Now we are free

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť. 

 Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes?  Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...

Okamih

Minulú noc som nemohla spať, tak som si zobrala do postele noťas a písala som. Ani neviem ako, ale za hodinu som to mala celé napísané. Skončila som o druhej ráno. Vtedy sa mi ale najlepšie píše, teda v noci, pretože všade je ticho, kľud, nikto ma nevyrušuje. Skrátka, mám pokoj a môžem sa sústrediť na to, čo píšem. Tak vám teraz ponúkam jednu jednorázovku. Som zvedavá na vaše názory, či sa páči alebo nie. Tak si poprosím komentáre :-)

P.S.: čo hovoríte na nový design?



Ulice v meste boli prázdne. Všade bolo ticho. Počul som len vietor a zavýjanie pouličných psov. Niežeby som sa bál, ale nočný park mi nepripadal ako dobré miesto na prechádzku. Cez deň možno, ale o jednej ráno asi ťažko. Možno by som tam stretol pár podivných indivíduí, ktoré začínajú „žiť“ až po zotmení. Sú to takí noční zúfalci. Cez deň ich moc nevidno. Sú ukrytí vo svojich špinavých skrýšach, čakajúc, kým opäť nadíde noc.
Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez mesto, kde mi budú pod nohy svietiť pouličné lampy. Svetlo je síce slabé, pretože lampy nemá kto čistiť. Okolo svetla poletujú nočné motýle. Sem tam sa nejaký lietajúci hmyz dostane aj dovnútra, ale dlho neprežije. Preto sú lampy plné malých hmyzích mŕtvoliek. Odporné.
Pokračujem ďalej. Mrazivý vietor mi fúka do tváre. Zrazu začujem za sebou niečie kroky. Obzriem sa. Nikoho ale nevidím. Už aby som bol doma, pri tebe. Chýbaš mi. Hoci som ťa nevidel len dva dni, je až zarážajúce, ako pomaly ten čas plynul. Ale už mi veľa nechýba. Pár ulíc a budeme opäť spolu.
Zvuk krokov sa približuje. Zrýchlim. Za najbližším rohom začnem utekať. Ale nie som až taký rýchly, aby som ušiel pred tým, čo ma sleduje. Neviem, kto by to mohol byť. Nevyzerám bohato, aby ma chcel niekto okradnúť. Začínam mať strach. Možno to bude niekto z parku. Asi potrebuje peniaze, a tak sa odhodlá na zúfalý čin. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Počujem, ako ma dobieha. Možno budem mať šťastie a premôžem ho. No keď sa v poslednom okamihu obzriem, zistím, že nádej pomaly zhasína. Za mnou uteká veľký chlap, až sa zdá byť čudné, že pri jeho veľkosti je taký rýchly. Cítim, ako ma chytá za kabát a obaja padáme na zem. Snažím sa ujsť, no márne. Zlodej, alebo kto je to, ma udiera do tváre, hlavy, brucha, cítim kopance. Keď vidí, že sa už nedokážem brániť, prestane a rýchlo mi začne prehľadávať vrecká. Vôbec už nevnímam, čo sa deje okolo mňa. Myslím na ten mŕtvy hmyz v lampách. Skončím tak aj ja? Sám, nepovšimnutý, mŕtvy? Možno ma tu ráno nájdu. Zamrznutého, okradnutého, ležiaceho na studenej zemi. Čím som si to zaslúžil? Nikomu som neubližoval, žil som normálnym životom mladého človeka, ktorý má ešte všetko pred sebou. Nechcel som takto skončiť. Cítim, že pomaly strácam vedomie. Posledná myšlienka je na teba, Isabelle. Moja krásna a milovaná Isabelle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Doktor nám povedal, že keď ti budeme niečo hovoriť, možno nás budeš počuť a poznať nás a čoskoro sa prebudíš. S otcom sem za tebou chodíme stále a ty stále nič. Isabelle sem už tak často nechodí. Nedokáže sa na teba pozerať. Hoci teraz vyzeráš omnoho lepšie ako keď ťa priviezli. To sme nemohli uveriť, že si to ty. Celý dobitý a samá modrina. Pustíme ti hudbu? Máme so sebou Bacha. Tvoje obľúbené skladby.“
Počul som, ako na mňa niekto hovorí, ale nevedel som ten hlas identifikovať. Potom som počul, ako začala hrať hudba. Bolo to také skľučujúce, počuť a vnímať, ale nedokázať odpovedať, ani sa pohnúť. Je to ako byť uzavretý v nejakej schránke a nemať možnosť vyjadriť sa, dať o sebe vedieť.
Zrazu som počul druhý hlas. Tentoraz mužský, ako povedal, že je už čas ísť a že ma prídu opäť pozrieť zajtra.
Do šľaka, ako som im chcel povedať, že ich počujem, hoci som nevedel, kto je to. Snažil som sa aspoň otvoriť viečka, no bolo to ako pohnúť skalou jedným prstom. Namáhavé a vyčerpávajúce. No dal som do toho všetko. Po chvíli sa mi to nakoniec podarilo. Oslepilo ma svetlo. Ako dlho som tu takto ležal? Dni? Týždne? Mesiace? Nemal som ani tušenia. Snažil som sa porozhliadnuť po miestnosti. No všetko sa mi zhluklo do veľkej svetlej škvrny. Rozoznal som len tmavé siluety. Všetko sa potom zbehlo tak rýchlo. Počul som výkrik, kričanie na sestričky a doktorov. Pomaly som si už začínal zvykať na to svetlo. Postupne sa mi všetko vyostrilo a v izbe som videl veľa ľudí. Veľa neznámych ľudí. Nikoho som nepoznal. Aspoň som si nikoho z nich nepamätal, že by som ich niekedy videl.
„Henry, zlatko, konečne si sa prebral. Už sme si mysleli, že sa toho nedožijeme. Ani nevieš, akú radosť si nám spravil.“ Žena sa ku mne s nadšením naklonila a silno ma objala.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene. „Čo sa stalo?“
„Henry, to som ja, tvoja mama a toto je tvoj otec,“ ukázala na muža vedľa nej. „Nepamätáš si nás?“
„Prepáčte, ale nikdy som vás nevidel. Nikoho z vás,“ povedal som a keď som sa pozrel na svoju „matku“, uvidel som v jej očiach slzy.
„Nebojte sa pani Boydová, môže sa jednať o krátkodobú stratu pamäti. To sa pri takých poraneniach hlavy stáva. Za nejaký čas sa mu pamäť určite vráti,“ povedal doktor.
Nejaký čas ešte pri mne všetci ostali, potom sa začali pomaly vytrácať. Ostali len moji „rodičia“.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nemohol som zaspať. Ležal som vedľa ženy, ktorá mala byť mojou ženou. Videl som svadobné fotografie, obrúčky. Skrátka všetko, čo patrí k životu manželov. Ale vôbec som sa na nič nepamätal. Bol to hrozný pocit. Pocit bezmocnosti a beznádeje. Už som bol zúfalý. Netušil som, ako dlho to ešte potrvá, kým si spomeniem. Už som ani nedúfal. Vstal som z postele a išiel som do kúpeľne. Nad umývadlom máme veľké zrkadlo. Pozrel som sa doň.
„Vieš kto si? Aká je tvoja minulosť? Čo všetko si v živote zažil?“ spýtal som sa odrazu v zrkadle a čakal som, že mi odpovie. Aké smiešne. Zdravý človek si neváži čo má, dokým to nestratí. Jediný okamih vám zmení celý život. A najhoršie na tom je, ak ten okamih vôbec neočakávate. Ja som síce zdravý, ale som muž bez minulosti. Ako keby som stratil svoju tvár. Nevedel som, kedy sa to všetko skončí, no nechcel som to ukončiť tak, aby to iným spôsobilo ďalšiu bolesť. Stačí, že tú bolesť prežívam ja. Veď niekedy sa to skončiť musí a snáď sa toho v zdraví dožijem.

Oslavujeme!!!

Tento deň je významný. Teda prvýkrát ho oslavujem. A viete prečo? Pretože poviedka, ktorú píšem, má už rok! Ako ten čas letí. A to mám napísaných 21 kapitol, na ďalšiu sa chystám. Tak mi držte palce, píšte komentáre, aby som vedela, či to niekoho ešte baví a či to ešte vôbec aj niekto číta. Ak áno, budem len rada. A teraz hor sa oslavovať. Je dôvod aspoň na prípitok, nie?   :-)))

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Svetlo sveta uzrela ďalšia kapitola. Nebudem sa tu vykecávať, vy viete čo máte robiť. Že nie? Písať komentáre predsa. Vždy potešia a človeka posunú ďalej. Tak šup šup, do toho. :-)))
(nič iné čo by sa hodilo som nenašla, tak aspoň túto pesničku)

P.S.: ak vám bude jedna scéna pripadať ako z jedného filmu, viem o tom, mala som na pláne to tak dať už hrozne dlho

21. kapitola

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Eireen sledovala Sebastianovu ruku a myseľ jej pracovala na plné obrátky. A keď vytiahol z vrecka malú čiernu škatuľku, pomyslela si, že sa buď načisto zbláznil on alebo má ona halucinácie.

Určite sa mi to sníva, toto nemôže byť pravda, aj keď je to krásne, ale nie tak skoro, behalo jej po rozume a nemo a hlavne nenápadne upierala zrak na krabičku.

„Eireen, chcel by som ti niečo dať, kým nie je neskoro,“ prerušil ju zo zamyslenia Sebastianov hlas.

„Sebastian, toto ja nemôžem prijať,...“ skočila mu hneď do reči.

„Ešte nič nehovor, pokiaľ nevieš, čo je vnútri,“ odporoval jej Sebastian a donútil ju tak pozrieť sa mu do očí.

„Ale...“

„Žiadne ale. Otvor ju,“ nabádal ju, a tak ho poslúchla.

Zobrala si teda do rúk krabičku, zhlboka sa nadýchla a pomaly ju otvorila. Na jej prekvapenie tam nebolo to, čo si myslela, že tam bude.

Na modrom zamatovom vankúšiku ležal biely, napoly zložený malý papier. Nechápala. Pozrela sa na Sebastiana.

„Čo to...“

„Raz si mi spomínala, že ešte si nepoctila tieto naše krásne hory svojou návštevou. Preto mi dovoľ, aby som ti mohol odovzdať tento lístok. Je to vlastne celodenná vstupenka do celého národného parku, ale dá sa aj predĺžiť na viac dní. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ hovoril Sebastian, no zarazil sa, keď uvidel v Eireeniných očiach zalesknúť sa slzy.

