Závislá

Robbieho Williamsa vám asi netreba predstavovať. Po krátkej prestávke sa znova hlási s pesničkou You know me, do ktorej som sa hneď od prvého počutia zaľúbila.
Klip je velice zaujímavý a preto je taký dlhý, pretože na konci je pár okamihov z vytvárania celého klipu.
Pozn.: na začiatku má úžasný znudený výraz :-)

No nemáte ho radi?

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Som v škole, nemám čo robiť, tak som sa rozhodla, že vám sem dám ďalšiu kapitolu. To je plus. Ale mínus je to, že som ešte nezačala písať ďalšiu, takže si budete musieť ešte počkať. Som si istá, že mi to ale odpustíte :-)
Tak snáď sa vám táto kapitola bude páčiť. Enjoy :-)))


14. kapitola:

„I feel good
I knew that I would now
I feel good
Ooooh
I knew that I would now
So good
So good
I got you...“

Eireen buchla po budíku a keď zistila, koľko je hodín, v tom momente sa prebrala.
„Preboha, zaspali sme,“ vykríkla a ponáhľala sa zobudiť otca.
„Ocko, vstávaj, zaspali sme. Zle som si nastavila budík. Súťaž sa o chvíľu začína. Počuješ? Vstávaj!“ zatriasla ním Eireen a rýchlo sa ponáhľala do svojej kúpeľne.
Paul rýchlo urobil to isté a o15 minút už obaja sedeli v aute. Mali necelých 10 minút na to, aby sa presunuli z jedného konca mesta na druhý.
Lenže ako sa deň začal, tak aj pokračoval. Ako naschvál im v ceste zavadzala havária a posúvali sa len veľmi pomaly.
„Toto už nestihneme, prídeme neskoro,“ so zúfalstvom v hlase si vzdychla Eireen.
„Neboj sa, uvidíš ho ako súťaží, sľubujem,“ snažil sa ju upokojiť Paul.
Lenže splnilo sa to, čo Eireen predpokladala. Prišli neskoro. Boli pri vchode, keď vtom začula zaznieť výstrel, ktorý odštartoval súťažiacich.
V tom istom okamihu sa Sebastian pozrel tým smerom, kde predpokladal, že uvidí sedieť Eireen. Ale nikde jej nebolo. Neprišla. Sľúbila mu, že príde, no nesplnila to. Sklamala ho.
Nemal už čas nad tým ďalej premýšľať, musel sa sústrediť na dráhu a na kone. Chcel predsa vyhrať. Sľúbil to. A on to aj splní. Rozhodne chytil do rúk opraty a popohnal kone vpred.
Eireen dobehla na svoje miesto v čase, keď už boli všetci traja súťažiaci asi v tretine dráhy. Ona stála na mieste, kde bola dráha asi v polovici. Neváhala a pristúpila tesne k ohrade.
„Sebastiaaan, do toho!!!“ zakričala naňho z celého hrdla a dosiahla tým presne čo chcela. Na malý moment sa na ňu pozrel, usmial sa a ešte viac zrýchlil. Do cieľa nakoniec prišiel ako prvý. Vyhral.
Eireen sa rýchlo ponáhľala za ním, lenže nechceli ju pustiť. Dostala sa k nemu až keď on sám ochranke povedal, že je to v poriadku.
„Kde si bola? Už som si myslel, že neprídeš. Ale bol som nesmierne rád, keď som ťa potom uvidel. Dodržal som sľub. Vyhral som.“ Žiarivo sa na ňu usmial.
„Gratulujem. A je mi ľúto, že som tu nebola od začiatku. Ako by nestačilo, že sme zaspali, ešte nás aj zdržala havária...“ ospravedlňovala sa mu.
„Dúfam, že vy ste neboli jej účastníkmi.“ Zatváril sa ustarostene.
„Našťastie nie.“ Záporne pokrútila hlavou.
„To som rád. A kde je tvoja ukecaná kamarátka Rebeca?“ spýtal sa Sebastian, pretože ju nikde nevidel.
„Nemohla prísť, lebo sa jej zmenil program. Martin ju niekam vzal. Som tu s otcom. Predstavím ti ho, keď ho nájdem.“ Povedala Eireen a po chvíli sa jej to aj podarilo.
„Ocko, toto je Sebastian Torres. Hovorila som ti o ňom. Práve vyhral súťaž. Sebastian, toto je môj otec.“ Predstavila ich.
„Sebastian. Teší ma, pán McCalvin.“ Usmial sa na Paula a potriasol mu rukou.
„Paul. Aj mňa teší. A gratulujem k výhre.“ Opätoval mu úsmev.
„Ďakujem. Mal som dobrú povzbudzovačku,“ povedal Sebastian a žmurkol pri tom na Eireen.
„Dovoľte mi, aby som pozval vašu dcéru na dnešnú oslavu k nám domov. Bude tam veľa ľudí, aj kolegov. Bývame blízko Calgary, 30 km západne. Prišiel by som po ňu, ak by to nevadilo.“ Obrátil sa znovu na Paula.
„To sa musíš spýtať jej, či príde. Ja za ňu nemôžem rozhodovať. Musí sa rozhodnúť sama,“ povedal Paul a ukázal na dcéru.
Bože, prečo sa to muselo stať práve mne? Mám ísť alebo nie? To je otázka. Pôjdem? Nepôjdem? Pôjdem? A veď čo by sa mi malo stať? Aspoň sa zabavím.
„No, neznie to zle, tak prečo nie?“ rozhodla sa.
„Super, o piatej po teba prídem. Môže byť?“
„Dobre, už sa teším.“ Prisvedčila.
„Fajn. Teraz ale musím ísť, fotografi a novinári čakajú. Prepáčte.“ Ospravedlnil sa.
„Nevadí, veď si slávny,“ usmiala sa naňho Eireen a o chvíľu im už Sebastian zmizol v dave.
„Ten chlapec je milý. Páči sa ti?“ spýtal sa Paul Eireen v aute cestou domov.
„Ale oci.“
„Ok, chápem. Už nemám žiadne otázky.“
O piatej, ako sa dohodli, prišiel Sebastian po Eireen. Cesta netrvala dlho, len asi 20 minút.
„Je to tu krásne. Nádherná príroda, okolie. Ani sa mi nechce veriť, že sme tak blízko takého veľkého mesta. Vážne, je to tu úžasné,“ rozplývala sa Eireen.
„Ja mám tiež ten pocit. Ale za tie roky som si na toto už zvykol a v meste by som nebýval ani za svet. Poď, ukážem ti to tu, kým tu ešte nie sú hostia,“ vzal ju za ruku a ťahal k blízkej stodole.
„Tu sa bude konať oslava, už sa to tu chystá. A mám pre teba jedno prekvapenie. Asi nevieš, kto je to Clay Walker, že?“ spýtal sa a keď videl, že Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračoval.
„Je to výborný country spevák z Texasu. Súhlasil, že tu bude dnes spievať len pre nás. Uvidíš, jeho pesničky sa ti budú páčiť.“
„Uvidíme, lebo country hudbu som doteraz veľmi nepočúvala.“
„Á, tak tu si,“ ozvalo sa zrazu za nimi.
„Jason, nemusel si nás tak vyľakať. Keď už si tu, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil. Eireen, toto je môj brat Jason. Jason, toto je Eireen, moja...“ nevedel čo povedať, ale Eireen ho zachránila.
„...kamarátka. Som rada, že ťa spoznávam.“ Usmiala sa naňho.
„Ja som tiež rád. Chcel som ti len oznámiť Sebastian, že otec ťa čaká v dome. Neviem, čo potrebuje, ale máš za ním ísť.“
„Dobre, odkáž mu, že hneď som tam.“
„Ako keby to už bolo vybavené. Len nech vám to dlho netrvá, vy holúbkovia. Keď vidím, ako sa na seba pozeráte, normálne vám závidím. To ja s Elizabeth...“ jeho hlas postupne zanikol ako od nich odchádzal.
„Jeho si nevšímaj. On je stále taký. Poď, ukážem ti ešte kone.“
Po ceste k ohradám Eireen rozmýšľala nad tým, čo povedal Jason.
To sa vážne na seba tak pozeráme, že každému pripadá akoby sme spolu chodili?
Eireen nechcela uveriť, že sa tak rýchlo znova zamilovala do chalana, ktorého takmer vôbec nepozná. Ale zdá sa, že je to možné.
Takéto myšlienky jej chodili po rozume dovtedy, kým jej Sebastian neukázal Hectora.

Me and Robert

Create your own FACEinHOLE

Thank you

Vďaka, že ste ostali verní tomuto môjmu blogu. Dokazuje to aj návštevnosť, ktorá presiahla už magickú 3000-ku. Síce tu nemám počítadlo od začiatku a nie je to veľa, ale ja som spokojná. Len by som chcela, aby mi písali komentáre aj ľudia, ktorí si to tu prečítajú a nič po sebe nezanechajú. Potom si budem môcť pozrieť aj ja váš keď máte.
Tak to by bolo asi všetko. A ešte raz ďakujem :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som vám chcela zaželať všetko dobré v novom roku, nech máte pevnú vôľu pre svoje predsavzatia, aby ste prežili krásne chvíle so svojimi najbližšími a aby bol tento rok lepší ako ten starý.

