Aj tvrdí chlapi plačú...

...to ste sa mohli presvedčiť v máji, keď sa Paľo Demitra lúčil odchodom z reprezentácie. Normálne ani neviem čo písať. Je to strašná tragédia, hlavne keď si pomyslím, že mal malé deti, ktoré ho potrebujú. Svet je krásne miesto, len niektoré veci, ktoré sa stávajú, až také krásne nie sú. V jednej sekunde sú preč ľudia, ktorých ste poznali, či už len z počutia, obrazovky, alebo osobne. A navyše, ak ešte nebol ich čas odísť.Takéto veci by sa stávať nemali. Ale Rusi sú Rusi a ich lietadlá sú dôkazom toho, že pokiaľ naštartuje, môže lietať. A to malo ísť za tri týždne mimo prevádzky!
Paľo bol veľmi sympatický človek, skromný, skvelý reprezentant nášho hokeja. Je mi strašne ľúto, že odišiel tak skoro a tak náhle. Ja tento svet už prestávam chápať. Vždy odchádzajú tí dobrí ľudia a tí zlí tu zostávajú. Prečo? To si nezaslúžia byť tu dlhšie? Alebo odchádzajú len tí dobrí preto, lebo tí zlí sú v basách? Nechápem a asi nikdy nepochopím.










Plakal si pre Slovensko, teraz Slovensko plače pre teba.....

aj u nás v Calgary o tom písali:
TU

Číšlo 38 navždy zostane Paľovým číslom a deň 7. 9. 2011 bude navždy zapísaný v čiernych dejinách slovenského, ale aj svetového hokeja.

My second life in Canada (report 19)

Dnes je taký divný deň. Mala som ísť do roboty, ale rozmysleli si to a idem cez víkend. Ako to ja len neznášam, robiť cez víkendy. Potom človek nemá na nič čas. A nie že by ma chytala depka, len mi je trochu smutno. Za domom doma, za kamoškami, (ktoré sa mi nejak neozývajú, že baby), a tak celkovo. Kanadu zbožňujem, ale po čase to príde na každého. Tí čo ste mimo domova, to určite poznáte. Sem tam sa dostavia takéto chvíľky, kedy by ste chceli byť doma, ale momentálna situácia to neumožňuje. A keď ešte nemáte nikoho po svojom boku, je to zlé  :(

My second life in Canada (report 18) - nezabudnuteľný výlet

Je búrka, vonku len 8°C a ja som konečne po dlhom čase doma, takže mám aj trochu času na písanie. Viem, že som sa dlho neozvala a že to tu zanedbávam, ale rozhodne som neskončila s písaním. Len nejako nie je čas na všetko. A keď aj čas mám, tak si v pokoji pozriem nejaký seriál alebo film, lebo písanie je namáhavá vec. Aktuálne pozerám moju srdcovku, seriál True Blood a vždy sa teším na ďalšie časti. Kto vie o čom je a pozeráva to, dá mi za pravdu, že to už ale trochu preháňajú. Veď tam skoro už ani normálny človek nie je. Samí upíry, vlkolaci, čarodejnice, víly,... kto sa v tom má vyznať? A strašne to naťahujú. V každej časti sa to viac a viac komplikuje a za ten týždeň aj zabudnem, čo všetko sa tam udialo. Ale stále je to môj naj seriál.

Ďalší seriál ktorý pozerám, je The Borgias. Len nepodarilo sa mi zistiť, koľko to má mať celkovo častí, lebo všade je iná info. Raz nájdem, že to má 12, raz 10 a ja mám stále len 9. Viac som nenašla. Tak ak viete, napíšte. Budem rada.

My second life in Canada (report 17) - zážitok na celý život

Ahojte! Tak sa znova ozývam s ďalšími zážitkami, ktoré som zažila počas týchto takmer dvoch týždňov. Skončila som pri tom, že sme prišli z BC celí spálení od slnka. Teraz je to už lepšie, dokonca som zhnedla, takže vyzerám trošku lepšie :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ani nebudem radšej hovoriť, kedy pribudla posledná kapitola, preto vám sem rýchlo dávam ďalšiu. A nejak sa mi to vymklo spod kontroly, pretože som to chcela už nejak ukončiť, ale ono to jednoducho nejde :)
Tak sa môžete tešiť na ďalšie a samozrejme, nezabudnite komentovať, nech viem, či sa vám to ešte stále páči alebo nie. Vďaka.

My second life in Canada (report 16) - príchod znova do Kanady a stretnutie s grizzlym

Ako som sľúbila, tu je zhrnutie toho, čo som zameškala asi od...... februára. Domov z Kanady som prišla 1.3., aby som dokončila školu. Počas toho ako som bola doma, sa nič zvláštne neudialo, a tak som zasa tu. Prišla som sem minulý piatok, t.j. 24. 6. Presne v ten istý deň ako sme sem išli pred 3 rokmi. A vôbec to nebol zámer. Len skrátka ceny leteniek boli vtedy lacnejšie :)

Posielam pozdrav

Ahojte! Na úvod by som vám chcela oznámiť, že som znova v Kanade. Už presne týždeň. Nemám nejak veľa času, aby som vám tu vypísala všetko, čo som za ten čas čo som sem nič nepridala, prežila. To až nabudúce. Neviem či sa sem cez víkend dostanem, pretože ideme na výlet do hôr. Ale sľubujem, že keď sa vrátim, zreferujem vám všetko dôležité a asi aj pridám novú kapitolu k poviedke. Už by sa patrilo, že? :)
Tak sa teda majte a užívajte si prázdniny, vy školopovinní. Kým môžete.

