My second life in Canada (report 6)

Zdravím vás. Dnes mám samé dobré správy. Konečne mám prácu, síce nie je to presne čo som chcela, ale aspoň niečo. Na Vianoce budem mať asi veľa telefonátov, že si budem môcť vyberať, kam by som chcela ísť robiť. Ale o tom potom.
Moja práca spočíva v tom, že chodíme ešte s pár ľuďmi po domoch a trochu im tam upraceme. Teda trochu viac. Taký bordel ako majú niektorí som nevidela ešte nikde. Ledva som otvorila dvere do jednej izby, lebo všade boli veci. Skriňa otvorená, posteľ rozhádzaná, dvere sa ledva zavreli. Otrasné. Ale im to zjavne nevadí. A ešte boli aj majitelia doma. Ja by som sa na ich mieste hanbila. Som doma a nemám ani ustlané.
Ale zas oni si to môžu dovoliť. Taký dom mať, som kráľ.
Ďalší dom, kde sme boli, tak tam mali psa, ktorý keď sme otvorili dvere, sa tak strašne tešil, až mu cvrklo. Mali ešte aj krásnu huňatú siamskú mačku a papagája, ktorý bol agresívny. Keď som sa priblížila ku klietke, tak už otváral zobák a chcel ma pokúsať.

Takto sa aspoň dostanem do častí mesta, kam by som inak nikdy nešla a môžem si odpozerať, ako bývajú ostatní a trochu sa inšpirovať do budúcna :-)

A tá ďalšia dobrá správa je, že mám konečne lístky na NHL. Tešte sa so mnou :-)
Naše Calgary bude hrať proti Chicagu, ale neviem, či Hossa nastúpi, keď má teraz niečo s rukou. A tak som sa naňho tešila :-(

Teraz mám voľný víkend, tak si zas pozriem ďalšie filmy. Poraďte nejaké dobré na dlhé zimné večery. Ďakujem :-)

Krásny večer ešte želám, resp. ráno.

My second life in Canada (report 5)

Tak a dnes som tu už presne 4 týždne. A čo sa za ten čas zmenilo? Obnovila som si cestovanie, predsa len, za dva roky sa tu čosi zmenilo. Podarilo sa mi schudnúť pár kíl, ale nie cielene. Našla som si tu kamarátku, poznám už dosť veľa Slovákov, s niektorými sa aj stretávam. No a pomaly sa chystám na Katarínsku zábavu, na ktorú sa veľmi teším, mala by byť budúci týždeň, tak som zvedavá. :-)
Teraz je Halloween, tak v nedeľu bude každému preskakovať, ale aspoň to zažijem na vlastnej koži a budem konečne vedieť, aké to je.

Včera, keď som išla po meste okolo jedného menšieho kina, stál tam chlapík, ktorý mal na tabuľke napísané: Keep smiling. Free hugs. Pokúšal sa ma nahovoriť, ale ja som sa len usmiala a išla som ďalej. A on na mňa zakričal, že toto som chcel docieliť, aby sa ľudia usmievali a že aké je to ľahké. Tak doteraz som to vídavala len v telke, ale teraz som to zažila aj v skutočnosti :-)

A ešte, aby som nezabudla, tak vám poviem, že som sa skoro stala svedkom vraždy. Asi pred dvoma týždňami sme išli na aute domov z obchodu a čakali sme pred koľajnicami, kým prejde mestský vlak. Lenže cez koľajnice prechádzala jedna babka s takým vozíčkom, čo mala pred sebou a neviem či nevidela, že jej bliká červená a ešte to aj je počuť, ale ona si veselo išla cez tie koľajnice. A to sme už všetci videli vlak, ktorý vychádzal spod kopca a ešte to bola aj zákruta. Ale našťastie stihol len tak tak rýchlo zabrzdiť (nechcela by som akurát vtedy v tom vlaku stáť) a ešte aj zatrúbil a babka nič, veselo si pomaličky pokračovala ďalej. Ale veľa nechýbalo a mohla sa stať nehoda.