A teraz ku kapitole. Po hrozne dlhom čase som sa konečne prinútila napísať ďalšiu kapitolu, tak vám sem môžem už dať tú, čo som mala už dávno napísanú. Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať, ale sľubujem, že sa polepším. Vážne :-)

Čo sa pesničky týka, mne sa hrozne páči, tak som ju sem musela dať. Možno podľa vás bude pasovať ku kapitole, možno nie. Nechám to na vás.

13. kapitola

„Vyzerala som ako idiot, ako blázon, ktorý sa len usmieva,“ pošepkala Eireen Rebece, keď Sebastian s niekým telefonoval.

„Tak trošku, ale zdá sa, že si naňho urobila dojem, pretože z teba nemohol spustiť oči,“ s úsmevom povedala Rebeca.

„Ďakujem, to si ma upokojila,“ odpovedala jej Eireen, ale tiež sa usmiala.

„Drž sa, vydrž! Áno, dokázal si to. On to dokázal,“ nadšene zrazu vykríkol Sebastian a objal Eireen. V tom momente sa ale spamätal a odtiahol sa. „Prepáč, ale nikto v okolí nie je, koho by som mohol objať.“

„To je v poriadku. Vyhral niekto, koho poznáš?“ spýtala sa Eireen.

„Áno, poznám ho veľmi dobre. Je to môj starší brat Jason.“

„Tak potom blahoželám. Určite budete dnes oslavovať.“

„To je jasné, ale ja budem menej, pretože o týždeň súťažím ja,“ povedal Sebastian.

„To vážne? Tak budem držať palce. A v akej disciplíne?“

„Budem sa snažiť prísť ako prvý do cieľa na voze ťahanom koňmi. Je to dosť ťažké, pretože vo voze býva ešte sud, ktorý nesmie vypadnúť. Ale sľubujem, že vyhrám, ak ťa tu uvidím,“ navrhol jej.

„No, ja neviem. Nemám ani lístky.“

„Lístky nechaj na mňa, to je maličkosť,“ povedal jej Sebastian a pozrel sa na Eireen psími očami.

„Ešte si to rozmyslím,“ povedala ona.

„Už si to rozmyslela, príde, za to ti ručím,“ ozvala sa Rebeca, ktorá tajne počúvala ich rozhovor.

Eireen na ňu pozrela pohľadom veď-počkaj-toto-ti-neodpustím. Rebeca sa tvárila akože nič nezaregistrovala, len sa na Eireen usmiala a otočila sa späť k Martinovi.

Eireen nakoniec súhlasila a keď už po súťaži sedeli všetci traja v Martinovom Lexuse RX 350, povedala Rebece: „Ty si hrozná dohadzovačka. Keď už to musíš robiť, nemôžeš aspoň menej okato? Si teraz o mne myslí, že sa neviem sama rozhodnúť.“

„Tak prepáč, ale keď som počula, že ťa volá, aby si sa na neho prišla pozrieť, už som to nevydržala a musela som zasiahnuť, aby si nespravila nejakú hlúposť. Počkaj, ešte mi budeš ďakovať,“ mierne urazene povedala Rebeca.

Večer po príchode domov oznámila Gillian Eireen, že otec sa vráti domov skôr. O 4 dni, teda v nedeľu, je doma.

„A ako bolo na štadióne? Ja som to sledovala v televízii a našťastie sa nestala žiadna nehoda. Páčilo sa ti tam?“ spýtala sa Gillian.

„Bolo to fajn, nečakala som, že to bude až také dobré. Veľa ľudí, ktorí neskrývali svoje emócie. Hlavne keď vyhral ten Jason Torres. Všetci boli nadšení, bolo to jeho prvé veľké víťazstvo a asi to nikto nečakal.“

„Ako to vieš?“

„Mám svoj zdroj z prvej ruky. Idem si ľahnúť, po dnešnom dni som dosť unavená. Dobrú noc,“ zaželala Eireen mame a pobrala sa do svojej izby.

Keď zaspávala, nemohla prestať myslieť na Sebastiana. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, ale ani za svet si nemohla spomenúť odkiaľ.

Ako jej na viečka sadal spánok, začal sa jej snívať zvláštny sen. Cválala na koni po lúke za mestom. Odrazu začula za sebou ďalšieho koňa, tak sa otočila v sedle, aby zistila, kto to je. Pripadal jej známy, ale nestihla zistiť, odkiaľ ho pozná, pretože sa obrátil a už len videla ako sa postupne približuje k priepasti. Chcela ho zastaviť, no kôň ju neposlúchal.

„Niééé, stoj, zastav!“ kričala počas cvalu, ale márne. Jazdec urobil na koni ďalší krok a už ho nebolo. Zmizol jej z dohľadu priamo do priepasti.

„Niééé!“ Eireen sa zobudila na vlastný výkrik, ktorý akoby stále počula. V tom momente sa otvorili dvere na jej izbe a dnu vošla jej mama, ktorá ju hneď zobrala do náruče.

„Pšššt, už je dobre, bol to len zlý sen, som tu pri tebe. Zobudili ma tvoje výkriky a zľakla som sa. Si v poriadku?“ vyľakane sa spýtala Gillian.

Eireen nebola schopná odpovedať, len sa na mamu pozrela a rozplakala sa.

„Prečo musím ešte aj v snoch zažívať nešťastie? Nemám ho dosť aj bez toho?“ vzlykajúc sa spýtala Eireen.

„Sú to len sny, nemôžeš ich brať tak vážne. Teraz na ten sen zabudni a snaž sa zaspať. Ostanem tu pri tebe ak chceš,“ navrhla jej mama.

„Chcem ti niečo povedať,“ začala Eireen pomaly. Mama jej posunkom hlavy naznačila, aby pokračovala.

„Možno sa ti to bude zdať šialené,“ pokračovala Eireen napokon, „ale videla som Nicholasa. Snívalo sa mi s ním. Prišiel sa so mnou rozlúčiť...“ hovorila najprv neisto, no napokon mame postupne vyrozprávala celý priebeh sna, čo sa jej sníval prvú noc v Calgary. A rovnaký sen sa jej vlastne sníval aj teraz. Déja vu.

Povedala mame aj to, že sa na Stampede spoznala s jedným chlapcom, v ktorom teraz spoznala toho jazdca na lúke z jej sna. Pri prvom sne nevedela, kto to je, vtedy ho ešte nepoznala. No teraz si bola istá, že to bol Nicholas, ale so Sebastianovou hlavou. Premýšľala nad tým, že by mu o tom sne mohla povedať, ak ho vôbec ešte niekedy stretne.

Striaslo ju od zimy.

„Mohla by si tu so mnou zostať kým nezaspím? Budem sa tak cítiť lepšie.“ Poprosila Eireen mamu.

„Samozrejme, že zostanem. Len sa musíš trochu posunúť, inak o chvíľu spadnem z postele.“ Odvetila jej Gillian v snahe odľahčiť trochu ovzdušie v izbe.

„Och, prepáč,“ pousmiala sa Eireen, „ani som si neuvedomila, že som na kraji a celá posteľ je voľná. Lepšie?“

„Lepšie,“ opätovala jej úsmev mama a zhasla lampu na nočnom stolíku.

„Teraz sa snaž zaspať, aby si ráno nebola nevyspatá a nemala kruhy pod očami. Babské debatné krúžky bývajú večer, nie nadránom.“ Pobozkala dcéru na čelo a o chvíľu už obe spali.

Vianoce

Zasa sú tu Vianoce. Len škoda, že na blate. Ale nevadí, nenecháme si tým pokaziť dobrú náladu, všakže? Tak šťastné a veselé a veľa veľa darčekov :-)))

P.S.: týmto sa chcem poďakovať Miriele za môj nový dizajn. Je to tu také iné, modré :-)
ďakujem.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ospravedlňujem sa, ale skorej sa vážne nedalo. Musela som sa učiť do školy na zápočtovky a popritom som kupovala aj darčeky a nejak nevyšiel čas na písanie. Ale sľubujem, že cez sviatky sa posnažím niečo napísať. Teraz tu ale máte dvanástu kapitolu (už). Tak príjemné čítanie :-)
P.S.: nenašla som k tejto kapitole vhodnú hudbu, tak mi môžte dať tip čo by sa k tomu hodilo



12. kapitola

V stredu ráno nemohla Eireen uveriť, že dnes pôjdu na štadión, aby sa mohli pozerať na rodeo. Josh im dal dokonca VIP lístky, ktoré im umožňovali sedieť v prvej rade. A aby toho nebolo málo, mohli sa ísť pozrieť aj na kone, na ktorých sa bude jazdiť. Nič viac si nemohla priať. Rebeca zavolala aj Martina, pre ktorého síce nemali lístok, ale preňho to nebol problém zohnať si jeden.

