Now we are free

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť. 

 Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes?  Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...