovky. Ich čas činnosti a oddychu sa riadi podľa štyroch rytmov: 24-hodinového slnečného, 24,8-hodinového lunárneho dňa, ako aj polovičného a celého lunárneho mesiaca, 14,76 a 29,5 dňa. Najaktívnejšie si vyrývajú svoje podzemné chodby asi tri hodiny tým, ako je Mesiac najhlbšie pod horizontom, pričom sa ich aktivita ešte viac vystupňuje v čase splnu a novu.
Dokonca aj včely, ktoré by človek spájal prirodzene len so slnkom, sa riadia podľa Mesiaca. Rod Apis mellifera camica pochádzajúci z juhovýchodnej Európy sa najsilnejšie rojí pri splne, ak sú ich plásty usporiadané severo-južným smerom a otvor úfe smeruje na sever.

Ihličnanom pomáha Mesiac v splne a nove k väčšiemu množstvu vlahy
Silu Mesiaca pociťujú aj rastliny, pretože i na súši existuje príliv a odliv: ako sa naša prirodzená družica posúva po oblohe, deformuje sa pevnina až o pol metra. Človek to síce nebadá, kmene stromov však reagujú, menia v tejto súvislosti svoj priemer. Švajčiarski lesnícki bádatelia zistili, že kmene mladých smrekov sa rozširujú a zužujú v súlade s pohybom Mesiaca zakaždým o stotiny milimetra. Pritom tento jav vykazuje dva razy do mesiaca svoj vrchol, ako i najnižší stav - pri splne a nove. Objavitelia tohto javu sa domnievajú, že to súvisí s prísunom vody do kmeňov. Tak ako pri morskom prílive sa jej viac dostáva i stromom.

Podľa výpočtov francúzskeho astronóma Jacquesa Laskara práve Mesiac stabilizuje zemskú klímu, tlmí výkyvy šikmo stojacej zemskej osi. Bez Mesiaca by sa Zem tackala, jej os by sa zmietala od nula asi do 85 stupňov. Napríklad v čase severského leta by stálo Slnko mesiace takmer v zenite nad severným pólom, veľká časť južnej pologule by ostala v tme, polárne dni a polárne noci by trvali celé mesiace. Teplotné rozdiely v atmosfére by vyvolávali nepredstaviteľné búrky a na zem by sa spúšťali potopy dažďa.

zdroj: http://cezmin.czweb.org/Horoskop.htm

Tak čo, aj na vás vplýva spln? Napíšte do komentárov.

Jeremy John Irons

Veľmi dlho som rozmýšľala, akého herca vám tu predstavím, pretože vás nechcem stále trápiť poviedkami. Dnes je 19.9., a v tento deň, ale v roku 1948 sa narodil jeden anglický herec, Jeremy Irons. Nepochybujem, že ho všetci poznáte, pretože je to jeden z veľmi dobrých hercov. Svoju hereckú kariéru začal v roku 1969, keď účinkoval v divadelných predstaveniach v Londýne. Jeho prvá väčšia rola bola vo filme Francúzova milenka (1981). Vidieť sme ho mohli aj v ďalších filmoch, napríklad Swannova láska, Misia, Kafka, Posadnutosť, Dom duchov, Muž so železnou maskou, Kupec Benátsky, Kráľovstvo nebeské, Eragon, a v mnohých iných.

Jeremy má staršieho brata, Christophera a staršiu sestru, Felicity Anne.
V roku 1978 sa oženil s Írskou herečkou Sinéad Cusack, s ktorou má dvoch synov. Samuel James Brefni Irons (1978) - fotograf a Maximilian Paul Diarmuid Irons (1985) - herec.
V Írsku vlastní Kilcoe Castle, v ktorom býva.

V roku 1991 na odovzdávaní cien Tony Awards, ako jeden z mála celebrít, mal na sebe pripnutú červenú stuhu na podporu boja proti AIDS a bol prvý herec, ktorý ju nosil aj na obrazovke.

Miluje kone (môj človek :-)), lyžovanie, prácu v záhrade a prírodu. Neznáša varenie. Predtým, ako sa stal hercom, pracoval ako asistent manažéra, upratovač a pouličný muzikant.

Jeho výroky:
What a camera likes are eyes which have life and tell a story.

I've never been passionate about acting, and I find more and more that I work to live the life I want to live. An actor like Al Pacino lives to act. I'm not sure though, there's something about the detachment I have, the feeling of the lack of importance about what I do, that is healthy.


Síce som ho nikdy nestretla, ale považujem ho za veľmi príjemného a elegantného pána, ktorý čím je starší, tým je krajší. Aspoň podľa mňa. Veď posúďte sami :-)

Najčastejšie som ho videla v telke s cigaretou, a tak si ho asi budem aj pamätať.

     

Niekedy nejde všetko podľa plánu

Musím vás upozorniť, že v tomto období neviem napísať ďalšiu kapitolu k Nikdy nevieš dňa ani hodiny. Zato ma napádajú rôzne poviedky, hlavne pri hudbe. Táto vznikla túto noc. Podľa mňa je napísaná trochu chaoticky a možno sa vám bude zdať, že je neprehľadná, alebo podobne. Ale inak som ju napísať nevedela. A napadla ma pri počúvaní tejto pesničky: (inak jeden z najkrajších filmov, aké som videla)

P.S.: iný názov ma nenapadol
P.S.2: zakážte mi počúvať takéto pesničky, potom ma napadajú len takéto smutné veci

Veríte v anjelov? Ak nie, mali by ste začať. Kedysi som neverila ani ja, alebo vlastne nechcela som veriť. Považovala som ich len za akýsi výmysel. No jedna situácia zmenila môj celkový pohľad na anjelov.

So svojím manželom, teraz už bývalým, som sa zoznámila na jednej oslave. Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad, ale postupne sme si našli k sebe cestu. Po troch rokoch sme sa vzali. Boli sme ten najšťastnejší pár. Naša dcéra mi ho neustále pripomína. Veľmi sa naňho podobá. Keď mala 11 rokov, nastal v našom živote zlom. Zrazu jej bývalo z ničoho nič zle. Lekár nám povedal, že jedna oblička nepracuje tak ako má. Prešli sme si peklom. Absolvovali sme nesmierne množstvo vyšetrení. Dostali sme sa na čakaciu listinu. No darca sa nevedel nájsť. Raz večer mi manžel povedal, že pôjde na testy on a keď sa ukáže, že je vhodný darca, podstúpi operáciu. Najprv som nesúhlasila. Myslela som len na to, že sa môžu vyskytnúť nejaké komplikácie a všetko dopadne zle. No on ma ubezpečil, že sa nemám strachovať a radšej mám myslieť na to, že sa všetko vydarí. 

Testy ukázali, že môže našej dcére poskytnúť obličku. Lekári nám naplánovali termín a my sme netrpezlivo čakali na ten deň. Až to nakoniec prišlo. Celú noc predtým som preplakala. V deň operácie prišli do nemocnice moji aj jeho rodičia. Bola som strašne nervózna. Všetci ma ale upokojovali, že všetko dopadne dobre a obaja budú v poriadku. No ja som cítila, že sa niečo stane. Ale nevedela som čo. Veľmi som sa bála. Veď kto by sa nebál. Keď vám operujú manžela aj dcéru, nebudete skákať od radosti, že? To čakanie na koniec operácií mi pripadalo ako večnosť. Už som nevedela, čo mám robiť. Len som sedela v čakárni spolu s ostatnými a čakali sme.