A o pár dní neskôr som nehodu mohla mať zas ja. Prechádzala som normálne cez prechod, mala som zelenú. Autá, čo chceli ísť rovno stáli, lenže vpredu bol autobus. A vedľa bol jeden odbočovací pruh a tie autá mali tiež zelenú. A ako tak prechádzam popred autobus, zrazu spoza neho si to šinie auto a už chcelo pokračovať ďalej, keď ma vtedy vodič zbadal. Aj ten musel rýchlo zabrzdiť. Ale aké auto to bolo. Žiadny Ford, GMC alebo Pontiac, ale krásny strieborný Cadillac. A v ňom sedel taký starý dedko. Tu bežne starí ľudia majú také štýlové autá, napríklad Jaguár, Ferrari alebo Cadillac. Tí už si to môžu dovoliť.

Ak prežijem ďalšie dni v zdraví, napíšem vám ďalšie postrehy, ktoré by ste určite mali vedieť. V piatok idem prvý raz do práce, tak uvidím, aká mŕtva prídem domov. Dovtedy sa majte pekne :-)

My second life in Canada (report 4)

Mne sa asi zdá. Žeby sa mi už konečne začalo dariť? Alebo je to len planý poplach? Uvidíme zajtra. Mám totižto až 3 pohovory kvôli práci, tak som zvedavá, čo z toho bude. Veď už tu budem presne 4 týždne a zatiaľ sa mi ozvalo len pár ľudí. Ešte že mám kde bývať a čo jesť, inak neviem...  Tak držte zajtra palce, nech sa mi konečne zadarí. Čo ste na Slovensku, tak u vás to bude večer a tu v Kanade na obed.

A keď tá dobrá nálada nie a nie zmiznúť, mohla by som vám napísať nejaké zaujímavosti, čo som si tu zatiaľ všimla. Takže:

1. majú tu veľmi nízku daň za tovary a služby, len 5%. Za základné potraviny neplatia ale daň vôbec.

2. majú tu strašne chlórovú vodu, teda aspoň pre mňa je dosť chlórová. Ale ja som vychovaná na dobrej vode z vlastnej studne, keďže som nebývala v meste na Slovensku. A tu nastáva problém. Ak si kupujete nejakú vodu, tak zaplatíte tak isto za fľašu ako za tú vodu (napr. za 2L fľašu zaplatíte 25 centov depozit, ktorý je vám ale pri odovzdaní do zberne vrátený. Alebo kartón 12tich pollitrových fliaš s obyčajnou vodou stojí 99 centov ale depozit za fľaše je 1,20 dolára.)

3. Kanaďania, teda aspoň tu v Alberte, majú na autách ŠPZky len vzadu, vpredu majú značku auta alebo tam nemajú buď nič, alebo namiesto ŠPZky majú nejaký obrázok, ktorý vystihuje ich provinciu. Tu v Alberte, keďže sme Wild Rose Country, tak tam majú obrázok ruže. Ale to som videla len veľmi veľmi zriedka (myslím, že to majú len veteráni a aj to je tuším vlčí mak).

4. sú veľmi ohľaduplní. Teda aspoň čo sa týka chodcov. Keď idem po chodníku a ešte ani nemôžu tušiť, že budem prechádzať cez cestu a oni sú akurát na prechode (ktorý majú iný ako my, nemajú zebru ale len dva pásy kolmo na cestu), tak ešte aj cúvnu, aby som mohla prejsť.

5. všetci tu separujú. Či už papier, obaly, sklo, to je jedno. Máme dva smetiaky. Do jedného dávame ostatný odpad a do druhého papier. Ostatné veci, ako fľaše, plechovky, tetrapaky, sklo, dávame do vriec a potom sa to ide odovzdať. Preto v meste neuvidíte žiadny bordel na chodníkoch, pri košoch, pretože napríklad za plechovku vám vrátia 5 centov. A stáva sa, že vidíte nejakého celkom slušne oblečeného človeka a zrazu sa zohne pre fľašu. Aspoň tu majú čisto :-)

Na dnes stačí, nie? Nabudúce budem pokračovať, aby ste toho nemali na jeden deň veľa :-)

