Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Nebojte sa, nezabudla som na vás. Pridávam sem už v poradí ôsmu kapitolu, tak si ju užite. Trvalo to dlhšie, ale myslím, že bude stáť za to. Som zvedavá, čo si myslíte, ako to bude pokračovať. A všimla som si, že v komentároch nejak poľavujete, tak sa polepšite :-)
(skoro všetky spomenuté miesta sú skutočné)

8. kapitola

Na druhý deň ráno sa Eireen dohodla s Rebecou, že pôjdu spolu do mesta. Rebeca tu už predsa bývala dlhšie, tak aspoň poukazuje Eireen centrum a miesta dôležité pre život mladého človeka.

Bol piatok a Rebeca mala byť v škole, ale nešla. Kvôli Eireen. Veď už sa aj tak blížil koniec roka a už sa veľa neučili.

Stretli sa ráno o desiatej a spoločne išli na vlak, ktorému sa hovorí City train. Zastávku má na každom kroku, tak nemuseli ísť ďaleko. Vystúpili na začiatku 7 Avenue, po ktorej je možné ísť týmto vlakom zadarmo, čo má svoje výhody aj nevýhody. Rebeca Eireen upozornila, aby si nezabudla vždy cvaknúť lístok, keď bude nastupovať na tejto ulici, lebo jej sa to už viackrát stalo, že zabudla, ale našťastie ju polícia ešte nechytila. Raz dokonca videla, ako jedného vyhodili z vlaku na zastávke a nasadili mu putá. Ale to mohlo byť aj pre hocičo iné.

Toto cestovanie malo svoje výhody hlavne v zime, keď sa potrebujete dostať z jedného konca ulice na druhý a takto netreba ísť pešo, ale sa zveziete pohodlne, vlakom.

V centre sa nachádzajú väčšinou kancelárie, ale sem-tam aj nejaké dobré obchody. Z jedného takého, z kníhkupectva, práve vychádzali, keď ich začal otravovať jeden bezdomovec. Nedal sa odbiť, tak zrýchlili tempo. Div, že nemuseli utekať. Rebeca Eireen povedala, že to sa veľmi často nestáva, len zriedka. Našťastie, pomyslela si Eireen.

Postupne prišli až ku knižnici, kde si hneď vybavili preukazy a trochu sa tam poobzerali. Zhodli sa, že tu budú tráviť veľa času. Knihy boli ďalšou ich spoločnou záľubou.

Keď znovu vyšli na ulicu, Rebeca začala ťahať Eireen k Olympic Plaza, parku, kde sa v lete odohrávajú rôzne malé koncerty alebo podujatia, a ktorý v zime slúži ako klzisko.

Ako zistili, jeden koncert sa tam konal aj dnes. Prišli na miesto, kde už sa zoskupilo zo dvadsať ľudí. Rebeca, so španielskym temperamentom v krvi, začala hneď tancovať, ale Eireen tam len stála a spolu s ostatnými počúvala hudbu. Nevedela tancovať, možno by zvládla tak valčík, ale to bolo všetko. Keď Rebeca uvidela, že Eireen netancuje, rozhodla sa, že ju teda nebude trápiť. Musela na ňu kričať, aby sa počuli. Navrhla, aby sa išli niekam najesť. Vybrala jednu zo svojich obľúbených menších reštaurácií, kde mali na výber z veľkého množstva morských potvor, živých rakov, ktorých pripravovali aj priamo pred zákazníkmi. Sadli si k oknu a objednali si krevety s dressingom a pečivom. Popritom ako jedli, sledovali chodcov na ulici a hodnotili ich výzor a oblečenie. Rebeca sa priznala Eireen, že by sa nebránila novému vzťahu, ak by sa našiel nejaký vhodný objekt, ktorý by pri jej temperamente vydržal.

„Ten v tom modrom tričku na druhej strane je celkom pekný,“ upozornila Rebecu Eireen.

„Myslíš? Ale určite má priateľku, takže škrtáme z imaginárneho zoznamu,“ povedala Rebeca a obe sa rozosmiali.

Takto to pokračovalo ešte chvíľu, keď sa pred ich oknom zastavil chalan, ktorý niečo hľadal v taške. Zboku sa trochu podobal na Orlanda Blooma, no v mladšom vydaní. Mal aj trošku dlhšie, mierne kučeravé, tmavé vlasy a nebol ani nízky.

Rebeca nemusela nič robiť, aby pritiahla jeho pozornosť. Stačilo, že ho hypnotizovala pohľadom, ktorý na väčšinu ľudí účinkoval viac než dobre. Netrvalo dlho a neznámy sa pozrel smerom na Rebecu. Tá sa mierne začervenala a pousmiala. Eireen si pripadala ako keby bola neviditeľná, pretože ju si vôbec nevšímali. Neznámy ukázal na hodinky a naznačil, že musí ísť. Rebeca sa za ním stále pozerala, až pokým jej nezmizol z dohľadu. Nevedela ako vyjadriť slovami to, čo videla.

„Hm, ...on, ...to, ...prečo...“

„Ja som ho tiež videla, aj ja mám oči. Bol pekný, to sa musí uznať a vyzeralo to tak, že sa niekam dosť ponáhľal. Obávam sa, že ho už viackrát neuvidíš. To by musela byť teda veľmi veľká náhoda, aby ste sa znovu stretli v tomto miliónovom meste.“

„Ty vieš teda človeka povzbudiť,“ vyčítala Rebeca Eireen a vypýtala si od čašníka účet. Keď vyšli na ulicu, stále sa okolo seba obzerala, či ho náhodou nezbadá. Ale nič.

Vydali sa teda smerom k vlaku, keď im do očí udrel plagát, ktorý oznamoval, že štvrtého júla začína v Calgary Stampede.

„Ja som na to úplne zabudla. Samozrejme, začína Stampede. Vieš čo to je?“ spýtala sa Rebeca.

„Už som o tom niečo počula. Nie sú to náhodou rôzne kovbojské súťaže?“

„Sú to súťaže, v ktorých majú veľké zastúpenie kone. Súťaží sa v disciplínach ako rodeo, krotenie divokých koní, chytanie teľaťa do lasa a tak podobne. Už som na tom bola trikrát, vlastne odkedy sme sa sem presťahovali. Toto bude už štvrtýkrát. A za tie tri roky som videla dosť zranení, takže mám pred tým všetkým rešpekt. Veď keď spadneš napríklad z býka, ktorý ťa prinajlepšom len raz prišliapne, tak to nie je sranda. Ale dá sa na tom dobre zarobiť. Tento rok musíš ísť so mnou. Štvrtého júla to začne sprievodom cez mesto, v ktorom sa ukážu rôzne skupiny ľudí na koňoch, kočoch, rôzni hudobníci, Indiáni, vojaci ale aj iné národnosti. Uvidíš, bude sa ti to páčiť,“ skončila Rebeca svoj dlhý monológ.

Eireen sa dala nakoniec prehovoriť, aj tak by sedela len doma a takto jej aspoň ubehne čas a zabaví sa.

Keď sa chystali prejsť na druhú stranu, Rebeca, ako vždy, rozprávala a nedávala pozor na cestu. Eireen už len počula, ako Rebeca vykríkla a videla, ako sa prichádzajúce auto snaží vyhnúť zrážke. Nemohla sa pohnúť, zatvorila oči a zostala stáť na mieste ako prikovaná. Už videla v mysli ten najhorší scenár a bála sa ich otvoriť, aby sa jej to nepotvrdilo.

Výnimočná udalosť

Oslavuje sa. Toto je už stý príspevok. Už by to mohlo byť dávno pradávno, keby som mala svoj starý blog. Ale čo už. Šikovným patrí svet :-)
Neviem ako by sme to mohli osláviť, tak vám dám bojovú úlohu niečo zaujímavé vymyslieť. Očakávam vaše silno kreatívne nápady.
A aby ste neobišli naprázdno, hodím vám sem jednu fotku na ktorej som s "patizónom". Že nám to spolu sekne? :-)))

Cause an effect

Túto pesničku, keď som prvýkrát započula, pomyslela som si, že zas ďalší rap, čo je úplne mimo mojej sféry pesničiek, ktoré počúvam. Ale keď som ju počúvala dlhšie, začala sa mi aj celkom páčiť. Má taký zvláštny nádych. Ako si môžete všimnúť, v klipe sa objavujú len tri farby: čierna, biela a červená. Neviem, možno to má nejaký hlbší zmysel.
Ale najzaujímavejšie na tom je, že to režíroval nie spevák, ani hudobník, ale herec. Presnejšie austrálsky herec, ktorý, bohužiaľ, minulý rok v januári zomrel. Áno, ak hádate, že to bol Heath Ledger, hádate správne.



Trojminútové video k piesni Cause An Effect rapera N'Fa, známeho aj ako No Fixed Abode, nakrútili na jednu kameru v garáži Heathovho domu v Sydney krátko pred jeho smrťou v januári 2008.

