Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Konečne som si našla trochu času, aby som prepísala aspoň jednu kapitolu. Ďalšie tri ešte čakajú neprepísané... Ale to je jedno. Upozorňujem, že to nie je bohviečo, pretože už dosť dlhú dobu som žiadnu nenapísala a bolo dosť ťažké sa zas do toho dostať. Ale také hlavné info a okolnosti sú tam, takže snáď sa v tom nejak zorientujete. Ak nie, tak si budete musieť prečítať poslednú pridanú kapitolu, ktorá bola zverejnená myslím v januári...
Tak buďte na mňa nie moc prísni :)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Pamätáte sa na to ešte? Hej, stále som to neukončila a konečne som teraz v noci dokončila kapitolu. Po ani neviem akom dlhom čase. Okolnosti okolo Kanady a tak celkovo mi nedovolili nejak pokračovať, bohužiaľ. Ale je tu nová, síce dosť krátka, ale aspoň niečo. Tak píšte komentáre, som na ne dosť zvedavá...

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ani nebudem radšej hovoriť, kedy pribudla posledná kapitola, preto vám sem rýchlo dávam ďalšiu. A nejak sa mi to vymklo spod kontroly, pretože som to chcela už nejak ukončiť, ale ono to jednoducho nejde :)
Tak sa môžete tešiť na ďalšie a samozrejme, nezabudnite komentovať, nech viem, či sa vám to ešte stále páči alebo nie. Vďaka.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Od zverejnenia poslednej kapitoly ubehol takmer mesiac. Ale som rada, že som konečne napísala ďalšiu, lebo už bolo na čase, nie? :)
Nie je tam síce nejaký bohvieaký dej, ale len objasnenie príchodu Sebastianovej tety. Príjemné čítanie :)

(P.S.: netuším, aká pesnička by sa k tejto kapitole hodila, tak chcem poprosiť vás, aby ste mi do komentárov napísali nejaké vaše tipy, ďakujem)

30. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Vy mi neviete povedať, že som sem nedala kapitolu? Och.
Tak ste si na ňu pekne počkali. A ďalšia neviem kedy bude. Nemám teraz veľa času. Možno niekedy večer alebo najlepšie v noci chytím do ruky pero a budem pokračovať, lebo už by sa to patrilo aj nejako ukončiť, nemyslíte?

29. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prosím, neukameňujte ma. Ja za to fakt nemôžem. Pridala by som ju aj skorej, ale ten zhon okolo môjho návratu na Slovensko mi dal trochu zabrať a lúčenie s Kanadou nebolo až také ľahké. Takže veľa energie na písanie hocičoho nového som nemala.
Ale je tu, ďalšia kapitola je už napísaná, ešte ju musím prepísať do počítača a niekedy sa aj pridá na blog :-)
Zatiaľ si prečítajte túto a ak sa vám bude dať, môžete aj koment hodiť, poteší.

neviem ako vy, ale frízany sú nepochybne tie najkrajšie kone na svete. a takéhoto si predstavujem aj Hectora

28. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Asi už ani nemá zmysel ospravedlňovať sa, keďže to tu čítajú možno dvaja ľudia. Na ďalšej kapitole sa ale pracuje a report neviem kedy pridám. Mám toľko vecí čo vám chcem napísať, ale neviem kde začať. Tak si na to budete musieť ešte počkať.
Takže aspoň kapitola je nová. Nech sa páči, môžete čítať a komentovať.

P.S. písala som ju v robote pod banánovníkom a araukáriou :)

27. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)



(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)


26. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)

Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)




25. kapitola

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.

A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať :-)

No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:

24. kapitola

„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.

„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.

„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.

Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“

Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.

„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“

„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.

Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“

„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.

Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.

Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.

„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“

„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.

Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.

Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.

„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.

„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“

„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.

„Veď sme v divočine, v národnom parku.“

„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“

„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.

„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.

Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.

„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.

„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.

Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.

„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.

„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.

„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“

Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.

„Eireen,...“ začal.

„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“

„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.

„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“

„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“

„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.

Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.

„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedal  Sebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.

„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.

„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“

„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.

„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len si  ich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.

„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“

„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“

Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.

„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.

„Eireen?“

„Áno?“

„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Pri príležitosti tohto dňa, Vianoc, vám chcem dať darček. Nová kapitola je na svete a na ďalších sa pilne pracuje. Tak šťastné a veselé, nech si trochu oddýchnete, poprečitujete si nové veci, možno aj niečo stvoríte, aby som mohla aj ja komentovať vaše príspevky.
Ja budem tráviť Vianoce sama, lebo ocino včera, 23-tého odletel domov a ja som tu zostala. Síce tu budem s dvoma Slovákmi, Tomášom a Maťou, ale nebude to už ono. Prvé Vianoce bez rodiny, tak mi držte palce, aby som tu prežila.
Ešte raz, šťastné a veselé a enjoy :-)


a aby ste vedeli, aké kone v kapitole mám na mysli, tu sú obrázky:

23. kapitola

Nedeľa 21. septembra prišla veľmi rýchlo, ale našťastie sa Eireen aj Sebastianovi podarilo zohnať všetky veci, ktoré im poradil Josh.

„Dávajte si na seba pozor a vráťte sa živí a zdraví,“ lúčila sa s nimi Rebeca. Objala Eireen a čosi jej zašepkala do ucha. Tá sa len usmiala a prevrátila očami. Potom už spolu so Sebastianom  nastúpila do auta, ku ktorému mali pripevnený box s dvoma koňmi.

„A poriadne ich prevetraj, Bastian,“ povedal Jason a nenápadne žmurkol na svojho brata. Jeho poznámka bola dvojzmyselná a pochopil ju asi každý, kto ju počul.

„Vidíme sa za tri dni,“ povedal Sebastian a pomaly s Eireen opustili farmu. Vydali sa smerom na západ, kde sa pred nimi rozprestierali krásne Skalnaté hory.

Sebastian po chvíli zastavil na odpočívadle, aby skontroloval kone. Otvoril príves a keď bolo všetko v poriadku, pokračovali v ceste ďalej.

„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Eireen, keď prechádzali okolo zničeného ihličnatého lesa.

„Bol tu požiar, ktorý zničil veľkú časť lesa, ale keďže sme už v národnom parku, človek to tu nechal tak, ako vidíš. Príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Aj po takejto katastrofe,“ vysvetlil jej Sebastian a tá len pozerala von oknom na úbohé zhorené stromy a zvyšky lesa.

Asi po trojhodinovej ceste, počas ktorej ich obklopovala nádherná príroda, konečne dorazili na miesto, kde Sebastian plánoval nechať auto aj s prívesom. Otvoril na ňom dvere a vyviedol oba kone von.

Eireen vôbec netušila, aké kone Sebastian s nimi zobral, tak sa ho opýtala na ich mená.

„Toto je Rómeo,“ odvetil a ukázal na veľkého hnedého koňa s čiernou hrivou, chvostom a ponožkami.

„A toto bude Júlia, nie?“ skočila mu do reči Eireen a usmiala sa.

„Ako vieš? Ale máš pravdu, je to Júlia.“ Grošovaná kobyla zaerdžala, keď počula svoje meno.

„Títo dvaja sú nerozlučný pár už odmalička. Narodili sa približne v rovnakom čase, stále sa spolu hrávali a teraz je z nich takýto párik. Preto sme im dali mená Rómeo a Júlia. Čo myslíš, hodia sa k nim?“ spýtal sa Sebastian Eireen.

„No Rómeo je čistý Rómeo, neviem aké iné meno by som mu dala. A na Júliu si budem musieť zvyknúť. Ale oba sú nádherné,“ pochválila kone Eireen.

O malú chvíľu neskôr už obaja vyťahovali z auta veci, ktoré si chceli zobrať so sebou a upevňovali ich ku koňom.

Na prvý deň cesty mali naplánované, že prejdú 30km, na druhý 50km a na posledný deň 40km, až sa nakoniec opäť vrátia k autu.

