Adiós amigos!

Dnes nastal ten deň. Deň s veľkým D. A to pre dve veci:
- dnes mám meniny
- dnes odchádzam preč, sama, ďaleko, na druhú stranu sveta

Tak sa tu pekne majte, poslúchajte a hlavne si na seba dávajte pozor. Ja sa budem snažiť prežiť dlhokánsky let, ešte aj s prestupom, ale hádam sa nestratím, neletím prvýkrát. Keď vyjde čas, budem sem určite písať nejaké reporty, aby ste vedeli, ako sa mám. A okrem toho nebojte, nezabudla som ešte na poviedku, takže aj tá sem bude postupne pribúdať. Možno sa mi aj v lietadle podarí niečo stvoriť, veď za tých viac ako 9 hodín letu by sa aj patrilo :-).

A držte palce, aby som dobre pristála a aby sa mi všetko podarilo tak, ako sa podariť má :-)


P.S.: ak čítate tento článok, som už asi niekde nad Atlantikom :-)))

Tajomný spln

Dnešok je výnimočný tým, že je prvý jesenný deň, ale aj tým, že je spln. A práve o ňom by som vám chcela niečo povedať.
Na tajomnú noc luny v splne verí i dnes veľa ľudí. Vždy znova sa tvrdí, že jej striebristé lúče dvíhajú z postelí námesačníkov, rušia spánok, zvyšujú hladinu zločinnosti i dopravných nehôd, podnecujú chuť na lásku aj agresívne reakcie.
Nejeden záhradkár podľa Mesiaca sadí i zberá úrodu. Niekto si zasa v tomto zmysle podľa kalendára vyberá termín operácie.
 
Predovšetkým tri rytmy sa spájajú s fázami našej, mŕtvej obežnice: cyklické výkyvy telesnej teploty, menštruácia a príchod na svet. Sú to však nepotvrdené súvislosti.
V roku 1940 vedci zistili, že vnímavosť ľudského oka za súmraku kolíše v troch prekrývajúcich sa periódách: v dennom, ročnom a mesačnom rytme. Okolo letného slnovratu vidí ľudské oko lepšie modrú než červenú - okrem dní okolo splnu, keď je to naopak. Potvrdilo sa to i v prípadoch, keď účastníci pokusu nevedeli, v akej fáze sa Mesiac nachádza. Dodnes sa však nepodarilo zistiť, čo tým príroda sleduje.
Zdá sa, že oveľa vážnejšie dôsledky má spln na ľudí s chorým srdcom. V polovici 90. rokov skonštatoval tím špecialistov mestskej nemocnice vo švajčiarskom Lugane, že v dňoch splnu je viac infarktov. Z 567 pacientov chorých na srdce ich takmer tretina, 170, dostala infarkt práve s splne, 14 z nich zomrelo. Okolo novu bolo takýchto prípadov len 131, deväť so smrteľným koncom. Zvyšok prípadov sa rovnomerne rozložil na ostávajúcich voľačo vyše dvadsať dní, keď Mesiac rastie a ubúda. 

moje dielo

V živočíšnej ríši to majú vedci ľahšie: tu ležia dôkazy o vplyve splnu ako na dlani. Podlá luny sa napríklad plne riadia svadobné obrady komára Clunio marinus, obyvateľa ostrova Helgoland v Severnom mori. Liahne sa a rojí v lete, keď je okolo Helgolandu najnižší stav vody, a to je buď pri splne alebo pri nove. Neomylnou časomierou je mu hučanie mora s pod hladinovou frekvenciou od 50 do 200 hertzov. Podľa toho samček pozná, kedy je voda dosť dlho preč na to, aby si našiel partnerku a ona mala čas naklásť vajíčka.
Iným obyvateľom mora odkázaným na spln je striebristá štíhla, len asi 15-centimetrová rybka Leuresthes tenuis, jediná ryba na svete, čo sa trie na súši, na brehu, a to výlučne pri splne alebo nove, v čase prílivu. V nespočetných tisícoch sa vtedy tieto rybky nechajú vlnami vyniesť na kalifornské pláže. Tam sa samičky obklopené samčekmi ležiac na chrbte až po prsné plutvy zahrabú do piesku. Milostný akt trvá pol minúty, oplodnené vajíčka ostanú pod päť až osem centimetrovou vrstvou piesku. Najbližšou vlnou sa potom ryby nechajú spláchnuť späť do oceánu. (toto som videla v telke, bolo to dosť zaujímavé)

