Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som sa chcela veľmi ospravedlniť za to, že až po mesiaci dávam novú kapitolu. Nejako sa to všetko nakopilo na mňa v škole, tak nič nestíham. Asi ako každý študent, ktorý musí písať bakalárku. Ale dosť o škole, lebo ma chytajú nervy už pri tom slove.
Kapitola mi síce netrvala dlho napísať, ale nejako som ju sem zabudla dať. A musím sa poďakovať Mirke, že mi pomohla so záverom. Ďakujem :-)))
P.S.: viac sa mi páči verzia tejto pesničky od Vanessy Paradise, ale nikde som ju nenašla




18. kapitola

August bol celkom teplý mesiac. Eireen si vzala pár dní voľna a spolu so Sebastianom sa vychystali na výlet.
Spoločne s Rebecou a Martinom sa odviezli autom západne od Calgary, do malého mestečka Banff. Rebeca presvedčila Martina, aby zostali v ňom a poobzerali si ho, zatiaľ čo Eireen so Sebastianom si zobrali so sebou čln, pretože mali v pláne plaviť sa po prúde Bow river, až kým sa nedoplavia späť do Calgary.
Ako neskôr zistili, neboli jediní, ktorých vylákalo teplé počasie. Väčšinou to boli rodičia s deťmi, ktorí chceli spraviť svojim potomkom radosť a vzali ich na trochu netradičný výlet. No bolo tu aj zopár párikov podobných Eireen a Sebastianovi a Rebece a Martinovi.
„Je tu tak krásne,“ povedala Eireen, „tá príroda, ten vzduch, to prostredie. Jednoducho úžasné. Najkrajšie miesto, kde som doteraz bola.“ Rozplývala sa a nadšene sa pri tom obzerala okolo seba.
„Vravela si, že si v Banffe ešte nikdy nebola, tak som ti chcel spraviť radosť. Teraz už ale musíme ísť, aby sme sa do večera stihli doplaviť naspäť do Calgary. Ale sľubujem ti, že toto nie je naša posledná návšteva Banffu,“ prisľúbil jej Sebastian a pousmial sa.
„A nie, že sa utopíte. Dúfam, že viete plávať,“ s humorom povedal Martin.
„Bow river nie je hlboká, skôr studená. Ale nebojte sa, dáme na seba pozor,“ uviedol Sebastian veci na pravú mieru. Potom sa Eireen ešte objala s Rebecou a obe dvojice sa mohli vybrať svojou cestou.
„Je tu naozaj prekrásne. Úplne iný svet, a to ani nie sme ďaleko od domu. Neviem, prečo som tu ešte s našimi nebola,“ povedala Eireen, keď už obaja sedeli v člne a unášal ich prúd.
„Veď som si všimol, ako si v aute s obdivom pozerala na Rockies a už som si myslel, že sa z toho sna ani nepreberieš,“ povedal jej Sebastian a žmurkol na ňu.
„Musíš ale uznať, že je tu krásne. A ešte krajšie všetko vyzerá z člna. Ďakujem ti za to,“ povedala mu Eireen a opatrne, aby sa nenabrala do člna voda, sa k nemu pritúlila.
„Ty si tu už niekedy bol?“ spýtala sa ho. Sebastian krátko prikývol.
„Keď som mal asi 7 alebo 8 rokov, rodičia ma sem vzali. Myslel som si, že som najšťastnejší človek na svete. Ale potom prišlo to obdobie, ktoré všetko zmenilo.“ Hovoril a akosi pri tom zvážnel.
„Nikdy si nespomínal svoju mamu. Má to niečo spoločné s ňou?“ spýtala sa Eireen opatrne.
„Áno, má.“ pritakal po chvíľke zaváhania. „Moja mama bola úžasný človek. Keď sme boli s Jasonom malí, on vždy niečo vyviedol, ale mama sa naňho nehnevala. Vedela, že sme ešte deti a máme nárok na robenie hlúpostí.“ Jeho tvárou sa mihol smutný úsmev.
„A čo sa stalo, keď si povedal, že bola?“ vyzvedala Eireen a akosi podvedome stíšila hlas, v očakávaní toho najhoršie, ale to ešte netušila, že to bolo ešte horšie.
„Stalo sa to, keď som mal 10 rokov a Jason 12. V ten deň s ním odišiel otec na koňoch s dobytkom skoro ráno a mali sa vrátiť až večer. Ja som mal vtedy hokejový zápas, na ktorý som sa tak dlho chystal, až sme nakoniec nestíhali. Starý otec išiel s nami, lebo ma chcel vidieť ako hrám. Mama sa snažila, aby sme tam prišli načas, ale asi išla prirýchlo, neviem, to už si nepamätám. Pamätám si len toľko, že v jednej zákrute nezvládla rýchlosť auta a niekoľkokrát sme sa prevrátili ako sme padali dolu priekopou. Prvé, čo som potom registroval je, že som sa prebral v nemocnici. Bol pri mne otec a držal ma za ruku.“ Dokončil smutne s pohľadom upretým kamsi do prázdna. Eireen sa naklonila dopredu a chytila ho za ruku.
„Preboha, to som vôbec netušila a nečakala, že mi povieš niečo také. Je mi to hrozne ľúto,“ hovorila úprimne a do očí sa jej tisli slzy. Pomyslela na svojich rodičov, ktorým keby sa niečo stalo, asi by sa zrútila. Bohato jej stačilo to, čo sa stalo Nicholasovi.
„Ja som nebol nejako vážnejšie zranený, ale s hokejom som nadobro prestal, aj keď som s ním ešte vtedy ani poriadne nezačal. Po pohrebe mojej mamy sa otec utiahol do seba, ale horšie to bolo so starým otcom. Ten obviňoval mňa, že som ho pripravil o jeho dcéru Lauru a že kvôli mne je on na vozíku. Odvtedy nebýva s nami v dome, ale v menšom domčeku pri stromoch ďalej od domu. Asi si ho už videla. Nie je veľký, ale jemu asi stačí, lebo zatiaľ nechce bývať s nami v dome. Ešte stále sa na mňa hnevá. Ja mu to ale nezazlievam. Keby som sa tak dlho vtedy nechystal, nemusela sa mama tak ponáhľať a nič z toho by sa nestalo.“ Prekvapil ju ďalším prívalom slov, pri konci ktorých sa mu už ale pomaly lámal hlas.
„Prestaň, nemôžeš sa obviňovať. Nie je to tvoja vina. Bola to len nešťastná náhoda a ty za to nemôžeš. Bol si len dieťa,“ snažila sa ho utešiť Eireen.
„A ty si nikdy neskúšal ísť za starým otcom a nejako tú situáciu vyriešiť?“ spýtala sa ho zvedavo po chvíli ticha.
„Skúšal, a nie raz. Ale vždy to malo rovnaký koniec. Keby vtedy ešte žila stará mama, tá by to už nejako vyriešila. Ale tá zomrela ešte pred tou nehodou. A odvtedy si prvá žena, ktorá nejakým spôsobom vážne zasiahla do môjho života.“ Priznal a konečne na ňu znova pozrel.
„A čo Jessica?“ spýtala sa polo vážne polo žartom.
„To netrvalo dlho, takže to by som nepovažoval za nejaké dlhodobejšie zasiahnutie do môjho života,“ povedal jej Sebastian a zahľadel sa jej do očí. Eireen sa trošku ošinula a sklopila zrak.
„Som rada, že si mi o tom povedal.“
„Aj tak by si sa to skôr či neskôr dozvedela. A počítam, že Jasonova Elizabeth by ti to povedala hneď pri prvej príležitosti, čo by ste sa znovu stretli. Čo povieš jej, to ako keby si dala do rádia, lebo netrvá dlho a všetci to hneď vedia.“ Snažil sa trochu odľahčiť hustú atmosféru, ktorá v člne nastala a podarilo sa, Eireen sa zasmiala a Sebastian spolu s ňou, jej smiech bol nákazlivý. Keď sa po chvíli dosmiali, Sebastian sa na ňu zamyslene zahľadel.
„Čo je?“ spýtala sa ho podozrievavo.
„Nič, len...“ odvetil vyhýbavo a nenápadne sa v člne posunul bližšie k nej.
„Len čo?“ dobiedzala, no odpoveď už nedostala. V tej chvíli sa totiž Sebastian na ňu vrhol a začal ju štekliť.
„Prestaň, veď sa potopíme.“ Podarilo sa jej povedať prerývane, keď na chvíľku prestal a konečne sa mohla nadýchnuť. Čln sa s nimi nebezpečne kýval na hladine, no Sebastian sa na tom len smial.
„Neboj sa, so mnou sa ti nič zlé nestane.“ Povedal jej a venoval krátky bozk.
„Verím ti.“ Prisvedčila úprimne a konečne znova cítila, že ju prúd života unáša tým správnym smerom.

Dear John

Keď sa povie Nicholas Sparks, každý, kto od neho niečo čítal, vie, čo môže čakať. Keď som sa dozvedela, že je v kinách nový film podľa jeho knihy, hneď som si to musela pozrieť. A opäť ma nesklamal. Typický príbeh, v ktorom sa dá síce tušiť záver, ale láka vás to pozrieť si to celé až do konca. Nenásilná romantika prelínajúca sa s bolesťou dotvára atmosféru, ktorá sa vyznačuje v jeho dielach.
Ale teraz k samotnému príbehu. John, hlavný hrdina, ktorého stvárňuje Channing Tatum, príde na dva týždne domov z armády za otcom. Spoznáva sa so Savannah, ktorá je na prázdninách. Za dva spoločne strávené týždne sa do seba zamilujú, ale John musí ísť naspäť do armády. Píšu si listy, v ktorých si vyznávajú lásku. John ale po jednom dni strávenom znovu doma cíti, že sa musí vrátiť do armády a zanecháva Savannah doma. Po rokoch, kedy boli od seba odlúčení, mu Savannah napíše list, v ktorom mu oznámi, že je zasnúbená s Timom. Po tom, ako Johna postrelia, vracia sa domov, kde nájde svojho otca v nemocnici. Ten neskôr zomiera. John sa rozhodne navštíviť Savannah a od nej sa dozvie, že Tim má rakovinu a ona nemá peniaze na experimentálny liek, ktorý by mu mohol pomôcť. John predá celú otcovu zbierku mincí. Až na jednu. Peniaze pošle anonymne Savannah. Po ďalších rokoch strávených v armáde prichádza znova domov a znova sa so Savannah stretne.