N'Fa, predtým známy ako Nfamas z austrálskej hip-hopovej formácie 1200 Techniques, sa narodil v Londýne, no vyrastal v Perthe na západe Austrálie. S Ledgerom boli kamarátmi z detstva.

"Heath to režíroval veľmi dobre a výsledok ma skutočne teší ...Viem, že Heatha práca tešila," doplnil. Video predstavili aj v rámci spomienky na Ledgera na filmovom festivale v Ríme, ktorý sa konal od 15 - 23. októbra. Ledger sa predtým postaral aj o videoklipy gitaristu Bena Drakea alebo americkej alternatívnej rockovej skupiny Modest Mouse.

Môžem skonštatovať, že ak sa vám aj táto pesnička nepáči, určite si ju vypočujete, už len zo zvedavosti :-)
Klip je podľa mňa spravený kvalitne a je aspoň vidieť, že Heath robil svoju robotu dobre, s čím asi súhlasíte aj vy.
Keby tu tak bol aj teraz. :-(

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prepáčte, že to tak dlho trvalo, kým som sem dala túto kapitolu, ale viete, škola, bakalárka, seminárky a trochu chýba aj inšpirácia. Ale budem veľmi rada, ak sa vám bude táto kapitola páčiť. Tak enjoy a poprosím aj komentáre :-)
(hrozne dlho mi trvalo, kým som k nej našla vhodnú pesničku, ale neviem, či sem podľa vás pasuje)



7. kapitola
Vo dverách sa zjavila čierna kučeravá hlava, pomaly ich otvorila a usmiala sa na prichádzajúcich návštevníkov.
„Dobrý večer. Sme vaši noví susedia a prišli sme sa vám predstaviť,“ začal Paul.
„Dobrý, nech sa páči, poďte dnu. A dávajte si pozor pod nohy. Ja zatiaľ zavolám rodičov.“ Povedala milo a pustila ich do domu.
Eireen s rodičmi sa neisto presunula do obývačky, kam ich dievča nasmerovalo. Počula ako volá na rodičov, pravdepodobne po španielsky. Po chvíli ich uvidela ako prichádzajú zo záhrady.
„Vitajte, už sme vás očakávali. Videli sme, ako ste sa sťahovali. Ja som Raquel, toto je môj manžel Felipe a toto je naša dcéra Rebeca.“ Všetci sa navzájom predstavili a Eireen podala koláč, ktorý stále držala v rukách, Raquel. Nevyzerajú zle, pomyslela si.
Posadali si na veľkú pohodlnú krémovú sedačku. Zrazu sa všetky oči stočili smerom ku kuchyni, odkiaľ bolo počuť slabé klopkanie. Po podlahe si veselo cupitalo malé čierne prasiatko.
„Nemusíte sa báť,“ povedala Rebeca, „to je Gorrino, on už veľmi nenarastie. Je to malé vietnamské prasiatko a môj miláčik. Nevymenila by som ho ani za svet.“ Dodala s veselými plamienkami v očiach.
Eireen vtedy pochopila, prečo si mali dávať pozor pod nohy. Aby to malé omylom nepristúpili.
„Odkiaľ ste sa sem prisťahovali?“ začal sa po chvíli trápneho ticha a nesmelých úsmevov vypytovať Felipe.
„Prišli sme z Crossfield, kúsok severne od Calgary. Teraz to mám bližšie do práce a manželka tu má lepšie možnosti ako maliarka. Eireen skončila školu, tak si tu môže nájsť prácu. Je tu naozaj krásne a pokoj, na to, že sme v takom veľkom meste.“ Rozhovoril sa Paul.
„Áno, to je. My sme sa sem presťahovali z Winnipegu a tu sa nám páči viac, že miláčik?“ Felipe sa usmial na manželku a pobozkal ju. Eireen pri tom pohľade smutne sklopila oči. Raquel si to všimla a intuitívne vytušila, že by sa dievča asi cítilo príjemnejšie inde.
„Rebeca, choď ukázať Eireen svoju izbu. My sa tu zatiaľ porozprávame.“ Povedala svojej dcére.
Rebeca bez rečí poslúchla svoju mamu a už aj ťahala Eireen do svojej izby na poschodí. Boli ešte len pred dverami, keď počuli prenikavý škrekot. Vošli dnu a Eireen sa len prekvapene pozerala.
„Sme tu správne? Aj za túto ZOO vyberáš vstupné?“ spýtala sa a obe sa začali smiať.
„Som jedináčik, tak mi naši dovolili mať pár zvierat. Mám jedného papagája, fretku, dve morčatá, dvoch škrečkov, jedného potkana a Gorrina si už videla. Toho mám namiesto psa. Hneď uvoľním posteľ, aby sme si mohli sadnúť,“ povedala a začala upratovať.
Eireen mala pocit, že Rebeca bude menovať donekonečna všetko, čo má v izbe. Netušila, že toľko zvierat môže žiť v jednej izbe spolu s majiteľkou. Stále sa tu niečo hýbalo, ani na sekundu tu nebol pokoj. Ona aj jej rodičia mali radi zvieratá, ale ako ich pozná, toto mať v izbe by jej určite nedovolili. Nanajvýš tak škrečka alebo korytnačku. Ale nič viac.
„Hotovo, môžeme si sadnúť. Povedz mi niečo o sebe. Máš frajera?“ začala sa vypytovať Rebeca a Eireen nevedela, čo jej má povedať. Má jej povedať o Nicholasovi, o tom, čo sa stalo, kvôli čomu sa sem presťahovali? Pochopí ju? Nepoznala ju ešte a nevedela ako bude reagovať. Nakoniec sa ale rozhodla. Kamarátka by sa jej zišla. A tak jej povie pravdu. Veď nemá čo stratiť. Už to aj tak nemôže vrátiť späť a takto sa s tým skôr vyrovná. Rozhovorila sa teda.
Rebeca ju len s úžasom počúvala. Keď jej všetko dopovedala, zostala ticho a len ju objala. Súcitila s ňou.
„Je mi to hrozne ľúto, ale nemôžeš sa obviňovať za to, čo sa stalo. Nie je to tvoja chyba a ty to vieš. Neviem, čo by som robila na tvojom mieste. Keď sme bývali vo Winnipegu, chodila som s jedným chalanom. Volal sa Ben. Boli sme spolu len niečo vyše roka, keď sme sa presťahovali sem. Vtedy som nenávidela svojich rodičov za to, že som Bena aj svojich priateľov musela opustiť a začínať odznova. Bolo to hrozné obdobie. Ale už je to za mnou a teraz som tu šťastná. Síce zatiaľ sama, bez chalana, ale šťastná. Tento rok končím školu, čiže som od teba o rok mladšia. Som si ale istá, že budeme dobré kamarátky. Súhlasíš?“ opýtala sa Eireen a tá len nemo prikývla. Bola jej vďačná za jej pochopenie a podporu.
Po zvyšok večera boli také zabraté do rozhovoru, že si ani nevšímali, ako sa Gorrino snaží vyštverať k nim do postele.
Neskôr, keď už bola vonku tma, počuli, ako na nich Raquel volá, aby zišli dolu, že už je neskoro a McCalvinovci už musia ísť určite domov. Neochotne, ale predsa len sa rozlúčili a zaželali si dobrú noc.
Po dnešnom dni sa z Rebecy a Eireen stali najlepšie kamarátky.

Vražedná kombinácia

Ak spojíte túto hudbu s vypracovávaním otázok z genetiky, mám pravdu, ak poviem, že je to až vražedná kombinácia. A to sa mi akurát stalo.
(inak, hudbu od nich môžem :-) ).

The beginning

Už to začalo. A neskončí to tak skoro. Bude to dlhá a namáhavá cesta, na konci ktorej bude zaslúžené uznanie (možno). Včera som už totiž začala písať bakalárku. Teda písať ešte úplne nie, len si vypisovať niečo z knihy, čo je vlastne základ celej práce. Tak držte palce, aby sa mi to podarilo dokončiť a tým, ktorí ju tiež musia písať, držím palce ja a želám pevné nervy.
A ak neviete moju tému, tu je: (a môžete sa aj zasmiať)
Vtáka poznáš nielen po perí ... alebo vajcia našich vtákov.

P.S.: na poviedke sa stále usilovne pracuje, tak majte strpenie (na prednáškach sa musíme tváriť, že nás to strašne baví, tak nie je možnosť niečo napísať, len doma môžem spraviť nejakú tú čiarku)

Sam Roberts - Brother Down

Túto pesničku som si zamilovala od prvého počutia. Myslím, že jednu od Sama som sem už dala ale aj táto je skvelá. Kebyže si nepamätáte, je to jeden kanadský spevák, ktorého som začala počúvať kde inde, ak nie v Kanade :-)

Nová upírska tetralógia

Túto knihu som našla úplnou náhodou. Obsah vyzerá fajn ale Twilight je podľa mňa lepší.
Dala som vám sem obsah všetkých štyroch kníh, zatiaľ vyšli u nás len dve. V Amerike to chodilo už aj spracované vo forme seriálu - ukážka videa. (Prečo nebývame tam?)