Počas cesty na koňoch sa rozprávali o všetkom možnom. O Kanade, Skalnatých horách, koňoch, ale aj o svojich rodinách a vzťahoch. Keď už slnko pomaly začalo zapadať, zastavili sa, uviazali kone a rozložili stan. Sebastian odišiel do lesa nazbierať nejaké drevo, zatiaľ čo Eireen zostala v tábore sama. Sama so svojimi myšlienkami.

Ach, Eireen, Eireen, ty si si ale naložila na plecia. Si tu sama s človekom, ktorému si ešte nepovedala o Nicholasovi. Ale kedy som mu to mala povedať? Ach, no dobre, zajtra mu to poviem. Aj tak by sa to neskôr tak či tak dozvedel. A radšej mu to poviem ja ako keby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Ale až zajtra, sľubovala si Eireen sama pre seba.

„Neďaleko odtiaľto tečie malá rieka, tak ak chceš, môžeš ju použiť na umytie sa. Túto si necháme na pitie, hm?“ Spýtal sa jej Sebastian, keď sa vrátil s plnou náručou suchého dreva.

„Dobre, ale najprv chcem niečo uvariť k večeri. Akú chceš polievku? Zobrala som kuraciu, vegetariánsku a hovädziu,“ spýtala sa Eireen.

„Ja zjem všetko, takže je mi to jedno. Sprav akú chceš ty,“ odvetil jej Sebastian, keď zapínal platničku, na ktorú položil malý hrniec s vodou. Vedľa vyhĺbil malú jamu, kam naukladal nazbierané drevo. Keď sa pohol ku koňom, začul vytie vlkov. Kone nepokojne zaerdžali.

„Sebastian,“ vystrašene vyslovila jeho meno Eireen.

„Pšššt, pokoj,“ upokojoval Sebastian kone. „Eireen, neboj sa, vlci sa nás boja, takže ty sa ich báť nemusíš. Ešte nie je taká zima, takže potravy tu majú dosť. A keby predsa dačo, budeme mať rozložený oheň, takže sa k nám nepriblížia,“ povedal jej Sebastian.

„No len aby,“ so strachom mu odvetila Eireen, no viac už sa k tej téme nevracala.

Po večeri Sebastian zbalil platničku, skontroloval kone či sú dobre uviazané a založil oheň. Dreva mali dosť, takže v noci bude musieť vstať len raz, aby priložil. Eireen zatiaľ vliezla do stanu.

„Sebastian?“ začala.

„Áno?“

„Poď už dnu.“

„Hneď som pri tebe,“ odpovedal jej a naposledy sa poobzeral po okolí, aby sa ubezpečil, či je všetko v poriadku.

„Sebastian!“ Eireen naňho už so strachom zavolala, keď opäť započula zavytie vlkov.

„Už som tu,“ povedal Sebastian, keď vchádzal do stanu.

„No konečne. Čo by som s tebou robila, keby ťa tí vlci roztrhali?“

„No nič. Moje zvyšky by si zakopala niekde v lese a vrátila by si sa domov bezo mňa,“ zažartoval Sebastian.

No Eireen to také zábavné nepripadalo. „Ty si strašný...“

„Bu bu bu“ nedalo to Sebastianovi.

„Prestaň,“ udrela ho Eireen do pleca, keď sa stále neprestával smiať.

„Uprostred divočiny obklopený vlkmi žartuješ. A ešte k tomu to je vážna vec,“ vyčítala mu Eireen.

„Dobre, dobre, už som ticho,“ sľuboval Sebastian, no stále sa smial.

„Sebastian?“

„Áno?“

„Ľúbiš ma?“ spýtala sa ho Eireen.

„Nie, ale nemal som sem s kým ísť, tak som zobral teba,“ povedal a nenápadne sa usmial. No keď uvidel Eireenin výraz tváre, pokračoval. „Ale jasné, že ťa ľúbim, ako si si mohla myslieť niečo iné? Si úplne iná ako ostatné, čo poznám. Taká...“ zamyslel sa, „taká iná. Neviem ako to vysvetliť.“

„To ti ďakujem. Ale konečne niekto povedal nahlas, že som blázon...“

„Ale čoby. Si taká iná, ale v dobrom som to myslel.“

„Tak ďakujem. A aj ja teba ľúbim, lebo si taký... iný,“ povedala mu Eireen, pobozkala ho a ľahla si mu na hruď, aby sa zohriala.

„Chcela by som ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité...“ začala, no Sebastian ju prerušil.

„Nie, ja ti chcem niečo povedať, keď už sme tu. Nie je to síce dôležité, ale  jednoznačne je to zaujímavé.“

„Tak teda počúvam,“ povedala Eireen a vydýchla si, že mu to ešte nemusela povedať.

Sebastian začal s rozprávaním.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.

predošlá kapitola

A očakávam komentáre, či sa páči alebo nie :-)

22. kapitola

„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.

„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.

„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.

„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.

Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.

„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.

Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.

„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.

„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.

„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.

„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:

„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.

„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.

„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.

„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.

„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.

„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať  všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.

„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.

„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.

Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.

Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.

„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.

„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.

Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.

„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.

„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.

„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“

„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.

„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.

„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.

„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“

„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.

„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.

„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.

„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.

„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Svetlo sveta uzrela ďalšia kapitola. Nebudem sa tu vykecávať, vy viete čo máte robiť. Že nie? Písať komentáre predsa. Vždy potešia a človeka posunú ďalej. Tak šup šup, do toho. :-)))
(nič iné čo by sa hodilo som nenašla, tak aspoň túto pesničku)

P.S.: ak vám bude jedna scéna pripadať ako z jedného filmu, viem o tom, mala som na pláne to tak dať už hrozne dlho

21. kapitola

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Eireen sledovala Sebastianovu ruku a myseľ jej pracovala na plné obrátky. A keď vytiahol z vrecka malú čiernu škatuľku, pomyslela si, že sa buď načisto zbláznil on alebo má ona halucinácie.

Určite sa mi to sníva, toto nemôže byť pravda, aj keď je to krásne, ale nie tak skoro, behalo jej po rozume a nemo a hlavne nenápadne upierala zrak na krabičku.

„Eireen, chcel by som ti niečo dať, kým nie je neskoro,“ prerušil ju zo zamyslenia Sebastianov hlas.

„Sebastian, toto ja nemôžem prijať,...“ skočila mu hneď do reči.

„Ešte nič nehovor, pokiaľ nevieš, čo je vnútri,“ odporoval jej Sebastian a donútil ju tak pozrieť sa mu do očí.

„Ale...“

„Žiadne ale. Otvor ju,“ nabádal ju, a tak ho poslúchla.

Zobrala si teda do rúk krabičku, zhlboka sa nadýchla a pomaly ju otvorila. Na jej prekvapenie tam nebolo to, čo si myslela, že tam bude.

Na modrom zamatovom vankúšiku ležal biely, napoly zložený malý papier. Nechápala. Pozrela sa na Sebastiana.

„Čo to...“

„Raz si mi spomínala, že ešte si nepoctila tieto naše krásne hory svojou návštevou. Preto mi dovoľ, aby som ti mohol odovzdať tento lístok. Je to vlastne celodenná vstupenka do celého národného parku, ale dá sa aj predĺžiť na viac dní. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ hovoril Sebastian, no zarazil sa, keď uvidel v Eireeniných očiach zalesknúť sa slzy.

„Čo sa deje, zlatko? Nechceš tam ísť? Nepáči sa ti to? Môžem...“ nestihol už ale dopovedať, pretože Eireen sa k nemu otočila a pobozkala ho. Nebol to ale obyčajný bozk. Bol to bozk, ktorý vyjadroval všetky jej pocity. Vďačnosť, úľavu, vášeň ale aj pocit bezpečnosti, ktorý prežívala v jeho prítomnosti. Bol to bozk, ktorý si nedávate len tak s hocikým.

Po krátkej chvíli, ktorá však im pripadala ako večnosť, sa od seba odtrhli.

„Nie, hlupáčik, samozrejme, že sa mi to páči, ako si si mohol myslieť niečo iné? A jasné, že tam chcem ísť. A chcem tam ísť len s tebou. Len mi povedz kedy, aby som si mohla vybaviť u Martina voľno. A ako si myslel to, že kým nie je neskoro?“ spýtala sa Eireen už s úsmevom a so zvedavosťou v hlase.

