31. decembra 2010

My second life in Canada (report 14)

Tak aké boli Vianoce u vás? A čo Nový rok, ako ho oslávite? Dávate si aj nejaké predsavzatia, ktoré aj tak nesplníte? Ja v zásade nie. Na čo je to dobré? Aj tak po mesiaci by ma to prešlo, možno aj za kratšie.
Idem vám radšej napísať, aký som mala týždeň. A musím povedať, že celkom pohodový.

29. som tu bola presne 3 mesiace, čo je dosť dlhá doba. Ešte ma tu čakajú dva a pôjdem domov. Len snáď nebudem mať nejaké problémy s lietadlom a dopravou ako takou. Nerada by som zažila to, čo ocino (prečítajte si v predchádzajúcom reporte).
Dnes (u nás v Kanade ešte stále štvrtok) som tu sama už týždeň. Teda takmer sama. Nemám tu žiadnu rodinu, len s kamarátmi bývam. Ešte netuším, čo budeme robiť zajtra na Silvestra, to uvidíme podľa situácie, či zostaneme doma alebo niekam pôjdeme. Ja sa určite chystám do mesta poobede, aby som si tam všeličo pofotila, tak ak nebude veľká zima, pôjdem. Potom sem dám aj nejaké fotky, ak sa teda vydaria, lebo nemám foťák, len kameru, ktorá nie je až taká dobrá. Ale ujde.

V stredu v práci, keď som už končila, tak v poslednej izbe, v ktorej som bola, býva jeden starší dedko, ktorý sa volal už neviem ako menom, ale priezvisko mal Fernando. Tak som si pomyslela, že ho pozdravím Hola! (po španielsky ahoj). A nesekla som sa. Usmial sa na mňa a tiež ma odzdravil po španielsky. Tak som sa s ním začala rozprávať najprv po anglicky, ale napriek tomu, že tu v Kanade je už od ´66, moc som mu nerozumela. Tak som prehodila na španielčinu a musím povedať, že som bola prekvapená, koľko si toho ešte z gympla pamätám. Aj keď to boli len jednoduché vety. Dozvedela som sa, že je z Portugalska a 8 rokov robil v Československu (to mi povedal potom, keď som mu povedala, že ja som zo Slovenska). A že sme veľmi milí ľudia :-)

Jeho žena zomrela myslím že pred rokom aj niečo, tak bol z toho smutný. Keď som vošla do jeho izby prvý raz, tak sa na mňa usmial a hneď sa začal voňavkovať. Po čase mi ponúkol aj Ferrero rocher, lebo ma ľutoval, že taká mladá musím pracovať a tak skoro vstávať. Zobrala som si len jedno, zo slušnosti, ale on mi strkal ďalšie dve do vačku. Zlatý bol. A nechcel ma pustiť. Stále mi niečo hovoril, no ja som sa ponáhľala. Nechcela som byť v robote dlhšie ako som musela. Tak som mu zaželala Feliz Año Nuevo (Šťastný Nový rok) a išla som domov.

Na vlakovej stanici vystúpili z vlaku takí mladí mestskí policajti. Zrejme kontrolovali lístky. Ale akí boli pekní. Ach, to tie uniformy robia. Asi mám na ne slabosť :-)
Keď som už išla autobusom domov, videla som krásne čiernobiele Mini. Popritom mi hrala v ušiach hudba I Love Rock N' Roll od Joan Jett. Neviem prečo, ale strašne mi to zdvihlo náladu. Asi tými všetkými vecami, čo som zažila za jeden deň.


A aby som nezabudla, v stredu ráno ešte, približne o pol 7, keď som išla vlakom okolo mestskej televízie, CityTV, prvý raz som videla naživo, ako sa vysiela počasie. Pred zeleným plátnom stál moderátor a čaroval tam s rukami. Mal oblečený oblek a obuté mal tenisky :-)
Sranda to inak bola.

Tak hádam som na nič nezabudla. Ak áno, doplním neskôr.
Anyway, Happy New Yeary vám želám. A neprežeňte to s alkoholom! :-)

25. decembra 2010

My second life in Canada (report 13)


Od 1. decembra, kedy som vám naposledy zverejnila report, ubehlo už veľa času. A veľa sa toho zmenilo. Budem sa preto snažiť vám aspoň v skratke všetko napísať.

