Let číslo 678

(poznámka: časy pre prvý let píšem v časoch, ktoré boli v Kanade, druhý let má už európske časy)

Denník z letu na Slovensko:

18.5. 2013

Calgary – Amsterdam:

3:00 pm – konečne môžeme nastupovať do lietadla. Za chvíľu odlietame.

3:20 pm – čas odletu. Lenže stále akože nič. Všetci ľudia sú už na palube, vedľa mňa nikto doteraz nesedel, ale pár ľudí sa chcelo prehodiť, tak vedľa mňa posadili nejakú staršiu pani. Už sa mi skončilo sladkých 9 hodín letu, keď som si myslela, že budem mať okolo seba kopec pľacu. Ale nesťažujem sa, už som sedela aj na horších miestach. Teraz okolo mňa sedia nejakí černosi, asi celá rodina a v uličke krížom odo mňa sedí mama s dvoma malými deťmi, takže dúfam, že nebudú moc plakať.

3:50 pm – stále nič. Nad Calgary je búrka, začalo pršať, takže kapitán nám stále oznamuje, že ešte nemôže vzlietnuť, aby nás náhodou nezasiahol blesk. Super. Ešteže mám v Amsterdame okolo 3 hodín na prestup do Viedne. Teraz síce už len niečo vyše dvoch hodín... snáď už čoskoro vyštartujeme, lebo ešte 9 hodín vo vzduchu... ma bude celý zadok tlačiť. Ale dúfam, že to prejde rýchlo. Budem sa snažiť značiť info o našom lete, v akej výške sme, aká je vonku teplota, a tak. Len nech už prestane pršať...

4:15 pm – konečne štartujeme. O hodinu neskôr ako sme mali ale stále mám dosť času na prestup.

4:30 pm – už sme sa dostali nad oblaky a tu je slnečno na rozdiel od toho, čo je pod nimi. Aj video som si natočila ako vzlietame a pribudnú aj nejaké fotky za malú chvíľu.

4:45 pm – leteli sme nad kaňonom, tak som si ho konečne odfotila. Vonku je len -50°C a sme dosť vysoko. Nepamätám si teraz presné číslo, ale neskôr ho napíšem. Teraz idem pozerať nejaký film, možno The guilt trip.

kaňon

6:00 pm – a podáva sa večera. Vôbec netuším, kde teraz sme, ale pod nami je len rovná plocha a plno ľadovcov. Ale je to krásny pohľad. Myslím, že začíname byt nad Hudson Bay, ale je pod nami len kopa mrakov, že cez ne nevidím zem.

6:30 pm – sme asi v strede nad Hudson Bay. Ešte niečo vyše 6 hodín do Amsterdamu. Teplota vonku je -47°C, sme vo výške 11 277 m a je tu strašne slnečno. Škoda, že nevidím západ slnka. Ale aspoň robím priebežne fotky, aby som si potom mohla pozrieť, ako vyzerá Kanada v rôznych častiach. Nie, že by som to videla už asi5x, ale to je jedno. Vždy je to inak krásne. Idem dojesť večeru a potom zas nejaký film. Už im nevystalo kura, tak sme museli mať salmona, šalát a cestoviny a teraz sa idem pustiť do bieleho vína a malej brownie.

tá malá bodka vľavo hore je mesiac

8:10 pm – ľudia sa postupne ukladajú spať, ja som bola prvýkrát na záchode. Nikdy sa neprestanem udivovať, ako môžu v tých amerických filmoch robiť všeličo na záchode v lietadle. Ja sa tam ledva otočím. Vonku je už úplná tma, takže už musíme mať zatiahnuté okienka, aby sme ľudí okolo náhodou nebudili. Letuška mi aj párkrát skoro vynadala, keď som sa pozerala von oknom.

Teta vedľa mňa pije už tretiu fľašku červeného vína. Aspoň som sa necítila zle, keď som si dala to moje jedno biele. Bola si pre to víno vzadu a mne doniesla malú čokoládu Mars. Milé od nej. Dozvedela som sa od nej, že cestuje do Glagowa a na prestup majú necelú pol hodinu. No budú musieť utekať. Ja teraz pozerám film Walk the line. Konečne. Už som to chcela tak dávno vidieť, ale nikde som nenašla normálnu verziu. Už som dlho nepozerala na info týkajúce sa letu. Teraz až keď dopozerám film. Ale čas ide rýchlo. Som zvedavá, kde sme teraz. Ale naposledy, čo som pozerala von oknom, ešte bolo celkom svetlo a mohli sme byť niekde nad Atlantikom. Pod nami len ľadovce a more. Škoda, že teraz už nič nevidím. Ale keby sme sa zrútili do vody, aspoň by som si vyskúšala, ako sa cítili ľudia na Titanicu, keď sa potápal. Teda ak by som prežila samozrejme a skúsila by som by chvíľu v tej ľadovej vode...