„No, vieš, chcel som to stihnúť ešte predtým, ako z nás budú vráskaví a šomrajúci starci, ktorých nebude mať nikto rád a budeme musieť vydržať spolu len my dvaja.“ Ledva stihol dopovedať, keď ho Eireen štuchla pomedzi rebrá a obaja vybuchli smiechom.

Po hodnej chvíli, držiac sa za bruchá, ktoré ich od toľkého smiechu boleli, si obaja ľahli na kopu slamy, ktorú predtým ignorovali. Líca mali zmáčané od sĺz, ktoré si nestíhali utierať.

„Ja nebudem nikdy stará a vráskavá,“ vyhlásila Eireen.

„Samozrejme, že nie. Ty budeš pre mňa stále rovnako krásna ako teraz. Sľubujem.“

„Vďaka. Ešteže tak. A teraz vážne. Prečo kým nie je neskoro?“ spýtala sa ho Eireen znova.

„Lebo september je krásny mesiac a stromy a lesy sú vtedy najkrajšie. Celé hory tak získajú úžasný nádych, až tú jeseň cítiš a vstrebávaš tú nádheru každou bunkou svojho tela. Ten úžasný pocit som ti nechcel odoprieť. A môžeme tam ísť 21. septembra. Vtedy by mala byť jesenná rovnodennosť. Ale tá môže trvať aj tri dni, tak by sme tam mohli ostať. Čo na to povieš?“ spýtal sa Sebastian a dúfal, že Eireen bude súhlasiť.

„To je dobrý nápad. Konečne budeme nejaký čas spolu a nikto nás nebude otravovať. Už sa na to teším. Ale musíme si zohnať aj poriadnu výbavu. Poznám človeka, teda Rebeca ho pozná lepšie, ktorý nám môže poradiť, čo všetko budeme potrebovať.“

Po tomto všetkom ešte chvíľu vedľa seba ležali na slame, až kým sa Eireen nezačalo zívať.

„Odveziem ťa domov? Predsa len, už je dosť neskoro,“ navrhol Sebastian niečo pred polnocou.

„Ďakujem, ale netreba. Som tu autom. A nie je to až tak ďaleko. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala ho Eireen.

„Ale zívaš. Nechcem, aby si zaspala za volantom,“ nedal sa Sebastian.

„To zvládnem, neboj sa,“ presviedčala ho Eireen, keď už boli pri jej aute. Teda pri aute jej rodičov. „Keď prídem domov, zavolám ti.“

Eireen nastúpila do auta a chystala sa na odchod. Sebastian sa k nej ešte sklonil a pobozkal ju.

„Ľúbim ťa,“ povedal.

„Ľúbim ťa,“ odpovedala mu Eireen a pomaly sa mu strácala v diaľke.

Po pol hodine začínal byť Sebastian poriadne nervózny, pretože už Eireen mala byť doma, aj keby išla pomaly. Už jej trikrát volal, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. No neozývala sa.

Chystal sa už aj vyraziť za ňou, bol už aj na dvore, keď vtom mu zazvonil mobil. Rýchlo ho zdvihol.

„Eireen, si v poriadku? Nič ti nie je? Kde si?“ vybafol na ňu hneď zhurta.

„Som v poriadku. Len som sa zasekla pred jednou haváriou a nedá sa to obísť. Už to tu odstraňujú, tak za chvíľu by sme sa mohli pohnúť.“

„A prečo si mi nedvíhala telefón?“ spýtal sa jej Sebastian.

„Nemala som ho pri sebe. Bola som mimo auta, aby som zistila, čo sa deje. Našťastie nebol nikto vážne zranený, asi niekomu len prebehla srna cez cestu a niekto doňho narazil. Už musím končiť, nejak sa to pohýna. Ľúbim ťa,“ povedala mu a zaklapla telefón.

Sebastian jej už nestihol povedať, že aj on ju ľúbi. Napriek tomu sa spokojný vydal k domu a zamieril do svojej izby. Hádam bude všetko v poriadku a nič sa Eireen nestane. S myšlienkami na ňu pomaly unavený z celého dňa zaspal.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko!
Podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu po nejakom čase, tak si ju môžete vychutnať spolu s hudbou. Už je to 20., tak trošku jubilejná a onedlho bude rok, čo som sa do toho pustila. :-)
Tak nech sa páči, tu je:

20. kapitola

Na 12. septembra, deň Sebastianových narodenín, si Eirren naplánovala, že ho večer prekvapí. Ale aby bolo prekvapenie dokonalé, ráno musela zájsť k nemu domov a doladiť detaily. Najprv sa stretla s jeho otcom a s bratom, ani s jedným nebol problém, ich spoluúčasť mala vybavenú hneď. Mala šťastie, že Sebastian bol v meste, lebo keby ju uvidel, nevedela by, ako by zamaskovala to, čo práve robí a prečo je práve u nich.

Potom ale pred ňou stála tá najťažšia úloha, ktorú potrebovala zariadiť, a to obmäkčiť Sebastianovho starého otca a dosiahnuť ich zmierenie. Nedávala si veľkú nádej, ale za pokus nič nedá, tak sa teda vybrala k domčeku, v ktorom býval Harry.

Nevedela, na čo sa má pripraviť, a tak len pomaly vystupovala po schodoch k dverám. Zaklopala a čakala, kým niekto neotvorí. A naozaj, po chvíli sa dvere otvorili a stála v nich staršia žena.

Eireen predpokladala, že to musí byť ošetrovateľka, ktorá sa chodí o Harryho starať. Veď bývať sám a ešte byť aj na vozíku, to nie je ľahké.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Daltonom. Potrebujem s ním hovoriť. Som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen.

„Poďte dnu. Hneď pána Harryho zavolám. Zatiaľ si môžete sadnúť do obývačky,“ povedala ošetrovateľka a odišla.

Eireen sa poriadne nestihla ani poobzerať okolo seba, keď vtom uvidela vo dverách Harryho.

Všimla si, že má rovnaké modré oči ako Sebastian. Aj štruktúrou tváre sa na seba dosť podobali. V mladosti musel vyzerať takmer rovnako ako Sebastian. Tá podoba sa nedala prehliadnuť.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ vytrhol Eireen zo zamyslenia Harry.

„Maggie mi povedala, že ste Eireen a to znamená, že ste priateľka môjho vnuka, je tak?“

„Áno, máte pravdu. A práve o Sebastianovi sa chcem s vami porozprávať.“

„Ale ja nemám o čom. Od tej nehody ho nechcem ani vidieť. Povedal vám, že kvôli nemu som ostal na vozíku a prišiel som o svoju jedinú dcéru?“ vyčítavo sa spýtal Harry.

„Povedal. Viem o všetkom, čo sa vtedy stalo. A nemyslím si, že je to jeho vina. Bola to len nešťastná náhoda a vy to viete. A neverím vám, že ho nechcete ani vidieť. Videla som vás tu vtedy na oslave, ako ste boli vonku pri schodoch. Tak mi netvrďte, že vám na ňom nezáleží. Po toľkých rokoch by ste si mohli uvedomiť, že všetko sa dá riešiť, ale smrť je definitívna, je koniec. Nikoho nevrátite späť. Hlavne nie tým, že zanevriete na ľudí okolo seba. A tam, kde je koniec, je aj nový začiatok. U vás by mal ten nový začiatok znamenať odpustenie Sebastianovi za to, za čo nie je zodpovedný. Dnes máte jedinečnú príležitosť. Viete, aký je dnes dátum, tak by som bola neskutočne rada, keby ste večer prišli do domu.  Určite by vaša prítomnosť nepotešila len mňa, ale aj ostatných,“ nedala Harrymu šancu zasiahnuť jej do monológu a už to hovorila mierne zvýšeným hlasom a postojačky, čím prilákala do obývačky aj Maggie.

„Je všetko v poriadku pán Harry?“ spýtala sa.