Keď prišiel za nami doktor, čo operoval manžela, hneď som za ním prišla a zisťovala, ako sa má. Doktor ma ubezpečil, že operácia prebehla v poriadku a že neboli žiadne komplikácie. To isté povedal aj doktor po operácii dcéry. Cítila som neskutočnú úľavu. Ako keď vám niekto sňaje obrovský balvan, ktorý so sebou vláčite. Bol to oslobodzujúci pocit. 

Po pár týždňoch odpočinku sa všetko vrátilo do starých koľají. Prešiel rok, potom aj druhý a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pokaziť. Na druhé výročie operácií sme sa rozhodli usporiadať takú malú oslavu, len v kruhu rodiny. Manžel s dcérou dostali dokonca blahoželania od lekárov, ktorí ich operovali. Vraj za to, že sa dobre držia a všetko je v absolútnom poriadku. Na druhý deň po oslave som musela z práce odísť na služobnú cestu. Neznášala som to. To ustavičné cestovanie ma vyčerpávalo. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako dlho tam budem. Blížili sa Vianoce, tak som doma nakázala, čo treba všetko spraviť, kým sa vrátim. 

Raz v noci som sa zobudila na nepríjemný pocit. Nevedela som prečo. To som sa dozvedela až neskôr. Hneď som nahmatala telefón a volala som domov. Bolo mi jedno, či ich zobudím, chcela som len vedieť, či sú v poriadku. Po chvíli mi to dvihol manžel. Odľahlo mi, keď mi povedal, že sa nič nestalo. Už som sa chcela rozlúčiť, keď som zrazu počula v telefóne veľký hluk, rinčanie skla a potom ticho. Kričala som na manžela, no nikto sa mi neozýval. Bolo to ako v zlom sne. Netušila som, čo sa stalo. Nemala som to ako zistiť. Bola som zúfalá. Rýchlo som sa obliekla, všetky veci som nechala v hoteli a zavolala som si taxík. Od domu som bola len necelé dve hodiny. Nakoniec som ale ušetrila nejaký ten čas, pretože som taxikárovi stále vravela, aby išiel rýchlejšie. Keď sme vchádzali na našu ulicu, všade som videla policajné a hasičské autá. Bola tam aj sanitka. Okolo postávali ľudia. Vybehla som z taxíka a ponáhľala sa k svojmu domu. Jeden policajt ma však zastavil. Nechcel ma pustiť ďalej. S plačom som sa ho snažila presvedčiť, aby ma pustil, pretože tam bývam. Chcela som vedieť, čo sa stalo. No nikto mi to nepovedal. Keď som sa otočila, videla som, ako niekoho nakladajú do sanitky. Evidentne sa nehýbal. Vytrhla som sa policajtovi a utekala som k sanitke. Keď som uvidela, kto to je, skoro som odpadla. Nemohla som polapiť dych. Bolo to ako v zlom filme. Ležal tam totižto môj manžel. Bez známok života. S veľkou námahou som sa spýtala lekára, vlastne som naňho kričala, čo sa stalo. Povedal mi len to, že do domu narazil kamión. Rovno do miestnosti, kde bol môj manžel. Vraj nemal šancu prežiť. V tom okamihu sa mi zrútil svet. No musela som myslieť na Lorene. Tá, ako som neskôr zistila, bola v poriadku. Bola len v šoku. Obe sme plakali. Veľmi dlho. A keď prišli manželovi rodičia, bolo to strašné. Nevedela som, čo im mám povedať. Cítila som sa vinná za to, čo sa stalo. Keby som nevolala domov, nemuselo sa to stať. Kamión by síce tak či tak do domu narazil, ale nikomu sa nemuselo nič stať. Teda nič vážne. Vodič obišiel len so zlomenou nohou  a pár modrinami. Podľa vyšetrovania bol v mikrospánku, keď sa to stalo. 

Na pohrebe som už nebola schopná sĺz. Poriadne som ani nevnímala, čo kto hovorí. Bola som ako bez života. Len bledá schránka, ktorá v sebe ukrývala strašnú bolesť, ktorá sa nedala ničím vyliečiť.

Dom som dala opraviť. No bolo v ňom strašné ticho. Všade som videla manžela. Večer, keď som ležala v posteli, som sa niekedy pozabudla a zaželala som mu dobrú noc. Až potom som si uvedomila, že tu už nie je. Ostali len spomienky, ktoré mi ho ale nenahradia.

No ostalo tu po ňom niečo, čo stále žije. To niečo je oblička, ktorú daroval Lorene. Zachránil jej vtedy život, no ten jeho nemal kto zachrániť. 

Nikto nevie, aký osud nás čaká. Ale už viem, že anjeli existujú. Keby to tak nebolo, mohlo sa stať ešte niečo horšie. Takto môj manžel žije, až dokým bude žiť naša dcéra. 

Ak si myslíte, že ste niekedy mali šťastie, hrozilo vám napríklad nejaké nebezpečenstvo a vám sa skoro nič nestalo, vedzte, že to nebolo šťastie. To bol váš anjel, ktorý na vás neustále dáva pozor. Možno je to váš priateľ, ktorý vám radí, alebo niekto, kto na vás dáva pozor zhora. Verím, že každý má svojho anjela strážneho, ale niekedy ani on nás nedokáže ochrániť.

Now we are free

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť. 

 Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes?  Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...

Okamih

Minulú noc som nemohla spať, tak som si zobrala do postele noťas a písala som. Ani neviem ako, ale za hodinu som to mala celé napísané. Skončila som o druhej ráno. Vtedy sa mi ale najlepšie píše, teda v noci, pretože všade je ticho, kľud, nikto ma nevyrušuje. Skrátka, mám pokoj a môžem sa sústrediť na to, čo píšem. Tak vám teraz ponúkam jednu jednorázovku. Som zvedavá na vaše názory, či sa páči alebo nie. Tak si poprosím komentáre :-)

P.S.: čo hovoríte na nový design?



