Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som vám chcela zaželať všetko dobré v novom roku, nech máte pevnú vôľu pre svoje predsavzatia, aby ste prežili krásne chvíle so svojimi najbližšími a aby bol tento rok lepší ako ten starý.

A teraz ku kapitole. Po hrozne dlhom čase som sa konečne prinútila napísať ďalšiu kapitolu, tak vám sem môžem už dať tú, čo som mala už dávno napísanú. Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať, ale sľubujem, že sa polepším. Vážne :-)

Čo sa pesničky týka, mne sa hrozne páči, tak som ju sem musela dať. Možno podľa vás bude pasovať ku kapitole, možno nie. Nechám to na vás.

13. kapitola

„Vyzerala som ako idiot, ako blázon, ktorý sa len usmieva,“ pošepkala Eireen Rebece, keď Sebastian s niekým telefonoval.

„Tak trošku, ale zdá sa, že si naňho urobila dojem, pretože z teba nemohol spustiť oči,“ s úsmevom povedala Rebeca.

„Ďakujem, to si ma upokojila,“ odpovedala jej Eireen, ale tiež sa usmiala.

„Drž sa, vydrž! Áno, dokázal si to. On to dokázal,“ nadšene zrazu vykríkol Sebastian a objal Eireen. V tom momente sa ale spamätal a odtiahol sa. „Prepáč, ale nikto v okolí nie je, koho by som mohol objať.“

„To je v poriadku. Vyhral niekto, koho poznáš?“ spýtala sa Eireen.

„Áno, poznám ho veľmi dobre. Je to môj starší brat Jason.“

„Tak potom blahoželám. Určite budete dnes oslavovať.“

„To je jasné, ale ja budem menej, pretože o týždeň súťažím ja,“ povedal Sebastian.

„To vážne? Tak budem držať palce. A v akej disciplíne?“

„Budem sa snažiť prísť ako prvý do cieľa na voze ťahanom koňmi. Je to dosť ťažké, pretože vo voze býva ešte sud, ktorý nesmie vypadnúť. Ale sľubujem, že vyhrám, ak ťa tu uvidím,“ navrhol jej.

„No, ja neviem. Nemám ani lístky.“

„Lístky nechaj na mňa, to je maličkosť,“ povedal jej Sebastian a pozrel sa na Eireen psími očami.

„Ešte si to rozmyslím,“ povedala ona.

„Už si to rozmyslela, príde, za to ti ručím,“ ozvala sa Rebeca, ktorá tajne počúvala ich rozhovor.

Eireen na ňu pozrela pohľadom veď-počkaj-toto-ti-neodpustím. Rebeca sa tvárila akože nič nezaregistrovala, len sa na Eireen usmiala a otočila sa späť k Martinovi.

Eireen nakoniec súhlasila a keď už po súťaži sedeli všetci traja v Martinovom Lexuse RX 350, povedala Rebece: „Ty si hrozná dohadzovačka. Keď už to musíš robiť, nemôžeš aspoň menej okato? Si teraz o mne myslí, že sa neviem sama rozhodnúť.“

„Tak prepáč, ale keď som počula, že ťa volá, aby si sa na neho prišla pozrieť, už som to nevydržala a musela som zasiahnuť, aby si nespravila nejakú hlúposť. Počkaj, ešte mi budeš ďakovať,“ mierne urazene povedala Rebeca.

Večer po príchode domov oznámila Gillian Eireen, že otec sa vráti domov skôr. O 4 dni, teda v nedeľu, je doma.

„A ako bolo na štadióne? Ja som to sledovala v televízii a našťastie sa nestala žiadna nehoda. Páčilo sa ti tam?“ spýtala sa Gillian.