Život pod taktovkou luny však nevedú len morské živočíchy, ale hoci i naše dážďovky. Ich čas činnosti a oddychu sa riadi podľa štyroch rytmov: 24-hodinového slnečného, 24,8-hodinového lunárneho dňa, ako aj polovičného a celého lunárneho mesiaca, 14,76 a 29,5 dňa. Najaktívnejšie si vyrývajú svoje podzemné chodby asi tri hodiny tým, ako je Mesiac najhlbšie pod horizontom, pričom sa ich aktivita ešte viac vystupňuje v čase splnu a novu.
Dokonca aj včely, ktoré by človek spájal prirodzene len so slnkom, sa riadia podľa Mesiaca. Rod Apis mellifera camica pochádzajúci z juhovýchodnej Európy sa najsilnejšie rojí pri splne, ak sú ich plásty usporiadané severo-južným smerom a otvor úfe smeruje na sever.

Ihličnanom pomáha Mesiac v splne a nove k väčšiemu množstvu vlahy
Silu Mesiaca pociťujú aj rastliny, pretože i na súši existuje príliv a odliv: ako sa naša prirodzená družica posúva po oblohe, deformuje sa pevnina až o pol metra. Človek to síce nebadá, kmene stromov však reagujú, menia v tejto súvislosti svoj priemer. Švajčiarski lesnícki bádatelia zistili, že kmene mladých smrekov sa rozširujú a zužujú v súlade s pohybom Mesiaca zakaždým o stotiny milimetra. Pritom tento jav vykazuje dva razy do mesiaca svoj vrchol, ako i najnižší stav - pri splne a nove. Objavitelia tohto javu sa domnievajú, že to súvisí s prísunom vody do kmeňov. Tak ako pri morskom prílive sa jej viac dostáva i stromom.

Podľa výpočtov francúzskeho astronóma Jacquesa Laskara práve Mesiac stabilizuje zemskú klímu, tlmí výkyvy šikmo stojacej zemskej osi. Bez Mesiaca by sa Zem tackala, jej os by sa zmietala od nula asi do 85 stupňov. Napríklad v čase severského leta by stálo Slnko mesiace takmer v zenite nad severným pólom, veľká časť južnej pologule by ostala v tme, polárne dni a polárne noci by trvali celé mesiace. Teplotné rozdiely v atmosfére by vyvolávali nepredstaviteľné búrky a na zem by sa spúšťali potopy dažďa.

zdroj: http://cezmin.czweb.org/Horoskop.htm

Tak čo, aj na vás vplýva spln? Napíšte do komentárov.

Jeremy John Irons

Veľmi dlho som rozmýšľala, akého herca vám tu predstavím, pretože vás nechcem stále trápiť poviedkami. Dnes je 19.9., a v tento deň, ale v roku 1948 sa narodil jeden anglický herec, Jeremy Irons. Nepochybujem, že ho všetci poznáte, pretože je to jeden z veľmi dobrých hercov. Svoju hereckú kariéru začal v roku 1969, keď účinkoval v divadelných predstaveniach v Londýne. Jeho prvá väčšia rola bola vo filme Francúzova milenka (1981). Vidieť sme ho mohli aj v ďalších filmoch, napríklad Swannova láska, Misia, Kafka, Posadnutosť, Dom duchov, Muž so železnou maskou, Kupec Benátsky, Kráľovstvo nebeské, Eragon, a v mnohých iných.

Jeremy má staršieho brata, Christophera a staršiu sestru, Felicity Anne.
V roku 1978 sa oženil s Írskou herečkou Sinéad Cusack, s ktorou má dvoch synov. Samuel James Brefni Irons (1978) - fotograf a Maximilian Paul Diarmuid Irons (1985) - herec.
V Írsku vlastní Kilcoe Castle, v ktorom býva.

V roku 1991 na odovzdávaní cien Tony Awards, ako jeden z mála celebrít, mal na sebe pripnutú červenú stuhu na podporu boja proti AIDS a bol prvý herec, ktorý ju nosil aj na obrazovke.

