Hope?

Keďže v robote sme až tak strašne "busy" (ako každú nedeľu), tak sa mi dnes podarilo napísať jednu krátku poviedku. Moc ma nekritizujte, dlho som nič nenapísala, tak som vyšla z cviku :)  Here you are:

Alej jednej lásky

Už to bude rok, čo som napísala túto poviedku. Pôvodne sa zúčastnila súťaže, kde skončila v top 5, ale nakoniec z toho nič nebolo. Dlho som váhala, či ju sem dám alebo nie, až som sa nakoniec rozhodla, že vám ju sem zverejním. Je o trošku dlhšia, ale ozaj len o kúsok, ako zvyknú byť moje kapitoly, ale snáď vás to neodradí.

P.S.: ani by ste neverili, ako dlho sa zháňa jeden obyčajný obrázok :)

"Lonely nights"

Neukameňujte ma prosím. Možno ste čakali kapitolu, ale vzhľadom k mojej zaneprázdnenosti vám bude musieť stačiť aj taká krátka jednorázovka, s podtitulom songfic. Teda ak sa to tak dá nazvať. Prvá svojho druhu, ktorá vyšla z môjho pera (alebo kláves?). Síce aj ostatné jednorázovky som písala pod vplyvom nejakej pesničky, ale nedržala som sa textu. Ani tu mi to moc nevyšlo, veď uvidíte sami, ale tak snaha bola :)

Misia

Toto berte len ako také rozptýlenie medzi čakaním na ďalšiu kapitolu alebo report (ktorý by sa už patril aj dopísať).
Napadlo ma to pri počúvaní tejto pesničky: (pri ktorej sa mi zvýši tep aspoň 3x, taká je skvelá)
(Two steps from hell jednoducho milujem a ich skladby by som mohla počúvať stále dokola)




Viem, že je to krátke, ale je tu všetko, čo som tam chcela dať. Tak enjoy a hodnoťte :)

All the right moves

Zdravím vás. Všetko je v poriadku, som živá, zdravá. V lietadle som mala dosť veľa času, ale napísala som len túto jednu poviedku. Vznikla nad Grónskom a upozorňujem, písala som ju v čase, keď som pila víno. Veď som mala meniny, tak neoslávim v lietadle? Tak tu ju teda máte. Ale žiadna sláva. Alebo som až moc sebakritická?

(neporadíte mi, čo si mám spraviť na večeru? lebo vôbec netuším)

„Nenávidím ťa, nenávidím. Počuješ? Nenávidím.“ Kričala som naňho z plného hrdla a slzy mi popritom tiekli po lícach. Bola som presvedčená o správnosti svojich slov. Keď som za ním zatresla dvere, vybehla som hore po schodoch do izby. Nemohla som uveriť tomu, že som mu to povedala, teda vlastne nepovedala ale vykričala som mu to do očí. Nebudem mu už tolerovať tie jeho výlety, o ktorých mi nikdy nič nepovie. Jeho noví kamaráti sú dosť podivní sami osebe a odkedy sa s nimi stretáva, prestávame si rozumieť. Keď si porovnám dobu, keď sme spolu začínali a dobu, odkedy má tých svojich kamarátov, príde mi ako celkom iný človek. A ja som sa predsa nenarodila s konskou dávkou trpezlivosti, aby som mu to všetko až doteraz tolerovala. Je koniec. Definitívny. Nepremárnim predsa svoj život po boku takého... ani to pomenovať neviem. ON je už pre mňa uzavretá kapitola. Ani si nepamätám, kedy mi naposledy povedal, že ma miluje. A vlastne pamätám. Bolo to asi pred týždňom, keď sa ožratý dovalil nadránom domov a totálne na mol mi oznámil, ako je rád, že ma má. To bolo asi tak všetko. No uznajte, vydržali by ste s ním? Asi máloktorá, že? Len teraz si budem musieť rozmyslieť, čo budem robiť ďalej. Ako slobodná osoba budem mať kopec času pre seba. Mohla by som navštíviť sestru, ku ktorej sa chystám už asi pol roka.