Ako sa to všetko začalo…

Ešte v časoch talianskej renesancie sa dvaja bratia Damon a Stefan Salvatorovci zaľúbili do krásnej mladej upírky, ktorá sa volala Katherine. Hoci Katherinino srdce bolo dosť veľké pre oboch chlapcov, navzájom oň súperili, aby si ho mohli privlastniť. Nekonečný boj o Katherininu náklonnosť ju nakoniec dohnal k smrti. A z dvoch bratov urobila navždy rozhádaných nezomretých upírov so zlomeným srdcom.

O niekoľko storočí neskôr je Damonovi a Stefanovi súdené znova prežiť to, čo ich dohnalo k upírstvu. Znenazdania sa ocitnú v mestečku Fell's Church vo Virginii, kde sa ich cesty pretnú s Elenou Gilbertovou, krásnou a obľúbenou stredoškoláčkou, ktorá sa priam neuveriteľne podobá na Katherine…

Prebudenie

Elena je najkrajšie dievča v škole a dvorenie všetkých chlapcov prijíma ako kráľovná. Nový chlapec, krásny a tajomný Stefan, ju však ignoruje a dokonca sa jej vyhýba. O to viac ho chce Elena získať! To sa podarí až na školskom plese, keď Elena padne do rúk násilníckej partie a Stefan ju zachráni. Obaja sa rýchlo zblížia a Stefan jej prezradí svoje temné tajomstvo. Je totiž upír…

Súboj

Elena čoskoro zistí, že existuje oveľa väčšie nebezpečenstvo, než zaľúbiť sa do upíra – a síce, stať sa predmetom túžby dvoch upírov. Zatiaľ čo Stefan aj naďalej bojuje s inštinktívnym smädom po jej krvi, Damon sa snaží získať si Elenino srdce. A Elenu pritom čaká ešte ťažšia skúška: aby zachránila jedného zo svojich nesmrteľných ctiteľov, sama bude musieť riskovať svoju smrteľnosť…

Zbesilosť

Stefan trpí po smrti Eleny, ktorá sa utopila v rieke, a je odhodlaný spor s bratom, trvajúci už storočia, doviesť do konca za každú cenu. Netuší však, že Damon nie je jediným nepriateľom, s ktorým sa musí stretnúť, a ak bude chcieť poraziť oveľa krvilačnejšieho nepriateľa, bude musieť uzavrieť s nenávideným bratom spojenectvo. Z Eleny sa po smrti stane upírka, no dievča sa s novou podobou a spaľujúcou túžbou po ľudskej krvi nevie vyrovnať. Dokáže napriek vnútornej trýzni a smútku po minulom, nedokončenom a takom zúfalo krátkom živote dať prednosť láske k svojim blížnym a bojovať proti temnej sile, ktorá napadla mestečko?

Temnota

Ani po Eleninej smrti sa boj so zlými silami nekončí. Na oslave Meredithiných narodenín sa dievčatá pokúsia spojiť so svojou mŕtvou priateľkou pomocou špiritistickej tabuľky. Elena kamarátky varuje pred nebezpečenstvom, ktoré im bezprostredne hrozí, no nemá dosť času svoje posolstvo dokončiť a zlo udrie nečakaným a strašným spôsobom. Bonnie a Meredith si zavolajú na pomoc Stefana, ktorý sa vracia do mesta aj s Damonom. Rozpúta sa neľútostný boj. Pomôže mŕtva Elena svojim živým priateľom?

Super deň

Po dnešnom "nádhernom" dni mám dosť. Domov prídem celá premočená, pretože som nestihla vlak kvôli profesorke, ktorá nás tam držala dlhšie. Našťastie, spolužiak nás zaviezol autom k privátu, kde bývajú moje dve spolužiačky. Tam som pobudla hodinu a pol. Skoro nám tam vybuchla mikrovlnka, ale nevadí :-)
Prídem domov a tam sa dozviem, že treba dať do poriadku vodu v záhrade, nachystať to všetko na zimu aby s tým bol pokoj. Lenže, ako to u nás už býva zvykom, vyskytli sa menšie komplikácie, ale nakoniec sa všetko vyriešilo.
Jediné, čo ma dnes potešilo, bolo to, že som videla náhliac sa v daždi zo školy do auta jedno krásne auto, určite vám je známe :-) (len samozrejme v striebornej farbe)
(Volvo C30 wine colour)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja som na vás taká dobrá, že vám sem hodím hneď aj ďalšiu kapitolu. Dlho som rozmýšľala ako ju začať, nakoniec som sa rozhodla pre takúto príhodu. Neviem, či ste čakali niečo takéto ale snáď sa vám to bude páčiť. :-)

6. kapitola

„Dnes v noci sa okolím Calgary prehnala silná búrka. Obyvateľov okolitých miest vystrašilo hrmenie, hustý lejak, časté blesky a okolo polnoci aj padajúce krúpy. Našťastie, búrka si nevyžiadala žiadne straty na životoch, ale v mestečku Crossfield, severne od Calgary, zasiahol blesk jeden dom. Podľa našich informácií, majitelia sa práve včera odsťahovali, takže dom bol prázdny. Mali veľké šťastie. Vďaka rýchlemu zásahu hasičov sa v priebehu dvoch hodín podarilo horiaci dom zachrániť ...“

Eireen pozerala na fotografiu toho domu. Ich domu. Teraz sa to už vlastne ani nedalo nazvať domom, ale skôr ruinou. To teda mali ozaj veľké šťastie, ako to bolo napísané v tom článku. Aká je pravdepodobnosť, že práve váš dom zasiahne blesk a vám sa nič nestane, pretože v ňom práve nie ste? Skôr sa vám podarí vyhrať auto v nejakej súťaži.

Ja na osud neverím, takže je to obrovská náhoda, že sme sa presťahovali práve včera, pomyslela si Eireen. Podvedome sa pozrela na schodisko, po ktorom práve schádzali jej rodičia. Nevedela, ako im to má povedať. Našťastie, prvá sa ozvala Gillian.

„Dobré ráno, zlatko. Dobre si sa vyspala? Nezobudila ťa búrka?“

„Hm, búrka ma nezobudila. Zobudil ma sen, ktorý ale teraz nie je podstatný. Podstatné je toto.“ podala rodičom noviny a ukázala na článok. Z ich tvárí sa dalo presne vyčítať, čo cítia. Smútok zo straty niečoho, čo mali radi, kde sa cítili dobre, hoci im to už nepatrilo.

V kuchyni potom nastalo ticho, nikto neprehovoril. Odrazu Gillian to ticho náhle prerušila. „Nebuďme smutní, ale tešme sa z toho, že sme živí a zdraví a máme dom, v ktorom sa budeme cítiť aspoň tak dobre, ako v tom starom. Dá si niekto kávu?“ šikovne zmenila tému.

„Nie, ďakujem, ja už som mala,“ povedala Eireen.

„Ja si dám a dobre silnú,“ odpovedal jej Paul a pobozkal ju.

Viac sa k tej téme už nevracali.

„Večer by sme mohli ísť navštíviť susedov. Máme len jedných, tak to by sme mohli zvládnuť. Eireen mi môže neskôr pomôcť niečo upiecť a ty by si mohol ísť vymaľovať suterén. Mám plán, ako by sme ho mohli využiť.“ Usmiala sa na manžela Gillian. Eireen s Paulom len ticho prikývli a venovali sa svojim raňajkám.

Po raňajkách sa všetci pobrali vlastnou cestou. Eireen odišla do svojej izby.

Chcela svoj voľný čas využiť čo najzmysluplnejšie. Nevedela ale, čoho sa má skôr chytiť. Nerozhodne postávala uprostred izby a obzerala sa okolo seba. Steny mala vymaľované bledofialovou farbou, zhodou okolností jej obľúbenou. S predchádzajúcou obyvateľkou mala aspoň niečo spoločné. Nakoniec sa rozhodla. Skrášli si izbu tým, čo nájde.

Podišla k stolu a otvorila druhú zásuvku. Vytiahla z nej farby na sklo, zapla si stereo systém a pustila CD-čko. V poslednom čase nemala bohvieakú náladu, tak stále počúvala jednu zo svojich obľúbených kapiel. Z reproduktorov sa teda miestnosťou začala niesť Apocalyptica. Pri ich hudbe sa jej vždy najlepšie tvorilo.

Na väčšinu svojich výtvorov použila len čiernu farbu. Farebné veci jej v podstate ani nebolo treba, pretože najradšej maľovala ornamenty. Pri nich mohla naplno využiť svoju fantáziu. Talent zdedila po mame, maliarke obrazov.

Po hodine a pol mala celé jedno okno skrášlené svojim dielom. Bola s ním celkom spokojná. Ako ďalší bod programu, sa rozhodla nalepiť si na stenu nejaké plagáty. Otvorila teda najspodnejšiu zásuvku stola a začala hľadať niečo vhodné.