„Ehm, áno, je. Slečna je už na odchode, však?“ povedal Harry a pozrel pri tom na Eireen.

Tá sa otočila a pomaly vyšla z domčeka. Z Harryho očí sa nedalo nič vyčítať, tak uvidí, ako to nakoniec dopadne. Ako sa blížila k domu Torresovcov, nervozita a hnev z nej postupne opadli.

Nikdy by som si nemyslela, že som schopná takto hovoriť. Kde sa to vo mne vzalo? Ale dobre vedieť, povedala si Eireen sama pre seba a pokračovala ďalej.

____________________________________________

„Už ho vidím. Všetci na svoje miesta, rýchlo,“ zakričal Jason a vyšiel pred dom.

„Ahoj, otec ťa čaká v pracovni,“ povedal prichádzajúcemu Sebastianovi a ten si len vzdychol.

„Čo zasa potrebuje? Som unavený z dneška, tak dúfam, že to nebude nadlho,“ povedal Sebastian s trochu znudeným tónom  v hlase.

„Neviem, asi je niečo s objednávkou krmiva pre kone,“  zaklamal Jason a nechal Sebastiana otvoriť dvere na pracovni.

Ten nestihol ani nič zaregistrovať, len zrazu: „všetko najlepšie!“ skríkli naraz všetci prítomní a už sa k nemu načahovali ruky s darčekmi. Boli tam skoro všetci. Sebastianov otec, Jason spolu s Elizabeth, všetci, čo pracujú na farme, priatelia. Nesmeli chýbať ani Rebeca s Martinom a dokonca k nemu pribehol aj nezbedný pes Max a začal ho olizovať. Jediná osoba, ktorú nevidel, bola Eireen. Keď ju nikde nevidel, zostal sklamaný, keď mu vtom niekto položil zozadu ruky na oči. Hneď vedel, že je to ona. Rýchlo sa otočila tvárou k nemu a pobozkala ho.

„Všetko najlepšie k narodeninám. Ľúbim ťa,“ povedala Eireen a znova ho pobozkala.

Romantická chvíľka však netrvala dlho, pristúpil k nim William, Sebastianov otec.

„Môžeš byť rád, že ju máš. Bez nej by tu dnes títo ľudia neboli.“ Potľapkal syna po pleci a Eireen venoval úsmev.

„Ďakujem ti, je to krásny darček. Všetci ľudia, ktorých mám rád, pokope, a ty si so mnou. Ďakujem,“ povedal jej Sebastian a viac nestihol, pretože zrazu ostalo ticho a všetci sa pozerali jedným smerom, k dverám. Eireen sa pousmiala, pretože v kútiku duše dúfala, že Harry príde. A dúfala správne. Harry prišiel až k nim a na kolenách mal v trochu ošúchanom papieri zabalený darček. Všetci ho sledovali. Nikto netušil, že príde. Najmä nie Sebastian.

„Prepáč mi, prepáč mi za všetko. Nechcel som si pripustiť pravdu, bol som tvrdohlavý a za všetko som vinil teba. Ešte raz mi prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo,“ potichu a so sklopenými očami povedal Harry a podával Sebastianovi darček. „Chcel som ti to dať už dávno, ale nezmohol som sa na to, tak ti to dávam teraz.“

Sebastian sa pustil Eireen, kľakol si pred Harryho a objal ho. Nebolo tu potrebných viacej slov, všetci pochopili, že sa na starého otca nehnevá a odpúšťa mu. Čakal len na túto príležitosť. Eireen neudržala slzy, dojalo ju to.

„Otvoríš ho?“ spýtal sa Harry Sebastiana. Ten vzal do rúk darček, roztrhal baliaci papier a otvoril ho.

„To patrilo tvojej mame. Určite by chcela, aby si to mal ty.“

Sebastian opatrne otvoril škatuľku. Boli v nej fotky a rôzne drobnosti patriace jeho mame. Nemal čas si ani všetko pozrieť, pretože pre nich prišli Rebeca s Martinom. Čo už, bol dnes večer ozaj žiadaný.

„Tak ako, oslávenec? Cítiš sa starší?“ spýtal sa ho Martin a nezabudol ho potľapkať po pleci.

„Neuveríš, ale cítim sa rovnako starý. A potrebujem sa niečoho napiť, pretože takéto prekvapenie som teda vážne nečakal. Chcem sa vám za to všetko poďakovať. Ideš so mnou Eireen?“ spýtal sa jej Sebastian a ona prikývla.

Neskôr večer, keď už viac ľudí odišlo domov a zostali len tí, ktorí akosi nepotrebujú spať, Eireen so Sebastianom ostali sami v stodole, kde ich nikto nevyrušoval.

„Dnes si mi  zorganizovala naozaj krásny darček, za čo ti nesmierne ďakujem. Viem, že ty síce nemáš dnes žiadny sviatok, ale tiež mám pre teba jeden darček,“ povedal Sebastian a siahol do vrecka.

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja sa veľmi ospravedlňujem za to, že posledná kapitola sem pribudla tak pred 3 mesiacmi. Ako vždy, nemala som čas kvôli škole. Ale teraz mám vcelku voľno, tak som zasa začala písať. Ale musíte zobrať do úvahy, že taká dlhá prestávka sa odzrkadlí na kvalite.
Btw, snažila som sa niečo skomoliť a toto je výsledok.
Enjoy :-)

19. kapitola

Pohoda, ktorú  v tej chvíli Eireen cítila, sa mala čoskoro zmeniť na poriadnu dávku adrenalínu. Ako ich tak unášal prúd, nevšimli si, že pred sebou majú úsek rieky posiaty skalami vytŕčajúcimi z vody. Nestihli sa teda dostať k pravému brehu, kde to nebolo až také hrozné a narazili do skaly, ktorá im na boku prepichla čln.

Keď si to všimli, bolo už neskoro. Nenatekala im doňho síce voda, ale postupne z neho začal unikať vzduch až hrozilo, že ich to už neudrží a oni skončia vo vode.

„Do pekla, čo budeme robiť? Nerada by som sa okúpala v studenej vode,“ s hrôzou v hlase povedala Eireen a pozrela na Sebastiana pohľadom typu zachráň-nás-ty-si-chlap.

Ten sa už snažil svojím tričkom nejako otvor utesniť, no nedarilo sa mu to.

„Prúd je prisilný na to, aby sme sa na tomto úseku dostali k brehu. Čo všetko máme v batohu?“ mierne zadychčane sa spýtal Eireen.

„Len jedlo, doklady, mikiny a tvoj mobil,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana, ktorý už rozmýšľal nad tým, čo urobiť.

„Len mi nepovedz, že ho mám vybitý. To sa stáva len vo filmoch.“ Ironicky prevrátil oči a snažil sa tak aspoň trochu odľahčiť situáciu.

„Je našťastie nabitý,“ odpovedala mu Eireen s náznakom úsmevu.

„Ešteže tak. Poď ma vystriedať. Silno tlač na tú dieru. Ja zavolám Martinovi a poviem mu, nech po nás prídu.“ Povedal rozhodným autoritatívnym tónom a Eireen ani sekundu neváhala a poslúchla ho. Pritláčala Sebastianovo tričko na dieru tak, až sčervenela od toľkej námahy.

Možno to bolo tým ako sa snažila a možno Sebastianom. Prvý raz mala totiž možnosť pozrieť sa na jeho do pol pása nahé telo. Vôbec nevnímala, o čom sa rozpráva s Martinom a ako sa dohadujú na ich záchrane. Stále upierala zrak na jeho svalnaté ramená, vypracovaný hrudník a tehličkové brucho. Zaklipkala očami, aby sa presvedčila, či naozaj tak vyzerá alebo to len spôsobuje odlesk svetla od hladiny. Ale vyzeral presne tak, ako ho videla, skrátka dokonalo.

„...a tam na nás počkáte, fajn? Zatiaľ ahoj,“ prebral  Eireen zo zamyslenia Sebastianov hlas a jeho upretý pohľad, ktorým jej naznačil, že už skončil a môže ju vystriedať.