„Čo sa deje, zlatko? Nechceš tam ísť? Nepáči sa ti to? Môžem...“ nestihol už ale dopovedať, pretože Eireen sa k nemu otočila a pobozkala ho. Nebol to ale obyčajný bozk. Bol to bozk, ktorý vyjadroval všetky jej pocity. Vďačnosť, úľavu, vášeň ale aj pocit bezpečnosti, ktorý prežívala v jeho prítomnosti. Bol to bozk, ktorý si nedávate len tak s hocikým.

Po krátkej chvíli, ktorá však im pripadala ako večnosť, sa od seba odtrhli.

„Nie, hlupáčik, samozrejme, že sa mi to páči, ako si si mohol myslieť niečo iné? A jasné, že tam chcem ísť. A chcem tam ísť len s tebou. Len mi povedz kedy, aby som si mohla vybaviť u Martina voľno. A ako si myslel to, že kým nie je neskoro?“ spýtala sa Eireen už s úsmevom a so zvedavosťou v hlase.

„No, vieš, chcel som to stihnúť ešte predtým, ako z nás budú vráskaví a šomrajúci starci, ktorých nebude mať nikto rád a budeme musieť vydržať spolu len my dvaja.“ Ledva stihol dopovedať, keď ho Eireen štuchla pomedzi rebrá a obaja vybuchli smiechom.

Po hodnej chvíli, držiac sa za bruchá, ktoré ich od toľkého smiechu boleli, si obaja ľahli na kopu slamy, ktorú predtým ignorovali. Líca mali zmáčané od sĺz, ktoré si nestíhali utierať.

„Ja nebudem nikdy stará a vráskavá,“ vyhlásila Eireen.

„Samozrejme, že nie. Ty budeš pre mňa stále rovnako krásna ako teraz. Sľubujem.“

„Vďaka. Ešteže tak. A teraz vážne. Prečo kým nie je neskoro?“ spýtala sa ho Eireen znova.

„Lebo september je krásny mesiac a stromy a lesy sú vtedy najkrajšie. Celé hory tak získajú úžasný nádych, až tú jeseň cítiš a vstrebávaš tú nádheru každou bunkou svojho tela. Ten úžasný pocit som ti nechcel odoprieť. A môžeme tam ísť 21. septembra. Vtedy by mala byť jesenná rovnodennosť. Ale tá môže trvať aj tri dni, tak by sme tam mohli ostať. Čo na to povieš?“ spýtal sa Sebastian a dúfal, že Eireen bude súhlasiť.

„To je dobrý nápad. Konečne budeme nejaký čas spolu a nikto nás nebude otravovať. Už sa na to teším. Ale musíme si zohnať aj poriadnu výbavu. Poznám človeka, teda Rebeca ho pozná lepšie, ktorý nám môže poradiť, čo všetko budeme potrebovať.“

Po tomto všetkom ešte chvíľu vedľa seba ležali na slame, až kým sa Eireen nezačalo zívať.

„Odveziem ťa domov? Predsa len, už je dosť neskoro,“ navrhol Sebastian niečo pred polnocou.

„Ďakujem, ale netreba. Som tu autom. A nie je to až tak ďaleko. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala ho Eireen.

„Ale zívaš. Nechcem, aby si zaspala za volantom,“ nedal sa Sebastian.

„To zvládnem, neboj sa,“ presviedčala ho Eireen, keď už boli pri jej aute. Teda pri aute jej rodičov. „Keď prídem domov, zavolám ti.“

Eireen nastúpila do auta a chystala sa na odchod. Sebastian sa k nej ešte sklonil a pobozkal ju.

„Ľúbim ťa,“ povedal.

„Ľúbim ťa,“ odpovedala mu Eireen a pomaly sa mu strácala v diaľke.

Po pol hodine začínal byť Sebastian poriadne nervózny, pretože už Eireen mala byť doma, aj keby išla pomaly. Už jej trikrát volal, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. No neozývala sa.

Chystal sa už aj vyraziť za ňou, bol už aj na dvore, keď vtom mu zazvonil mobil. Rýchlo ho zdvihol.

„Eireen, si v poriadku? Nič ti nie je? Kde si?“ vybafol na ňu hneď zhurta.

„Som v poriadku. Len som sa zasekla pred jednou haváriou a nedá sa to obísť. Už to tu odstraňujú, tak za chvíľu by sme sa mohli pohnúť.“

„A prečo si mi nedvíhala telefón?“ spýtal sa jej Sebastian.

„Nemala som ho pri sebe. Bola som mimo auta, aby som zistila, čo sa deje. Našťastie nebol nikto vážne zranený, asi niekomu len prebehla srna cez cestu a niekto doňho narazil. Už musím končiť, nejak sa to pohýna. Ľúbim ťa,“ povedala mu a zaklapla telefón.

Sebastian jej už nestihol povedať, že aj on ju ľúbi. Napriek tomu sa spokojný vydal k domu a zamieril do svojej izby. Hádam bude všetko v poriadku a nič sa Eireen nestane. S myšlienkami na ňu pomaly unavený z celého dňa zaspal.

Monroe Jackson Rathbone V.

Jackson Rathbone (nar. 21. december 1984) je americký herec a muzikant. Ako dieťa mal Jackson to šťastie žiť na rôznych miestach na svete kvôli otcovej práci. Narodil sa v Singapure a potom žil v Maydane a Jakarte (Indonézia), Londýne, Connecticute, Kalifornii, Nórsku a nakoniec sa usadili v Midlande v Texase.
Jackson okamžite začal účinkovať v miestnom verejnom divadle a bol prijatý do programu mladých hercov (The Pickwick Players). Bol aktívny v mnohých aktivitách zahŕňajúc basketbal, futbal, baseball a americký futbal. Dokonca si založil kapelu a prenosný DJ biznis. Zvládanie toľkých aktivít bola fuška tak sa Jackson rozhodol zostať pri tých, ktoré ho robili najšťastnejším: herectvo a hudba. 
Navštevoval strednú školu Interlochen, súkromnú školu pre umelcov v Michigane. Po maturitách, plánoval ísť na Royal Scottish Academy, ale nakoniec sa rozhodol, že pôjde do Los Angeles skúsiť šťastie na veľkom plátne.
Býval u svojho bývalého stredoškolského spolužiaka a najlepšieho priateľa, Alexa Boyda. Ihneď sa mu zadarilo a podpísal zmluvu s Disney´s 411. Získal hlavnú úlohu v rodinnej show televízie ABC "Beautiful People", ktorá mala premiéru na jeseň 2005.
Jackson okrem iných úloh dostal aj menšiu úlohu vo fenoméne "The O.C.", kde si zahral kamaráta Kaitlin Cooper. Potom prišla úloha vo filme "Twilight", kde si zahral jedného z členov upírskej rodiny, Jaspera Whitlocka Halea.
Najnovšie ho môžeme vidieť vo filme The Last Airbender.

(vysoký je skoro tak ako ja, 177 cm,

má tri sestry - 2 staršie - Ryann a Kelly a 1 mladšiu - Brittney,

nemá Facebook, MySpace ani Twitter,

je potomok Thomasa Jonathana "Stonewalla" Jacksona, Confederate General from West Virginia.)

A čo naňho hovorím ja? Je to moja naj postava v Twilighte, na druhom mieste je Carlisle. Niekde som čítala, že je to také chúďatko s bolesťami (podľa výrazu tváre v úlohe Jaspera by sa to tak aj dalo povedať :-)).
Je proste úžasný, Jaspera zahral dokonalo. Aj keď niekedy vyzerá ako "teplý brat", ale to len keď je oholený, inak je pekný :-)

                 Jasperov vojenský doklad




 P.S.: milujem chlapov s jamkami na lícach :-)

Wonderful place

Rada chodím po svete. A keď nie sú prostriedky, tak si vyhľadávam krásne miesta, kam by som chcela raz ísť, na nete. Včera som videla jeden dokument, ktorý mal za cieľ poukázať na to, ako my ľudia ničíme vlastnú planétu. Dozvedela som sa, že ak bude pokračovať lov veľrýb takým tempom ako teraz, za 50 rokov budú veľryby na pokraji vyhynutia.
Prístav v Benátkach má zasa za následok, že sa potápajú. Ale to ste asi už vedeli. Za pár rokov nebudú pod vodou len 50 dní v roku, ale dlhšie.

Ale nechcem tu teraz hovoriť o katastrofách, ktoré nastanú a za ktoré si môžeme sami, ale o jednom krásnom mieste, ktoré je tiež v ohrození. Chcem hovoriť o Le Mont-Saint-Michel - Hora sv. Michaela. Je to žulový, 80 metrov vysoký, prílivový ostrov (resp. polostrov – s pevninou je od r. 1879 spojený násypom) v severozápadnom Francúzsku v rovnomennom zálive na pobreží Normandie. Rozdiel výšky morskej hladiny pri prílive a odlive je asi 15 m (najviac v Európe), takže buď je „hora“ obklopená tekutými pieskami alebo „pláva v mori“. Odlivom sa obnažuje morské dno do vzdialenosti 10–15 km od pobrežia.
Nachádzajú sa tu početné historické pamiatky (kláštorný kostol z 11.–16. stor., gotické kláštorné budovy, opevnenia z 13.–15. stor.). Ostrov, záliv a kláštor sú od roku 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.





P.S.: určite sa sem chcem niekedy pozrieť
P.S.2: viac sa môžete dočítať v tomto článku (sú tu aj detailnejšie fotky a zaujímavosti)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko!
Podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu po nejakom čase, tak si ju môžete vychutnať spolu s hudbou. Už je to 20., tak trošku jubilejná a onedlho bude rok, čo som sa do toho pustila. :-)
Tak nech sa páči, tu je:

20. kapitola

Na 12. septembra, deň Sebastianových narodenín, si Eirren naplánovala, že ho večer prekvapí. Ale aby bolo prekvapenie dokonalé, ráno musela zájsť k nemu domov a doladiť detaily. Najprv sa stretla s jeho otcom a s bratom, ani s jedným nebol problém, ich spoluúčasť mala vybavenú hneď. Mala šťastie, že Sebastian bol v meste, lebo keby ju uvidel, nevedela by, ako by zamaskovala to, čo práve robí a prečo je práve u nich.

Potom ale pred ňou stála tá najťažšia úloha, ktorú potrebovala zariadiť, a to obmäkčiť Sebastianovho starého otca a dosiahnuť ich zmierenie. Nedávala si veľkú nádej, ale za pokus nič nedá, tak sa teda vybrala k domčeku, v ktorom býval Harry.

Nevedela, na čo sa má pripraviť, a tak len pomaly vystupovala po schodoch k dverám. Zaklopala a čakala, kým niekto neotvorí. A naozaj, po chvíli sa dvere otvorili a stála v nich staršia žena.

Eireen predpokladala, že to musí byť ošetrovateľka, ktorá sa chodí o Harryho starať. Veď bývať sám a ešte byť aj na vozíku, to nie je ľahké.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Daltonom. Potrebujem s ním hovoriť. Som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen.