Mala veľa obrázkov koní, z ktorých napokon vybrala len pár, najmä tie, kde bol jej najobľúbenejší druh – frízsky kôň. Príroda si dala záležať, keď ho vytvárala. Jeho múdry a elegantný výzor ju vždy fascinoval. Keď bola malá, vždy takého chcela, ale rodičia jej povedali, že by ho nemala kde mať. Ani v jazdeckom krúžku, kam chodila, takého nemali. Musela sa preto uspokojiť s palominom a hnedákom.

Postupne si nalepila na stenu aj U2, jej najobľúbenejšiu skupinu, z hercov Matthewa McConaugheyho, Logana Bartholomewa a Hugha Jackmana. To boli podľa nej skvelí herci z tej mladšej generácie. Do staršej by zaradila napríklad Morgana Freemana alebo Jeremyho Ironsa, tiež úžasných hercov. Ale tých sa rozhodla si na stenu radšej nelepiť. Jej mame sa celé toto lepenie plagátov na stenu absolútne nepáčilo a povedala jej, že je ako školáčka, keď to robí. Ale Eireen sa to páčilo, a tak mala mama smolu, nemohla s tým nič urobiť.

O šiestej večer, keď už mali hotové všetko, čo si ráno naplánovali, sa pobrali predstaviť sa susedom. Ich dom bol tiež dosť veľký, hoci mal len jednu garáž.

Po schodíkoch pomaly prešli na terasu, ktorá lemovala celú šírku domu. Eireen si všimla, že tam mali zavesenú aj bielu hojdačku z dreva.

Gillian naznačila manželovi, aby išiel prvý. Eireen, s koláčom v rukách, si pomyslela, že nejak to tam vydrží, keď v tom už počula, ako jej otec stisol gombík a zvnútra sa ozval veľmi netypický zvuk zvončeka.

Nový design

Je tu jeseň a ja som sa rozhodla, že je konečne čas na zmenu. Tento design robila Miriela, za čo jej veeeľmi pekne ďakujem (ja sa v html odkazoch neviem orientovať) ale obrázok som po dlhom hľadaní našla ja :-). Pekné, že?

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ja viem, ja viem, už dlhšiu dobu som sem nedala ďalšiu kapitolu. Ospravedlňujem sa. Ale musím aj vám vyčítať, že nejak ste sem prestali chodiť a písať komentáre. Ale nič to. Ja vás ľúbim, tak som sa rozhodla pre zverejnenie ďalšej. Dlho som hľadala vhodnú pesničku ako "podklad". Nakoniec som sa rozhodla pre Why. Je nádherná. Ale upozorňujem vás, aby ste sa tvárili, že nerozumiete a snažili sa vnímať len hudbu. Podľa mňa k tejto kapitole celkom pasuje. A poprosím aj komentáre :-)))




5. kapitola

Bol krásny slnečný letný deň, tak sa Eireen rozhodla, že si pôjde zajazdiť. Z neďalekej stajne si požičala mladého sivka, ktorý sa jej páčil najviac. Vyšli spolu na lúku za mestom, kde si myslela, že ju nebude nikto rušiť. Keď nechcela sivka uštvať k smrti, musela ho najprv zahriať. Začala krokom, klusom, potom cvalom a keď si už myslela, že by to mohlo stačiť, dala sa do behu. Lúka nebola veľká, ale stále nebola na jej konci. Zdalo sa jej, že už to trvá neskutočne dlho, keď odrazu začula za sebou iného koňa. Najprv sa neobzrela, no počula, že jazdec ju pomaly doháňal. Otočila sa v sedle, aby mohla zistiť, kto to je. Div, že nespadla z koňa. Pomyslela si, že buď zle vidí alebo má halucinácie.
„Nicholas?“ potichu vyslovila jeho meno, ale bolo to dosť hlasno na to, aby to začul aj jej spoločník. Neodpovedal, len sa na ňu usmial.
„Ty si predsa mŕtvy, ako to, že si tu? A nevieš ani jazdiť na koni.“ Záporne krútila hlavou.
„Neboj sa, ty to zvládneš, ty vždy všetko zvládneš,“ povedal, akoby ani nepočul jej otázku.
„Pamätáš sa, keď si mala 6 rokov a zlomila si si nohu pri páde zo stromu? Alebo keď si si popálila ruku ako 10-ročná a ani si veľmi neplakala? Pamätáš sa na to?“ spytoval sa jej náhlivo.
„Pamätám, ale ako to môžeš vedieť? Nikdy som ti o tom nehovorila,“ spýtala sa ho Eireen s prekvapením v hlase a lepšie sa mu pozrela do tváre. Všimla si, že jeho oči nie sú hnedé, ale zvláštnej modrej farby a že ani jeho vlasy nemajú taký odtieň hnedej ako si pamätala. Tieto boli o niečo tmavšie a aj o trochu dlhšie.
„Počúvaj svoje srdce a ži svoj život ako najlepšie vieš.“ Naposledy sa na ňu usmial a zrýchlil tempo.
Eireen celá zmätená popohnala koňa, ale ten ju neposlúchal. Čo mám zvládnuť? Čo?? Čo??? Pýtala sa sama seba. Chcela dobehnúť Nicholasa, ale už sa strácal v diaľke pred ňou. Videla, že prišiel k okraju lúky a chystal sa skočiť. Vedela, že tam je už koniec, že už tam nič nie je, len hlboká priepasť, ktorá čakala na ďalších neopatrných ľudí ako papuľa nejakej strašnej príšery na svoju korisť, ktorá skončí v jej útrobách.
„Niééé!“ vykríkla Eireen, keď uvidela ako Nicholas skočil a zmizol jej z dohľadu. Znovu popohnala koňa a ten ju odrazu opäť poslúchal. Docválala na okraj lúky, zoskočila zo sedla a pozrela sa do priepasti. Nič však nevidela. Len čierno-čiernu tmu, ktorá ako závoj zahaľovala všetko, čo sa v nej ocitne.
„Nicholas! Nicholas!“ kričala, ale nedostávalo sa jej žiadnej odpovede. Uvedomila si, že to nemá zmysel, že už ho nemôže vrátiť späť a rozplakala sa. Stratila ho už po druhýkrát.
Vtom začula silné zahrmenie, ktoré ju prebudilo. Otvorila oči a ocitla sa vo svojej novej izbe. Na lícach cítila slzy. Takže to bol len neskutočne skutočný sen, nočná mora, ktorá jej pripomenula Nicholasa.
Pozrela sa na hodiny. Bolo osem hodín. Rodičia ešte určite spia, pomyslela si. Zamierila do kúpeľne, aby si opláchla tvár studenou vodou. Vedela, že už zrejme nezaspí, tak zišla dolu po schodoch do kuchyne.
Spravila si kávu a sadla si za stôl. Po chvíli sa išla pozrieť, či už náhodou nemajú pred domom noviny. Otvorila vchodové dvere a zistila, že v noci bola zrejme silná búrka, pretože všade naokolo bolo mokro a ešte stále sa blýskalo a hrmelo.
Rýchlo vzala noviny a zamierila späť do kuchyne. Mala by si popozerať nejaké inzeráty kvôli práci. Našla ich tam zopár, ale ani jeden sa jej nepozdával. Listovala ďalej, ale okrem najnovších informácií zo sveta politiky, počasia a ekonomiky tam nenašla veľa zaujímavých článkov.
Ale keď otvorila noviny na predposlednej strane, v sekcii tragédie a pohromy, skoro sa zadrhla kávou. To, čo si prečítala, ju zarazilo.

John Logan Bartholomew

Viem, že ste netrpezliví ale na ďalšiu kapitolu si ešte chvíľu budete musieť počkať. Nejak sa mi nedarí pokračovať. Počas štátnic som vyšla z cviku :-)
Čakanie vám spríjemním aspoň profilom ďalšieho herca, ktorý sa mne osobne veľmi páči.
Neviem, či ho poznáte ale ak nie, rada vám ho priblížim. Aspoň trochu.

Logana som prvýkrát videla na Hallmarku vo filme Love´s enduring promise asi 4 roky dozadu. Hneď sa mi zapáčil, hlavne jeho modré oči. Len škoda, že na internete som o ňom toho veľa nenašla, teda, dalo by sa povedať, že skoro nič. Viem o ňom len toľko, že sa narodil 9. 2. 1984, v Galione, Ohio. Preslávil sa najmä v 7 filmoch v sérii Love Comes Softly, ktoré bežali na Hallmarku. Boli to také pekné romantické filmy. V 4 z nich hral hlavnú postavu menom Willie LaHaye.


Okrem toho som ho zazrela aj v CSI: NY - Some buried bones, kde "hral" zavraždeného študenta, ktorý si privyrábal tým, že robil skúšky za iných. (nepovedal tam však ani jedno slovo :-) ).
Ďalej u nás bežal aj seriál V tieni zločinu, ktorý som však nevidela, tak vám nemôžem povedať, koho tam hral. Ale asi niekoho len v jednej časti.

