Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Asi už ani nemá zmysel ospravedlňovať sa, keďže to tu čítajú možno dvaja ľudia. Na ďalšej kapitole sa ale pracuje a report neviem kedy pridám. Mám toľko vecí čo vám chcem napísať, ale neviem kde začať. Tak si na to budete musieť ešte počkať.
Takže aspoň kapitola je nová. Nech sa páči, môžete čítať a komentovať.

P.S. písala som ju v robote pod banánovníkom a araukáriou :)

27. kapitola


 

Sebastian už ďalej nevnímal, či ho ruka bolí alebo nie. Na zem položili deku, na ktorú si obaja ľahli. Neprestávali s bozkávaním, keď sa od neho Eireen náhle odtiahla.

„Určite Rhett odišiel? Nie, že nás tu bude špehovať,“ spýtala sa.

„To je mi jedno. Ale určite odišiel. Čo by tu robil?“

Eireen to stačilo ako odpoveď a znova sa na Sebastiana vrhla. Ľahol si na chrbát a ona sa na neho obkročmo posadila. Postupne mu začala rozopínať gombíky na košeli. Keď sa jej podarilo vyzliecť mu ju, načiahla sa za opaskom na nohaviciach, no Sebastian ju zastavil.

„Teraz som na rade ja,“ povedal s úsmevom a vyzliekol jej tričko. Takto to pokračovalo, až kým neboli obaja nahí. Sebastian ju položil na chrbát a začal ju bozkávať. Postupne prešiel od úst, cez krk, prsia a zastavil sa na bruchu. Vrátil sa späť k ústam a keď jej kolenom trochu roztiahol nohy, Eireen sebou nebadane trhla.

„Neboj sa, budem jemný, sľubujem,“ povedal jej, keď to zacítil. Eireen sa naňho usmiala a Sebastian do nej pomaly vnikol. Eireen zavzdychala, pretože od Nicholasovej smrti  s nikým nebola. Oddávali sa pomalému a vášnivému milovaniu, ktoré vyústilo do spoločného vyvrcholenia.

Keď bolo po tom, Eireen sa schúlila Sebastianovi v náručí.

„V poriadku?“ spýtal sa jej.

„Ehm,“ zašepkala Eireen a ešte tuhšie sa k nemu privinula.

Nasledujúce ráno, keď sa Sebastian prebudil, Eireen vedľa neho nebola. Rýchlo sa obliekol a vyšiel zo zrubu, aby ju pohľadal, no nikde ju nevidel.

„Eireen?“ zakričal, no neozvala sa mu.

Vošiel teda do lesa, kde predpokladal, že by mohla byť. Prešiel asi 200 metrov, keď ju zbadal medzi stromami ako sa kúpe v teplom prameni.

Eireen ho započula a otočila sa k nemu.

„Dobré ráno. Nemohla som spať a ako som sa prechádzala, objavila som toto. Asi preto si tu niekto postavil zrub. Poď do vody, je výborná,“ volala ho Eireen, no on len pokrútil hlavou a podišiel iba k okraju jazierka.

„No taaak,“ nedala sa Eireen.

„Veľmi sa mi tam nechce. Mali by sme sa čo najskôr dostať k autu,“ povedal Sebastian a Eireen si len vzdychla.

„Tak fajn. Keď sa nedáš prehovoriť, tak mi aspoň pomôž z vody,“ požiadala ho Eireen a podávala mu ruku. A keď jej ju Sebastian chytil, neváhala a stiahla ho k sebe do vody. Keď sa Sebastian vynoril, nevyzeral príliš nadšený.

„A teraz kedy sa mi uschnú šaty?“

„Ale no tak. Toto treba využiť. A či už prídeme domov na obed alebo večer, to je jedno, nie?“ spýtala sa ho Eireen a nahodila nevinný výraz.

„Fajn, ale teraz je čas na odplatu, tak sa priprav,“ s úsmevom povedal Sebastian a namieril si to rovno k nej.

„Nieee,“ vykríkla Eireen a otočila sa mu chrbtom aby mohla ujsť. No Sebastian ju raz-dva chytil a Eireen sa rýchlo nadýchla, lebo čakala, že ju ponorí pod hladinu. No nič také sa nestalo. Namiesto toho ju chytil okolo pása a začal jej bozkávať krk.

„Ty jeden...“ nedopovedala, lebo Sebastian si ju otočil tvárou k sebe. Eireen mu zašla jednou rukou do vlasov a druhou ho objala okolo krku.

„Ľúbim ťa a nikdy ťa ľúbiť neprestanem,“ povedal jej, na čo ho ona pobozkala.

„Aj ja ťa ľúbim, a viac,“ usmiala sa naňho.

Kým čakali, kým sa Sebastianovi uschnú šaty, balili všetky veci a pomaly sa chystali opustiť pohodlie chaty.