9:40 pm – už sme preleteli aj nad južným cípom Grónska, teraz sa blížime k Islandu, teda len okolo neho preletíme. Teplota vonku je len -41°C a sme vo výške 11 887 m. Ešte nám zostávajú 3 hodiny letu a sme v Amsterdame. Prvýkrát budem v Holandsku. A ideme aj dosť rýchlo, 940 km/h. pilot má asi naponáhlo kvôli tomu stratenému času v Calgary. Škoda, že je stále tma všade naokolo. Pred chvíľou som si zahrala poker na tej malej obrazovke čo mám pred sebou na sedadle a z operadla sa dá vytiahnuť ovládač na tú telku. Dobre vymyslené to tu majú.  Ešte nejakých 2400 km do cieľa, potom sa rýchlo poobzerať po letisku v Amsterdame, možno aj niečo kúpim domov v duty free a pôjdem na lietadlo. A potom už len necelé dve hodiny do Viedne a potom domov.

šľahačkové oblaky

10:15 pm – sme práve pod Islandom na mape. Trochu máme turbulencie, vonku sa zas ochladilo na -49°C, ale už len 2,5 hodiny. Ešte veľa ľudí spí a aj ja by som možno zaspala, ale počúvam Bruna Marsa, na ktorého koncert sa teším v júli v Calgary. Ďalšia na rade bude Pink a potom aj Linkin Park. Vonku sa už trochu rozvidnieva, veď tam je už po 6 ráno. A do cieľa už len 1900 km.

11:00 pm – vonku sa poriadne ochladilo. Je tam až -61°C. a pred chvíľou pilot spomaľoval, lebo som cítila, že nás to hádzalo trochu dole. Už nám konečne aj zapli svetlá vnútri, takže môžem mať odostreté okno a pozerať von. Pomaly sa blížime k Írsku, takže už to nebude dlho trvať. Toto bola veľmi krátka noc. Vidieť západ slnka a za pár hodín aj jeho východ je zaujímavé. A na to, že v Calgary už majú hlbokú noc, vôbec nie som unavená. Síce som mala zavreté oči a počúvala som country, ale nespala som vôbec. A teraz budem len z okna pozerať asi stále, lebo to vyzerá ozaj pekne. Ale mohli by nám dať aj niečo jesť ešte alebo piť...

Pod nami to teraz vyzerá úplne ako šľahačkové more. Nič iné, len krásne biele oblaky. Ale som celá dolámaná. Nevýhoda nás vysokých ľudí, nemáme si kam poskladať nohy.

11:30 pm – momentálne sa nachádzame nad Írskom, alebo vlastne nad severnou časťou ostrova, ale absolútne nič nevidím, lebo pod nami sú také husté mraky, že to je ako nepreniknuteľná sieť šľahačky. Už druhýkrát nám dávali také vlhčené teplé obrúsky. Bol oto fajn, lebo je tu strašne suchý vzduch. Teraz rozdávajú nejaký rýchly snack. Veď už za nejakú hodinu pristávame. Ani neviem ako to rýchlo prešlo. Len už ma zadok bolí od toľkého sedenia. V ušiach mi hrá na striedačku Fun a Maroon 5. už aby som bola doma.

Belfast môže byť pekný zhora, lenže tie blbé mraky nie a nie skončiť. Ešteže je krásne slnečno a neprší. Mierime nad Isle of Man, potom Anglicko a potom normálna pevnina a konečne Amsterdam. Už je vonku len -52°C, teplejšie a teplejšie. Ale stále je to také divné, že konečne po dvoch rokoch idem domov. Cestou na letisko to bolo ešte také divné, po check-ine som už začala byť nervózna, teraz som taká trochu zmätená, ale už chcem byť doma. Teda, doma ako doma. Ja mám teraz domovy dva. A dúfam, že v tom mojom druhom, v Calgary alebo okolí budem niekedy normálne bývať.

12:00 am – letieť konečne nad nejakou zemou je super. Okolo Manchesteru, Liverpoolu až na východné pobrežie Anglicka. Oblaky sa konečne umúdrili, takže vidím aj trochu zeme. Mestá s továrňami, rieky, cesty...

to v strede je továreň

12:15 am – začali sme klesať. Teraz pozeráme video, kde vysvetľujú, ako funguje letisko v Amsterdame. Mne stačí vytlačiť len ďalší boarding pass a počkať na ďalšie lietadlo. A mám strašne zaľahnuté v ušiach, ani pregĺganie nepomáha. Som zvedavá, či sa ľudia budú predbiehať v tom, kto skorej zoberie svoju príručnú batožinu a opustí lietadlo. Ja mám čas, tak sa nemusím moc ponáhľať.