P.S.: vaše blogy obehnem a napíšem komentáre. Sľubujem. Ale až keď sa vrátim.

Už zasa je to tu

Prišlo to náhle, bez varovania. Nikto na to nebol pripravený, hlavne ja nie. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo a dnes je veľký deň. Ja viem, ja viem, je aj MDD. Tak vám želám, milé deti, všetko najlepšie k vášmu/nášmu sviatku, veľa úspechov v rodinnom aj pracovnom živote, veľa veľa ďalších poviedok, aby som mohla niečo nové čítať, atď., veď to poznáte. :)

A teraz tá hlavná vec, prečo sem pridávam tento príspevok. Ako som už naznačila, nikto to nečakal. A predsa je to tu. Pýtate sa čo? No predsa narodeniny tohto blogu. A koľké? Tretie :)
Vôbec som nepočítala s tým, že vydrží tak dlho a ja sem budem stále niečo nové pridávať. O nových kapitolách k poviedke radšej pomlčím :)  Ale zas môžete si čítať jednorázovky :)

Čo dodať na záver? Asi len toľko, že budem rada, ak to tu udržím pri živote ešte aspoň rok (alebo aj dlhšie, who knows). A snáď sa mi podarí písať a pridávať sem kapitoly častejšie ako v poslednom období. Tak držte palce, nech sa to splní :)

P.S.: keď tento blog vznikal, chystala som sa na leto do Kanady. A hádajte čo? História sa opakuje, pretože do Kanady sa chystám aj teraz, už po tretíkrát. Tak myslite na mňa, aby sa nič nestalo, ok? Spolieham sa na vás :)

Alej jednej lásky

Už to bude rok, čo som napísala túto poviedku. Pôvodne sa zúčastnila súťaže, kde skončila v top 5, ale nakoniec z toho nič nebolo. Dlho som váhala, či ju sem dám alebo nie, až som sa nakoniec rozhodla, že vám ju sem zverejním. Je o trošku dlhšia, ale ozaj len o kúsok, ako zvyknú byť moje kapitoly, ale snáď vás to neodradí.

P.S.: ani by ste neverili, ako dlho sa zháňa jeden obyčajný obrázok :)

"Lonely nights"

Neukameňujte ma prosím. Možno ste čakali kapitolu, ale vzhľadom k mojej zaneprázdnenosti vám bude musieť stačiť aj taká krátka jednorázovka, s podtitulom songfic. Teda ak sa to tak dá nazvať. Prvá svojho druhu, ktorá vyšla z môjho pera (alebo kláves?). Síce aj ostatné jednorázovky som písala pod vplyvom nejakej pesničky, ale nedržala som sa textu. Ani tu mi to moc nevyšlo, veď uvidíte sami, ale tak snaha bola :)

Veľká noc

Prajem vám všetkým krásnu Veľkú noc, veľa vody pre baby a veľa odmien pre chalanov :)
A s citom, dobre? Nechcete predsa, aby sme utrpeli vážne zranenia. A keď oblievať, tak len vonku, kto bude sušiť to oblečenie a nábytok? :D

Potom môžete napísať, ako to u vás prebiehalo. Som zvedavá.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Od zverejnenia poslednej kapitoly ubehol takmer mesiac. Ale som rada, že som konečne napísala ďalšiu, lebo už bolo na čase, nie? :)
Nie je tam síce nejaký bohvieaký dej, ale len objasnenie príchodu Sebastianovej tety. Príjemné čítanie :)

(P.S.: netuším, aká pesnička by sa k tejto kapitole hodila, tak chcem poprosiť vás, aby ste mi do komentárov napísali nejaké vaše tipy, ďakujem)

30. kapitola

V akom období sa teraz nachádzate?

No, ako vidím, téma horoskopy vás zaujala, tak tu máte ďalší.

Horoskop Aztékov

A ktorému z nich sa podobáte vy?

Aby to tu len tak nestálo, našla som jednu zaujímavú stránku, z ktorej vám sem chcem niečo dať. 

Ak vás zaujímajú horoskopy a s tým spojené veci, je to ako pre vás.

Možno sem pridám len tento jeden, možno niekedy v budúcnosti aj iné, uvidím podľa záujmu a spätnej väzby. Tak šup do zisťovania nejakých nových info o sebe :)))

P.S.: každý sa tu nájde :)

-môj strom je hrab, keďže som sa narodila 3.12.

Horoskop keltských druidov 

Jar je už tu

Trochu oneskorene, ale predsa, želám vám nádhernú jar, bez jarnej únavy samozrejme, aby ste sa mali krásne a robili len tie veci, ktoré chcete vy a s tými ľuďmi, s ktorými chcete. Viem, že je to nemožné, ale tak dá sa aj tváriť, že vás niečo baví, aj keď vás to nebaví :-)
Neviem, kedy sem niečo nové pribudne, tak číhajte. Nikdy neviete, kedy ma nakopne múza a niečo stvorím :)

P.S.: návštevnosť tohto blogu prekročila už 8000 pozretí, čo považujem za veľmi veľa. Ďakujem vám, že sem občas zájdete. Len tých komentárov stále nejak ubúda. Čo s tým, hm? Tak šup šup do komentovania :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Vy mi neviete povedať, že som sem nedala kapitolu? Och.
Tak ste si na ňu pekne počkali. A ďalšia neviem kedy bude. Nemám teraz veľa času. Možno niekedy večer alebo najlepšie v noci chytím do ruky pero a budem pokračovať, lebo už by sa to patrilo aj nejako ukončiť, nemyslíte?

29. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prosím, neukameňujte ma. Ja za to fakt nemôžem. Pridala by som ju aj skorej, ale ten zhon okolo môjho návratu na Slovensko mi dal trochu zabrať a lúčenie s Kanadou nebolo až také ľahké. Takže veľa energie na písanie hocičoho nového som nemala.
Ale je tu, ďalšia kapitola je už napísaná, ešte ju musím prepísať do počítača a niekedy sa aj pridá na blog :-)
Zatiaľ si prečítajte túto a ak sa vám bude dať, môžete aj koment hodiť, poteší.

neviem ako vy, ale frízany sú nepochybne tie najkrajšie kone na svete. a takéhoto si predstavujem aj Hectora

28. kapitola

Misia

Toto berte len ako také rozptýlenie medzi čakaním na ďalšiu kapitolu alebo report (ktorý by sa už patril aj dopísať).
Napadlo ma to pri počúvaní tejto pesničky: (pri ktorej sa mi zvýši tep aspoň 3x, taká je skvelá)
(Two steps from hell jednoducho milujem a ich skladby by som mohla počúvať stále dokola)




Viem, že je to krátke, ale je tu všetko, čo som tam chcela dať. Tak enjoy a hodnoťte :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Asi už ani nemá zmysel ospravedlňovať sa, keďže to tu čítajú možno dvaja ľudia. Na ďalšej kapitole sa ale pracuje a report neviem kedy pridám. Mám toľko vecí čo vám chcem napísať, ale neviem kde začať. Tak si na to budete musieť ešte počkať.
Takže aspoň kapitola je nová. Nech sa páči, môžete čítať a komentovať.

P.S. písala som ju v robote pod banánovníkom a araukáriou :)

27. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)



(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)


26. kapitola

My second life in Canada (report 15)

V prvom rade mi prepáčte, že som sa neozývala, ale bola som vyťažená. V práci robím skoro každý deň a večer sa mi písať veľmi nechce. Ale aspoň vám poviem, že z poviedky mám napísané ďalšie dve kapitoly, a máte sa na čo tešiť :-)

Silvester u nás prebehol v pohode. Zasa som oslavovala 2x, najprv so Slovenskom, lebo som bola na skype, a potom tu, v Kanade. Vyšla som aj von pred dom, že si pozriem ohňostroj, ale sklamali ma. Nič som nevidela. Oni to tu majú zakázané. A to som si myslela, že v takom veľkom meste ako je Calgary bude aspoň niečo. Ale nebolo nič. Počula som len dvakrát nejaký náznak ohňostroja kdesi v diaľke a až potom o jednej ráno som videla až jedno zablesknutie. To u nás na dedine má ohňostroj každý druhý a tam je to inak počuť.

Tento týždeň, keď som už v robote pomaly končila, jeden dedko sedel na vozíku na chodbe a začal vykrikovať: „Shoot me, I wanna be shot. Shoot me if you have gun“. Som naňho len pozerala, či je v poriadku. Jedna babka naňho zakričala: „Shut up, you are stupid“. No poviem vám, tí ľudia, čo sa o nich starajú, ani prstom nepohli. Nechali ho tak, nech si vykrikuje. Ešte dobre, že som už išla domov. Ale tam je viac takých ľudí. Niekedy vám o nich napíšem, keď bude čas. Lebo sú tam naozaj zaujímavé indivíduá.

Teraz v nedeľu, ako som bola v práci, volá mi kamarátka, či nechcem ísť s nimi von, že mi niekoho predstaví. Tak som teda išla. Vôbec som netušila, čo to bude za človeka, ale bola som zvedavá. Som si myslela, že nie je na škodu spoznať iných ľudí a možno to bude nejaký Slovák. Ale nebol. Je to Kanaďan. Oni sa s ním poznajú už dosť dlho. Išli sme do jedného veľkého obchodu, aby sme si kúpili korčule na ľad. Po nájdení tých správnych sme konečne mohli ísť inam. Bola to veľká hala, ktorú mali prenajatú a pracujú tam. A viete čo sme tam robili? Hrali badminton :-)
Ten som nehrala pár rokov, naposledy keď som bola malá pred naším domom na ceste. Ale bolo to fajn. A od tej nedele nemám vôbec čas. V pondelok sme sa boli teda korčuľovať. Po troch rokoch som stála na korčuliach a spadla som iba raz. Zázrak :-)

V utorok, keď bol ten krásny dátum, 11.1. 2011, som bola s Adamom, tak sa volá ten Kanaďan, v jednom parku na juhu mesta. Ešte len sme tam vošli a už pred nami stáli jelene. Boli od nás asi 4 metre. A čo tam bolo husí. Som myslela, že sa mi o tom ich gagote bude aj snívať. Ale našťastie nie :-)
Prechádzali sme sa asi hodinu a pol. Bolo príjemných -23 stupňov, takže také malé osvieženie :-)
Pomaly sa zotmelo, tak sme išli zas do tej haly, kde sme sa rozprávali asi do 11 večer, aj spolu s tou kamarátkou a s jej mužom. A ráno som vstávala o 5, takže veľa som toho nenaspala. Ale bolo mi fajn.