Ráno som sa zobudila a bola som tak neskonale šťastná z toho, čo som spravila, že som tomu nemohla sama uveriť. Takto som sa necítila už dlho. A hlavné je, že som bola pevne presvedčená o tom, že k nemu už vôbec, ale vôbec nič necítim a mám od neho konečne pokoj. Nebude mi za ním určite smutno, veď v poslednom čase som ani poriadne neregistrovala, že s niekým som. Ach, sladký život single človeka.

Trvalo mi celý mesiac, kým som z bytu vypratala všetky jeho veci a zariadila si cestu za sestrou. Predsa len, nebýva hneď vedľa, tak to aj trošku trvalo. Ale teraz sedím vo vlaku a čaká ma ešte asi 6-hodinová cesta. Nemám rada lietanie, tak preto vlak. Asi si vytiahnem knihu, aby mi rýchlejšie prešiel čas.

„Prosím ťa, je tu voľné?“ odrazu sa ma niekto spýtal.

Ani som sa naňho nepozrela, iba som si pomyslela, že už tu nebudem mať také pohodlie, ako doteraz. Až potom som dvihla hlavu. Stál tam asi ten najkrajší chlap, akého som doteraz videla. Tmavé vlasy, zelené oči, výrazné lícne kosti. Sníva sa mi?

„Ehm, jasné, je tu voľné,“ vykoktala som zo seba a on si sadol oproti mne.

„Prepáč, ale v mojom kupé boli také ukričané deti, že už som tam nemohol vydržať. A ako som prechádzal vlakom, videl som, že tu nikto nekričí, tak som sa spýtal.“ Hovoril to takým úžasným hlasom, že ja som sa naňho len pozerala a priblblo som sa usmiala.

Preboha prestaň, nie si pripravená na nový vzťah, hovorilo mi moje jedno JA. To druhé ma zas prehováralo, aby som si s ním niečo začala. Vŕŕŕ, ja toto tak neznášam. Som strašne nerozhodná.

„Kam cestuješ?“ nakoniec zo mňa vyletelo.

„Kam ma nohy ponesú. Respektíve v tomto prípade vlak. Cestujem len tak po Európe,“ povedal.

Hmmm, tajomný.

„A ty kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma.

„Mňa čaká ešte asi 6-hodinová cesta, takže si to tu ešte užijem.“

Ha, budem tajomná aj ja.

Ďalšiu hodinu sme sa rozprávali o všeličom. Zistila som, že máme podobný pohľad na svet a oboch nás zaujíma príroda a fotenie. Toto nemôže byť náhoda, pomyslela som si.

Zrazu ma len chytil za ruku a ťahal ma preč. Ani som si nevšimla, že mi spadla z rúk kniha, ktorú som stále držala. Ťahal ma k vozňu, kde boli postele. Prešli sme až na koniec, aby sme sa presvedčili, že tam nikto nie je. Ani nečakal, či budem súhlasiť, len zo mňa začal strhávať šaty a popritom ma bozkával. Všade. Na ústach, krku, a keď sme už ležali na posteli, aj na prsiach. Vôbec sme sa nebáli, že by nás mohol niekto vyrušiť. V tejto „živočíšnej“ chvíli sme robili všeličo a bez toho, aby sme poznali meno toho druhého. Človek by ani nepovedal, že aj postele vo vlaku môžu byť také pohodlné.

Keď už sme boli v meste, kde býva sestra, chcel mi povedať, kde býva on a kde by sme sa mohli niekedy stretnúť. No ja som to nechcela počuť. Povedala som mu, že ak sa ešte stretneme bez toho, aby sme sa dohodli, bol to osud. Súhlasil a ja som vystúpila. Bola to tá najlepšia cesta vlakom, akú som kedy zažila. A myslím si, že to bola správna vec. Konečne nejaká v mojom živote a ja to vôbec neľutujem.

Niekedy nejde všetko podľa plánu

Musím vás upozorniť, že v tomto období neviem napísať ďalšiu kapitolu k Nikdy nevieš dňa ani hodiny. Zato ma napádajú rôzne poviedky, hlavne pri hudbe. Táto vznikla túto noc. Podľa mňa je napísaná trochu chaoticky a možno sa vám bude zdať, že je neprehľadná, alebo podobne. Ale inak som ju napísať nevedela. A napadla ma pri počúvaní tejto pesničky: (inak jeden z najkrajších filmov, aké som videla)

P.S.: iný názov ma nenapadol
P.S.2: zakážte mi počúvať takéto pesničky, potom ma napadajú len takéto smutné veci

Veríte v anjelov? Ak nie, mali by ste začať. Kedysi som neverila ani ja, alebo vlastne nechcela som veriť. Považovala som ich len za akýsi výmysel. No jedna situácia zmenila môj celkový pohľad na anjelov.