„Poďte dnu. Hneď pána Harryho zavolám. Zatiaľ si môžete sadnúť do obývačky,“ povedala ošetrovateľka a odišla.

Eireen sa poriadne nestihla ani poobzerať okolo seba, keď vtom uvidela vo dverách Harryho.

Všimla si, že má rovnaké modré oči ako Sebastian. Aj štruktúrou tváre sa na seba dosť podobali. V mladosti musel vyzerať takmer rovnako ako Sebastian. Tá podoba sa nedala prehliadnuť.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ vytrhol Eireen zo zamyslenia Harry.

„Maggie mi povedala, že ste Eireen a to znamená, že ste priateľka môjho vnuka, je tak?“

„Áno, máte pravdu. A práve o Sebastianovi sa chcem s vami porozprávať.“

„Ale ja nemám o čom. Od tej nehody ho nechcem ani vidieť. Povedal vám, že kvôli nemu som ostal na vozíku a prišiel som o svoju jedinú dcéru?“ vyčítavo sa spýtal Harry.

„Povedal. Viem o všetkom, čo sa vtedy stalo. A nemyslím si, že je to jeho vina. Bola to len nešťastná náhoda a vy to viete. A neverím vám, že ho nechcete ani vidieť. Videla som vás tu vtedy na oslave, ako ste boli vonku pri schodoch. Tak mi netvrďte, že vám na ňom nezáleží. Po toľkých rokoch by ste si mohli uvedomiť, že všetko sa dá riešiť, ale smrť je definitívna, je koniec. Nikoho nevrátite späť. Hlavne nie tým, že zanevriete na ľudí okolo seba. A tam, kde je koniec, je aj nový začiatok. U vás by mal ten nový začiatok znamenať odpustenie Sebastianovi za to, za čo nie je zodpovedný. Dnes máte jedinečnú príležitosť. Viete, aký je dnes dátum, tak by som bola neskutočne rada, keby ste večer prišli do domu.  Určite by vaša prítomnosť nepotešila len mňa, ale aj ostatných,“ nedala Harrymu šancu zasiahnuť jej do monológu a už to hovorila mierne zvýšeným hlasom a postojačky, čím prilákala do obývačky aj Maggie.

„Je všetko v poriadku pán Harry?“ spýtala sa.

„Ehm, áno, je. Slečna je už na odchode, však?“ povedal Harry a pozrel pri tom na Eireen.

Tá sa otočila a pomaly vyšla z domčeka. Z Harryho očí sa nedalo nič vyčítať, tak uvidí, ako to nakoniec dopadne. Ako sa blížila k domu Torresovcov, nervozita a hnev z nej postupne opadli.

Nikdy by som si nemyslela, že som schopná takto hovoriť. Kde sa to vo mne vzalo? Ale dobre vedieť, povedala si Eireen sama pre seba a pokračovala ďalej.

____________________________________________

„Už ho vidím. Všetci na svoje miesta, rýchlo,“ zakričal Jason a vyšiel pred dom.

„Ahoj, otec ťa čaká v pracovni,“ povedal prichádzajúcemu Sebastianovi a ten si len vzdychol.

„Čo zasa potrebuje? Som unavený z dneška, tak dúfam, že to nebude nadlho,“ povedal Sebastian s trochu znudeným tónom  v hlase.

„Neviem, asi je niečo s objednávkou krmiva pre kone,“  zaklamal Jason a nechal Sebastiana otvoriť dvere na pracovni.

Ten nestihol ani nič zaregistrovať, len zrazu: „všetko najlepšie!“ skríkli naraz všetci prítomní a už sa k nemu načahovali ruky s darčekmi. Boli tam skoro všetci. Sebastianov otec, Jason spolu s Elizabeth, všetci, čo pracujú na farme, priatelia. Nesmeli chýbať ani Rebeca s Martinom a dokonca k nemu pribehol aj nezbedný pes Max a začal ho olizovať. Jediná osoba, ktorú nevidel, bola Eireen. Keď ju nikde nevidel, zostal sklamaný, keď mu vtom niekto položil zozadu ruky na oči. Hneď vedel, že je to ona. Rýchlo sa otočila tvárou k nemu a pobozkala ho.

„Všetko najlepšie k narodeninám. Ľúbim ťa,“ povedala Eireen a znova ho pobozkala.

Romantická chvíľka však netrvala dlho, pristúpil k nim William, Sebastianov otec.

„Môžeš byť rád, že ju máš. Bez nej by tu dnes títo ľudia neboli.“ Potľapkal syna po pleci a Eireen venoval úsmev.

„Ďakujem ti, je to krásny darček. Všetci ľudia, ktorých mám rád, pokope, a ty si so mnou. Ďakujem,“ povedal jej Sebastian a viac nestihol, pretože zrazu ostalo ticho a všetci sa pozerali jedným smerom, k dverám. Eireen sa pousmiala, pretože v kútiku duše dúfala, že Harry príde. A dúfala správne. Harry prišiel až k nim a na kolenách mal v trochu ošúchanom papieri zabalený darček. Všetci ho sledovali. Nikto netušil, že príde. Najmä nie Sebastian.

„Prepáč mi, prepáč mi za všetko. Nechcel som si pripustiť pravdu, bol som tvrdohlavý a za všetko som vinil teba. Ešte raz mi prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo,“ potichu a so sklopenými očami povedal Harry a podával Sebastianovi darček. „Chcel som ti to dať už dávno, ale nezmohol som sa na to, tak ti to dávam teraz.“

Sebastian sa pustil Eireen, kľakol si pred Harryho a objal ho. Nebolo tu potrebných viacej slov, všetci pochopili, že sa na starého otca nehnevá a odpúšťa mu. Čakal len na túto príležitosť. Eireen neudržala slzy, dojalo ju to.

„Otvoríš ho?“ spýtal sa Harry Sebastiana. Ten vzal do rúk darček, roztrhal baliaci papier a otvoril ho.

„To patrilo tvojej mame. Určite by chcela, aby si to mal ty.“

Sebastian opatrne otvoril škatuľku. Boli v nej fotky a rôzne drobnosti patriace jeho mame. Nemal čas si ani všetko pozrieť, pretože pre nich prišli Rebeca s Martinom. Čo už, bol dnes večer ozaj žiadaný.

„Tak ako, oslávenec? Cítiš sa starší?“ spýtal sa ho Martin a nezabudol ho potľapkať po pleci.

„Neuveríš, ale cítim sa rovnako starý. A potrebujem sa niečoho napiť, pretože takéto prekvapenie som teda vážne nečakal. Chcem sa vám za to všetko poďakovať. Ideš so mnou Eireen?“ spýtal sa jej Sebastian a ona prikývla.

Neskôr večer, keď už viac ľudí odišlo domov a zostali len tí, ktorí akosi nepotrebujú spať, Eireen so Sebastianom ostali sami v stodole, kde ich nikto nevyrušoval.

„Dnes si mi  zorganizovala naozaj krásny darček, za čo ti nesmierne ďakujem. Viem, že ty síce nemáš dnes žiadny sviatok, ale tiež mám pre teba jeden darček,“ povedal Sebastian a siahol do vrecka.

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja sa veľmi ospravedlňujem za to, že posledná kapitola sem pribudla tak pred 3 mesiacmi. Ako vždy, nemala som čas kvôli škole. Ale teraz mám vcelku voľno, tak som zasa začala písať. Ale musíte zobrať do úvahy, že taká dlhá prestávka sa odzrkadlí na kvalite.
Btw, snažila som sa niečo skomoliť a toto je výsledok.
Enjoy :-)

19. kapitola

Pohoda, ktorú  v tej chvíli Eireen cítila, sa mala čoskoro zmeniť na poriadnu dávku adrenalínu. Ako ich tak unášal prúd, nevšimli si, že pred sebou majú úsek rieky posiaty skalami vytŕčajúcimi z vody. Nestihli sa teda dostať k pravému brehu, kde to nebolo až také hrozné a narazili do skaly, ktorá im na boku prepichla čln.

Keď si to všimli, bolo už neskoro. Nenatekala im doňho síce voda, ale postupne z neho začal unikať vzduch až hrozilo, že ich to už neudrží a oni skončia vo vode.

„Do pekla, čo budeme robiť? Nerada by som sa okúpala v studenej vode,“ s hrôzou v hlase povedala Eireen a pozrela na Sebastiana pohľadom typu zachráň-nás-ty-si-chlap.

Ten sa už snažil svojím tričkom nejako otvor utesniť, no nedarilo sa mu to.

„Prúd je prisilný na to, aby sme sa na tomto úseku dostali k brehu. Čo všetko máme v batohu?“ mierne zadychčane sa spýtal Eireen.

„Len jedlo, doklady, mikiny a tvoj mobil,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana, ktorý už rozmýšľal nad tým, čo urobiť.

„Len mi nepovedz, že ho mám vybitý. To sa stáva len vo filmoch.“ Ironicky prevrátil oči a snažil sa tak aspoň trochu odľahčiť situáciu.

„Je našťastie nabitý,“ odpovedala mu Eireen s náznakom úsmevu.

„Ešteže tak. Poď ma vystriedať. Silno tlač na tú dieru. Ja zavolám Martinovi a poviem mu, nech po nás prídu.“ Povedal rozhodným autoritatívnym tónom a Eireen ani sekundu neváhala a poslúchla ho. Pritláčala Sebastianovo tričko na dieru tak, až sčervenela od toľkej námahy.

Možno to bolo tým ako sa snažila a možno Sebastianom. Prvý raz mala totiž možnosť pozrieť sa na jeho do pol pása nahé telo. Vôbec nevnímala, o čom sa rozpráva s Martinom a ako sa dohadujú na ich záchrane. Stále upierala zrak na jeho svalnaté ramená, vypracovaný hrudník a tehličkové brucho. Zaklipkala očami, aby sa presvedčila, či naozaj tak vyzerá alebo to len spôsobuje odlesk svetla od hladiny. Ale vyzeral presne tak, ako ho videla, skrátka dokonalo.

„...a tam na nás počkáte, fajn? Zatiaľ ahoj,“ prebral  Eireen zo zamyslenia Sebastianov hlas a jeho upretý pohľad, ktorým jej naznačil, že už skončil a môže ju vystriedať.

„Tak ako ste sa dohodli? Dúfam, že máte dokonalý plán, lebo si myslím, že tento čln  už dlho nevydrží,“ povedala mu Eireen a čakala na objasnenie plánu.

„S Martinom sme sa dohodli, že keď teraz vyrazia z Banffu, mali by nás dobehnúť pri jednej časti rieky, kde je štrkový breh. Lanom by nás potom mohli pritiahnuť. Len aby sme sa tam stretli a aby dovtedy vydržal čln.“ Vysvetľoval jej na prvý pohľad mierne riskantný plán.