3. decembra som mala narodeniny. A dostala som jeden darček, ktorý som nečakala. Je to externý disk, ktorý som už vážne potrebovala. Konečne si tam môžem dať všetky filmy a fotky, ktoré mi zaberajú miesto v noťasi. Boli to moje prvé narodeniny mimo Slovenska, takže skype fungoval naplno.
4. decembra mal narodeniny brat. Čerstvý dospelák. Môj narodeninový darček preňho mu dám až keď prídem domov. Minulý týždeň spravil aj vodičák, tak som veľmi rada. Konečne bude môcť šoférovať aj on a nielen my. Prvýkrát ma povezie keď prídem domov, tak som zvedavá, ako mu to za ten čas pôjde :-)

Mám aj zlú správu. Ak si spomínate, mali sme 18. decembra hrať divadlo, kde som mala hrať Máriu. Ale zrušilo sa to, lebo bolo na to málo času a deti sa to nestíhali naučiť. A ja som sa na to tak tešila. Ale neviem ako by som sa cítila, kebyže to mám hrať. Ja, taká trémistka :-)

19. decembra mal nastať deň, keď sa mal ocino vrátiť domov na Slovensko. Ale ako iste viete, veľa letov cez Londýn sa zrušilo, čiže aj jeho, a tak musel ostať tu a prebookovať si letenku. Lenže najbližšia do Viedne bola až vo štvrtok, tak nič iné mu neostávalo, len to zobrať. Ja som sa aj potešila, lebo som s ním mohla byť dlhšie, ale mamina tomu veľmi rada nebola. Našťastie mal zabezpečený odvoz z Viedne až domov, takže mal o problém menej. Najhoršie na tom bolo, že odlietal až večer a do Viedne mal prísť o nejakej štvrtej večer 24. decembra. Keď volal domov z Amsterdamu, kde prestupoval, hovoril, že medzi Anglickom a Holandskom sa dostali do nejakého studeného vzduchu a hádzalo ich to zo strany na stranu. Niektorí ľudia sa tam že vraj aj modlili, čo si mysleli, že už padnú. No nechcela by som také niečo zažiť. Ja lietanie milujem, hlavne ten výhľad z okienka, tak dúfam, že keď pôjdem domov ja, bude všetko v poriadku.

Teraz v stredu sme boli zasa v Okotokse, asi 40 km južne od Calgary. Je to také malé mestečko, kde by som si vedela predstaviť bývať. Ale len niekde na okraji, aby som sa cítila ako na dedine. A konečne sa mi podarilo odfotiť kone, ktoré mali jedni za domom v ohrade. Neviem, či to boli ich alebo nie, to je jedno, hlavne, že som nejaké videla. A vlastne celou cestou tam sme prechádzali okolo rančov a fariem, aj okolo jedného, čo sa volal Darcy ranch. Ak ste čítali Pýchu a predsudok, tak tam bol Darcy. Podľa toho som si to zapamätala :-)

Keď sme boli v druhom dome, nikto nebol doma, ale po nejakom čase prišiel majiteľov syn. A taký celkom v pohode. Dokonca bol aj vyšší odo mňa, čo sa málokedy stáva. A celý basement domu bol jeho. Mal tam bar, biliardový stôl, obrovskú telku a krásny výhľad na hory. Dala by som si povedať. Ach, kedy ja nájdem niekoho, kto sa bude ku mne hodiť?