To je asi všetko, čo o ňom viem. Nepodarilo sa mi toho viacej nájsť. Škoda. Ale musíte uznať, že je pekný :-)

Name - day

Keďže dnes mám meniny, ponúknem vám pár pranostík, ktoré pripadajú na tento deň:

Ak sa do Michala hrozno nedovarí, nebudeš mať z neho vína súdok starý.

Ak sú do Michala vtáci doma, nebude tuhá zima.

Ak sú na Michala lastovičky tuná ešte, tak sa tuhej zimy, ľudia, viac netešte.

Čo svätý Michal zakazuje, to svätý Mikuláš rozkazuje.

Jasné nebo v noci pred Michalom zvestuje, že po ňom treskúca zima nasleduje.

Keď na Michala prší, nebude veľkej zimy do Vianoc.

Keď na svätého Michala prší, bude málo vína, veľa vody.

Koľko mrazov pred Michalom, toľko po Valburge.

Koľko mrazov pred Michalom, toľko studených dní bude po Ďure /24.4/.

Michal - snehom kýchal.

Michal zimu dychal.

Michalovo žito a Urbanov ovos /25.5/ znesú i slabší podnos.

Na Michala, či z hory a či z doly, zimný vetrík vstane.

Na židovské Michalské sviatky prosia židia o dážď.

3x hurá

Konečne. Spravila som to. Prvé štátnice, z pedagogiky, sú úspešne za mnou, a to som ešte ani nezačala chodiť do tretiaku :-)
Tak mi odľahlo. Som išla ako úplne úplne posledná zo všetkých študentov. To by som nebola ja aby som nemala také šťastie. Postupne, ako vychádzali von tí, čo boli predo mnou, všetci takí sklesnutí, zdeptaní, už som si myslela, že to nespravím ale nakoniec sa podarilo. Očakávam gratulácie. :-)))))

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Keď už tu máme tie hody, dám vám sem už v poradí štvrtú kapitolu poviedky. Už mám hotové aj ďalšie, len ešte nie sú upravené. Toto je skôr taká opisná, chcela som, aby ste si vedeli predstaviť ich nový dom, tak dúfam, že sa vám to bude páčiť. Je tu trocha mojej fantázie ale aj skutočných vecí, ktoré som videla v Kanade minulý rok. Tak pekné čítanie želám :-)

4. kapitola

Napriek Eireeniným počiatočným protestom a strachu z takej drastickej zmeny, sa sťahovanie predsa len konalo.

O dva týždne neskôr, 17. júna, opúšťala rodina McCalvinovcov svoj dom v Crossfield. Slabo pršalo, ale ako vraví povera: Ak prší, sneží alebo je hustá hmla v deň, keď sa vydávate na cestu, budete mať šťastie.

A tak to aj bolo. Len čo opustili mesto, obloha sa vyjasnila a naskytol sa im krásny pohľad na hory. Paul išiel prvý a riadil sťahovacie auto, zatiaľ čo Gillian s Eireen zasa ich čierny Dodge Journey.

Cesta prebehla v poriadku. Do Calgary prišli niečo po jedenástej, takže mali celý deň na to, aby sa nasťahovali.

Keď Eireen uvidela ich nový dom, neverila vlastným očiam. Myslela si, že je pripravená na všetko, ale zistila, že sa mýlila. To, čo uvidela, určite nečakala.

Dom bol obrovský. Mal bielu farbu, základy z kameňa, dve garáže a po stranách boli vysadené stromy. Nebola schopná jediného slova. Bola úplne očarená.

Ani si nevšimla, že k domu dorazili ešte dve ďalšie autá. Uvidela z nich vystupovať Dereka a Alana, otcových dvoch kamarátov, ktorí im na Paulovu žiadosť prišli pomôcť s nábytkom.

Eireen sa rozhodla, že si dom najprv prezrie a až potom začne pomáhať s nosením vecí. Vykročila teda a pomaly vstúpila do domu.

Nebol úplne zariadený, boli tam len základné veci. Uvidela široké drevené schodisko, rýchlo ním vybehla na poschodie a šla pohľadať svoju izbu. Lenže na chodbe sa pred ňou rozprestieralo toľko dverí, že nevedela, ktoré má otvoriť ako prvé. Tak sa rozhodla, že pôjde rad za radom.

Otvorila prvé dvere. Bola za nimi veľká miestnosť so samostatnou kúpeľnou. To bude asi spálňa rodičov, pomyslela si a pokračovala ďalej.

Každé dvere za sebou skrývali nejakú veľkú miestnosť. Eireen ich napočítala päť.

„Už si si vybrala niektorú z izieb?“ spýtala sa jej Gillian, ktorá sa znenazdajky objavila za jej chrbtom. Eireen sa jemne strhla.

„Hm, ešte nie, práve som si ich dopozerala. Ale najviac sa mi páči asi táto,“ povedala a ukázala pri tom na dvere na druhej strane domu. Boli bránou k veľkej izbe s vlastnou kúpeľnou a veľkým šatníkom. Ale najviac sa jej páčilo strešné okno a okrúhly výklenok, z ktorého mala výhľad na ulicu. Podobal sa tomu, čo mala v izbe v Crossfield, len ten býval rovný. Už si predstavovala, ako tam bude sedieť a čítať knihy alebo len tak premýšľať.

„Eireen, poď si dolu zobrať svoje veci,“ zavolal ju zdola Paul.

Nasledovaná mamou zbehla dolu a očami zablúdila k veľkej kope škatúľ v strede obývačky. Vedela, že bude mať čo robiť, aby si do večera stihla nájsť všetky svoje veci a spraviť pre ne v izbe miesto.

Po piatich hodinách hľadania, vybaľovania, nosenia a ukladania do políc bola s výsledkom ako tak spokojná. Izba vyzerala útulne a už v nej bolo cítiť ju.

Rozhodla sa teda, že pôjde pomôcť mame s jej obrazmi.

Bola na svojich rodičov hrdá, dokázali toho veľa, zatiaľ čo jej najväčší úspech bolo druhé miesto v súťaži juniorov na konskej prekážkovej dráhe. Pri tej spomienke sa usmiala, prvýkrát odvtedy, čo .....

Ale to bolo už dávno. Rok predtým, ako spoznala Nicholasa.

Keď naňho pomyslela, tisli sa jej do očí slzy. Prudkým žmurkaním ich rýchlo zahnala, aby rodičia nič nespoznali.

Keď zostupovala dolu schodmi, uvidela, ako Paul práve vyprevádza Dereka a Alana , ktorí už síce dávno podonášali všetky škatule, ale ešte sa s jej rodičmi rozprávali a posedávali pri novučičkom okrúhlom jedálenskom stole. Videla na ňom tiež štyri poháre a fľašu vína. Trochu jej prišlo ľúto, že ju nezavolali, ale potriasla hlavou a s úsmevom sa s nimi ešte utekala tiež rozlúčiť.

Po ich odchode Gillian navrhla, aby si na chvíľu oddýchli. Keď vyšli na terasu, aby si tam mohli sadnúť, Eireen zostala už druhýkrát ohromená za jediný deň.

„Ste si istí, že toto všetko si môžeme dovoliť? Nie, že by sa mi to nepáčilo, dom je krásny, záhrada veľká... ale aj tak,“ spýtala sa prekvapene rodičov.

„My si to nemôžeme dovoliť, my sme si to už dovolili. Tento dom sme kúpili, takže už je náš,“ s úsmevom jej odpovedal Paul.

„Tvoj otec zarába dosť ako pilot, aj keď na úkor toho, že býva často preč a ja so svojimi obrazmi tiež nezarábam málo,“ otočila sa na ňu mama. „Len stále neviem, ako si sa rozhodla ty. Nájdeš si nejakú prácu alebo pôjdeš na vysokú?“

„Na podanie prihlášky je už neskoro, veď viete, že toho bolo na mňa veľa, takže si asi budem musieť nájsť nejakú prácu a na vysokú pošlem prihlášku až budúci rok,“ jedným dychom povedala Eireen. Rodičia len ticho prikývli.

Po chvíli vošli všetci traja naspäť do domu, aby mohli dokončiť, čo ráno začali.

Eireen bola už o siedmej taká unavená, že pomaly nevládala chodiť.

„Idem už spať, tak dobrú noc,“ povedala rodičom.

„Dobrú, zlatko,“ odpovedali naraz. „A nezabudni, čo sa ti bude snívať v novej posteli, to sa ti splní,“ stihla ešte Gillian dopovedať, keď počula zabuchnúť dvere na Eireeninej izbe.

Eireen to však zachytila a nevedela, či sa má toho sna báť alebo sa naň tešiť.