Neskutočné video

Toto video mi prišlo mailom. Najprv som pozerala, že čo to je a potom keď tam začalo všetko padať, som to sledovala a nemohla uveriť tomu, že im všetko presne vyšlo. Asi na to mali len jeden pokus, veď to by skladali znova neviem ako dlho, aj keď boli už síce od farby. Možno si to odpozerali z Domino Day čo býva každý rok. Ale pekné to je :-DDD

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nech sa páči, nová kapitola napísaná a v rekordnom čase aj upravená. Len na ďalšie si budete musieť asi počkať, pretože nič nestíham a som rada, že sa mi podarilo aspoň takýto kúsok napísať. Tak enjoy a dúfam, že vám to nebude pripadať ako nejaké klišé, ale vážne sa mi tam nič iné nehodilo. :-)



17. kapitola

Celý týždeň sa Sebastian snažil dostať k Eireen, no vôbec sa mu to nedarilo. Vždy mu zabuchli dvere pred nosom alebo mu dokonca ani neotvorili. Rozhodol sa preto, že skúsi šťastie u Rebecy. Našťastie otvorila ona a keď videl, že ho nemieni pustiť dnu, rukou zadržal dvere a tým prinútil Rebecu, aby ich nezavrela a vypočula ho. Tá naňho zlovestne pozrela, ale dvere nechala otvorené.
„Eireen s tebou nechce hovoriť,“ oznámila mu tvrdo.
„Ale ja s ňou chcem, a preto by som bol rád, keby si mi povedala, kde ju nájdem alebo ako sa k nej mám dostať.“
„Myslím si, že aj keby som ti to povedala, nedá ti možnosť. Po tom, čo si spravil, by som sa jej ani nečudovala,“ povedala mu Rebeca.
Sebastian bol chvíľu ticho, rozmýšľal, ako to má Rebece vysvetliť. Nakoniec začal: „Rebeca, počúvaj ma, ...“ a ona naozaj počúvala.
Asi po 10 minútach vyletel z vchodových dverí a ponáhľal sa do auta. Mal namierené do centra mesta. Bol taký rozrušený, že skoro prešiel na červenú a takmer zrazil chodca. Prišiel k reštaurácii a keď vošiel dnu, uvidel pri recepcii stáť dve ženy. Prišiel až k nim. Tá, čo bola otočená k nemu, sa ho spýtala, či má zarezervovaný stôl a neprestala sa naňho pozerať.
„Nie, stôl zarezervovaný nemám,“ odpovedal a popritom sledoval, ako Eireen strnula a pomaly sa otočila smerom k nemu.
„Čo tu chceš Sebastian?“ spýtala sa ľadovo.
„Prišiel som ti vysvetliť, čo sa vtedy večer stalo. Tak ak dovolíš, bol by som rád, keby sme išli niekam, kde budeme sami.“
„Ak si si nevšimol, ja som v práci a mimochodom, ako si vedel, že som tu?“ spýtala sa ho Eireen.
„To nerieš a poď so mnou. Kolegyňa to tu zvládne, však?“ s otázkou sa otočil na druhú ženu.
Recepčná sa ako keby prebrala zo sna. „Vy ste ten Sebastian Torres? Videla som vás na Stampede. Môžem vás poprosiť o autogram?“ spýtala sa a ani nečakala na odpoveď a už mu podávala papier a pero.
„Ďakujem veľmi pekne. Toto mi sestra neuverí,“ povedala, keď jej Sebastian podával už podpísaný papier naspäť. Potom sa znovu otočil k Eireen.
„Nikam s tebou nejdem,“ odpovedala mu Eireen na vetu, ktorú jej povedal Sebastian predtým, ako ich vyrušila druhá recepčná.
„Ale ideš,“ povedal Sebastian, schmatol ju za ruku a ťahal ju preč.
„Môžeš ma pustiť? Viem ísť aj sama. Bolí to,“ vyčítavo mu povedala Eireen.
„Prepáč, ale inak to nešlo.“
Vyšli z reštaurácie a ocitli sa vzadu na dvore.
„Tak hovor, čo si chcel? Už sme tu sami. Počúvam. A nech to netrvá dlho, mám prácu,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana.
„Eireen, viem, čo si myslíš. Ale musím ti povedať, že to, čo si videla, nebolo všetko...“
„Ja viem, čo som videla a len tak na to nezabudnem,“ skočila mu do reči Eireen.
„Prosím ťa, neprerušuj ma,“ povedal Sebastian, „ a nechaj, nech ti to vysvetlím,“ pozrel na ňu a keď sa zatvárila rezignovane, pokračoval.
„Keby si videla aj to, čo sa stalo potom, zistila by si, že Jessica to urobila naschvál. Myslí si, že ešte niečo medzi nami je, ale nič s ňou už nemám. Prisahám. Ani som nevedel, že prišla na oslavu. Ja som ju nepozýval. Ona je naša suseda, tak si asi myslí, že k nám môže chodiť hocikedy sa jej zachce...“
Teraz ma tu bude presviedčať, že to nebola jeho chyba, on je len obeť svojej ex. A to mu mám uveriť? Veď je chlap.
„Nemusíš mi veriť, ale je to pravda, skončil Sebastian.
„To je všetko čo si mi chcel povedať? Keď áno, môžeš už odísť,“ povedala Eireen.
Asi to nemá zmysel. Zbytočne som sem chodil.
Sebastian sa na Eireen ešte raz pozrel, ale tá sa naňho nedívala. Otočil sa teda a chystal sa na odchod. Lenže chytil kľučku na krídle dverí, ktoré nešli otvoriť a skoro do nich narazil hlavou.
To je neskutočné. To sa môže stať len mne. A ešte v takejto situácii, nahnevane si sám pre seba povedal.
Eireen sa za ním dívala ako odchádza a kým si uvedomila, že ona ho vlastne nechcela poslať preč, Sebastian už odišiel. Vrátila sa teda k Jane na recepciu.
„Môžem sa ťa niečo opýtať alebo radšej za ním pôjdeš na ulicu?“ spýtala sa Jane Eireen.
„Prosím? On je ešte tu?“
„Myslím si to, lebo sa neponáhľal. Mohla by si ho ešte stihnúť.“
Eireen nečakala a rozbehla sa na ulicu. Očami hľadala jeho auto, ale už len videla, ako bočí za roh ulice. Sklamaná sa vrátila na recepciu.
„Neskoro,“ oznámila Jane.
„Ak chceš, môžeš ísť domov. Ja to tu zvládnem. Keď tak na teba pozerám, je jedno, či budeš tu alebo doma. Čo ty na to?“ navrhla jej Jane.
„Asi máš pravdu. Naozaj to tu zvládneš? Síce nie je víkend, ale aj tak.“
„O mňa sa neboj. Ty choď pekne domov, oddýchni si, popremýšľaj, daj si teplý kúpeľ a hneď ti bude lepšie. Dobre?“
„Tak fajn. Ďakujem ti,“ povedala Eireen a odišla domov. Musela sa s niekým porozprávať, tak zašla za Rebecou.
„Ty si mu povedala, kde som?“ vyčítavo sa spýtala Rebecy, keď už bola v jej izbe.
„Nemohla som inak. Po tom, čo mi povedal, som ho nemohla odmietnuť, tak som mu to povedala. Prepáč, ale myslela som si, že to bude lepšie, keď si to konečne vysvetlíte.“
„A čo takého ti povedal, že si mu nemohla odolať?“ spýtala sa jej Eireen.
„Niečo v tom zmysle, že na tej oslave si uvedomil, čo k tebe cíti a hovoril niečo o vašom spoločnom tanci a o bozku. A že si to najlepšie, čo ho stretlo a bol by rád, keby si mu dala ešte šancu,“ povedala jej Rebeca v krátkosti to, čo jej povedal Sebastian.
„Keď bol za mnou v reštaurácii a hovoril mi o tom, bola som naštvaná, ale keď odišiel, uvedomila som si, že len bezdôvodne žiarlim a preto som sa za ním aj rozbehla. Ale už som ho nezastihla. Ľúbim ho a žiadna Jessica nám nebude stáť v ceste.“
„Zlato, môžeš to povedať priamo Sebastianovi a nie mne,“ povedala Rebeca a očami zablúdila k dverám izby.
Eireen na ňu škaredo pozrela a bez toho, aby vydala nejaký hlas, sa Rebecy spýtala: „stojí za mnou, však?“
Rebeca jej nenápadne prikývla a Eireen sa otočila a pozrela Sebastianovi priamo do očí.
„Odkedy si tu?“
„Dosť dlho na to, aby som počul, ako si bola naštvaná, ale už si ma nezastihla,“ povedal jej Sebastian a vykročil k nej.
„Prepáč mi to. Žiarlivosť mi nedovolila normálne myslieť,“ ospravedlňovala sa mu Eireen.
„Ty sa mi ospravedlňuješ? Mňa vidíš s mojou bývalou a ty hovoríš prepáč? To by som mal hovoriť ja. Prepáč mi to. Sľubujem, že sa to už nikdy nestane.“
„Odpúšťam ti. Mohli by sme ísť k nám, Rebeca má určite niečo na práci.“
„Jasné, len choďte, ja si už niečo nájdem,“ povedala Rebeca.
„Pozor na dvere,“ s úsmevom upozornila Eireen Sebastiana, keď vchádzali do ich domu.
„To si sa musela teda smiať, keď si ma videla tam na dvore.“
„Ja? Vôbec,“ povedala Eireen, ale neudržala sa a začala sa smiať.
„Ja som to tušil,“ povedal Sebastian a pobozkal ju.

Láska až do smrti

Ja za to nemôžem. Láska až do smrti. Kto ma pozná, vie, že milujem kone. A zvlášť mám slabosť pre frízany. Sú to najkrajšie stvorenia, aké kedy chodili po svete. Aspoň podľa mňa. Sú elegantné, majestátne, múdre a samozrejme, krásne. Zaľúbili ste sa tiež? :-)
P.S.: nenechajte ma trpieť a kúpte mi niekto takého krásneho koňa. Alebo mi aspoň umožnite na takom si zajazdiť. Alebo keď už ani to, aby som nemala vysoké nároky, tak mi stačí vidieť ho naživo. Prosíííím

Roboti

Aj vy ste si všimli, že v poslednom čase sem väčšinou pridávam len príspevky s poviedkou? To bude asi tým, že nič ma nenapadá, čo by som sem mohla dať. Škola mi berie nápady. Zázrak je, že som schopná ešte vôbec niečo napísať k poviedke. Aj keď teraz mám pauzu, lebo na mojej milovanej škole si myslia, že my sme stroje, a že bakalárku stíhame napísať za deň. Tak aby sme nemali náhodou veľa voľného času, dali nám z každého predmetu - máme až 4 - napísať nejakú prácu. Veď my nepotrebujeme spať, a načo by nám bol voľný čas? Veď sme študenti a musíme sa len učiť. Aby som sa tu zas nevykecávala, a nezaťažovala vás so svojou školou, budem končiť. Na rozptýlenie je tu jedna pesnička, ktorá vo mne vyvoláva také hrejivé a upokojujúce pocity.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Tak a je to tu. Dočkali ste sa konečne ďalšej kapitoly. Som zvedavá na vaše reakcie :-)
Tak enjoy :-)))





16. kapitola


Po pesničke nastúpil na scénu toľko sľubovaný Clay Walker. Eireen so Sebastianom tancovali ďalej, sem-tam pre zvýšený počet ľudí naokolo zastali a len tak počúvali. Clay zaspieval veľa pesničiek zo svojho repertoáru a na koniec si nechal Live Until I Die. Keď skončil, všetci mu tlieskali, pískali, boli nadšení. Mnohí boli prekvapení, že prišiel taký skvelý spevák a spieval len pre nich.
„Nie je ti chladno? Prinesiem ti niečo na seba?“ spýtal sa Sebastian Eireen, keď chvíľu po skončení vystúpenia videl, že ju striaslo.
„To by bolo fajn. Na to, že je júl, je teraz v noci nejako chladno,“ odpovedala mu Eireen s úsmevom.
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Keď sa dlhšie nevracal, Eireen sa ho rozhodla ísť pohľadať. Chcela sa dostať do domu, no to sa najprv musela pretlačiť pomedzi zabávajúcich sa ľudí a hrajúcich sa psov.
Práve prechádzala okolo stodoly, v tme síce skoro nič nevidela, ale sluch jej zato slúžil stále. Počula nejaký ženský hlas vysloviť Sebastianovo meno, a potom už len tiché buchnutie. V momente pridala do kroku a keď sa dostala za stodolu, uvidela niečo, čo ju nemilo prekvapilo. Ihneď sa otočila na päte a ponáhľala sa odtiaľ preč. Zrejme si ju ani jeden z nich nevšimol, pretože nikto nebežal za ňou.
Nevedela ani ako, len sa odrazu ocitla na ceste za rančom. Šokovane sa obzerala okolo seba, zatiaľ čo jej myseľ pracovala na plné obrátky.
Počkala si na najbližšie auto smerujúce do Calgary a stopla ho. Bolo jej jedno, kto v ňom sedí, chcela sa len dostať domov, preč od všetkých tých ľudí.