My second life in Canada (report 3)

Dnes mám celý deň dobrú náladu. Začalo to dobrými raňajkami, pokračovalo to tým, že som videla moje lásky v ohrade - kone. Videla som kamarátku, prvý raz naživo, pohrali sme sa s jej psom a teraz sedím pred telkou a pozerám hokej. A asi sa stal nejaký zázrak, lebo vyhrávame. Teda Flames vyhrávajú nad Sharks. Nevídané. A hneď tak veľa. Keď to pôjde takto aj ďalej, vyhrajú celý Stanley Cup :-)

Ale aby som vás nezaťažovala len týmto, tak vám poviem, že tu máme práve 4 stupne, ráno bola hmla a mrzlo. Ale to je ešte teplo na tento čas. Už sa teším na zimu, keď budeme mať -40. To bude iná kosa.

 Minule som vám zabudla ukázať, čo sa tu dá nájsť, keď sa prechádzate po parkovisku:

ŠPZka

A už som vám ukázala veveričie hniezdo, ale bez veveričiek, tak tu ich máte (fotené na záhrade cez moje okno):

hnedá veverička

toto jedla môj koláč, ktorý som vyhodila cez okno, lebo sme ho zabudli dať do chladničky

a toto je čierna veverička

A nakoniec sa mi podarilo zachytiť C-train (mestský vlak), keď som prechádzala cez rieku:

Idem si zohriať čaj, lebo je tu dosť chladno vnútri, tak sa zatiaľ majte :-)

My second life in Canada (report 2)

Počas letu sem ma ožiarilo až tak, ako keby som bola na röntgene, ale konečne som sa dostala k tomu, aby som napísala ďalší report z prostredia kanadského.

Ako už určite viete, som tu už tri týždne a už som si tu znovu zvykla. Znovu preto, lebo som tu už bola pred dvoma rokmi. Teraz ako keby som nadviazala na ten pobyt predtým. Vtedy som v septembri odchádzala, teraz som v septembri prišla. Je to ako keby to bolo včera, ale počas tých dvoch rokov sa stalo toho dosť. Ale nie o tom som chcela.

Postupne si tu všímam rozdiely medzi naším Slovenskom a Kanadou. Jednoznačne sú to obidve krásne krajiny, ale tu mi strašne chýba hneď niekoľko vecí. Tak schválne, napíšte do komentárov, čo to podľa vás je. Je to úplne jednoduchá vec, ktorú som mala doma každý deň. Tu to nevyrábajú, musia to dovážať. U nás je toho veľa druhov. Tak som zvedavá, či si tipnete správne. 

Chcela by som vám teraz priblížiť miesto, kde bývam. Náš dom sa nachádza pomerne blízko centra mesta, čo je výhoda. Bývam tu spolu s ocinom a ešte s dvoma Slovákmi. O ulicu ďalej máme hneď menšiu nemocnicu, centrum pre ľudí s rakovinou, školu, obchod, poštu, skrátka všetko, čo potrebujeme k životu.

Moja izba je otočená na východ, čiže každé ráno mi svieti do okna Slnko a večer zasa vidím krásny Mesiac. Nie je tu ani rušno, blízko máme park, kade preteká Elbow river. Je tu pekne. Oveľa krajšie ako kde sme bývali pred dvoma rokmi. Je skrátka vidieť, že sme v inej štvrti.

Máme aj záhradu, ale len takú menšiu, no za to tu máme na strome veveričie hniezdo. Áno, dobre čítate, hniezdo. Stretla som sa s viacerými, ktorý neverili, že veveričky majú hniezdo, tak pripájam aj fotku. 

O zábavu mám vždy postarané, keď sa pozriem z okna. Chodia sem hnedé, sivé aj čierne veveričky a už som videla aj bitku medzi nimi. Niekedy priletia aj straky, ktorých je tu mimochodom strašne veľa. A keď už sme pri zvieratách, jedna vec ma zarazila. Ľudia tu chodia so psami bez náhubkov ale čo som najviac prekvapená, tak chlapi tu majú psov nie veľkých, ale malých. Napríklad francúzskych buldočkov, čivavy, mopslíkov,...