Patrick Swayze

Americký herec Patrick Swayze, ktorého preslávila hudobná romanca Hriešny tanec z roku 1987, v pondelok podľahol rakovine pankreasu. Zomrel vo veku 57 rokov.

Podľa amerických médií zomrel Swayze v kruhu rodiny a priateľov. Lekári mu diagnostikovali nebezpečnú formu rakoviny v januári 2008 a predpovedali mu polroka života. Herec však žil ďalší rok a pol a pokračoval v práci. Nakrúcal televízny seriál The Beast o veteránovi FBI a spolu s manželkou Lisou pripravoval knihu spomienok o svojom boji s chorobou pod názvom Ešte jeden tanec.

"Ako si vypestujete pozitívny prístup, keď všetky štatistiky tvrdia, že už ste mŕtvy? Preto idete pracovať," povedal Swayze denníku The New York Times vlani v októbri. Podľa jeho známych vraj herec pri filmovaní odmietal užívať utišujúce prostriedky proti bolesti, aby neovplyvnili jeho herecký výkon. V rozhovore pre jednu americkú televíziu však priznal, že sa bojí a "prechádza peklom".

"V Patrickovi sa vzácne a krásne kombinovala číra mužnosť a mimoriadny šarm," uviedla v reakcii na hercovi smrť jeho partnerka z Hriešneho tanca, herečka Jennifer Grey. "Nikdy sa nebál a trval na tom, že všetky akrobatické kúsky odohrá sám," dodala.

Swayze hral v desiatkach filmov. Medzi nimi treba spomenúť napríklad Bod zlomu, Outsideri alebo Listy od vraha. Okrem Hriešneho tanca mu priniesol slávu aj romantický film Duch z roku 1990, kde si po jeho boku zahrala Demi Moore a Whoopi Goldberg. Malú "reprízu" úlohy z Hriešneho tanca absolvoval aj v pokračovaní tohto tanečného príbehu. Vo filme Hriešny tanec 2: Havanské noci si zahral malú rolu inštruktora tanca.

Swayze bol 34 rokov ženatý so svojou školskou láskou Lisou Niemi. Pár bol bezdetný.

-bude nám všetkým chýbať :-(

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Viem, že som vás nechala dlho čakať ale štátnice sa blížia tak musíte byť trpezliví.
Dúfam, že sa vám bude táto kapitola páčiť. Here it is:


3. kapitola:

„Eireen, tak ideš sa najesť alebo nie?“ vytrhol Eireen zo spomienok mamin krik, ktorý sa znova ozval zdola z kuchyne. Potriasla hlavou a prebrala sa do smutnej reality.
Bolo tretieho júna, týždeň po Eireeniných záverečných skúškach v škole, ktoré zvládla, aj keď si vôbec neverila. A nielen neverila, na škole jej už vlastne dávno nezáležalo. Tak ako na ničom inom.
„Už idem,“ zvolala polohlasne, no bez akejkoľvek emócie.
Pomaly schádzala dolu schodmi, aby spravila mame radosť. Keď vošla do kuchyne, uvidela otca usadeného za vrchstolom a mamu nesúcu naložené taniere na stôl. Ich obsah ju viac než prekvapil. Na obed mali na oleji restované krevety poliate citrónovou šťavou a k tomu zelený šalát s mini paradajkami.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Eireen rodičov a konečne bolo v jej tvári badať akýsi náznak záujmu. „Takýto obed sme nemali odvtedy, čo mal ocko narodeniny. Niečo oslavujeme?“ tipovala.
Gillian a Paul sa na seba ticho pozreli, vymenili si zopár veľavravných pohľadov a nakoniec sa slova ujal Paul.
„Zlatko, vieme aké je to pre teba ťažké, ale už sa nemôžeme s mamou pozerať na to, ako trpíš, a preto sme sa rozhodli, že sa budeme sťahovať a ...“ nedopovedal, pretože Eireen mu skočila do reči.
„Sťahovať? A kam? Myslíte, že niekde inde to bude pre mňa ľahšie? Omyl. Nikdy to už nebude ľahšie. Ani tu v Crossfield ani nikde inde. Ja chcem zostať pri Nicholasovi.“
„Eireen, počúvaj ma,“ začala Gillian, „máš ešte len 19 rokov, celý život pred sebou, nemôžeš ho premárniť vysedávaním pri okne, stále v depresívnej nálade. Už k nám nechodia ani tvoje kamarátky. Kedy si s nimi bola naposledy na nákupoch alebo na káve? Už si ani nespomenieš. A vieš prečo? Pretože si tvrdohlavá ako tvoja stará mama a nechceš si uvedomiť, že čas sa nedá vrátiť a nemôžeš zmeniť to, čo sa už stalo, iba sa s tým zmieriť.“ Dohovárala jej, no márne.
„Nie!“ vykríkla Eireen a s plačom vybehla späť do svojej izby, zabuchla za sebou dvere a hodila sa na posteľ. Cítila sa hrozne. Zlostne, no najmä bezmocne. Doteraz si myslela, že ju chápu aspoň jej rodičia, ale teraz zistila ako hrozne sa mýlila. „Budeme sa sťahovať,“ rezonovalo jej stále v ušiach. To jej predsa nemôžu spraviť. Tu sa narodila, vyrastala a stretla svoju prvú a jedinú lásku, Nicholasa. Nevedela si predstaviť, že by žila niekde inde ako v Crossfield. Nie, jednoducho nie. Oni nech sa sťahujú, ale ona nikam nepôjde. Nikam.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Neodpovedala. Nevidela dôvod.
Dvere sa však pomaly otvorili.
Vedela, že je to mama, aj keď bola otočená chrbtom k dverám.
Gillian si opatrne sadla k Eireen na posteľ. Nevedela ako začať, tak sa jej spýtala:
„Nie si vôbec zvedavá, kam sa chceme presťahovať? Nie je to ďaleko, len 43 km južne od Crossfield. Našli sme krásny dom na severozápade Calgary. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť.“ Pokúšala sa ju zaujať a čiastočne sa jej to aj podarilo.
Calgary. To mesto sa Eireen páčilo. Bola tam síce párkrát, ale poznala ho len zbežne. Vedela, že tam žije okolo jedného milióna ľudí a v tom roku, keď sa narodila, tam boli zimné olympijské hry. Ale presne si pamätala ako vyzerá. Pravidelné rady domov popretkávané zelenými stromami na západe mesta, obrovská priemyselná zóna na východe, centrum tvorené mrakodrapmi ale aj malými domčekmi a reštauráciami medzi nimi. To všetko videla z veže, ktorá je v centre a je z nej nádherný výhľad. Mesto na ňu urobilo ozajstný dojem, ale nikdy si nepredstavovala, že by mala niekedy žiť v takom veľkom meste.
Zotrela si slzy a pomaly sa otočila k mame.
„Ale prečo sa musíme sťahovať? Mne je tu dobre a budem aj blízko Nicholasa.“ Stále sa snažila presadiť svoje.
„No veď práve, takto naňho budeš stále myslieť a pýtať sa sama seba, čo by bolo keby. Musíš sa s minulosťou popasovať a ísť ďalej. Ja viem, že nikdy som nezažila čo ty, a preto neviem čo presne cítiš, ale ver, že tak to bude lepšie. Tu v Crossfield ti ho bude všetko len pripomínať. Pochop to.“ Vysvetľovala Gillian dcére, pobozkala ju na čelo, pomaly vstala z postele a zamierila k dverám. Tesne pred ich otvorením ju však zastavil dcérin hlas.
„Mami?“ ozvala sa Eireen.
„Áno zlatko?“ spýtavo sa na ňu obzrela.
„Ľúbim ťa, aj ocka.“ Povedala a znovu mala slzy na krajíčku. Vedela, že jej chcú rodičia len dobre, no nevedela, či je na takú prudkú zmenu dostatočne silná.
„Ja viem, aj my ťa ľúbime, veď si naše jediné dieťa a chceme, aby si bola v živote šťastná,“ odpovedala jej Gillian a s ustarosteným pohľadom vyšla z izby.

Kto sa skrýva za menom ...

Michal, Michaela

Mužské meno Michal má hebrejský pôvod a v preklade znamená "ako Boh", Bohu podobný". Toto starozákonné biblické meno patrí na našom území (aj v ženskej podobe Michaela) k bežne zaužívaným a nositeľov oslovujeme Mišo, Miško, Michalko (Miša, Miška, Michaelka). Meniny oslavujú Michal a Michaela spolu 29. septembra.

Tí, čo súdia. Tak by sa dala v stručnosti charakterizovať osobnosť týchto ľudí. Ich výraznými vlastnosťami sú vôľa, aktívnosť a zmyselnosť. Sú aj veľkorysí, dominantní a dokážu byť dosť tvrdí. Michal i Michaela majú sklon k introvertnosti. Väčšmi dôverujú cieľavedomému postupu pri práci ako intuícii. Ťažko sa prispôsobujú okolnostiam a sú len málo ovplyvniteľní.