________________________________________

„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Dúfal, že nájde nejaké košele a keď nie, dá Eireen svoju, ktorú máva vždy v kôlni. V dome nič nenašiel, tak sa vydal do kôlne. Ale keď prechádzal popri stodole, začul tam nejaké zvuky. Chcel zistiť, kto tam je, no ešte len čo prešiel za roh, čiesi ruky ho zatiahli za stodolu.
„Sebastian,“ vyslovilo jeho meno dievča, oprelo ho o stenu a začalo bozkávať. V tom momente ich však zbadala Eireen, ktorú si ale nikto nevšimol. Nezaregistrovali ani, že odišla.
„Jessica, prestaň. Čo to robíš?“ vytrhol sa jej Sebastian.
„Čo by som robila, bozkávame sa, nevidíš?“ odvetila mu s provokačným úsmevom.
„Nie, nebozkávame. O podobné veci sa už nikdy nepokúšaj, počuješ? A čo tu vlastne robíš? Nespomínam si, že by sme ťa pozvali,“ pomaly už krikom hovoril Sebastian.
„Ako vaša susedka nemôžem prísť na vašu oslavu?“ spýtala sa s náročky afektovane vypúlenými očami.
„Nie, pokiaľ ťa niekto nepozve, čo sa, myslím, nikdy nestane. A teraz odíď z nášho pozemku,“ výhražným hlasom jej povedal Sebastian a odišiel od nej preč. Prišiel až na miesto, kde nechal Eireen, no nikde ju nevidel. Opýtal sa pri bare, či niekto nevie, kam išla.
„Hej, videl som ju ako beží preč. Vyzerala dosť naštvane,“ povedal mu barman.
„Došľaka. A nevieš, kam bežala?“
„Asi k ceste,“ odpovedal barman a ďalej sa venoval zákazníkom.
Sebastian sa rozbehol tam, kde mu povedal barman, ale Eireen už bola preč.
„Dokelu,“ zanadával si znova Sebastian a pomaly sa vracal späť medzi oslavujúcich. Nič iné mu nezostávalo.

________________________________________

„Ja som taká sprostá. Ako som mu mohla naletieť?“ so slzami v očiach sa sťažovala Eireen Rebece na druhý deň ráno.
„Nemôžeš sa za to obviňovať. On si to nezaslúži,“ utešovala ju Rebeca. Gorrino si ľahol k Eireeniným nohám.
„Aspoň to prasa ma má rado, keď už nikto iný.“
„O čom to hovoríš? Ja ťa mám rada a Martin tiež. A čo tvoji rodičia? Čo ti oni povedali, keď si prišla domov?“ spýtala sa jej Rebeca.
„Oni už spali. Prišla som o druhej ráno. Tá pani, čo som ju stopla bola milá a hlavne nemala zbytočné otázky, ktorými by ma bombardovala. Len sa spýtala kam ma má odviezť a že čo robím tak neskoro v noci sama na ceste. A ráno som hneď išla za tebou,“ vysvetlila jej Eireen.
„Ešte dobre, že to nebol nejaký násilník alebo vrah. Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by sa ti mohlo všetko stať,“ povedala jej Rebeca, keď v tom zazvonil Eireen mobil.
„Prosím?“ spýtala sa.
„A aj vieš kto to bol?“ počula ju Rebeca vysloviť na trošku podozrivú otázku a tak hneď zbystrila pozornosť.
„Dúfam, že si mu povedala, že ho nechcem ani vidieť ani počuť.“ Povedala Eireen tak drsne, až Rebeca prekvapene nadvihla obočie.
„Ďakujem, mami,“ dopovedala napokon a zložila.
„Volal mi domov.“ Vysvetlila vzápätí Rebece. „Neviem ako zistil naše číslo. Asi v zozname alebo na informáciách. Chcel so mnou hovoriť a všetko mi vysvetliť. Mama mu povedala, že nie som doma,“ zreferovala jej Eireen celý obsah svojho rozhovoru s mamou.
„A si si istá, že ho nechceš vidieť a nechať si to ešte vysvetliť?“ spýtala sa jej Rebeca. „Ja by som mu dala ešte šancu.“ Mykla plecami.
„V žiadnom prípade. Viem čo som videla a nemyslím, že tá blondína, s ktorou sa bozkával, bola len halucinácia.“ Odmietla to však Eireen rezolútne.
„Veď dobre, ja sa nehádam. Len ti hovorím, čo by som robila na tvojom mieste. Ale keď ty trváš na svojom, nebudem ťa presviedčať o opaku. Možno je to jeden z tých frajerov, ktorí sú schopní všetkého a len baby využívajú,“ povedala jej Rebeca, aj keď si to o ňom v skutočnosti nemyslela.
„Nechaj si to prejsť hlavou. Len ty vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Poradila jej.
„Musím sa nejako zamestnať, aby som naňho nemyslela. Nevieš, či Martin ešte so mnou ráta?“ zmenila odrazu Eireen tému.
„No, pokiaľ viem, tak neprijímali nikoho nového. Ale zavolaj mu a uvidíš. Ja zatiaľ nakŕmim svoje zvery.“
Eireen teda zavolala a dohodla sa s Martinom, že za ním príde do reštaurácie a tam si vyjasnia všetky podrobnosti.
„Tak čo by som mala robiť, ak nie čašníčku?“ spýtala sa ho neskôr v jeho kancelárii nad reštauráciou.
„Jedna recepčná je tehotná a čoskoro nebude môcť chodiť do práce, takže by si mala jej miesto. Teda, ak by ti to vyhovovalo,“ navrhol jej Martin.
„To by bolo skvelé. A čo presne by bolo náplňou mojej práce?“
„Len byť za pultom, vybavovať objednávky rezervácií cez telefón, sympaticky vyzerať a pekne sa usmievať. A keby niekto prišiel, tak by si ho usadila k stolu. Tak isto aj s rezerváciami. Vyhľadala by si ľudí, čo si zarezervovali stôl v počítači a usadila by si ich. Za chvíľu sa to naučíš. Nie je to vôbec nič zložité,“ oboznámil ju s jej budúcou prácou Martin.
„Neznie to zle. A odkedy môžem začať? Chcela by som čo najskôr.“
„Môžeš nastúpiť najskôr budúci týždeň, len čo sa dohodnem s Mary, tou recepčnou.“
„Tak ďakujem Martin. Ani nevieš, aká som rada, že budem niečo robiť a nebudem len sedieť doma,“ radostne mu povedala Eireen a odišla domov.
„Kde si bola?“ spýtala sa jej Gillian, keď prišla domov.
„Bola som u Martina v reštaurácii. Od budúceho týždňa nastupujem ako recepčná. Nie je to super? Aspoň budem niečo robiť a nebudem myslieť na hlúposti.“
„Tak to ti gratulujem. A budeš tam chodiť každý deň?“ spýtala sa jej mama.
„To sa ešte musím dohodnúť s Martinom. Ale chcem sa spýtať Rebecy, či by nechcela so mnou chodiť jazdievať.“
„Počula som, že východne od Calgary je jeden ranč, ktorý poskytuje kone aj pre verejnosť. Tak by ste sa tam mohli ísť pozrieť,“ navrhla jej Gillian.
„Vážne? Ja som si to ešte nezisťovala. Ale pôjdeme sa tam určite pozrieť, keď bude Rebeca súhlasiť. Idem teraz za ňou, oznámiť jej tieto novinky,“ povedala Eireen a odišla k susedom Reyesovcom.

New Moon

Našla som veľmi zaujímavé video. Sú to ukážky z toho, ako sa natáčal New Moon. Niektoré scénky vyzerali dosť srandovne, hlavne ako tam trápili chudáka Jaspera. Tak si to pozrite a napíšte, čo sa vám páčilo a čo nie :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko! Konečne si môžete prečítať aj ďalšiu kapitolu k poviedke. To ste teda nečakali, čo? Ale stalo sa nemožné, a tak je tu. Tak si to užite a dúfam, že ste na mňa nezanevreli :-)
P.S.: odporúčam si tú pesničku vypočuť až ku koncu.




15. kapitola

Čierny žrebec nepokojne pohadzoval hlavou, aby dal najavo, že ohrada mu nevyhovuje. Jeho dlhá hriva spolu s chvostom bola mierne kučeravá a nad kopytami mal dlhšiu srsť. Eireen ním bola unesená.
„Je nádherný. Frízany sú podľa mňa najkrajšie kone na svete. Odkiaľ ho máte?“
„To vieš, poznáme veľa ľudí, čo chovajú kone. Nemohli si s ním dať rady, a tak ho dali nám. Postupne sa ho pokúšame skrotiť, ale nepustí nás skoro ani do ohrady. Ostatné kone ti ukážem neskôr, teraz musím ísť za otcom. Môžeš ísť so mnou, aby si sa tu nestratila,“ volal ju Sebastian.
„Rada,“ súhlasila Eireen.