„Bolo to fajn, nečakala som, že to bude až také dobré. Veľa ľudí, ktorí neskrývali svoje emócie. Hlavne keď vyhral ten Jason Torres. Všetci boli nadšení, bolo to jeho prvé veľké víťazstvo a asi to nikto nečakal.“

„Ako to vieš?“

„Mám svoj zdroj z prvej ruky. Idem si ľahnúť, po dnešnom dni som dosť unavená. Dobrú noc,“ zaželala Eireen mame a pobrala sa do svojej izby.

Keď zaspávala, nemohla prestať myslieť na Sebastiana. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, ale ani za svet si nemohla spomenúť odkiaľ.

Ako jej na viečka sadal spánok, začal sa jej snívať zvláštny sen. Cválala na koni po lúke za mestom. Odrazu začula za sebou ďalšieho koňa, tak sa otočila v sedle, aby zistila, kto to je. Pripadal jej známy, ale nestihla zistiť, odkiaľ ho pozná, pretože sa obrátil a už len videla ako sa postupne približuje k priepasti. Chcela ho zastaviť, no kôň ju neposlúchal.

„Niééé, stoj, zastav!“ kričala počas cvalu, ale márne. Jazdec urobil na koni ďalší krok a už ho nebolo. Zmizol jej z dohľadu priamo do priepasti.

„Niééé!“ Eireen sa zobudila na vlastný výkrik, ktorý akoby stále počula. V tom momente sa otvorili dvere na jej izbe a dnu vošla jej mama, ktorá ju hneď zobrala do náruče.

„Pšššt, už je dobre, bol to len zlý sen, som tu pri tebe. Zobudili ma tvoje výkriky a zľakla som sa. Si v poriadku?“ vyľakane sa spýtala Gillian.

Eireen nebola schopná odpovedať, len sa na mamu pozrela a rozplakala sa.

„Prečo musím ešte aj v snoch zažívať nešťastie? Nemám ho dosť aj bez toho?“ vzlykajúc sa spýtala Eireen.

„Sú to len sny, nemôžeš ich brať tak vážne. Teraz na ten sen zabudni a snaž sa zaspať. Ostanem tu pri tebe ak chceš,“ navrhla jej mama.

„Chcem ti niečo povedať,“ začala Eireen pomaly. Mama jej posunkom hlavy naznačila, aby pokračovala.

„Možno sa ti to bude zdať šialené,“ pokračovala Eireen napokon, „ale videla som Nicholasa. Snívalo sa mi s ním. Prišiel sa so mnou rozlúčiť...“ hovorila najprv neisto, no napokon mame postupne vyrozprávala celý priebeh sna, čo sa jej sníval prvú noc v Calgary. A rovnaký sen sa jej vlastne sníval aj teraz. Déja vu.

Povedala mame aj to, že sa na Stampede spoznala s jedným chlapcom, v ktorom teraz spoznala toho jazdca na lúke z jej sna. Pri prvom sne nevedela, kto to je, vtedy ho ešte nepoznala. No teraz si bola istá, že to bol Nicholas, ale so Sebastianovou hlavou. Premýšľala nad tým, že by mu o tom sne mohla povedať, ak ho vôbec ešte niekedy stretne.

Striaslo ju od zimy.

„Mohla by si tu so mnou zostať kým nezaspím? Budem sa tak cítiť lepšie.“ Poprosila Eireen mamu.

„Samozrejme, že zostanem. Len sa musíš trochu posunúť, inak o chvíľu spadnem z postele.“ Odvetila jej Gillian v snahe odľahčiť trochu ovzdušie v izbe.

„Och, prepáč,“ pousmiala sa Eireen, „ani som si neuvedomila, že som na kraji a celá posteľ je voľná. Lepšie?“

„Lepšie,“ opätovala jej úsmev mama a zhasla lampu na nočnom stolíku.

„Teraz sa snaž zaspať, aby si ráno nebola nevyspatá a nemala kruhy pod očami. Babské debatné krúžky bývajú večer, nie nadránom.“ Pobozkala dcéru na čelo a o chvíľu už obe spali.