A konečne sme sa prepracovali k Vianociam. Ráno som bola na skype s našimi. Ocino akurát došiel domov, tak len vybalil darčeky a mohli ísť večerať, keďže všetko už bolo nachystané. On bol taký veľký vianočný darček :-)
Bola som s nimi po celý čas, keď rozbaľovali darčeky. Počas ich večere som ja chodila pomáhať pripravovať našu, aby som aj ja nejak pridala ruku k dielu. Bola som rada, že sa im páčili darčeky, čo som im poslala. Ja rada kupujem pre druhých, ale aj rada dostávam. O šiestej večer na kanadský čas sme išli večerať aj my. A musím povedať, že dobrú večeru sme spravili. Teda ja som pomáhala. Potom sme mohli ísť rozbaľovať darčeky. Dostala som krásny kalendár s mojimi láskami, koňmi. Len ešte musím vymyslieť, kam si ho dám. Tu by som aj vedela, ale doma ešte neviem. A potom som ešte dostala novú myš. Bez kábla, ktorý mi niekedy na tejto mojej malej aj zavadzia. Tak budem striedať :-)
Neskôr sme si pozreli film Dědictví, ktorý som naposledy videla už dosť dávno. A aby som nezabudla, tak počas dňa, keď som odbiehala od našich na skype do kuchyne pomôcť, som išla cez obývačku a niečo sa mi nezdalo. A potom som prišla na to, čo to bolo. Rozumela som všetkému, čo hovorili v telke. A prečo? Lebo tam bol pustený starý český film :-)

Keď skončil film, bolo ešte málo hodín, aby sme išli spať, tak sme sa rozhodli, že si zahráme poker. Ten som nehrala naživo dosť dlho, tak mi to moc dobre neišlo. Ale brat dostal pod stromček kufrík so žetónmi a so všetkým, čo k tomu patrí, tak sa môže nachystať, že keď prídem, budeme hrať každý deň. Po jednej hre pokru sme si zahrali žolíka, to mi už išlo lepšie, lebo som aj vyhrala. Spať som išla o jednej v noci a ani neviem ako, ale hneď som zaspala. Možno to bolo únavou alebo aj tým, čo som vypila. Víno a whisky moc k sebe nejde, ale ja mám divné chute. A na to som si dala kokosový čaj, ktorý bol úplne super. Mňam.
Čo ešte dodať? Hmmm. Toto boli moje prvé Vianoce bez rodiny. Nesťažujem sa, ale ani kamaráti mi rodinu nenahradia. Ale zasa lepšie, ako keby som mala byť úplne sama, nie?

P.S.: ak sa chcete niečo opýtať ohľadom Kanady, smelo do toho. Ak budem vedieť, rada vám odpoviem.

Šťastné a veselé vám ešte želám, majte sa radi, oddychujte pokiaľ môžete a komentujte :-)

23. decembra 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Pri príležitosti tohto dňa, Vianoc, vám chcem dať darček. Nová kapitola je na svete a na ďalších sa pilne pracuje. Tak šťastné a veselé, nech si trochu oddýchnete, poprečitujete si nové veci, možno aj niečo stvoríte, aby som mohla aj ja komentovať vaše príspevky.
Ja budem tráviť Vianoce sama, lebo ocino včera, 23-tého odletel domov a ja som tu zostala. Síce tu budem s dvoma Slovákmi, Tomášom a Maťou, ale nebude to už ono. Prvé Vianoce bez rodiny, tak mi držte palce, aby som tu prežila.
Ešte raz, šťastné a veselé a enjoy :-)


a aby ste vedeli, aké kone v kapitole mám na mysli, tu sú obrázky:





23. kapitola

Nedeľa 21. septembra prišla veľmi rýchlo, ale našťastie sa Eireen aj Sebastianovi podarilo zohnať všetky veci, ktoré im poradil Josh.
„Dávajte si na seba pozor a vráťte sa živí a zdraví,“ lúčila sa s nimi Rebeca. Objala Eireen a čosi jej zašepkala do ucha. Tá sa len usmiala a prevrátila očami. Potom už spolu so Sebastianom  nastúpila do auta, ku ktorému mali pripevnený box s dvoma koňmi.
„A poriadne ich prevetraj, Bastian,“ povedal Jason a nenápadne žmurkol na svojho brata. Jeho poznámka bola dvojzmyselná a pochopil ju asi každý, kto ju počul.
„Vidíme sa za tri dni,“ povedal Sebastian a pomaly s Eireen opustili farmu. Vydali sa smerom na západ, kde sa pred nimi rozprestierali krásne Skalnaté hory.
Sebastian po chvíli zastavil na odpočívadle, aby skontroloval kone. Otvoril príves a keď bolo všetko v poriadku, pokračovali v ceste ďalej.
„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Eireen, keď prechádzali okolo zničeného ihličnatého lesa.
„Bol tu požiar, ktorý zničil veľkú časť lesa, ale keďže sme už v národnom parku, človek to tu nechal tak, ako vidíš. Príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Aj po takejto katastrofe,“ vysvetlil jej Sebastian a tá len pozerala von oknom na úbohé zhorené stromy a zvyšky lesa.
Asi po trojhodinovej ceste, počas ktorej ich obklopovala nádherná príroda, konečne dorazili na miesto, kde Sebastian plánoval nechať auto aj s prívesom. Otvoril na ňom dvere a vyviedol oba kone von.
Eireen vôbec netušila, aké kone Sebastian s nimi zobral, tak sa ho opýtala na ich mená.
„Toto je Rómeo,“ odvetil a ukázal na veľkého hnedého koňa s čiernou hrivou, chvostom a ponožkami.
„A toto bude Júlia, nie?“ skočila mu do reči Eireen a usmiala sa.
„Ako vieš? Ale máš pravdu, je to Júlia.“ Grošovaná kobyla zaerdžala, keď počula svoje meno.
„Títo dvaja sú nerozlučný pár už odmalička. Narodili sa približne v rovnakom čase, stále sa spolu hrávali a teraz je z nich takýto párik. Preto sme im dali mená Rómeo a Júlia. Čo myslíš, hodia sa k nim?“ spýtal sa Sebastian Eireen.
„No Rómeo je čistý Rómeo, neviem aké iné meno by som mu dala. A na Júliu si budem musieť zvyknúť. Ale oba sú nádherné,“ pochválila kone Eireen.
O malú chvíľu neskôr už obaja vyťahovali z auta veci, ktoré si chceli zobrať so sebou a upevňovali ich ku koňom.
Na prvý deň cesty mali naplánované, že prejdú 30km, na druhý 50km a na posledný deň 40km, až sa nakoniec opäť vrátia k autu.
Počas cesty na koňoch sa rozprávali o všetkom možnom. O Kanade, Skalnatých horách, koňoch, ale aj o svojich rodinách a vzťahoch. Keď už slnko pomaly začalo zapadať, zastavili sa, uviazali kone a rozložili stan. Sebastian odišiel do lesa nazbierať nejaké drevo, zatiaľ čo Eireen zostala v tábore sama. Sama so svojimi myšlienkami.
Ach, Eireen, Eireen, ty si si ale naložila na plecia. Si tu sama s človekom, ktorému si ešte nepovedala o Nicholasovi. Ale kedy som mu to mala povedať? Ach, no dobre, zajtra mu to poviem. Aj tak by sa to neskôr tak či tak dozvedel. A radšej mu to poviem ja ako keby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Ale až zajtra, sľubovala si Eireen sama pre seba.
„Neďaleko odtiaľto tečie malá rieka, tak ak chceš, môžeš ju použiť na umytie sa. Túto si necháme na pitie, hm?“ Spýtal sa jej Sebastian, keď sa vrátil s plnou náručou suchého dreva.
„Dobre, ale najprv chcem niečo uvariť k večeri. Akú chceš polievku? Zobrala som kuraciu, vegetariánsku a hovädziu,“ spýtala sa Eireen.
„Ja zjem všetko, takže je mi to jedno. Sprav akú chceš ty,“ odvetil jej Sebastian, keď zapínal platničku, na ktorú položil malý hrniec s vodou. Vedľa vyhĺbil malú jamu, kam naukladal nazbierané drevo. Keď sa pohol ku koňom, začul vytie vlkov. Kone nepokojne zaerdžali.
„Sebastian,“ vystrašene vyslovila jeho meno Eireen.
„Pšššt, pokoj,“ upokojoval Sebastian kone. „Eireen, neboj sa, vlci sa nás boja, takže ty sa ich báť nemusíš. Ešte nie je taká zima, takže potravy tu majú dosť. A keby predsa dačo, budeme mať rozložený oheň, takže sa k nám nepriblížia,“ povedal jej Sebastian.
„No len aby,“ so strachom mu odvetila Eireen, no viac už sa k tej téme nevracala.
Po večeri Sebastian zbalil platničku, skontroloval kone či sú dobre uviazané a založil oheň. Dreva mali dosť, takže v noci bude musieť vstať len raz, aby priložil. Eireen zatiaľ vliezla do stanu.
„Sebastian?“ začala.
„Áno?“
„Poď už dnu.“
„Hneď som pri tebe,“ odpovedal jej a naposledy sa poobzeral po okolí, aby sa ubezpečil, či je všetko v poriadku.
„Sebastian!“ Eireen naňho už so strachom zavolala, keď opäť započula zavytie vlkov.
„Už som tu,“ povedal Sebastian, keď vchádzal do stanu.
„No konečne. Čo by som s tebou robila, keby ťa tí vlci roztrhali?“
„No nič. Moje zvyšky by si zakopala niekde v lese a vrátila by si sa domov bezo mňa,“ zažartoval Sebastian.
No Eireen to také zábavné nepripadalo. „Ty si strašný...“
„Bu bu bu“ nedalo to Sebastianovi.
„Prestaň,“ udrela ho Eireen do pleca, keď sa stále neprestával smiať.
„Uprostred divočiny obklopený vlkmi žartuješ. A ešte k tomu to je vážna vec,“ vyčítala mu Eireen.
„Dobre, dobre, už som ticho,“ sľuboval Sebastian, no stále sa smial.
„Sebastian?“
„Áno?“
„Ľúbiš ma?“ spýtala sa ho Eireen.
„Nie, ale nemal som sem s kým ísť, tak som zobral teba,“ povedal a nenápadne sa usmial. No keď uvidel Eireenin výraz tváre, pokračoval. „Ale jasné, že ťa ľúbim, ako si si mohla myslieť niečo iné? Si úplne iná ako ostatné, čo poznám. Taká...“ zamyslel sa, „taká iná. Neviem ako to vysvetliť.“
„To ti ďakujem. Ale konečne niekto povedal nahlas, že som blázon...“
„Ale čoby. Si taká iná, ale v dobrom som to myslel.“
„Tak ďakujem. A aj ja teba ľúbim, lebo si taký... iný,“ povedala mu Eireen, pobozkala ho a ľahla si mu na hruď, aby sa zohriala.
„Chcela by som ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité...“ začala, no Sebastian ju prerušil.
„Nie, ja ti chcem niečo povedať, keď už sme tu. Nie je to síce dôležité, ale  jednoznačne je to zaujímavé.“
„Tak teda počúvam,“ povedala Eireen a vydýchla si, že mu to ešte nemusela povedať.
Sebastian začal s rozprávaním.