So svojím manželom, teraz už bývalým, som sa zoznámila na jednej oslave. Nemôžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad, ale postupne sme si našli k sebe cestu. Po troch rokoch sme sa vzali. Boli sme ten najšťastnejší pár. Naša dcéra mi ho neustále pripomína. Veľmi sa naňho podobá. Keď mala 11 rokov, nastal v našom živote zlom. Zrazu jej bývalo z ničoho nič zle. Lekár nám povedal, že jedna oblička nepracuje tak ako má. Prešli sme si peklom. Absolvovali sme nesmierne množstvo vyšetrení. Dostali sme sa na čakaciu listinu. No darca sa nevedel nájsť. Raz večer mi manžel povedal, že pôjde na testy on a keď sa ukáže, že je vhodný darca, podstúpi operáciu. Najprv som nesúhlasila. Myslela som len na to, že sa môžu vyskytnúť nejaké komplikácie a všetko dopadne zle. No on ma ubezpečil, že sa nemám strachovať a radšej mám myslieť na to, že sa všetko vydarí. 

Testy ukázali, že môže našej dcére poskytnúť obličku. Lekári nám naplánovali termín a my sme netrpezlivo čakali na ten deň. Až to nakoniec prišlo. Celú noc predtým som preplakala. V deň operácie prišli do nemocnice moji aj jeho rodičia. Bola som strašne nervózna. Všetci ma ale upokojovali, že všetko dopadne dobre a obaja budú v poriadku. No ja som cítila, že sa niečo stane. Ale nevedela som čo. Veľmi som sa bála. Veď kto by sa nebál. Keď vám operujú manžela aj dcéru, nebudete skákať od radosti, že? To čakanie na koniec operácií mi pripadalo ako večnosť. Už som nevedela, čo mám robiť. Len som sedela v čakárni spolu s ostatnými a čakali sme.

Keď prišiel za nami doktor, čo operoval manžela, hneď som za ním prišla a zisťovala, ako sa má. Doktor ma ubezpečil, že operácia prebehla v poriadku a že neboli žiadne komplikácie. To isté povedal aj doktor po operácii dcéry. Cítila som neskutočnú úľavu. Ako keď vám niekto sňaje obrovský balvan, ktorý so sebou vláčite. Bol to oslobodzujúci pocit. 

Po pár týždňoch odpočinku sa všetko vrátilo do starých koľají. Prešiel rok, potom aj druhý a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo niečo pokaziť. Na druhé výročie operácií sme sa rozhodli usporiadať takú malú oslavu, len v kruhu rodiny. Manžel s dcérou dostali dokonca blahoželania od lekárov, ktorí ich operovali. Vraj za to, že sa dobre držia a všetko je v absolútnom poriadku. Na druhý deň po oslave som musela z práce odísť na služobnú cestu. Neznášala som to. To ustavičné cestovanie ma vyčerpávalo. Najhoršie na tom bolo, že som nevedela, ako dlho tam budem. Blížili sa Vianoce, tak som doma nakázala, čo treba všetko spraviť, kým sa vrátim. 

