Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Znova po dlhšom čase tu máte odo mňa ďalšiu kapitolu, v poradí už desiatu. Namiesto vhodnej pesničky som sa rozhodla, že sem dám fotky, ktoré sa k tejto kapitole hodia. Ak budete čítať, zistíte, že mám pravdu. Tak príjemné čítanie želám :-)
P.S.: aj spätná väzba by potešila.




10. kapitola

Nadišiel deň D. Dievčatá sa nevedeli dočkať, kedy zazvoní zvonček pri dverách, ktorý ohlási očakávaného návštevníka.

Eireen sa rozhodla, že si neoblečie nič veľmi elegantné ani odvážne, vzhľadom na to, že Rebeca mala o Martina oveľa väčší záujem než ona. Hodila na seba teda fialové šaty po kolená s jedným ramienkom.

Rebeca, naopak, bola oblečená v červených šatách nad kolená s volánmi na pleciach. Tesne obopínali celú jej dokonale tvarovanú postavu.

Aj účesy mali rozdielne. Eireen vlasy splývali na chrbát, zatiaľ čo Rebeca ich mala sčesané do jednej strany. Keby ich niekto videl, povedal by si, že sú ako deň a noc.

To isté sa týkalo aj ich správania. Eireen bola skôr introvert, nezvykla sa angažovať do niečoho sama od seba, zatiaľ čo Rebeca bola veľký živel. Ako pravá Španielka.

Napriek všetkým rozdielnostiam, však obe s nedočkavosťou pozerali na hodiny, už nachystané.

Presne o piatej sa konečne dočkali vytúženého zazvonenia. Rebeca poprosila Eireen, aby išla otvoriť ona. Tak sa podvolila, zbehla dolu a už otvárala dvere. Martina ani poriadne nevidela, pretože v rukách mal dve veľké kytice kvetov.

„Dobrý večer, slečna, táto je pre vás,“ podával jej jednu z kytíc.

„Dúfam, že vaša kamarátka je v poriadku a môžeme vyraziť.“ Dodal.

„Samozrejme, je v poriadku. Idem ju zavolať. A ďakujem za kvety,“ odpovedala mu Eireen.

„Rebeca, poď už dolu, je čas,“ volala na kamarátku. Tá pomaly majestátne zišla dolu. Očividne mala rada dramatické nástupy na scénu.

„Dobrý večer aj vám slečna. Nech sa páči, táto je zasa pre vás.“ Povedal Martin a pri podávaní kytice sa jej mierne uklonil.

„Je nádherná, ďakujem,“ prekvapene odpovedala Rebeca.

Eireen videla, že Rebeca nemôže z Martina odtrhnúť oči, tak zobrala obe kytice do kuchyne, aby ich mohla dať do vázy. Za stolom sedela Rebecina mama a pila čaj.

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ Eireen prikývla.

„Daj prosím ťa na Rebecu pozor. Vidím, že sa jej ten chlapec páči. Po tom, čo sme sa presťahovali z Winnipegu sem, bola na nás nahnevaná, pretože tam bola zaľúbená, a aj preto jej nechcem teraz v ničom brániť, aby sa to náhodou nezopakovalo. No musím ju aj trochu chrániť samú pred sebou. Chápeš ma?“

„Eireen, už poď,“ zavolala na Eireen Rebeca skôr než stihla Raquel odpovedať.

„Hneď, už idem,“ zakričala späť. „Nemusíte sa báť, dám na ňu pozor. Dovidenia.“ Rozlúčila sa Eireen a spolu s Rebecou a Martinom potom nastúpili do jeho auta.

Nebola si istá, ale mala pocit, že je to iné auto ako to, v ktorom sa náhodou ocitli minulý týždeň. Ale nechala si túto domnienku pre seba.

Po krátkej chvíli zastavili pred reštauráciou, ktorá na prvý pohľad vyzerala dosť draho. Nepoznala ju, pravdepodobne preto, že do takýchto typov podnikov nezvykla chodiť. Všimla si, že na dverách mali napísané, že hľadajú brigádnikov. Pomyslela si, že by sa mohla ísť po večeri na to spýtať. Nič tým predsa nestratí.