Martin pre nich prišiel práve včas. Gillian ich obe vyprevádzala z domu.

„Dávajte na seba pozor a nechoďte blízko k ohrade, je to nebezpečné. Keď príde ocko o týždeň z práce domov, budeš mu musieť všetko porozprávať, Eireen. Vieš, aký je zvedavý,“ povedala dcére Gillian.

„Neboj sa, mami, všetko si zapamätám a budeme dávať na seba pozor,“ usmiala sa na mamu Eireen. „Veď predsa ide s nami aj Martin.“ Dodala.

„Veď práve,“ povedala Gillian, keď už obe dievčatá vykročili smerom k Martinovmu autu.

„Ahojte, pripravené?“ spýtal sa ich.

„To si píš, veď sedíme na VIP miestach. Ktovie, kto všetko tam bude pri nás. Už sa nevieme dočkať toho dobrodružstva,“ rozhovorila sa Rebeca a pobozkala Martina.

Eireen vedela, že to nie je ich prvý bozk. Rebeca jej o tom prvom bozku už povedala. Stalo sa to vtedy, keď boli spolu s Martinom večer na prechádzke, pretože bol krásny deň a bolo pekné počasie.

„Vidíš tie hviezdy? A ten mesiac? Nie je to nádherné? Celá obloha vyzerá ako keby vedela, že taká je najkrajšia. A pozri sa do vody. Ako sa tam všetko trblieta. Ja som taká šťastná, že sme tu. Milujem toto mesto a...“

Martin neodolal. Ako ju tak videl v tom mesačnom svetle, vedel, že to musí urobiť. Bola nádherná. Vôbec nevnímal, čo hovorí, sústredil sa len na jej pery a keď sa k nemu znova otočila, pobozkal ju. Rebeca bola najprv zaskočená, pretože to nečakala. No on ju dokonale ovládol a ona mu podľahla. Keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli, Martin jej povedal: „Ty miluješ toto mesto, ale ja milujem teba. Ešte s nikým mi nebolo tak dobre ako s tebou a to sa nepoznáme veľmi dlho.“

„Keby si chvíľku počkal, to isté by som povedala ja tebe. Takto ti to poviem až teraz. Milujem ťa a je mi jedno, že sa dlho nepoznáme. Nič to na tom nemení,“ povedala mu Rebeca a pokračovali tam, kde skončili.

Keď Rebeca toto všetko rozprávala Eireen, tá sa tešila spolu s ňou. Ale v kútiku duše jej aj závidela, že má také šťastie, že stretla práve Martina, ktorý je taký slušný a pozorný. Dúfala, že takého stretne raz aj ona, aby nemusela stále myslieť na Nicholasa a čo by bolo keby sa tá strašná vec nestala.

„Už sme tu, nech sa páči, vystupovať,“ oznámil Martin a všetci vystúpili z auta.

Poobzerali sa okolo seba a všade videli ľudí. Celý most aj chodníky s parkoviskom boli plné tlačiacich sa ľudí. Oni mali šťastie, že túto procedúru absolvovať nemuseli. Pri VIP vchode boli len 3-4 ľudia, takže oni boli vybavení hneď.

Do začiatku ostávala ešte trištvrte hodina, takže mali ešte čas na to, aby sa mohli ísť pozrieť na kone. Martin ich nemal veľmi v láske, preto sa rozhodol, že pôjde kúpiť nejaké občerstvenie. Rebeca s Eireen boli vo svojom živle, obklopené nádhernými koňmi, divokými aj už skrotenými. Na každom z nich boli krásne sedlá a všade naokolo pobehovali kovboji, mladí aj starí, ktorí dúfali, že tento rok vyhrajú.

Po pol hodine strávenej medzi boxmi sa vrátili na svoje miesta. Martin tam ešte nebol a vedľa Eireeninho miesta bolo ešte jedno voľné.

„Mať tak aspoň jedného koňa, to by som brala. A videla si tých kovbojov? Nevedela by som si vybrať,“ rozplývala sa Rebeca.

„Ty už jedného kovboja máš, zabudla si? Ale namiesto na živých tátošoch jazdí na štvorkolesových. To ti nestačí? Mne pripadáte ako zamilovaný pár, ktorý nevie bez seba vydržať ani chvíľu.“ Pripomenula Rebece Eireen.

„Ja viem, ja viem, ale ty si mala na výber,“ usmiala sa Rebeca.

„Ja? Keby som si ja mala hľadať chalana, tak je väčšia pravdepodobnosť, že mi nejaký spadne rovno k nohám, ako že si ho nájdem sama,“ vyhlásila Eireen.

„Bum,“ ozvalo sa pri nich odrazu. Obe sa zľakli, pretože sa vôbec nesústredili na okolie. Obrátili sa tým smerom a keď uvideli, čo to buchlo, Rebeca ani nerozmýšľala a hneď posotila Eireen, aby len nesedela a pomohla tomu, kto spadol a nenápadne na ňu žmurkla. Tá nevedela, ako sa zachovať a tak sa zohla dolu po veci, ktoré teraz ležali rozhádzané na zemi. Lenže v tom momente sa zodvihol aj ten, čo spadol. Dopadlo to tak, že obaja do seba narazili hlavami.

„Prepáč, si v poriadku? Vôbec som ťa nevidel.“ Ospravedlňoval sa neznámy starostlivo.

„Áno, je to dobré. To ja by som sa ťa mala spýtať, ty si spadol,“ povedala Eireen a popritom si šúchala rukou čelo.

„Ja som v poriadku. Nič sa mi nestalo. Teraz musím pozbierať všetky tieto veci. Naozaj si OK?“ Spýtal sa, pozrel sa na Eireen a ukázal na jej čelo.

„Myslím, že to prežijem,“ usmiala sa na neho a konečne sa naňho aj poriadne pozrela.

Tmavohnedé, trošku dlhšie vlasy a oči, ktoré mali zvláštny odtieň modrej, aký doteraz nevidela. Lícne kosti zvýraznené a brada hranatá, presne tak, ako sa jej to na chlapoch páčilo.

Počas tohto skenovania ani nezaregistrovala, že prišiel Martin a oznámil Rebece, že niekoho stretol, tak trošku meškal. Rebeca mu v skratke povedala, čo sa stalo a naznačila mu, aby teraz nevyrušoval. Medzitým, Eireen spolu s neznámym chalanom skončili so zbieraním vecí a sadli si na svoje miesta.

„Ďakujem za pomoc a ešte raz, prepáč za tú hlavu. Inak, ja som Sebastian Torres,“ povedal a podával Eireen ruku. Tá mu tiež podala ruku, ale nevydala ani hlásku. Len sa na neho usmievala.

„Ona sa volá Eireen McCalvinová, ja som Rebeca Reyesová a toto je Martin Lloyd. Teší nás,“ ujala sa slova Rebeca a zamávala mu.

„Ahoj, ja som Eireen,“ spamätala sa Eireen a konečne sa mu predstavila.

„Aj mňa teší, že vás spoznávam,“ povedal Sebastian a v tom momente sa už z reproduktorov ozval hlas, ktorý oznamoval, že súťaž sa začína.

Sorry

Prepáčte, že sem neprispievam s ničím, ale vážne teraz nemám čas. Neviem, kedy pribudne nová kapitola, tak musíte byť trpezliví, veď trpezlivosť ruže prináša :-)
Ale sľubujem, že moja neprítomnosť nebude dlho trvať. Ešte tento týždeň nejako musím prežiť a potom sem určite niečo pribudne. Tak dúfam, že ste na mňa nezanevreli a ste mi naďalej verní. Ďakujem :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Táto kapitola je dosť zaujímava. Teda aspoň podľa mňa. Je tu niečo, čo som videla na vlastné oči a dala som sem aj video, nie je moje, ale niekoho, kto tam tiež bol (nie je to bohvieaká kvalita, ale aspoň budete mať predstavu, ako to tam vyzeralo).
A túto kapitolu by som chcela venovať jednému chalanovi, ktorý si to právom zaslúži. Určite sa tu spoznáš, tak snáď sa ti to bude páčiť :-)