Elliot z filmu Lovecká sezóna :-)

Aj Adam je fajn. Ešte som takého chalana nestretla. A je odo mňa len o týždeň starší a dokonca je aj vyšší. Nie o moc, ale je a to je hlavné. A je veľmi milý. Otvára mi dvere, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem,...
Skúšal dokonca aj čítať niečo po slovensky a asi pol hodinu sme sa na tom smiali v aute, keď sme pili teplé nápoje od Tim Hortons.

A viete ako sa hovorí. Príde to (láska), keď to najmenej čakáte. A ja som toto vôbec nečakala. Zatiaľ sa poznáme len krátko, ale máme toho veľa spoločného, tak uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)

Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)




25. kapitola

I fell in love

Presne ako hovorí názov príspevku. Zamilovala som sa. A nie do hocikoho. Dokonca si neviem ani vybrať :-)
Všetky tri majú niečo do seba.
Reč je o skupine One Republic. Teda konkrétne o ich troch pesničkách. Prvá, All the right moves, je úplne dokonalá a moja obľúbená. Milujem ten klip, hudbu, proste všetko.
Druhá, ich nová, Good life, má zas v sebe niečo, čo neviem vysvetliť. Skrátka sa dobre počúva. A to pískanie tam je úžasné.
A tretia, Secrets, sa mi páči ani neviem prečo. Možno kvôli textu, neviem. Ale aj melódia je super.

A čo hovoríte vy? Ktorá sa vám najviac páči?







Na koniec musím napísať, že One Republic sa mi páčia najmä preto, lebo ich hudba je skutočná. Viete, ako to myslím. Hrajú na skutočných nástrojoch a nie je to len nejaký výtvor všelijakých skomolených melódií. Sú skrátka super :-)


A aby som nezabudla, onedlho budú mať koncert vo Viedni. Konkrétne 18.4. 2011 a vstupné stojí "len" 35€. To už budem doma, tak by som strašne ale strašne chcela na nich ísť. Kto mi zabezpečí vstupenku aj odvoz? (na vstupenku by som aj mala, ale ak viete zohnať lacnejšie, tak neváhajte :-)).Budem mu nadosmrti vďačná. A kto tam so mnou pôjde?

Nicholas Rogers

Dlhšiu dobu som vám sem nepridala nič o známych ľuďoch. Dnes toho nebude síce veľa, ale bude to stáť za to. Kto z vás by nepoznal meno Nicholas Rogers? Resp. Tarabas? Nepoznám takého človeka. Už isto tušíte, kto to je, však?
Keď som bola malá, vždy, keď to išlo v telke, musela som to pozerať. Áno, hovorím o Fantaghiro. Bolo to okolo roku 1994, to som bola prváčka na základke. Vtedy som si neuvedomovala, aký je pekný, až po čase. Dnes som si naňho tak spomenula, ani neviem prečo.

Kto by doňho nebol zaľúbený? Pre mňa je to taký ideál chlapskej krásy. Podobne ako Johnny Depp, aj na Nickovi ma priťahujú jeho lícne kosti a briadka. A samozrejme dlhé vlasy sú len bonus. Ja si nepomôžem. Skrátka dokonalosť sama. A ešte ten pohľad, no nemôžem sa vynadívať. Už asi 10 minút dokola pozerám na jeho fotky a asi toto ani nedopíšem :-)

Niečo z jeho životopisu:

Narodil sa v Austrálii.

Spolu s bratmi Stevom, Timom a rodičmi žili neďaleko Sydney. Otec ho nútil, aby úspešne skončil školu a pomáhal pri chode rodinnej firmy. Ale on sa radšej flákal po pláži ako v škole, pretože miloval surfovanie. Keď mal 10 rokov utiekol z domu a ako trest zato dostal ubytovanie na internáte.

Školu ukončil v sedemnástich a o tri roky sa stal modelom vďaka kontraktu s Americkou módnou spoločnosťou. Vypracoval sa na jedného z najslávnejších modelov v oblasti mužskej módy. Predvádzal diela slávnych návrhárov ako sú Valentino, Versace, Dolce & Gabbana.

Jeho kariéra dostala vtom čase aj iný smer. Vyhliadol si ho taliansky režisér Lambert Bava do filmovej postavy mága Tarabasa vo fantazijnej rozprávke FANTAGHIRO 3,4, ktorá zaznamenala veľký úspech aj v mnohých štátoch sveta. Vďaka tejto príležitosti sa Rogers stal ešte slávnejším.

O tri roky si zahral opäť vo fantasy TV filme PRINCEZNÁ A ŽOBRÁK. Takto sa naštartovala aj jeho filmová kariéra. V LAURA NON C'È ukázal, že vie zahrať aj speváka rockovej kapely. V štvordielnom seriáli PIRÁTI KARIBIKU sa zase predstavil ako pirátsky kapitán.

V roku 1998 v Nemecku vyhral cenu "Pop Rocky Award", udelenú trom najlepším hercom.

Bohužiaľ je ženatý. Jeho žena sa volá Angela a majú syna, ktorý sa narodil len nedávno, v novembri 2007 (bolo načase, veď už bude mať 42).

A na tomto obrázku sa mi veľmi ale veľmi páči :-)

Mať takého chlapa doma, ach...