Po chvíli vošli do domu. Bol zariadený starým nábytkom a budil dojem domov 19.-teho storočia, ale spolu s modernými vymoženosťami pôsobil aj veľmi útulne.
„Môžeš sa tu poobzerať kým ja budem s otcom v pracovni. Dúfam, že tam nebudem dlho.“
Eireen sa ocitla na prízemí sama. Ako prvé ju upútalo obrovské schodisko v strede haly, na ktorom bol červený koberec. Cítila sa ako na zámku. Nemohla uveriť, že to, čo je okolo nej, je skutočné. Preto zatvorila oči, poštípala sa na ruku a znovu oči otvorila. Ale nič sa nezmenilo. Stála presne na tom istom mieste, v tom istom dome a zo stien ju pozorovalo množstvo párov očí z obrazov rôznych ľudí. Pripadalo jej to akoby ju sledovali mysliac si, že to, čo stvára, je zbytočné. Veď je to skutočnosť.
Sebastian išiel do pracovne, ktorá sa nachádzala po pravej strane, tak sa Eireen vydala naľavo. Stála pred mohutnými dverami, ktoré mali kľučku vyššie ako býva zvykom. Pomaly ich otvorila a zacítila známu vôňu. Vôňu starých kníh. Celú polkruhovú miestnosť lemovali po stenách police s knihami.
Keď raz budem mať vlastný dom, chcem takúto knižnicu, pomyslela si.
Vysoké okno poskytovalo dostatok svetla, ktoré dopadalo na mahagónový stôl s vyrezávanými ornamentmi. Obďaleč stál veľký kamenný krb, do ktorého by sa v pohode zmestil dospelý človek. Keby mohla, Eireen by tu trávila celé dni čítaním kníh. Tak ju to obdivovanie zamestnalo, že keď sa otočila smerom k dverám, zľakla sa, pretože v nich zbadala stáť Sebastiana.
„Ale si ma vyľakal. Ako dlho si tu?“ spýtala sa.
„To som vážne nechcel. Stojím tu asi minútu a sledujem ťa. Už som chcel ísť za tebou, lebo som si myslel, že ani nedýchaš,“ povedal Sebastian a obaja sa usmiali.
„Ak chceš, môžem ti ukázať aj poschodie. Do príchodu hostí ešte stíhame.“
„Dobre,“ súhlasila Eireen.
Pomaly vystúpili na poschodie. Aj tam boli po stenách samé obrazy.
„Kto sú všetko títo ľudia? Tvoja rodina?“ spýtala sa Eireen.
„Sú to moji predkovia, ktorí žili v Španielsku. Tento s fúzami,“ ukázal na obraz oproti schodisku, „je môj prastarý otec. Môžem ti o ňom povedať viac ak chceš.“
„Rada si to vypočujem.“
„Môj prastarý otec sa volal Rafael Torres. V Španielsku mal veľký ranč, kde choval tisíce kusov dobytka. Na tú dobu bol veľmi bohatý. Ale ako starol, uvedomil si, že by sa mohol oženiť. Lenže v jeho okolí nebola preňho žiadna dosť dobrá, aby sa mu vyrovnala majetkom. Rozhodol sa teda, že odíde do Ameriky. Ranč predal, ale všetky veci, ktoré si chcel so sebou vziať, poslal napred po nákladnej lodi. On odišiel do Anglicka, aby mohol využiť dovtedy najväčšiu loď, aká kedy bola postavená.“
„Titanic,“ povedala Eireen.
„Presne tak, Titanic. Jemu sa podarilo zachrániť. A keďže cestoval sám, nemusel sa o nikoho starať, tak to nemal až také ťažké. V Amerike zostal len rok, a potom odišiel do Kanady. Kúpil tento dom, prestaval ho podľa vtedajšieho európskeho štýlu, aby sa tu cítil ako doma. Po čase sa oženil s mojou prastarou mamou a od tých čias tu býva naša rodina,“ dorozprával Sebastian.
„Úžasný príbeh. Predpokladám, že toto je ona,“ ukázala na obraz staršej ženy.
„Máš pravdu, to je ona. Olivia Whiteová.“
Teraz viem, po kom máš také krásne modré oči, povedala si Eireen sama pre seba.
Potom nevedela odkiaľ, kedy a ani ako, len zrazu sa z jedných dverí vyrútil veľký pes a už sa ničomu nedalo zabrániť. Pes podrazil svojím telom Sebastianovi nohy a ten, ako sa snažil udržať na nohách, chytil Eireen za ruku a obaja sa ocitli na zemi. Sebastian na chrbte a Eireen na ňom. Obaja sa začali smiať, až kým Sebastian nevyužil situáciu a ako tam na sebe ležali, objal Eireen tuhšie a pobozkal ju. Keď videl, že neprotestuje, pokračoval v tom.
Zrazu však započuli, ako ktosi otvoril na prízemí dvere a oznámil všetkým, čo boli v dome, že už prišiel Clay Walker. Potom znova odišiel von. Sebastian s Eireen, schovaní za zábradlím, neochotne vstali zo zeme a tvárili sa, že my-akože-nič. Aj keď, v skutočnosti sa v ich tvárach zračilo všetko, len nie nič.
V momente, keď zišli zo schodov, dvere na pracovni sa otvorili a vyšiel z nich Sebastianov otec.
„Už prichádzajú hostia, tak by si ich mohol ísť privítať. A kto je táto mladá dáma? Predpokladám, že ste Eireen. Sebastian vravel, že dnes prídete na oslavu. Tak vitajte u nás. Cíťte sa tu ako doma. Teraz ma ospravedlňte, musím ísť za Clayom. A dúfam, že ste si nemuseli vypočuť celý príbeh o jeho prastarom otcovi. Keď k nám niekto prišiel, vždy si to musel vypočuť,“ dopovedal a odišiel. Eireen sa len zmätene pousmiala a otočila na Sebastiana pre vysvetlenie.
„To bol môj otec, William Torres,“ oboznámil ju. Eireen chápavo prikývla a nechala sa vyviesť z domu.
Vyšli von práve včas, aby Sebastian mohol privítať prvých hostí. Na chvíľu sa od nej vzdialil, a tak osamela so svojimi zmätenými myšlienkami. Dúfala, že sa jej podarí prísť na to, prečo sa cítila tak zvláštne, keď ju Sebastian pobozkal a najmä, prečo ju ani len na sekundu nenapadlo protestovať. Nedal jej však dostatok času. O chvíľu bol opäť pri nej, predstavoval jej ľudí, venoval sa jej.

„Tak už si aj Sebastian našiel frajerku. Už sme si s Jasonom mysleli, že sa znova nerozhýbe. Ja som Elizabeth,“ predstavila sa Eireen, keď ju našla samu pri provizórnom bare neskôr večer. Sebastian si odskočil len na sekundu a už si ju stihla odchytiť. Elizabeth, vrchná klebetnica. To však ešte Eireen nevedela.
„Eireen, teší ma.“ Odzdravila ju a pomyslela si, že na prvý pohľad to dievča vyzerá celkom sympaticky.
„Aj mňa teší, Eireen. Sebastian nepreháňal, keď vravel, že si pekná.“ Zalichotila jej s úsmevom, ktorý sa Eireen zdal snáď až príliš vtieravý.
„Beth, Jason ťa hľadá,“ ozval sa im zrazu za chrbtom Sebastian.
„Veď už idem. Len som chcela spoznať Alice.“ Ohradila sa naňho.
„Chcela si povedať Eireen,“ opravil ju Sebastian.
„Veď vravím,“ odpovedala Elizabeth a neistým krokom odišla.
„Ju neber vážne. Na ňu si treba zvyknúť,“ upozornil ju Sebastian. Eireen prikývla.
„Takže podľa teba som pekná?“ spýtala sa po chvíli priamo.
„Nie,“ odpovedal Sebastian s absolútne vážnym výrazom v tvári.
„Nie?“ spýtala sa Eireen prekvapene.
„Nie. Podľa mňa si krásna. Tak čo kráska, zatancujeme si?“ vytiahol na ňu taký očarujúci úsmev, žeby bolo len ťažko odolať.
„Ja neviem tancovať,“ povedala napriek tomu Eireen, ale Sebastian ju nepočúval a ťahal ju na drevený parket postavený pri stodole.
„Toto zvládaš,“ presviedčal ju Sebastian a pritiahol si ju k sebe. Musela uznať, že toto naozaj zvláda. Práve hrali Mi Libre Canción od Juanesa a Laury Pausini. Veľmi výstižná pieseň pre túto situáciu. Prečo? Pretože by sa dalo povedať, že v temnom svete, o ktorom mala pocit, že už v ňom niet viac lásky, sa práve on stal jej voľnosťou, osloboditeľom.
En un mundo que, vive sin amor, eres tu mi libre, canción.
A tak tancovali. Bola to ich ďalšia spoločná vec, ktorú robili po prvýkrát.

Závislá

Robbieho Williamsa vám asi netreba predstavovať. Po krátkej prestávke sa znova hlási s pesničkou You know me, do ktorej som sa hneď od prvého počutia zaľúbila.
Klip je velice zaujímavý a preto je taký dlhý, pretože na konci je pár okamihov z vytvárania celého klipu.
Pozn.: na začiatku má úžasný znudený výraz :-)

No nemáte ho radi?

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Som v škole, nemám čo robiť, tak som sa rozhodla, že vám sem dám ďalšiu kapitolu. To je plus. Ale mínus je to, že som ešte nezačala písať ďalšiu, takže si budete musieť ešte počkať. Som si istá, že mi to ale odpustíte :-)
Tak snáď sa vám táto kapitola bude páčiť. Enjoy :-)))


14. kapitola:

„I feel good
I knew that I would now
I feel good
Ooooh
I knew that I would now
So good
So good
I got you...“