11. kapitola

Piatok, 4. júla, začal Stampede.
Eireen s Rebecou vyrazili ráno z domu, presne ako sa dohodli. Vystúpili z vlaku až pri knižnici a ako Rebeca predpokladala, už tam bolo dosť ľudí na to, aby si nemali kam sadnúť. Všetky miesta na malých tribúnach popri ceste už boli obsadené a podaktorí si priniesli vlastné rozkladacie stoličky. Onedlho už bola križovatka zaplnená domácimi, ale aj turistami, ktorí možno ešte nič podobné nezažili.
Eireen si myslela, že to bude nejaký obyčajný malý sprievod a nie poriadny dvojhodinový, počas ktorého uvidí veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo. Zo začiatku išli Škóti v kiltoch rôznych farieb, mažoretky, muzikanti, neskôr národnostné menšiny, ktoré žijú v Calgary. Eireen najviac vyrazil dych chlap, ktorý sedel na býkovi a ten ho na slovo poslúchal. Nechcela si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa splašil z tej hlasnej hudby, čo sprevádzala celý sprievod.
Ale nič také sa nestalo, a tak si ďalej mohla vychutnávať pohľad na nespočetné množstvo koní, na ktorých sedeli kovboji alebo Indiáni. Tých videla naživo po prvýkrát a pripadali jej všetci rovnakí. Tmavá pokožka, dlhé čierne vlasy, strapce na rukách. Podaktorí boli ale oblečení tak, ako to vídala vo filmoch. Na sebe nemali skoro nič, perá vo vlasoch a svoje kone mali pomaľované rôznymi farbami, otlačenými rukami a znakmi.
„Nevieš, z akých sú kmeňov? Z nápisov čo držali, sa mi to nepodarilo zistiť,“ spýtala sa Eireen Rebecy.
„Už som tu síce štvrtýkrát, ale vôbec netuším. Ale ak ťa to veľmi zaujíma, mám jedného spolužiaka, ktorý má známeho a ten má tuším niečo so Stampedom spoločné. Neviem presne, čo robí, ale spýtam sa,“ usmiala sa na Eireen a tá len spokojne prikývla.
Ďalej pozorne sledovala rôzne koče, povozy, keď tu zrazu z diaľky započula krik a tleskot. Postupne sa to približovalo k nim až nakoniec zistila, čo to spôsobilo. Ku koncu celého sprievodu pochodovali vojaci a námorníci, takže všetci Kanaďania sa postavili a tlieskali. Vtedy sa dalo zistiť, ktorí sú domáci a ktorí turisti. Najväčší potlesk zožal asi tank, ktorý sa presne v strede križovatky otočil a hlaveň mal namierenú rovno na miesto, kde stáli Rebeca a Eireen. Obe sa na seba začudovane pozreli a rozosmiali sa. Keď vojaci odpochodovali, sprievod sa blížil ku koncu.
Eireen započula ako niekto kričí na Rebecu. Tá sa otočila tým smerom a vyčarila na tvári úsmev.
„Josh, ahoj, teba som tu teda nečakala,“ začala Rebeca.
„Ahoj, no vidíš, som tu. Rád ťa vidím. Čo máš nové?“ spýtal sa jej Josh.
„Och, prepáč. Chcem ti niekoho predstaviť. Eireen, toto je Josh, spolužiak. Josh, toto je Eireen. Nedávno sa vedľa nás nasťahovali.“ Predstavila ich Rebeca.
„Josh ti zoženie všetko, čo budeš potrebovať. Od počítačov cez súčiastky do auta, rôzne outdoorové vybavenie a čo je najlepšie, keby si ešte chodila do školy, tak aj poznámky a úlohy. Radosť mať ho za spolužiaka a za kamoša,“ dokončila vetu Rebeca.
„Nemusela si ma až tak vychváliť, ale asi to bude pravda. Josh, teší ma,“ usmial sa na Eireen.
„Eireen,“ opätovala mu úsmev a podala mu ruku.
Na to, že je o rok mladší, vôbec na to nevyzerá. Tipovala by som mu viac ako 20 rokov a nie menej, zhodnotila Eireen.
„Prvýkrát na Stampede?“ spýtal sa Josh.
„Áno, ale bolo to veľmi pekné,“ odpovedala Eireen.
„To ešte nič nebolo. Počkaj až uvidíš tie súťaže. To bude adrenalín. Mám dva lístky na budúci týždeň na rodeo. Nemám ich teraz komu dať, tak ak chcete, môžu byť vaše. Dúfam, že máš rada kone.“
„Samozrejme, kone milujem, ale rodeo sa mi zdá nebezpečné.“
„Rodeo na býkoch je nebezpečnejšie. Takže dohodnuté. Rebeca, zajtra ti tie lístky prinesiem a teraz sa s tebou potrebujem pozhovárať. Pôjdeme do parku?“ spýtal sa Josh.
„Môžeme, myslím, že Eireen ešte v parku nebola,“ súhlasila Rebeca a vydali sa k Bow River. Nebolo to ďaleko od centra, len pár ulíc.
Našli si miesto, kde nebolo veľa ľudí, ktorí by ich rušili.
„Tak, o čo ide? Možno ti poradíme obidve.“
„Ide o mňa a o Alex,“ začal Josh. „Celý týždeň som len s ňou a jediný deň, kedy môžem byť s kamošmi, je piatok. Ona to nevie pochopiť a ja mám potom výčitky, keď ju vidím, ako sa kvôli mne trápi. Ľúbim ju, aj ona mňa, ale nemôžem byť s ňou stále. Niektorí kamoši sa so mnou už nebavia, lebo keď som s nimi, mám zlú náladu a potom sa to prenesie aj na nich a z večera nemáme nič. Čo mám robiť, aby som všetkých nestratil a hlavne nie Alex?“ so zúfalstvom v očiach sa pozrel na Rebecu a potom aj na Eireen.
„Počkaj chvíľu, musím všetko spracovať, lebo toľko informácií je na mňa veľa. No podľa mňa by si sa s ňou mal porozprávať a vysvetliť jej, že ti na nej záleží, ale máš ešte aj kamarátov, ktorí ťa tiež potrebujú. Čo povieš, Eireen?“ pozrela sa na kamarátku a naznačila jej, aby niečo povedala aj ona.
„Lenže ja už som jej to vysvetlil a ona ako keby ma nepočúvala. Neviem, či to má ešte zmysel,“ dodal Josh.
„Ja neviem, čo by som robila na tvojom mieste. S Nicholasom som také problémy nemala.“ Pri pomyslení na Nicholasa jej vyschlo v krku, ale pokračovala. „Ak to zašlo do takéhoto štádia, že sa od teba nevie odpútať, chce byť stále len s tebou, predstav si, aké by to bolo, keby ste boli manželia. Lenže ak ty o vás dvoch pochybuješ už teraz a aj napriek šťastným momentom, ktoré ste spolu zažili, si nevieš predstaviť váš život do budúcna, tak to je už vážny problém. Vraví sa, že ak niekoho ľúbiš, daj mu slobodu. Ale podľa toho, čo si vravel, tak ona ti veľa slobody asi nedopraje. Nepoznám vás, tak odo mňa je to asi všetko.“ Dokončila Eireen a snažila sa o úsmev.
„Ďakujem za rady. Snáď sa to dá nejako do poriadku. Ešte šťastie, že som ťa tu Rebeca stretol. Rád som ťa spoznal, Eireen.“ Stihol ešte dopovedať, keď v tom mu zazvonil mobil. Pozrel, kto mu volá.
„Alex,“ s povzdychom povedal a prijal hovor.
„Už ma zháňa. Musím sa rozlúčiť. Ešte raz, tešilo ma. Zajtra ti prinesiem tie lístky. Tak ahojte.“ Rozlúčil sa a už ho nebolo.
Eireen prekvapene pozrela na Rebecu. „Ako dlho sú spolu?“
„Niečo okolo roka. Prečo?“
„Len tak, zaujímalo ma to a nestihla som sa ho na to spýtať,“ odpovedala Eireen.
Neskôr večer, keď už ležala v posteli, zaspávala so spomienkou na Nicholasa. Mali sa veľmi radi a nikdy neriešili žiadnu krízu, ktorá by ohrozila ich vzťah. Až do jeho smrti bolo všetko v poriadku.
„Ach, Nicholas, tak veľmi mi chýbaš,“ zašepkala a po tvári jej začali tiecť slzy.

Zas o rok staršia

V jedno krásne decembrové ráno, presne o pol 3, som prišla na tento svet. Z toho vyplýva, že dnes mám narodeniny. Už mám 21 rokov, takže ak by som chcela ísť náhodou do USA alebo znovu do Kanady, už by som aj legálne mohla piť. To je výhoda, čo? :-)



Ak ma ešte nepoznáte, o čom pochybujem, v krátkosti vám o sebe poviem.
Chodila som na 8-ročný gympel v Trnave, teraz študujem už tretí rok na Trnavskej univerzite na pedagogickej fakulte. Už mám za sebou aj jedny štátnice, keďže nám ich presunuli z februára na september. Práve teraz pracujem na bakalárke, popritom sa začínam učiť na skúšky a keď sa podarí, tak aj píšem poviedku, ktorú môžete nájsť práve na tomto blogu.
Som strelec a väčšina strelcov má rada prírodu a zvieratá. Ja nie som žiadna výnimka, aj keď nemusím nič malé s viacerými očami (pavúky) alebo s viacerými nohami ako 4 (škaredý hmyz). Milujem kone a keby som mala možnosť, rada by som chodila na jazdecký, ale bohužiaľ.
Mám mladšieho brata, ktorý ma niekedy dosť štve, ale je to môj brat a mám ho aj tak rada.
Ako ďalšie milujem knihy a ich vôňu. Keby som mala spočítať všetko, čo som už prečítala, neviem, či sa dorátam :-) (ak by ste mi chceli kúpiť nejaký darček k dnešným narodeninám, kniha vždy poteší)
Čo sa hudby týka, nemusím zrovna hip-hop a rap, aj keď celkom mám obľúbeného 50 Cent-a. Ale radšej počúvam niečo pomalé a keď nemám náladu, tak si pustím buď Apocalypticu alebo niečo podobné. Pri takej hudbe sa mi aj najlepšie tvorí.

