25. augusta 2010

Oslavujeme!!!

Tento deň je významný. Teda prvýkrát ho oslavujem. A viete prečo? Pretože poviedka, ktorú píšem, má už rok! Ako ten čas letí. A to mám napísaných 21 kapitol, na ďalšiu sa chystám. Tak mi držte palce, píšte komentáre, aby som vedela, či to niekoho ešte baví a či to ešte vôbec aj niekto číta. Ak áno, budem len rada. A teraz hor sa oslavovať. Je dôvod aspoň na prípitok, nie?   :-)))


24. augusta 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Svetlo sveta uzrela ďalšia kapitola. Nebudem sa tu vykecávať, vy viete čo máte robiť. Že nie? Písať komentáre predsa. Vždy potešia a človeka posunú ďalej. Tak šup šup, do toho. :-)))
(nič iné čo by sa hodilo som nenašla, tak aspoň túto pesničku)

P.S.: ak vám bude jedna scéna pripadať ako z jedného filmu, viem o tom, mala som na pláne to tak dať už hrozne dlho




21. kapitola

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...

Eireen sledovala Sebastianovu ruku a myseľ jej pracovala na plné obrátky. A keď vytiahol z vrecka malú čiernu škatuľku, pomyslela si, že sa buď načisto zbláznil on alebo má ona halucinácie.
Určite sa mi to sníva, toto nemôže byť pravda, aj keď je to krásne, ale nie tak skoro, behalo jej po rozume a nemo a hlavne nenápadne upierala zrak na krabičku.
„Eireen, chcel by som ti niečo dať, kým nie je neskoro,“ prerušil ju zo zamyslenia Sebastianov hlas.
„Sebastian, toto ja nemôžem prijať,...“ skočila mu hneď do reči.
„Ešte nič nehovor, pokiaľ nevieš, čo je vnútri,“ odporoval jej Sebastian a donútil ju tak pozrieť sa mu do očí.
„Ale...“
„Žiadne ale. Otvor ju,“ nabádal ju, a tak ho poslúchla.
Zobrala si teda do rúk krabičku, zhlboka sa nadýchla a pomaly ju otvorila. Na jej prekvapenie tam nebolo to, čo si myslela, že tam bude.
Na modrom zamatovom vankúšiku ležal biely, napoly zložený malý papier. Nechápala. Pozrela sa na Sebastiana.
„Čo to...“
„Raz si mi spomínala, že ešte si nepoctila tieto naše krásne hory svojou návštevou. Preto mi dovoľ, aby som ti mohol odovzdať tento lístok. Je to vlastne celodenná vstupenka do celého národného parku, ale dá sa aj predĺžiť na viac dní. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť,“ hovoril Sebastian, no zarazil sa, keď uvidel v Eireeniných očiach zalesknúť sa slzy.
„Čo sa deje, zlatko? Nechceš tam ísť? Nepáči sa ti to? Môžem...“ nestihol už ale dopovedať, pretože Eireen sa k nemu otočila a pobozkala ho. Nebol to ale obyčajný bozk. Bol to bozk, ktorý vyjadroval všetky jej pocity. Vďačnosť, úľavu, vášeň ale aj pocit bezpečnosti, ktorý prežívala v jeho prítomnosti. Bol to bozk, ktorý si nedávate len tak s hocikým.
Po krátkej chvíli, ktorá však im pripadala ako večnosť, sa od seba odtrhli.
„Nie, hlupáčik, samozrejme, že sa mi to páči, ako si si mohol myslieť niečo iné? A jasné, že tam chcem ísť. A chcem tam ísť len s tebou. Len mi povedz kedy, aby som si mohla vybaviť u Martina voľno. A ako si myslel to, že kým nie je neskoro?“ spýtala sa Eireen už s úsmevom a so zvedavosťou v hlase.
„No, vieš, chcel som to stihnúť ešte predtým, ako z nás budú vráskaví a šomrajúci starci, ktorých nebude mať nikto rád a budeme musieť vydržať spolu len my dvaja.“ Ledva stihol dopovedať, keď ho Eireen štuchla pomedzi rebrá a obaja vybuchli smiechom.
Po hodnej chvíli, držiac sa za bruchá, ktoré ich od toľkého smiechu boleli, si obaja ľahli na kopu slamy, ktorú predtým ignorovali. Líca mali zmáčané od sĺz, ktoré si nestíhali utierať.
„Ja nebudem nikdy stará a vráskavá,“ vyhlásila Eireen.
„Samozrejme, že nie. Ty budeš pre mňa stále rovnako krásna ako teraz. Sľubujem.“
„Vďaka. Ešteže tak. A teraz vážne. Prečo kým nie je neskoro?“ spýtala sa ho Eireen znova.
„Lebo september je krásny mesiac a stromy a lesy sú vtedy najkrajšie. Celé hory tak získajú úžasný nádych, až tú jeseň cítiš a vstrebávaš tú nádheru každou bunkou svojho tela. Ten úžasný pocit som ti nechcel odoprieť. A môžeme tam ísť 21. septembra. Vtedy by mala byť jesenná rovnodennosť. Ale tá môže trvať aj tri dni, tak by sme tam mohli ostať. Čo na to povieš?“ spýtal sa Sebastian a dúfal, že Eireen bude súhlasiť.
„To je dobrý nápad. Konečne budeme nejaký čas spolu a nikto nás nebude otravovať. Už sa na to teším. Ale musíme si zohnať aj poriadnu výbavu. Poznám človeka, teda Rebeca ho pozná lepšie, ktorý nám môže poradiť, čo všetko budeme potrebovať.“