Až dnes som videla jedného, čo mal na vodítku bernardína. Tak ja neviem, či tu nie je zohnať normálne veľké plemeno alebo čo.

A náš sused má huskyho. Tu je:

Vždy poobede ide s ním na dvor a asi 15 minút sa s ním hrá. Dosť málo.

Ak ste v Kanade, možno aj vám sa páči ich riešenie dopravy. Konkrétne tu, v Calgary máme City train, ktorý premáva cez celé mesto, zastávky nie sú moc ďaleko od seba a v centre na ňom môžete ísť zadarmo. Ďalej sa mi tu strašne páčia semafory, ktoré sú umiestnené vždy na opačnej strane cesty. Nie ako u nás, kde si môžete vážne poškodiť krčné stavce, keď sa pozeráte hore na semafor. Tu to máte pekne pred sebou.

A tie ich cesty. Strašne široké. Teda aspoň hlavné cesty. Tu by sa na cestu zmestili vedľa seba v pohode aj 4 autá a nemuseli by byť ani natlačené na sebe.

Majú tu pekne vyriešené aj kanály v meste alebo čo to je. Mreže s obrysom topánok. Takéto:

Viem, že som chcela ešte aj niečo iné spomenúť, ale teraz už si nepamätám čo. Tak nabudúce. Budem si to musieť asi písať :-)

P.S.: minulý týždeň piatok snežilo :-)

My second life in Canada (report 1)

Ak toto čítate, vedzte, že je to môj prvý „report“ z Kanady. Presne o tomto čase som pred dvoma týždňami pristála na letisku. A ešte k tomu na moje meniny. Človek by si povedal, že sa niečo stane, keď letí v taký deň, ale som živá, zdravá. Zatiaľ.

Dnes by som vám chcela priblížiť let, ktorý trval najprv 2,5 hodiny, z Viedne do Londýna a potom 9,5 hodiny z Londýna do Calgary.

K tomu prvému asi toľko, že nad Mariánskymi Lázňami a pod naším lietadlom boli neuveriteľne krásne oblaky. Kto už letel, tak vie o čom hovorím. Je to ten najkrajší pohľad, aký môžete vidieť. A keď sa pozriete hore, vidíte len tmavomodrý priestor. Nádhera. 

Ako sme opúšťali pevninu a blížili sa k Anglicku, počasie sa začalo meniť. Dostali sme sa do hmly, na krídla nám dopadal dážď a nevidela som skoro vôbec nič. Až keď sme pomaly klesali, hmla ustúpila, ale stále pršalo. Typické Anglicko. (Aj keď pred štyrmi rokmi som tam zažila dážď len asi 2x za celý mesiac.)

Na prestup som mala 2 hodiny, ale keďže sme meškali, musela som sa ponáhľať. Letela som z iného terminálu, na ktorý som sa musela dostať metrom. Ak ste prestupovali v Heathrowe, viete ako to tam vyzerá. Stačí, keď vám poviem, že je to druhé najväčšie dopravné letisko a prvé najväčšie nákladné. Šťastím bolo, že som nemusela utekať ešte pre batožinu. To by som asi nestihla. Asi 15 minút pred odletom som si sadala na svoje miesto v lietadle, asi 3 rady za krídlom. Pred krídlom už nebolo voľné, tak som si obsadila za ním. Ale výhľad som mala aj tak krásny. Len škoda, že som nemala foťák, mohlo byť zopár pekných fotiek. Možno keď pôjdem naspäť sa podarí niečo odfotiť. 