Ulice v meste boli prázdne. Všade bolo ticho. Počul som len vietor a zavýjanie pouličných psov. Niežeby som sa bál, ale nočný park mi nepripadal ako dobré miesto na prechádzku. Cez deň možno, ale o jednej ráno asi ťažko. Možno by som tam stretol pár podivných indivíduí, ktoré začínajú „žiť“ až po zotmení. Sú to takí noční zúfalci. Cez deň ich moc nevidno. Sú ukrytí vo svojich špinavých skrýšach, čakajúc, kým opäť nadíde noc.
Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez mesto, kde mi budú pod nohy svietiť pouličné lampy. Svetlo je síce slabé, pretože lampy nemá kto čistiť. Okolo svetla poletujú nočné motýle. Sem tam sa nejaký lietajúci hmyz dostane aj dovnútra, ale dlho neprežije. Preto sú lampy plné malých hmyzích mŕtvoliek. Odporné.
Pokračujem ďalej. Mrazivý vietor mi fúka do tváre. Zrazu začujem za sebou niečie kroky. Obzriem sa. Nikoho ale nevidím. Už aby som bol doma, pri tebe. Chýbaš mi. Hoci som ťa nevidel len dva dni, je až zarážajúce, ako pomaly ten čas plynul. Ale už mi veľa nechýba. Pár ulíc a budeme opäť spolu.
Zvuk krokov sa približuje. Zrýchlim. Za najbližším rohom začnem utekať. Ale nie som až taký rýchly, aby som ušiel pred tým, čo ma sleduje. Neviem, kto by to mohol byť. Nevyzerám bohato, aby ma chcel niekto okradnúť. Začínam mať strach. Možno to bude niekto z parku. Asi potrebuje peniaze, a tak sa odhodlá na zúfalý čin. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Počujem, ako ma dobieha. Možno budem mať šťastie a premôžem ho. No keď sa v poslednom okamihu obzriem, zistím, že nádej pomaly zhasína. Za mnou uteká veľký chlap, až sa zdá byť čudné, že pri jeho veľkosti je taký rýchly. Cítim, ako ma chytá za kabát a obaja padáme na zem. Snažím sa ujsť, no márne. Zlodej, alebo kto je to, ma udiera do tváre, hlavy, brucha, cítim kopance. Keď vidí, že sa už nedokážem brániť, prestane a rýchlo mi začne prehľadávať vrecká. Vôbec už nevnímam, čo sa deje okolo mňa. Myslím na ten mŕtvy hmyz v lampách. Skončím tak aj ja? Sám, nepovšimnutý, mŕtvy? Možno ma tu ráno nájdu. Zamrznutého, okradnutého, ležiaceho na studenej zemi. Čím som si to zaslúžil? Nikomu som neubližoval, žil som normálnym životom mladého človeka, ktorý má ešte všetko pred sebou. Nechcel som takto skončiť. Cítim, že pomaly strácam vedomie. Posledná myšlienka je na teba, Isabelle. Moja krásna a milovaná Isabelle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Doktor nám povedal, že keď ti budeme niečo hovoriť, možno nás budeš počuť a poznať nás a čoskoro sa prebudíš. S otcom sem za tebou chodíme stále a ty stále nič. Isabelle sem už tak často nechodí. Nedokáže sa na teba pozerať. Hoci teraz vyzeráš omnoho lepšie ako keď ťa priviezli. To sme nemohli uveriť, že si to ty. Celý dobitý a samá modrina. Pustíme ti hudbu? Máme so sebou Bacha. Tvoje obľúbené skladby.“
Počul som, ako na mňa niekto hovorí, ale nevedel som ten hlas identifikovať. Potom som počul, ako začala hrať hudba. Bolo to také skľučujúce, počuť a vnímať, ale nedokázať odpovedať, ani sa pohnúť. Je to ako byť uzavretý v nejakej schránke a nemať možnosť vyjadriť sa, dať o sebe vedieť.
Zrazu som počul druhý hlas. Tentoraz mužský, ako povedal, že je už čas ísť a že ma prídu opäť pozrieť zajtra.
Do šľaka, ako som im chcel povedať, že ich počujem, hoci som nevedel, kto je to. Snažil som sa aspoň otvoriť viečka, no bolo to ako pohnúť skalou jedným prstom. Namáhavé a vyčerpávajúce. No dal som do toho všetko. Po chvíli sa mi to nakoniec podarilo. Oslepilo ma svetlo. Ako dlho som tu takto ležal? Dni? Týždne? Mesiace? Nemal som ani tušenia. Snažil som sa porozhliadnuť po miestnosti. No všetko sa mi zhluklo do veľkej svetlej škvrny. Rozoznal som len tmavé siluety. Všetko sa potom zbehlo tak rýchlo. Počul som výkrik, kričanie na sestričky a doktorov. Pomaly som si už začínal zvykať na to svetlo. Postupne sa mi všetko vyostrilo a v izbe som videl veľa ľudí. Veľa neznámych ľudí. Nikoho som nepoznal. Aspoň som si nikoho z nich nepamätal, že by som ich niekedy videl.
„Henry, zlatko, konečne si sa prebral. Už sme si mysleli, že sa toho nedožijeme. Ani nevieš, akú radosť si nám spravil.“ Žena sa ku mne s nadšením naklonila a silno ma objala.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene. „Čo sa stalo?“
„Henry, to som ja, tvoja mama a toto je tvoj otec,“ ukázala na muža vedľa nej. „Nepamätáš si nás?“
„Prepáčte, ale nikdy som vás nevidel. Nikoho z vás,“ povedal som a keď som sa pozrel na svoju „matku“, uvidel som v jej očiach slzy.
„Nebojte sa pani Boydová, môže sa jednať o krátkodobú stratu pamäti. To sa pri takých poraneniach hlavy stáva. Za nejaký čas sa mu pamäť určite vráti,“ povedal doktor.
Nejaký čas ešte pri mne všetci ostali, potom sa začali pomaly vytrácať. Ostali len moji „rodičia“.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nemohol som zaspať. Ležal som vedľa ženy, ktorá mala byť mojou ženou. Videl som svadobné fotografie, obrúčky. Skrátka všetko, čo patrí k životu manželov. Ale vôbec som sa na nič nepamätal. Bol to hrozný pocit. Pocit bezmocnosti a beznádeje. Už som bol zúfalý. Netušil som, ako dlho to ešte potrvá, kým si spomeniem. Už som ani nedúfal. Vstal som z postele a išiel som do kúpeľne. Nad umývadlom máme veľké zrkadlo. Pozrel som sa doň.
„Vieš kto si? Aká je tvoja minulosť? Čo všetko si v živote zažil?“ spýtal som sa odrazu v zrkadle a čakal som, že mi odpovie. Aké smiešne. Zdravý človek si neváži čo má, dokým to nestratí. Jediný okamih vám zmení celý život. A najhoršie na tom je, ak ten okamih vôbec neočakávate. Ja som síce zdravý, ale som muž bez minulosti. Ako keby som stratil svoju tvár. Nevedel som, kedy sa to všetko skončí, no nechcel som to ukončiť tak, aby to iným spôsobilo ďalšiu bolesť. Stačí, že tú bolesť prežívam ja. Veď niekedy sa to skončiť musí a snáď sa toho v zdraví dožijem.

Oslavujeme!!!

Tento deň je významný. Teda prvýkrát ho oslavujem. A viete prečo? Pretože poviedka, ktorú píšem, má už rok! Ako ten čas letí. A to mám napísaných 21 kapitol, na ďalšiu sa chystám. Tak mi držte palce, píšte komentáre, aby som vedela, či to niekoho ešte baví a či to ešte vôbec aj niekto číta. Ak áno, budem len rada. A teraz hor sa oslavovať. Je dôvod aspoň na prípitok, nie?   :-)))

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Svetlo sveta uzrela ďalšia kapitola. Nebudem sa tu vykecávať, vy viete čo máte robiť. Že nie? Písať komentáre predsa. Vždy potešia a človeka posunú ďalej. Tak šup šup, do toho. :-)))
(nič iné čo by sa hodilo som nenašla, tak aspoň túto pesničku)

P.S.: ak vám bude jedna scéna pripadať ako z jedného filmu, viem o tom, mala som na pláne to tak dať už hrozne dlho

21. kapitola

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Eireen sledovala Sebastianovu ruku a myseľ jej pracovala na plné obrátky. A keď vytiahol z vrecka malú čiernu škatuľku, pomyslela si, že sa buď načisto zbláznil on alebo má ona halucinácie.