„Tak ako ste sa dohodli? Dúfam, že máte dokonalý plán, lebo si myslím, že tento čln  už dlho nevydrží,“ povedala mu Eireen a čakala na objasnenie plánu.

„S Martinom sme sa dohodli, že keď teraz vyrazia z Banffu, mali by nás dobehnúť pri jednej časti rieky, kde je štrkový breh. Lanom by nás potom mohli pritiahnuť. Len aby sme sa tam stretli a aby dovtedy vydržal čln.“ Vysvetľoval jej na prvý pohľad mierne riskantný plán.

„Ja sa bojím,“ so strachom povedala Eireen, „čo ak sa nám to nepodarí a nestretneme sa tam v rovnakom čase?“

„Neboj sa, zvládneme to. Najhoršie, čo sa môže stať je, že nás nezastihnú a ja sa budem musieť okúpať, aby som ťa v člne dostal na breh. Ale všetko dobre dopadne a večer už budeme všetci doma a toto bude len také menšie dobrodružstvo, na ktoré budeme s úsmevom spomínať,“ snažil sa ju upokojiť a zrejme sa mu to aj podarilo, keďže už Eireen nemala v očiach ten pohľad plný strachu.

Pritúlila sa k nemu, Sebastian ďalej stláčal dieru na člne a pomaly sa nechávali unášať prúdom.

____________________________________________

„...Tam pri tom štrkovom brehu? OK, budeme čakať,“ povedal Martin a zložil.

„Rebeca, musíme sa poponáhľať. Poďme rýchlo späť do auta.“

„Čo sa deje? Tvoj pohľad neveští nič dobré. Tak o čo ide?“ spýtala sa Rebeca a netrpezlivo čakala na odpoveď.

„Nie je to ani nič vážne, len Eireen so Sebastianom mali takú menšiu nehodu a budú nás potrebovať, takže preto musíme okamžite vyraziť.“ Povedal jej v skratke.

„Nehodu? Akú nehodu môžu mať na rieke v člne?“ nechápala.

„Neviem presne čo sa stalo, ale Sebastian vravel, že sa im prepichol čln a uniká z neho vzduch. Máme sa stretnúť na jednom štrkovom brehu a pomôcť im,“ vysvetľoval jej Martin, kým opúšťali Banff a zamierili smerom ku Calgary popri rieke.

Martin dúfal, že neprídu na dohodnuté miesto neskoro.

To by snáď Sebastian dal vedieť, keby sa už blížili k brehu a my by sme tam ešte neboli, pomyslel si a šliapol na plyn.

Niekto „tam hore“ asi chcel, aby sa nikomu nič nestalo, a tak zariadil, aby Martin spolu s Rebecou dorazili na miesto o niečo skôr a mali čas na nachystanie lana. Martin na konci urobil pár uzlov, aby ľahšie dohodil. Druhý koniec uviazal o auto.

Nečakali dlho, keď spoza stromov uvideli, ako sa k nim približuje čln so Sebastianom a Eireen.

Obe dvojice si zamávali, Martin dal vedieť cez telefón posádke člna, že už má aj lano, ktoré im hodí, aby ich mohol pritiahnuť. Rieka nebola na tomto úseku príliš široká, takže to nemal až také ťažké. Lano roztočil a hodil ho ich smerom.

Eireen sa presunula k diere v člne a Sebastianovi sa podarilo lano zachytiť. Pevne ho chytil, aby ich mohol Martin autom pritiahnuť na breh.

Našťastie nikto neskončil vo vode a nikto nebol zranený.

„Ten čln sa môže rovno vyhodiť. S tou dierou by sme už teda nikam nezašli. Počuj Martin, kde si sa naučil tak dobre hádzať?“ spýtal sa Sebastian Martina, keď sa všetci na brehu nadšene vítali.

„To vieš, skrytý talent,“ s úsmevom mu odvetil Martin a obaja si podali ruky a priateľsky sa objali.

„Eireen, zlato, si v poriadku? Ani nevieš, ako som sa o vás bála, keď mi Martin povedal, čo sa vám stalo,“ povedala Rebeca a tuho Eireen objala.

„Ako vidíš, sme v poriadku. Ale to vďaka našim chlapom. Čo by sme bez nich robili, však?“ s humorom jej odvetila Eireen.

„To sa musí osláviť. Ale ešte predtým, ako pôjdeme domov, sa musíme odfotiť pri tom člne. Bude to pamiatka na naše dobrodružstvo. Takže nástup,“ zavelila Rebeca a už sa ponáhľala nastaviť samospúšť.

Nikto nemal odvahu jej odporovať, a tak si všetci posadali do ešte nevyfučaného člna a čakali na Rebecu, ktorá pribehla v pravej chvíli, nasadila prvotriedny úsmev, keď vtom fotoaparát cvakol.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som sa chcela veľmi ospravedlniť za to, že až po mesiaci dávam novú kapitolu. Nejako sa to všetko nakopilo na mňa v škole, tak nič nestíham. Asi ako každý študent, ktorý musí písať bakalárku. Ale dosť o škole, lebo ma chytajú nervy už pri tom slove.
Kapitola mi síce netrvala dlho napísať, ale nejako som ju sem zabudla dať. A musím sa poďakovať Mirke, že mi pomohla so záverom. Ďakujem :-)))
P.S.: viac sa mi páči verzia tejto pesničky od Vanessy Paradise, ale nikde som ju nenašla