Eireen buchla po budíku a keď zistila, koľko je hodín, v tom momente sa prebrala.
„Preboha, zaspali sme,“ vykríkla a ponáhľala sa zobudiť otca.
„Ocko, vstávaj, zaspali sme. Zle som si nastavila budík. Súťaž sa o chvíľu začína. Počuješ? Vstávaj!“ zatriasla ním Eireen a rýchlo sa ponáhľala do svojej kúpeľne.
Paul rýchlo urobil to isté a o15 minút už obaja sedeli v aute. Mali necelých 10 minút na to, aby sa presunuli z jedného konca mesta na druhý.
Lenže ako sa deň začal, tak aj pokračoval. Ako naschvál im v ceste zavadzala havária a posúvali sa len veľmi pomaly.
„Toto už nestihneme, prídeme neskoro,“ so zúfalstvom v hlase si vzdychla Eireen.
„Neboj sa, uvidíš ho ako súťaží, sľubujem,“ snažil sa ju upokojiť Paul.
Lenže splnilo sa to, čo Eireen predpokladala. Prišli neskoro. Boli pri vchode, keď vtom začula zaznieť výstrel, ktorý odštartoval súťažiacich.
V tom istom okamihu sa Sebastian pozrel tým smerom, kde predpokladal, že uvidí sedieť Eireen. Ale nikde jej nebolo. Neprišla. Sľúbila mu, že príde, no nesplnila to. Sklamala ho.
Nemal už čas nad tým ďalej premýšľať, musel sa sústrediť na dráhu a na kone. Chcel predsa vyhrať. Sľúbil to. A on to aj splní. Rozhodne chytil do rúk opraty a popohnal kone vpred.
Eireen dobehla na svoje miesto v čase, keď už boli všetci traja súťažiaci asi v tretine dráhy. Ona stála na mieste, kde bola dráha asi v polovici. Neváhala a pristúpila tesne k ohrade.
„Sebastiaaan, do toho!!!“ zakričala naňho z celého hrdla a dosiahla tým presne čo chcela. Na malý moment sa na ňu pozrel, usmial sa a ešte viac zrýchlil. Do cieľa nakoniec prišiel ako prvý. Vyhral.
Eireen sa rýchlo ponáhľala za ním, lenže nechceli ju pustiť. Dostala sa k nemu až keď on sám ochranke povedal, že je to v poriadku.
„Kde si bola? Už som si myslel, že neprídeš. Ale bol som nesmierne rád, keď som ťa potom uvidel. Dodržal som sľub. Vyhral som.“ Žiarivo sa na ňu usmial.
„Gratulujem. A je mi ľúto, že som tu nebola od začiatku. Ako by nestačilo, že sme zaspali, ešte nás aj zdržala havária...“ ospravedlňovala sa mu.
„Dúfam, že vy ste neboli jej účastníkmi.“ Zatváril sa ustarostene.
„Našťastie nie.“ Záporne pokrútila hlavou.
„To som rád. A kde je tvoja ukecaná kamarátka Rebeca?“ spýtal sa Sebastian, pretože ju nikde nevidel.
„Nemohla prísť, lebo sa jej zmenil program. Martin ju niekam vzal. Som tu s otcom. Predstavím ti ho, keď ho nájdem.“ Povedala Eireen a po chvíli sa jej to aj podarilo.
„Ocko, toto je Sebastian Torres. Hovorila som ti o ňom. Práve vyhral súťaž. Sebastian, toto je môj otec.“ Predstavila ich.
„Sebastian. Teší ma, pán McCalvin.“ Usmial sa na Paula a potriasol mu rukou.
„Paul. Aj mňa teší. A gratulujem k výhre.“ Opätoval mu úsmev.
„Ďakujem. Mal som dobrú povzbudzovačku,“ povedal Sebastian a žmurkol pri tom na Eireen.
„Dovoľte mi, aby som pozval vašu dcéru na dnešnú oslavu k nám domov. Bude tam veľa ľudí, aj kolegov. Bývame blízko Calgary, 30 km západne. Prišiel by som po ňu, ak by to nevadilo.“ Obrátil sa znovu na Paula.
„To sa musíš spýtať jej, či príde. Ja za ňu nemôžem rozhodovať. Musí sa rozhodnúť sama,“ povedal Paul a ukázal na dcéru.
Bože, prečo sa to muselo stať práve mne? Mám ísť alebo nie? To je otázka. Pôjdem? Nepôjdem? Pôjdem? A veď čo by sa mi malo stať? Aspoň sa zabavím.
„No, neznie to zle, tak prečo nie?“ rozhodla sa.
„Super, o piatej po teba prídem. Môže byť?“
„Dobre, už sa teším.“ Prisvedčila.
„Fajn. Teraz ale musím ísť, fotografi a novinári čakajú. Prepáčte.“ Ospravedlnil sa.
„Nevadí, veď si slávny,“ usmiala sa naňho Eireen a o chvíľu im už Sebastian zmizol v dave.
„Ten chlapec je milý. Páči sa ti?“ spýtal sa Paul Eireen v aute cestou domov.
„Ale oci.“
„Ok, chápem. Už nemám žiadne otázky.“
O piatej, ako sa dohodli, prišiel Sebastian po Eireen. Cesta netrvala dlho, len asi 20 minút.
„Je to tu krásne. Nádherná príroda, okolie. Ani sa mi nechce veriť, že sme tak blízko takého veľkého mesta. Vážne, je to tu úžasné,“ rozplývala sa Eireen.
„Ja mám tiež ten pocit. Ale za tie roky som si na toto už zvykol a v meste by som nebýval ani za svet. Poď, ukážem ti to tu, kým tu ešte nie sú hostia,“ vzal ju za ruku a ťahal k blízkej stodole.
„Tu sa bude konať oslava, už sa to tu chystá. A mám pre teba jedno prekvapenie. Asi nevieš, kto je to Clay Walker, že?“ spýtal sa a keď videl, že Eireen pokrútila záporne hlavou, pokračoval.
„Je to výborný country spevák z Texasu. Súhlasil, že tu bude dnes spievať len pre nás. Uvidíš, jeho pesničky sa ti budú páčiť.“
„Uvidíme, lebo country hudbu som doteraz veľmi nepočúvala.“
„Á, tak tu si,“ ozvalo sa zrazu za nimi.
„Jason, nemusel si nás tak vyľakať. Keď už si tu, dovoľ, aby som ti niekoho predstavil. Eireen, toto je môj brat Jason. Jason, toto je Eireen, moja...“ nevedel čo povedať, ale Eireen ho zachránila.
„...kamarátka. Som rada, že ťa spoznávam.“ Usmiala sa naňho.
„Ja som tiež rád. Chcel som ti len oznámiť Sebastian, že otec ťa čaká v dome. Neviem, čo potrebuje, ale máš za ním ísť.“
„Dobre, odkáž mu, že hneď som tam.“
„Ako keby to už bolo vybavené. Len nech vám to dlho netrvá, vy holúbkovia. Keď vidím, ako sa na seba pozeráte, normálne vám závidím. To ja s Elizabeth...“ jeho hlas postupne zanikol ako od nich odchádzal.
„Jeho si nevšímaj. On je stále taký. Poď, ukážem ti ešte kone.“
Po ceste k ohradám Eireen rozmýšľala nad tým, čo povedal Jason.
To sa vážne na seba tak pozeráme, že každému pripadá akoby sme spolu chodili?
Eireen nechcela uveriť, že sa tak rýchlo znova zamilovala do chalana, ktorého takmer vôbec nepozná. Ale zdá sa, že je to možné.
Takéto myšlienky jej chodili po rozume dovtedy, kým jej Sebastian neukázal Hectora.

Me and Robert

Create your own FACEinHOLE

Thank you

Vďaka, že ste ostali verní tomuto môjmu blogu. Dokazuje to aj návštevnosť, ktorá presiahla už magickú 3000-ku. Síce tu nemám počítadlo od začiatku a nie je to veľa, ale ja som spokojná. Len by som chcela, aby mi písali komentáre aj ľudia, ktorí si to tu prečítajú a nič po sebe nezanechajú. Potom si budem môcť pozrieť aj ja váš keď máte.
Tak to by bolo asi všetko. A ešte raz ďakujem :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som vám chcela zaželať všetko dobré v novom roku, nech máte pevnú vôľu pre svoje predsavzatia, aby ste prežili krásne chvíle so svojimi najbližšími a aby bol tento rok lepší ako ten starý.

A teraz ku kapitole. Po hrozne dlhom čase som sa konečne prinútila napísať ďalšiu kapitolu, tak vám sem môžem už dať tú, čo som mala už dávno napísanú. Prepáčte, že ste museli tak dlho čakať, ale sľubujem, že sa polepším. Vážne :-)

Čo sa pesničky týka, mne sa hrozne páči, tak som ju sem musela dať. Možno podľa vás bude pasovať ku kapitole, možno nie. Nechám to na vás.

13. kapitola

„Vyzerala som ako idiot, ako blázon, ktorý sa len usmieva,“ pošepkala Eireen Rebece, keď Sebastian s niekým telefonoval.

„Tak trošku, ale zdá sa, že si naňho urobila dojem, pretože z teba nemohol spustiť oči,“ s úsmevom povedala Rebeca.

„Ďakujem, to si ma upokojila,“ odpovedala jej Eireen, ale tiež sa usmiala.

„Drž sa, vydrž! Áno, dokázal si to. On to dokázal,“ nadšene zrazu vykríkol Sebastian a objal Eireen. V tom momente sa ale spamätal a odtiahol sa. „Prepáč, ale nikto v okolí nie je, koho by som mohol objať.“

„To je v poriadku. Vyhral niekto, koho poznáš?“ spýtala sa Eireen.

„Áno, poznám ho veľmi dobre. Je to môj starší brat Jason.“

„Tak potom blahoželám. Určite budete dnes oslavovať.“

„To je jasné, ale ja budem menej, pretože o týždeň súťažím ja,“ povedal Sebastian.

„To vážne? Tak budem držať palce. A v akej disciplíne?“

„Budem sa snažiť prísť ako prvý do cieľa na voze ťahanom koňmi. Je to dosť ťažké, pretože vo voze býva ešte sud, ktorý nesmie vypadnúť. Ale sľubujem, že vyhrám, ak ťa tu uvidím,“ navrhol jej.

„No, ja neviem. Nemám ani lístky.“

„Lístky nechaj na mňa, to je maličkosť,“ povedal jej Sebastian a pozrel sa na Eireen psími očami.

„Ešte si to rozmyslím,“ povedala ona.

„Už si to rozmyslela, príde, za to ti ručím,“ ozvala sa Rebeca, ktorá tajne počúvala ich rozhovor.

Eireen na ňu pozrela pohľadom veď-počkaj-toto-ti-neodpustím. Rebeca sa tvárila akože nič nezaregistrovala, len sa na Eireen usmiala a otočila sa späť k Martinovi.

Eireen nakoniec súhlasila a keď už po súťaži sedeli všetci traja v Martinovom Lexuse RX 350, povedala Rebece: „Ty si hrozná dohadzovačka. Keď už to musíš robiť, nemôžeš aspoň menej okato? Si teraz o mne myslí, že sa neviem sama rozhodnúť.“

„Tak prepáč, ale keď som počula, že ťa volá, aby si sa na neho prišla pozrieť, už som to nevydržala a musela som zasiahnuť, aby si nespravila nejakú hlúposť. Počkaj, ešte mi budeš ďakovať,“ mierne urazene povedala Rebeca.

Večer po príchode domov oznámila Gillian Eireen, že otec sa vráti domov skôr. O 4 dni, teda v nedeľu, je doma.

„A ako bolo na štadióne? Ja som to sledovala v televízii a našťastie sa nestala žiadna nehoda. Páčilo sa ti tam?“ spýtala sa Gillian.

„Bolo to fajn, nečakala som, že to bude až také dobré. Veľa ľudí, ktorí neskrývali svoje emócie. Hlavne keď vyhral ten Jason Torres. Všetci boli nadšení, bolo to jeho prvé veľké víťazstvo a asi to nikto nečakal.“

„Ako to vieš?“

„Mám svoj zdroj z prvej ruky. Idem si ľahnúť, po dnešnom dni som dosť unavená. Dobrú noc,“ zaželala Eireen mame a pobrala sa do svojej izby.

Keď zaspávala, nemohla prestať myslieť na Sebastiana. Zdalo sa jej, že ho odniekiaľ pozná, ale ani za svet si nemohla spomenúť odkiaľ.

Ako jej na viečka sadal spánok, začal sa jej snívať zvláštny sen. Cválala na koni po lúke za mestom. Odrazu začula za sebou ďalšieho koňa, tak sa otočila v sedle, aby zistila, kto to je. Pripadal jej známy, ale nestihla zistiť, odkiaľ ho pozná, pretože sa obrátil a už len videla ako sa postupne približuje k priepasti. Chcela ho zastaviť, no kôň ju neposlúchal.

„Niééé, stoj, zastav!“ kričala počas cvalu, ale márne. Jazdec urobil na koni ďalší krok a už ho nebolo. Zmizol jej z dohľadu priamo do priepasti.

„Niééé!“ Eireen sa zobudila na vlastný výkrik, ktorý akoby stále počula. V tom momente sa otvorili dvere na jej izbe a dnu vošla jej mama, ktorá ju hneď zobrala do náruče.

„Pšššt, už je dobre, bol to len zlý sen, som tu pri tebe. Zobudili ma tvoje výkriky a zľakla som sa. Si v poriadku?“ vyľakane sa spýtala Gillian.

Eireen nebola schopná odpovedať, len sa na mamu pozrela a rozplakala sa.

„Prečo musím ešte aj v snoch zažívať nešťastie? Nemám ho dosť aj bez toho?“ vzlykajúc sa spýtala Eireen.