Miluje kone (môj človek :-)), lyžovanie, prácu v záhrade a prírodu. Neznáša varenie. Predtým, ako sa stal hercom, pracoval ako asistent manažéra, upratovač a pouličný muzikant.

Jeho výroky:
What a camera likes are eyes which have life and tell a story.

I've never been passionate about acting, and I find more and more that I work to live the life I want to live. An actor like Al Pacino lives to act. I'm not sure though, there's something about the detachment I have, the feeling of the lack of importance about what I do, that is healthy.


Síce som ho nikdy nestretla, ale považujem ho za veľmi príjemného a elegantného pána, ktorý čím je starší, tým je krajší. Aspoň podľa mňa. Veď posúďte sami :-)

Najčastejšie som ho videla v telke s cigaretou, a tak si ho asi budem aj pamätať.

     

Niekedy nejde všetko podľa plánu

Musím vás upozorniť, že v tomto období neviem napísať ďalšiu kapitolu k Nikdy nevieš dňa ani hodiny. Zato ma napádajú rôzne poviedky, hlavne pri hudbe. Táto vznikla túto noc. Podľa mňa je napísaná trochu chaoticky a možno sa vám bude zdať, že je neprehľadná, alebo podobne. Ale inak som ju napísať nevedela. A napadla ma pri počúvaní tejto pesničky: (inak jeden z najkrajších filmov, aké som videla)

P.S.: iný názov ma nenapadol
P.S.2: zakážte mi počúvať takéto pesničky, potom ma napadajú len takéto smutné veci

Veríte v anjelov? Ak nie, mali by ste začať. Kedysi som neverila ani ja, alebo vlastne nechcela som veriť. Považovala som ich len za akýsi výmysel. No jedna situácia zmenila môj celkový pohľad na anjelov.

So svojím manželom, teraz už bývalým, som sa zoznámila na jednej oslave. Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad, ale postupne sme si našli k sebe cestu. Po troch rokoch sme sa vzali. Boli sme ten najšťastnejší pár. Naša dcéra mi ho neustále pripomína. Veľmi sa naňho podobá. Keď mala 11 rokov, nastal v našom živote zlom. Zrazu jej bývalo z ničoho nič zle. Lekár nám povedal, že jedna oblička nepracuje tak ako má. Prešli sme si peklom. Absolvovali sme nesmierne množstvo vyšetrení. Dostali sme sa na čakaciu listinu. No darca sa nevedel nájsť. Raz večer mi manžel povedal, že pôjde na testy on a keď sa ukáže, že je vhodný darca, podstúpi operáciu. Najprv som nesúhlasila. Myslela som len na to, že sa môžu vyskytnúť nejaké komplikácie a všetko dopadne zle. No on ma ubezpečil, že sa nemám strachovať a radšej mám myslieť na to, že sa všetko vydarí. 

Testy ukázali, že môže našej dcére poskytnúť obličku. Lekári nám naplánovali termín a my sme netrpezlivo čakali na ten deň. Až to nakoniec prišlo. Celú noc predtým som preplakala. V deň operácie prišli do nemocnice moji aj jeho rodičia. Bola som strašne nervózna. Všetci ma ale upokojovali, že všetko dopadne dobre a obaja budú v poriadku. No ja som cítila, že sa niečo stane. Ale nevedela som čo. Veľmi som sa bála. Veď kto by sa nebál. Keď vám operujú manžela aj dcéru, nebudete skákať od radosti, že? To čakanie na koniec operácií mi pripadalo ako večnosť. Už som nevedela, čo mám robiť. Len som sedela v čakárni spolu s ostatnými a čakali sme.

Keď prišiel za nami doktor, čo operoval manžela, hneď som za ním prišla a zisťovala, ako sa má. Doktor ma ubezpečil, že operácia prebehla v poriadku a že neboli žiadne komplikácie. To isté povedal aj doktor po operácii dcéry. Cítila som neskutočnú úľavu. Ako keď vám niekto sňaje obrovský balvan, ktorý so sebou vláčite. Bol to oslobodzujúci pocit. 