Raz v noci som sa zobudila na nepríjemný pocit. Nevedela som prečo. To som sa dozvedela až neskôr. Hneď som nahmatala telefón a volala som domov. Bolo mi jedno, či ich zobudím, chcela som len vedieť, či sú v poriadku. Po chvíli mi to dvihol manžel. Odľahlo mi, keď mi povedal, že sa nič nestalo. Už som sa chcela rozlúčiť, keď som zrazu počula v telefóne veľký hluk, rinčanie skla a potom ticho. Kričala som na manžela, no nikto sa mi neozýval. Bolo to ako v zlom sne. Netušila som, čo sa stalo. Nemala som to ako zistiť. Bola som zúfalá. Rýchlo som sa obliekla, všetky veci som nechala v hoteli a zavolala som si taxík. Od domu som bola len necelé dve hodiny. Nakoniec som ale ušetrila nejaký ten čas, pretože som taxikárovi stále vravela, aby išiel rýchlejšie. Keď sme vchádzali na našu ulicu, všade som videla policajné a hasičské autá. Bola tam aj sanitka. Okolo postávali ľudia. Vybehla som z taxíka a ponáhľala sa k svojmu domu. Jeden policajt ma však zastavil. Nechcel ma pustiť ďalej. S plačom som sa ho snažila presvedčiť, aby ma pustil, pretože tam bývam. Chcela som vedieť, čo sa stalo. No nikto mi to nepovedal. Keď som sa otočila, videla som, ako niekoho nakladajú do sanitky. Evidentne sa nehýbal. Vytrhla som sa policajtovi a utekala som k sanitke. Keď som uvidela, kto to je, skoro som odpadla. Nemohla som polapiť dych. Bolo to ako v zlom filme. Ležal tam totižto môj manžel. Bez známok života. S veľkou námahou som sa spýtala lekára, vlastne som naňho kričala, čo sa stalo. Povedal mi len to, že do domu narazil kamión. Rovno do miestnosti, kde bol môj manžel. Vraj nemal šancu prežiť. V tom okamihu sa mi zrútil svet. No musela som myslieť na Lorene. Tá, ako som neskôr zistila, bola v poriadku. Bola len v šoku. Obe sme plakali. Veľmi dlho. A keď prišli manželovi rodičia, bolo to strašné. Nevedela som, čo im mám povedať. Cítila som sa vinná za to, čo sa stalo. Keby som nevolala domov, nemuselo sa to stať. Kamión by síce tak či tak do domu narazil, ale nikomu sa nemuselo nič stať. Teda nič vážne. Vodič obišiel len so zlomenou nohou  a pár modrinami. Podľa vyšetrovania bol v mikrospánku, keď sa to stalo. 

Na pohrebe som už nebola schopná sĺz. Poriadne som ani nevnímala, čo kto hovorí. Bola som ako bez života. Len bledá schránka, ktorá v sebe ukrývala strašnú bolesť, ktorá sa nedala ničím vyliečiť.

Dom som dala opraviť. No bolo v ňom strašné ticho. Všade som videla manžela. Večer, keď som ležala v posteli, som sa niekedy pozabudla a zaželala som mu dobrú noc. Až potom som si uvedomila, že tu už nie je. Ostali len spomienky, ktoré mi ho ale nenahradia.

No ostalo tu po ňom niečo, čo stále žije. To niečo je oblička, ktorú daroval Lorene. Zachránil jej vtedy život, no ten jeho nemal kto zachrániť. 

Nikto nevie, aký osud nás čaká. Ale už viem, že anjeli existujú. Keby to tak nebolo, mohlo sa stať ešte niečo horšie. Takto môj manžel žije, až dokým bude žiť naša dcéra. 

Ak si myslíte, že ste niekedy mali šťastie, hrozilo vám napríklad nejaké nebezpečenstvo a vám sa skoro nič nestalo, vedzte, že to nebolo šťastie. To bol váš anjel, ktorý na vás neustále dáva pozor. Možno je to váš priateľ, ktorý vám radí, alebo niekto, kto na vás dáva pozor zhora. Verím, že každý má svojho anjela strážneho, ale niekedy ani on nás nedokáže ochrániť.

Now we are free

(doplnené 7. 9.2011: na pamiatku Paľa Demitru. R.I.P. navždy zostaneš v našich srdciach :( )

Túto jednorázovku mám napísanú už asi mesiac. Písala som ju ale v období, keď som nemala bohvieakú dobrú náladu, tak to berte s rezervou. A tiež som ju písala v noci, asi o pol 1 ráno. Napadlo ma to náhle, ani som poriadne nerozmýšľala čo píšem. Neviem či vám mám popriať príjemné čítanie, lebo to nie je moc optimistické. Tak teda len nech sa páči, tu je:

Už vám niekto povedal, že ste k ničomu? Že to bol omyl a vy ste tu vôbec nemali byť? Ak nie, ste šťastní ľudia. Vážte si to, čo máte a nechcite viac. Nestojí to za to. Ak patríte medzi tých, ktorých považujú za „omyl prírody“, ste na tom podobne ako ja. Otca som nikdy nepoznala a pochybujem, že moja matka ho poznala dlhšie ako pár hodín. Už ani nevie, ako sa volal. Mne je to jedno, nepotrebovala som ho doteraz a nebudem ho potrebovať ani v budúcnosti.

