Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Keď už tu máme tie hody, dám vám sem už v poradí štvrtú kapitolu poviedky. Už mám hotové aj ďalšie, len ešte nie sú upravené. Toto je skôr taká opisná, chcela som, aby ste si vedeli predstaviť ich nový dom, tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. Je tu trocha mojej fantázie ale aj skutočných vecí, ktoré som videla v Kanade minulý rok. Tak pekné čítanie želám :-)

4. kapitola

Napriek Eireeniným počiatočným protestom a strachu z takej drastickej zmeny, sa sťahovanie predsa len konalo.

O dva týždne neskôr, 17. júna, opúšťala rodina McCalvinovcov svoj dom v Crossfield. Slabo pršalo, ale ako vraví povera: Ak prší, sneží alebo je hustá hmla v deň, keď sa vydávate na cestu, budete mať šťastie.

A tak to aj bolo. Len čo opustili mesto, obloha sa vyjasnila a naskytol sa im krásny pohľad na hory. Paul išiel prvý a riadil sťahovacie auto, zatiaľ čo Gillian s Eireen zasa ich čierny Dodge Journey.

Cesta prebehla v poriadku. Do Calgary prišli niečo po jedenástej, takže mali celý deň na to, aby sa nasťahovali.

Keď Eireen uvidela ich nový dom, neverila vlastným očiam. Myslela si, že je pripravená na všetko, ale zistila, že sa mýlila. To, čo uvidela, určite nečakala.

Dom bol obrovský. Mal bielu farbu, základy z kameňa, dve garáže a po stranách boli vysadené stromy. Nebola schopná jediného slova. Bola úplne očarená.

Ani si nevšimla, že k domu dorazili ešte dve ďalšie autá. Uvidela z nich vystupovať Dereka a Alana, otcových dvoch kamarátov, ktorí im na Paulovu žiadosť prišli pomôcť s nábytkom.

Eireen sa rozhodla, že si dom najprv prezrie a až potom začne pomáhať s nosením vecí. Vykročila teda a pomaly vstúpila do domu.

Nebol úplne zariadený, boli tam len základné veci. Uvidela široké drevené schodisko, rýchlo ním vybehla na poschodie a šla pohľadať svoju izbu. Lenže na chodbe sa pred ňou rozprestieralo toľko dverí, že nevedela, ktoré má otvoriť ako prvé. Tak sa rozhodla, že pôjde rad za radom.

Otvorila prvé dvere. Bola za nimi veľká miestnosť so samostatnou kúpeľnou. To bude asi spálňa rodičov, pomyslela si a pokračovala ďalej.

Každé dvere za sebou skrývali nejakú veľkú miestnosť. Eireen ich napočítala päť.

„Už si si vybrala niektorú z izieb?“ spýtala sa jej Gillian, ktorá sa znenazdajky objavila za jej chrbtom. Eireen sa jemne strhla.

„Hm, ešte nie, práve som si ich dopozerala. Ale najviac sa mi páči asi táto,“ povedala a ukázala pri tom na dvere na druhej strane domu. Boli bránou k veľkej izbe s vlastnou kúpeľnou a veľkým šatníkom. Ale najviac sa jej páčilo strešné okno a okrúhly výklenok, z ktorého mala výhľad na ulicu. Podobal sa tomu, čo mala v izbe v Crossfield, len ten býval rovný. Už si predstavovala, ako tam bude sedieť a čítať knihy alebo len tak premýšľať.

„Eireen, poď si dolu zobrať svoje veci,“ zavolal ju zdola Paul.

Nasledovaná mamou zbehla dolu a očami zablúdila k veľkej kope škatúľ v strede obývačky. Vedela, že bude mať čo robiť, aby si do večera stihla nájsť všetky svoje veci a spraviť pre ne v izbe miesto.

Po piatich hodinách hľadania, vybaľovania, nosenia a ukladania do políc bola s výsledkom ako tak spokojná. Izba vyzerala útulne a už v nej bolo cítiť ju.

Rozhodla sa teda, že pôjde pomôcť mame s jej obrazmi.

Bola na svojich rodičov hrdá, dokázali toho veľa, zatiaľ čo jej najväčší úspech bolo druhé miesto v súťaži juniorov na konskej prekážkovej dráhe. Pri tej spomienke sa usmiala, prvýkrát odvtedy, čo .....

Ale to bolo už dávno. Rok predtým, ako spoznala Nicholasa.

Keď naňho pomyslela, tisli sa jej do očí slzy. Prudkým žmurkaním ich rýchlo zahnala, aby rodičia nič nespoznali.

Keď zostupovala dolu schodmi, uvidela, ako Paul práve vyprevádza Dereka a Alana , ktorí už síce dávno podonášali všetky škatule, ale ešte sa s jej rodičmi rozprávali a posedávali pri novučičkom okrúhlom jedálenskom stole. Videla na ňom tiež štyri poháre a fľašu vína. Trochu jej prišlo ľúto, že ju nezavolali, ale potriasla hlavou a s úsmevom sa s nimi ešte utekala tiež rozlúčiť.

Po ich odchode Gillian navrhla, aby si na chvíľu oddýchli. Keď vyšli na terasu, aby si tam mohli sadnúť, Eireen zostala už druhýkrát ohromená za jediný deň.

„Ste si istí, že toto všetko si môžeme dovoliť? Nie, že by sa mi to nepáčilo, dom je krásny, záhrada veľká... ale aj tak,“ spýtala sa prekvapene rodičov.

„My si to nemôžeme dovoliť, my sme si to už dovolili. Tento dom sme kúpili, takže už je náš,“ s úsmevom jej odpovedal Paul.

„Tvoj otec zarába dosť ako pilot, aj keď na úkor toho, že býva často preč a ja so svojimi obrazmi tiež nezarábam málo,“ otočila sa na ňu mama. „Len stále neviem, ako si sa rozhodla ty. Nájdeš si nejakú prácu alebo pôjdeš na vysokú?“

„Na podanie prihlášky je už neskoro, veď viete, že toho bolo na mňa veľa, takže si asi budem musieť nájsť nejakú prácu a na vysokú pošlem prihlášku až budúci rok,“ jedným dychom povedala Eireen. Rodičia len ticho prikývli.

Po chvíli vošli všetci traja naspäť do domu, aby mohli dokončiť, čo ráno začali.

Eireen bola už o siedmej taká unavená, že pomaly nevládala chodiť.

„Idem už spať, tak dobrú noc,“ povedala rodičom.

„Dobrú, zlatko,“ odpovedali naraz. „A nezabudni, čo sa ti bude snívať v novej posteli, to sa ti splní,“ stihla ešte Gillian dopovedať, keď počula zabuchnúť dvere na Eireeninej izbe.

Eireen to však zachytila a nevedela, či sa má toho sna báť alebo sa naň tešiť.