18. kapitola

August bol celkom teplý mesiac. Eireen si vzala pár dní voľna a spolu so Sebastianom sa vychystali na výlet.
Spoločne s Rebecou a Martinom sa odviezli autom západne od Calgary, do malého mestečka Banff. Rebeca presvedčila Martina, aby zostali v ňom a poobzerali si ho, zatiaľ čo Eireen so Sebastianom si zobrali so sebou čln, pretože mali v pláne plaviť sa po prúde Bow river, až kým sa nedoplavia späť do Calgary.
Ako neskôr zistili, neboli jediní, ktorých vylákalo teplé počasie. Väčšinou to boli rodičia s deťmi, ktorí chceli spraviť svojim potomkom radosť a vzali ich na trochu netradičný výlet. No bolo tu aj zopár párikov podobných Eireen a Sebastianovi a Rebece a Martinovi.
„Je tu tak krásne,“ povedala Eireen, „tá príroda, ten vzduch, to prostredie. Jednoducho úžasné. Najkrajšie miesto, kde som doteraz bola.“ Rozplývala sa a nadšene sa pri tom obzerala okolo seba.
„Vravela si, že si v Banffe ešte nikdy nebola, tak som ti chcel spraviť radosť. Teraz už ale musíme ísť, aby sme sa do večera stihli doplaviť naspäť do Calgary. Ale sľubujem ti, že toto nie je naša posledná návšteva Banffu,“ prisľúbil jej Sebastian a pousmial sa.
„A nie, že sa utopíte. Dúfam, že viete plávať,“ s humorom povedal Martin.
„Bow river nie je hlboká, skôr studená. Ale nebojte sa, dáme na seba pozor,“ uviedol Sebastian veci na pravú mieru. Potom sa Eireen ešte objala s Rebecou a obe dvojice sa mohli vybrať svojou cestou.
„Je tu naozaj prekrásne. Úplne iný svet, a to ani nie sme ďaleko od domu. Neviem, prečo som tu ešte s našimi nebola,“ povedala Eireen, keď už obaja sedeli v člne a unášal ich prúd.
„Veď som si všimol, ako si v aute s obdivom pozerala na Rockies a už som si myslel, že sa z toho sna ani nepreberieš,“ povedal jej Sebastian a žmurkol na ňu.
„Musíš ale uznať, že je tu krásne. A ešte krajšie všetko vyzerá z člna. Ďakujem ti za to,“ povedala mu Eireen a opatrne, aby sa nenabrala do člna voda, sa k nemu pritúlila.
„Ty si tu už niekedy bol?“ spýtala sa ho. Sebastian krátko prikývol.
„Keď som mal asi 7 alebo 8 rokov, rodičia ma sem vzali. Myslel som si, že som najšťastnejší človek na svete. Ale potom prišlo to obdobie, ktoré všetko zmenilo.“ Hovoril a akosi pri tom zvážnel.
„Nikdy si nespomínal svoju mamu. Má to niečo spoločné s ňou?“ spýtala sa Eireen opatrne.
„Áno, má.“ pritakal po chvíľke zaváhania. „Moja mama bola úžasný človek. Keď sme boli s Jasonom malí, on vždy niečo vyviedol, ale mama sa naňho nehnevala. Vedela, že sme ešte deti a máme nárok na robenie hlúpostí.“ Jeho tvárou sa mihol smutný úsmev.
„A čo sa stalo, keď si povedal, že bola?“ vyzvedala Eireen a akosi podvedome stíšila hlas, v očakávaní toho najhoršie, ale to ešte netušila, že to bolo ešte horšie.
„Stalo sa to, keď som mal 10 rokov a Jason 12. V ten deň s ním odišiel otec na koňoch s dobytkom skoro ráno a mali sa vrátiť až večer. Ja som mal vtedy hokejový zápas, na ktorý som sa tak dlho chystal, až sme nakoniec nestíhali. Starý otec išiel s nami, lebo ma chcel vidieť ako hrám. Mama sa snažila, aby sme tam prišli načas, ale asi išla prirýchlo, neviem, to už si nepamätám. Pamätám si len toľko, že v jednej zákrute nezvládla rýchlosť auta a niekoľkokrát sme sa prevrátili ako sme padali dolu priekopou. Prvé, čo som potom registroval je, že som sa prebral v nemocnici. Bol pri mne otec a držal ma za ruku.“ Dokončil smutne s pohľadom upretým kamsi do prázdna. Eireen sa naklonila dopredu a chytila ho za ruku.
„Preboha, to som vôbec netušila a nečakala, že mi povieš niečo také. Je mi to hrozne ľúto,“ hovorila úprimne a do očí sa jej tisli slzy. Pomyslela na svojich rodičov, ktorým keby sa niečo stalo, asi by sa zrútila. Bohato jej stačilo to, čo sa stalo Nicholasovi.
„Ja som nebol nejako vážnejšie zranený, ale s hokejom som nadobro prestal, aj keď som s ním ešte vtedy ani poriadne nezačal. Po pohrebe mojej mamy sa otec utiahol do seba, ale horšie to bolo so starým otcom. Ten obviňoval mňa, že som ho pripravil o jeho dcéru Lauru a že kvôli mne je on na vozíku. Odvtedy nebýva s nami v dome, ale v menšom domčeku pri stromoch ďalej od domu. Asi si ho už videla. Nie je veľký, ale jemu asi stačí, lebo zatiaľ nechce bývať s nami v dome. Ešte stále sa na mňa hnevá. Ja mu to ale nezazlievam. Keby som sa tak dlho vtedy nechystal, nemusela sa mama tak ponáhľať a nič z toho by sa nestalo.“ Prekvapil ju ďalším prívalom slov, pri konci ktorých sa mu už ale pomaly lámal hlas.
„Prestaň, nemôžeš sa obviňovať. Nie je to tvoja vina. Bola to len nešťastná náhoda a ty za to nemôžeš. Bol si len dieťa,“ snažila sa ho utešiť Eireen.
„A ty si nikdy neskúšal ísť za starým otcom a nejako tú situáciu vyriešiť?“ spýtala sa ho zvedavo po chvíli ticha.
„Skúšal, a nie raz. Ale vždy to malo rovnaký koniec. Keby vtedy ešte žila stará mama, tá by to už nejako vyriešila. Ale tá zomrela ešte pred tou nehodou. A odvtedy si prvá žena, ktorá nejakým spôsobom vážne zasiahla do môjho života.“ Priznal a konečne na ňu znova pozrel.
„A čo Jessica?“ spýtala sa polo vážne polo žartom.
„To netrvalo dlho, takže to by som nepovažoval za nejaké dlhodobejšie zasiahnutie do môjho života,“ povedal jej Sebastian a zahľadel sa jej do očí. Eireen sa trošku ošinula a sklopila zrak.
„Som rada, že si mi o tom povedal.“
„Aj tak by si sa to skôr či neskôr dozvedela. A počítam, že Jasonova Elizabeth by ti to povedala hneď pri prvej príležitosti, čo by ste sa znovu stretli. Čo povieš jej, to ako keby si dala do rádia, lebo netrvá dlho a všetci to hneď vedia.“ Snažil sa trochu odľahčiť hustú atmosféru, ktorá v člne nastala a podarilo sa, Eireen sa zasmiala a Sebastian spolu s ňou, jej smiech bol nákazlivý. Keď sa po chvíli dosmiali, Sebastian sa na ňu zamyslene zahľadel.
„Čo je?“ spýtala sa ho podozrievavo.
„Nič, len...“ odvetil vyhýbavo a nenápadne sa v člne posunul bližšie k nej.
„Len čo?“ dobiedzala, no odpoveď už nedostala. V tej chvíli sa totiž Sebastian na ňu vrhol a začal ju štekliť.
„Prestaň, veď sa potopíme.“ Podarilo sa jej povedať prerývane, keď na chvíľku prestal a konečne sa mohla nadýchnuť. Čln sa s nimi nebezpečne kýval na hladine, no Sebastian sa na tom len smial.
„Neboj sa, so mnou sa ti nič zlé nestane.“ Povedal jej a venoval krátky bozk.
„Verím ti.“ Prisvedčila úprimne a konečne znova cítila, že ju prúd života unáša tým správnym smerom.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nech sa páči, nová kapitola napísaná a v rekordnom čase aj upravená. Len na ďalšie si budete musieť asi počkať, pretože nič nestíham a som rada, že sa mi podarilo aspoň takýto kúsok napísať. Tak enjoy a dúfam, že vám to nebude pripadať ako nejaké klišé, ale vážne sa mi tam nič iné nehodilo. :-)