Ak máte o ňom nejaké nové info, budem rada, ak mi napíšete. Lebo ani neviem, ako teraz vyzerá a čo vlastne robí. Počula som, že sa má natáčať Fantaghiro 6 ale neviem, čo je na tom pravdy.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.

A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať :-)

No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:

24. kapitola

„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.

„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.

„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.

Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“

Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.

„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“

„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.

Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“

„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.

Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.

Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.

„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“

„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.

Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.

Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.

„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.

„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“

„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.

„Veď sme v divočine, v národnom parku.“

„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“

„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.

„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.

Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.

„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.

„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.

Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.

„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.

„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.

„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“

Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.

„Eireen,...“ začal.

„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“

„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.

„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“

„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“

„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.

Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.

„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedal  Sebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.

„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.

„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“

„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.

„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len si  ich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.

„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“

„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“

Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.

„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.

„Eireen?“

„Áno?“

„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.

My second life in Canada (report 14)

Tak aké boli Vianoce u vás? A čo Nový rok, ako ho oslávite? Dávate si aj nejaké predsavzatia, ktoré aj tak nesplníte? Ja v zásade nie. Na čo je to dobré? Aj tak po mesiaci by ma to prešlo, možno aj za kratšie.

Idem vám radšej napísať, aký som mala týždeň. A musím povedať, že celkom pohodový.

29. som tu bola presne 3 mesiace, čo je dosť dlhá doba. Ešte ma tu čakajú dva a pôjdem domov. Len snáď nebudem mať nejaké problémy s lietadlom a dopravou ako takou. Nerada by som zažila to, čo ocino (prečítajte si v predchádzajúcom reporte).

Dnes (u nás v Kanade ešte stále štvrtok) som tu sama už týždeň. Teda takmer sama. Nemám tu žiadnu rodinu, len s kamarátmi bývam. Ešte netuším, čo budeme robiť zajtra na Silvestra, to uvidíme podľa situácie, či zostaneme doma alebo niekam pôjdeme. Ja sa určite chystám do mesta poobede, aby som si tam všeličo pofotila, tak ak nebude veľká zima, pôjdem. Potom sem dám aj nejaké fotky, ak sa teda vydaria, lebo nemám foťák, len kameru, ktorá nie je až taká dobrá. Ale ujde.

V stredu v práci, keď som už končila, tak v poslednej izbe, v ktorej som bola, býva jeden starší dedko, ktorý sa volal už neviem ako menom, ale priezvisko mal Fernando. Tak som si pomyslela, že ho pozdravím Hola! (po španielsky ahoj). A nesekla som sa. Usmial sa na mňa a tiež ma odzdravil po španielsky. Tak som sa s ním začala rozprávať najprv po anglicky, ale napriek tomu, že tu v Kanade je už od ´66, moc som mu nerozumela. Tak som prehodila na španielčinu a musím povedať, že som bola prekvapená, koľko si toho ešte z gympla pamätám. Aj keď to boli len jednoduché vety. Dozvedela som sa, že je z Portugalska a 8 rokov robil v Československu (to mi povedal potom, keď som mu povedala, že ja som zo Slovenska). A že sme veľmi milí ľudia :-)

Jeho žena zomrela myslím že pred rokom aj niečo, tak bol z toho smutný. Keď som vošla do jeho izby prvý raz, tak sa na mňa usmial a hneď sa začal voňavkovať. Po čase mi ponúkol aj Ferrero rocher, lebo ma ľutoval, že taká mladá musím pracovať a tak skoro vstávať. Zobrala som si len jedno, zo slušnosti, ale on mi strkal ďalšie dve do vačku. Zlatý bol. A nechcel ma pustiť. Stále mi niečo hovoril, no ja som sa ponáhľala. Nechcela som byť v robote dlhšie ako som musela. Tak som mu zaželala Feliz Año Nuevo (Šťastný Nový rok) a išla som domov.

Na vlakovej stanici vystúpili z vlaku takí mladí mestskí policajti. Zrejme kontrolovali lístky. Ale akí boli pekní. Ach, to tie uniformy robia. Asi mám na ne slabosť :-)

Keď som už išla autobusom domov, videla som krásne čiernobiele Mini. Popritom mi hrala v ušiach hudba I Love Rock N' Roll od Joan Jett. Neviem prečo, ale strašne mi to zdvihlo náladu. Asi tými všetkými vecami, čo som zažila za jeden deň.

A aby som nezabudla, v stredu ráno ešte, približne o pol 7, keď som išla vlakom okolo mestskej televízie, CityTV, prvý raz som videla naživo, ako sa vysiela počasie. Pred zeleným plátnom stál moderátor a čaroval tam s rukami. Mal oblečený oblek a obuté mal tenisky :-)

Sranda to inak bola.

Tak hádam som na nič nezabudla. Ak áno, doplním neskôr.

Anyway, Happy New Yeary vám želám. A neprežeňte to s alkoholom! :-)

My second life in Canada (report 13)

Od 1. decembra, kedy som vám naposledy zverejnila report, ubehlo už veľa času. A veľa sa toho zmenilo. Budem sa preto snažiť vám aspoň v skratke všetko napísať.

3. decembra som mala narodeniny. A dostala som jeden darček, ktorý som nečakala. Je to externý disk, ktorý som už vážne potrebovala. Konečne si tam môžem dať všetky filmy a fotky, ktoré mi zaberajú miesto v noťasi. Boli to moje prvé narodeniny mimo Slovenska, takže skype fungoval naplno.