Z Londýna sme vyštartovali o pol 6 večer. S výhľadom na O2 Arénu som sa lúčila s Anglickom. Vážne som neumierala túžbou vidieť tie úzke domčeky nalepené na sebe. Veď tam sa nedá normálne bývať. Radšej som si otvorila časopis a čítala som až dovtedy, kým nám nepriniesli jesť. Vedľa mňa sedela taká staršia teta. Keď som ju prvýkrát zbadala, pomyslela som si na svoju poviedku a na to, ako to skončilo. No našťastie ona nemala vedľa seba ešte muža, takže to bolo v poriadku. Priniesli nám plné tácky jedla. Bola tam ryža s mäsom, nejaké pečivo s maslom, zeleninový šalát, čokoládový koláč so šľahačkou a ešte k tomu nám dali aj tyčinku KitKat. Ja som sa poriadne nedostala ani k šalátu, a tá teta vedľa mňa už mala zjedený aj dezert. Čudujem sa, kam to do seba napchala. Ale všetko bolo dobré, tento krát sa polepšili. Po jedle som si vypýtala víno, aby som si mohla sama so sebou pripiť na moje meniny. Steward mi priniesol malú fľašku červeného, z roku 2008. A chutilo mi. Poviem vám, je to zvláštny pocit, keď máte nejaký sviatok a nikto známy s vami nie je a vy musíte oslavovať sama. To ako keby ste ani sviatok nemali. A ešte keď sa na vás sused čudne pozerá, ako keby ste páchali nejaký trestný čin, keď si dávate v lietadle nejaký alkohol.

Po jedle sme sa pomaly dostávali nad Island. A tam som uvidela niečo, čo som ešte nevidela nikde inde. Okrem toho, že tam boli neskutočne krásne hory so zasneženými vrcholmi, prvýkrát som videla originál ružové oblaky. Slnko na ne malo taký vplyv, že jeden pás oblakov na rozdiel od zvyšku bol cukríkovo ružový. Bola to krásna „podívaná“. 

Medzi Islandom a Grónskom bola voda, ešte síce nezamrznutá, ale za to tam plávalo množstvo ľadovcov. Malých, veľkých, a z výšky viac ako 12 km som celkom dobre videla aj belasú farbu, ktorá značila, že tam bude ľadovec aj pod vodou. Sľubujem, že nabudúce vám poskytnem aj fotky, aby ste videli tú nádheru. 

Grónsko vám ani predstavovať nemusím. Fotky si môžete pozrieť v príspevku, ktorý som napísala pred dvoma rokmi, keď som sem išla. Ale predsa pár slov. Je to v podstate krajina tvorená zväčša len z hôr. Žije tu približne 56000 ľudí a v roku 2006 spáchalo samovraždu asi 58 ľudí, čo je najväčší podiel na svete. Hovorí sa tu tromi jazykmi, v hlavnom meste Nuuk je na prvom mieste dánčina. 

Niekde nad vnútrozemím sa mi podarilo napísať poviedku s názvom All the right moves, ktorú si môžete prečítať, ak ste ju teda ešte nečítali.

Ako som už spomínala, boli sme vo výške viac ako 12 km, kde teplota predstavovala mrazivých -61^oC. A pri rýchlosti viac ako 900 km/hod sa mi na okienku spravila dosť silná námraza. No našťastie nie taká silná, aby ju Slnko takmer neroztopilo, keď sme opúšťali vzdušný priestor Grónska. V tých chvíľach som mala pustenú skupinu Owl City a práve mi hrala pesnička The tip of the iceberg. A to som ani nevedela, že takú pesničku majú. Ale teraz sa hodila.

Okolo desiatej večer, na Londýnsky čas, takmer celé lietadlo spalo. Skoro všade bola tma, len pár ľudí pozeralo film alebo si niečo čítali. Ja som zaspať v žiadnom prípade nemohla, pretože v lietadle to dosť hučí a to mi vadilo. Tak som pozorovala ľudí naokolo.

V strednej časti lietadla sedeli dvaja Indovia, ktorí boli vyzutí a tá žena bola tak nepohodlne usadená, že som sa čudovala, ako to dokázala. A to nebola najmladšia. Jednu nohu mala skrčenú a opretú o operadlo pred sebou, druhú mala nejako divne cez ňu a ešte bola aj naklonená k mužovi. Ja ani pri najväčšej snahe by som to teda nedokázala.