Určite sa mi to sníva, toto nemôže byť pravda, aj keď je to krásne, ale nie tak skoro, behalo jej po rozume a nemo a hlavne nenápadne upierala zrak na krabičku.

„Eireen, chcel by som ti niečo dať, kým nie je neskoro,“ prerušil ju zo zamyslenia Sebastianov hlas.

„Sebastian, toto ja nemôžem prijať,...“ skočila mu hneď do reči.

„Ešte nič nehovor, pokiaľ nevieš, čo je vnútri,“ odporoval jej Sebastian a donútil ju tak pozrieť sa mu do očí.

„Ale...“

„Žiadne ale. Otvor ju,“ nabádal ju, a tak ho poslúchla.

Zobrala si teda do rúk krabičku, zhlboka sa nadýchla a pomaly ju otvorila. Na jej prekvapenie tam nebolo to, čo si myslela, že tam bude.

Na modrom zamatovom vankúšiku ležal biely, napoly zložený malý papier. Nechápala. Pozrela sa na Sebastiana.

„Čo to...“

„Raz si mi spomínala, že ešte si nepoctila tieto naše krásne hory svojou návštevou. Preto mi dovoľ, aby som ti mohol odovzdať tento lístok. Je to vlastne celodenná vstupenka do celého národného parku, ale dá sa aj predĺžiť na viac dní. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ hovoril Sebastian, no zarazil sa, keď uvidel v Eireeniných očiach zalesknúť sa slzy.

„Čo sa deje, zlatko? Nechceš tam ísť? Nepáči sa ti to? Môžem...“ nestihol už ale dopovedať, pretože Eireen sa k nemu otočila a pobozkala ho. Nebol to ale obyčajný bozk. Bol to bozk, ktorý vyjadroval všetky jej pocity. Vďačnosť, úľavu, vášeň ale aj pocit bezpečnosti, ktorý prežívala v jeho prítomnosti. Bol to bozk, ktorý si nedávate len tak s hocikým.

Po krátkej chvíli, ktorá však im pripadala ako večnosť, sa od seba odtrhli.

„Nie, hlupáčik, samozrejme, že sa mi to páči, ako si si mohol myslieť niečo iné? A jasné, že tam chcem ísť. A chcem tam ísť len s tebou. Len mi povedz kedy, aby som si mohla vybaviť u Martina voľno. A ako si myslel to, že kým nie je neskoro?“ spýtala sa Eireen už s úsmevom a so zvedavosťou v hlase.

„No, vieš, chcel som to stihnúť ešte predtým, ako z nás budú vráskaví a šomrajúci starci, ktorých nebude mať nikto rád a budeme musieť vydržať spolu len my dvaja.“ Ledva stihol dopovedať, keď ho Eireen štuchla pomedzi rebrá a obaja vybuchli smiechom.

Po hodnej chvíli, držiac sa za bruchá, ktoré ich od toľkého smiechu boleli, si obaja ľahli na kopu slamy, ktorú predtým ignorovali. Líca mali zmáčané od sĺz, ktoré si nestíhali utierať.

„Ja nebudem nikdy stará a vráskavá,“ vyhlásila Eireen.

„Samozrejme, že nie. Ty budeš pre mňa stále rovnako krásna ako teraz. Sľubujem.“

„Vďaka. Ešteže tak. A teraz vážne. Prečo kým nie je neskoro?“ spýtala sa ho Eireen znova.

„Lebo september je krásny mesiac a stromy a lesy sú vtedy najkrajšie. Celé hory tak získajú úžasný nádych, až tú jeseň cítiš a vstrebávaš tú nádheru každou bunkou svojho tela. Ten úžasný pocit som ti nechcel odoprieť. A môžeme tam ísť 21. septembra. Vtedy by mala byť jesenná rovnodennosť. Ale tá môže trvať aj tri dni, tak by sme tam mohli ostať. Čo na to povieš?“ spýtal sa Sebastian a dúfal, že Eireen bude súhlasiť.

„To je dobrý nápad. Konečne budeme nejaký čas spolu a nikto nás nebude otravovať. Už sa na to teším. Ale musíme si zohnať aj poriadnu výbavu. Poznám človeka, teda Rebeca ho pozná lepšie, ktorý nám môže poradiť, čo všetko budeme potrebovať.“

Po tomto všetkom ešte chvíľu vedľa seba ležali na slame, až kým sa Eireen nezačalo zívať.

„Odveziem ťa domov? Predsa len, už je dosť neskoro,“ navrhol Sebastian niečo pred polnocou.

„Ďakujem, ale netreba. Som tu autom. A nie je to až tak ďaleko. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala ho Eireen.

„Ale zívaš. Nechcem, aby si zaspala za volantom,“ nedal sa Sebastian.

„To zvládnem, neboj sa,“ presviedčala ho Eireen, keď už boli pri jej aute. Teda pri aute jej rodičov. „Keď prídem domov, zavolám ti.“

Eireen nastúpila do auta a chystala sa na odchod. Sebastian sa k nej ešte sklonil a pobozkal ju.

„Ľúbim ťa,“ povedal.

„Ľúbim ťa,“ odpovedala mu Eireen a pomaly sa mu strácala v diaľke.

Po pol hodine začínal byť Sebastian poriadne nervózny, pretože už Eireen mala byť doma, aj keby išla pomaly. Už jej trikrát volal, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. No neozývala sa.

Chystal sa už aj vyraziť za ňou, bol už aj na dvore, keď vtom mu zazvonil mobil. Rýchlo ho zdvihol.

„Eireen, si v poriadku? Nič ti nie je? Kde si?“ vybafol na ňu hneď zhurta.

„Som v poriadku. Len som sa zasekla pred jednou haváriou a nedá sa to obísť. Už to tu odstraňujú, tak za chvíľu by sme sa mohli pohnúť.“

„A prečo si mi nedvíhala telefón?“ spýtal sa jej Sebastian.

„Nemala som ho pri sebe. Bola som mimo auta, aby som zistila, čo sa deje. Našťastie nebol nikto vážne zranený, asi niekomu len prebehla srna cez cestu a niekto doňho narazil. Už musím končiť, nejak sa to pohýna. Ľúbim ťa,“ povedala mu a zaklapla telefón.

Sebastian jej už nestihol povedať, že aj on ju ľúbi. Napriek tomu sa spokojný vydal k domu a zamieril do svojej izby. Hádam bude všetko v poriadku a nič sa Eireen nestane. S myšlienkami na ňu pomaly unavený z celého dňa zaspal.

Monroe Jackson Rathbone V.