S matkou žijem v malom byte na predmestí Los Angeles. Hovoríte si, Los Angeles, úžasné mesto, tam by som chcel raz bývať. Áno, musím s vami súhlasiť, je to úžasné mesto, ale nie pre mňa. Je to ako veľké mravenisko plné života ale s tým rozdielom, že na ulici si vás ani nikto nevšimne. Ste ako neviditeľný a ľahko sa stratíte alebo zmiznete navždy. Nikdy som nebola na veľké mestá a bývam tu len preto, že nemám kam inam ísť. A ešte je tu aj moja matka, o ktorú sa prakticky starám ja. Už mi to ani nepríde divné. Ona by sa mala starať predsa o mňa, nie? Ona je za mňa zodpovedná. Ale o tom nechcem hovoriť.

Poznáte to. Keď sa na niečo tešíte, čas vám ubieha neskutočne pomaly. Ja som zvyknutá čakať, problémy mi to nerobí. Dokážem hodiny sedieť na jednom mieste a pozorovať okolie. Tak to robím aj teraz. Sedím v hale a čakám. Čakám na niečo, čo mi môže zmeniť život. Len som si nie istá, či k lepšiemu alebo horšiemu. To uvidím až po pár dňoch. Čakám totiž na lietadlo do Sydney, kde by som mala pracovať ako inštruktorka potápania. Milujem totiž vodu. S potápaním som začala už ako malá, naučil ma to starý otec. Milovala som ho ako nič na svete. Bohužiaľ, aj so starou mamou zomreli minulý rok pri nehode. S matkou to začalo byť ešte horšie. Mala som také obdobie, keď som si priala, aby bola jedna z nás mŕtva. Bolo by to tak lepšie. Aspoň pre mňa. Aspoň by som už nemusela znášať jej nepredvídateľné nálady a častú zúrivosť. Ale moje modlitby sa nenaplnili.

Po dvoch hodinách čakania konečne vyhlasujú náš let. Ponáhľam sa, aby som si mohla nájsť svoje sedadlo a nemusela sa tlačiť. Nemám rada tlačenice. Každý sa každého dotýka, každý sa na vás lepí. Nie je to príjemné. Našla som si sedadlo. 19 A. Neteším sa, pretože krídlo mi bude zavadzať vo výhľade a nebudem pod sebou nič vidieť. Ale aspoň uvidím nad seba, na tú krásnu modrú farbu. Letela som zatiaľ len raz. Je to úžasný pocit. Doteraz síce nedokážem pochopiť, ako sa taký ohromný kolos ako lietadlo, ktoré je z kovu, dokáže odlepiť zo zeme. Možno som sa mala lepšie učiť a pochopila by som to. Takto to pre mňa zostane veľkou neznámou. Možno si vysvetlenie nájdem po prílete na internete. Alebo to nechám tak a budem sa nad tým zamýšľať a vymýšľať si vlastné teórie. Ale len keď budem mať na to náladu.

Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia. Nevedomky medzi sebou súperia, kto bude skôr na svojom mieste a kto bude mať to šťastie a bude sedieť pri okienku s dobrým výhľadom. Vedľa mňa si sadá starší pár, pravdepodobne boli na dovolenke alebo u rodiny. Ťažko povedať. A popravde, ani ma to nezaujíma. Chcem len čo najskôr vypadnúť z tohto mesta a dostať sa do iného prostredia. Ak by som tu ostala čo i len o pár týždňov dlhšie, asi by som spáchala niečo, čo by sa niektorým ľuďom nemuselo páčiť. 

 Meškáme desať minút. Nikto nevie prečo. Po chvíli sa dovnútra vrúti jeden chlap, môže mať tak do 25 a sadne si rovno predo mňa. Otočí sa ku mne a spýta sa, či si môže posunúť sedadlo, aby mohol spať. Nevadí mi to, mám dosť miesta.