Čo dodať na záver? Som obyčajná baba, ktorá sa vie tešiť z maličkostí a nie je náročná. Aj keď chalan s autom a veľkým domom, záhradou a peniazmi by nebol zlý :-)))


Úplne na záver by som chcela povedať, že pred tromi rokmi, presne 1.12. 2006 sme mali stužkovú .To boli krásne časy. Nevyšiel mi čas aby som o nej napísala, tak len takto :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Znova po dlhšom čase tu máte odo mňa ďalšiu kapitolu, v poradí už desiatu. Namiesto vhodnej pesničky som sa rozhodla, že sem dám fotky, ktoré sa k tejto kapitole hodia. Ak budete čítať, zistíte, že mám pravdu. Tak príjemné čítanie želám :-)
P.S.: aj spätná väzba by potešila.




10. kapitola

Nadišiel deň D. Dievčatá sa nevedeli dočkať, kedy zazvoní zvonček pri dverách, ktorý ohlási očakávaného návštevníka.

Eireen sa rozhodla, že si neoblečie nič veľmi elegantné ani odvážne, vzhľadom na to, že Rebeca mala o Martina oveľa väčší záujem než ona. Hodila na seba teda fialové šaty po kolená s jedným ramienkom.

Rebeca, naopak, bola oblečená v červených šatách nad kolená s volánmi na pleciach. Tesne obopínali celú jej dokonale tvarovanú postavu.

Aj účesy mali rozdielne. Eireen vlasy splývali na chrbát, zatiaľ čo Rebeca ich mala sčesané do jednej strany. Keby ich niekto videl, povedal by si, že sú ako deň a noc.

To isté sa týkalo aj ich správania. Eireen bola skôr introvert, nezvykla sa angažovať do niečoho sama od seba, zatiaľ čo Rebeca bola veľký živel. Ako pravá Španielka.

Napriek všetkým rozdielnostiam, však obe s nedočkavosťou pozerali na hodiny, už nachystané.

Presne o piatej sa konečne dočkali vytúženého zazvonenia. Rebeca poprosila Eireen, aby išla otvoriť ona. Tak sa podvolila, zbehla dolu a už otvárala dvere. Martina ani poriadne nevidela, pretože v rukách mal dve veľké kytice kvetov.

„Dobrý večer, slečna, táto je pre vás,“ podával jej jednu z kytíc.

„Dúfam, že vaša kamarátka je v poriadku a môžeme vyraziť.“ Dodal.

„Samozrejme, je v poriadku. Idem ju zavolať. A ďakujem za kvety,“ odpovedala mu Eireen.

„Rebeca, poď už dolu, je čas,“ volala na kamarátku. Tá pomaly majestátne zišla dolu. Očividne mala rada dramatické nástupy na scénu.

„Dobrý večer aj vám slečna. Nech sa páči, táto je zasa pre vás.“ Povedal Martin a pri podávaní kytice sa jej mierne uklonil.

„Je nádherná, ďakujem,“ prekvapene odpovedala Rebeca.

Eireen videla, že Rebeca nemôže z Martina odtrhnúť oči, tak zobrala obe kytice do kuchyne, aby ich mohla dať do vázy. Za stolom sedela Rebecina mama a pila čaj.

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ Eireen prikývla.

„Daj prosím ťa na Rebecu pozor. Vidím, že sa jej ten chlapec páči. Po tom, čo sme sa presťahovali z Winnipegu sem, bola na nás nahnevaná, pretože tam bola zaľúbená, a aj preto jej nechcem teraz v ničom brániť, aby sa to náhodou nezopakovalo. No musím ju aj trochu chrániť samú pred sebou. Chápeš ma?“

„Eireen, už poď,“ zavolala na Eireen Rebeca skôr než stihla Raquel odpovedať.

„Hneď, už idem,“ zakričala späť. „Nemusíte sa báť, dám na ňu pozor. Dovidenia.“ Rozlúčila sa Eireen a spolu s Rebecou a Martinom potom nastúpili do jeho auta.

Nebola si istá, ale mala pocit, že je to iné auto ako to, v ktorom sa náhodou ocitli minulý týždeň. Ale nechala si túto domnienku pre seba.

Po krátkej chvíli zastavili pred reštauráciou, ktorá na prvý pohľad vyzerala dosť draho. Nepoznala ju, pravdepodobne preto, že do takýchto typov podnikov nezvykla chodiť. Všimla si, že na dverách mali napísané, že hľadajú brigádnikov. Pomyslela si, že by sa mohla ísť po večeri na to spýtať. Nič tým predsa nestratí.

„Tak čo si objednáme? Majú tu výborné morské plody a divinu. Ja si dám srnčie na smotane. A čo vy?“ spýtal sa Martin o niečo neskôr, keď už sa usadili pri jednom zo stolov.

„Ja si dám to isté,“ hneď odpovedala Rebeca.

Vôbec nie je zjavné, že po ňom ide, pomyslela si Eireen.

„Ja ostanem verná mojim obľúbeným morským plodom. Dám si krevety a malé chobotnice s touto omáčkou,“ rozhodla sa Eireen.

V tej chvíli k nim podišiel čašník. Prekvapene pozrel na Martina a spýtal sa:

„Zdravím, už ste si vybrali?“

Martin si nevšímal jeho správanie a objednal. Eireen sa zdalo divné, ako ich čašník oslovil, ale počas večere na to zabudla.

Nepili alkohol ale minerálku, pretože Martin bol autom a oni dve ešte nemali 21. Rozprávali sa o bežných veciach, ktoré každého zaujímali. O Martinovi sa dozvedeli, že má 21 a má mladšieho brata Marka, ktorý je počítačový maniak. Keď sa ho však spýtali, čo vlastne robí on, rýchlo zmenil tému.

Možno je nejaký mafián, keď má také autá aké má a chodí do takýchto reštaurácií a nechce povedať, čo robí, prebehlo Eireen hlavou.

Pozrela na hodinky. „To je už toľko hodín? Ten čas strašne rýchlo ubehol. Ak ma ospravedlníte, išla by som sa niekoho spýtať, či by ma sem neprijali ako čašníčku alebo niečo iné. Všimla som si, že niekoho hľadajú, tak tým nič nestratím a prácu potrebujem, pretože...“

„Nechoď!“ zastavil ju Martinov hlas.

„Ale prečo? Možno mi žiadnu prácu ani nedajú,“ nedala sa Eireen.

„Keď im o tebe poviem ja, určite ťa sem hneď zoberú.“

„Prosím? O čom to hovoríš? Prečo by mali poslúchať teba? Si azda ich...“ Eireen to v tom momente došlo. Nemala slov.

Rebeca na nich len zmätene pozerala a nevedela, čo sa deje.

„Áno, odhalila si ma. Som majiteľom tejto reštaurácie. Zobral som vás sem preto, lebo som si myslel, že sa vám tu bude páčiť. A mám pocit, že ste ma nesklamali. A čo sa týka tej práce. Môžeš nastúpiť kedy chceš. Ručím ti za to, že voľné miesto pre teba tu bude stále.“ Priznal sa im Martin a obe naňho šokovane pozerali.

„Ospravedlníš nás na chvíľu?“ spýtala sa Rebeca a ťahala Eireen za ruku na dámske záchody.

„Počula som dobre? On vlastní túto reštauráciu a má len 21?“ neverila stále Rebeca.

„Myslím, že to tak je. Ale neboj sa, nechávam ti ho celého. A želám ti, aby si s ním bola šťastná a aby sa z neho nevykľul nejaký násilník. Ja asi prijmem ponuku a začnem tu pracovať. Peniaze sa vždy zídu,“ usmiala sa Eireen na Rebecu a tá ju vďačne objala. Vrátili sa späť k Martinovi, ktorý sedel už za prázdnym stolom a čakal len na ne.

„Rozhodla som sa, že tu budem pracovať. Ale upozorňujem, že nikdy som čašníčku nerobila.“

„A kto povedal, že budeš robiť čašníčku? Je tu lepšie miesto. Nechaj sa prekvapiť. Stačí, ak mi zavoláš a ja ti všetko vysvetlím.“ Obom dievčatám dal svoju vizitku a ony mu zasa dali svoje čísla.

