Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Viem, že som vás nechala dlho čakať ale štátnice sa blížia tak musíte byť trpezliví.
Dúfam, že sa vám bude táto kapitola páčiť. Here it is:


3. kapitola:

„Eireen, tak ideš sa najesť alebo nie?“ vytrhol Eireen zo spomienok mamin krik, ktorý sa znova ozval zdola z kuchyne. Potriasla hlavou a prebrala sa do smutnej reality.
Bolo tretieho júna, týždeň po Eireeniných záverečných skúškach v škole, ktoré zvládla, aj keď si vôbec neverila. A nielen neverila, na škole jej už vlastne dávno nezáležalo. Tak ako na ničom inom.
„Už idem,“ zvolala polohlasne, no bez akejkoľvek emócie.
Pomaly schádzala dolu schodmi, aby spravila mame radosť. Keď vošla do kuchyne, uvidela otca usadeného za vrchstolom a mamu nesúcu naložené taniere na stôl. Ich obsah ju viac než prekvapil. Na obed mali na oleji restované krevety poliate citrónovou šťavou a k tomu zelený šalát s mini paradajkami.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Eireen rodičov a konečne bolo v jej tvári badať akýsi náznak záujmu. „Takýto obed sme nemali odvtedy, čo mal ocko narodeniny. Niečo oslavujeme?“ tipovala.
Gillian a Paul sa na seba ticho pozreli, vymenili si zopár veľavravných pohľadov a nakoniec sa slova ujal Paul.
„Zlatko, vieme aké je to pre teba ťažké, ale už sa nemôžeme s mamou pozerať na to, ako trpíš, a preto sme sa rozhodli, že sa budeme sťahovať a ...“ nedopovedal, pretože Eireen mu skočila do reči.
„Sťahovať? A kam? Myslíte, že niekde inde to bude pre mňa ľahšie? Omyl. Nikdy to už nebude ľahšie. Ani tu v Crossfield ani nikde inde. Ja chcem zostať pri Nicholasovi.“
„Eireen, počúvaj ma,“ začala Gillian, „máš ešte len 19 rokov, celý život pred sebou, nemôžeš ho premárniť vysedávaním pri okne, stále v depresívnej nálade. Už k nám nechodia ani tvoje kamarátky. Kedy si s nimi bola naposledy na nákupoch alebo na káve? Už si ani nespomenieš. A vieš prečo? Pretože si tvrdohlavá ako tvoja stará mama a nechceš si uvedomiť, že čas sa nedá vrátiť a nemôžeš zmeniť to, čo sa už stalo, iba sa s tým zmieriť.“ Dohovárala jej, no márne.
„Nie!“ vykríkla Eireen a s plačom vybehla späť do svojej izby, zabuchla za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Cítila sa hrozne. Zlostne, no najmä bezmocne. Doteraz si myslela, že ju chápu aspoň jej rodičia, ale teraz zistila ako hrozne sa mýlila. „Budeme sa sťahovať,“ rezonovalo jej stále v ušiach. To jej predsa nemôžu spraviť. Tu sa narodila, vyrastala a stretla svoju prvú a jedinú lásku, Nicholasa. Nevedela si predstaviť, že by žila niekde inde ako v Crossfield. Nie, jednoducho nie. Oni nech sa sťahujú, ale ona nikam nepôjde. Nikam.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Neodpovedala. Nevidela dôvod.
Dvere sa však pomaly otvorili.
Vedela, že je to mama, aj keď bola otočená chrbtom k dverám.
Gillian si opatrne sadla k Eireen na posteľ. Nevedela ako začať, tak sa jej spýtala:
„Nie si vôbec zvedavá, kam sa chceme presťahovať? Nie je to ďaleko, len 43 km južne od Crossfield. Našli sme krásny dom na severozápade Calgary. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť.“ Pokúšala sa ju zaujať a čiastočne sa jej to aj podarilo.
Calgary. To mesto sa Eireen páčilo. Bola tam síce párkrát, ale poznala ho len zbežne. Vedela, že tam žije okolo jedného milióna ľudí a v tom roku, keď sa narodila, tam boli zimné olympijské hry. Ale presne si pamätala ako vyzerá. Pravidelné rady domov popretkávané zelenými stromami na západe mesta, obrovská priemyselná zóna na východe, centrum tvorené mrakodrapmi ale aj malými domčekmi a reštauráciami medzi nimi. To všetko videla z veže, ktorá je v centre a je z nej nádherný výhľad. Mesto na ňu urobilo ozajstný dojem, ale nikdy si nepredstavovala, že by mala niekedy žiť v takom veľkom meste.
Zotrela si slzy a pomaly sa otočila k mame.
„Ale prečo sa musíme sťahovať? Mne je tu dobre a budem aj blízko Nicholasa.“ Stále sa snažila presadiť svoje.
„No veď práve, takto naňho budeš stále myslieť a pýtať sa sama seba, čo by bolo keby. Musíš sa s minulosťou popasovať a ísť ďalej. Ja viem, že nikdy som nezažila čo ty, a preto neviem čo presne cítiš, ale ver, že tak to bude lepšie. Tu v Crossfield ti ho bude všetko len pripomínať. Pochop to.“ Vysvetľovala Gillian dcére, pobozkala ju na čelo, pomaly vstala z postele a zamierila k dverám. Tesne pred ich otvorením ju však zastavil dcérin hlas.
„Mami?“ ozvala sa Eireen.
„Áno zlatko?“ spýtavo sa na ňu obzrela.
„Ľúbim ťa, aj ocka.“ Povedala a znovu mala slzy na krajíčku. Vedela, že jej chcú rodičia len dobre, no nevedela, či je na takú prudkú zmenu dostatočne silná.
„Ja viem, aj my ťa ľúbime, veď si naše jediné dieťa a chceme, aby si bola v živote šťastná,“ odpovedala jej Gillian a s ustarosteným pohľadom vyšla z izby.