A letíme nad severným morom a zas sú tu tie mraky zo šľahačky. Teraz hovoril niečo co-pilot, neviem či po holandsky alebo ako, ale nikto mu nerozumel. Koneče prehodil na anglinu. Už som si aj hodinky pre istotu prehodila na aktuálny čas, tak tu je presne 8:22 ráno, nedeľa, 19.5. 2013. Tak už budem používať tento čas, nie kanadský, aby som nebola zmätená. Ďalší let do Viedne mám až o 11:40, tak mám ešte more času. Severné more je strašne rovné. Letíme ponad pár dosť veľkými loďami a mne puká v ušiach a od toho tlaku ma začal bolieť zub. Zarovno nami, ale o dosť vyššie letí ešte jedno lietadlo, už dosť dlhú dobu. A my stále klesáme a myslím, že teraz vysúva kolesá, lebo sme začali vibrovať. A stále spomaľujeme. Ešte aby nevypol motory. Sedím akurát na konci krídla, čo je aj dobre, ale aj nie.

9:30 am – už sedím na letisku v Amsterdame. Cez nekonečne dlhú chodbu som sa dostala cez kontrolu, teraz som si dala dole aj riflovú bundu, aby som nepípala ako v Calgary a teraz mám ešte dosť času, aby som si tu posedela a počkala. Našťastie tu majú také mini vozíky, takže nemusím príručnú batožinu aj s notebookom vláčiť na rukách. Len by som chcela voľačo kúpiť domov, len netuším čo ešte. Úplne na konci haly je kopu voľného miesta, takže nemusím stáť. No idem sa tu poobzerať kým mám čas, lebo pri lete naspäť budem mať čas len niečo cez hodinu. Nakoniec som kúpila pár cibuliek tulipánov pre maminu a magnetku s nápisom Holandsko :)

19.5. 2013

Amsterdam – Viedeň:

12:00 pm – tentokrát sme vyštartovali načas. Už asi 15 minút sme vo vzduchu. Teraz sú sedadlá 3 a 3, a ja ako vždy sedím pri okne a skoro ako vždy na krídle. Lenže tentoraz mám hneď vedľa seba motor. Ale moc sa netrepe, takže v pohode. Vonku je strašne pekne, teda aspoň tu hore. A Holandsko je teda pekná placka. Nechcela by som tu bývať. Voda zarovno pevniny, alebo niekedy aj nad ňou niekde. Vyjdete z domu a hneď že jeeej, voda...

12:40 pm – ešte 45 minút do Viedne, takže už sme v polke cesty. Teraz je vonku – 46°C, sme ešte vyššie než v minulom lietadle, viac ako 12 500 m. A zas všade tie šľahačkové oblaky, ale až ďalej od nás, takže sa dá vidieť čo je pod nami. Ach to slnko, strašne tu hore svieti a ešte sa mi aj odráža od krídla a motora. Budem opálená len na pravej strane tela z neho.

Tentoraz som mala šťastie na spolucestujúcich. Nikto nebol okolo mňa a ani nie je kto by mi vadil alebo išiel na nervy. Teraz sedí vedľa mňa taký mladý Číňan a vedľa neho v uličke nejaká staršia pani. Všade okolo nás preletujú lietadlá. Či už pod nami alebo vyššie nad nami. Keď idú opačným smerom ako my, zdá sa to, ako keby išli strašne rýchlo. A teraz nad Nemeckom sa mi to tiež zdá nejaké rovinaté, alebo všetko z takejto výšky sa mi bude zdať ako rovina. Aj keď neviem prečo sme až tak strašne vysoko. Toto nie je veľmi veľké lietadlo.

Viedeň

12:50 pm – ešte pol hodinu do Viedne a pomaly a nenápadne sme začali klesať. Ako to viem? Nielen preto, lebo sme sa trochu naklonili dole nosom, ale zas sa tu zmenil tlak a mňa začal bolieť zub. A už ideme stále dole.

A ani som sa nenazdala, ale takto moja cesta domov bola celkom plodná. Ani neviem ako, ale napísala som už skoro 8 strán podrobného popisu cesty. Ešte k tomu pridám nejaké fotky a môžem to vycapiť na blog. Konečne tam aspoň niečo pribudne.

13:00 pm – a ideme cez oblaky. Parádne to s nami trasie. A tu sa počasie už zmenilo. Už žiadne slnko, ale už tu poprcháva, zamračené. Tak s dažďom som odchádzala z Calgary a do dažďa prichádzam aj do Viedne. Super. To asi aby som nezabudla, aké to je keď prší. A to čo teraz vidím, by mal byť asi Dunaj, strašne špinavý Dunaj. A za chvíľu pristávame. Konečne doma. Skoro.