Jackson Rathbone (nar. 21. december 1984) je americký herec a muzikant. Ako dieťa mal Jackson to šťastie žiť na rôznych miestach na svete kvôli otcovej práci. Narodil sa v Singapure a potom žil v Maydane a Jakarte (Indonézia), Londýne, Connecticute, Kalifornii, Nórsku a nakoniec sa usadili v Midlande v Texase.
Jackson okamžite začal účinkovať v miestnom verejnom divadle a bol prijatý do programu mladých hercov (The Pickwick Players). Bol aktívny v mnohých aktivitách zahŕňajúc basketbal, futbal, baseball a americký futbal. Dokonca si založil kapelu a prenosný DJ biznis. Zvládanie toľkých aktivít bola fuška tak sa Jackson rozhodol zostať pri tých, ktoré ho robili najšťastnejším: herectvo a hudba. 
Navštevoval strednú školu Interlochen, súkromnú školu pre umelcov v Michigane. Po maturitách, plánoval ísť na Royal Scottish Academy, ale nakoniec sa rozhodol, že pôjde do Los Angeles skúsiť šťastie na veľkom plátne.
Býval u svojho bývalého stredoškolského spolužiaka a najlepšieho priateľa, Alexa Boyda. Ihneď sa mu zadarilo a podpísal zmluvu s Disney´s 411. Získal hlavnú úlohu v rodinnej show televízie ABC "Beautiful People", ktorá mala premiéru na jeseň 2005.
Jackson okrem iných úloh dostal aj menšiu úlohu vo fenoméne "The O.C.", kde si zahral kamaráta Kaitlin Cooper. Potom prišla úloha vo filme "Twilight", kde si zahral jedného z členov upírskej rodiny, Jaspera Whitlocka Halea.
Najnovšie ho môžeme vidieť vo filme The Last Airbender.

(vysoký je skoro tak ako ja, 177 cm,

má tri sestry - 2 staršie - Ryann a Kelly a 1 mladšiu - Brittney,

nemá Facebook, MySpace ani Twitter,

je potomok Thomasa Jonathana "Stonewalla" Jacksona, Confederate General from West Virginia.)

A čo naňho hovorím ja? Je to moja naj postava v Twilighte, na druhom mieste je Carlisle. Niekde som čítala, že je to také chúďatko s bolesťami (podľa výrazu tváre v úlohe Jaspera by sa to tak aj dalo povedať :-)).
Je proste úžasný, Jaspera zahral dokonalo. Aj keď niekedy vyzerá ako "teplý brat", ale to len keď je oholený, inak je pekný :-)

                 Jasperov vojenský doklad




 P.S.: milujem chlapov s jamkami na lícach :-)

Wonderful place

Rada chodím po svete. A keď nie sú prostriedky, tak si vyhľadávam krásne miesta, kam by som chcela raz ísť, na nete. Včera som videla jeden dokument, ktorý mal za cieľ poukázať na to, ako my ľudia ničíme vlastnú planétu. Dozvedela som sa, že ak bude pokračovať lov veľrýb takým tempom ako teraz, za 50 rokov budú veľryby na pokraji vyhynutia.
Prístav v Benátkach má zasa za následok, že sa potápajú. Ale to ste asi už vedeli. Za pár rokov nebudú pod vodou len 50 dní v roku, ale dlhšie.

Ale nechcem tu teraz hovoriť o katastrofách, ktoré nastanú a za ktoré si môžeme sami, ale o jednom krásnom mieste, ktoré je tiež v ohrození. Chcem hovoriť o Le Mont-Saint-Michel - Hora sv. Michaela. Je to žulový, 80 metrov vysoký, prílivový ostrov (resp. polostrov – s pevninou je od r. 1879 spojený násypom) v severozápadnom Francúzsku v rovnomennom zálive na pobreží Normandie. Rozdiel výšky morskej hladiny pri prílive a odlive je asi 15 m (najviac v Európe), takže buď je „hora“ obklopená tekutými pieskami alebo „pláva v mori“. Odlivom sa obnažuje morské dno do vzdialenosti 10–15 km od pobrežia.
Nachádzajú sa tu početné historické pamiatky (kláštorný kostol z 11.–16. stor., gotické kláštorné budovy, opevnenia z 13.–15. stor.). Ostrov, záliv a kláštor sú od roku 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.





P.S.: určite sa sem chcem niekedy pozrieť
P.S.2: viac sa môžete dočítať v tomto článku (sú tu aj detailnejšie fotky a zaujímavosti)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko!
Podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu po nejakom čase, tak si ju môžete vychutnať spolu s hudbou. Už je to 20., tak trošku jubilejná a onedlho bude rok, čo som sa do toho pustila. :-)
Tak nech sa páči, tu je:

20. kapitola

Na 12. septembra, deň Sebastianových narodenín, si Eirren naplánovala, že ho večer prekvapí. Ale aby bolo prekvapenie dokonalé, ráno musela zájsť k nemu domov a doladiť detaily. Najprv sa stretla s jeho otcom a s bratom, ani s jedným nebol problém, ich spoluúčasť mala vybavenú hneď. Mala šťastie, že Sebastian bol v meste, lebo keby ju uvidel, nevedela by, ako by zamaskovala to, čo práve robí a prečo je práve u nich.

Potom ale pred ňou stála tá najťažšia úloha, ktorú potrebovala zariadiť, a to obmäkčiť Sebastianovho starého otca a dosiahnuť ich zmierenie. Nedávala si veľkú nádej, ale za pokus nič nedá, tak sa teda vybrala k domčeku, v ktorom býval Harry.

Nevedela, na čo sa má pripraviť, a tak len pomaly vystupovala po schodoch k dverám. Zaklopala a čakala, kým niekto neotvorí. A naozaj, po chvíli sa dvere otvorili a stála v nich staršia žena.

Eireen predpokladala, že to musí byť ošetrovateľka, ktorá sa chodí o Harryho starať. Veď bývať sám a ešte byť aj na vozíku, to nie je ľahké.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Daltonom. Potrebujem s ním hovoriť. Som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen.

„Poďte dnu. Hneď pána Harryho zavolám. Zatiaľ si môžete sadnúť do obývačky,“ povedala ošetrovateľka a odišla.

Eireen sa poriadne nestihla ani poobzerať okolo seba, keď vtom uvidela vo dverách Harryho.

Všimla si, že má rovnaké modré oči ako Sebastian. Aj štruktúrou tváre sa na seba dosť podobali. V mladosti musel vyzerať takmer rovnako ako Sebastian. Tá podoba sa nedala prehliadnuť.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ vytrhol Eireen zo zamyslenia Harry.

„Maggie mi povedala, že ste Eireen a to znamená, že ste priateľka môjho vnuka, je tak?“

„Áno, máte pravdu. A práve o Sebastianovi sa chcem s vami porozprávať.“

„Ale ja nemám o čom. Od tej nehody ho nechcem ani vidieť. Povedal vám, že kvôli nemu som ostal na vozíku a prišiel som o svoju jedinú dcéru?“ vyčítavo sa spýtal Harry.

