Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)



(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)


26. kapitola

My second life in Canada (report 15)

V prvom rade mi prepáčte, že som sa neozývala, ale bola som vyťažená. V práci robím skoro každý deň a večer sa mi písať veľmi nechce. Ale aspoň vám poviem, že z poviedky mám napísané ďalšie dve kapitoly, a máte sa na čo tešiť :-)

Silvester u nás prebehol v pohode. Zasa som oslavovala 2x, najprv so Slovenskom, lebo som bola na skype, a potom tu, v Kanade. Vyšla som aj von pred dom, že si pozriem ohňostroj, ale sklamali ma. Nič som nevidela. Oni to tu majú zakázané. A to som si myslela, že v takom veľkom meste ako je Calgary bude aspoň niečo. Ale nebolo nič. Počula som len dvakrát nejaký náznak ohňostroja kdesi v diaľke a až potom o jednej ráno som videla až jedno zablesknutie. To u nás na dedine má ohňostroj každý druhý a tam je to inak počuť.

Tento týždeň, keď som už v robote pomaly končila, jeden dedko sedel na vozíku na chodbe a začal vykrikovať: „Shoot me, I wanna be shot. Shoot me if you have gun“. Som naňho len pozerala, či je v poriadku. Jedna babka naňho zakričala: „Shut up, you are stupid“. No poviem vám, tí ľudia, čo sa o nich starajú, ani prstom nepohli. Nechali ho tak, nech si vykrikuje. Ešte dobre, že som už išla domov. Ale tam je viac takých ľudí. Niekedy vám o nich napíšem, keď bude čas. Lebo sú tam naozaj zaujímavé indivíduá.

Teraz v nedeľu, ako som bola v práci, volá mi kamarátka, či nechcem ísť s nimi von, že mi niekoho predstaví. Tak som teda išla. Vôbec som netušila, čo to bude za človeka, ale bola som zvedavá. Som si myslela, že nie je na škodu spoznať iných ľudí a možno to bude nejaký Slovák. Ale nebol. Je to Kanaďan. Oni sa s ním poznajú už dosť dlho. Išli sme do jedného veľkého obchodu, aby sme si kúpili korčule na ľad. Po nájdení tých správnych sme konečne mohli ísť inam. Bola to veľká hala, ktorú mali prenajatú a pracujú tam. A viete čo sme tam robili? Hrali badminton :-)
Ten som nehrala pár rokov, naposledy keď som bola malá pred naším domom na ceste. Ale bolo to fajn. A od tej nedele nemám vôbec čas. V pondelok sme sa boli teda korčuľovať. Po troch rokoch som stála na korčuliach a spadla som iba raz. Zázrak :-)

V utorok, keď bol ten krásny dátum, 11.1. 2011, som bola s Adamom, tak sa volá ten Kanaďan, v jednom parku na juhu mesta. Ešte len sme tam vošli a už pred nami stáli jelene. Boli od nás asi 4 metre. A čo tam bolo husí. Som myslela, že sa mi o tom ich gagote bude aj snívať. Ale našťastie nie :-)
Prechádzali sme sa asi hodinu a pol. Bolo príjemných -23 stupňov, takže také malé osvieženie :-)
Pomaly sa zotmelo, tak sme išli zas do tej haly, kde sme sa rozprávali asi do 11 večer, aj spolu s tou kamarátkou a s jej mužom. A ráno som vstávala o 5, takže veľa som toho nenaspala. Ale bolo mi fajn.

Elliot z filmu Lovecká sezóna :-)

Aj Adam je fajn. Ešte som takého chalana nestretla. A je odo mňa len o týždeň starší a dokonca je aj vyšší. Nie o moc, ale je a to je hlavné. A je veľmi milý. Otvára mi dvere, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem,...
Skúšal dokonca aj čítať niečo po slovensky a asi pol hodinu sme sa na tom smiali v aute, keď sme pili teplé nápoje od Tim Hortons.

A viete ako sa hovorí. Príde to (láska), keď to najmenej čakáte. A ja som toto vôbec nečakala. Zatiaľ sa poznáme len krátko, ale máme toho veľa spoločného, tak uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)

Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)




25. kapitola

I fell in love

Presne ako hovorí názov príspevku. Zamilovala som sa. A nie do hocikoho. Dokonca si neviem ani vybrať :-)
Všetky tri majú niečo do seba.
Reč je o skupine One Republic. Teda konkrétne o ich troch pesničkách. Prvá, All the right moves, je úplne dokonalá a moja obľúbená. Milujem ten klip, hudbu, proste všetko.
Druhá, ich nová, Good life, má zas v sebe niečo, čo neviem vysvetliť. Skrátka sa dobre počúva. A to pískanie tam je úžasné.
A tretia, Secrets, sa mi páči ani neviem prečo. Možno kvôli textu, neviem. Ale aj melódia je super.