Michalovia a Michaely sú ľuďom, ktorých ľúbia, oddaní a vždy nablízku. Michal aj Michaela majú dobrú životaschopnosť. Zvyčajne sú od prírody silní, nepodľahnú ľahko únave, ani chorobe.

Ovplyvňujú ich planéty Merkúr a Venuša. Šťastné farby nositeľov mien sú sivá, biela, zelená. Ochranné rastliny palina, čakanka, nechtík, ochranné kamene smaragd, ruženín, zafír.

Žene menom Michaela podarujte ružu. K meninám jej podarujte kyticu čajohybridov s bledoružovými kvetmi – táto odroda má výstižné meno Michele Meilland. Mišky potešíte aj netradičnou kyticou liečivého rebríčka obyčajného (myšieho chvosta).

Jánošík

Príbeh najslávnejšieho zbojníka, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Stal sa symbolom ľudového odporu proti panskému útlaku. Ľudová fantázia ho obdarila priam rozprávkovými vlastnosťami, zázračnou silou, neobyčajnou chytrosťou a odvážnymi činmi. Doteraz boli natočené štyri celovečerné filmy o Jánošíkovi, ale aj napriek tomu ľudového hrdinu celkom nepoznáme. Poznáme len ľudovú legendu o slávnom zbojníkovi, ktorý bohatým bral, chudobným dával a po zrade bol popravený zavesením na hák za rebro. Skutočného Juraja Jánošíka, mladíka z Terchovej približuje až tento nový film.

Odporúčam všetkým, ktorí majú radi historické filmy. Podľa toho, čo som zatiaľ videla, to vyzerá dobre a už sa teším keď si to budem môcť pozrieť celé. Len keby to kino nebolo také drahé.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ako vidím, tento blog ešte stále niekto číta, tak budem na vás dobrá a dám vám sem hneď druhú kapitolku. A napadlo ma, že by som k niektorým mohla dať aj nejakú hudbu, ktorá ich vystihuje, tak tu je prvý pokus. Enjoy :-) (a nebuďte na mňa zlí za to, čo som spravila, dobre?).
A poprosím aj spätnú väzbu, ale to asi viete aj sami :-)



2. kapitola:

„Žije?“ s plačom skočila Eireen lekárovi do reči a nenechala ho dopovedať.
„Je mi to hrozne ľúto, ale bohužiaľ, jeho mladý život sa mi nepodarilo zachrániť,“ priznal s citeľným smútkom v hlase.
Tou jedinou vetou sa Eireen v tom okamihu zrútil celý svet. Jej vedomie ten nápor nevydržalo a tak omdlela. Keby ju jej otec nezachytil, spadla by priamo na zem.
„Preboha, Eireen, zlatko!“ vykríkla Gillian a vrhla sa k manželovi s bezvládnou dcérou v náručí.
Lekár však nestratil duchaprítomnosť, mávol na najbližšieho ošetrovateľa, ktorý sa k nim v priebehu chvíle prirútil aj s nosidlami.
Keď sa Eireen prebrala, ležala už na nemocničnej posteli a pri nej sedeli obaja jej rodičia. Nedokázala, nechcela uveriť tomu, že to, čo sa stalo, bola skutočnosť a nie len zlý sen. Smútok v očiach jej mamy, ba dokonca aj v tých jej otca, ju však utvrdil v tom, že táto nočná mora je predsa len realitou. Ale aj tak...
Veď ešte pred niekoľkými hodinami spolu telefonovali. Nicholas jej vravel, ako sa na ňu teší a že má pre ňu prekvapenie. Nie, Nicholas musí žiť, ten lekár ju klame. Musí ho vidieť, musí vidieť Nicholasa.
Chcela vstať z postele, no zakrútila sa jej hlava.
„Kam si sa vybrala? Mala by si odpočívať.“ Snažila sa dcére dohovoriť Gillian.
„Nie, musím ho vidieť. Zaveďte ma k nemu.“ Povedala prekvapivo pevným hlasom a odhodlanie v jej očiach spôsobilo, že obaja jej rodičia si len rezignovane povzdychli.
Mama teda vyšla na chodbu a o chvíľu sa vrátila tlačiac pred sebou invalidný vozík. Eireen si naň bez rečí sadla a nechala sa viezť. Otec ich nasledoval.
Postupovali mlčky dlhou nemocničnou chodbou, každý ponorený do svojich vlastných myšlienok. Gillian dúfala, že čím skôr Eireen Nicholasovo telo uvidí, tým lepšie sa jej s tým bude vyrovnávať. Paul premýšľal nad tým, ako sa asi cíti rodič, ktorý stratí dieťa a ustarostene pri tom pozeral po svojej dcére.
Ako sa blížili k operačnej sále, Eireen sa už cítila lepšie vzhľadom na dané okolnosti, aspoň hlava ju už nebolela. Kázala mame zastať, postavila sa z vozíka a trvala na tom, že ďalej už pôjde po svojich. Vcelku vyrovnaným krokom prišla až po dvere do sály, no pred nimi zastala. Odvaha ju odrazu opustila.
„Sme s ockom pri tebe, neboj sa,“ povedala jej Gillian a rukou ju objala okolo pliec. Paul chytil dcérinu ruku.
Eireen sa teda zhlboka nadýchla a pomaly otvorila dvere. Odrazu neistými krokmi, vošla dnu. Už len pri prvom pohľade na Nicholasa ju zachvátil plač. Cez slzy poriadne nevidela, zdalo sa jej, že pred ňou leží len jedna veľká krvavá machuľa. Pristúpila o krok bližšie a nahnevane udrela do stolíka s nástrojmi, ktorý stál kúsok od operačného stola s telom.
„Ach, Nicholas, nenávidím ťa. Prečo si ma tu nechal? Čo si bez teba počnem? Takéto prekvapenie si mi chcel dať?“ vykríkla a zovretými päsťami si zotierala slzy valiace sa jej z očí.
Keď prúd sĺz na chvíľu ustal, uvidela, ako teraz skutočne vyzeral.
Jeho vlasy, kedysi hnedej farby, boli celé od krvi, rovnako ako jeho tvár a hruď. Jedno oko mal celé opuchnuté, pery, ktoré vedeli tak krásne bozkávať, mal preťaté. Najhoršie na tom bola, aspoň podľa Eireen, jeho ruka, ktorá bola celá obhorená. Nevedela prečo, teraz nemala silu rozmýšľať. Rýchlo vybehla na chodbu, kde vrazila do svojej mamy.
„Prečo práve on? Čo zlé komu urobil? Radšej som mala zomrieť ja, pretože za to, že zomrel, môžem len ja. Keby sa za mnou neponáhľal, ešte by žil,“ zúfalo plakala v Gillianinom náručí.
„Tak nehovor, nemôžeš sa za to obviňovať. Nie je to tvoja chyba. Nie je to ničia chyba. Nikdy nevieš dňa ani hodiny, kedy si nás Boh zavolá k sebe. Nicholasa už v nebi potrebovali, aby dával pozor na všetkých, ktorých miloval,“ utešovala ju Gillian, no nepomáhalo.
„Ale to nie je spravodlivé. Prečo mi Boh umožnil prežiť tri najkrajšie roky môjho života a vzápätí mi pôsobí takú bolesť?“ dožadovala sa odpovede na tú večnú, nezodpovedateľnú otázku. Prečo?
Gillian nevedela, čo jej má na to odpovedať, tak si ju len ešte tuhšie privinula k sebe.
Paul sa zatiaľ rozprával s lekárom, ale keď uvidel, že Eireen je už znovu na chodbe, spoločne pristúpili k nej. Dozvedela sa, že keď Nicholasa priviezli, ešte žil, ale nebol už pri vedomí. „Vyšetrenia ukázali, že mal zlomené rebrá a silný otras mozgu aj napriek tomu, že mal helmu. Zomrel na vnútorné krvácanie, ktoré sa nedalo zastaviť. Je mi to ľúto.“ Povedal jej lekár úprimne.
„A čo jeho ruka?“ dožadovala sa Eireen vysvetlenia veci, čo ju pri pohľade na neho tak zarazila.
„Po páde z motorky sa veľmi rýchlo šúchal po zemi, čo spôsobilo tie rozsiahle popáleniny,“ vysvetlil jej.
„Ach, môj Bože,“ vykríkla Eireen a zalapala po dychu. Už po druhýkrát v ten deň omdlela.

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Z čista jasna sa u mňa prejavili pisateľské sklony a vznikol z toho príbeh, ktorého kapitoly sem budem postupne pridávať. Ako často, to netuším, lebo zatiaľ mám napísané len tri kapitoly, tak budete musieť byť veľmi, ale veľmi trpezliví :-) Neprezradím vám viac, len to, že Miriela mi s úpravou trocha pomohla. Ja som nikdy nebola na slohy, tak to berte s rezervou.






Nepoznáš dňa ani hodiny... kedy ti život podrazí nohy či podá pomocnú ruku... kedy ťa prevalcuje očakávané či poteší neočakávané... kedy ťa zasiahne láska či premôže smrť.



