Btw, snažila som sa niečo skomoliť a toto je výsledok.
Enjoy :-)
19. kapitola
Pohoda, ktorú v tej chvíli Eireen cítila, sa mala čoskoro zmeniť na poriadnu dávku adrenalínu. Ako ich tak unášal prúd, nevšimli si, že pred sebou majú úsek rieky posiaty skalami vytŕčajúcimi z vody. Nestihli sa teda dostať k pravému brehu, kde to nebolo až také hrozné a narazili do skaly, ktorá im na boku prepichla čln.
Keď si to všimli, bolo už neskoro. Nenatekala im doňho síce voda, ale postupne z neho začal unikať vzduch až hrozilo, že ich to už neudrží a oni skončia vo vode.
„Do pekla, čo budeme robiť? Nerada by som sa okúpala v studenej vode,“ s hrôzou v hlase povedala Eireen a pozrela na Sebastiana pohľadom typu zachráň-nás-ty-si-chlap.
Ten sa už snažil svojím tričkom nejako otvor utesniť, no nedarilo sa mu to.
„Prúd je prisilný na to, aby sme sa na tomto úseku dostali k brehu. Čo všetko máme v batohu?“ mierne zadychčane sa spýtal Eireen.
„Len jedlo, doklady, mikiny a tvoj mobil,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana, ktorý už rozmýšľal nad tým, čo urobiť.
„Len mi nepovedz, že ho mám vybitý. To sa stáva len vo filmoch.“ Ironicky prevrátil oči a snažil sa tak aspoň trochu odľahčiť situáciu.
„Je našťastie nabitý,“ odpovedala mu Eireen s náznakom úsmevu.
„Ešteže tak. Poď ma vystriedať. Silno tlač na tú dieru. Ja zavolám Martinovi a poviem mu, nech po nás prídu.“ Povedal rozhodným autoritatívnym tónom a Eireen ani sekundu neváhala a poslúchla ho. Pritláčala Sebastianovo tričko na dieru tak, až sčervenela od toľkej námahy.
Možno to bolo tým ako sa snažila a možno Sebastianom. Prvý raz mala totiž možnosť pozrieť sa na jeho do pol pása nahé telo. Vôbec nevnímala, o čom sa rozpráva s Martinom a ako sa dohadujú na ich záchrane. Stále upierala zrak na jeho svalnaté ramená, vypracovaný hrudník a tehličkové brucho. Zaklipkala očami, aby sa presvedčila, či naozaj tak vyzerá alebo to len spôsobuje odlesk svetla od hladiny. Ale vyzeral presne tak, ako ho videla, skrátka dokonalo.
„...a tam na nás počkáte, fajn? Zatiaľ ahoj,“ prebral Eireen zo zamyslenia Sebastianov hlas a jeho upretý pohľad, ktorým jej naznačil, že už skončil a môže ju vystriedať.
„Tak ako ste sa dohodli? Dúfam, že máte dokonalý plán, lebo si myslím, že tento čln už dlho nevydrží,“ povedala mu Eireen a čakala na objasnenie plánu.
„S Martinom sme sa dohodli, že keď teraz vyrazia z Banffu, mali by nás dobehnúť pri jednej časti rieky, kde je štrkový breh. Lanom by nás potom mohli pritiahnuť. Len aby sme sa tam stretli a aby dovtedy vydržal čln.“ Vysvetľoval jej na prvý pohľad mierne riskantný plán.
„Ja sa bojím,“ so strachom povedala Eireen, „čo ak sa nám to nepodarí a nestretneme sa tam v rovnakom čase?“
„Neboj sa, zvládneme to. Najhoršie, čo sa môže stať je, že nás nezastihnú a ja sa budem musieť okúpať, aby som ťa v člne dostal na breh. Ale všetko dobre dopadne a večer už budeme všetci doma a toto bude len také menšie dobrodružstvo, na ktoré budeme s úsmevom spomínať,“ snažil sa ju upokojiť a zrejme sa mu to aj podarilo, keďže už Eireen nemala v očiach ten pohľad plný strachu.
Pritúlila sa k nemu, Sebastian ďalej stláčal dieru na člne a pomaly sa nechávali unášať prúdom.
____________________________________________
„...Tam pri tom štrkovom brehu? OK, budeme čakať,“ povedal Martin a zložil.
„Rebeca, musíme sa poponáhľať. Poďme rýchlo späť do auta.“
„Čo sa deje? Tvoj pohľad neveští nič dobré. Tak o čo ide?“ spýtala sa Rebeca a netrpezlivo čakala na odpoveď.
„Nie je to ani nič vážne, len Eireen so Sebastianom mali takú menšiu nehodu a budú nás potrebovať, takže preto musíme okamžite vyraziť.“ Povedal jej v skratke.
„Nehodu? Akú nehodu môžu mať na rieke v člne?“ nechápala.
„Neviem presne čo sa stalo, ale Sebastian vravel, že sa im prepichol čln a uniká z neho vzduch. Máme sa stretnúť na jednom štrkovom brehu a pomôcť im,“ vysvetľoval jej Martin, kým opúšťali Banff a zamierili smerom ku Calgary popri rieke.
Martin dúfal, že neprídu na dohodnuté miesto neskoro.
To by snáď Sebastian dal vedieť, keby sa už blížili k brehu a my by sme tam ešte neboli, pomyslel si a šliapol na plyn.
Niekto „tam hore“ asi chcel, aby sa nikomu nič nestalo, a tak zariadil, aby Martin spolu s Rebecou dorazili na miesto o niečo skôr a mali čas na nachystanie lana. Martin na konci urobil pár uzlov, aby ľahšie dohodil. Druhý koniec uviazal o auto.
Nečakali dlho, keď spoza stromov uvideli, ako sa k nim približuje čln so Sebastianom a Eireen.
Obe dvojice si zamávali, Martin dal vedieť cez telefón posádke člna, že už má aj lano, ktoré im hodí, aby ich mohol pritiahnuť. Rieka nebola na tomto úseku príliš široká, takže to nemal až také ťažké. Lano roztočil a hodil ho ich smerom.
Eireen sa presunula k diere v člne a Sebastianovi sa podarilo lano zachytiť. Pevne ho chytil, aby ich mohol Martin autom pritiahnuť na breh.
Našťastie nikto neskončil vo vode a nikto nebol zranený.
„Ten čln sa môže rovno vyhodiť. S tou dierou by sme už teda nikam nezašli. Počuj Martin, kde si sa naučil tak dobre hádzať?“ spýtal sa Sebastian Martina, keď sa všetci na brehu nadšene vítali.
„To vieš, skrytý talent,“ s úsmevom mu odvetil Martin a obaja si podali ruky a priateľsky sa objali.
„Eireen, zlato, si v poriadku? Ani nevieš, ako som sa o vás bála, keď mi Martin povedal, čo sa vám stalo,“ povedala Rebeca a tuho Eireen objala.
„Ako vidíš, sme v poriadku. Ale to vďaka našim chlapom. Čo by sme bez nich robili, však?“ s humorom jej odvetila Eireen.
„To sa musí osláviť. Ale ešte predtým, ako pôjdeme domov, sa musíme odfotiť pri tom člne. Bude to pamiatka na naše dobrodružstvo. Takže nástup,“ zavelila Rebeca a už sa ponáhľala nastaviť samospúšť.
Nikto nemal odvahu jej odporovať, a tak si všetci posadali do ešte nevyfučaného člna a čakali na Rebecu, ktorá pribehla v pravej chvíli, nasadila prvotriedny úsmev, keď vtom fotoaparát cvakol.