„Ja vlastne ani neviem, ako sa voláte celým menom. Ja som Martin Lloyd. Ale to už viete.“

„Ja som Rebeca Marisa Reyesová,“ podala mu ruku a pobozkali sa na líce.

„Ja som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen a urobila to isté, čo Rebeca.

„Keď sme sa už takto pekne oficiálne zoznámili, môžem vás zaviesť domov. Myslím, že dnes máte toho dosť a ja sa sem budem musieť ešte vrátiť.“ Povedal Martin a tak aj urobil. Odviezol ich až pred dvere ich domov.

Oslava menín

V stredu mala Katka, spolužiačka, meniny. Konečne sme sa dohodli, že pôjdeme von. Najprv sme oslavovali u nich na priváte - to je aj zdokumentované vo videu, a potom sme odišli do Relaxu. Väčšina z vás vie, ako to tam vyzerá, tak to nebudem opisovať :-) Radšej vám zaželám príjemné sledovanie.
Už sa teším na budúci týždeň, baby, na moje narodky sa určite tiež pôjde.

Sweeney Todd: The Demon Barber of Fleet Street

Ak ste tento film, resp. muzikál už videli, určite budete so mnou súhlasiť, že bol skvelý. Vôbec som netušila, o čom to je, ani kto tam hrá, samozrejme, okrem Johnnyho. Bola som prekvapená, že skoro všetkých hercov poznám, pretože skoro všetci hrali v HP (viď obrázky).

Aj keď je tam pochmúrna atmosféra, malo to ten správny nádych a preto to hodnotím pozitívne.

Johnny Depp a Tim Burton opäť spojili svoje sily a prinášajú na veľké plátna adaptáciu slávneho a mnohými cenami oceneného muzikálu legendárneho skladateľa Stephena Sondheima Sweeney Todd. Johnny Depp sa predstaví ako Benjamin Barker – muž, ktorý bol neprávom odsúdený a uväznený. Po rokoch sa vracia do Londýna a prisahá pomstu nielen za roky strávené za mrežami, ale aj za osud, ktorý stretol jeho ženu a dcéru.
Znovu otvorí svoje holičstvo a stáva sa Sweeneym Toddom – čertovským holičom z Fleet Street - ktorý "holil gentlemanov, o ktorých už nikto nikdy nepočul". K Johnnymu Deppovi sa pridáva aj Helena Bonham Carter ako Mrs. Lovett, Sweeneyho oddaná pomocníčka, známa svojimi diabolskými mäsovými koláčmi (ktoré robila neskôr z tých gentlemanov).
V úlohe sudcu Turpina, ktorý poslal Sweeneyho do väzenia, sa predstaví Alan Rickman. Jeho podlého pomocníka Beadla Bamforda stvárnil Timothy Spall a v úlohe konkurenčného holiča – extravagantného Taliana Adolfa Pirelliho – uvidíte Sachu Barona Cohena.

Štyridsaťštyriročného Deppa úloha legendárneho sériového vraha z 19. storočia donútila spievať. "Bolo pre mňa výzvou zistiť, či to dokážem," povedala hollywoodska hviezda.

Helena Bonham Carter hrá pani Lovett, ktorá recykluje Toddove obete tým, že ich porciuje na kusy. "Je to jedna z najlepšie napísaných ženských úloh. Milujem ten príbeh od trinástich. Myslím si, že som vždy chcela byť pani Lovett," povedala Carter.

Pre krvavé scény je Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street vo Veľkej Británii prístupný od 18 rokov. Napriek tomu má štyri nominácie v prestížnych kategóriách ocenenia Zlatý glóbus.

(Alan Rickman mi príde divný bez čiernych vlasov, Helena má podobný štýl ako aj v HP, Timothyho veľmi nezmenili, Sacha je dosť zaujímavý a Johnnymu ten účes pristane :-) ).

The sexiest man alive

Herec Johnny Depp (46) sa stal podľa časopisu People najpríťažlivejším mužom sveta. Ako tretiemu mužovi v tejto ankete sa mu podarilo zvíťaziť po druhýkrát.

Podobným kúskom sa môžu pochváliť len dvaja veľkí kamaráti George Clooney a Brad Pitt. Pirát Jack Sparrow, ktorý sa však preslávil už oveľa skôr, napríklad ako citlivý Nožnicovoruký Edvard (1990) zosadil z najvyššieho stupienka minuloročného víťaza, Austrálčana Hugha Jackmana. Filmový "Wolverine" sa tentokrát nedostal ani do prvej desiatky.

Johnny Depp (46) získal vlani za muzikál Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street Zlatý glóbus. Partner Vanessy Paradis už získal niekoľko podobných ocenení a stále nestráca na sexepíle. "Johnny bol nesmierne sexy už pred desiatimi rokmi a odvtedy sa nezmenilo vôbec nič. Dokáže rozohniť niekoľko generácií žien," vysvetľuje pozadie jeho triumfu redaktorka magazínu Kate Coyne.

Na druhom mieste skončil kanadský herec Ryan Reynolds (33), bronzový stupienok patrí hercovi preslávenom rolu vo filme Skrotená hora, Američanovi Jakeovi Gyllenhaalovi (28). Prvú päticu rebríčka dopĺňajú Bradley Cooper (34) a Robert Downey Junior (44).

Hereckú dominanciu v ankete The Sexiest Man Alive narušil šiesty v poradí, futbalista Los Angeles Galaxy David Beckham (34). Hviezda Súmraku Robert Pattinson debutuje medzi stálicami na 15- mieste.

O filme Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street bude aj ďalší príspevok, nakoľko sa mi to páčilo. Takže ak ste to nevideli, sledujte blog, aby ste si o tom mohli prečítať. Hrá tam dosť zaujímavých hercov, takže sa máte na čo tešiť :-)

True blood

Pri upíroch aj zostaneme. Na HBO včera začala druhá séria seriálu True blood. Prvá bola super, hneď som si to obľúbila. Som zvedavá, ako to bude pokračovať ďalej. Ak neviete, o čo ide, prikladám sem aj stručný obsah, z ktorého sa síce veľa nedozviete, ale možno to začnete pozerať :-)


Díky vynálezu syntetické krve se upíři proměnili z legendárních netvorů v příjemné spoluobčany. Ale přestože vyškrtli lidi ze svého jídelníčku, mnozí ze smrtelníků se jich stále bojí... Sexy hrůzostrašné drama z produkce HBO slibuje vzrušující jízdu.

Stephen Moyer ako Bill Compton, Stephen Moyer v civile
(je to divné vidieť ho aj nejak inak než ako Billa)

Díky tomu, že japonští vědci vynalezli syntetickou krev, se upíři takřka přes noc proměnili z legendárních netvorů v příjemné spoluobčany. Ale přestože vyškrtli lidi ze svého jídelníčku, mnozí ze smrtelníků se bytostí, jež „vycházejí z hrobů“, bojí. Náboženští vůdci a vládní úředníci po celém světě se sice staví na stranu upírů, ale v městečku Bon Temps v Louisianě je spravedlnost stále slepá. Servírka Sookie Stackhouseová (Anna Paquinová) sama ví, jaké to je být vyvržencem. Dokáže číst myšlenky a je nakloněna integraci upírů do lidské společnosti - zvlášť poté, co se setkává s pohledným upírem Billem Comptonem (Stephen Moyer), který se toulá po světě už 173 let. Billův příchod do Bon Temps však zahaluje nejedno tajemství a dívka, jež je do nich postupně vtahována, je podrobena zkoušce tolerance. Sexy hrůzostrašné drama Pravá krev od Alana Balla, tvůrce seriálu Odpočívej v pokoji, které tento držitel ceny Emmy popisuje jako „popkorn pro chytré diváky“, nás zavede do přepečlivě vykonstruovaného světa spisovatelky Charlaine Harrisové. Nový seriál z originální produkce HBO prostě slibuje vzrušující jízdu.

Normálny chlap vs. Edward Cullen

Pomaly ale isto sa blíži čas, kedy v kinách uzrie svetlo sveta druhé pokračovanie Twilightu, Nov. Určite sa na to všetci tešíte a nemôžete sa dočkať, veď je to Twilight :-)
Aby som vám to čakanie trošku skrátila, hodila som vám sem pár viet, ktoré som našla na internete. Enjoy.
P.S.: prečo nikde v okolí žiadny taký dokonalý chlap nie je? stále musíme len snívať a snívať :-(

(obrázky len ilustračné, k normálnemu chlapovi som nenašla žiadny, tak aspoň toto)


Normálny chlap by povedal: "Milujem Ťa, baby!"
Edward Cullen by povedal: "Si môj život."

Normálny chlap by povedal: "Myslím, že som sa zamiloval."
Edward Cullen by povedal: "A tak sa lev zamiloval do jahniatka."

Normálny chlap by povedal: "Tvoje vlasy vyzerajú ako kopa sena; bež si ich učesať!"
Edward Cullen by povedal: "Tvoje vlasy vyzerajú ako kopa sena, ale mne sa to páči!"