Po pár týždňoch odpočinku sa všetko vrátilo do starých koľají. Prešiel rok, potom aj druhý a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pokaziť. Na druhé výročie operácií sme sa rozhodli usporiadať takú malú oslavu, len v kruhu rodiny. Manžel s dcérou dostali dokonca blahoželania od lekárov, ktorí ich operovali. Vraj za to, že sa dobre držia a všetko je v absolútnom poriadku. Na druhý deň po oslave som musela z práce odísť na služobnú cestu. Neznášala som to. To ustavičné cestovanie ma vyčerpávalo. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako dlho tam budem. Blížili sa Vianoce, tak som doma nakázala, čo treba všetko spraviť, kým sa vrátim. 

Raz v noci som sa zobudila na nepríjemný pocit. Nevedela som prečo. To som sa dozvedela až neskôr. Hneď som nahmatala telefón a volala som domov. Bolo mi jedno, či ich zobudím, chcela som len vedieť, či sú v poriadku. Po chvíli mi to dvihol manžel. Odľahlo mi, keď mi povedal, že sa nič nestalo. Už som sa chcela rozlúčiť, keď som zrazu počula v telefóne veľký hluk, rinčanie skla a potom ticho. Kričala som na manžela, no nikto sa mi neozýval. Bolo to ako v zlom sne. Netušila som, čo sa stalo. Nemala som to ako zistiť. Bola som zúfalá. Rýchlo som sa obliekla, všetky veci som nechala v hoteli a zavolala som si taxík. Od domu som bola len necelé dve hodiny. Nakoniec som ale ušetrila nejaký ten čas, pretože som taxikárovi stále vravela, aby išiel rýchlejšie. Keď sme vchádzali na našu ulicu, všade som videla policajné a hasičské autá. Bola tam aj sanitka. Okolo postávali ľudia. Vybehla som z taxíka a ponáhľala sa k svojmu domu. Jeden policajt ma však zastavil. Nechcel ma pustiť ďalej. S plačom som sa ho snažila presvedčiť, aby ma pustil, pretože tam bývam. Chcela som vedieť, čo sa stalo. No nikto mi to nepovedal. Keď som sa otočila, videla som, ako niekoho nakladajú do sanitky. Evidentne sa nehýbal. Vytrhla som sa policajtovi a utekala som k sanitke. Keď som uvidela, kto to je, skoro som odpadla. Nemohla som polapiť dych. Bolo to ako v zlom filme. Ležal tam totižto môj manžel. Bez známok života. S veľkou námahou som sa spýtala lekára, vlastne som naňho kričala, čo sa stalo. Povedal mi len to, že do domu narazil kamión. Rovno do miestnosti, kde bol môj manžel. Vraj nemal šancu prežiť. V tom okamihu sa mi zrútil svet. No musela som myslieť na Lorene. Tá, ako som neskôr zistila, bola v poriadku. Bola len v šoku. Obe sme plakali. Veľmi dlho. A keď prišli manželovi rodičia, bolo to strašné. Nevedela som, čo im mám povedať. Cítila som sa vinná za to, čo sa stalo. Keby som nevolala domov, nemuselo sa to stať. Kamión by síce tak či tak do domu narazil, ale nikomu sa nemuselo nič stať. Teda nič vážne. Vodič obišiel len so zlomenou nohou  a pár modrinami. Podľa vyšetrovania bol v mikrospánku, keď sa to stalo. 

Na pohrebe som už nebola schopná sĺz. Poriadne som ani nevnímala, čo kto hovorí. Bola som ako bez života. Len bledá schránka, ktorá v sebe ukrývala strašnú bolesť, ktorá sa nedala ničím vyliečiť.

Dom som dala opraviť. No bolo v ňom strašné ticho. Všade som videla manžela. Večer, keď som ležala v posteli, som sa niekedy pozabudla a zaželala som mu dobrú noc. Až potom som si uvedomila, že tu už nie je. Ostali len spomienky, ktoré mi ho ale nenahradia.

No ostalo tu po ňom niečo, čo stále žije. To niečo je oblička, ktorú daroval Lorene. Zachránil jej vtedy život, no ten jeho nemal kto zachrániť. 

Nikto nevie, aký osud nás čaká. Ale už viem, že anjeli existujú. Keby to tak nebolo, mohlo sa stať ešte niečo horšie. Takto môj manžel žije, až dokým bude žiť naša dcéra. 