17. kapitola

Celý týždeň sa Sebastian snažil dostať k Eireen, no vôbec sa mu to nedarilo. Vždy mu zabuchli dvere pred nosom alebo mu dokonca ani neotvorili. Rozhodol sa preto, že skúsi šťastie u Rebecy. Našťastie otvorila ona a keď videl, že ho nemieni pustiť dnu, rukou zadržal dvere a tým prinútil Rebecu, aby ich nezavrela a vypočula ho. Tá naňho zlovestne pozrela, ale dvere nechala otvorené.
„Eireen s tebou nechce hovoriť,“ oznámila mu tvrdo.
„Ale ja s ňou chcem, a preto by som bol rád, keby si mi povedala, kde ju nájdem alebo ako sa k nej mám dostať.“
„Myslím si, že aj keby som ti to povedala, nedá ti možnosť. Po tom, čo si spravil, by som sa jej ani nečudovala,“ povedala mu Rebeca.
Sebastian bol chvíľu ticho, rozmýšľal, ako to má Rebece vysvetliť. Nakoniec začal: „Rebeca, počúvaj ma, ...“ a ona naozaj počúvala.
Asi po 10 minútach vyletel z vchodových dverí a ponáhľal sa do auta. Mal namierené do centra mesta. Bol taký rozrušený, že skoro prešiel na červenú a takmer zrazil chodca. Prišiel k reštaurácii a keď vošiel dnu, uvidel pri recepcii stáť dve ženy. Prišiel až k nim. Tá, čo bola otočená k nemu, sa ho spýtala, či má zarezervovaný stôl a neprestala sa naňho pozerať.
„Nie, stôl zarezervovaný nemám,“ odpovedal a popritom sledoval, ako Eireen strnula a pomaly sa otočila smerom k nemu.
„Čo tu chceš Sebastian?“ spýtala sa ľadovo.
„Prišiel som ti vysvetliť, čo sa vtedy večer stalo. Tak ak dovolíš, bol by som rád, keby sme išli niekam, kde budeme sami.“
„Ak si si nevšimol, ja som v práci a mimochodom, ako si vedel, že som tu?“ spýtala sa ho Eireen.
„To nerieš a poď so mnou. Kolegyňa to tu zvládne, však?“ s otázkou sa otočil na druhú ženu.
Recepčná sa ako keby prebrala zo sna. „Vy ste ten Sebastian Torres? Videla som vás na Stampede. Môžem vás poprosiť o autogram?“ spýtala sa a ani nečakala na odpoveď a už mu podávala papier a pero.
„Ďakujem veľmi pekne. Toto mi sestra neuverí,“ povedala, keď jej Sebastian podával už podpísaný papier naspäť. Potom sa znovu otočil k Eireen.
„Nikam s tebou nejdem,“ odpovedala mu Eireen na vetu, ktorú jej povedal Sebastian predtým, ako ich vyrušila druhá recepčná.
„Ale ideš,“ povedal Sebastian, schmatol ju za ruku a ťahal ju preč.
„Môžeš ma pustiť? Viem ísť aj sama. Bolí to,“ vyčítavo mu povedala Eireen.
„Prepáč, ale inak to nešlo.“
Vyšli z reštaurácie a ocitli sa vzadu na dvore.
„Tak hovor, čo si chcel? Už sme tu sami. Počúvam. A nech to netrvá dlho, mám prácu,“ povedala Eireen a pozrela na Sebastiana.
„Eireen, viem, čo si myslíš. Ale musím ti povedať, že to, čo si videla, nebolo všetko...“
„Ja viem, čo som videla a len tak na to nezabudnem,“ skočila mu do reči Eireen.
„Prosím ťa, neprerušuj ma,“ povedal Sebastian, „ a nechaj, nech ti to vysvetlím,“ pozrel na ňu a keď sa zatvárila rezignovane, pokračoval.
„Keby si videla aj to, čo sa stalo potom, zistila by si, že Jessica to urobila naschvál. Myslí si, že ešte niečo medzi nami je, ale nič s ňou už nemám. Prisahám. Ani som nevedel, že prišla na oslavu. Ja som ju nepozýval. Ona je naša suseda, tak si asi myslí, že k nám môže chodiť hocikedy sa jej zachce...“
Teraz ma tu bude presviedčať, že to nebola jeho chyba, on je len obeť svojej ex. A to mu mám uveriť? Veď je chlap.
„Nemusíš mi veriť, ale je to pravda, skončil Sebastian.
„To je všetko čo si mi chcel povedať? Keď áno, môžeš už odísť,“ povedala Eireen.
Asi to nemá zmysel. Zbytočne som sem chodil.
Sebastian sa na Eireen ešte raz pozrel, ale tá sa naňho nedívala. Otočil sa teda a chystal sa na odchod. Lenže chytil kľučku na krídle dverí, ktoré nešli otvoriť a skoro do nich narazil hlavou.
To je neskutočné. To sa môže stať len mne. A ešte v takejto situácii, nahnevane si sám pre seba povedal.
Eireen sa za ním dívala ako odchádza a kým si uvedomila, že ona ho vlastne nechcela poslať preč, Sebastian už odišiel. Vrátila sa teda k Jane na recepciu.
„Môžem sa ťa niečo opýtať alebo radšej za ním pôjdeš na ulicu?“ spýtala sa Jane Eireen.
„Prosím? On je ešte tu?“
„Myslím si to, lebo sa neponáhľal. Mohla by si ho ešte stihnúť.“
Eireen nečakala a rozbehla sa na ulicu. Očami hľadala jeho auto, ale už len videla, ako bočí za roh ulice. Sklamaná sa vrátila na recepciu.
„Neskoro,“ oznámila Jane.
„Ak chceš, môžeš ísť domov. Ja to tu zvládnem. Keď tak na teba pozerám, je jedno, či budeš tu alebo doma. Čo ty na to?“ navrhla jej Jane.
„Asi máš pravdu. Naozaj to tu zvládneš? Síce nie je víkend, ale aj tak.“
„O mňa sa neboj. Ty choď pekne domov, oddýchni si, popremýšľaj, daj si teplý kúpeľ a hneď ti bude lepšie. Dobre?“
„Tak fajn. Ďakujem ti,“ povedala Eireen a odišla domov. Musela sa s niekým porozprávať, tak zašla za Rebecou.
„Ty si mu povedala, kde som?“ vyčítavo sa spýtala Rebecy, keď už bola v jej izbe.
„Nemohla som inak. Po tom, čo mi povedal, som ho nemohla odmietnuť, tak som mu to povedala. Prepáč, ale myslela som si, že to bude lepšie, keď si to konečne vysvetlíte.“
„A čo takého ti povedal, že si mu nemohla odolať?“ spýtala sa jej Eireen.
„Niečo v tom zmysle, že na tej oslave si uvedomil, čo k tebe cíti a hovoril niečo o vašom spoločnom tanci a o bozku. A že si to najlepšie, čo ho stretlo a bol by rád, keby si mu dala ešte šancu,“ povedala jej Rebeca v krátkosti to, čo jej povedal Sebastian.
„Keď bol za mnou v reštaurácii a hovoril mi o tom, bola som naštvaná, ale keď odišiel, uvedomila som si, že len bezdôvodne žiarlim a preto som sa za ním aj rozbehla. Ale už som ho nezastihla. Ľúbim ho a žiadna Jessica nám nebude stáť v ceste.“
„Zlato, môžeš to povedať priamo Sebastianovi a nie mne,“ povedala Rebeca a očami zablúdila k dverám izby.
Eireen na ňu škaredo pozrela a bez toho, aby vydala nejaký hlas, sa Rebecy spýtala: „stojí za mnou, však?“
Rebeca jej nenápadne prikývla a Eireen sa otočila a pozrela Sebastianovi priamo do očí.
„Odkedy si tu?“
„Dosť dlho na to, aby som počul, ako si bola naštvaná, ale už si ma nezastihla,“ povedal jej Sebastian a vykročil k nej.
„Prepáč mi to. Žiarlivosť mi nedovolila normálne myslieť,“ ospravedlňovala sa mu Eireen.
„Ty sa mi ospravedlňuješ? Mňa vidíš s mojou bývalou a ty hovoríš prepáč? To by som mal hovoriť ja. Prepáč mi to. Sľubujem, že sa to už nikdy nestane.“
„Odpúšťam ti. Mohli by sme ísť k nám, Rebeca má určite niečo na práci.“
„Jasné, len choďte, ja si už niečo nájdem,“ povedala Rebeca.
„Pozor na dvere,“ s úsmevom upozornila Eireen Sebastiana, keď vchádzali do ich domu.
„To si sa musela teda smiať, keď si ma videla tam na dvore.“
„Ja? Vôbec,“ povedala Eireen, ale neudržala sa a začala sa smiať.
„Ja som to tušil,“ povedal Sebastian a pobozkal ju.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Tak a je to tu. Dočkali ste sa konečne ďalšej kapitoly. Som zvedavá na vaše reakcie :-)
Tak enjoy :-)))





16. kapitola


Po pesničke nastúpil na scénu toľko sľubovaný Clay Walker. Eireen so Sebastianom tancovali ďalej, sem-tam pre zvýšený počet ľudí naokolo zastali a len tak počúvali. Clay zaspieval veľa pesničiek zo svojho repertoáru a na koniec si nechal Live Until I Die. Keď skončil, všetci mu tlieskali, pískali, boli nadšení. Mnohí boli prekvapení, že prišiel taký skvelý spevák a spieval len pre nich.
„Nie je ti chladno? Prinesiem ti niečo na seba?“ spýtal sa Sebastian Eireen, keď chvíľu po skončení vystúpenia videl, že ju striaslo.
„To by bolo fajn. Na to, že je júl, je teraz v noci nejako chladno,“ odpovedala mu Eireen s úsmevom.
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Keď sa dlhšie nevracal, Eireen sa ho rozhodla ísť pohľadať. Chcela sa dostať do domu, no to sa najprv musela pretlačiť pomedzi zabávajúcich sa ľudí a hrajúcich sa psov.
Práve prechádzala okolo stodoly, v tme síce skoro nič nevidela, ale sluch jej zato slúžil stále. Počula nejaký ženský hlas vysloviť Sebastianovo meno, a potom už len tiché buchnutie. V momente pridala do kroku a keď sa dostala za stodolu, uvidela niečo, čo ju nemilo prekvapilo. Ihneď sa otočila na päte a ponáhľala sa odtiaľ preč. Zrejme si ju ani jeden z nich nevšimol, pretože nikto nebežal za ňou.
Nevedela ani ako, len sa odrazu ocitla na ceste za rančom. Šokovane sa obzerala okolo seba, zatiaľ čo jej myseľ pracovala na plné obrátky.
Počkala si na najbližšie auto smerujúce do Calgary a stopla ho. Bolo jej jedno, kto v ňom sedí, chcela sa len dostať domov, preč od všetkých tých ľudí.