Normálny chlap by vybral náhodnú pieseň od náhodného autora a venoval by vám ju.
Edward Cullen by vám zaspieval pieseň, ktorú pre vás napísal po čase hrania na piano.

Keď zomrieš, normálny chlap si nájde inú.
Keď zomrieš, Edward by sa zabil, pretože život bez teba nestojí za to.
"No, nemal som v úmysle žiť bez teba." Prevrátil oči, akoby bol tento fakt nad slnko jasnejší. "Ale nebol som si istý ako to spraviť - vedel som, že Emmet ani Jasper by mi nikdy nepomohli... tak som si povedal, že by som možno šiel do Talianska a spravil niečo, čím by som vyprovokoval Volturiovcov."

Keď opúštaš dom, normálny chlap by povedal: "Ahoj, maj sa."
Keď opúštaš dom, Edward Cullen by povedal: "Vráť sa ku mne, láska."
Usmieval sa na mňa mojím obľúbeným úsmevom. "Vráť sa späť ku mne."
"Vždy."

Keď sa vrátiš späť domov, normálny chlap by pozeral telku a ani by si to nevšimol.
Keď sa vrátiš späť domov, Edward Cullen by Ťa privítal hraním na piano. Hral by pieseň len pre Teba.
Normálny chlap by na teba čakal, aby si mu urobila raňajky.
Edward Cullen by ti robil raňajky každý deň.

Keď ste spolu na večeri, normálny chlap by neodtrhol oči od sexy čašníčky.
Edward Cullen by ani nespozoroval, že čašníčka bola žena.

Normálny chlap by po čase šoférovania držal jednou rukou volant a druhou rádio.
Edward Cullen by po čase šoférovania držal jednou rukou volant a druhú by mal spojenú s tou tvojou.

Keď ste obaja vzdialení na rôznych miestach, normálny chlap by povedal: "Chýbaš mi."
Keď ste od sebe vzdialení na rôznych miestach, Edward Cullen by povedal: "Je to ako keby si si vzala časť zo mňa."

Normálny chlap by nespozoroval a nestaral by sa, keby si mala nočné mory.
Edward Cullen by ti spieval pokým by tvoje nočné mory nezmizli.
"Chceš aby som ti spieval? Budem ti spievať celú noc, pokým to nezaženie zlé sny preč."

Normálny chlap to robí s každou.
Edward Cullen len s jednou jedinou.

Normálny chlap ti kúpi kvetiny a čokoládu.
Edward Cullen ti kúpi auto.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Mám dobrú náladu, tak vám sem dávam ďalšiu kapitolu. Nenašla som k nej ale žiadnu vhodnú pesničku, tak snáď mi odpustíte. Príjemné čítanie :-)

9. kapitola

Keď zavládlo ticho, Eireen pomaly otvorila oči a uvidela Rebecu, ako stojí kúsok pred autom, za ktorým bolo vidieť brzdné stopy od kolies. Ponáhľala sa za kamarátkou a chytila ju za ruku. Tá sa na ňu len pozrela prázdnym pohľadom a vydala akýsi čudný sípavý zvuk. Eireen pochopila, že to sa Rebeca nemohla poriadne nadýchnuť.

Poobzerala sa okolo seba, kde by zohnala pomoc a pohľad sa jej zastavil na aute, ktoré bolo vinníkom toho všetkého. Práve z neho vystúpil známy neznámy, ale to Eireen v tom zmätku nezaregistrovala. Chystala sa mu poriadne vynadať, že prečo nedáva pozor na cestu, ale nedostala sa k tomu, pretože on sa pozeral na Rebecu, ktorá v sekunde stratila vedomie a nebyť jeho náruče, spadla by rovno na zem.

Ani sa neopovážil spýtať sa, či ju môže odniesť do auta, jednoducho ju zodvihol do náručia a uložil na zadné sedadlo. Eireen sa ani nenazdala a už tam vedľa Rebecy sedela aj ona. Povedala mu adresu, kde bývajú a on ju naťukal do GPS navigácie. Až vtedy si všimla, kto to vlastne je.

„Ty si išiel okolo nášho okna v reštaurácii a na chvíľu si sa zastavil a pozeral si sa na dievča, zhodou okolností na to, ktoré si takmer zrazil. Nechceš mi vysvetliť, ako je to možné?“ S hnevom v hlase sa ho spýtala Eireen.

„Zastavil som sa pri okne, pretože som hľadal kľúče od auta a zacítil som na sebe niečí pohľad. Potom, ako si si mohla všimnúť, som ukázal na hodinky, čím som naznačil, že sa ponáhľam na parkovisko, pretože mi malo vypršať parkovné. A ako som už išiel na aute domov, zrazu mi do cesty vbehla tvoja kamarátka a ďalej to už vieš,“ vysvetľoval celkom trpezlivo neznámy.

„Tu zastav,“ upozornila ho Eireen. Vystúpila z auta a neznámy vzal Rebecu, stále v bezvedomí, do náručia a ponáhľal sa s ňou do domu. Z dverí vybehla Raquel a dožadovala sa vysvetlenia. Eireen nasmerovala neznámeho do obývačky, kde uložil Rebecu na sedačku.

V tom okamihu zhora pribehol aj Felipe a hneď sa sklonil k dcére. Potom sa s nevraživosťou v očiach obrátil na neznámeho muža.

„Čo sa tu dočerta stalo? Čo ste jej spravili?“ Ani nečakal na odpoveď a rýchlo odbehol do kúpeľne a keď sa vracal, v rukách niesol vonnú soľ. Keďže bol lekár, vedel presne, čo má robiť, aby sa Rebeca prebrala. Všetci prítomní na ňu mlčky hľadeli a ona sa po chvíli prebrala.

„Ach, dcérka, si v poriadku?“ vystrašene sa spýtala Raquel.

„Nič ťa nebolí?“ pridal sa aj Felipe.

„Nie, myslím, že som v poriadku“ odpovedala im dcéra. Jej oči spočinuli na Eireen a neznámom, z ktorého sa mal onedlho stať dosť známy človek. Obaja stáli za Rebecinými rodičmi, aby im nezavadzali.

Všetci upreli oči na neznámeho muža, ktorý sa pustil do vysvetľovania.

„V prvom rade, dovoľte, aby som sa predstavil. Ja som Martin, Martin Lloyd. Išiel som po ulici, keď v tom som začal hľadať kľúče od auta a zacítil som na sebe čiesi oči...“

Martin Lloyd. Presne to meno sa k nemu hodí. A je taký pekný. Musí mať najviac 22 rokov. A tie jeho oči. Celý na zjedenie.

Rebeca vôbec nevnímala, čo hovorí, len ho nenápadne hltala očami. Presne taký typ sa jej páčil. Na rozdiel od Bena bol vyšší a mal čokoládovohnedé oči, ktoré si na ňom každý všimne ako prvé. Boli totiž neprehliadnuteľné.

„... no a tak som sa dostal až sem.“ Skončil vysvetľovanie Martin.

„Máte šťastie, že sa Rebece nič nestalo, okrem toho omdletia. Inak by som z toho vyvodzoval dôsledky, to si buďte istý!“ vystríhal Martina Felipe.

„Ja si to plne uvedomujem a môžete byť bez obáv, už sa nič také nestane.“

„V to dúfam, pán Lloyd.“ Felipe sa pozrel na manželku a tá mu naznačila, že by mohli mladých nechať osamote, aby si všetko medzi sebou vysvetlili. Ich práca sa tu už skončila.

Po ich odchode sa Eireen aj Rebeca zvedavo pozerali na Martina, ktorému to bolo očividne nepríjemné.

„Mám sa báť? Vaše pohľady nie sú dvakrát prívetivé. A čo sa týka tvojho otca, myslel som si, že ma prebodne už len očami, keď pribehol dolu.“

„A čo si si myslel? Že ťa bude vítať s otvorenou náručou? Veď si ma skoro zrazil. Nechcem si predstaviť, čo všetko by sa stalo, keby si nestihol zabrzdiť...“ oponovala mu Rebeca.

„Prepáčte, ja by som už mala ísť domov,“ snažila sa im vstúpiť do konverzácie Eireen, ale očividne neúspešne. Obaja boli takí rozhorčení, že ju si vôbec nevšímali. Mala pocit, že sa jej to stáva v poslednom čase akosi často.

„... a ty si mala dávať pozor. Neučili ťa, ako sa má prechádzať cez cestu?“ pokračoval v obviňovaní Martin.

„Lenže tam bol prechod a ty ako vodič máš predvídať, že sa tam môže zjaviť chodec, ktorý nedáva dostatočne pozor,“ obviňovala Rebeca zasa jeho.

„Haló!“ skríkla Eireen. „Už by som vážne mala ísť, tak ak dovolíte...“ konečne sa jej podarilo upútať ich pozornosť a zdvihla sa na odchod.

