Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko!
Podarilo sa mi dať dokopy ďalšiu kapitolu po nejakom čase, tak si ju môžete vychutnať spolu s hudbou. Už je to 20., tak trošku jubilejná a onedlho bude rok, čo som sa do toho pustila. :-)
Tak nech sa páči, tu je:

20. kapitola

Na 12. septembra, deň Sebastianových narodenín, si Eirren naplánovala, že ho večer prekvapí. Ale aby bolo prekvapenie dokonalé, ráno musela zájsť k nemu domov a doladiť detaily. Najprv sa stretla s jeho otcom a s bratom, ani s jedným nebol problém, ich spoluúčasť mala vybavenú hneď. Mala šťastie, že Sebastian bol v meste, lebo keby ju uvidel, nevedela by, ako by zamaskovala to, čo práve robí a prečo je práve u nich.

Potom ale pred ňou stála tá najťažšia úloha, ktorú potrebovala zariadiť, a to obmäkčiť Sebastianovho starého otca a dosiahnuť ich zmierenie. Nedávala si veľkú nádej, ale za pokus nič nedá, tak sa teda vybrala k domčeku, v ktorom býval Harry.

Nevedela, na čo sa má pripraviť, a tak len pomaly vystupovala po schodoch k dverám. Zaklopala a čakala, kým niekto neotvorí. A naozaj, po chvíli sa dvere otvorili a stála v nich staršia žena.

Eireen predpokladala, že to musí byť ošetrovateľka, ktorá sa chodí o Harryho starať. Veď bývať sám a ešte byť aj na vozíku, to nie je ľahké.

„Dobrý deň, prišla som za pánom Daltonom. Potrebujem s ním hovoriť. Som Eireen McCalvinová,“ predstavila sa Eireen.

„Poďte dnu. Hneď pána Harryho zavolám. Zatiaľ si môžete sadnúť do obývačky,“ povedala ošetrovateľka a odišla.

Eireen sa poriadne nestihla ani poobzerať okolo seba, keď vtom uvidela vo dverách Harryho.

Všimla si, že má rovnaké modré oči ako Sebastian. Aj štruktúrou tváre sa na seba dosť podobali. V mladosti musel vyzerať takmer rovnako ako Sebastian. Tá podoba sa nedala prehliadnuť.

„Ako vám môžem pomôcť, slečna?“ vytrhol Eireen zo zamyslenia Harry.

„Maggie mi povedala, že ste Eireen a to znamená, že ste priateľka môjho vnuka, je tak?“

„Áno, máte pravdu. A práve o Sebastianovi sa chcem s vami porozprávať.“

„Ale ja nemám o čom. Od tej nehody ho nechcem ani vidieť. Povedal vám, že kvôli nemu som ostal na vozíku a prišiel som o svoju jedinú dcéru?“ vyčítavo sa spýtal Harry.

„Povedal. Viem o všetkom, čo sa vtedy stalo. A nemyslím si, že je to jeho vina. Bola to len nešťastná náhoda a vy to viete. A neverím vám, že ho nechcete ani vidieť. Videla som vás tu vtedy na oslave, ako ste boli vonku pri schodoch. Tak mi netvrďte, že vám na ňom nezáleží. Po toľkých rokoch by ste si mohli uvedomiť, že všetko sa dá riešiť, ale smrť je definitívna, je koniec. Nikoho nevrátite späť. Hlavne nie tým, že zanevriete na ľudí okolo seba. A tam, kde je koniec, je aj nový začiatok. U vás by mal ten nový začiatok znamenať odpustenie Sebastianovi za to, za čo nie je zodpovedný. Dnes máte jedinečnú príležitosť. Viete, aký je dnes dátum, tak by som bola neskutočne rada, keby ste večer prišli do domu.  Určite by vaša prítomnosť nepotešila len mňa, ale aj ostatných,“ nedala Harrymu šancu zasiahnuť jej do monológu a už to hovorila mierne zvýšeným hlasom a postojačky, čím prilákala do obývačky aj Maggie.

„Je všetko v poriadku pán Harry?“ spýtala sa.

„Ehm, áno, je. Slečna je už na odchode, však?“ povedal Harry a pozrel pri tom na Eireen.

Tá sa otočila a pomaly vyšla z domčeka. Z Harryho očí sa nedalo nič vyčítať, tak uvidí, ako to nakoniec dopadne. Ako sa blížila k domu Torresovcov, nervozita a hnev z nej postupne opadli.

Nikdy by som si nemyslela, že som schopná takto hovoriť. Kde sa to vo mne vzalo? Ale dobre vedieť, povedala si Eireen sama pre seba a pokračovala ďalej.