Pokračovali sme ďalej. Nad Hudson Bay som sa už začala nudiť, tak som sa išla prejsť na koniec lietadla k véckam. Bol tam dosť dlhý rad, tak som išla na druhú stranu. Jedna babka z nich nevedela vyjsť, lebo tie dvierka sa dosť čudne otvárajú a zatvárajú. A ak si myslíte, že tie záchody sú také pohodlné ako v amerických filmoch, tak sa mýlite. Ledva sa tam dokážete otočiť a nieto ešte robiť všelijaké veci.

Keď som sa vrátila na miesto, pustila som si jeden diel Priateľov a potom aj Frasiera. Výber hudby tam bol dosť slabý, ale nakoniec vyhrali Coldplay. So zatvorenými očami som odrátavala minúty a keď už som ani toho nebola schopná, pozerala som von oknom. Za mnou sedel taký malý chlapec, ktorý evidentne spal a neuvedomoval si, kam si dáva nohu. A ja som sa stále čudovala, že čo ma to tlačí na ruke, keď som sa chcela oprieť o stenu lietadla. 

Poslednú hodinu som hypnotizovala hodiny na obrazovke, sledovala som mapku, ktorá znázorňovala náš let a keď už sme sa konečne blížili ku Calgary, bola som strašne šťastná. Pomaly sme začali klesať a mne sa naskytol krásny pohľad. Na konci krídla „sedel“ Mesiac, za ním boli hory a keď sme sa trochu otočili, videla som za kopcami zapadať Slnko. Ako z rozprávky. 

Po pristátí o pol 8 večer miestneho času (pristáli sme o 20 minút skôr ako sme mali), som sa musela predrať cez nekončiace chodby letiska, všelijaké kontroly, cez imigračné, ponáhľať sa pre batožinu a keď som konečne vyšla na vzduch, bola absolútna tma. No mne to bolo jedno. Calgary už poznám a budem ho vídať každý deň, až kým nepôjdem zasa domov. 

Po príchode do domu, kde som mala bývať, som sa vybalila ale spať sa mi vôbec nechcelo, tak som dala domov vedieť, že som v poriadku.

Prežila som celú cestu sama, bez ujmy na zdraví, ale zato šťastná, že som tu opäť. Aj keď teraz si budem musieť nájsť prácu, ale s povolením to hádam problém nebude. Tak držte palce a tešte sa na ďalší report :-)

All the right moves

Zdravím vás. Všetko je v poriadku, som živá, zdravá. V lietadle som mala dosť veľa času, ale napísala som len túto jednu poviedku. Vznikla nad Grónskom a upozorňujem, písala som ju v čase, keď som pila víno. Veď som mala meniny, tak neoslávim v lietadle? Tak tu ju teda máte. Ale žiadna sláva. Alebo som až moc sebakritická?

(neporadíte mi, čo si mám spraviť na večeru? lebo vôbec netuším)

„Nenávidím ťa, nenávidím. Počuješ? Nenávidím.“ Kričala som naňho z plného hrdla a slzy mi popritom tiekli po lícach. Bola som presvedčená o správnosti svojich slov. Keď som za ním zatresla dvere, vybehla som hore po schodoch do izby. Nemohla som uveriť tomu, že som mu to povedala, teda vlastne nepovedala ale vykričala som mu to do očí. Nebudem mu už tolerovať tie jeho výlety, o ktorých mi nikdy nič nepovie. Jeho noví kamaráti sú dosť podivní sami osebe a odkedy sa s nimi stretáva, prestávame si rozumieť. Keď si porovnám dobu, keď sme spolu začínali a dobu, odkedy má tých svojich kamarátov, príde mi ako celkom iný človek. A ja som sa predsa nenarodila s konskou dávkou trpezlivosti, aby som mu to všetko až doteraz tolerovala. Je koniec. Definitívny. Nepremárnim predsa svoj život po boku takého... ani to pomenovať neviem. ON je už pre mňa uzavretá kapitola. Ani si nepamätám, kedy mi naposledy povedal, že ma miluje. A vlastne pamätám. Bolo to asi pred týždňom, keď sa ožratý dovalil nadránom domov a totálne na mol mi oznámil, ako je rád, že ma má. To bolo asi tak všetko. No uznajte, vydržali by ste s ním? Asi máloktorá, že? Len teraz si budem musieť rozmyslieť, čo budem robiť ďalej. Ako slobodná osoba budem mať kopec času pre seba. Mohla by som navštíviť sestru, ku ktorej sa chystám už asi pol roka.