5. decembra 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.

A očakávam komentáre, či sa páči alebo nie :-)



22. kapitola

„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.
„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.
„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.
„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.
Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.
„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.
Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.
„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.
„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.
„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.
„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:
„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.
„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.
„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.
„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.
„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.
„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať  všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.
„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.
„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.

Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.
Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.
„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.
„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.
Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.
„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.
„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.
„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“
„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.
„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.
„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.
„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“
„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.
„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.
„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.
„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.
„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.

3. decembra 2010

Zas o rok staršia

A opäť je tu. Prišiel rýchlo a rýchlo aj odíde. Môj ďalší rok. Už mám 22 rokov, čo je katastrofa. Ja nechcem tak rýchlo starnúť ale chcem vrátiť nejaký ten rôčik naspäť. Prečo sa to nedá?
A navyše, oslavujem to len tak poskromne, keďže nie som doma, ale tu v Kanade, kde som len s ocinom. So Slovenskom som v spojení len cez skype, aj to len niekedy, lebo ten časový posun nám nedovolí byť často spolu. Čo už.
Tak sa tešte so mnou a oslavujte. Veď už sa pomaličky aj Vianoce blížia, tak hurá :-)


P.S.: tento rok by mohol byť oveľa lepší ako ten predošlý, aspoň o polovicu.

P.S.1: dnes som vám sem chcela dať novú kapitolu, ale ešte nie je schválená, tak si musíte ešte nejakú tú chvíľu počkať. Snáď to vydržíte, keď ste vydržali už tak dlho, nie? :-)