____________________________________________

„Už ho vidím. Všetci na svoje miesta, rýchlo,“ zakričal Jason a vyšiel pred dom.

„Ahoj, otec ťa čaká v pracovni,“ povedal prichádzajúcemu Sebastianovi a ten si len vzdychol.

„Čo zasa potrebuje? Som unavený z dneška, tak dúfam, že to nebude nadlho,“ povedal Sebastian s trochu znudeným tónom  v hlase.

„Neviem, asi je niečo s objednávkou krmiva pre kone,“  zaklamal Jason a nechal Sebastiana otvoriť dvere na pracovni.

Ten nestihol ani nič zaregistrovať, len zrazu: „všetko najlepšie!“ skríkli naraz všetci prítomní a už sa k nemu načahovali ruky s darčekmi. Boli tam skoro všetci. Sebastianov otec, Jason spolu s Elizabeth, všetci, čo pracujú na farme, priatelia. Nesmeli chýbať ani Rebeca s Martinom a dokonca k nemu pribehol aj nezbedný pes Max a začal ho olizovať. Jediná osoba, ktorú nevidel, bola Eireen. Keď ju nikde nevidel, zostal sklamaný, keď mu vtom niekto položil zozadu ruky na oči. Hneď vedel, že je to ona. Rýchlo sa otočila tvárou k nemu a pobozkala ho.

„Všetko najlepšie k narodeninám. Ľúbim ťa,“ povedala Eireen a znova ho pobozkala.

Romantická chvíľka však netrvala dlho, pristúpil k nim William, Sebastianov otec.

„Môžeš byť rád, že ju máš. Bez nej by tu dnes títo ľudia neboli.“ Potľapkal syna po pleci a Eireen venoval úsmev.

„Ďakujem ti, je to krásny darček. Všetci ľudia, ktorých mám rád, pokope, a ty si so mnou. Ďakujem,“ povedal jej Sebastian a viac nestihol, pretože zrazu ostalo ticho a všetci sa pozerali jedným smerom, k dverám. Eireen sa pousmiala, pretože v kútiku duše dúfala, že Harry príde. A dúfala správne. Harry prišiel až k nim a na kolenách mal v trochu ošúchanom papieri zabalený darček. Všetci ho sledovali. Nikto netušil, že príde. Najmä nie Sebastian.

„Prepáč mi, prepáč mi za všetko. Nechcel som si pripustiť pravdu, bol som tvrdohlavý a za všetko som vinil teba. Ešte raz mi prepáč, nechcel som, aby to takto dopadlo,“ potichu a so sklopenými očami povedal Harry a podával Sebastianovi darček. „Chcel som ti to dať už dávno, ale nezmohol som sa na to, tak ti to dávam teraz.“

Sebastian sa pustil Eireen, kľakol si pred Harryho a objal ho. Nebolo tu potrebných viacej slov, všetci pochopili, že sa na starého otca nehnevá a odpúšťa mu. Čakal len na túto príležitosť. Eireen neudržala slzy, dojalo ju to.

„Otvoríš ho?“ spýtal sa Harry Sebastiana. Ten vzal do rúk darček, roztrhal baliaci papier a otvoril ho.

„To patrilo tvojej mame. Určite by chcela, aby si to mal ty.“

Sebastian opatrne otvoril škatuľku. Boli v nej fotky a rôzne drobnosti patriace jeho mame. Nemal čas si ani všetko pozrieť, pretože pre nich prišli Rebeca s Martinom. Čo už, bol dnes večer ozaj žiadaný.

„Tak ako, oslávenec? Cítiš sa starší?“ spýtal sa ho Martin a nezabudol ho potľapkať po pleci.

„Neuveríš, ale cítim sa rovnako starý. A potrebujem sa niečoho napiť, pretože takéto prekvapenie som teda vážne nečakal. Chcem sa vám za to všetko poďakovať. Ideš so mnou Eireen?“ spýtal sa jej Sebastian a ona prikývla.

Neskôr večer, keď už viac ľudí odišlo domov a zostali len tí, ktorí akosi nepotrebujú spať, Eireen so Sebastianom ostali sami v stodole, kde ich nikto nevyrušoval.

„Dnes si mi  zorganizovala naozaj krásny darček, za čo ti nesmierne ďakujem. Viem, že ty síce nemáš dnes žiadny sviatok, ale tiež mám pre teba jeden darček,“ povedal Sebastian a siahol do vrecka.

Preboha, čo robí, zbláznil sa? Veď on má dnes narodeniny a nie ja. A dúfam, že to nie je to, čo si myslím, že to je. Chodíme spolu len krátko na to, aby mi dal niečo také, ako...