„Povedal. Viem o všetkom, čo sa vtedy stalo. A nemyslím si, že je to jeho vina. Bola to len nešťastná náhoda a vy to viete. A neverím vám, že ho nechcete ani vidieť. Videla som vás tu vtedy na oslave, ako ste boli vonku pri schodoch. Tak mi netvrďte, že vám na ňom nezáleží. Po toľkých rokoch by ste si mohli uvedomiť, že všetko sa dá riešiť, ale smrť je definitívna, je koniec. Nikoho nevrátite späť. Hlavne nie tým, že zanevriete na ľudí okolo seba. A tam, kde je koniec, je aj nový začiatok. U vás by mal ten nový začiatok znamenať odpustenie Sebastianovi za to, za čo nie je zodpovedný. Dnes máte jedinečnú príležitosť. Viete, aký je dnes dátum, tak by som bola neskutočne rada, keby ste večer prišli do domu.  Určite by vaša prítomnosť nepotešila len mňa, ale aj ostatných,“ nedala Harrymu šancu zasiahnuť jej do monológu a už to hovorila mierne zvýšeným hlasom a postojačky, čím prilákala do obývačky aj Maggie.

„Je všetko v poriadku pán Harry?“ spýtala sa.

„Ehm, áno, je. Slečna je už na odchode, však?“ povedal Harry a pozrel pri tom na Eireen.

Tá sa otočila a pomaly vyšla z domčeka. Z Harryho očí sa nedalo nič vyčítať, tak uvidí, ako to nakoniec dopadne. Ako sa blížila k domu Torresovcov, nervozita a hnev z nej postupne opadli.

Nikdy by som si nemyslela, že som schopná takto hovoriť. Kde sa to vo mne vzalo? Ale dobre vedieť, povedala si Eireen sama pre seba a pokračovala ďalej.

____________________________________________

„Už ho vidím. Všetci na svoje miesta, rýchlo,“ zakričal Jason a vyšiel pred dom.

„Ahoj, otec ťa čaká v pracovni,“ povedal prichádzajúcemu Sebastianovi a ten si len vzdychol.

„Čo zasa potrebuje? Som unavený z dneška, tak dúfam, že to nebude nadlho,“ povedal Sebastian s trochu znudeným tónom  v hlase.

„Neviem, asi je niečo s objednávkou krmiva pre kone,“  zaklamal Jason a nechal Sebastiana otvoriť dvere na pracovni.

Ten nestihol ani nič zaregistrovať, len zrazu: „všetko najlepšie!“ skríkli naraz všetci prítomní a už sa k nemu načahovali ruky s darčekmi. Boli tam skoro všetci. Sebastianov otec, Jason spolu s Elizabeth, všetci, čo pracujú na farme, priatelia. Nesmeli chýbať ani Rebeca s Martinom a dokonca k nemu pribehol aj nezbedný pes Max a začal ho olizovať. Jediná osoba, ktorú nevidel, bola Eireen. Keď ju nikde nevidel, zostal sklamaný, keď mu vtom niekto položil zozadu ruky na oči. Hneď vedel, že je to ona. Rýchlo sa otočila tvárou k nemu a pobozkala ho.

„Všetko najlepšie k narodeninám. Ľúbim ťa,“ povedala Eireen a znova ho pobozkala.

Romantická chvíľka však netrvala dlho, pristúpil k nim William, Sebastianov otec.

„Môžeš byť rád, že ju máš. Bez nej by tu dnes títo ľudia neboli.“ Potľapkal syna po pleci a Eireen venoval úsmev.

„Ďakujem ti, je to krásny darček. Všetci ľudia, ktorých mám rád, pokope, a ty si so mnou. Ďakujem,“ povedal jej Sebastian a viac nestihol, pretože zrazu ostalo ticho a všetci sa pozerali jedným smerom, k dverám. Eireen sa pousmiala, pretože v kútiku duše dúfala, že Harry príde. A dúfala správne. Harry prišiel až k nim a na kolenách mal v trochu ošúchanom papieri zabalený darček. Všetci ho sledovali. Nikto netušil, že príde. Najmä nie Sebastian.

„Prepáč mi, prepáč mi za všetko. Nechcel som si pripustiť pravdu, bol som tvrdohlavý a za všetko som vinil teba. Ešte raz mi prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo,“ potichu a so sklopenými očami povedal Harry a podával Sebastianovi darček. „Chcel som ti to dať už dávno, ale nezmohol som sa na to, tak ti to dávam teraz.“

Sebastian sa pustil Eireen, kľakol si pred Harryho a objal ho. Nebolo tu potrebných viacej slov, všetci pochopili, že sa na starého otca nehnevá a odpúšťa mu. Čakal len na túto príležitosť. Eireen neudržala slzy, dojalo ju to.

„Otvoríš ho?“ spýtal sa Harry Sebastiana. Ten vzal do rúk darček, roztrhal baliaci papier a otvoril ho.

„To patrilo tvojej mame. Určite by chcela, aby si to mal ty.“

Sebastian opatrne otvoril škatuľku. Boli v nej fotky a rôzne drobnosti patriace jeho mame. Nemal čas si ani všetko pozrieť, pretože pre nich prišli Rebeca s Martinom. Čo už, bol dnes večer ozaj žiadaný.

„Tak ako, oslávenec? Cítiš sa starší?“ spýtal sa ho Martin a nezabudol ho potľapkať po pleci.

„Neuveríš, ale cítim sa rovnako starý. A potrebujem sa niečoho napiť, pretože takéto prekvapenie som teda vážne nečakal. Chcem sa vám za to všetko poďakovať. Ideš so mnou Eireen?“ spýtal sa jej Sebastian a ona prikývla.

Neskôr večer, keď už viac ľudí odišlo domov a zostali len tí, ktorí akosi nepotrebujú spať, Eireen so Sebastianom ostali sami v stodole, kde ich nikto nevyrušoval.

„Dnes si mi  zorganizovala naozaj krásny darček, za čo ti nesmierne ďakujem. Viem, že ty síce nemáš dnes žiadny sviatok, ale tiež mám pre teba jeden darček,“ povedal Sebastian a siahol do vrecka.

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja sa veľmi ospravedlňujem za to, že posledná kapitola sem pribudla tak pred 3 mesiacmi. Ako vždy, nemala som čas kvôli škole. Ale teraz mám vcelku voľno, tak som zasa začala písať. Ale musíte zobrať do úvahy, že taká dlhá prestávka sa odzrkadlí na kvalite.
Btw, snažila som sa niečo skomoliť a toto je výsledok.
Enjoy :-)

19. kapitola

Pohoda, ktorú  v tej chvíli Eireen cítila, sa mala čoskoro zmeniť na poriadnu dávku adrenalínu. Ako ich tak unášal prúd, nevšimli si, že pred sebou majú úsek rieky posiaty skalami vytŕčajúcimi z vody. Nestihli sa teda dostať k pravému brehu, kde to nebolo až také hrozné a narazili do skaly, ktorá im na boku prepichla čln.

Keď si to všimli, bolo už neskoro. Nenatekala im doňho síce voda, ale postupne z neho začal unikať vzduch až hrozilo, že ich to už neudrží a oni skončia vo vode.

„Do pekla, čo budeme robiť? Nerada by som sa okúpala v studenej vode,“ s hrôzou v hlase povedala Eireen a pozrela na Sebastiana pohľadom typu zachráň-nás-ty-si-chlap.

