Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nebojte sa, nezabudla som na vás. Pridávam sem už v poradí ôsmu kapitolu, tak si ju užite. Trvalo to dlhšie, ale myslím, že bude stáť za to. Som zvedavá, čo si myslíte, ako to bude pokračovať. A všimla som si, že v komentároch nejak poľavujete, tak sa polepšite :-)
(skoro všetky spomenuté miesta sú skutočné)

8. kapitola

Na druhý deň ráno sa Eireen dohodla s Rebecou, že pôjdu spolu do mesta. Rebeca tu už predsa bývala dlhšie, tak aspoň poukazuje Eireen centrum a miesta dôležité pre život mladého človeka.

Bol piatok a Rebeca mala byť v škole, ale nešla. Kvôli Eireen. Veď už sa aj tak blížil koniec roka a už sa veľa neučili.

Stretli sa ráno o desiatej a spoločne išli na vlak, ktorému sa hovorí City train. Zastávku má na každom kroku, tak nemuseli ísť ďaleko. Vystúpili na začiatku 7 Avenue, po ktorej je možné ísť týmto vlakom zadarmo, čo má svoje výhody aj nevýhody. Rebeca Eireen upozornila, aby si nezabudla vždy cvaknúť lístok, keď bude nastupovať na tejto ulici, lebo jej sa to už viackrát stalo, že zabudla, ale našťastie ju polícia ešte nechytila. Raz dokonca videla, ako jedného vyhodili z vlaku na zastávke a nasadili mu putá. Ale to mohlo byť aj pre hocičo iné.

Toto cestovanie malo svoje výhody hlavne v zime, keď sa potrebujete dostať z jedného konca ulice na druhý a takto netreba ísť pešo, ale sa zveziete pohodlne, vlakom.

V centre sa nachádzajú väčšinou kancelárie, ale sem-tam aj nejaké dobré obchody. Z jedného takého, z kníhkupectva, práve vychádzali, keď ich začal otravovať jeden bezdomovec. Nedal sa odbiť, tak zrýchlili tempo. Div, že nemuseli utekať. Rebeca Eireen povedala, že to sa veľmi často nestáva, len zriedka. Našťastie, pomyslela si Eireen.

Postupne prišli až ku knižnici, kde si hneď vybavili preukazy a trochu sa tam poobzerali. Zhodli sa, že tu budú tráviť veľa času. Knihy boli ďalšou ich spoločnou záľubou.

Keď znovu vyšli na ulicu, Rebeca začala ťahať Eireen k Olympic Plaza, parku, kde sa v lete odohrávajú rôzne malé koncerty alebo podujatia, a ktorý v zime slúži ako klzisko.

Ako zistili, jeden koncert sa tam konal aj dnes. Prišli na miesto, kde už sa zoskupilo zo dvadsať ľudí. Rebeca, so španielskym temperamentom v krvi, začala hneď tancovať, ale Eireen tam len stála a spolu s ostatnými počúvala hudbu. Nevedela tancovať, možno by zvládla tak valčík, ale to bolo všetko. Keď Rebeca uvidela, že Eireen netancuje, rozhodla sa, že ju teda nebude trápiť. Musela na ňu kričať, aby sa počuli. Navrhla, aby sa išli niekam najesť. Vybrala jednu zo svojich obľúbených menších reštaurácií, kde mali na výber z veľkého množstva morských potvor, živých rakov, ktorých pripravovali aj priamo pred zákazníkmi. Sadli si k oknu a objednali si krevety s dressingom a pečivom. Popritom ako jedli, sledovali chodcov na ulici a hodnotili ich výzor a oblečenie. Rebeca sa priznala Eireen, že by sa nebránila novému vzťahu, ak by sa našiel nejaký vhodný objekt, ktorý by pri jej temperamente vydržal.

„Ten v tom modrom tričku na druhej strane je celkom pekný,“ upozornila Rebecu Eireen.

„Myslíš? Ale určite má priateľku, takže škrtáme z imaginárneho zoznamu,“ povedala Rebeca a obe sa rozosmiali.

Takto to pokračovalo ešte chvíľu, keď sa pred ich oknom zastavil chalan, ktorý niečo hľadal v taške. Zboku sa trochu podobal na Orlanda Blooma, no v mladšom vydaní. Mal aj trošku dlhšie, mierne kučeravé, tmavé vlasy a nebol ani nízky.

Rebeca nemusela nič robiť, aby pritiahla jeho pozornosť. Stačilo, že ho hypnotizovala pohľadom, ktorý na väčšinu ľudí účinkoval viac než dobre. Netrvalo dlho a neznámy sa pozrel smerom na Rebecu. Tá sa mierne začervenala a pousmiala. Eireen si pripadala ako keby bola neviditeľná, pretože ju si vôbec nevšímali. Neznámy ukázal na hodinky a naznačil, že musí ísť. Rebeca sa za ním stále pozerala, až pokým jej nezmizol z dohľadu. Nevedela ako vyjadriť slovami to, čo videla.

„Hm, ...on, ...to, ...prečo...“

„Ja som ho tiež videla, aj ja mám oči. Bol pekný, to sa musí uznať a vyzeralo to tak, že sa niekam dosť ponáhľal. Obávam sa, že ho už viackrát neuvidíš. To by musela byť teda veľmi veľká náhoda, aby ste sa znovu stretli v tomto miliónovom meste.“

„Ty vieš teda človeka povzbudiť,“ vyčítala Rebeca Eireen a vypýtala si od čašníka účet. Keď vyšli na ulicu, stále sa okolo seba obzerala, či ho náhodou nezbadá. Ale nič.

Vydali sa teda smerom k vlaku, keď im do očí udrel plagát, ktorý oznamoval, že štvrtého júla začína v Calgary Stampede.

„Ja som na to úplne zabudla. Samozrejme, začína Stampede. Vieš čo to je?“ spýtala sa Rebeca.

„Už som o tom niečo počula. Nie sú to náhodou rôzne kovbojské súťaže?“

„Sú to súťaže, v ktorých majú veľké zastúpenie kone. Súťaží sa v disciplínach ako rodeo, krotenie divokých koní, chytanie teľaťa do lasa a tak podobne. Už som na tom bola trikrát, vlastne odkedy sme sa sem presťahovali. Toto bude už štvrtýkrát. A za tie tri roky som videla dosť zranení, takže mám pred tým všetkým rešpekt. Veď keď spadneš napríklad z býka, ktorý ťa prinajlepšom len raz prišliapne, tak to nie je sranda. Ale dá sa na tom dobre zarobiť. Tento rok musíš ísť so mnou. Štvrtého júla to začne sprievodom cez mesto, v ktorom sa ukážu rôzne skupiny ľudí na koňoch, kočoch, rôzni hudobníci, Indiáni, vojaci ale aj iné národnosti. Uvidíš, bude sa ti to páčiť,“ skončila Rebeca svoj dlhý monológ.

Eireen sa dala nakoniec prehovoriť, aj tak by sedela len doma a takto jej aspoň ubehne čas a zabaví sa.

Keď sa chystali prejsť na druhú stranu, Rebeca, ako vždy, rozprávala a nedávala pozor na cestu. Eireen už len počula, ako Rebeca vykríkla a videla, ako sa prichádzajúce auto snaží vyhnúť zrážke. Nemohla sa pohnúť, zatvorila oči a zostala stáť na mieste ako prikovaná. Už videla v mysli ten najhorší scenár a bála sa ich otvoriť, aby sa jej to nepotvrdilo.