Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Som v škole, nemám čo robiť, tak som sa rozhodla, že vám sem dám ďalšiu kapitolu. To je plus. Ale mínus je to, že som ešte nezačala písať ďalšiu, takže si budete musieť ešte počkať. Som si istá, že mi to ale odpustíte :-)
Tak snáď sa vám táto kapitola bude páčiť. Enjoy :-)))


14. kapitola:

„I feel good
I knew that I would now
I feel good
Ooooh
I knew that I would now
So good
So good
I got you...“

Eireen buchla po budíku a keď zistila, koľko je hodín, v tom momente sa prebrala.
„Preboha, zaspali sme,“ vykríkla a ponáhľala sa zobudiť otca.
„Ocko, vstávaj, zaspali sme. Zle som si nastavila budík. Súťaž sa o chvíľu začína. Počuješ? Vstávaj!“ zatriasla ním Eireen a rýchlo sa ponáhľala do svojej kúpeľne.
Paul rýchlo urobil to isté a o15 minút už obaja sedeli v aute. Mali necelých 10 minút na to, aby sa presunuli z jedného konca mesta na druhý.
Lenže ako sa deň začal, tak aj pokračoval. Ako naschvál im v ceste zavadzala havária a posúvali sa len veľmi pomaly.
„Toto už nestihneme, prídeme neskoro,“ so zúfalstvom v hlase si vzdychla Eireen.
„Neboj sa, uvidíš ho ako súťaží, sľubujem,“ snažil sa ju upokojiť Paul.
Lenže splnilo sa to, čo Eireen predpokladala. Prišli neskoro. Boli pri vchode, keď vtom začula zaznieť výstrel, ktorý odštartoval súťažiacich.
V tom istom okamihu sa Sebastian pozrel tým smerom, kde predpokladal, že uvidí sedieť Eireen. Ale nikde jej nebolo. Neprišla. Sľúbila mu, že príde, no nesplnila to. Sklamala ho.
Nemal už čas nad tým ďalej premýšľať, musel sa sústrediť na dráhu a na kone. Chcel predsa vyhrať. Sľúbil to. A on to aj splní. Rozhodne chytil do rúk opraty a popohnal kone vpred.
Eireen dobehla na svoje miesto v čase, keď už boli všetci traja súťažiaci asi v tretine dráhy. Ona stála na mieste, kde bola dráha asi v polovici. Neváhala a pristúpila tesne k ohrade.
„Sebastiaaan, do toho!!!“ zakričala naňho z celého hrdla a dosiahla tým presne čo chcela. Na malý moment sa na ňu pozrel, usmial sa a ešte viac zrýchlil. Do cieľa nakoniec prišiel ako prvý. Vyhral.
Eireen sa rýchlo ponáhľala za ním, lenže nechceli ju pustiť. Dostala sa k nemu až keď on sám ochranke povedal, že je to v poriadku.
„Kde si bola? Už som si myslel, že neprídeš. Ale bol som nesmierne rád, keď som ťa potom uvidel. Dodržal som sľub. Vyhral som.“ Žiarivo sa na ňu usmial.
„Gratulujem. A je mi ľúto, že som tu nebola od začiatku. Ako by nestačilo, že sme zaspali, ešte nás aj zdržala havária...“ ospravedlňovala sa mu.
„Dúfam, že vy ste neboli jej účastníkmi.“ Zatváril sa ustarostene.
„Našťastie nie.“ Záporne pokrútila hlavou.
„To som rád. A kde je tvoja ukecaná kamarátka Rebeca?“ spýtal sa Sebastian, pretože ju nikde nevidel.
„Nemohla prísť, lebo sa jej zmenil program. Martin ju niekam vzal. Som tu s otcom. Predstavím ti ho, keď ho nájdem.“ Povedala Eireen a po chvíli sa jej to aj podarilo.
„Ocko, toto je Sebastian Torres. Hovorila som ti o ňom. Práve vyhral súťaž. Sebastian, toto je môj otec.“ Predstavila ich.