Letuška zatvára dvere. Konečne sa začíname pohýnať. Už sa neviem dočkať, kedy budeme vo vzduchu. Po pár minútach sa odliepame od zeme a vyrážame smer Sydney. Konečne mám pokoj a nikto odo mňa nič nechce, nemusím sa na nič sústrediť, a tak si do rúk beriem knihu, ktorú som si kúpila ešte na Vianoce. Darček sama pre seba. Nie je to zúfalé? Nemala som ju kedy čítať a vždy som po práci chodievala domov unavená, takže som nemala ani silu ju čítať.

Po polhodine nás prerušil hlas pilota, ktorý nám oznámil, že sa bude podávať jedlo. Ako to dopovedal, uvedomila som si, že som hladná. Ako náhle položila letuška predo mňa misku s ryžou a nejakým čudom, čo vyzeralo ako zeleninový šalát, pustila som sa do toho a kým prišla až na koniec našej časti lietadla, ja som to už mala v sebe. Po jedle som sa na chvíľu pozrela von oknom. Aj keď mi zavadzalo krídlo, podarilo sa mi uvidieť pár krásnych bielych oblakov pod nami. Bol to úžasný pohľad. V tej chvíli som sa cítila dobre. Ale len dovtedy, kým sa mi neprihovorila stará pani sediaca vedľa mňa. Ja som neprejavovala žiadny záujem o konverzáciu, tak usúdila, že to asi nebol najlepší nápad a obrátila sa späť k manželovi. Ja som sa k nim otočila mierne chrbtom a snažila som sa zaspať. Bola som vyčerpaná z celého dňa. Vlastne nie, z celého života. Mala som pocit, ako keby mi spadol zo srdca obrovský kameň, ktorý ma ťažil a nedal mi dýchať. Ten kameň sa skladal z malých kamienkov, ktoré sa na seba nabaľovali a ja už som nevládala uniesť tú ťarchu. Samu seba presviedčam, že som spravila dobre, keď som odišla. Možno ma čaká lepší život, ale ktovie, aký osud ma čaká.

Sníval sa mi sen. Bola som malé dievčatko, plné krásnych ideálov a bezstarostného života. Sedela som na hojdačke. Starý otec ma húpal a ja som sa smiala. Zrazu na mňa začal kričať, nech sa lepšie chytím, aby som nespadla. Lenže ja som ho nepočula, nerozumela som mu. Ďalej som sa hojdala a usmievala. Zrazu ma zo sna prebudil čísi hlas. Stará pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pozerala vystrašeným pohľadom. Nechápala som. Začala mi niečo rýchlo hovoriť, no ja som bola ešte ospalá. Podarilo sa mi zachytiť len to, ako mi hovorila, že kapitán hlásil nejakú poruchu, ale že nie je to nič vážne. No napriek tomu sa máme pripútať a pevne sa držať operadiel. Spravila som to. Netušila som, čo to je za poruchu, ale hádzalo nás to ako pri veľmi silnej turbulencii. Počula som výkriky zúfalých ľudí. Z batožinových priestorov začali vypadávať kufríky a ruksaky. Niektorých ľudí to zasiahlo. Bála som sa. Nemohla som sa ani pohnúť. Dúfala som síce, že čoskoro sa skončí moje trápenie, ale malo sa to stať už dnes?  Toto mal byť môj osud? Necítila som sa pripravená, nechcela som ešte zomrieť. Som ešte moc mladá, aby som takto skončila. Sama, opustená, bez nikoho. Nikto na mňa nebude spomínať, nič po sebe nezanechám. Nebudem mať ani vlastné miesto v zemi, kam by ma pochovali. Moje telo sa nikdy nenájde. Bude to ako v Los Angeles, len s tým rozdielom, že tam bude život prúdiť ďalej a môj tu skončí. Toľko vecí som mala ešte na pláne, ktoré som nestihla spraviť, ale už ich nikdy nespravím.

Schúlila som sa v sedadle. Možno budem mať šťastie a umriem rýchlo. To jediné som si teraz priala. Zrazu som pocítila, ako sa lietadlo naklonilo dopredu a my sme začali padať. Pod nami nebolo nič. Len 10 km vzduchu a potom oceán. Nekonečný oceán, v ktorom sa ľahko stratí aj také veľké lietadlo, v akom sme teraz boli my.

Ľudia kričali a plakali. Nemohla som to ďalej počúvať. Do uší som si roztrasenými rukami dala slúchadlá a pustila hudbu naplno. Bola som zmierená so smrťou a keď už musím umrieť, chcela som umrieť počúvaním obľúbenej pesničky.

