Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)



(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)


26. kapitola




Eireen sa oprela rukami o stôl a o pár minút zaspala. Prebrala sa asi po pol hodine a hneď sa pozrela na Sebastiana. Ten bol stále v bezvedomí a nepokojne sa hýbal. Na čele mal kvapky potu a keď sa mu ho Eireen dotkla, mal ho horúce.
Ešte toto nám chýbalo. Ako mu teraz zrazím horúčku? Pýtala sa sama seba.
Vybehla pred chatu, až sa jej kone zľakli. Kľakla si na zem, hlavu si chytila do rúk a začala plakať. Zo zúfalstva.

Prečo mi to robíš? Už som si toho nevytrpela dosť? Prečo ja? Kričala z celého hrdla a pozrela sa na nebo. Vtom v lese napravo od nej niečo zašuchotalo. Rýchlo sa postavila a ako zbraň si na obranu zobrala konár, ktorý našla vedľa seba.
Čakala naozaj všetko. Aj to najhoršie. Už jej bolo všetko jedno.

V kríkoch zazrela oči, ktoré sa pomaly približovali, až nakoniec uvidela krásneho čierneho vlka, ako si to namieril priamo na ňu. Už sa začal rozbiehať, vycerené zuby dotvárali strašidelný výraz. Eireen si inštinktívne kryla tvár rukami a čakala, kedy ju zviera začne trhať. No nič také sa nestalo. Otvorila preto oči, aby zistila, čo sa stalo. Čierny vlk jej nevenoval pozornosť, namiesto toho sa z neho stal „dobrý pes,“ ktorý sa teší na svojho pána. Eireen nechápala. No keď z lesa vyšiel človek, pochopila.

„Toto je Luna. Nemusíš sa jej báť, ona ti neublíži. Vychovávam ju odmalička, takže ma rešpektuje a niekedy aj poslúcha,“ zažartoval neznámy, asi 55 ročný muž, ktorý mal dlhé sivé vlasy a bradu s nádychom čiernej. Na hlave mal starý ošúchaný kovbojský klobúk. Eireen nevedela, ako má reagovať.

„Čo...ako...kto...?“ nevedela zo seba vydať jednu zmysluplnú vetu.
„Och, prepáč. Mal by som sa asi predstaviť, však? Volám sa Rhett a žijem tu bez povšimnutia už dosť dlhú dobu. A nič mi zatiaľ nechýba. Ničím pasce pytliakov, aj keď posledné roky ich tu veľa nebolo. A Luna je so mnou už tri roky. Našiel som ju, ako sa sama túlala lesom. Nikde naokolo som nevidel žiadneho iného vlka, tak som ju začal vychovávať, resp. začala vychovávať aj ona mňa.“ Usmial sa a poškrabkal Lunu za uchom.

„Ja som Eireen. S priateľom sme sa stratili a on je teraz v bezvedomí a s horúčkou,“ vysvetlila mu Eireen v nádeji, že by jej mohol pomôcť. Nevedela, či mu má dôverovať a či hovorí pravdu, no nič iné jej nezostávalo. A niečo jej našepkávalo, že mu môže dôverovať.
„A čo sa stalo?“ spýtal sa jej Rhett.
„Spadol z koňa, vykĺbil si ruku a keď som mu ju napravila, odpadol a dnes dostal horúčku. A ja vôbec neviem, čo mám robiť.“
„Neboj sa, z toho sa dostane. Nie je to nič tragické. Pomôžem ti. Len potrebujem spraviť studené obklady. Máš nejakú látku alebo niečo, čo by som mohol použiť?“
Eireen odbehla ku koňom a z vaku na sedle vybrala dve tričká.
„Môže byť?“ spýtala sa.
„Môže,“ odpovedal Rhett a jedno začal trhať na menšie časti.
Eireen mu v tom chcela zabrániť, ale bola radšej ticho. Nič lepšie nemala.

„Mohla by si ísť naplniť ten hrniec vodou z rieky?“ spýtal sa jej Rhett a ukázal na hrniec pripevnený k Rómeovmu sedlu.
Eireen prikývla a o chvíľu už bola naspäť aj s vodou.
„Budeme mu musieť vyzliecť tričko, aby som naňho mohol položiť obklady,“ povedal, keď vošli do chaty. „Podržím ti ho a ty mu ho daj dole, dobre?“
Eireen spravila, ako jej kázal. Nemalo zmysel sa pozastavovať nad správnosťou alebo nesprávnosťou situácie. Chcela len, aby Sebastianovi klesla horúčka. Na ničom inom jej v tom momente nezáležalo.
Spolu s Rhettom obmotali Sebastianovi okolo zápästí a členkov studené obklady, jeden mu položili na čelo a jedno tričko mu prehodili cez obnaženú hornú časť tela.
Eireen nemala čas kochať sa krásou jeho tela, pretože každú chvíľu mu museli meniť obklady, aby boli stále studené. Takto to trvalo vyše hodiny, počas ktorej nepadlo takmer žiadne slovo. Eireen bola zvedavá a chcela sa Rhetta opýtať na veľa vecí, no nemala na to príležitosť. Keď sa pozrela na Sebastiana, všimla si, že už dýcha pravidelne a dokonca s námahou otvoril oči.