Ráno som sa zobudila a bola som tak neskonale šťastná z toho, čo som spravila, že som tomu nemohla sama uveriť. Takto som sa necítila už dlho. A hlavné je, že som bola pevne presvedčená o tom, že k nemu už vôbec, ale vôbec nič necítim a mám od neho konečne pokoj. Nebude mi za ním určite smutno, veď v poslednom čase som ani poriadne neregistrovala, že s niekým som. Ach, sladký život single človeka.

Trvalo mi celý mesiac, kým som z bytu vypratala všetky jeho veci a zariadila si cestu za sestrou. Predsa len, nebýva hneď vedľa, tak to aj trošku trvalo. Ale teraz sedím vo vlaku a čaká ma ešte asi 6-hodinová cesta. Nemám rada lietanie, tak preto vlak. Asi si vytiahnem knihu, aby mi rýchlejšie prešiel čas.

„Prosím ťa, je tu voľné?“ odrazu sa ma niekto spýtal.

Ani som sa naňho nepozrela, iba som si pomyslela, že už tu nebudem mať také pohodlie, ako doteraz. Až potom som dvihla hlavu. Stál tam asi ten najkrajší chlap, akého som doteraz videla. Tmavé vlasy, zelené oči, výrazné lícne kosti. Sníva sa mi?

„Ehm, jasné, je tu voľné,“ vykoktala som zo seba a on si sadol oproti mne.

„Prepáč, ale v mojom kupé boli také ukričané deti, že už som tam nemohol vydržať. A ako som prechádzal vlakom, videl som, že tu nikto nekričí, tak som sa spýtal.“ Hovoril to takým úžasným hlasom, že ja som sa naňho len pozerala a priblblo som sa usmiala.

Preboha prestaň, nie si pripravená na nový vzťah, hovorilo mi moje jedno JA. To druhé ma zas prehováralo, aby som si s ním niečo začala. Vŕŕŕ, ja toto tak neznášam. Som strašne nerozhodná.

„Kam cestuješ?“ nakoniec zo mňa vyletelo.

„Kam ma nohy ponesú. Respektíve v tomto prípade vlak. Cestujem len tak po Európe,“ povedal.

Hmmm, tajomný.

„A ty kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma.

„Mňa čaká ešte asi 6-hodinová cesta, takže si to tu ešte užijem.“

Ha, budem tajomná aj ja.

Ďalšiu hodinu sme sa rozprávali o všeličom. Zistila som, že máme podobný pohľad na svet a oboch nás zaujíma príroda a fotenie. Toto nemôže byť náhoda, pomyslela som si.

Zrazu ma len chytil za ruku a ťahal ma preč. Ani som si nevšimla, že mi spadla z rúk kniha, ktorú som stále držala. Ťahal ma k vozňu, kde boli postele. Prešli sme až na koniec, aby sme sa presvedčili, že tam nikto nie je. Ani nečakal, či budem súhlasiť, len zo mňa začal strhávať šaty a popritom ma bozkával. Všade. Na ústach, krku, a keď sme už ležali na posteli, aj na prsiach. Vôbec sme sa nebáli, že by nás mohol niekto vyrušiť. V tejto „živočíšnej“ chvíli sme robili všeličo a bez toho, aby sme poznali meno toho druhého. Človek by ani nepovedal, že aj postele vo vlaku môžu byť také pohodlné.

Keď už sme boli v meste, kde býva sestra, chcel mi povedať, kde býva on a kde by sme sa mohli niekedy stretnúť. No ja som to nechcela počuť. Povedala som mu, že ak sa ešte stretneme bez toho, aby sme sa dohodli, bol to osud. Súhlasil a ja som vystúpila. Bola to tá najlepšia cesta vlakom, akú som kedy zažila. A myslím si, že to bola správna vec. Konečne nejaká v mojom živote a ja to vôbec neľutujem.