„Ja sa bojím,“ so strachom povedala Eireen, „čo ak sa nám to nepodarí a nestretneme sa tam v rovnakom čase?“

„Neboj sa, zvládneme to. Najhoršie, čo sa môže stať je, že nás nezastihnú a ja sa budem musieť okúpať, aby som ťa v člne dostal na breh. Ale všetko dobre dopadne a večer už budeme všetci doma a toto bude len také menšie dobrodružstvo, na ktoré budeme s úsmevom spomínať,“ snažil sa ju upokojiť a zrejme sa mu to aj podarilo, keďže už Eireen nemala v očiach ten pohľad plný strachu.

Pritúlila sa k nemu, Sebastian ďalej stláčal dieru na člne a pomaly sa nechávali unášať prúdom.

____________________________________________

„...Tam pri tom štrkovom brehu? OK, budeme čakať,“ povedal Martin a zložil.

„Rebeca, musíme sa poponáhľať. Poďme rýchlo späť do auta.“

„Čo sa deje? Tvoj pohľad neveští nič dobré. Tak o čo ide?“ spýtala sa Rebeca a netrpezlivo čakala na odpoveď.

„Nie je to ani nič vážne, len Eireen so Sebastianom mali takú menšiu nehodu a budú nás potrebovať, takže preto musíme okamžite vyraziť.“ Povedal jej v skratke.

„Nehodu? Akú nehodu môžu mať na rieke v člne?“ nechápala.

„Neviem presne čo sa stalo, ale Sebastian vravel, že sa im prepichol čln a uniká z neho vzduch. Máme sa stretnúť na jednom štrkovom brehu a pomôcť im,“ vysvetľoval jej Martin, kým opúšťali Banff a zamierili smerom ku Calgary popri rieke.

Martin dúfal, že neprídu na dohodnuté miesto neskoro.

To by snáď Sebastian dal vedieť, keby sa už blížili k brehu a my by sme tam ešte neboli, pomyslel si a šliapol na plyn.

Niekto „tam hore“ asi chcel, aby sa nikomu nič nestalo, a tak zariadil, aby Martin spolu s Rebecou dorazili na miesto o niečo skôr a mali čas na nachystanie lana. Martin na konci urobil pár uzlov, aby ľahšie dohodil. Druhý koniec uviazal o auto.

Nečakali dlho, keď spoza stromov uvideli, ako sa k nim približuje čln so Sebastianom a Eireen.

Obe dvojice si zamávali, Martin dal vedieť cez telefón posádke člna, že už má aj lano, ktoré im hodí, aby ich mohol pritiahnuť. Rieka nebola na tomto úseku príliš široká, takže to nemal až také ťažké. Lano roztočil a hodil ho ich smerom.

Eireen sa presunula k diere v člne a Sebastianovi sa podarilo lano zachytiť. Pevne ho chytil, aby ich mohol Martin autom pritiahnuť na breh.

Našťastie nikto neskončil vo vode a nikto nebol zranený.

„Ten čln sa môže rovno vyhodiť. S tou dierou by sme už teda nikam nezašli. Počuj Martin, kde si sa naučil tak dobre hádzať?“ spýtal sa Sebastian Martina, keď sa všetci na brehu nadšene vítali.

„To vieš, skrytý talent,“ s úsmevom mu odvetil Martin a obaja si podali ruky a priateľsky sa objali.

„Eireen, zlato, si v poriadku? Ani nevieš, ako som sa o vás bála, keď mi Martin povedal, čo sa vám stalo,“ povedala Rebeca a tuho Eireen objala.

„Ako vidíš, sme v poriadku. Ale to vďaka našim chlapom. Čo by sme bez nich robili, však?“ s humorom jej odvetila Eireen.

„To sa musí osláviť. Ale ešte predtým, ako pôjdeme domov, sa musíme odfotiť pri tom člne. Bude to pamiatka na naše dobrodružstvo. Takže nástup,“ zavelila Rebeca a už sa ponáhľala nastaviť samospúšť.

Nikto nemal odvahu jej odporovať, a tak si všetci posadali do ešte nevyfučaného člna a čakali na Rebecu, ktorá pribehla v pravej chvíli, nasadila prvotriedny úsmev, keď vtom fotoaparát cvakol.

Remember me

Toto počasie, aké teraz momentálne je, mi náladu teda nepridáva. Stiahla som si preto film, ktorý tomu tiež nepomohol, ale som rada, že som si ho mohla konečne pozrieť. Remember me je film, ktorý vo vás vyvolá zvláštne pocity. Z počutia som vedela o čo tam asi ide, ale ten koniec ma prekvapil. A musím sa priznať, že som si utierala aj slzy. Nie od dojatia alebo tak podobne, ale preto, lebo som si uvedomila, aký je život krehký a ľahko oňho môžeme prísť, ani nebudeme vedieť ako.
Nebudem tu písať o čom tento film je. Ak si ho chcete pozrieť, pozrite si. Odporúčam.
Herecké obsadenie bolo dobré. Konečne som zistila, že Robert Pattinson vie pracovať aj s mimikou tváre a vie sa aj rôzne tváriť. Dokázal, že charakterové postavy mu idú. Ale zo zaškatuľkovaného Edwarda sa asi len tak ľahko nedostane. Emilie de Ravin sa mi páčila v tejto role. Aj keď, stále ju "poznám" ako Claire z Lost. Pierce Brosnan je herec, ku ktorému sa asi nemusím vyjadrovať. Rola prísneho otca mu vyšla a zahral ju dobre.

Síce je to americký film a na konci je to ešte umocnené jedným dňom, na ktorý Američania nezabudnú, ale do tohto filmu sa to strašne hodilo. Ale nebudem prezrádzať.

Čo sa týka niekoľkých vecí, ktoré som si tak zapamätala, to by som vám mohla povedať. Keď sa dostane Rob (vo filme Tyler) do bitky, zrazia ho na zem a myslím, že ho to aj mohlo dosť bolieť. Veď keď vám padne hlava na betón, tak to už je niečo.
Najviac sa mi páčila scéna, ako naňho Emilie (vo filme Ally) vyliala hrniec so špagetami. To som sa smiala aj zo škodoradosti :-)








Nakoniec by som celý film zhodnotila asi takto: americká dráma, ktorá určite stojí za pozretie. Je to film, nad ktorým sa skoro každý zamyslí a určite nepadne do zabudnutia. Nie je veľa takých filmov, ktoré by som si chcela pozrieť aj viackrát, ale tento k nim nepatrí.










P.S. z tohto filmu som si zobrala jeho podnázov Live in the moments a dala som si ho ako názov svojho blogu. Neodolala som tomu :-)

Hups

Nejak to tu prestalo žiť. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí sem ešte z času na čas zablúdia. Ale konečne mám po všetkých skúškach aj štátniciach, tak už budem mať hádam čas sem prispievať.
Cez víkend som si zmenila s Mirkinou pomocou pozadie a celkový vzhľad blogu, keďže blogger konečne umožnil aj nejaké výraznejšie zmeny. Dúfam, že sa páči :-)

Pokračovanie k poviedke mám už vymyslené, už len hodiť to na papier, tak konečne sa dočkáte pokračovania :-) Nemohla som sa tomu venovať, pretože som písala poviedku, ktorú som poslala do súťaže, tak čakám, či s ňou uspejem. Ak si ju chcete prečítať, stačí povedať. Napíšem potom link, lebo ju nemôžem nikde zverejniť :-(

A teraz taká najhlavnejšia vec. Presne 1. júna oslávil tento blog DVA roky. A ja som si na to nespomenula, keďže som bola zaneprázdnená a len narýchlo som sem vtedy hodila článok z Piešťan. A dva roky je už dosť. To som sa po založení tohto blogu chystala do Kanady. Ach, to boli časy :-)
No, ale predovšetkým želám tomuto blogu ešte aspoň dva roky, možno úspešnejšie (aj pre mňa) :-)
Uvidíme, čo budúcnosť prinesie.

P.S. dnes je prvý letný deň :-)
síce to vonku tak nevyzerá, ale aspoň v duši môžme mať krásne (samozrejme, podľa možností a okolností)
Na rozžiarenie vám sem dávam summer hit od Jessyho Matadora. Ak vám to meno nič nehovorí, je to interpret z Francúzska, ktorý bol tento rok na Eurovízii. A tu je jeho finálová pesnička: (mne sa hrozne páči)

4. Národné letecké dni

Boli ste už niekedy na leteckých dňoch v Piešťanoch? Ja sa priznám, že som tam teraz cez víkend bola prvýkrát. Ale nie ako typický divák, ale pracovne. Robila som v stánku pukance a cukrovú vatu. A keď bolo menej ľudí, sledovala som vystúpenia rôznych lietadiel a helikoptér. Moji kolegovia ale vraveli, že po minulé roky to bývalo lepšie, viac lietadiel a aj program bol lepší. Ja to neviem posúdiť. Mne sa to páčilo. Len som bola dosť ohučaná zo stíhačky, ktorá mala u nás premiéru. Ale typ vám nepoviem, lebo netuším, čo to bolo za stíhačku (tuším Eurofighter Typhoon). Ale hlučná bola teda dosť. A tie veci čo na nej predvádzal pilot....to som ani netušila, že také niečo je možné.



Zapamätala som si aj meno jedného pilota na malom lietadle. Volá sa Zoltán Veres, je z Maďarska, a ja som len pozerala s otvorenými ústami na jeho vystúpenie. Doplatila som na to síce popálenými rukami od pukancov, ale to nevadí. Hlavné je, že som videla jeho vystúpenie, na ktoré sú oficiálne vstupenky drahšie ako na Formulu 1. Ja som to mala všetko zadarmo a ešte som sa tam aj najedla :-)
(video z jeho vystúpenia som vám dala aj sem. ale nie je z Piešťan, to si môžete pozrieť na youtube). Je to proste macher, čo vám poviem.


A čo vám poviem o vojakoch? Jednoducho sexy. Neviem, či to robili tie uniformy, ale ja som si nemohla pomôcť a vždy, keď nejakí prešli okolo, som na nich len pozerala. Boli tam z rôznych plukov, ale aj takí, ktorí pôjdu čoskoro na misiu do Afganistanu. A to boli takí mladí chalani, nie o moc starší od nás.
Uniformy sú uniformy a ja som sa asi zaľúbila. Doteraz som ich neprávom odsudzovala. Ale to bolo tým, že v telke stále ukazovali, ako nejaký vojak nezvládol svoj život a zastrelil celú svoju rodinu a potom aj seba. Ale to záleží na charaktere človeka a ako zvládne rôzne situácie. Teraz mám na nich úplne iný názor. Ako som už písala, uniformy sú uniformy a z každého schopného chlapa robia ešte viac sexy chlapa :-D



Len škoda, že nám v nedeľu pršalo a museli sme skôr odísť. Možno by sa mi podarilo spraviť viac fotiek s vojakmi. Ale takto tu mám len jednu. :-(





P.S.1. všetko najlepšie ku Dňu detí :-)
Viem, že sem píšem presne po mesiaci, ale škola ma obmedzuje.