Po tomto všetkom ešte chvíľu vedľa seba ležali na slame, až kým sa Eireen nezačalo zívať.
„Odveziem ťa domov? Predsa len, už je dosť neskoro,“ navrhol Sebastian niečo pred polnocou.
„Ďakujem, ale netreba. Som tu autom. A nie je to až tak ďaleko. Nemusíš sa báť,“ ubezpečovala ho Eireen.
„Ale zívaš. Nechcem, aby si zaspala za volantom,“ nedal sa Sebastian.
„To zvládnem, neboj sa,“ presviedčala ho Eireen, keď už boli pri jej aute. Teda pri aute jej rodičov. „Keď prídem domov, zavolám ti.“
Eireen nastúpila do auta a chystala sa na odchod. Sebastian sa k nej ešte sklonil a pobozkal ju.
„Ľúbim ťa,“ povedal.
„Ľúbim ťa,“ odpovedala mu Eireen a pomaly sa mu strácala v diaľke.


Po pol hodine začínal byť Sebastian poriadne nervózny, pretože už Eireen mala byť doma, aj keby išla pomaly. Už jej trikrát volal, aby sa ubezpečil, že je v poriadku. No neozývala sa.
Chystal sa už aj vyraziť za ňou, bol už aj na dvore, keď vtom mu zazvonil mobil. Rýchlo ho zdvihol.
„Eireen, si v poriadku? Nič ti nie je? Kde si?“ vybafol na ňu hneď zhurta.
„Som v poriadku. Len som sa zasekla pred jednou haváriou a nedá sa to obísť. Už to tu odstraňujú, tak za chvíľu by sme sa mohli pohnúť.“
„A prečo si mi nedvíhala telefón?“ spýtal sa jej Sebastian.
„Nemala som ho pri sebe. Bola som mimo auta, aby som zistila, čo sa deje. Našťastie nebol nikto vážne zranený, asi niekomu len prebehla srna cez cestu a niekto doňho narazil. Už musím končiť, nejak sa to pohýna. Ľúbim ťa,“ povedala mu a zaklapla telefón.
Sebastian jej už nestihol povedať, že aj on ju ľúbi. Napriek tomu sa spokojný vydal k domu a zamieril do svojej izby. Hádam bude všetko v poriadku a nič sa Eireen nestane. S myšlienkami na ňu pomaly unavený z celého dňa zaspal.

20. augusta 2010

Monroe Jackson Rathbone V.