Rýchlo klesáme. Poslednýkrát sa otočím a pozriem na ľudí. Vidím ich zúfalé tváre. Podaktorí len ticho sedia tak ako ja. Už sa nedá nič spraviť. Sme na zlom mieste v zlom čase. Je to náš osud.

Poslednú spomienku venujem starému otcovi. Čoskoro sa stretneme. Snáď. Usmievam sa. Na malý okamih zacítim strašnú bolesť a potom..... nič. Konečne som od všetkého oslobodená, nemám žiadne starosti. Now we are free...

Okamih

Minulú noc som nemohla spať, tak som si zobrala do postele noťas a písala som. Ani neviem ako, ale za hodinu som to mala celé napísané. Skončila som o druhej ráno. Vtedy sa mi ale najlepšie píše, teda v noci, pretože všade je ticho, kľud, nikto ma nevyrušuje. Skrátka, mám pokoj a môžem sa sústrediť na to, čo píšem. Tak vám teraz ponúkam jednu jednorázovku. Som zvedavá na vaše názory, či sa páči alebo nie. Tak si poprosím komentáre :-)

P.S.: čo hovoríte na nový design?



Ulice v meste boli prázdne. Všade bolo ticho. Počul som len vietor a zavýjanie pouličných psov. Niežeby som sa bál, ale nočný park mi nepripadal ako dobré miesto na prechádzku. Cez deň možno, ale o jednej ráno asi ťažko. Možno by som tam stretol pár podivných indivíduí, ktoré začínajú „žiť“ až po zotmení. Sú to takí noční zúfalci. Cez deň ich moc nevidno. Sú ukrytí vo svojich špinavých skrýšach, čakajúc, kým opäť nadíde noc.
Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez mesto, kde mi budú pod nohy svietiť pouličné lampy. Svetlo je síce slabé, pretože lampy nemá kto čistiť. Okolo svetla poletujú nočné motýle. Sem tam sa nejaký lietajúci hmyz dostane aj dovnútra, ale dlho neprežije. Preto sú lampy plné malých hmyzích mŕtvoliek. Odporné.
Pokračujem ďalej. Mrazivý vietor mi fúka do tváre. Zrazu začujem za sebou niečie kroky. Obzriem sa. Nikoho ale nevidím. Už aby som bol doma, pri tebe. Chýbaš mi. Hoci som ťa nevidel len dva dni, je až zarážajúce, ako pomaly ten čas plynul. Ale už mi veľa nechýba. Pár ulíc a budeme opäť spolu.
Zvuk krokov sa približuje. Zrýchlim. Za najbližším rohom začnem utekať. Ale nie som až taký rýchly, aby som ušiel pred tým, čo ma sleduje. Neviem, kto by to mohol byť. Nevyzerám bohato, aby ma chcel niekto okradnúť. Začínam mať strach. Možno to bude niekto z parku. Asi potrebuje peniaze, a tak sa odhodlá na zúfalý čin. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Počujem, ako ma dobieha. Možno budem mať šťastie a premôžem ho. No keď sa v poslednom okamihu obzriem, zistím, že nádej pomaly zhasína. Za mnou uteká veľký chlap, až sa zdá byť čudné, že pri jeho veľkosti je taký rýchly. Cítim, ako ma chytá za kabát a obaja padáme na zem. Snažím sa ujsť, no márne. Zlodej, alebo kto je to, ma udiera do tváre, hlavy, brucha, cítim kopance. Keď vidí, že sa už nedokážem brániť, prestane a rýchlo mi začne prehľadávať vrecká. Vôbec už nevnímam, čo sa deje okolo mňa. Myslím na ten mŕtvy hmyz v lampách. Skončím tak aj ja? Sám, nepovšimnutý, mŕtvy? Možno ma tu ráno nájdu. Zamrznutého, okradnutého, ležiaceho na studenej zemi. Čím som si to zaslúžil? Nikomu som neubližoval, žil som normálnym životom mladého človeka, ktorý má ešte všetko pred sebou. Nechcel som takto skončiť. Cítim, že pomaly strácam vedomie. Posledná myšlienka je na teba, Isabelle. Moja krásna a milovaná Isabelle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Doktor nám povedal, že keď ti budeme niečo hovoriť, možno nás budeš počuť a poznať nás a čoskoro sa prebudíš. S otcom sem za tebou chodíme stále a ty stále nič. Isabelle sem už tak často nechodí. Nedokáže sa na teba pozerať. Hoci teraz vyzeráš omnoho lepšie ako keď ťa priviezli. To sme nemohli uveriť, že si to ty. Celý dobitý a samá modrina. Pustíme ti hudbu? Máme so sebou Bacha. Tvoje obľúbené skladby.“