„Tak čo si objednáme? Majú tu výborné morské plody a divinu. Ja si dám srnčie na smotane. A čo vy?“ spýtal sa Martin o niečo neskôr, keď už sa usadili pri jednom zo stolov.

„Ja si dám to isté,“ hneď odpovedala Rebeca.

Vôbec nie je zjavné, že po ňom ide, pomyslela si Eireen.

„Ja ostanem verná mojim obľúbeným morským plodom. Dám si krevety a malé chobotnice s touto omáčkou,“ rozhodla sa Eireen.

V tej chvíli k nim podišiel čašník. Prekvapene pozrel na Martina a spýtal sa:

„Zdravím, už ste si vybrali?“

Martin si nevšímal jeho správanie a objednal. Eireen sa zdalo divné, ako ich čašník oslovil, ale počas večere na to zabudla.

Nepili alkohol ale minerálku, pretože Martin bol autom a oni dve ešte nemali 21. Rozprávali sa o bežných veciach, ktoré každého zaujímali. O Martinovi sa dozvedeli, že má 21 a má mladšieho brata Marka, ktorý je počítačový maniak. Keď sa ho však spýtali, čo vlastne robí on, rýchlo zmenil tému.

Možno je nejaký mafián, keď má také autá aké má a chodí do takýchto reštaurácií a nechce povedať, čo robí, prebehlo Eireen hlavou.

Pozrela na hodinky. „To je už toľko hodín? Ten čas strašne rýchlo ubehol. Ak ma ospravedlníte, išla by som sa niekoho spýtať, či by ma sem neprijali ako čašníčku alebo niečo iné. Všimla som si, že niekoho hľadajú, tak tým nič nestratím a prácu potrebujem, pretože...“

„Nechoď!“ zastavil ju Martinov hlas.

„Ale prečo? Možno mi žiadnu prácu ani nedajú,“ nedala sa Eireen.

„Keď im o tebe poviem ja, určite ťa sem hneď zoberú.“

„Prosím? O čom to hovoríš? Prečo by mali poslúchať teba? Si azda ich...“ Eireen to v tom momente došlo. Nemala slov.

Rebeca na nich len zmätene pozerala a nevedela, čo sa deje.

„Áno, odhalila si ma. Som majiteľom tejto reštaurácie. Zobral som vás sem preto, lebo som si myslel, že sa vám tu bude páčiť. A mám pocit, že ste ma nesklamali. A čo sa týka tej práce. Môžeš nastúpiť kedy chceš. Ručím ti za to, že voľné miesto pre teba tu bude stále.“ Priznal sa im Martin a obe naňho šokovane pozerali.

„Ospravedlníš nás na chvíľu?“ spýtala sa Rebeca a ťahala Eireen za ruku na dámske záchody.

„Počula som dobre? On vlastní túto reštauráciu a má len 21?“ neverila stále Rebeca.

„Myslím, že to tak je. Ale neboj sa, nechávam ti ho celého. A želám ti, aby si s ním bola šťastná a aby sa z neho nevykľul nejaký násilník. Ja asi prijmem ponuku a začnem tu pracovať. Peniaze sa vždy zídu,“ usmiala sa Eireen na Rebecu a tá ju vďačne objala. Vrátili sa späť k Martinovi, ktorý sedel už za prázdnym stolom a čakal len na ne.

„Rozhodla som sa, že tu budem pracovať. Ale upozorňujem, že nikdy som čašníčku nerobila.“

„A kto povedal, že budeš robiť čašníčku? Je tu lepšie miesto. Nechaj sa prekvapiť. Stačí, ak mi zavoláš a ja ti všetko vysvetlím.“ Obom dievčatám dal svoju vizitku a ony mu zasa dali svoje čísla.

„Ja vlastne ani neviem, ako sa voláte celým menom. Ja som Martin Lloyd. Ale to už viete.“

„Ja som Rebeca Marisa Reyesová,“ podala mu ruku a pobozkali sa na líce.

„Ja som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen a urobila to isté, čo Rebeca.

„Keď sme sa už takto pekne oficiálne zoznámili, môžem vás zaviesť domov. Myslím, že dnes máte toho dosť a ja sa sem budem musieť ešte vrátiť.“ Povedal Martin a tak aj urobil. Odviezol ich až pred dvere ich domov.