Jackson Rathbone (nar. 21. december 1984) je americký herec a muzikant. Ako dieťa mal Jackson to šťastie žiť na rôznych miestach na svete kvôli otcovej práci. Narodil sa v Singapure a potom žil v Maydane a Jakarte (Indonézia), Londýne, Connecticute, Kalifornii, Nórsku a nakoniec sa usadili v Midlande v Texase.
Jackson okamžite začal účinkovať v miestnom verejnom divadle a bol prijatý do programu mladých hercov (The Pickwick Players). Bol aktívny v mnohých aktivitách zahŕňajúc basketbal, futbal, baseball a americký futbal. Dokonca si založil kapelu a prenosný DJ biznis. Zvládanie toľkých aktivít bola fuška tak sa Jackson rozhodol zostať pri tých, ktoré ho robili najšťastnejším: herectvo a hudba. 
Navštevoval strednú školu Interlochen, súkromnú školu pre umelcov v Michigane. Po maturitách, plánoval ísť na Royal Scottish Academy, ale nakoniec sa rozhodol, že pôjde do Los Angeles skúsiť šťastie na veľkom plátne.
Býval u svojho bývalého stredoškolského spolužiaka a najlepšieho priateľa, Alexa Boyda. Ihneď sa mu zadarilo a podpísal zmluvu s Disney´s 411. Získal hlavnú úlohu v rodinnej show televízie ABC "Beautiful People", ktorá mala premiéru na jeseň 2005.
Jackson okrem iných úloh dostal aj menšiu úlohu vo fenoméne "The O.C.", kde si zahral kamaráta Kaitlin Cooper. Potom prišla úloha vo filme "Twilight", kde si zahral jedného z členov upírskej rodiny, Jaspera Whitlocka Halea.
Najnovšie ho môžeme vidieť vo filme The Last Airbender.

(vysoký je skoro tak ako ja, 177 cm,
má tri sestry - 2 staršie - Ryann a Kelly a 1 mladšiu - Brittney,
nemá Facebook, MySpace ani Twitter,
je potomok Thomasa Jonathana "Stonewalla" Jacksona, Confederate General from West Virginia.)






A čo naňho hovorím ja? Je to moja naj postava v Twilighte, na druhom mieste je Carlisle. Niekde som čítala, že je to také chúďatko s bolesťami (podľa výrazu tváre v úlohe Jaspera by sa to tak aj dalo povedať :-)).
Je proste úžasný, Jaspera zahral dokonalo. Aj keď niekedy vyzerá ako "teplý brat", ale to len keď je oholený, inak je pekný :-)



                 Jasperov vojenský doklad




 P.S.: milujem chlapov s jamkami na lícach :-)

6. augusta 2010

Wonderful place

Rada chodím po svete. A keď nie sú prostriedky, tak si vyhľadávam krásne miesta, kam by som chcela raz ísť, na nete. Včera som videla jeden dokument, ktorý mal za cieľ poukázať na to, ako my ľudia ničíme vlastnú planétu. Dozvedela som sa, že ak bude pokračovať lov veľrýb takým tempom ako teraz, za 50 rokov budú veľryby na pokraji vyhynutia.
Prístav v Benátkach má zasa za následok, že sa potápajú. Ale to ste asi už vedeli. Za pár rokov nebudú pod vodou len 50 dní v roku, ale dlhšie.

Ale nechcem tu teraz hovoriť o katastrofách, ktoré nastanú a za ktoré si môžeme sami, ale o jednom krásnom mieste, ktoré je tiež v ohrození. Chcem hovoriť o Le Mont-Saint-Michel - Hora sv. Michaela. Je to žulový, 80 metrov vysoký, prílivový ostrov (resp. polostrov – s pevninou je od r. 1879 spojený násypom) v severozápadnom Francúzsku v rovnomennom zálive na pobreží Normandie. Rozdiel výšky morskej hladiny pri prílive a odlive je asi 15 m (najviac v Európe), takže buď je „hora“ obklopená tekutými pieskami alebo „pláva v mori“. Odlivom sa obnažuje morské dno do vzdialenosti 10–15 km od pobrežia.
Nachádzajú sa tu početné historické pamiatky (kláštorný kostol z 11.–16. stor., gotické kláštorné budovy, opevnenia z 13.–15. stor.). Ostrov, záliv a kláštor sú od roku 1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.