Ak si myslíte, že ste niekedy mali šťastie, hrozilo vám napríklad nejaké nebezpečenstvo a vám sa skoro nič nestalo, vedzte, že to nebolo šťastie. To bol váš anjel, ktorý na vás neustále dáva pozor. Možno je to váš priateľ, ktorý vám radí, alebo niekto, kto na vás dáva pozor zhora. Verím, že každý má svojho anjela strážneho, ale niekedy ani on nás nedokáže ochrániť.

Now we are free

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť. 

 Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes?  Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...

Okamih

Minulú noc som nemohla spať, tak som si zobrala do postele noťas a písala som. Ani neviem ako, ale za hodinu som to mala celé napísané. Skončila som o druhej ráno. Vtedy sa mi ale najlepšie píše, teda v noci, pretože všade je ticho, kľud, nikto ma nevyrušuje. Skrátka, mám pokoj a môžem sa sústrediť na to, čo píšem. Tak vám teraz ponúkam jednu jednorázovku. Som zvedavá na vaše názory, či sa páči alebo nie. Tak si poprosím komentáre :-)

P.S.: čo hovoríte na nový design?



Ulice v meste boli prázdne. Všade bolo ticho. Počul som len vietor a zavýjanie pouličných psov. Niežeby som sa bál, ale nočný park mi nepripadal ako dobré miesto na prechádzku. Cez deň možno, ale o jednej ráno asi ťažko. Možno by som tam stretol pár podivných indivíduí, ktoré začínajú „žiť“ až po zotmení. Sú to takí noční zúfalci. Cez deň ich moc nevidno. Sú ukrytí vo svojich špinavých skrýšach, čakajúc, kým opäť nadíde noc.
Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez mesto, kde mi budú pod nohy svietiť pouličné lampy. Svetlo je síce slabé, pretože lampy nemá kto čistiť. Okolo svetla poletujú nočné motýle. Sem tam sa nejaký lietajúci hmyz dostane aj dovnútra, ale dlho neprežije. Preto sú lampy plné malých hmyzích mŕtvoliek. Odporné.
Pokračujem ďalej. Mrazivý vietor mi fúka do tváre. Zrazu začujem za sebou niečie kroky. Obzriem sa. Nikoho ale nevidím. Už aby som bol doma, pri tebe. Chýbaš mi. Hoci som ťa nevidel len dva dni, je až zarážajúce, ako pomaly ten čas plynul. Ale už mi veľa nechýba. Pár ulíc a budeme opäť spolu.
Zvuk krokov sa približuje. Zrýchlim. Za najbližším rohom začnem utekať. Ale nie som až taký rýchly, aby som ušiel pred tým, čo ma sleduje. Neviem, kto by to mohol byť. Nevyzerám bohato, aby ma chcel niekto okradnúť. Začínam mať strach. Možno to bude niekto z parku. Asi potrebuje peniaze, a tak sa odhodlá na zúfalý čin. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Počujem, ako ma dobieha. Možno budem mať šťastie a premôžem ho. No keď sa v poslednom okamihu obzriem, zistím, že nádej pomaly zhasína. Za mnou uteká veľký chlap, až sa zdá byť čudné, že pri jeho veľkosti je taký rýchly. Cítim, ako ma chytá za kabát a obaja padáme na zem. Snažím sa ujsť, no márne. Zlodej, alebo kto je to, ma udiera do tváre, hlavy, brucha, cítim kopance. Keď vidí, že sa už nedokážem brániť, prestane a rýchlo mi začne prehľadávať vrecká. Vôbec už nevnímam, čo sa deje okolo mňa. Myslím na ten mŕtvy hmyz v lampách. Skončím tak aj ja? Sám, nepovšimnutý, mŕtvy? Možno ma tu ráno nájdu. Zamrznutého, okradnutého, ležiaceho na studenej zemi. Čím som si to zaslúžil? Nikomu som neubližoval, žil som normálnym životom mladého človeka, ktorý má ešte všetko pred sebou. Nechcel som takto skončiť. Cítim, že pomaly strácam vedomie. Posledná myšlienka je na teba, Isabelle. Moja krásna a milovaná Isabelle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Doktor nám povedal, že keď ti budeme niečo hovoriť, možno nás budeš počuť a poznať nás a čoskoro sa prebudíš. S otcom sem za tebou chodíme stále a ty stále nič. Isabelle sem už tak často nechodí. Nedokáže sa na teba pozerať. Hoci teraz vyzeráš omnoho lepšie ako keď ťa priviezli. To sme nemohli uveriť, že si to ty. Celý dobitý a samá modrina. Pustíme ti hudbu? Máme so sebou Bacha. Tvoje obľúbené skladby.“