4. decembra mal narodeniny brat. Čerstvý dospelák. Môj narodeninový darček preňho mu dám až keď prídem domov. Minulý týždeň spravil aj vodičák, tak som veľmi rada. Konečne bude môcť šoférovať aj on a nielen my. Prvýkrát ma povezie keď prídem domov, tak som zvedavá, ako mu to za ten čas pôjde :-)

Mám aj zlú správu. Ak si spomínate, mali sme 18. decembra hrať divadlo, kde som mala hrať Máriu. Ale zrušilo sa to, lebo bolo na to málo času a deti sa to nestíhali naučiť. A ja som sa na to tak tešila. Ale neviem ako by som sa cítila, kebyže to mám hrať. Ja, taká trémistka :-)

19. decembra mal nastať deň, keď sa mal ocino vrátiť domov na Slovensko. Ale ako iste viete, veľa letov cez Londýn sa zrušilo, čiže aj jeho, a tak musel ostať tu a prebookovať si letenku. Lenže najbližšia do Viedne bola až vo štvrtok, tak nič iné mu neostávalo, len to zobrať. Ja som sa aj potešila, lebo som s ním mohla byť dlhšie, ale mamina tomu veľmi rada nebola. Našťastie mal zabezpečený odvoz z Viedne až domov, takže mal o problém menej. Najhoršie na tom bolo, že odlietal až večer a do Viedne mal prísť o nejakej štvrtej večer 24. decembra. Keď volal domov z Amsterdamu, kde prestupoval, hovoril, že medzi Anglickom a Holandskom sa dostali do nejakého studeného vzduchu a hádzalo ich to zo strany na stranu. Niektorí ľudia sa tam že vraj aj modlili, čo si mysleli, že už padnú. No nechcela by som také niečo zažiť. Ja lietanie milujem, hlavne ten výhľad z okienka, tak dúfam, že keď pôjdem domov ja, bude všetko v poriadku.

Teraz v stredu sme boli zasa v Okotokse, asi 40 km južne od Calgary. Je to také malé mestečko, kde by som si vedela predstaviť bývať. Ale len niekde na okraji, aby som sa cítila ako na dedine. A konečne sa mi podarilo odfotiť kone, ktoré mali jedni za domom v ohrade. Neviem, či to boli ich alebo nie, to je jedno, hlavne, že som nejaké videla. A vlastne celou cestou tam sme prechádzali okolo rančov a fariem, aj okolo jedného, čo sa volal Darcy ranch. Ak ste čítali Pýchu a predsudok, tak tam bol Darcy. Podľa toho som si to zapamätala :-)

Keď sme boli v druhom dome, nikto nebol doma, ale po nejakom čase prišiel majiteľov syn. A taký celkom v pohode. Dokonca bol aj vyšší odo mňa, čo sa málokedy stáva. A celý basement domu bol jeho. Mal tam bar, biliardový stôl, obrovskú telku a krásny výhľad na hory. Dala by som si povedať. Ach, kedy ja nájdem niekoho, kto sa bude ku mne hodiť?

A konečne sme sa prepracovali k Vianociam. Ráno som bola na skype s našimi. Ocino akurát došiel domov, tak len vybalil darčeky a mohli ísť večerať, keďže všetko už bolo nachystané. On bol taký veľký vianočný darček :-)

Bola som s nimi po celý čas, keď rozbaľovali darčeky. Počas ich večere som ja chodila pomáhať pripravovať našu, aby som aj ja nejak pridala ruku k dielu. Bola som rada, že sa im páčili darčeky, čo som im poslala. Ja rada kupujem pre druhých, ale aj rada dostávam. O šiestej večer na kanadský čas sme išli večerať aj my. A musím povedať, že dobrú večeru sme spravili. Teda ja som pomáhala. Potom sme mohli ísť rozbaľovať darčeky. Dostala som krásny kalendár s mojimi láskami, koňmi. Len ešte musím vymyslieť, kam si ho dám. Tu by som aj vedela, ale doma ešte neviem. A potom som ešte dostala novú myš. Bez kábla, ktorý mi niekedy na tejto mojej malej aj zavadzia. Tak budem striedať :-)

Neskôr sme si pozreli film Dědictví, ktorý som naposledy videla už dosť dávno. A aby som nezabudla, tak počas dňa, keď som odbiehala od našich na skype do kuchyne pomôcť, som išla cez obývačku a niečo sa mi nezdalo. A potom som prišla na to, čo to bolo. Rozumela som všetkému, čo hovorili v telke. A prečo? Lebo tam bol pustený starý český film :-)

Keď skončil film, bolo ešte málo hodín, aby sme išli spať, tak sme sa rozhodli, že si zahráme poker. Ten som nehrala naživo dosť dlho, tak mi to moc dobre neišlo. Ale brat dostal pod stromček kufrík so žetónmi a so všetkým, čo k tomu patrí, tak sa môže nachystať, že keď prídem, budeme hrať každý deň. Po jednej hre pokru sme si zahrali žolíka, to mi už išlo lepšie, lebo som aj vyhrala. Spať som išla o jednej v noci a ani neviem ako, ale hneď som zaspala. Možno to bolo únavou alebo aj tým, čo som vypila. Víno a whisky moc k sebe nejde, ale ja mám divné chute. A na to som si dala kokosový čaj, ktorý bol úplne super. Mňam.