P.S.: určite sa sem chcem niekedy pozrieť
P.S.2: viac sa môžete dočítať v tomto článku (sú tu aj detailnejšie fotky a zaujímavosti)

4. augusta 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko!
Podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu po nejakom čase, tak si ju môžete vychutnať spolu s hudbou. Už je to 20., tak trošku jubilejná a onedlho bude rok, čo som sa do toho pustila. :-)
Tak nech sa páči, tu je:





20. kapitola

Na 12. septembra, deň Sebastianových narodenín, si Eirren naplánovala, že ho večer prekvapí. Ale aby bolo prekvapenie dokonalé, ráno musela zájsť k nemu domov a doladiť detaily. Najprv sa stretla s jeho otcom a s bratom, ani s jedným nebol problém, ich spoluúčasť mala vybavenú hneď. Mala šťastie, že Sebastian bol v meste, lebo keby ju uvidel, nevedela by, ako by zamaskovala to, čo práve robí a prečo je práve u nich.
Potom ale pred ňou stála tá najťažšia úloha, ktorú potrebovala zariadiť, a to obmäkčiť Sebastianovho starého otca a dosiahnuť ich zmierenie. Nedávala si veľkú nádej, ale za pokus nič nedá, tak sa teda vybrala k domčeku, v ktorom býval Harry.
Nevedela, na čo sa má pripraviť, a tak len pomaly vystupovala po schodoch k dverám. Zaklopala a čakala, kým niekto neotvorí. A naozaj, po chvíli sa dvere otvorili a stála v nich staršia žena.
Eireen predpokladala, že to musí byť ošetrovateľka, ktorá sa chodí o Harryho starať. Veď bývať sám a ešte byť aj na vozíku, to nie je ľahké.
„Dobrý deň, prišla som za pánom Daltonom. Potrebujem s ním hovoriť. Som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen.
„Poďte dnu. Hneď pána Harryho zavolám. Zatiaľ si môžete sadnúť do obývačky,“ povedala ošetrovateľka a odišla.
Eireen sa poriadne nestihla ani poobzerať okolo seba, keď vtom uvidela vo dverách Harryho.
Všimla si, že má rovnaké modré oči ako Sebastian. Aj štruktúrou tváre sa na seba dosť podobali. V mladosti musel vyzerať takmer rovnako ako Sebastian. Tá podoba sa nedala prehliadnuť.
„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ vytrhol Eireen zo zamyslenia Harry.
„Maggie mi povedala, že ste Eireen a to znamená, že ste priateľka môjho vnuka, je tak?“
„Áno, máte pravdu. A práve o Sebastianovi sa chcem s vami porozprávať.“
„Ale ja nemám o čom. Od tej nehody ho nechcem ani vidieť. Povedal vám, že kvôli nemu som ostal na vozíku a prišiel som o svoju jedinú dcéru?“ vyčítavo sa spýtal Harry.
„Povedal. Viem o všetkom, čo sa vtedy stalo. A nemyslím si, že je to jeho vina. Bola to len nešťastná náhoda a vy to viete. A neverím vám, že ho nechcete ani vidieť. Videla som vás tu vtedy na oslave, ako ste boli vonku pri schodoch. Tak mi netvrďte, že vám na ňom nezáleží. Po toľkých rokoch by ste si mohli uvedomiť, že všetko sa dá riešiť, ale smrť je definitívna, je koniec. Nikoho nevrátite späť. Hlavne nie tým, že zanevriete na ľudí okolo seba. A tam, kde je koniec, je aj nový začiatok. U vás by mal ten nový začiatok znamenať odpustenie Sebastianovi za to, za čo nie je zodpovedný. Dnes máte jedinečnú príležitosť. Viete, aký je dnes dátum, tak by som bola neskutočne rada, keby ste večer prišli do domu.  Určite by vaša prítomnosť nepotešila len mňa, ale aj ostatných,“ nedala Harrymu šancu zasiahnuť jej do monológu a už to hovorila mierne zvýšeným hlasom a postojačky, čím prilákala do obývačky aj Maggie.
„Je všetko v poriadku pán Harry?“ spýtala sa.
„Ehm, áno, je. Slečna je už na odchode, však?“ povedal Harry a pozrel pri tom na Eireen.
Tá sa otočila a pomaly vyšla z domčeka. Z Harryho očí sa nedalo nič vyčítať, tak uvidí, ako to nakoniec dopadne. Ako sa blížila k domu Torresovcov, nervozita a hnev z nej postupne opadli.
Nikdy by som si nemyslela, že som schopná takto hovoriť. Kde sa to vo mne vzalo? Ale dobre vedieť, povedala si Eireen sama pre seba a pokračovala ďalej.