„Sú to len sny, nemôžeš ich brať tak vážne. Teraz na ten sen zabudni a snaž sa zaspať. Ostanem tu pri tebe ak chceš,“ navrhla jej mama.

„Chcem ti niečo povedať,“ začala Eireen pomaly. Mama jej posunkom hlavy naznačila, aby pokračovala.

„Možno sa ti to bude zdať šialené,“ pokračovala Eireen napokon, „ale videla som Nicholasa. Snívalo sa mi s ním. Prišiel sa so mnou rozlúčiť...“ hovorila najprv neisto, no napokon mame postupne vyrozprávala celý priebeh sna, čo sa jej sníval prvú noc v Calgary. A rovnaký sen sa jej vlastne sníval aj teraz. Déja vu.

Povedala mame aj to, že sa na Stampede spoznala s jedným chlapcom, v ktorom teraz spoznala toho jazdca na lúke z jej sna. Pri prvom sne nevedela, kto to je, vtedy ho ešte nepoznala. No teraz si bola istá, že to bol Nicholas, ale so Sebastianovou hlavou. Premýšľala nad tým, že by mu o tom sne mohla povedať, ak ho vôbec ešte niekedy stretne.

Striaslo ju od zimy.

„Mohla by si tu so mnou zostať kým nezaspím? Budem sa tak cítiť lepšie.“ Poprosila Eireen mamu.

„Samozrejme, že zostanem. Len sa musíš trochu posunúť, inak o chvíľu spadnem z postele.“ Odvetila jej Gillian v snahe odľahčiť trochu ovzdušie v izbe.

„Och, prepáč,“ pousmiala sa Eireen, „ani som si neuvedomila, že som na kraji a celá posteľ je voľná. Lepšie?“

„Lepšie,“ opätovala jej úsmev mama a zhasla lampu na nočnom stolíku.

„Teraz sa snaž zaspať, aby si ráno nebola nevyspatá a nemala kruhy pod očami. Babské debatné krúžky bývajú večer, nie nadránom.“ Pobozkala dcéru na čelo a o chvíľu už obe spali.

Vianoce

Zasa sú tu Vianoce. Len škoda, že na blate. Ale nevadí, nenecháme si tým pokaziť dobrú náladu, všakže? Tak šťastné a veselé a veľa veľa darčekov :-)))

P.S.: týmto sa chcem poďakovať Miriele za môj nový dizajn. Je to tu také iné, modré :-)
ďakujem.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ospravedlňujem sa, ale skorej sa vážne nedalo. Musela som sa učiť do školy na zápočtovky a popritom som kupovala aj darčeky a nejak nevyšiel čas na písanie. Ale sľubujem, že cez sviatky sa posnažím niečo napísať. Teraz tu ale máte dvanástu kapitolu (už). Tak príjemné čítanie :-)
P.S.: nenašla som k tejto kapitole vhodnú hudbu, tak mi môžte dať tip čo by sa k tomu hodilo



12. kapitola

V stredu ráno nemohla Eireen uveriť, že dnes pôjdu na štadión, aby sa mohli pozerať na rodeo. Josh im dal dokonca VIP lístky, ktoré im umožňovali sedieť v prvej rade. A aby toho nebolo málo, mohli sa ísť pozrieť aj na kone, na ktorých sa bude jazdiť. Nič viac si nemohla priať. Rebeca zavolala aj Martina, pre ktorého síce nemali lístok, ale preňho to nebol problém zohnať si jeden.

Martin pre nich prišiel práve včas. Gillian ich obe vyprevádzala z domu.

„Dávajte na seba pozor a nechoďte blízko k ohrade, je to nebezpečné. Keď príde ocko o týždeň z práce domov, budeš mu musieť všetko porozprávať, Eireen. Vieš, aký je zvedavý,“ povedala dcére Gillian.

„Neboj sa, mami, všetko si zapamätám a budeme dávať na seba pozor,“ usmiala sa na mamu Eireen. „Veď predsa ide s nami aj Martin.“ Dodala.

„Veď práve,“ povedala Gillian, keď už obe dievčatá vykročili smerom k Martinovmu autu.

„Ahojte, pripravené?“ spýtal sa ich.

„To si píš, veď sedíme na VIP miestach. Ktovie, kto všetko tam bude pri nás. Už sa nevieme dočkať toho dobrodružstva,“ rozhovorila sa Rebeca a pobozkala Martina.

Eireen vedela, že to nie je ich prvý bozk. Rebeca jej o tom prvom bozku už povedala. Stalo sa to vtedy, keď boli spolu s Martinom večer na prechádzke, pretože bol krásny deň a bolo pekné počasie.

„Vidíš tie hviezdy? A ten mesiac? Nie je to nádherné? Celá obloha vyzerá ako keby vedela, že taká je najkrajšia. A pozri sa do vody. Ako sa tam všetko trblieta. Ja som taká šťastná, že sme tu. Milujem toto mesto a...“

Martin neodolal. Ako ju tak videl v tom mesačnom svetle, vedel, že to musí urobiť. Bola nádherná. Vôbec nevnímal, čo hovorí, sústredil sa len na jej pery a keď sa k nemu znova otočila, pobozkal ju. Rebeca bola najprv zaskočená, pretože to nečakala. No on ju dokonale ovládol a ona mu podľahla. Keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli, Martin jej povedal: „Ty miluješ toto mesto, ale ja milujem teba. Ešte s nikým mi nebolo tak dobre ako s tebou a to sa nepoznáme veľmi dlho.“

„Keby si chvíľku počkal, to isté by som povedala ja tebe. Takto ti to poviem až teraz. Milujem ťa a je mi jedno, že sa dlho nepoznáme. Nič to na tom nemení,“ povedala mu Rebeca a pokračovali tam, kde skončili.

Keď Rebeca toto všetko rozprávala Eireen, tá sa tešila spolu s ňou. Ale v kútiku duše jej aj závidela, že má také šťastie, že stretla práve Martina, ktorý je taký slušný a pozorný. Dúfala, že takého stretne raz aj ona, aby nemusela stále myslieť na Nicholasa a čo by bolo keby sa tá strašná vec nestala.

„Už sme tu, nech sa páči, vystupovať,“ oznámil Martin a všetci vystúpili z auta.

Poobzerali sa okolo seba a všade videli ľudí. Celý most aj chodníky s parkoviskom boli plné tlačiacich sa ľudí. Oni mali šťastie, že túto procedúru absolvovať nemuseli. Pri VIP vchode boli len 3-4 ľudia, takže oni boli vybavení hneď.

Do začiatku ostávala ešte trištvrte hodina, takže mali ešte čas na to, aby sa mohli ísť pozrieť na kone. Martin ich nemal veľmi v láske, preto sa rozhodol, že pôjde kúpiť nejaké občerstvenie. Rebeca s Eireen boli vo svojom živle, obklopené nádhernými koňmi, divokými aj už skrotenými. Na každom z nich boli krásne sedlá a všade naokolo pobehovali kovboji, mladí aj starí, ktorí dúfali, že tento rok vyhrajú.

Po pol hodine strávenej medzi boxmi sa vrátili na svoje miesta. Martin tam ešte nebol a vedľa Eireeninho miesta bolo ešte jedno voľné.

„Mať tak aspoň jedného koňa, to by som brala. A videla si tých kovbojov? Nevedela by som si vybrať,“ rozplývala sa Rebeca.

„Ty už jedného kovboja máš, zabudla si? Ale namiesto na živých tátošoch jazdí na štvorkolesových. To ti nestačí? Mne pripadáte ako zamilovaný pár, ktorý nevie bez seba vydržať ani chvíľu.“ Pripomenula Rebece Eireen.

„Ja viem, ja viem, ale ty si mala na výber,“ usmiala sa Rebeca.

„Ja? Keby som si ja mala hľadať chalana, tak je väčšia pravdepodobnosť, že mi nejaký spadne rovno k nohám, ako že si ho nájdem sama,“ vyhlásila Eireen.

„Bum,“ ozvalo sa pri nich odrazu. Obe sa zľakli, pretože sa vôbec nesústredili na okolie. Obrátili sa tým smerom a keď uvideli, čo to buchlo, Rebeca ani nerozmýšľala a hneď posotila Eireen, aby len nesedela a pomohla tomu, kto spadol a nenápadne na ňu žmurkla. Tá nevedela, ako sa zachovať a tak sa zohla dolu po veci, ktoré teraz ležali rozhádzané na zemi. Lenže v tom momente sa zodvihol aj ten, čo spadol. Dopadlo to tak, že obaja do seba narazili hlavami.

„Prepáč, si v poriadku? Vôbec som ťa nevidel.“ Ospravedlňoval sa neznámy starostlivo.

„Áno, je to dobré. To ja by som sa ťa mala spýtať, ty si spadol,“ povedala Eireen a popritom si šúchala rukou čelo.

„Ja som v poriadku. Nič sa mi nestalo. Teraz musím pozbierať všetky tieto veci. Naozaj si OK?“ Spýtal sa, pozrel sa na Eireen a ukázal na jej čelo.

„Myslím, že to prežijem,“ usmiala sa na neho a konečne sa naňho aj poriadne pozrela.

Tmavohnedé, trošku dlhšie vlasy a oči, ktoré mali zvláštny odtieň modrej, aký doteraz nevidela. Lícne kosti zvýraznené a brada hranatá, presne tak, ako sa jej to na chlapoch páčilo.

Počas tohto skenovania ani nezaregistrovala, že prišiel Martin a oznámil Rebece, že niekoho stretol, tak trošku meškal. Rebeca mu v skratke povedala, čo sa stalo a naznačila mu, aby teraz nevyrušoval. Medzitým, Eireen spolu s neznámym chalanom skončili so zbieraním vecí a sadli si na svoje miesta.

„Ďakujem za pomoc a ešte raz, prepáč za tú hlavu. Inak, ja som Sebastian Torres,“ povedal a podával Eireen ruku. Tá mu tiež podala ruku, ale nevydala ani hlásku. Len sa na neho usmievala.

„Ona sa volá Eireen McCalvinová, ja som Rebeca Reyesová a toto je Martin Lloyd. Teší nás,“ ujala sa slova Rebeca a zamávala mu.

„Ahoj, ja som Eireen,“ spamätala sa Eireen a konečne sa mu predstavila.

„Aj mňa teší, že vás spoznávam,“ povedal Sebastian a v tom momente sa už z reproduktorov ozval hlas, ktorý oznamoval, že súťaž sa začína.