Ten sa už snažil svojím tričkom nejako otvor utesniť, no nedarilo sa mu to.

„Prúd je prisilný na to, aby sme sa na tomto úseku dostali k brehu. Čo všetko máme v batohu?“ mierne zadychčane sa spýtal Eireen.

„Len jedlo, doklady, mikiny a tvoj mobil,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana, ktorý už rozmýšľal nad tým, čo urobiť.

„Len mi nepovedz, že ho mám vybitý. To sa stáva len vo filmoch.“ Ironicky prevrátil oči a snažil sa tak aspoň trochu odľahčiť situáciu.

„Je našťastie nabitý,“ odpovedala mu Eireen s náznakom úsmevu.

„Ešteže tak. Poď ma vystriedať. Silno tlač na tú dieru. Ja zavolám Martinovi a poviem mu, nech po nás prídu.“ Povedal rozhodným autoritatívnym tónom a Eireen ani sekundu neváhala a poslúchla ho. Pritláčala Sebastianovo tričko na dieru tak, až sčervenela od toľkej námahy.

Možno to bolo tým ako sa snažila a možno Sebastianom. Prvý raz mala totiž možnosť pozrieť sa na jeho do pol pása nahé telo. Vôbec nevnímala, o čom sa rozpráva s Martinom a ako sa dohadujú na ich záchrane. Stále upierala zrak na jeho svalnaté ramená, vypracovaný hrudník a tehličkové brucho. Zaklipkala očami, aby sa presvedčila, či naozaj tak vyzerá alebo to len spôsobuje odlesk svetla od hladiny. Ale vyzeral presne tak, ako ho videla, skrátka dokonalo.

„...a tam na nás počkáte, fajn? Zatiaľ ahoj,“ prebral  Eireen zo zamyslenia Sebastianov hlas a jeho upretý pohľad, ktorým jej naznačil, že už skončil a môže ju vystriedať.

„Tak ako ste sa dohodli? Dúfam, že máte dokonalý plán, lebo si myslím, že tento čln  už dlho nevydrží,“ povedala mu Eireen a čakala na objasnenie plánu.

„S Martinom sme sa dohodli, že keď teraz vyrazia z Banffu, mali by nás dobehnúť pri jednej časti rieky, kde je štrkový breh. Lanom by nás potom mohli pritiahnuť. Len aby sme sa tam stretli a aby dovtedy vydržal čln.“ Vysvetľoval jej na prvý pohľad mierne riskantný plán.

„Ja sa bojím,“ so strachom povedala Eireen, „čo ak sa nám to nepodarí a nestretneme sa tam v rovnakom čase?“

„Neboj sa, zvládneme to. Najhoršie, čo sa môže stať je, že nás nezastihnú a ja sa budem musieť okúpať, aby som ťa v člne dostal na breh. Ale všetko dobre dopadne a večer už budeme všetci doma a toto bude len také menšie dobrodružstvo, na ktoré budeme s úsmevom spomínať,“ snažil sa ju upokojiť a zrejme sa mu to aj podarilo, keďže už Eireen nemala v očiach ten pohľad plný strachu.

Pritúlila sa k nemu, Sebastian ďalej stláčal dieru na člne a pomaly sa nechávali unášať prúdom.

____________________________________________

„...Tam pri tom štrkovom brehu? OK, budeme čakať,“ povedal Martin a zložil.

„Rebeca, musíme sa poponáhľať. Poďme rýchlo späť do auta.“

„Čo sa deje? Tvoj pohľad neveští nič dobré. Tak o čo ide?“ spýtala sa Rebeca a netrpezlivo čakala na odpoveď.

„Nie je to ani nič vážne, len Eireen so Sebastianom mali takú menšiu nehodu a budú nás potrebovať, takže preto musíme okamžite vyraziť.“ Povedal jej v skratke.

„Nehodu? Akú nehodu môžu mať na rieke v člne?“ nechápala.

„Neviem presne čo sa stalo, ale Sebastian vravel, že sa im prepichol čln a uniká z neho vzduch. Máme sa stretnúť na jednom štrkovom brehu a pomôcť im,“ vysvetľoval jej Martin, kým opúšťali Banff a zamierili smerom ku Calgary popri rieke.

Martin dúfal, že neprídu na dohodnuté miesto neskoro.

To by snáď Sebastian dal vedieť, keby sa už blížili k brehu a my by sme tam ešte neboli, pomyslel si a šliapol na plyn.

Niekto „tam hore“ asi chcel, aby sa nikomu nič nestalo, a tak zariadil, aby Martin spolu s Rebecou dorazili na miesto o niečo skôr a mali čas na nachystanie lana. Martin na konci urobil pár uzlov, aby ľahšie dohodil. Druhý koniec uviazal o auto.

Nečakali dlho, keď spoza stromov uvideli, ako sa k nim približuje čln so Sebastianom a Eireen.

Obe dvojice si zamávali, Martin dal vedieť cez telefón posádke člna, že už má aj lano, ktoré im hodí, aby ich mohol pritiahnuť. Rieka nebola na tomto úseku príliš široká, takže to nemal až také ťažké. Lano roztočil a hodil ho ich smerom.

Eireen sa presunula k diere v člne a Sebastianovi sa podarilo lano zachytiť. Pevne ho chytil, aby ich mohol Martin autom pritiahnuť na breh.

Našťastie nikto neskončil vo vode a nikto nebol zranený.

„Ten čln sa môže rovno vyhodiť. S tou dierou by sme už teda nikam nezašli. Počuj Martin, kde si sa naučil tak dobre hádzať?“ spýtal sa Sebastian Martina, keď sa všetci na brehu nadšene vítali.

„To vieš, skrytý talent,“ s úsmevom mu odvetil Martin a obaja si podali ruky a priateľsky sa objali.

„Eireen, zlato, si v poriadku? Ani nevieš, ako som sa o vás bála, keď mi Martin povedal, čo sa vám stalo,“ povedala Rebeca a tuho Eireen objala.

„Ako vidíš, sme v poriadku. Ale to vďaka našim chlapom. Čo by sme bez nich robili, však?“ s humorom jej odvetila Eireen.

„To sa musí osláviť. Ale ešte predtým, ako pôjdeme domov, sa musíme odfotiť pri tom člne. Bude to pamiatka na naše dobrodružstvo. Takže nástup,“ zavelila Rebeca a už sa ponáhľala nastaviť samospúšť.

Nikto nemal odvahu jej odporovať, a tak si všetci posadali do ešte nevyfučaného člna a čakali na Rebecu, ktorá pribehla v pravej chvíli, nasadila prvotriedny úsmev, keď vtom fotoaparát cvakol.