A čo hovoríte vy? Ktorá sa vám najviac páči?







Na koniec musím napísať, že One Republic sa mi páčia najmä preto, lebo ich hudba je skutočná. Viete, ako to myslím. Hrajú na skutočných nástrojoch a nie je to len nejaký výtvor všelijakých skomolených melódií. Sú skrátka super :-)


A aby som nezabudla, onedlho budú mať koncert vo Viedni. Konkrétne 18.4. 2011 a vstupné stojí "len" 35€. To už budem doma, tak by som strašne ale strašne chcela na nich ísť. Kto mi zabezpečí vstupenku aj odvoz? (na vstupenku by som aj mala, ale ak viete zohnať lacnejšie, tak neváhajte :-)).Budem mu nadosmrti vďačná. A kto tam so mnou pôjde?

Nicholas Rogers

Dlhšiu dobu som vám sem nepridala nič o známych ľuďoch. Dnes toho nebude síce veľa, ale bude to stáť za to. Kto z vás by nepoznal meno Nicholas Rogers? Resp. Tarabas? Nepoznám takého človeka. Už isto tušíte, kto to je, však?
Keď som bola malá, vždy, keď to išlo v telke, musela som to pozerať. Áno, hovorím o Fantaghiro. Bolo to okolo roku 1994, to som bola prváčka na základke. Vtedy som si neuvedomovala, aký je pekný, až po čase. Dnes som si naňho tak spomenula, ani neviem prečo.

Kto by doňho nebol zaľúbený? Pre mňa je to taký ideál chlapskej krásy. Podobne ako Johnny Depp, aj na Nickovi ma priťahujú jeho lícne kosti a briadka. A samozrejme dlhé vlasy sú len bonus. Ja si nepomôžem. Skrátka dokonalosť sama. A ešte ten pohľad, no nemôžem sa vynadívať. Už asi 10 minút dokola pozerám na jeho fotky a asi toto ani nedopíšem :-)

Niečo z jeho životopisu:

Narodil sa v Austrálii.

Spolu s bratmi Stevom, Timom a rodičmi žili neďaleko Sydney. Otec ho nútil, aby úspešne skončil školu a pomáhal pri chode rodinnej firmy. Ale on sa radšej flákal po pláži ako v škole, pretože miloval surfovanie. Keď mal 10 rokov utiekol z domu a ako trest zato dostal ubytovanie na internáte.

Školu ukončil v sedemnástich a o tri roky sa stal modelom vďaka kontraktu s Americkou módnou spoločnosťou. Vypracoval sa na jedného z najslávnejších modelov v oblasti mužskej módy. Predvádzal diela slávnych návrhárov ako sú Valentino, Versace, Dolce & Gabbana.

Jeho kariéra dostala vtom čase aj iný smer. Vyhliadol si ho taliansky režisér Lambert Bava do filmovej postavy mága Tarabasa vo fantazijnej rozprávke FANTAGHIRO 3,4, ktorá zaznamenala veľký úspech aj v mnohých štátoch sveta. Vďaka tejto príležitosti sa Rogers stal ešte slávnejším.

O tri roky si zahral opäť vo fantasy TV filme PRINCEZNÁ A ŽOBRÁK. Takto sa naštartovala aj jeho filmová kariéra. V LAURA NON C'È ukázal, že vie zahrať aj speváka rockovej kapely. V štvordielnom seriáli PIRÁTI KARIBIKU sa zase predstavil ako pirátsky kapitán.

V roku 1998 v Nemecku vyhral cenu "Pop Rocky Award", udelenú trom najlepším hercom.

Bohužiaľ je ženatý. Jeho žena sa volá Angela a majú syna, ktorý sa narodil len nedávno, v novembri 2007 (bolo načase, veď už bude mať 42).

A na tomto obrázku sa mi veľmi ale veľmi páči :-)

Mať takého chlapa doma, ach...

Ak máte o ňom nejaké nové info, budem rada, ak mi napíšete. Lebo ani neviem, ako teraz vyzerá a čo vlastne robí. Počula som, že sa má natáčať Fantaghiro 6 ale neviem, čo je na tom pravdy.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.

A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať :-)

No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:

24. kapitola

„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.

„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.

„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.

Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“

Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.

„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“

„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.

Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“

„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.

Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.

Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.

„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“

„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.

Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.

Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.

„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.

„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“

„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.

„Veď sme v divočine, v národnom parku.“

„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“

„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.

„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.

Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.

„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.

„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.

Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.

„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.

„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.

„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“

Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.

„Eireen,...“ začal.

„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“

„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.

„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“

„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“

„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.

Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.

„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedal  Sebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.

„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.

„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“

„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.

„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len si  ich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.

„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“

„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“

Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.

„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.

„Eireen?“

„Áno?“

„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.