P.S.2. na novej kapitole sa už pracuje, ale mám obmedzený čas, takže neviem kedy ju sem pridám.

P.S.3. dúfam, že som vás aspoň trošku potešila tým, že tento blog stále žije, aj jeho majiteľka a že sem budem prispievať aj naďalej.

P.S.4. ak ste na leteckých dňoch ešte nikdy neboli, budúci rok určite choďte, stojí to za to. A nie je to ani v Bratislave kvôli tomu, že tam by museli rušiť lety a bolo by to oveľa nákladnejšie ako keď to robia v Piešťanoch. Bolo tam super, tak budúci rok nech vás tam vidím :-DDD

Máj

Určite väčšina z vás pozná túto báseň. Mne osobne sa veľmi páčila keď sme ju čítali na gympli na litike. Ale keď som videla film, tak ten sa mi nepáčil ako bol spracovaný. Predstavovala som si to trochu inak. Ale báseň je pekná. Tu je prvý odsek na ukážku: Karel Hynek Mácha - Máj:

Byl pozdní večer – první máj –
večerní máj – byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh je objímal kol a kol;
a slunce jasná světů jiných
bloudila blankytnými pásky,
planoucí tam co slzy lásky.


Želám vám krásny máj, nech ho strávite so svojimi láskami, hoc aj pod čerešňou :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som sa chcela veľmi ospravedlniť za to, že až po mesiaci dávam novú kapitolu. Nejako sa to všetko nakopilo na mňa v škole, tak nič nestíham. Asi ako každý študent, ktorý musí písať bakalárku. Ale dosť o škole, lebo ma chytajú nervy už pri tom slove.
Kapitola mi síce netrvala dlho napísať, ale nejako som ju sem zabudla dať. A musím sa poďakovať Mirke, že mi pomohla so záverom. Ďakujem :-)))
P.S.: viac sa mi páči verzia tejto pesničky od Vanessy Paradise, ale nikde som ju nenašla




18. kapitola

August bol celkom teplý mesiac. Eireen si vzala pár dní voľna a spolu so Sebastianom sa vychystali na výlet.
Spoločne s Rebecou a Martinom sa odviezli autom západne od Calgary, do malého mestečka Banff. Rebeca presvedčila Martina, aby zostali v ňom a poobzerali si ho, zatiaľ čo Eireen so Sebastianom si zobrali so sebou čln, pretože mali v pláne plaviť sa po prúde Bow river, až kým sa nedoplavia späť do Calgary.
Ako neskôr zistili, neboli jediní, ktorých vylákalo teplé počasie. Väčšinou to boli rodičia s deťmi, ktorí chceli spraviť svojim potomkom radosť a vzali ich na trochu netradičný výlet. No bolo tu aj zopár párikov podobných Eireen a Sebastianovi a Rebece a Martinovi.
„Je tu tak krásne,“ povedala Eireen, „tá príroda, ten vzduch, to prostredie. Jednoducho úžasné. Najkrajšie miesto, kde som doteraz bola.“ Rozplývala sa a nadšene sa pri tom obzerala okolo seba.
„Vravela si, že si v Banffe ešte nikdy nebola, tak som ti chcel spraviť radosť. Teraz už ale musíme ísť, aby sme sa do večera stihli doplaviť naspäť do Calgary. Ale sľubujem ti, že toto nie je naša posledná návšteva Banffu,“ prisľúbil jej Sebastian a pousmial sa.
„A nie, že sa utopíte. Dúfam, že viete plávať,“ s humorom povedal Martin.
„Bow river nie je hlboká, skôr studená. Ale nebojte sa, dáme na seba pozor,“ uviedol Sebastian veci na pravú mieru. Potom sa Eireen ešte objala s Rebecou a obe dvojice sa mohli vybrať svojou cestou.
„Je tu naozaj prekrásne. Úplne iný svet, a to ani nie sme ďaleko od domu. Neviem, prečo som tu ešte s našimi nebola,“ povedala Eireen, keď už obaja sedeli v člne a unášal ich prúd.
„Veď som si všimol, ako si v aute s obdivom pozerala na Rockies a už som si myslel, že sa z toho sna ani nepreberieš,“ povedal jej Sebastian a žmurkol na ňu.
„Musíš ale uznať, že je tu krásne. A ešte krajšie všetko vyzerá z člna. Ďakujem ti za to,“ povedala mu Eireen a opatrne, aby sa nenabrala do člna voda, sa k nemu pritúlila.
„Ty si tu už niekedy bol?“ spýtala sa ho. Sebastian krátko prikývol.
„Keď som mal asi 7 alebo 8 rokov, rodičia ma sem vzali. Myslel som si, že som najšťastnejší človek na svete. Ale potom prišlo to obdobie, ktoré všetko zmenilo.“ Hovoril a akosi pri tom zvážnel.
„Nikdy si nespomínal svoju mamu. Má to niečo spoločné s ňou?“ spýtala sa Eireen opatrne.
„Áno, má.“ pritakal po chvíľke zaváhania. „Moja mama bola úžasný človek. Keď sme boli s Jasonom malí, on vždy niečo vyviedol, ale mama sa naňho nehnevala. Vedela, že sme ešte deti a máme nárok na robenie hlúpostí.“ Jeho tvárou sa mihol smutný úsmev.
„A čo sa stalo, keď si povedal, že bola?“ vyzvedala Eireen a akosi podvedome stíšila hlas, v očakávaní toho najhoršie, ale to ešte netušila, že to bolo ešte horšie.
„Stalo sa to, keď som mal 10 rokov a Jason 12. V ten deň s ním odišiel otec na koňoch s dobytkom skoro ráno a mali sa vrátiť až večer. Ja som mal vtedy hokejový zápas, na ktorý som sa tak dlho chystal, až sme nakoniec nestíhali. Starý otec išiel s nami, lebo ma chcel vidieť ako hrám. Mama sa snažila, aby sme tam prišli načas, ale asi išla prirýchlo, neviem, to už si nepamätám. Pamätám si len toľko, že v jednej zákrute nezvládla rýchlosť auta a niekoľkokrát sme sa prevrátili ako sme padali dolu priekopou. Prvé, čo som potom registroval je, že som sa prebral v nemocnici. Bol pri mne otec a držal ma za ruku.“ Dokončil smutne s pohľadom upretým kamsi do prázdna. Eireen sa naklonila dopredu a chytila ho za ruku.
„Preboha, to som vôbec netušila a nečakala, že mi povieš niečo také. Je mi to hrozne ľúto,“ hovorila úprimne a do očí sa jej tisli slzy. Pomyslela na svojich rodičov, ktorým keby sa niečo stalo, asi by sa zrútila. Bohato jej stačilo to, čo sa stalo Nicholasovi.
„Ja som nebol nejako vážnejšie zranený, ale s hokejom som nadobro prestal, aj keď som s ním ešte vtedy ani poriadne nezačal. Po pohrebe mojej mamy sa otec utiahol do seba, ale horšie to bolo so starým otcom. Ten obviňoval mňa, že som ho pripravil o jeho dcéru Lauru a že kvôli mne je on na vozíku. Odvtedy nebýva s nami v dome, ale v menšom domčeku pri stromoch ďalej od domu. Asi si ho už videla. Nie je veľký, ale jemu asi stačí, lebo zatiaľ nechce bývať s nami v dome. Ešte stále sa na mňa hnevá. Ja mu to ale nezazlievam. Keby som sa tak dlho vtedy nechystal, nemusela sa mama tak ponáhľať a nič z toho by sa nestalo.“ Prekvapil ju ďalším prívalom slov, pri konci ktorých sa mu už ale pomaly lámal hlas.
„Prestaň, nemôžeš sa obviňovať. Nie je to tvoja vina. Bola to len nešťastná náhoda a ty za to nemôžeš. Bol si len dieťa,“ snažila sa ho utešiť Eireen.
„A ty si nikdy neskúšal ísť za starým otcom a nejako tú situáciu vyriešiť?“ spýtala sa ho zvedavo po chvíli ticha.
„Skúšal, a nie raz. Ale vždy to malo rovnaký koniec. Keby vtedy ešte žila stará mama, tá by to už nejako vyriešila. Ale tá zomrela ešte pred tou nehodou. A odvtedy si prvá žena, ktorá nejakým spôsobom vážne zasiahla do môjho života.“ Priznal a konečne na ňu znova pozrel.
„A čo Jessica?“ spýtala sa polo vážne polo žartom.
„To netrvalo dlho, takže to by som nepovažoval za nejaké dlhodobejšie zasiahnutie do môjho života,“ povedal jej Sebastian a zahľadel sa jej do očí. Eireen sa trošku ošinula a sklopila zrak.
„Som rada, že si mi o tom povedal.“
„Aj tak by si sa to skôr či neskôr dozvedela. A počítam, že Jasonova Elizabeth by ti to povedala hneď pri prvej príležitosti, čo by ste sa znovu stretli. Čo povieš jej, to ako keby si dala do rádia, lebo netrvá dlho a všetci to hneď vedia.“ Snažil sa trochu odľahčiť hustú atmosféru, ktorá v člne nastala a podarilo sa, Eireen sa zasmiala a Sebastian spolu s ňou, jej smiech bol nákazlivý. Keď sa po chvíli dosmiali, Sebastian sa na ňu zamyslene zahľadel.
„Čo je?“ spýtala sa ho podozrievavo.
„Nič, len...“ odvetil vyhýbavo a nenápadne sa v člne posunul bližšie k nej.
„Len čo?“ dobiedzala, no odpoveď už nedostala. V tej chvíli sa totiž Sebastian na ňu vrhol a začal ju štekliť.
„Prestaň, veď sa potopíme.“ Podarilo sa jej povedať prerývane, keď na chvíľku prestal a konečne sa mohla nadýchnuť. Čln sa s nimi nebezpečne kýval na hladine, no Sebastian sa na tom len smial.
„Neboj sa, so mnou sa ti nič zlé nestane.“ Povedal jej a venoval krátky bozk.
„Verím ti.“ Prisvedčila úprimne a konečne znova cítila, že ju prúd života unáša tým správnym smerom.