„Sebastian. Teší ma, pán McCalvin.“ Usmial sa na Paula a potriasol mu rukou.
„Paul. Aj mňa teší. A gratulujem k výhre.“ Opätoval mu úsmev.
„Ďakujem. Mal som dobrú povzbudzovačku,“ povedal Sebastian a žmurkol pri tom na Eireen.
„Dovoľte mi, aby som pozval vašu dcéru na dnešnú oslavu k nám domov. Bude tam veľa ľudí, aj kolegov. Bývame blízko Calgary, 30 km západne. Prišiel by som po ňu, ak by to nevadilo.“ Obrátil sa znovu na Paula.
„To sa musíš spýtať jej, či príde. Ja za ňu nemôžem rozhodovať. Musí sa rozhodnúť sama,“ povedal Paul a ukázal na dcéru.
Bože, prečo sa to muselo stať práve mne? Mám ísť alebo nie? To je otázka. Pôjdem? Nepôjdem? Pôjdem? A veď čo by sa mi malo stať? Aspoň sa zabavím.
„No, neznie to zle, tak prečo nie?“ rozhodla sa.
„Super, o piatej po teba prídem. Môže byť?“
„Dobre, už sa teším.“ Prisvedčila.
„Fajn. Teraz ale musím ísť, fotografi a novinári čakajú. Prepáčte.“ Ospravedlnil sa.
„Nevadí, veď si slávny,“ usmiala sa naňho Eireen a o chvíľu im už Sebastian zmizol v dave.
„Ten chlapec je milý. Páči sa ti?“ spýtal sa Paul Eireen v aute cestou domov.
„Ale oci.“
„Ok, chápem. Už nemám žiadne otázky.“
O piatej, ako sa dohodli, prišiel Sebastian po Eireen. Cesta netrvala dlho, len asi 20 minút.
„Je to tu krásne. Nádherná príroda, okolie. Ani sa mi nechce veriť, že sme tak blízko takého veľkého mesta. Vážne, je to tu úžasné,“ rozplývala sa Eireen.
„Ja mám tiež ten pocit. Ale za tie roky som si na toto už zvykol a v meste by som nebýval ani za svet. Poď, ukážem ti to tu, kým tu ešte nie sú hostia,“ vzal ju za ruku a ťahal k blízkej stodole.
„Tu sa bude konať oslava, už sa to tu chystá. A mám pre teba jedno prekvapenie. Asi nevieš, kto je to Clay Walker, že?“ spýtal sa a keď videl, že Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračoval.
„Je to výborný country spevák z Texasu. Súhlasil, že tu bude dnes spievať len pre nás. Uvidíš, jeho pesničky sa ti budú páčiť.“
„Uvidíme, lebo country hudbu som doteraz veľmi nepočúvala.“
„Á, tak tu si,“ ozvalo sa zrazu za nimi.
„Jason, nemusel si nás tak vyľakať. Keď už si tu, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil. Eireen, toto je môj brat Jason. Jason, toto je Eireen, moja...“ nevedel čo povedať, ale Eireen ho zachránila.
„...kamarátka. Som rada, že ťa spoznávam.“ Usmiala sa naňho.
„Ja som tiež rád. Chcel som ti len oznámiť Sebastian, že otec ťa čaká v dome. Neviem, čo potrebuje, ale máš za ním ísť.“
„Dobre, odkáž mu, že hneď som tam.“
„Ako keby to už bolo vybavené. Len nech vám to dlho netrvá, vy holúbkovia. Keď vidím, ako sa na seba pozeráte, normálne vám závidím. To ja s Elizabeth...“ jeho hlas postupne zanikol ako od nich odchádzal.
„Jeho si nevšímaj. On je stále taký. Poď, ukážem ti ešte kone.“
Po ceste k ohradám Eireen rozmýšľala nad tým, čo povedal Jason.
To sa vážne na seba tak pozeráme, že každému pripadá akoby sme spolu chodili?
Eireen nechcela uveriť, že sa tak rýchlo znova zamilovala do chalana, ktorého takmer vôbec nepozná. Ale zdá sa, že je to možné.
Takéto myšlienky jej chodili po rozume dovtedy, kým jej Sebastian neukázal Hectora.