Sorry

Prepáčte, že sem neprispievam s ničím, ale vážne teraz nemám čas. Neviem, kedy pribudne nová kapitola, tak musíte byť trpezliví, veď trpezlivosť ruže prináša :-)
Ale sľubujem, že moja neprítomnosť nebude dlho trvať. Ešte tento týždeň nejako musím prežiť a potom sem určite niečo pribudne. Tak dúfam, že ste na mňa nezanevreli a ste mi naďalej verní. Ďakujem :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Táto kapitola je dosť zaujímava. Teda aspoň podľa mňa. Je tu niečo, čo som videla na vlastné oči a dala som sem aj video, nie je moje, ale niekoho, kto tam tiež bol (nie je to bohvieaká kvalita, ale aspoň budete mať predstavu, ako to tam vyzeralo).
A túto kapitolu by som chcela venovať jednému chalanovi, ktorý si to právom zaslúži. Určite sa tu spoznáš, tak snáď sa ti to bude páčiť :-)



11. kapitola

Piatok, 4. júla, začal Stampede.
Eireen s Rebecou vyrazili ráno z domu, presne ako sa dohodli. Vystúpili z vlaku až pri knižnici a ako Rebeca predpokladala, už tam bolo dosť ľudí na to, aby si nemali kam sadnúť. Všetky miesta na malých tribúnach popri ceste už boli obsadené a podaktorí si priniesli vlastné rozkladacie stoličky. Onedlho už bola križovatka zaplnená domácimi, ale aj turistami, ktorí možno ešte nič podobné nezažili.
Eireen si myslela, že to bude nejaký obyčajný malý sprievod a nie poriadny dvojhodinový, počas ktorého uvidí veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo. Zo začiatku išli Škóti v kiltoch rôznych farieb, mažoretky, muzikanti, neskôr národnostné menšiny, ktoré žijú v Calgary. Eireen najviac vyrazil dych chlap, ktorý sedel na býkovi a ten ho na slovo poslúchal. Nechcela si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa splašil z tej hlasnej hudby, čo sprevádzala celý sprievod.
Ale nič také sa nestalo, a tak si ďalej mohla vychutnávať pohľad na nespočetné množstvo koní, na ktorých sedeli kovboji alebo Indiáni. Tých videla naživo po prvýkrát a pripadali jej všetci rovnakí. Tmavá pokožka, dlhé čierne vlasy, strapce na rukách. Podaktorí boli ale oblečení tak, ako to vídala vo filmoch. Na sebe nemali skoro nič, perá vo vlasoch a svoje kone mali pomaľované rôznymi farbami, otlačenými rukami a znakmi.
„Nevieš, z akých sú kmeňov? Z nápisov čo držali, sa mi to nepodarilo zistiť,“ spýtala sa Eireen Rebecy.
„Už som tu síce štvrtýkrát, ale vôbec netuším. Ale ak ťa to veľmi zaujíma, mám jedného spolužiaka, ktorý má známeho a ten má tuším niečo so Stampedom spoločné. Neviem presne, čo robí, ale spýtam sa,“ usmiala sa na Eireen a tá len spokojne prikývla.
Ďalej pozorne sledovala rôzne koče, povozy, keď tu zrazu z diaľky započula krik a tleskot. Postupne sa to približovalo k nim až nakoniec zistila, čo to spôsobilo. Ku koncu celého sprievodu pochodovali vojaci a námorníci, takže všetci Kanaďania sa postavili a tlieskali. Vtedy sa dalo zistiť, ktorí sú domáci a ktorí turisti. Najväčší potlesk zožal asi tank, ktorý sa presne v strede križovatky otočil a hlaveň mal namierenú rovno na miesto, kde stáli Rebeca a Eireen. Obe sa na seba začudovane pozreli a rozosmiali sa. Keď vojaci odpochodovali, sprievod sa blížil ku koncu.
Eireen započula ako niekto kričí na Rebecu. Tá sa otočila tým smerom a vyčarila na tvári úsmev.
„Josh, ahoj, teba som tu teda nečakala,“ začala Rebeca.
„Ahoj, no vidíš, som tu. Rád ťa vidím. Čo máš nové?“ spýtal sa jej Josh.
„Och, prepáč. Chcem ti niekoho predstaviť. Eireen, toto je Josh, spolužiak. Josh, toto je Eireen. Nedávno sa vedľa nás nasťahovali.“ Predstavila ich Rebeca.
„Josh ti zoženie všetko, čo budeš potrebovať. Od počítačov cez súčiastky do auta, rôzne outdoorové vybavenie a čo je najlepšie, keby si ešte chodila do školy, tak aj poznámky a úlohy. Radosť mať ho za spolužiaka a za kamoša,“ dokončila vetu Rebeca.
„Nemusela si ma až tak vychváliť, ale asi to bude pravda. Josh, teší ma,“ usmial sa na Eireen.
„Eireen,“ opätovala mu úsmev a podala mu ruku.
Na to, že je o rok mladší, vôbec na to nevyzerá. Tipovala by som mu viac ako 20 rokov a nie menej, zhodnotila Eireen.
„Prvýkrát na Stampede?“ spýtal sa Josh.
„Áno, ale bolo to veľmi pekné,“ odpovedala Eireen.
„To ešte nič nebolo. Počkaj až uvidíš tie súťaže. To bude adrenalín. Mám dva lístky na budúci týždeň na rodeo. Nemám ich teraz komu dať, tak ak chcete, môžu byť vaše. Dúfam, že máš rada kone.“
„Samozrejme, kone milujem, ale rodeo sa mi zdá nebezpečné.“
„Rodeo na býkoch je nebezpečnejšie. Takže dohodnuté. Rebeca, zajtra ti tie lístky prinesiem a teraz sa s tebou potrebujem pozhovárať. Pôjdeme do parku?“ spýtal sa Josh.
„Môžeme, myslím, že Eireen ešte v parku nebola,“ súhlasila Rebeca a vydali sa k Bow River. Nebolo to ďaleko od centra, len pár ulíc.
Našli si miesto, kde nebolo veľa ľudí, ktorí by ich rušili.
„Tak, o čo ide? Možno ti poradíme obidve.“
„Ide o mňa a o Alex,“ začal Josh. „Celý týždeň som len s ňou a jediný deň, kedy môžem byť s kamošmi, je piatok. Ona to nevie pochopiť a ja mám potom výčitky, keď ju vidím, ako sa kvôli mne trápi. Ľúbim ju, aj ona mňa, ale nemôžem byť s ňou stále. Niektorí kamoši sa so mnou už nebavia, lebo keď som s nimi, mám zlú náladu a potom sa to prenesie aj na nich a z večera nemáme nič. Čo mám robiť, aby som všetkých nestratil a hlavne nie Alex?“ so zúfalstvom v očiach sa pozrel na Rebecu a potom aj na Eireen.
„Počkaj chvíľu, musím všetko spracovať, lebo toľko informácií je na mňa veľa. No podľa mňa by si sa s ňou mal porozprávať a vysvetliť jej, že ti na nej záleží, ale máš ešte aj kamarátov, ktorí ťa tiež potrebujú. Čo povieš, Eireen?“ pozrela sa na kamarátku a naznačila jej, aby niečo povedala aj ona.
„Lenže ja už som jej to vysvetlil a ona ako keby ma nepočúvala. Neviem, či to má ešte zmysel,“ dodal Josh.
„Ja neviem, čo by som robila na tvojom mieste. S Nicholasom som také problémy nemala.“ Pri pomyslení na Nicholasa jej vyschlo v krku, ale pokračovala. „Ak to zašlo do takéhoto štádia, že sa od teba nevie odpútať, chce byť stále len s tebou, predstav si, aké by to bolo, keby ste boli manželia. Lenže ak ty o vás dvoch pochybuješ už teraz a aj napriek šťastným momentom, ktoré ste spolu zažili, si nevieš predstaviť váš život do budúcna, tak to je už vážny problém. Vraví sa, že ak niekoho ľúbiš, daj mu slobodu. Ale podľa toho, čo si vravel, tak ona ti veľa slobody asi nedopraje. Nepoznám vás, tak odo mňa je to asi všetko.“ Dokončila Eireen a snažila sa o úsmev.
„Ďakujem za rady. Snáď sa to dá nejako do poriadku. Ešte šťastie, že som ťa tu Rebeca stretol. Rád som ťa spoznal, Eireen.“ Stihol ešte dopovedať, keď v tom mu zazvonil mobil. Pozrel, kto mu volá.
„Alex,“ s povzdychom povedal a prijal hovor.
„Už ma zháňa. Musím sa rozlúčiť. Ešte raz, tešilo ma. Zajtra ti prinesiem tie lístky. Tak ahojte.“ Rozlúčil sa a už ho nebolo.
Eireen prekvapene pozrela na Rebecu. „Ako dlho sú spolu?“
„Niečo okolo roka. Prečo?“
„Len tak, zaujímalo ma to a nestihla som sa ho na to spýtať,“ odpovedala Eireen.
Neskôr večer, keď už ležala v posteli, zaspávala so spomienkou na Nicholasa. Mali sa veľmi radi a nikdy neriešili žiadnu krízu, ktorá by ohrozila ich vzťah. Až do jeho smrti bolo všetko v poriadku.
„Ach, Nicholas, tak veľmi mi chýbaš,“ zašepkala a po tvári jej začali tiecť slzy.

Zas o rok staršia

V jedno krásne decembrové ráno, presne o pol 3, som prišla na tento svet. Z toho vyplýva, že dnes mám narodeniny. Už mám 21 rokov, takže ak by som chcela ísť náhodou do USA alebo znovu do Kanady, už by som aj legálne mohla piť. To je výhoda, čo? :-)



Ak ma ešte nepoznáte, o čom pochybujem, v krátkosti vám o sebe poviem.
Chodila som na 8-ročný gympel v Trnave, teraz študujem už tretí rok na Trnavskej univerzite na pedagogickej fakulte. Už mám za sebou aj jedny štátnice, keďže nám ich presunuli z februára na september. Práve teraz pracujem na bakalárke, popritom sa začínam učiť na skúšky a keď sa podarí, tak aj píšem poviedku, ktorú môžete nájsť práve na tomto blogu.
Som strelec a väčšina strelcov má rada prírodu a zvieratá. Ja nie som žiadna výnimka, aj keď nemusím nič malé s viacerými očami (pavúky) alebo s viacerými nohami ako 4 (škaredý hmyz). Milujem kone a keby som mala možnosť, rada by som chodila na jazdecký, ale bohužiaľ.
Mám mladšieho brata, ktorý ma niekedy dosť štve, ale je to môj brat a mám ho aj tak rada.
Ako ďalšie milujem knihy a ich vôňu. Keby som mala spočítať všetko, čo som už prečítala, neviem, či sa dorátam :-) (ak by ste mi chceli kúpiť nejaký darček k dnešným narodeninám, kniha vždy poteší)
Čo sa hudby týka, nemusím zrovna hip-hop a rap, aj keď celkom mám obľúbeného 50 Cent-a. Ale radšej počúvam niečo pomalé a keď nemám náladu, tak si pustím buď Apocalypticu alebo niečo podobné. Pri takej hudbe sa mi aj najlepšie tvorí.

Čo dodať na záver? Som obyčajná baba, ktorá sa vie tešiť z maličkostí a nie je náročná. Aj keď chalan s autom a veľkým domom, záhradou a peniazmi by nebol zlý :-)))


Úplne na záver by som chcela povedať, že pred tromi rokmi, presne 1.12. 2006 sme mali stužkovú .To boli krásne časy. Nevyšiel mi čas aby som o nej napísala, tak len takto :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Znova po dlhšom čase tu máte odo mňa ďalšiu kapitolu, v poradí už desiatu. Namiesto vhodnej pesničky som sa rozhodla, že sem dám fotky, ktoré sa k tejto kapitole hodia. Ak budete čítať, zistíte, že mám pravdu. Tak príjemné čítanie želám :-)
P.S.: aj spätná väzba by potešila.