Dear John

Keď sa povie Nicholas Sparks, každý, kto od neho niečo čítal, vie, čo môže čakať. Keď som sa dozvedela, že je v kinách nový film podľa jeho knihy, hneď som si to musela pozrieť. A opäť ma nesklamal. Typický príbeh, v ktorom sa dá síce tušiť záver, ale láka vás to pozrieť si to celé až do konca. Nenásilná romantika prelínajúca sa s bolesťou dotvára atmosféru, ktorá sa vyznačuje v jeho dielach.
Ale teraz k samotnému príbehu. John, hlavný hrdina, ktorého stvárňuje Channing Tatum, príde na dva týždne domov z armády za otcom. Spoznáva sa so Savannah, ktorá je na prázdninách. Za dva spoločne strávené týždne sa do seba zamilujú, ale John musí ísť naspäť do armády. Píšu si listy, v ktorých si vyznávajú lásku. John ale po jednom dni strávenom znovu doma cíti, že sa musí vrátiť do armády a zanecháva Savannah doma. Po rokoch, kedy boli od seba odlúčení, mu Savannah napíše list, v ktorom mu oznámi, že je zasnúbená s Timom. Po tom, ako Johna postrelia, vracia sa domov, kde nájde svojho otca v nemocnici. Ten neskôr zomiera. John sa rozhodne navštíviť Savannah a od nej sa dozvie, že Tim má rakovinu a ona nemá peniaze na experimentálny liek, ktorý by mu mohol pomôcť. John predá celú otcovu zbierku mincí. Až na jednu. Peniaze pošle anonymne Savannah. Po ďalších rokoch strávených v armáde prichádza znova domov a znova sa so Savannah stretne.

Neskutočné video

Toto video mi prišlo mailom. Najprv som pozerala, že čo to je a potom keď tam začalo všetko padať, som to sledovala a nemohla uveriť tomu, že im všetko presne vyšlo. Asi na to mali len jeden pokus, veď to by skladali znova neviem ako dlho, aj keď boli už síce od farby. Možno si to odpozerali z Domino Day čo býva každý rok. Ale pekné to je :-DDD

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nech sa páči, nová kapitola napísaná a v rekordnom čase aj upravená. Len na ďalšie si budete musieť asi počkať, pretože nič nestíham a som rada, že sa mi podarilo aspoň takýto kúsok napísať. Tak enjoy a dúfam, že vám to nebude pripadať ako nejaké klišé, ale vážne sa mi tam nič iné nehodilo. :-)



17. kapitola

Celý týždeň sa Sebastian snažil dostať k Eireen, no vôbec sa mu to nedarilo. Vždy mu zabuchli dvere pred nosom alebo mu dokonca ani neotvorili. Rozhodol sa preto, že skúsi šťastie u Rebecy. Našťastie otvorila ona a keď videl, že ho nemieni pustiť dnu, rukou zadržal dvere a tým prinútil Rebecu, aby ich nezavrela a vypočula ho. Tá naňho zlovestne pozrela, ale dvere nechala otvorené.
„Eireen s tebou nechce hovoriť,“ oznámila mu tvrdo.
„Ale ja s ňou chcem, a preto by som bol rád, keby si mi povedala, kde ju nájdem alebo ako sa k nej mám dostať.“
„Myslím si, že aj keby som ti to povedala, nedá ti možnosť. Po tom, čo si spravil, by som sa jej ani nečudovala,“ povedala mu Rebeca.
Sebastian bol chvíľu ticho, rozmýšľal, ako to má Rebece vysvetliť. Nakoniec začal: „Rebeca, počúvaj ma, ...“ a ona naozaj počúvala.
Asi po 10 minútach vyletel z vchodových dverí a ponáhľal sa do auta. Mal namierené do centra mesta. Bol taký rozrušený, že skoro prešiel na červenú a takmer zrazil chodca. Prišiel k reštaurácii a keď vošiel dnu, uvidel pri recepcii stáť dve ženy. Prišiel až k nim. Tá, čo bola otočená k nemu, sa ho spýtala, či má zarezervovaný stôl a neprestala sa naňho pozerať.
„Nie, stôl zarezervovaný nemám,“ odpovedal a popritom sledoval, ako Eireen strnula a pomaly sa otočila smerom k nemu.
„Čo tu chceš Sebastian?“ spýtala sa ľadovo.
„Prišiel som ti vysvetliť, čo sa vtedy večer stalo. Tak ak dovolíš, bol by som rád, keby sme išli niekam, kde budeme sami.“
„Ak si si nevšimol, ja som v práci a mimochodom, ako si vedel, že som tu?“ spýtala sa ho Eireen.
„To nerieš a poď so mnou. Kolegyňa to tu zvládne, však?“ s otázkou sa otočil na druhú ženu.
Recepčná sa ako keby prebrala zo sna. „Vy ste ten Sebastian Torres? Videla som vás na Stampede. Môžem vás poprosiť o autogram?“ spýtala sa a ani nečakala na odpoveď a už mu podávala papier a pero.
„Ďakujem veľmi pekne. Toto mi sestra neuverí,“ povedala, keď jej Sebastian podával už podpísaný papier naspäť. Potom sa znovu otočil k Eireen.
„Nikam s tebou nejdem,“ odpovedala mu Eireen na vetu, ktorú jej povedal Sebastian predtým, ako ich vyrušila druhá recepčná.
„Ale ideš,“ povedal Sebastian, schmatol ju za ruku a ťahal ju preč.
„Môžeš ma pustiť? Viem ísť aj sama. Bolí to,“ vyčítavo mu povedala Eireen.
„Prepáč, ale inak to nešlo.“
Vyšli z reštaurácie a ocitli sa vzadu na dvore.
„Tak hovor, čo si chcel? Už sme tu sami. Počúvam. A nech to netrvá dlho, mám prácu,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana.
„Eireen, viem, čo si myslíš. Ale musím ti povedať, že to, čo si videla, nebolo všetko...“
„Ja viem, čo som videla a len tak na to nezabudnem,“ skočila mu do reči Eireen.
„Prosím ťa, neprerušuj ma,“ povedal Sebastian, „ a nechaj, nech ti to vysvetlím,“ pozrel na ňu a keď sa zatvárila rezignovane, pokračoval.
„Keby si videla aj to, čo sa stalo potom, zistila by si, že Jessica to urobila naschvál. Myslí si, že ešte niečo medzi nami je, ale nič s ňou už nemám. Prisahám. Ani som nevedel, že prišla na oslavu. Ja som ju nepozýval. Ona je naša suseda, tak si asi myslí, že k nám môže chodiť hocikedy sa jej zachce...“
Teraz ma tu bude presviedčať, že to nebola jeho chyba, on je len obeť svojej ex. A to mu mám uveriť? Veď je chlap.
„Nemusíš mi veriť, ale je to pravda, skončil Sebastian.
„To je všetko čo si mi chcel povedať? Keď áno, môžeš už odísť,“ povedala Eireen.
Asi to nemá zmysel. Zbytočne som sem chodil.
Sebastian sa na Eireen ešte raz pozrel, ale tá sa naňho nedívala. Otočil sa teda a chystal sa na odchod. Lenže chytil kľučku na krídle dverí, ktoré nešli otvoriť a skoro do nich narazil hlavou.
To je neskutočné. To sa môže stať len mne. A ešte v takejto situácii, nahnevane si sám pre seba povedal.
Eireen sa za ním dívala ako odchádza a kým si uvedomila, že ona ho vlastne nechcela poslať preč, Sebastian už odišiel. Vrátila sa teda k Jane na recepciu.
„Môžem sa ťa niečo opýtať alebo radšej za ním pôjdeš na ulicu?“ spýtala sa Jane Eireen.
„Prosím? On je ešte tu?“
„Myslím si to, lebo sa neponáhľal. Mohla by si ho ešte stihnúť.“
Eireen nečakala a rozbehla sa na ulicu. Očami hľadala jeho auto, ale už len videla, ako bočí za roh ulice. Sklamaná sa vrátila na recepciu.
„Neskoro,“ oznámila Jane.
„Ak chceš, môžeš ísť domov. Ja to tu zvládnem. Keď tak na teba pozerám, je jedno, či budeš tu alebo doma. Čo ty na to?“ navrhla jej Jane.
„Asi máš pravdu. Naozaj to tu zvládneš? Síce nie je víkend, ale aj tak.“
„O mňa sa neboj. Ty choď pekne domov, oddýchni si, popremýšľaj, daj si teplý kúpeľ a hneď ti bude lepšie. Dobre?“
„Tak fajn. Ďakujem ti,“ povedala Eireen a odišla domov. Musela sa s niekým porozprávať, tak zašla za Rebecou.
„Ty si mu povedala, kde som?“ vyčítavo sa spýtala Rebecy, keď už bola v jej izbe.
„Nemohla som inak. Po tom, čo mi povedal, som ho nemohla odmietnuť, tak som mu to povedala. Prepáč, ale myslela som si, že to bude lepšie, keď si to konečne vysvetlíte.“
„A čo takého ti povedal, že si mu nemohla odolať?“ spýtala sa jej Eireen.
„Niečo v tom zmysle, že na tej oslave si uvedomil, čo k tebe cíti a hovoril niečo o vašom spoločnom tanci a o bozku. A že si to najlepšie, čo ho stretlo a bol by rád, keby si mu dala ešte šancu,“ povedala jej Rebeca v krátkosti to, čo jej povedal Sebastian.
„Keď bol za mnou v reštaurácii a hovoril mi o tom, bola som naštvaná, ale keď odišiel, uvedomila som si, že len bezdôvodne žiarlim a preto som sa za ním aj rozbehla. Ale už som ho nezastihla. Ľúbim ho a žiadna Jessica nám nebude stáť v ceste.“
„Zlato, môžeš to povedať priamo Sebastianovi a nie mne,“ povedala Rebeca a očami zablúdila k dverám izby.
Eireen na ňu škaredo pozrela a bez toho, aby vydala nejaký hlas, sa Rebecy spýtala: „stojí za mnou, však?“
Rebeca jej nenápadne prikývla a Eireen sa otočila a pozrela Sebastianovi priamo do očí.
„Odkedy si tu?“
„Dosť dlho na to, aby som počul, ako si bola naštvaná, ale už si ma nezastihla,“ povedal jej Sebastian a vykročil k nej.
„Prepáč mi to. Žiarlivosť mi nedovolila normálne myslieť,“ ospravedlňovala sa mu Eireen.
„Ty sa mi ospravedlňuješ? Mňa vidíš s mojou bývalou a ty hovoríš prepáč? To by som mal hovoriť ja. Prepáč mi to. Sľubujem, že sa to už nikdy nestane.“
„Odpúšťam ti. Mohli by sme ísť k nám, Rebeca má určite niečo na práci.“
„Jasné, len choďte, ja si už niečo nájdem,“ povedala Rebeca.
„Pozor na dvere,“ s úsmevom upozornila Eireen Sebastiana, keď vchádzali do ich domu.
„To si sa musela teda smiať, keď si ma videla tam na dvore.“
„Ja? Vôbec,“ povedala Eireen, ale neudržala sa a začala sa smiať.
„Ja som to tušil,“ povedal Sebastian a pobozkal ju.