Remember me

Toto počasie, aké teraz momentálne je, mi náladu teda nepridáva. Stiahla som si preto film, ktorý tomu tiež nepomohol, ale som rada, že som si ho mohla konečne pozrieť. Remember me je film, ktorý vo vás vyvolá zvláštne pocity. Z počutia som vedela o čo tam asi ide, ale ten koniec ma prekvapil. A musím sa priznať, že som si utierala aj slzy. Nie od dojatia alebo tak podobne, ale preto, lebo som si uvedomila, aký je život krehký a ľahko oňho môžeme prísť, ani nebudeme vedieť ako.
Nebudem tu písať o čom tento film je. Ak si ho chcete pozrieť, pozrite si. Odporúčam.
Herecké obsadenie bolo dobré. Konečne som zistila, že Robert Pattinson vie pracovať aj s mimikou tváre a vie sa aj rôzne tváriť. Dokázal, že charakterové postavy mu idú. Ale zo zaškatuľkovaného Edwarda sa asi len tak ľahko nedostane. Emilie de Ravin sa mi páčila v tejto role. Aj keď, stále ju "poznám" ako Claire z Lost. Pierce Brosnan je herec, ku ktorému sa asi nemusím vyjadrovať. Rola prísneho otca mu vyšla a zahral ju dobre.

Síce je to americký film a na konci je to ešte umocnené jedným dňom, na ktorý Američania nezabudnú, ale do tohto filmu sa to strašne hodilo. Ale nebudem prezrádzať.

Čo sa týka niekoľkých vecí, ktoré som si tak zapamätala, to by som vám mohla povedať. Keď sa dostane Rob (vo filme Tyler) do bitky, zrazia ho na zem a myslím, že ho to aj mohlo dosť bolieť. Veď keď vám padne hlava na betón, tak to už je niečo.
Najviac sa mi páčila scéna, ako naňho Emilie (vo filme Ally) vyliala hrniec so špagetami. To som sa smiala aj zo škodoradosti :-)








Nakoniec by som celý film zhodnotila asi takto: americká dráma, ktorá určite stojí za pozretie. Je to film, nad ktorým sa skoro každý zamyslí a určite nepadne do zabudnutia. Nie je veľa takých filmov, ktoré by som si chcela pozrieť aj viackrát, ale tento k nim nepatrí.










P.S. z tohto filmu som si zobrala jeho podnázov Live in the moments a dala som si ho ako názov svojho blogu. Neodolala som tomu :-)

Hups

Nejak to tu prestalo žiť. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sem ešte z času na čas zablúdia. Ale konečne mám po všetkých skúškach aj štátniciach, tak už budem mať hádam čas sem prispievať.
Cez víkend som si zmenila s Mirkinou pomocou pozadie a celkový vzhľad blogu, keďže blogger konečne umožnil aj nejaké výraznejšie zmeny. Dúfam, že sa páči :-)

Pokračovanie k poviedke mám už vymyslené, už len hodiť to na papier, tak konečne sa dočkáte pokračovania :-) Nemohla som sa tomu venovať, pretože som písala poviedku, ktorú som poslala do súťaže, tak čakám, či s ňou uspejem. Ak si ju chcete prečítať, stačí povedať. Napíšem potom link, lebo ju nemôžem nikde zverejniť :-(

A teraz taká najhlavnejšia vec. Presne 1. júna oslávil tento blog DVA roky. A ja som si na to nespomenula, keďže som bola zaneprázdnená a len narýchlo som sem vtedy hodila článok z Piešťan. A dva roky je už dosť. To som sa po založení tohto blogu chystala do Kanady. Ach, to boli časy :-)
No, ale predovšetkým želám tomuto blogu ešte aspoň dva roky, možno úspešnejšie (aj pre mňa) :-)
Uvidíme, čo budúcnosť prinesie.

P.S. dnes je prvý letný deň :-)
síce to vonku tak nevyzerá, ale aspoň v duši môžme mať krásne (samozrejme, podľa možností a okolností)
Na rozžiarenie vám sem dávam summer hit od Jessyho Matadora. Ak vám to meno nič nehovorí, je to interpret z Francúzska, ktorý bol tento rok na Eurovízii. A tu je jeho finálová pesnička: (mne sa hrozne páči)

4. Národné letecké dni

Boli ste už niekedy na leteckých dňoch v Piešťanoch? Ja sa priznám, že som tam teraz cez víkend bola prvýkrát. Ale nie ako typický divák, ale pracovne. Robila som v stánku pukance a cukrovú vatu. A keď bolo menej ľudí, sledovala som vystúpenia rôznych lietadiel a helikoptér. Moji kolegovia ale vraveli, že po minulé roky to bývalo lepšie, viac lietadiel a aj program bol lepší. Ja to neviem posúdiť. Mne sa to páčilo. Len som bola dosť ohučaná zo stíhačky, ktorá mala u nás premiéru. Ale typ vám nepoviem, lebo netuším, čo to bolo za stíhačku (tuším Eurofighter Typhoon). Ale hlučná bola teda dosť. A tie veci čo na nej predvádzal pilot....to som ani netušila, že také niečo je možné.



Zapamätala som si aj meno jedného pilota na malom lietadle. Volá sa Zoltán Veres, je z Maďarska, a ja som len pozerala s otvorenými ústami na jeho vystúpenie. Doplatila som na to síce popálenými rukami od pukancov, ale to nevadí. Hlavné je, že som videla jeho vystúpenie, na ktoré sú oficiálne vstupenky drahšie ako na Formulu 1. Ja som to mala všetko zadarmo a ešte som sa tam aj najedla :-)
(video z jeho vystúpenia som vám dala aj sem. ale nie je z Piešťan, to si môžete pozrieť na youtube). Je to proste macher, čo vám poviem.


A čo vám poviem o vojakoch? Jednoducho sexy. Neviem, či to robili tie uniformy, ale ja som si nemohla pomôcť a vždy, keď nejakí prešli okolo, som na nich len pozerala. Boli tam z rôznych plukov, ale aj takí, ktorí pôjdu čoskoro na misiu do Afganistanu. A to boli takí mladí chalani, nie o moc starší od nás.
Uniformy sú uniformy a ja som sa asi zaľúbila. Doteraz som ich neprávom odsudzovala. Ale to bolo tým, že v telke stále ukazovali, ako nejaký vojak nezvládol svoj život a zastrelil celú svoju rodinu a potom aj seba. Ale to záleží na charaktere človeka a ako zvládne rôzne situácie. Teraz mám na nich úplne iný názor. Ako som už písala, uniformy sú uniformy a z každého schopného chlapa robia ešte viac sexy chlapa :-D



Len škoda, že nám v nedeľu pršalo a museli sme skôr odísť. Možno by sa mi podarilo spraviť viac fotiek s vojakmi. Ale takto tu mám len jednu. :-(





P.S.1. všetko najlepšie ku Dňu detí :-)
Viem, že sem píšem presne po mesiaci, ale škola ma obmedzuje.

P.S.2. na novej kapitole sa už pracuje, ale mám obmedzený čas, takže neviem kedy ju sem pridám.

P.S.3. dúfam, že som vás aspoň trošku potešila tým, že tento blog stále žije, aj jeho majiteľka a že sem budem prispievať aj naďalej.

P.S.4. ak ste na leteckých dňoch ešte nikdy neboli, budúci rok určite choďte, stojí to za to. A nie je to ani v Bratislave kvôli tomu, že tam by museli rušiť lety a bolo by to oveľa nákladnejšie ako keď to robia v Piešťanoch. Bolo tam super, tak budúci rok nech vás tam vidím :-DDD