Čo ešte dodať? Hmmm. Toto boli moje prvé Vianoce bez rodiny. Nesťažujem sa, ale ani kamaráti mi rodinu nenahradia. Ale zasa lepšie, ako keby som mala byť úplne sama, nie?

P.S.: ak sa chcete niečo opýtať ohľadom Kanady, smelo do toho. Ak budem vedieť, rada vám odpoviem.

Šťastné a veselé vám ešte želám, majte sa radi, oddychujte pokiaľ môžete a komentujte :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Pri príležitosti tohto dňa, Vianoc, vám chcem dať darček. Nová kapitola je na svete a na ďalších sa pilne pracuje. Tak šťastné a veselé, nech si trochu oddýchnete, poprečitujete si nové veci, možno aj niečo stvoríte, aby som mohla aj ja komentovať vaše príspevky.
Ja budem tráviť Vianoce sama, lebo ocino včera, 23-tého odletel domov a ja som tu zostala. Síce tu budem s dvoma Slovákmi, Tomášom a Maťou, ale nebude to už ono. Prvé Vianoce bez rodiny, tak mi držte palce, aby som tu prežila.
Ešte raz, šťastné a veselé a enjoy :-)


a aby ste vedeli, aké kone v kapitole mám na mysli, tu sú obrázky:

23. kapitola

Nedeľa 21. septembra prišla veľmi rýchlo, ale našťastie sa Eireen aj Sebastianovi podarilo zohnať všetky veci, ktoré im poradil Josh.

„Dávajte si na seba pozor a vráťte sa živí a zdraví,“ lúčila sa s nimi Rebeca. Objala Eireen a čosi jej zašepkala do ucha. Tá sa len usmiala a prevrátila očami. Potom už spolu so Sebastianom  nastúpila do auta, ku ktorému mali pripevnený box s dvoma koňmi.

„A poriadne ich prevetraj, Bastian,“ povedal Jason a nenápadne žmurkol na svojho brata. Jeho poznámka bola dvojzmyselná a pochopil ju asi každý, kto ju počul.

„Vidíme sa za tri dni,“ povedal Sebastian a pomaly s Eireen opustili farmu. Vydali sa smerom na západ, kde sa pred nimi rozprestierali krásne Skalnaté hory.

Sebastian po chvíli zastavil na odpočívadle, aby skontroloval kone. Otvoril príves a keď bolo všetko v poriadku, pokračovali v ceste ďalej.

„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Eireen, keď prechádzali okolo zničeného ihličnatého lesa.

„Bol tu požiar, ktorý zničil veľkú časť lesa, ale keďže sme už v národnom parku, človek to tu nechal tak, ako vidíš. Príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Aj po takejto katastrofe,“ vysvetlil jej Sebastian a tá len pozerala von oknom na úbohé zhorené stromy a zvyšky lesa.

Asi po trojhodinovej ceste, počas ktorej ich obklopovala nádherná príroda, konečne dorazili na miesto, kde Sebastian plánoval nechať auto aj s prívesom. Otvoril na ňom dvere a vyviedol oba kone von.

Eireen vôbec netušila, aké kone Sebastian s nimi zobral, tak sa ho opýtala na ich mená.

„Toto je Rómeo,“ odvetil a ukázal na veľkého hnedého koňa s čiernou hrivou, chvostom a ponožkami.

„A toto bude Júlia, nie?“ skočila mu do reči Eireen a usmiala sa.

„Ako vieš? Ale máš pravdu, je to Júlia.“ Grošovaná kobyla zaerdžala, keď počula svoje meno.

„Títo dvaja sú nerozlučný pár už odmalička. Narodili sa približne v rovnakom čase, stále sa spolu hrávali a teraz je z nich takýto párik. Preto sme im dali mená Rómeo a Júlia. Čo myslíš, hodia sa k nim?“ spýtal sa Sebastian Eireen.

„No Rómeo je čistý Rómeo, neviem aké iné meno by som mu dala. A na Júliu si budem musieť zvyknúť. Ale oba sú nádherné,“ pochválila kone Eireen.

O malú chvíľu neskôr už obaja vyťahovali z auta veci, ktoré si chceli zobrať so sebou a upevňovali ich ku koňom.

Na prvý deň cesty mali naplánované, že prejdú 30km, na druhý 50km a na posledný deň 40km, až sa nakoniec opäť vrátia k autu.

Počas cesty na koňoch sa rozprávali o všetkom možnom. O Kanade, Skalnatých horách, koňoch, ale aj o svojich rodinách a vzťahoch. Keď už slnko pomaly začalo zapadať, zastavili sa, uviazali kone a rozložili stan. Sebastian odišiel do lesa nazbierať nejaké drevo, zatiaľ čo Eireen zostala v tábore sama. Sama so svojimi myšlienkami.

Ach, Eireen, Eireen, ty si si ale naložila na plecia. Si tu sama s človekom, ktorému si ešte nepovedala o Nicholasovi. Ale kedy som mu to mala povedať? Ach, no dobre, zajtra mu to poviem. Aj tak by sa to neskôr tak či tak dozvedel. A radšej mu to poviem ja ako keby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Ale až zajtra, sľubovala si Eireen sama pre seba.