1. kapitola:

„Eireen, zlatko, poď dolu, obed je už hotový,“ zakričala na ňu mama z kuchyne.
Už dávno cítila, že sa niečo dobré varí, ale nemala chuť sa práve dnes s niekým rozprávať. Dnes, zajtra, včera... vlastne už vôbec nemala chuť sa ešte niekedy s niekým rozprávať. Až na jednu osobu, ale s tou už sa rozprávať nemohla.
Sedela vo výklenku vo svojej izbe a pozerala von oknom, rovnako ako to robila už pol roka. Jej pohľad bol však väčšinou len prázdnym odleskom niekdajšieho života v jej tmavomodrých očiach a bezcieľne blúdil po okolí. Skôr sedela a premýšľala...
Premýšľala o nespravodlivosti života, ktorý najprv dáva, a potom vezme, o tom, či jestvuje osud a o tom, či ozaj pre človeka jestvuje len tá jedna pravá láska, jediná spriaznená duša.
No dnes sa po prvýkrát aj naozaj pozrela von oknom. Uvedomila si, že si vlastne nikdy predtým poriadne nevšimla, aký pekný má výhľad.
Videla priamo na Skalnaté vrchy, ktoré sa zdali byť tak blízko, a predsa boli dosť ďaleko na to, aby ich za svoj doterajší život nikdy nenavštívila. Ani s rodičmi keď bola malá, ani s Nicholasom.
„Ach, Nicholas,“ povzdychla si, „prečo si odišiel tak náhle a bez rozlúčky?“
Prečo? Prečo?? Prečo??? Tá jediná otázka rezonovala v jej hlave po celý ten čas.
Dnes to bolo práve pol roka od tej osudnej udalosti. No ešte vždy si všetko pamätala až s desivo detailnou presnosťou.
Mala vtedy devätnáste narodeniny. Mama upiekla poschodovú tortu, otec jej podaroval nový fotoaparát. Kamarátky naplánovali veľkú oslavu na ďalší večer.
Nicholas jej zavolal behom dňa, zablahoželal jej a povedal, že má pre ňu prekvapenie. Vôbec netušila o čo by mohlo ísť, snažila sa vyzvedať, no on bol neoblomný. Povedal jej len, že sa pre ňu zastaví na motorke cestou z práce.
Ona sa teda nachystala, obliekla si šaty, o ktorých vedela, že ich má na nej najradšej a netrpezlivo ho čakala.
Keď meškal pol hodinu, myslela si, že sa zdržal v práci alebo sa zasekol v zápche, čo bývalo v ich meste bežné. Ale keď zazvonil telefón v kuchyni, vedela, že sa niečo stalo. Modlila sa len, aby sa nesplnili jej najhoršie obavy.
Hovor prevzala jej mama, zatiaľ čo Eireen ju netrpezlivo pozorovala z jedálne. Ako pochopila z jej slov, volali z polície. Keď uvidela, ako sa tvári, prišlo jej zle a do očí sa jej začali tisnúť slzy. No kým vlastne nič nevedela, stále mala nádej, že všetko bude v poriadku.
Mama však po chvíli zložila, ihneď k nej pribehla a objala ju. No Eireen sa jej vytrhla a dožadovala sa vysvetlenia, nech malo byť akékoľvek. Mama jej teda povedala všetko, čo sa dozvedela od policajta.
„Nicholas mal nehodu, dcérka. Nejaký opitý šofér mu nedal prednosť a v plnej rýchlosti doňho zboku vrazil. Jemu sa samozrejme okrem pár škrabancov nič nestalo, ale Nicholasa...“ hovorila jej mama a hlas sa jej zadŕhal, „Nicholasa odviezli do nemocnice na operáciu. Nevedeli mi však povedať, v akom je stave.“ Dokončila mama a pri pohľade na utrpenie svojej jedinej dcéry sa jej tiež tisli slzy do očí.
Snažila sa však ostať silná, kvôli nej, Eireen, ktorá sa po vypočutí si toho, čo sa stalo, zúfalo rozplakala a nedokázala prestať. Mala o Nicholasa taký veľký strach. Gillian ju teda silno objala, nevedela, čo viac by mohla urobiť a zakričala na Paula, svojho manžela, dúfajúc, že ju začuje až do obývačky. Pribehol takmer okamžite, akoby z manželkinho hlasu vytušil, že sa deje niečo vážne a keď sa dozvedel, o čo presne ide, neváhal a obe ich vyzval, aby sa rýchlo ponáhľali k autu. Vyrazili teda, Eireen stále v matkinom objatí.
Cesta bola dlhá, pretože nemocnica bola vo väčšom meste Airdrie. Eireen v nej bola len raz, keď mala 6 rokov a zlomila si nohu pri páde zo stromu. Odvtedy nemala rada nemocnice. Všetko tak mŕtvolne biele a ten pach dezinfekcie. Vždy ju striaslo už len pri tom pomyslení.
Počas cesty boli všetci ticho, každý ponorený do vlastných myšlienok. Gillian si nevedela predstaviť, ako to bude Eireen prežívať ak by sa stalo to najhoršie a netušila, ako by jej to mohla uľahčiť.
Keď napokon zastavili pred nemocnicou, Eireen okamžite vybehla z auta a ponáhľala sa dnu, aj keď ju vlastné nohy ledva držali. Rodičia sa držali hneď za ňou. Slabým hlasom sa na informáciách spýtala na Nicholasa Glandevilla. Odpoveď ju nepotešila. Vraj je stále na operačnej sále, kázali im počkať. Dlhá operácia znamenala vážne zranenia. Z posledných síl sa dovliekla do čakárne a zviezla sa na stoličku. Jej rodičia sa zatiaľ usilovali zistiť niečo viac. Poobzerala sa okolo seba a uvedomila si, že Nicholasovi rodičia tu ešte neboli. Rozmýšľala, či by im mala zavolať, no vzápätí túto myšlienku zavrhla. Alyssa s Philom si vždy dávali načas, keď išlo o niečo také bezvýznamné ako bol ich syn. Pohrdlivo si odfrkla a znovu sa ponorila do svojho vnútorného sveta, momentálne plného tých najdesivejších predstáv. Ani si nevšimla, kedy si k nej prisadli jej rodičia. Zaregistrovala len, že ju mama chytila za ruku a otec objal okolo pliec.
Po snáď najdlhších dvadsiatich minútach jej života plných číreho utrpenia, vyšiel zo sály lekár.
„Vy ste príbuzní pána Glandevilla?“ spýtal sa.
Eireen bez váhania prikývla. Prehltla hrču, čo mala v krku a odpovedala mu:
„Ja som jeho priateľka, Eireen McCalvinová.“
Lekár sa len smutne pousmial a znovu prehovoril:
„Slečna McCalvinová, je mojou povinnosťou, povinnosťou lekára, robiť všetko pre to, aby som zachraňoval životy...“

20 najkrajších mužov Hollywoodu

Najkrajším mužom Hollywoodu je podľa filmového portálu Premiere.com James Franco. Tridsaťjedenročný herec, režisér, scenárista a producent zažiaril ako Harry Osborn v sérii filmov o Spider-Manovi, Saul v komédii Pineapple Express či ako partner hlavného hrdinu v snímke Milk.


Striebornú priečku obsadila hviezda filmovej adaptácie upírskej ságy Twilight Robert Pattinson. Tretím najkrajším mužom v Hollywoode je Bradley Cooper, známy z kinohitu Vo štvorici po opici.

Hugh Jackman, ktorému minulý rok magazín People udelil titul Najsexi žijúci muž sveta, skončil štvrtý. Prvú päťku uzatvára manžel speváčky americkej hip-hopovej skupiny Black Eyed Peas Fergie - Josh Duhamel. Na striebornom plátne sa objavil napríklad v snímkach Transformers alebo Transformers: Pomsta porazených.

20 najkrajších mužov Hollywoodu podľa Premiere.com:
1. James Franco
2. Robert Pattinson
3. Bradley Cooper
4. Hugh Jackman
5. Josh Duhamel
6. Ryan Reynolds
7. Jake Gyllenhaal
8. Christian Bale
9. Channing Tatum
10. Orlando Bloom
11. James Marsden
12. Brad Pitt
13. Jamie Foxx
14. Gerard Butler
15. Joseph Gordon Levitt
16. Zac Efron
17. Chris Pine
18. Dwayne "The Rock" Johnson
19. Jonathan Rhys Meyers
20. Jay Hernandez


-asi sedem z nich vôbec nepoznám, ich mená mi nič nehovoria.

Zdroj: Webnoviny.sk

EDWARDS STORY - Midnight sun

K tomuto videu niet čo dodať. Veď posúďte sami. :-)

Yiruma - Spring Time

Krásna melódia, krásne obrázky. Pri jeho pesničkách sa úžasne relaxuje (alebo lúšti maľované krížovky :-) ).