________________________________________

„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Dúfal, že nájde nejaké košele a keď nie, dá Eireen svoju, ktorú máva vždy v kôlni. V dome nič nenašiel, tak sa vydal do kôlne. Ale keď prechádzal popri stodole, začul tam nejaké zvuky. Chcel zistiť, kto tam je, no ešte len čo prešiel za roh, čiesi ruky ho zatiahli za stodolu.
„Sebastian,“ vyslovilo jeho meno dievča, oprelo ho o stenu a začalo bozkávať. V tom momente ich však zbadala Eireen, ktorú si ale nikto nevšimol. Nezaregistrovali ani, že odišla.
„Jessica, prestaň. Čo to robíš?“ vytrhol sa jej Sebastian.
„Čo by som robila, bozkávame sa, nevidíš?“ odvetila mu s provokačným úsmevom.
„Nie, nebozkávame. O podobné veci sa už nikdy nepokúšaj, počuješ? A čo tu vlastne robíš? Nespomínam si, že by sme ťa pozvali,“ pomaly už krikom hovoril Sebastian.
„Ako vaša susedka nemôžem prísť na vašu oslavu?“ spýtala sa s náročky afektovane vypúlenými očami.
„Nie, pokiaľ ťa niekto nepozve, čo sa, myslím, nikdy nestane. A teraz odíď z nášho pozemku,“ výhražným hlasom jej povedal Sebastian a odišiel od nej preč. Prišiel až na miesto, kde nechal Eireen, no nikde ju nevidel. Opýtal sa pri bare, či niekto nevie, kam išla.
„Hej, videl som ju ako beží preč. Vyzerala dosť naštvane,“ povedal mu barman.
„Došľaka. A nevieš, kam bežala?“
„Asi k ceste,“ odpovedal barman a ďalej sa venoval zákazníkom.
Sebastian sa rozbehol tam, kde mu povedal barman, ale Eireen už bola preč.
„Dokelu,“ zanadával si znova Sebastian a pomaly sa vracal späť medzi oslavujúcich. Nič iné mu nezostávalo.

________________________________________

„Ja som taká sprostá. Ako som mu mohla naletieť?“ so slzami v očiach sa sťažovala Eireen Rebece na druhý deň ráno.
„Nemôžeš sa za to obviňovať. On si to nezaslúži,“ utešovala ju Rebeca. Gorrino si ľahol k Eireeniným nohám.
„Aspoň to prasa ma má rado, keď už nikto iný.“
„O čom to hovoríš? Ja ťa mám rada a Martin tiež. A čo tvoji rodičia? Čo ti oni povedali, keď si prišla domov?“ spýtala sa jej Rebeca.
„Oni už spali. Prišla som o druhej ráno. Tá pani, čo som ju stopla bola milá a hlavne nemala zbytočné otázky, ktorými by ma bombardovala. Len sa spýtala kam ma má odviezť a že čo robím tak neskoro v noci sama na ceste. A ráno som hneď išla za tebou,“ vysvetlila jej Eireen.
„Ešte dobre, že to nebol nejaký násilník alebo vrah. Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by sa ti mohlo všetko stať,“ povedala jej Rebeca, keď v tom zazvonil Eireen mobil.
„Prosím?“ spýtala sa.
„A aj vieš kto to bol?“ počula ju Rebeca vysloviť na trošku podozrivú otázku a tak hneď zbystrila pozornosť.
„Dúfam, že si mu povedala, že ho nechcem ani vidieť ani počuť.“ Povedala Eireen tak drsne, až Rebeca prekvapene nadvihla obočie.
„Ďakujem, mami,“ dopovedala napokon a zložila.
„Volal mi domov.“ Vysvetlila vzápätí Rebece. „Neviem ako zistil naše číslo. Asi v zozname alebo na informáciách. Chcel so mnou hovoriť a všetko mi vysvetliť. Mama mu povedala, že nie som doma,“ zreferovala jej Eireen celý obsah svojho rozhovoru s mamou.
„A si si istá, že ho nechceš vidieť a nechať si to ešte vysvetliť?“ spýtala sa jej Rebeca. „Ja by som mu dala ešte šancu.“ Mykla plecami.
„V žiadnom prípade. Viem čo som videla a nemyslím, že tá blondína, s ktorou sa bozkával, bola len halucinácia.“ Odmietla to však Eireen rezolútne.
„Veď dobre, ja sa nehádam. Len ti hovorím, čo by som robila na tvojom mieste. Ale keď ty trváš na svojom, nebudem ťa presviedčať o opaku. Možno je to jeden z tých frajerov, ktorí sú schopní všetkého a len baby využívajú,“ povedala jej Rebeca, aj keď si to o ňom v skutočnosti nemyslela.
„Nechaj si to prejsť hlavou. Len ty vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Poradila jej.
„Musím sa nejako zamestnať, aby som naňho nemyslela. Nevieš, či Martin ešte so mnou ráta?“ zmenila odrazu Eireen tému.
„No, pokiaľ viem, tak neprijímali nikoho nového. Ale zavolaj mu a uvidíš. Ja zatiaľ nakŕmim svoje zvery.“
Eireen teda zavolala a dohodla sa s Martinom, že za ním príde do reštaurácie a tam si vyjasnia všetky podrobnosti.
„Tak čo by som mala robiť, ak nie čašníčku?“ spýtala sa ho neskôr v jeho kancelárii nad reštauráciou.
„Jedna recepčná je tehotná a čoskoro nebude môcť chodiť do práce, takže by si mala jej miesto. Teda, ak by ti to vyhovovalo,“ navrhol jej Martin.
„To by bolo skvelé. A čo presne by bolo náplňou mojej práce?“
„Len byť za pultom, vybavovať objednávky rezervácií cez telefón, sympaticky vyzerať a pekne sa usmievať. A keby niekto prišiel, tak by si ho usadila k stolu. Tak isto aj s rezerváciami. Vyhľadala by si ľudí, čo si zarezervovali stôl v počítači a usadila by si ich. Za chvíľu sa to naučíš. Nie je to vôbec nič zložité,“ oboznámil ju s jej budúcou prácou Martin.
„Neznie to zle. A odkedy môžem začať? Chcela by som čo najskôr.“
„Môžeš nastúpiť najskôr budúci týždeň, len čo sa dohodnem s Mary, tou recepčnou.“
„Tak ďakujem Martin. Ani nevieš, aká som rada, že budem niečo robiť a nebudem len sedieť doma,“ radostne mu povedala Eireen a odišla domov.
„Kde si bola?“ spýtala sa jej Gillian, keď prišla domov.
„Bola som u Martina v reštaurácii. Od budúceho týždňa nastupujem ako recepčná. Nie je to super? Aspoň budem niečo robiť a nebudem myslieť na hlúposti.“
„Tak to ti gratulujem. A budeš tam chodiť každý deň?“ spýtala sa jej mama.
„To sa ešte musím dohodnúť s Martinom. Ale chcem sa spýtať Rebecy, či by nechcela so mnou chodiť jazdievať.“
„Počula som, že východne od Calgary je jeden ranč, ktorý poskytuje kone aj pre verejnosť. Tak by ste sa tam mohli ísť pozrieť,“ navrhla jej Gillian.
„Vážne? Ja som si to ešte nezisťovala. Ale pôjdeme sa tam určite pozrieť, keď bude Rebeca súhlasiť. Idem teraz za ňou, oznámiť jej tieto novinky,“ povedala Eireen a odišla k susedom Reyesovcom.