„Neďaleko odtiaľto tečie malá rieka, tak ak chceš, môžeš ju použiť na umytie sa. Túto si necháme na pitie, hm?“ Spýtal sa jej Sebastian, keď sa vrátil s plnou náručou suchého dreva.

„Dobre, ale najprv chcem niečo uvariť k večeri. Akú chceš polievku? Zobrala som kuraciu, vegetariánsku a hovädziu,“ spýtala sa Eireen.

„Ja zjem všetko, takže je mi to jedno. Sprav akú chceš ty,“ odvetil jej Sebastian, keď zapínal platničku, na ktorú položil malý hrniec s vodou. Vedľa vyhĺbil malú jamu, kam naukladal nazbierané drevo. Keď sa pohol ku koňom, začul vytie vlkov. Kone nepokojne zaerdžali.

„Sebastian,“ vystrašene vyslovila jeho meno Eireen.

„Pšššt, pokoj,“ upokojoval Sebastian kone. „Eireen, neboj sa, vlci sa nás boja, takže ty sa ich báť nemusíš. Ešte nie je taká zima, takže potravy tu majú dosť. A keby predsa dačo, budeme mať rozložený oheň, takže sa k nám nepriblížia,“ povedal jej Sebastian.

„No len aby,“ so strachom mu odvetila Eireen, no viac už sa k tej téme nevracala.

Po večeri Sebastian zbalil platničku, skontroloval kone či sú dobre uviazané a založil oheň. Dreva mali dosť, takže v noci bude musieť vstať len raz, aby priložil. Eireen zatiaľ vliezla do stanu.

„Sebastian?“ začala.

„Áno?“

„Poď už dnu.“

„Hneď som pri tebe,“ odpovedal jej a naposledy sa poobzeral po okolí, aby sa ubezpečil, či je všetko v poriadku.

„Sebastian!“ Eireen naňho už so strachom zavolala, keď opäť započula zavytie vlkov.

„Už som tu,“ povedal Sebastian, keď vchádzal do stanu.

„No konečne. Čo by som s tebou robila, keby ťa tí vlci roztrhali?“

„No nič. Moje zvyšky by si zakopala niekde v lese a vrátila by si sa domov bezo mňa,“ zažartoval Sebastian.

No Eireen to také zábavné nepripadalo. „Ty si strašný...“

„Bu bu bu“ nedalo to Sebastianovi.

„Prestaň,“ udrela ho Eireen do pleca, keď sa stále neprestával smiať.

„Uprostred divočiny obklopený vlkmi žartuješ. A ešte k tomu to je vážna vec,“ vyčítala mu Eireen.

„Dobre, dobre, už som ticho,“ sľuboval Sebastian, no stále sa smial.

„Sebastian?“

„Áno?“

„Ľúbiš ma?“ spýtala sa ho Eireen.

„Nie, ale nemal som sem s kým ísť, tak som zobral teba,“ povedal a nenápadne sa usmial. No keď uvidel Eireenin výraz tváre, pokračoval. „Ale jasné, že ťa ľúbim, ako si si mohla myslieť niečo iné? Si úplne iná ako ostatné, čo poznám. Taká...“ zamyslel sa, „taká iná. Neviem ako to vysvetliť.“

„To ti ďakujem. Ale konečne niekto povedal nahlas, že som blázon...“

„Ale čoby. Si taká iná, ale v dobrom som to myslel.“

„Tak ďakujem. A aj ja teba ľúbim, lebo si taký... iný,“ povedala mu Eireen, pobozkala ho a ľahla si mu na hruď, aby sa zohriala.

„Chcela by som ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité...“ začala, no Sebastian ju prerušil.

„Nie, ja ti chcem niečo povedať, keď už sme tu. Nie je to síce dôležité, ale  jednoznačne je to zaujímavé.“

„Tak teda počúvam,“ povedala Eireen a vydýchla si, že mu to ešte nemusela povedať.

Sebastian začal s rozprávaním.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.

predošlá kapitola

A očakávam komentáre, či sa páči alebo nie :-)

22. kapitola

„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.

„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.

„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.

„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.

Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.

„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.

Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.

„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.

„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.

„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.

„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:

„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.

„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.

„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.

„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.

„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.

„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať  všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.

„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.

„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.

Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.

Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.

„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.

„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.

Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.

„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.

„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.

„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“

„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.

„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.

„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.

„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“

„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.

„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.

„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.

„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.

„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.

Zas o rok staršia

A opäť je tu. Prišiel rýchlo a rýchlo aj odíde. Môj ďalší rok. Už mám 22 rokov, čo je katastrofa. Ja nechcem tak rýchlo starnúť ale chcem vrátiť nejaký ten rôčik naspäť. Prečo sa to nedá?
A navyše, oslavujem to len tak poskromne, keďže nie som doma, ale tu v Kanade, kde som len s ocinom. So Slovenskom som v spojení len cez skype, aj to len niekedy, lebo ten časový posun nám nedovolí byť často spolu. Čo už.
Tak sa tešte so mnou a oslavujte. Veď už sa pomaličky aj Vianoce blížia, tak hurá :-)

P.S.: tento rok by mohol byť oveľa lepší ako ten predošlý, aspoň o polovicu.

P.S.1: dnes som vám sem chcela dať novú kapitolu, ale ešte nie je schválená, tak si musíte ešte nejakú tú chvíľu počkať. Snáď to vydržíte, keď ste vydržali už tak dlho, nie? :-)