„Eireen,“ zašepkal a chcel si sadnúť.
„Nepochopím, prečo sa každý hneď po tom, ako sa preberie z bezvedomia, snaží vstať. Pekne si ľahni a odpočívaj. Nechcem, aby moja snaha vyšla nazmar,“ povedal Rhett a Sebastian bez slova poslúchol. Netušil, čo je to za chlapa a čo tam robí.
„Čo sa stalo a kto je ten chlap?“ spýtal sa Eireen.
„Ten chlap sa volá Rhett a zachránil ti život, aby si vedel,“ povedala Eireen a ako keby sa len teraz prebrala zo sna, podišla k nemu a pobozkala ho.
„No, myslím, že ja som tu už zbytočný, tak pôjdem. Máš šikovnú priateľku, pretože tú ruku ti napravila. Luna, poď.“ Povedal Rhett, no Sebastian ho zastavil.
„Ďakujem. Môžem ťa poprosiť ešte o jednu láskavosť?“ spýtal sa Sebastian a Rhett prikývol.
„Eireen, prines prosím ťa mapu.“
Po pár sekundách im už Rhett značil na mape trasu, ktorou by sa mali bezpečne dostať k autu a potom spolu s Lunou odišiel.

„Ako ti je?“ spýtala sa Eireen navečer Sebastiana.
„Ruka ma už tak nebolí a myslím, že aj horúčka ustúpila. Ráno by sme mohli pokračovať v ceste.“
„Tak to je fajn. Nechcem si ani predstaviť, čo prežívajú rodičia doma spolu s Rebecou. Veď už sme mali byť doma.“
„Nad tým sa netráp. Sme v poriadku? Sme. A zajtra už budeme doma. Neboj sa.“ Upokojoval ju Sebastian.
„Tak potom nastal čas, aby som ti povedala o Nicholasovi. A bola by som rada, keby si ma neprerušoval. Už sa ti to chystám povedať dlho, ale doteraz som nenabrala odvahu.“
„Sľubujem, že budem ticho,“ povedal jej Sebastian a Eireen začala s rozprávaním.

„Keď som mala 16, zaľúbila som sa. Nicholas bol môj prvý a jediný. Boli sme spolu veľmi šťastní a každý nám hovoril, že nám to spolu vydrží dlho. No osud to chcel inak. Po troch rokoch, čo sme boli spolu, sa stala neočakávaná tragédia. Nicholas sa ponáhľal domov z práce, aby mi mohol dať narodeninový darček. Veľmi som sa naňho tešila. Zrazu zazvonil telefón a potom si pamätám len toľko, že sme sa ponáhľali do nemocnice. Nicholas mal nehodu. Narazil doňho opitý šofér a Nicholasa som už živého nevidela.“
Eireen prehltla hrču, ktorú mala v krku, postavila sa k oknu, pozrela sa von a pokračovala.

„Keď som ho uvidela ako tam nehybne leží, celý dobitý, nevydržala som to a vybehla som odtiaľ preč. A o to viac som sa tešila sem, lebo ten narodeninový darček, ktorý mi chcel vtedy dať, boli vstupenky sem do parku. Keby som vtedy nemala narodeniny, nemuselo sa to všetko stať a on by mohol žiť. To je všetko, čo som ti chcela povedať. Ani nevieš, ako mi odľahlo,“ dopovedala Eireen a otočila sa, aby videla na Sebastiana. Ten stál tesne pred ňou, vôbec ho nepočula, že by vstal zo stola.
Nič na to nepovedal, len jej pohladil tvár, pritiahol si ju k sebe a vášnivo ju pobozkal.
„To nič, už je to za tebou. Sľubujem, že ja ťa tak skoro neopustím.“
„Ľúbim ťa,“ zašepkala Eireen a vymenili si pozície. Jemne ho oprela o stenu chaty.
„Au,“ zavzdychal Sebastian, pretože sa oprel práve o tú napravenú ruku.
„Prepáč,“ povedala Eireen a pokračovali v bozkávaní.