____________________________________________

„Už ho vidím. Všetci na svoje miesta, rýchlo,“ zakričal Jason a vyšiel pred dom.
„Ahoj, otec ťa čaká v pracovni,“ povedal prichádzajúcemu Sebastianovi a ten si len vzdychol.
„Čo zasa potrebuje? Som unavený z dneška, tak dúfam, že to nebude nadlho,“ povedal Sebastian s trochu znudeným tónom  v hlase.
„Neviem, asi je niečo s objednávkou krmiva pre kone,“  zaklamal Jason a nechal Sebastiana otvoriť dvere na pracovni.
Ten nestihol ani nič zaregistrovať, len zrazu: „všetko najlepšie!“ skríkli naraz všetci prítomní a už sa k nemu načahovali ruky s darčekmi. Boli tam skoro všetci. Sebastianov otec, Jason spolu s Elizabeth, všetci, čo pracujú na farme, priatelia. Nesmeli chýbať ani Rebeca s Martinom a dokonca k nemu pribehol aj nezbedný pes Max a začal ho olizovať. Jediná osoba, ktorú nevidel, bola Eireen. Keď ju nikde nevidel, zostal sklamaný, keď mu vtom niekto položil zozadu ruky na oči. Hneď vedel, že je to ona. Rýchlo sa otočila tvárou k nemu a pobozkala ho.
„Všetko najlepšie k narodeninám. Ľúbim ťa,“ povedala Eireen a znova ho pobozkala.
Romantická chvíľka však netrvala dlho, pristúpil k nim William, Sebastianov otec.
„Môžeš byť rád, že ju máš. Bez nej by tu dnes títo ľudia neboli.“ Potľapkal syna po pleci a Eireen venoval úsmev.
„Ďakujem ti, je to krásny darček. Všetci ľudia, ktorých mám rád, pokope, a ty si so mnou. Ďakujem,“ povedal jej Sebastian a viac nestihol, pretože zrazu ostalo ticho a všetci sa pozerali jedným smerom, k dverám. Eireen sa pousmiala, pretože v kútiku duše dúfala, že Harry príde. A dúfala správne. Harry prišiel až k nim a na kolenách mal v trochu ošúchanom papieri zabalený darček. Všetci ho sledovali. Nikto netušil, že príde. Najmä nie Sebastian.
„Prepáč mi, prepáč mi za všetko. Nechcel som si pripustiť pravdu, bol som tvrdohlavý a za všetko som vinil teba. Ešte raz mi prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo,“ potichu a so sklopenými očami povedal Harry a podával Sebastianovi darček. „Chcel som ti to dať už dávno, ale nezmohol som sa na to, tak ti to dávam teraz.“
Sebastian sa pustil Eireen, kľakol si pred Harryho a objal ho. Nebolo tu potrebných viacej slov, všetci pochopili, že sa na starého otca nehnevá a odpúšťa mu. Čakal len na túto príležitosť. Eireen neudržala slzy, dojalo ju to.
„Otvoríš ho?“ spýtal sa Harry Sebastiana. Ten vzal do rúk darček, roztrhal baliaci papier a otvoril ho.
„To patrilo tvojej mame. Určite by chcela, aby si to mal ty.“
Sebastian opatrne otvoril škatuľku. Boli v nej fotky a rôzne drobnosti patriace jeho mame. Nemal čas si ani všetko pozrieť, pretože pre nich prišli Rebeca s Martinom. Čo už, bol dnes večer ozaj žiadaný.
„Tak ako, oslávenec? Cítiš sa starší?“ spýtal sa ho Martin a nezabudol ho potľapkať po pleci.
„Neuveríš, ale cítim sa rovnako starý. A potrebujem sa niečoho napiť, pretože takéto prekvapenie som teda vážne nečakal. Chcem sa vám za to všetko poďakovať. Ideš so mnou Eireen?“ spýtal sa jej Sebastian a ona prikývla.

Neskôr večer, keď už viac ľudí odišlo domov a zostali len tí, ktorí akosi nepotrebujú spať, Eireen so Sebastianom ostali sami v stodole, kde ich nikto nevyrušoval.
„Dnes si mi  zorganizovala naozaj krásny darček, za čo ti nesmierne ďakujem. Viem, že ty síce nemáš dnes žiadny sviatok, ale tiež mám pre teba jeden darček,“ povedal Sebastian a siahol do vrecka.
Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...