Láska až do smrti

Ja za to nemôžem. Láska až do smrti. Kto ma pozná, vie, že milujem kone. A zvlášť mám slabosť pre frízany. Sú to najkrajšie stvorenia, aké kedy chodili po svete. Aspoň podľa mňa. Sú elegantné, majestátne, múdre a samozrejme, krásne. Zaľúbili ste sa tiež? :-)
P.S.: nenechajte ma trpieť a kúpte mi niekto takého krásneho koňa. Alebo mi aspoň umožnite na takom si zajazdiť. Alebo keď už ani to, aby som nemala vysoké nároky, tak mi stačí vidieť ho naživo. Prosíííím

Roboti

Aj vy ste si všimli, že v poslednom čase sem väčšinou pridávam len príspevky s poviedkou? To bude asi tým, že nič ma nenapadá, čo by som sem mohla dať. Škola mi berie nápady. Zázrak je, že som schopná ešte vôbec niečo napísať k poviedke. Aj keď teraz mám pauzu, lebo na mojej milovanej škole si myslia, že my sme stroje, a že bakalárku stíhame napísať za deň. Tak aby sme nemali náhodou veľa voľného času, dali nám z každého predmetu - máme až 4 - napísať nejakú prácu. Veď my nepotrebujeme spať, a načo by nám bol voľný čas? Veď sme študenti a musíme sa len učiť. Aby som sa tu zas nevykecávala, a nezaťažovala vás so svojou školou, budem končiť. Na rozptýlenie je tu jedna pesnička, ktorá vo mne vyvoláva také hrejivé a upokojujúce pocity.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Tak a je to tu. Dočkali ste sa konečne ďalšej kapitoly. Som zvedavá na vaše reakcie :-)
Tak enjoy :-)))





16. kapitola


Po pesničke nastúpil na scénu toľko sľubovaný Clay Walker. Eireen so Sebastianom tancovali ďalej, sem-tam pre zvýšený počet ľudí naokolo zastali a len tak počúvali. Clay zaspieval veľa pesničiek zo svojho repertoáru a na koniec si nechal Live Until I Die. Keď skončil, všetci mu tlieskali, pískali, boli nadšení. Mnohí boli prekvapení, že prišiel taký skvelý spevák a spieval len pre nich.
„Nie je ti chladno? Prinesiem ti niečo na seba?“ spýtal sa Sebastian Eireen, keď chvíľu po skončení vystúpenia videl, že ju striaslo.
„To by bolo fajn. Na to, že je júl, je teraz v noci nejako chladno,“ odpovedala mu Eireen s úsmevom.
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Keď sa dlhšie nevracal, Eireen sa ho rozhodla ísť pohľadať. Chcela sa dostať do domu, no to sa najprv musela pretlačiť pomedzi zabávajúcich sa ľudí a hrajúcich sa psov.
Práve prechádzala okolo stodoly, v tme síce skoro nič nevidela, ale sluch jej zato slúžil stále. Počula nejaký ženský hlas vysloviť Sebastianovo meno, a potom už len tiché buchnutie. V momente pridala do kroku a keď sa dostala za stodolu, uvidela niečo, čo ju nemilo prekvapilo. Ihneď sa otočila na päte a ponáhľala sa odtiaľ preč. Zrejme si ju ani jeden z nich nevšimol, pretože nikto nebežal za ňou.
Nevedela ani ako, len sa odrazu ocitla na ceste za rančom. Šokovane sa obzerala okolo seba, zatiaľ čo jej myseľ pracovala na plné obrátky.
Počkala si na najbližšie auto smerujúce do Calgary a stopla ho. Bolo jej jedno, kto v ňom sedí, chcela sa len dostať domov, preč od všetkých tých ľudí.

________________________________________

„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Dúfal, že nájde nejaké košele a keď nie, dá Eireen svoju, ktorú máva vždy v kôlni. V dome nič nenašiel, tak sa vydal do kôlne. Ale keď prechádzal popri stodole, začul tam nejaké zvuky. Chcel zistiť, kto tam je, no ešte len čo prešiel za roh, čiesi ruky ho zatiahli za stodolu.
„Sebastian,“ vyslovilo jeho meno dievča, oprelo ho o stenu a začalo bozkávať. V tom momente ich však zbadala Eireen, ktorú si ale nikto nevšimol. Nezaregistrovali ani, že odišla.
„Jessica, prestaň. Čo to robíš?“ vytrhol sa jej Sebastian.
„Čo by som robila, bozkávame sa, nevidíš?“ odvetila mu s provokačným úsmevom.
„Nie, nebozkávame. O podobné veci sa už nikdy nepokúšaj, počuješ? A čo tu vlastne robíš? Nespomínam si, že by sme ťa pozvali,“ pomaly už krikom hovoril Sebastian.
„Ako vaša susedka nemôžem prísť na vašu oslavu?“ spýtala sa s náročky afektovane vypúlenými očami.
„Nie, pokiaľ ťa niekto nepozve, čo sa, myslím, nikdy nestane. A teraz odíď z nášho pozemku,“ výhražným hlasom jej povedal Sebastian a odišiel od nej preč. Prišiel až na miesto, kde nechal Eireen, no nikde ju nevidel. Opýtal sa pri bare, či niekto nevie, kam išla.
„Hej, videl som ju ako beží preč. Vyzerala dosť naštvane,“ povedal mu barman.
„Došľaka. A nevieš, kam bežala?“
„Asi k ceste,“ odpovedal barman a ďalej sa venoval zákazníkom.
Sebastian sa rozbehol tam, kde mu povedal barman, ale Eireen už bola preč.
„Dokelu,“ zanadával si znova Sebastian a pomaly sa vracal späť medzi oslavujúcich. Nič iné mu nezostávalo.

________________________________________

„Ja som taká sprostá. Ako som mu mohla naletieť?“ so slzami v očiach sa sťažovala Eireen Rebece na druhý deň ráno.
„Nemôžeš sa za to obviňovať. On si to nezaslúži,“ utešovala ju Rebeca. Gorrino si ľahol k Eireeniným nohám.
„Aspoň to prasa ma má rado, keď už nikto iný.“
„O čom to hovoríš? Ja ťa mám rada a Martin tiež. A čo tvoji rodičia? Čo ti oni povedali, keď si prišla domov?“ spýtala sa jej Rebeca.
„Oni už spali. Prišla som o druhej ráno. Tá pani, čo som ju stopla bola milá a hlavne nemala zbytočné otázky, ktorými by ma bombardovala. Len sa spýtala kam ma má odviezť a že čo robím tak neskoro v noci sama na ceste. A ráno som hneď išla za tebou,“ vysvetlila jej Eireen.
„Ešte dobre, že to nebol nejaký násilník alebo vrah. Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by sa ti mohlo všetko stať,“ povedala jej Rebeca, keď v tom zazvonil Eireen mobil.
„Prosím?“ spýtala sa.
„A aj vieš kto to bol?“ počula ju Rebeca vysloviť na trošku podozrivú otázku a tak hneď zbystrila pozornosť.
„Dúfam, že si mu povedala, že ho nechcem ani vidieť ani počuť.“ Povedala Eireen tak drsne, až Rebeca prekvapene nadvihla obočie.
„Ďakujem, mami,“ dopovedala napokon a zložila.
„Volal mi domov.“ Vysvetlila vzápätí Rebece. „Neviem ako zistil naše číslo. Asi v zozname alebo na informáciách. Chcel so mnou hovoriť a všetko mi vysvetliť. Mama mu povedala, že nie som doma,“ zreferovala jej Eireen celý obsah svojho rozhovoru s mamou.
„A si si istá, že ho nechceš vidieť a nechať si to ešte vysvetliť?“ spýtala sa jej Rebeca. „Ja by som mu dala ešte šancu.“ Mykla plecami.
„V žiadnom prípade. Viem čo som videla a nemyslím, že tá blondína, s ktorou sa bozkával, bola len halucinácia.“ Odmietla to však Eireen rezolútne.
„Veď dobre, ja sa nehádam. Len ti hovorím, čo by som robila na tvojom mieste. Ale keď ty trváš na svojom, nebudem ťa presviedčať o opaku. Možno je to jeden z tých frajerov, ktorí sú schopní všetkého a len baby využívajú,“ povedala jej Rebeca, aj keď si to o ňom v skutočnosti nemyslela.
„Nechaj si to prejsť hlavou. Len ty vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Poradila jej.
„Musím sa nejako zamestnať, aby som naňho nemyslela. Nevieš, či Martin ešte so mnou ráta?“ zmenila odrazu Eireen tému.
„No, pokiaľ viem, tak neprijímali nikoho nového. Ale zavolaj mu a uvidíš. Ja zatiaľ nakŕmim svoje zvery.“
Eireen teda zavolala a dohodla sa s Martinom, že za ním príde do reštaurácie a tam si vyjasnia všetky podrobnosti.
„Tak čo by som mala robiť, ak nie čašníčku?“ spýtala sa ho neskôr v jeho kancelárii nad reštauráciou.
„Jedna recepčná je tehotná a čoskoro nebude môcť chodiť do práce, takže by si mala jej miesto. Teda, ak by ti to vyhovovalo,“ navrhol jej Martin.
„To by bolo skvelé. A čo presne by bolo náplňou mojej práce?“
„Len byť za pultom, vybavovať objednávky rezervácií cez telefón, sympaticky vyzerať a pekne sa usmievať. A keby niekto prišiel, tak by si ho usadila k stolu. Tak isto aj s rezerváciami. Vyhľadala by si ľudí, čo si zarezervovali stôl v počítači a usadila by si ich. Za chvíľu sa to naučíš. Nie je to vôbec nič zložité,“ oboznámil ju s jej budúcou prácou Martin.
„Neznie to zle. A odkedy môžem začať? Chcela by som čo najskôr.“
„Môžeš nastúpiť najskôr budúci týždeň, len čo sa dohodnem s Mary, tou recepčnou.“
„Tak ďakujem Martin. Ani nevieš, aká som rada, že budem niečo robiť a nebudem len sedieť doma,“ radostne mu povedala Eireen a odišla domov.
„Kde si bola?“ spýtala sa jej Gillian, keď prišla domov.
„Bola som u Martina v reštaurácii. Od budúceho týždňa nastupujem ako recepčná. Nie je to super? Aspoň budem niečo robiť a nebudem myslieť na hlúposti.“
„Tak to ti gratulujem. A budeš tam chodiť každý deň?“ spýtala sa jej mama.
„To sa ešte musím dohodnúť s Martinom. Ale chcem sa spýtať Rebecy, či by nechcela so mnou chodiť jazdievať.“
„Počula som, že východne od Calgary je jeden ranč, ktorý poskytuje kone aj pre verejnosť. Tak by ste sa tam mohli ísť pozrieť,“ navrhla jej Gillian.
„Vážne? Ja som si to ešte nezisťovala. Ale pôjdeme sa tam určite pozrieť, keď bude Rebeca súhlasiť. Idem teraz za ňou, oznámiť jej tieto novinky,“ povedala Eireen a odišla k susedom Reyesovcom.