Počul som, ako na mňa niekto hovorí, ale nevedel som ten hlas identifikovať. Potom som počul, ako začala hrať hudba. Bolo to také skľučujúce, počuť a vnímať, ale nedokázať odpovedať, ani sa pohnúť. Je to ako byť uzavretý v nejakej schránke a nemať možnosť vyjadriť sa, dať o sebe vedieť.
Zrazu som počul druhý hlas. Tentoraz mužský, ako povedal, že je už čas ísť a že ma prídu opäť pozrieť zajtra.
Do šľaka, ako som im chcel povedať, že ich počujem, hoci som nevedel, kto je to. Snažil som sa aspoň otvoriť viečka, no bolo to ako pohnúť skalou jedným prstom. Namáhavé a vyčerpávajúce. No dal som do toho všetko. Po chvíli sa mi to nakoniec podarilo. Oslepilo ma svetlo. Ako dlho som tu takto ležal? Dni? Týždne? Mesiace? Nemal som ani tušenia. Snažil som sa porozhliadnuť po miestnosti. No všetko sa mi zhluklo do veľkej svetlej škvrny. Rozoznal som len tmavé siluety. Všetko sa potom zbehlo tak rýchlo. Počul som výkrik, kričanie na sestričky a doktorov. Pomaly som si už začínal zvykať na to svetlo. Postupne sa mi všetko vyostrilo a v izbe som videl veľa ľudí. Veľa neznámych ľudí. Nikoho som nepoznal. Aspoň som si nikoho z nich nepamätal, že by som ich niekedy videl.
„Henry, zlatko, konečne si sa prebral. Už sme si mysleli, že sa toho nedožijeme. Ani nevieš, akú radosť si nám spravil.“ Žena sa ku mne s nadšením naklonila a silno ma objala.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene. „Čo sa stalo?“
„Henry, to som ja, tvoja mama a toto je tvoj otec,“ ukázala na muža vedľa nej. „Nepamätáš si nás?“
„Prepáčte, ale nikdy som vás nevidel. Nikoho z vás,“ povedal som a keď som sa pozrel na svoju „matku“, uvidel som v jej očiach slzy.
„Nebojte sa pani Boydová, môže sa jednať o krátkodobú stratu pamäti. To sa pri takých poraneniach hlavy stáva. Za nejaký čas sa mu pamäť určite vráti,“ povedal doktor.
Nejaký čas ešte pri mne všetci ostali, potom sa začali pomaly vytrácať. Ostali len moji „rodičia“.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nemohol som zaspať. Ležal som vedľa ženy, ktorá mala byť mojou ženou. Videl som svadobné fotografie, obrúčky. Skrátka všetko, čo patrí k životu manželov. Ale vôbec som sa na nič nepamätal. Bol to hrozný pocit. Pocit bezmocnosti a beznádeje. Už som bol zúfalý. Netušil som, ako dlho to ešte potrvá, kým si spomeniem. Už som ani nedúfal. Vstal som z postele a išiel som do kúpeľne. Nad umývadlom máme veľké zrkadlo. Pozrel som sa doň.
„Vieš kto si? Aká je tvoja minulosť? Čo všetko si v živote zažil?“ spýtal som sa odrazu v zrkadle a čakal som, že mi odpovie. Aké smiešne. Zdravý človek si neváži čo má, dokým to nestratí. Jediný okamih vám zmení celý život. A najhoršie na tom je, ak ten okamih vôbec neočakávate. Ja som síce zdravý, ale som muž bez minulosti. Ako keby som stratil svoju tvár. Nevedel som, kedy sa to všetko skončí, no nechcel som to ukončiť tak, aby to iným spôsobilo ďalšiu bolesť. Stačí, že tú bolesť prežívam ja. Veď niekedy sa to skončiť musí a snáď sa toho v zdraví dožijem.