„Odhadujem, že o také 4 hodiny by sme mohli byť pri aute a domov by sme mohli prísť okolo 10 večer. Teda ak sa už nič zlé neprihodí,“ odhadoval Sebastian.

„Nie všetko, čo sa stalo počas tohto nezabudnuteľného výletu, bolo zlé,“ povedala Eireen a pozrela sa na Sebastiana. Ten hneď vedel, čo tým myslela.

„Bola to najkrajšia noc, akú som kedy prebdel,“ povedal a obaja popohnali kone vpred.

Približne po 4 hodinách, presne ako Sebastian odhadol, sa dostali k autu. Pomaly sa stmievalo, tak najprv odstrojili kone a zatvorili ich do prívesu.

„Čudujem sa, že je všetko tak, ako sme to tu nechali,“ povedala Eireen, keď videla, že sa nič nezmenilo.

„Nie sme vo veľmi rušnej časti parku, takže ja sa nečudujem. Ani som nečakal, že by sa mohlo niečo stať,“ odvetil Sebastian, keď spratávali všetky veci do auta, vrátane sediel.

Do pol hodiny už boli na hlavnom ťahu a za ďalšiu hodinu pomalšej jazdy vyšli z parku. Už chytali aj signál a obom prišli na mobily viaceré správy. Zmeškané hovory a SMSky plné otázok, kde sú.

„To bude vysvetľovania. Už aby sme to mali za sebou,“ povedala Eireen a zaklapla mobil.

K Sebastianovi prišli niečo po 9 večer. Vyložili z auta všetky veci a kone zaviedli do stajne. Hneď potom nastúpili do auta a vydali sa smerom ku Calgary, k Eireen domov.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Ja to tu už dlhšie nevydržím. Čo ak sa im stalo niečo vážne a oni teraz čakajú, kým po nich niekto nepríde? Pani McCalvinová, nezavoláte na políciu a neoznámite im, že je Eireen nezvestná? Veď už mali byť doma včera a už je po pol 10 a zasa tu nie sú. Určite sa im muselo niečo stať. Inak si to neviem vysvetliť,“ lamentovala Rebeca, keď spolu s Eireeninou mamou čakala u nich doma, kým sa zjavia. Stále pozerala von oknom, či už náhodou neprišli.

„Rebeca, polícia by aj tak nič nespravila a myslím, že moja dcéra je v bezpečí v Sebastianových rukách. Nechcem si ani pripustiť, že by tam niekde boli, bez pomoci. Verím, že by sa o seba dokázali postarať. Tak by si mala ísť domov. Zajtra určite prídu domov aj oni,“ povedala jej Gillian sebaisto, no v hĺbke duše mala pochybnosti. Nechcela ale Rebecu ešte viac vyľakať.

„Tak dobre, idem. Ale zavoláte mi, ak by prišli domov, dobre?“

„Neboj sa, zavolám.“

Keď už bola Rebeca pred svojím domom, započula auto a keď sa otočila, aby zistila, či to nie sú oni, zaplavila ju vlna radosti a odľahlo jej. Konečne prišli.

„Eireen, Sebastian, kde ste dočerta boli? Veľmi som sa o vás bála. Ste v poriadku? Nič vám nie je? Už som nahovárala tvoju mamu, aby zavolala políciu a ohlásila im, že ste nezvestní. Tak čo, hovorte už,“ zasypala ich otázkami stále ukecaná Rebeca a oboch objala.

„Keby si nás pustila k slovu, aj by sme ti povedali, že sme relatívne v poriadku a konečne sme doma,“ povedala jej Eireen.

„Ach, som taká rada, že vás vidím. Mala by si ísť dnu, lebo tvoja mama nevie, že ste už tu a ty by si mal ísť tiež domov, je neskoro,“ povedala Rebeca a ťahala Eireen do jej domu.

„Fajn. Keďže som tu nepotrebný, tak teda idem. Dobrú noc,“ povedal Sebastian a naznačil prstami pozdrav ako vojak na znak toho, že to považoval za rozkaz.

„Pani McCalvinová, haló,“ zakričala Rebeca, keď vošla s Eireen do domu.

„Tu som, v kuchyni. Deje sa niečo Rebeca?“ Spýtala sa Gillian.

„Veru deje,“ povedala Rebeca a Gillian vošla do obývačky.

„Eireen, zlatko, si v poriadku? Ani nevieš, ako sme sa o vás báli. Čo sa stalo, že ste prišli o deň neskôr?“ spýtala sa jej Gillian, keď ju tuho objala.

„Neboj sa, sme v poriadku. Ale som dosť unavená, tak vám to poviem zajtra, dobre? Teraz by som si išla rada ľahnúť, ak vám to nevadí,“ povedala Eireen a otočila sa na odchod do svojej izby.