10. kapitola

Nadišiel deň D. Dievčatá sa nevedeli dočkať, kedy zazvoní zvonček pri dverách, ktorý ohlási očakávaného návštevníka.

Eireen sa rozhodla, že si neoblečie nič veľmi elegantné ani odvážne, vzhľadom na to, že Rebeca mala o Martina oveľa väčší záujem než ona. Hodila na seba teda fialové šaty po kolená s jedným ramienkom.

Rebeca, naopak, bola oblečená v červených šatách nad kolená s volánmi na pleciach. Tesne obopínali celú jej dokonale tvarovanú postavu.

Aj účesy mali rozdielne. Eireen vlasy splývali na chrbát, zatiaľ čo Rebeca ich mala sčesané do jednej strany. Keby ich niekto videl, povedal by si, že sú ako deň a noc.

To isté sa týkalo aj ich správania. Eireen bola skôr introvert, nezvykla sa angažovať do niečoho sama od seba, zatiaľ čo Rebeca bola veľký živel. Ako pravá Španielka.

Napriek všetkým rozdielnostiam, však obe s nedočkavosťou pozerali na hodiny, už nachystané.

Presne o piatej sa konečne dočkali vytúženého zazvonenia. Rebeca poprosila Eireen, aby išla otvoriť ona. Tak sa podvolila, zbehla dolu a už otvárala dvere. Martina ani poriadne nevidela, pretože v rukách mal dve veľké kytice kvetov.

„Dobrý večer, slečna, táto je pre vás,“ podával jej jednu z kytíc.

„Dúfam, že vaša kamarátka je v poriadku a môžeme vyraziť.“ Dodal.

„Samozrejme, je v poriadku. Idem ju zavolať. A ďakujem za kvety,“ odpovedala mu Eireen.

„Rebeca, poď už dolu, je čas,“ volala na kamarátku. Tá pomaly majestátne zišla dolu. Očividne mala rada dramatické nástupy na scénu.

„Dobrý večer aj vám slečna. Nech sa páči, táto je zasa pre vás.“ Povedal Martin a pri podávaní kytice sa jej mierne uklonil.

„Je nádherná, ďakujem,“ prekvapene odpovedala Rebeca.

Eireen videla, že Rebeca nemôže z Martina odtrhnúť oči, tak zobrala obe kytice do kuchyne, aby ich mohla dať do vázy. Za stolom sedela Rebecina mama a pila čaj.

„Môžem ťa o niečo poprosiť?“ Eireen prikývla.

„Daj prosím ťa na Rebecu pozor. Vidím, že sa jej ten chlapec páči. Po tom, čo sme sa presťahovali z Winnipegu sem, bola na nás nahnevaná, pretože tam bola zaľúbená, a aj preto jej nechcem teraz v ničom brániť, aby sa to náhodou nezopakovalo. No musím ju aj trochu chrániť samú pred sebou. Chápeš ma?“

„Eireen, už poď,“ zavolala na Eireen Rebeca skôr než stihla Raquel odpovedať.

„Hneď, už idem,“ zakričala späť. „Nemusíte sa báť, dám na ňu pozor. Dovidenia.“ Rozlúčila sa Eireen a spolu s Rebecou a Martinom potom nastúpili do jeho auta.

Nebola si istá, ale mala pocit, že je to iné auto ako to, v ktorom sa náhodou ocitli minulý týždeň. Ale nechala si túto domnienku pre seba.

Po krátkej chvíli zastavili pred reštauráciou, ktorá na prvý pohľad vyzerala dosť draho. Nepoznala ju, pravdepodobne preto, že do takýchto typov podnikov nezvykla chodiť. Všimla si, že na dverách mali napísané, že hľadajú brigádnikov. Pomyslela si, že by sa mohla ísť po večeri na to spýtať. Nič tým predsa nestratí.

„Tak čo si objednáme? Majú tu výborné morské plody a divinu. Ja si dám srnčie na smotane. A čo vy?“ spýtal sa Martin o niečo neskôr, keď už sa usadili pri jednom zo stolov.

„Ja si dám to isté,“ hneď odpovedala Rebeca.

Vôbec nie je zjavné, že po ňom ide, pomyslela si Eireen.

„Ja ostanem verná mojim obľúbeným morským plodom. Dám si krevety a malé chobotnice s touto omáčkou,“ rozhodla sa Eireen.

V tej chvíli k nim podišiel čašník. Prekvapene pozrel na Martina a spýtal sa:

„Zdravím, už ste si vybrali?“

Martin si nevšímal jeho správanie a objednal. Eireen sa zdalo divné, ako ich čašník oslovil, ale počas večere na to zabudla.

Nepili alkohol ale minerálku, pretože Martin bol autom a oni dve ešte nemali 21. Rozprávali sa o bežných veciach, ktoré každého zaujímali. O Martinovi sa dozvedeli, že má 21 a má mladšieho brata Marka, ktorý je počítačový maniak. Keď sa ho však spýtali, čo vlastne robí on, rýchlo zmenil tému.

Možno je nejaký mafián, keď má také autá aké má a chodí do takýchto reštaurácií a nechce povedať, čo robí, prebehlo Eireen hlavou.

Pozrela na hodinky. „To je už toľko hodín? Ten čas strašne rýchlo ubehol. Ak ma ospravedlníte, išla by som sa niekoho spýtať, či by ma sem neprijali ako čašníčku alebo niečo iné. Všimla som si, že niekoho hľadajú, tak tým nič nestratím a prácu potrebujem, pretože...“

„Nechoď!“ zastavil ju Martinov hlas.

„Ale prečo? Možno mi žiadnu prácu ani nedajú,“ nedala sa Eireen.

„Keď im o tebe poviem ja, určite ťa sem hneď zoberú.“

„Prosím? O čom to hovoríš? Prečo by mali poslúchať teba? Si azda ich...“ Eireen to v tom momente došlo. Nemala slov.

Rebeca na nich len zmätene pozerala a nevedela, čo sa deje.

„Áno, odhalila si ma. Som majiteľom tejto reštaurácie. Zobral som vás sem preto, lebo som si myslel, že sa vám tu bude páčiť. A mám pocit, že ste ma nesklamali. A čo sa týka tej práce. Môžeš nastúpiť kedy chceš. Ručím ti za to, že voľné miesto pre teba tu bude stále.“ Priznal sa im Martin a obe naňho šokovane pozerali.

„Ospravedlníš nás na chvíľu?“ spýtala sa Rebeca a ťahala Eireen za ruku na dámske záchody.

„Počula som dobre? On vlastní túto reštauráciu a má len 21?“ neverila stále Rebeca.

„Myslím, že to tak je. Ale neboj sa, nechávam ti ho celého. A želám ti, aby si s ním bola šťastná a aby sa z neho nevykľul nejaký násilník. Ja asi prijmem ponuku a začnem tu pracovať. Peniaze sa vždy zídu,“ usmiala sa Eireen na Rebecu a tá ju vďačne objala. Vrátili sa späť k Martinovi, ktorý sedel už za prázdnym stolom a čakal len na ne.

„Rozhodla som sa, že tu budem pracovať. Ale upozorňujem, že nikdy som čašníčku nerobila.“

„A kto povedal, že budeš robiť čašníčku? Je tu lepšie miesto. Nechaj sa prekvapiť. Stačí, ak mi zavoláš a ja ti všetko vysvetlím.“ Obom dievčatám dal svoju vizitku a ony mu zasa dali svoje čísla.

„Ja vlastne ani neviem, ako sa voláte celým menom. Ja som Martin Lloyd. Ale to už viete.“

„Ja som Rebeca Marisa Reyesová,“ podala mu ruku a pobozkali sa na líce.

„Ja som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen a urobila to isté, čo Rebeca.

„Keď sme sa už takto pekne oficiálne zoznámili, môžem vás zaviesť domov. Myslím, že dnes máte toho dosť a ja sa sem budem musieť ešte vrátiť.“ Povedal Martin a tak aj urobil. Odviezol ich až pred dvere ich domov.

Oslava menín

V stredu mala Katka, spolužiačka, meniny. Konečne sme sa dohodli, že pôjdeme von. Najprv sme oslavovali u nich na priváte - to je aj zdokumentované vo videu, a potom sme odišli do Relaxu. Väčšina z vás vie, ako to tam vyzerá, tak to nebudem opisovať :-) Radšej vám zaželám príjemné sledovanie.
Už sa teším na budúci týždeň, baby, na moje narodky sa určite tiež pôjde.

Sweeney Todd: The Demon Barber of Fleet Street

Ak ste tento film, resp. muzikál už videli, určite budete so mnou súhlasiť, že bol skvelý. Vôbec som netušila, o čom to je, ani kto tam hrá, samozrejme, okrem Johnnyho. Bola som prekvapená, že skoro všetkých hercov poznám, pretože skoro všetci hrali v HP (viď obrázky).

Aj keď je tam pochmúrna atmosféra, malo to ten správny nádych a preto to hodnotím pozitívne.

Johnny Depp a Tim Burton opäť spojili svoje sily a prinášajú na veľké plátna adaptáciu slávneho a mnohými cenami oceneného muzikálu legendárneho skladateľa Stephena Sondheima Sweeney Todd. Johnny Depp sa predstaví ako Benjamin Barker – muž, ktorý bol neprávom odsúdený a uväznený. Po rokoch sa vracia do Londýna a prisahá pomstu nielen za roky strávené za mrežami, ale aj za osud, ktorý stretol jeho ženu a dcéru.
Znovu otvorí svoje holičstvo a stáva sa Sweeneym Toddom – čertovským holičom z Fleet Street - ktorý "holil gentlemanov, o ktorých už nikto nikdy nepočul". K Johnnymu Deppovi sa pridáva aj Helena Bonham Carter ako Mrs. Lovett, Sweeneyho oddaná pomocníčka, známa svojimi diabolskými mäsovými koláčmi (ktoré robila neskôr z tých gentlemanov).
V úlohe sudcu Turpina, ktorý poslal Sweeneyho do väzenia, sa predstaví Alan Rickman. Jeho podlého pomocníka Beadla Bamforda stvárnil Timothy Spall a v úlohe konkurenčného holiča – extravagantného Taliana Adolfa Pirelliho – uvidíte Sachu Barona Cohena.

Štyridsaťštyriročného Deppa úloha legendárneho sériového vraha z 19. storočia donútila spievať. "Bolo pre mňa výzvou zistiť, či to dokážem," povedala hollywoodska hviezda.

Helena Bonham Carter hrá pani Lovett, ktorá recykluje Toddove obete tým, že ich porciuje na kusy. "Je to jedna z najlepšie napísaných ženských úloh. Milujem ten príbeh od trinástich. Myslím si, že som vždy chcela byť pani Lovett," povedala Carter.

Pre krvavé scény je Sweeney Todd: Čertovský holič z Fleet Street vo Veľkej Británii prístupný od 18 rokov. Napriek tomu má štyri nominácie v prestížnych kategóriách ocenenia Zlatý glóbus.

(Alan Rickman mi príde divný bez čiernych vlasov, Helena má podobný štýl ako aj v HP, Timothyho veľmi nezmenili, Sacha je dosť zaujímavý a Johnnymu ten účes pristane :-) ).