New Moon

Našla som veľmi zaujímavé video. Sú to ukážky z toho, ako sa natáčal New Moon. Niektoré scénky vyzerali dosť srandovne, hlavne ako tam trápili chudáka Jaspera. Tak si to pozrite a napíšte, čo sa vám páčilo a čo nie :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko! Konečne si môžete prečítať aj ďalšiu kapitolu k poviedke. To ste teda nečakali, čo? Ale stalo sa nemožné, a tak je tu. Tak si to užite a dúfam, že ste na mňa nezanevreli :-)
P.S.: odporúčam si tú pesničku vypočuť až ku koncu.




15. kapitola

Čierny žrebec nepokojne pohadzoval hlavou, aby dal najavo, že ohrada mu nevyhovuje. Jeho dlhá hriva spolu s chvostom bola mierne kučeravá a nad kopytami mal dlhšiu srsť. Eireen ním bola unesená.
„Je nádherný. Frízany sú podľa mňa najkrajšie kone na svete. Odkiaľ ho máte?“
„To vieš, poznáme veľa ľudí, čo chovajú kone. Nemohli si s ním dať rady, a tak ho dali nám. Postupne sa ho pokúšame skrotiť, ale nepustí nás skoro ani do ohrady. Ostatné kone ti ukážem neskôr, teraz musím ísť za otcom. Môžeš ísť so mnou, aby si sa tu nestratila,“ volal ju Sebastian.
„Rada,“ súhlasila Eireen.

Po chvíli vošli do domu. Bol zariadený starým nábytkom a budil dojem domov 19.-teho storočia, ale spolu s modernými vymoženosťami pôsobil aj veľmi útulne.
„Môžeš sa tu poobzerať kým ja budem s otcom v pracovni. Dúfam, že tam nebudem dlho.“
Eireen sa ocitla na prízemí sama. Ako prvé ju upútalo obrovské schodisko v strede haly, na ktorom bol červený koberec. Cítila sa ako na zámku. Nemohla uveriť, že to, čo je okolo nej, je skutočné. Preto zatvorila oči, poštípala sa na ruku a znovu oči otvorila. Ale nič sa nezmenilo. Stála presne na tom istom mieste, v tom istom dome a zo stien ju pozorovalo množstvo párov očí z obrazov rôznych ľudí. Pripadalo jej to akoby ju sledovali mysliac si, že to, čo stvára, je zbytočné. Veď je to skutočnosť.
Sebastian išiel do pracovne, ktorá sa nachádzala po pravej strane, tak sa Eireen vydala naľavo. Stála pred mohutnými dverami, ktoré mali kľučku vyššie ako býva zvykom. Pomaly ich otvorila a zacítila známu vôňu. Vôňu starých kníh. Celú polkruhovú miestnosť lemovali po stenách police s knihami.
Keď raz budem mať vlastný dom, chcem takúto knižnicu, pomyslela si.
Vysoké okno poskytovalo dostatok svetla, ktoré dopadalo na mahagónový stôl s vyrezávanými ornamentmi. Obďaleč stál veľký kamenný krb, do ktorého by sa v pohode zmestil dospelý človek. Keby mohla, Eireen by tu trávila celé dni čítaním kníh. Tak ju to obdivovanie zamestnalo, že keď sa otočila smerom k dverám, zľakla sa, pretože v nich zbadala stáť Sebastiana.
„Ale si ma vyľakal. Ako dlho si tu?“ spýtala sa.
„To som vážne nechcel. Stojím tu asi minútu a sledujem ťa. Už som chcel ísť za tebou, lebo som si myslel, že ani nedýchaš,“ povedal Sebastian a obaja sa usmiali.
„Ak chceš, môžem ti ukázať aj poschodie. Do príchodu hostí ešte stíhame.“
„Dobre,“ súhlasila Eireen.
Pomaly vystúpili na poschodie. Aj tam boli po stenách samé obrazy.
„Kto sú všetko títo ľudia? Tvoja rodina?“ spýtala sa Eireen.
„Sú to moji predkovia, ktorí žili v Španielsku. Tento s fúzami,“ ukázal na obraz oproti schodisku, „je môj prastarý otec. Môžem ti o ňom povedať viac ak chceš.“
„Rada si to vypočujem.“
„Môj prastarý otec sa volal Rafael Torres. V Španielsku mal veľký ranč, kde choval tisíce kusov dobytka. Na tú dobu bol veľmi bohatý. Ale ako starol, uvedomil si, že by sa mohol oženiť. Lenže v jeho okolí nebola preňho žiadna dosť dobrá, aby sa mu vyrovnala majetkom. Rozhodol sa teda, že odíde do Ameriky. Ranč predal, ale všetky veci, ktoré si chcel so sebou vziať, poslal napred po nákladnej lodi. On odišiel do Anglicka, aby mohol využiť dovtedy najväčšiu loď, aká kedy bola postavená.“
„Titanic,“ povedala Eireen.
„Presne tak, Titanic. Jemu sa podarilo zachrániť. A keďže cestoval sám, nemusel sa o nikoho starať, tak to nemal až také ťažké. V Amerike zostal len rok, a potom odišiel do Kanady. Kúpil tento dom, prestaval ho podľa vtedajšieho európskeho štýlu, aby sa tu cítil ako doma. Po čase sa oženil s mojou prastarou mamou a od tých čias tu býva naša rodina,“ dorozprával Sebastian.
„Úžasný príbeh. Predpokladám, že toto je ona,“ ukázala na obraz staršej ženy.
„Máš pravdu, to je ona. Olivia Whiteová.“
Teraz viem, po kom máš také krásne modré oči, povedala si Eireen sama pre seba.
Potom nevedela odkiaľ, kedy a ani ako, len zrazu sa z jedných dverí vyrútil veľký pes a už sa ničomu nedalo zabrániť. Pes podrazil svojím telom Sebastianovi nohy a ten, ako sa snažil udržať na nohách, chytil Eireen za ruku a obaja sa ocitli na zemi. Sebastian na chrbte a Eireen na ňom. Obaja sa začali smiať, až kým Sebastian nevyužil situáciu a ako tam na sebe ležali, objal Eireen tuhšie a pobozkal ju. Keď videl, že neprotestuje, pokračoval v tom.
Zrazu však započuli, ako ktosi otvoril na prízemí dvere a oznámil všetkým, čo boli v dome, že už prišiel Clay Walker. Potom znova odišiel von. Sebastian s Eireen, schovaní za zábradlím, neochotne vstali zo zeme a tvárili sa, že my-akože-nič. Aj keď, v skutočnosti sa v ich tvárach zračilo všetko, len nie nič.
V momente, keď zišli zo schodov, dvere na pracovni sa otvorili a vyšiel z nich Sebastianov otec.
„Už prichádzajú hostia, tak by si ich mohol ísť privítať. A kto je táto mladá dáma? Predpokladám, že ste Eireen. Sebastian vravel, že dnes prídete na oslavu. Tak vitajte u nás. Cíťte sa tu ako doma. Teraz ma ospravedlňte, musím ísť za Clayom. A dúfam, že ste si nemuseli vypočuť celý príbeh o jeho prastarom otcovi. Keď k nám niekto prišiel, vždy si to musel vypočuť,“ dopovedal a odišiel. Eireen sa len zmätene pousmiala a otočila na Sebastiana pre vysvetlenie.
„To bol môj otec, William Torres,“ oboznámil ju. Eireen chápavo prikývla a nechala sa vyviesť z domu.
Vyšli von práve včas, aby Sebastian mohol privítať prvých hostí. Na chvíľu sa od nej vzdialil, a tak osamela so svojimi zmätenými myšlienkami. Dúfala, že sa jej podarí prísť na to, prečo sa cítila tak zvláštne, keď ju Sebastian pobozkal a najmä, prečo ju ani len na sekundu nenapadlo protestovať. Nedal jej však dostatok času. O chvíľu bol opäť pri nej, predstavoval jej ľudí, venoval sa jej.

„Tak už si aj Sebastian našiel frajerku. Už sme si s Jasonom mysleli, že sa znova nerozhýbe. Ja som Elizabeth,“ predstavila sa Eireen, keď ju našla samu pri provizórnom bare neskôr večer. Sebastian si odskočil len na sekundu a už si ju stihla odchytiť. Elizabeth, vrchná klebetnica. To však ešte Eireen nevedela.
„Eireen, teší ma.“ Odzdravila ju a pomyslela si, že na prvý pohľad to dievča vyzerá celkom sympaticky.
„Aj mňa teší, Eireen. Sebastian nepreháňal, keď vravel, že si pekná.“ Zalichotila jej s úsmevom, ktorý sa Eireen zdal snáď až príliš vtieravý.
„Beth, Jason ťa hľadá,“ ozval sa im zrazu za chrbtom Sebastian.
„Veď už idem. Len som chcela spoznať Alice.“ Ohradila sa naňho.
„Chcela si povedať Eireen,“ opravil ju Sebastian.
„Veď vravím,“ odpovedala Elizabeth a neistým krokom odišla.
„Ju neber vážne. Na ňu si treba zvyknúť,“ upozornil ju Sebastian. Eireen prikývla.
„Takže podľa teba som pekná?“ spýtala sa po chvíli priamo.
„Nie,“ odpovedal Sebastian s absolútne vážnym výrazom v tvári.
„Nie?“ spýtala sa Eireen prekvapene.
„Nie. Podľa mňa si krásna. Tak čo kráska, zatancujeme si?“ vytiahol na ňu taký očarujúci úsmev, žeby bolo len ťažko odolať.
„Ja neviem tancovať,“ povedala napriek tomu Eireen, ale Sebastian ju nepočúval a ťahal ju na drevený parket postavený pri stodole.
„Toto zvládaš,“ presviedčal ju Sebastian a pritiahol si ju k sebe. Musela uznať, že toto naozaj zvláda. Práve hrali Mi Libre Canción od Juanesa a Laury Pausini. Veľmi výstižná pieseň pre túto situáciu. Prečo? Pretože by sa dalo povedať, že v temnom svete, o ktorom mala pocit, že už v ňom niet viac lásky, sa práve on stal jej voľnosťou, osloboditeľom.
En un mundo que, vive sin amor, eres tu mi libre, canción.
A tak tancovali. Bola to ich ďalšia spoločná vec, ktorú robili po prvýkrát.