Počul som, ako na mňa niekto hovorí, ale nevedel som ten hlas identifikovať. Potom som počul, ako začala hrať hudba. Bolo to také skľučujúce, počuť a vnímať, ale nedokázať odpovedať, ani sa pohnúť. Je to ako byť uzavretý v nejakej schránke a nemať možnosť vyjadriť sa, dať o sebe vedieť.
Zrazu som počul druhý hlas. Tentoraz mužský, ako povedal, že je už čas ísť a že ma prídu opäť pozrieť zajtra.
Do šľaka, ako som im chcel povedať, že ich počujem, hoci som nevedel, kto je to. Snažil som sa aspoň otvoriť viečka, no bolo to ako pohnúť skalou jedným prstom. Namáhavé a vyčerpávajúce. No dal som do toho všetko. Po chvíli sa mi to nakoniec podarilo. Oslepilo ma svetlo. Ako dlho som tu takto ležal? Dni? Týždne? Mesiace? Nemal som ani tušenia. Snažil som sa porozhliadnuť po miestnosti. No všetko sa mi zhluklo do veľkej svetlej škvrny. Rozoznal som len tmavé siluety. Všetko sa potom zbehlo tak rýchlo. Počul som výkrik, kričanie na sestričky a doktorov. Pomaly som si už začínal zvykať na to svetlo. Postupne sa mi všetko vyostrilo a v izbe som videl veľa ľudí. Veľa neznámych ľudí. Nikoho som nepoznal. Aspoň som si nikoho z nich nepamätal, že by som ich niekedy videl.
„Henry, zlatko, konečne si sa prebral. Už sme si mysleli, že sa toho nedožijeme. Ani nevieš, akú radosť si nám spravil.“ Žena sa ku mne s nadšením naklonila a silno ma objala.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene. „Čo sa stalo?“
„Henry, to som ja, tvoja mama a toto je tvoj otec,“ ukázala na muža vedľa nej. „Nepamätáš si nás?“
„Prepáčte, ale nikdy som vás nevidel. Nikoho z vás,“ povedal som a keď som sa pozrel na svoju „matku“, uvidel som v jej očiach slzy.
„Nebojte sa pani Boydová, môže sa jednať o krátkodobú stratu pamäti. To sa pri takých poraneniach hlavy stáva. Za nejaký čas sa mu pamäť určite vráti,“ povedal doktor.
Nejaký čas ešte pri mne všetci ostali, potom sa začali pomaly vytrácať. Ostali len moji „rodičia“.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nemohol som zaspať. Ležal som vedľa ženy, ktorá mala byť mojou ženou. Videl som svadobné fotografie, obrúčky. Skrátka všetko, čo patrí k životu manželov. Ale vôbec som sa na nič nepamätal. Bol to hrozný pocit. Pocit bezmocnosti a beznádeje. Už som bol zúfalý. Netušil som, ako dlho to ešte potrvá, kým si spomeniem. Už som ani nedúfal. Vstal som z postele a išiel som do kúpeľne. Nad umývadlom máme veľké zrkadlo. Pozrel som sa doň.
„Vieš kto si? Aká je tvoja minulosť? Čo všetko si v živote zažil?“ spýtal som sa odrazu v zrkadle a čakal som, že mi odpovie. Aké smiešne. Zdravý človek si neváži čo má, dokým to nestratí. Jediný okamih vám zmení celý život. A najhoršie na tom je, ak ten okamih vôbec neočakávate. Ja som síce zdravý, ale som muž bez minulosti. Ako keby som stratil svoju tvár. Nevedel som, kedy sa to všetko skončí, no nechcel som to ukončiť tak, aby to iným spôsobilo ďalšiu bolesť. Stačí, že tú bolesť prežívam ja. Veď niekedy sa to skončiť musí a snáď sa toho v zdraví dožijem.