„Ja by som mal vlastne tiež už ísť. Ak vám to spraví radosť, rád by som tú dnešnú udalosť nejako odčinil. Čo hovoríte na také nezáväzné stretnutie pri obede alebo večeri v jednej zo skvelých reštaurácií priamo v centre?“

„Prijíma sa.“ Rebeca nečakala na Eireeninu odpoveď a ihneď súhlasila. Nenechá si predsa ujsť večeru s takým úžasným chalanom, aj keď pred chvíľou tak nevyzeral.

„Fajn, tak čo hovoríte na budúci týždeň napríklad v stredu o piatej? Dohodnuté?“ spýtal sa ich Martin.

Obe len na súhlas prikývli.

Postupne sa presúvali k dverám a pri odchode Rebeca zaregistrovala, ako na ňu Martin žmurkol. Nemohla z neho odtrhnúť oči, ani keď jeho auto už poriadne ani nevidela.

„Rebeca, haló, vráť sa späť na zem, aj tu je krásne. Ja už tiež idem a prajem ti dobrú noc.“ Rozlúčila sa s kamarátkou Eireen objatím a pobrala sa domov.

One Republic

Túto skupinu počúvam, páči sa mi. Ale úplne ma dostala ich nová pesnička All the right moves. Aj klip je krásny. Chcela by som sa niekedy ocitnúť na takom bále a v takých šatách. Tá atmosféra musela byť super. Nech sa páči, vychutnajte si to spolu so mnou:

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nebojte sa, nezabudla som na vás. Pridávam sem už v poradí ôsmu kapitolu, tak si ju užite. Trvalo to dlhšie, ale myslím, že bude stáť za to. Som zvedavá, čo si myslíte, ako to bude pokračovať. A všimla som si, že v komentároch nejak poľavujete, tak sa polepšite :-)
(skoro všetky spomenuté miesta sú skutočné)

8. kapitola

Na druhý deň ráno sa Eireen dohodla s Rebecou, že pôjdu spolu do mesta. Rebeca tu už predsa bývala dlhšie, tak aspoň poukazuje Eireen centrum a miesta dôležité pre život mladého človeka.

Bol piatok a Rebeca mala byť v škole, ale nešla. Kvôli Eireen. Veď už sa aj tak blížil koniec roka a už sa veľa neučili.

Stretli sa ráno o desiatej a spoločne išli na vlak, ktorému sa hovorí City train. Zastávku má na každom kroku, tak nemuseli ísť ďaleko. Vystúpili na začiatku 7 Avenue, po ktorej je možné ísť týmto vlakom zadarmo, čo má svoje výhody aj nevýhody. Rebeca Eireen upozornila, aby si nezabudla vždy cvaknúť lístok, keď bude nastupovať na tejto ulici, lebo jej sa to už viackrát stalo, že zabudla, ale našťastie ju polícia ešte nechytila. Raz dokonca videla, ako jedného vyhodili z vlaku na zastávke a nasadili mu putá. Ale to mohlo byť aj pre hocičo iné.

Toto cestovanie malo svoje výhody hlavne v zime, keď sa potrebujete dostať z jedného konca ulice na druhý a takto netreba ísť pešo, ale sa zveziete pohodlne, vlakom.

V centre sa nachádzajú väčšinou kancelárie, ale sem-tam aj nejaké dobré obchody. Z jedného takého, z kníhkupectva, práve vychádzali, keď ich začal otravovať jeden bezdomovec. Nedal sa odbiť, tak zrýchlili tempo. Div, že nemuseli utekať. Rebeca Eireen povedala, že to sa veľmi často nestáva, len zriedka. Našťastie, pomyslela si Eireen.

Postupne prišli až ku knižnici, kde si hneď vybavili preukazy a trochu sa tam poobzerali. Zhodli sa, že tu budú tráviť veľa času. Knihy boli ďalšou ich spoločnou záľubou.

Keď znovu vyšli na ulicu, Rebeca začala ťahať Eireen k Olympic Plaza, parku, kde sa v lete odohrávajú rôzne malé koncerty alebo podujatia, a ktorý v zime slúži ako klzisko.

Ako zistili, jeden koncert sa tam konal aj dnes. Prišli na miesto, kde už sa zoskupilo zo dvadsať ľudí. Rebeca, so španielskym temperamentom v krvi, začala hneď tancovať, ale Eireen tam len stála a spolu s ostatnými počúvala hudbu. Nevedela tancovať, možno by zvládla tak valčík, ale to bolo všetko. Keď Rebeca uvidela, že Eireen netancuje, rozhodla sa, že ju teda nebude trápiť. Musela na ňu kričať, aby sa počuli. Navrhla, aby sa išli niekam najesť. Vybrala jednu zo svojich obľúbených menších reštaurácií, kde mali na výber z veľkého množstva morských potvor, živých rakov, ktorých pripravovali aj priamo pred zákazníkmi. Sadli si k oknu a objednali si krevety s dressingom a pečivom. Popritom ako jedli, sledovali chodcov na ulici a hodnotili ich výzor a oblečenie. Rebeca sa priznala Eireen, že by sa nebránila novému vzťahu, ak by sa našiel nejaký vhodný objekt, ktorý by pri jej temperamente vydržal.

„Ten v tom modrom tričku na druhej strane je celkom pekný,“ upozornila Rebecu Eireen.

„Myslíš? Ale určite má priateľku, takže škrtáme z imaginárneho zoznamu,“ povedala Rebeca a obe sa rozosmiali.

Takto to pokračovalo ešte chvíľu, keď sa pred ich oknom zastavil chalan, ktorý niečo hľadal v taške. Zboku sa trochu podobal na Orlanda Blooma, no v mladšom vydaní. Mal aj trošku dlhšie, mierne kučeravé, tmavé vlasy a nebol ani nízky.

Rebeca nemusela nič robiť, aby pritiahla jeho pozornosť. Stačilo, že ho hypnotizovala pohľadom, ktorý na väčšinu ľudí účinkoval viac než dobre. Netrvalo dlho a neznámy sa pozrel smerom na Rebecu. Tá sa mierne začervenala a pousmiala. Eireen si pripadala ako keby bola neviditeľná, pretože ju si vôbec nevšímali. Neznámy ukázal na hodinky a naznačil, že musí ísť. Rebeca sa za ním stále pozerala, až pokým jej nezmizol z dohľadu. Nevedela ako vyjadriť slovami to, čo videla.

„Hm, ...on, ...to, ...prečo...“

„Ja som ho tiež videla, aj ja mám oči. Bol pekný, to sa musí uznať a vyzeralo to tak, že sa niekam dosť ponáhľal. Obávam sa, že ho už viackrát neuvidíš. To by musela byť teda veľmi veľká náhoda, aby ste sa znovu stretli v tomto miliónovom meste.“

„Ty vieš teda človeka povzbudiť,“ vyčítala Rebeca Eireen a vypýtala si od čašníka účet. Keď vyšli na ulicu, stále sa okolo seba obzerala, či ho náhodou nezbadá. Ale nič.

Vydali sa teda smerom k vlaku, keď im do očí udrel plagát, ktorý oznamoval, že štvrtého júla začína v Calgary Stampede.

„Ja som na to úplne zabudla. Samozrejme, začína Stampede. Vieš čo to je?“ spýtala sa Rebeca.

„Už som o tom niečo počula. Nie sú to náhodou rôzne kovbojské súťaže?“

„Sú to súťaže, v ktorých majú veľké zastúpenie kone. Súťaží sa v disciplínach ako rodeo, krotenie divokých koní, chytanie teľaťa do lasa a tak podobne. Už som na tom bola trikrát, vlastne odkedy sme sa sem presťahovali. Toto bude už štvrtýkrát. A za tie tri roky som videla dosť zranení, takže mám pred tým všetkým rešpekt. Veď keď spadneš napríklad z býka, ktorý ťa prinajlepšom len raz prišliapne, tak to nie je sranda. Ale dá sa na tom dobre zarobiť. Tento rok musíš ísť so mnou. Štvrtého júla to začne sprievodom cez mesto, v ktorom sa ukážu rôzne skupiny ľudí na koňoch, kočoch, rôzni hudobníci, Indiáni, vojaci ale aj iné národnosti. Uvidíš, bude sa ti to páčiť,“ skončila Rebeca svoj dlhý monológ.

Eireen sa dala nakoniec prehovoriť, aj tak by sedela len doma a takto jej aspoň ubehne čas a zabaví sa.

Keď sa chystali prejsť na druhú stranu, Rebeca, ako vždy, rozprávala a nedávala pozor na cestu. Eireen už len počula, ako Rebeca vykríkla a videla, ako sa prichádzajúce auto snaží vyhnúť zrážke. Nemohla sa pohnúť, zatvorila oči a zostala stáť na mieste ako prikovaná. Už videla v mysli ten najhorší scenár a bála sa ich otvoriť, aby sa jej to nepotvrdilo.