Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Pamätáte sa na to ešte? Hej, stále som to neukončila a konečne som teraz v noci dokončila kapitolu. Po ani neviem akom dlhom čase. Okolnosti okolo Kanady a tak celkovo mi nedovolili nejak pokračovať, bohužiaľ. Ale je tu nová, síce dosť krátka, ale aspoň niečo. Tak píšte komentáre, som na ne dosť zvedavá...

 


 32. kapitola

„A kam to vlastne ideme?“ vyzvedala Eireen, keď už spolu so Sebastianom sedela v aute.
„Martin mi sľúbil, že nám zarezervuje miesto v jeho reštaurácii. Ale najprv ideme niekam inam.“
„A kam?“ chcela vedieť Eireen.
„To je prekvapenie.“
„Ďalšie? Ja už som ich toľko dnes zažila, že to mám na celý rok dopredu. Umriem od zvedavosti.“
„Neboj sa, neumrieš. Nie je to ďaleko,“ povedal jej Sebastian a o pár minút dorazili na miesto.
Bolo to veľké nákupné stredisko v centre mesta s množstvom rôznych obchodov.
„Láska, teraz zatvor na chvíľu oči, dobre?“ poprosil Sebastian Eireen a ona ho poslúchla. Chcela to prekvapenie vidieť čo najskôr.

Sebastian ju pomaly viedol kúsok dopredu a potom doprava, do klenotníctva. Nechcela otvoriť oči, pretože potom by to už nebolo prekvapenie. Po chvíli pocítila na krku niečo studené a vtedy jej Sebastian dovolil otvoriť oči. Keď uvidela, čo má na krku, zrýchlil sa jej dych. Bolo to strieborné srdiečko vykladané kryštálmi.
„Sebastian...“ pozrela sa naňho prekvapene Eireen.
„Pšššt, nič nehovor,“ jemne jej položil na pery prst a potom ju vášnivo pobozkal.
„To je za čo? Čím som si takúto nádheru zaslúžila?“ dožadovala sa vysvetlenia Eireen.
„Máš predsa narodeniny. A je to hlavne za to, aká si úžasná. Si skvelý človek s dobrým srdcom a to si na tebe vážim. Stačí ti takéto vysvetlenie?“ usmial sa na ňu Sebastian.
„Stačí a ďakujem ti z celého srdca. Budem ho stále nosiť na krku na znak mojej lásky k tebe, Sebastian Torres,“ povedala Eireen a potom odtiaľ vyšli ruka v ruke.

Martinova reštaurácia odtiaľ nebola ďaleko, tak tam išli pešo.
„Dámy majú prednosť,“ povedal jej Sebastian, keď už boli pred reštauráciou.
Eireen pomaly otvorila dvere a skoro spadla z nôh, keď uvidela, čo je vnútri.
„Všetko najlepšie!!!“ skríkli naraz všetci prítomní a Eireen sa musela uštipnúť do ruky, aby sa uistila, že sa jej to nesníva.
Od radosti jej začali po lícach tiecť slzy. Boli tam jej najlepšie kamošky zo školy, ktoré nevidela odkedy sa presťahovali do Calgary.

„Babyyy...“ skríkla Eireen a vrhla sa im do náručia. „Ani neviete, ako ste mi chýbali. Ako sa máte? Čo nového? Tak hovorte už, som strašne zvedavá.“
„Po prvé, aj my ťa radi vidíme. Po druhé, prestaň plakať, rozmažeš si make-up. A po tretie, ani si sa nepochválila, že máš takého fešáka. Kde si naňho natrafila?“ spýtala sa jej Jen.
„To máte tak, keď vám chlap padne rovno k nohám. Čo som ho mala len tak nechať?“ odpovedala Eireen a pozrela sa na Sebastiana, ktorý sa k nim približoval.
„My o vlkovi a vlk sa hneď zjaví.“
„O akom vlkovi to hovoríte?“ spýtal sa Sebastian.
„O tebe zlatko,“ povedala Eireen a chytila ho za ruku.
„Tak prepáčte, že ruším, ale Eireen si ešte nerozbalila všetky darčeky.“
„To môže počkať. Najkrajší darček je aj tak to, že tu mám týchto ľudí. To ako si zorganizoval? Veď ich ani nepoznáš...“
„To vieš, kontakty robia svoje.“ Usmial sa na ňu Sebastian ale ona stále nechápala, tak pokračoval. „Tvoji rodičia mi pomohli. Dali mi kontakt skoro na všetkých ľudí ktorí sú tu a Martin spolu s Rebecou mi to pomohli všetko zorganizovať.“
„A ja som posledná, kto sa o všetkom dozvedel. Ale ďakujem strašne moc, ani nevieš, aká som rada. Ani vo sne by mi ale nenapadlo, že tento deň bude taký úžasný. A to len vďaka tebe, Sebastian. Ďakujem.“ Povedala Eireen, objala ho a všetci sa pripojili k zabávajúcemu sa davu.


„Eireen, si hore?“ zaklopala na dcérine dvere Gillian na druhý deň ráno. Nepočula žiadnu odpoveď, no aj napriek tomu otvorila dvere. Eireen sedela vo výklenku a pozerala von oknom.
„Eireen? Si v poriadku?“ spýtala sa jej.
„Hej.“ Povedala potichu Eireen a ďalej pozerala von oknom.
„Ale no tak, čo sa deje? Vieš, že mne to môžeš povedať. Niečo so Sebastianom? Stalo sa niečo večer, keď sme odišli?“ vypytovala sa Gillian .
„So Sebastianom je všetko v poriadku. Povedala by som, že mi je s ním neskutočne dobre. Ale ja asi nie som v poriadku. Včera bolo výročie...Nicholasovej smrti...a ja sa cítim kvôli nemu dosť zle, ako keby som mu ublížila tým, že som sa bavila. Nemôžem sa toho pocitu zbaviť. Som divná?“
„Tak nehovor Eireen. Vieš, že za to, čo sa stalo, nemôžeš. Bola to nešťastná náhoda. A je úplne v poriadku, že si sa bavila, veď si mala narodeniny. Čo sa stalo pred rokom, nechajme už tak, dobre? Treba myslieť na prítomnosť a budúcnosť, minulosť už nezmeníš. A ja nechcem, aby si sa stále trápila.“
„Ja viem, ale ono to stále bolí...“ rozplakala sa mame v náručí.
„Ja ti verím, Eireen. Viem, že to nie je ľahké. Pokojne sa vyplač, to ti pomôže, uvidíš.“ Hovorila Gillian a zovrela Eireen tuhšie v náručí.