My second life in Canada (report 1)

Ak toto čítate, vedzte, že je to môj prvý „report“ z Kanady. Presne o tomto čase som pred dvoma týždňami pristála na letisku. A ešte k tomu na moje meniny. Človek by si povedal, že sa niečo stane, keď letí v taký deň, ale som živá, zdravá. Zatiaľ.

Dnes by som vám chcela priblížiť let, ktorý trval najprv 2,5 hodiny, z Viedne do Londýna a potom 9,5 hodiny z Londýna do Calgary.

K tomu prvému asi toľko, že nad Mariánskymi Lázňami a pod naším lietadlom boli neuveriteľne krásne oblaky. Kto už letel, tak vie o čom hovorím. Je to ten najkrajší pohľad, aký môžete vidieť. A keď sa pozriete hore, vidíte len tmavomodrý priestor. Nádhera. 

Ako sme opúšťali pevninu a blížili sa k Anglicku, počasie sa začalo meniť. Dostali sme sa do hmly, na krídla nám dopadal dážď a nevidela som skoro vôbec nič. Až keď sme pomaly klesali, hmla ustúpila, ale stále pršalo. Typické Anglicko. (Aj keď pred štyrmi rokmi som tam zažila dážď len asi 2x za celý mesiac.)

Na prestup som mala 2 hodiny, ale keďže sme meškali, musela som sa ponáhľať. Letela som z iného terminálu, na ktorý som sa musela dostať metrom. Ak ste prestupovali v Heathrowe, viete ako to tam vyzerá. Stačí, keď vám poviem, že je to druhé najväčšie dopravné letisko a prvé najväčšie nákladné. Šťastím bolo, že som nemusela utekať ešte pre batožinu. To by som asi nestihla. Asi 15 minút pred odletom som si sadala na svoje miesto v lietadle, asi 3 rady za krídlom. Pred krídlom už nebolo voľné, tak som si obsadila za ním. Ale výhľad som mala aj tak krásny. Len škoda, že som nemala foťák, mohlo byť zopár pekných fotiek. Možno keď pôjdem naspäť sa podarí niečo odfotiť. 

Z Londýna sme vyštartovali o pol 6 večer. S výhľadom na O2 Arénu som sa lúčila s Anglickom. Vážne som neumierala túžbou vidieť tie úzke domčeky nalepené na sebe. Veď tam sa nedá normálne bývať. Radšej som si otvorila časopis a čítala som až dovtedy, kým nám nepriniesli jesť. Vedľa mňa sedela taká staršia teta. Keď som ju prvýkrát zbadala, pomyslela som si na svoju poviedku a na to, ako to skončilo. No našťastie ona nemala vedľa seba ešte muža, takže to bolo v poriadku. Priniesli nám plné tácky jedla. Bola tam ryža s mäsom, nejaké pečivo s maslom, zeleninový šalát, čokoládový koláč so šľahačkou a ešte k tomu nám dali aj tyčinku KitKat. Ja som sa poriadne nedostala ani k šalátu, a tá teta vedľa mňa už mala zjedený aj dezert. Čudujem sa, kam to do seba napchala. Ale všetko bolo dobré, tento krát sa polepšili. Po jedle som si vypýtala víno, aby som si mohla sama so sebou pripiť na moje meniny. Steward mi priniesol malú fľašku červeného, z roku 2008. A chutilo mi. Poviem vám, je to zvláštny pocit, keď máte nejaký sviatok a nikto známy s vami nie je a vy musíte oslavovať sama. To ako keby ste ani sviatok nemali. A ešte keď sa na vás sused čudne pozerá, ako keby ste páchali nejaký trestný čin, keď si dávate v lietadle nejaký alkohol.

Po jedle sme sa pomaly dostávali nad Island. A tam som uvidela niečo, čo som ešte nevidela nikde inde. Okrem toho, že tam boli neskutočne krásne hory so zasneženými vrcholmi, prvýkrát som videla originál ružové oblaky. Slnko na ne malo taký vplyv, že jeden pás oblakov na rozdiel od zvyšku bol cukríkovo ružový. Bola to krásna „podívaná“. 

Medzi Islandom a Grónskom bola voda, ešte síce nezamrznutá, ale za to tam plávalo množstvo ľadovcov. Malých, veľkých, a z výšky viac ako 12 km som celkom dobre videla aj belasú farbu, ktorá značila, že tam bude ľadovec aj pod vodou. Sľubujem, že nabudúce vám poskytnem aj fotky, aby ste videli tú nádheru. 

Grónsko vám ani predstavovať nemusím. Fotky si môžete pozrieť v príspevku, ktorý som napísala pred dvoma rokmi, keď som sem išla. Ale predsa pár slov. Je to v podstate krajina tvorená zväčša len z hôr. Žije tu približne 56000 ľudí a v roku 2006 spáchalo samovraždu asi 58 ľudí, čo je najväčší podiel na svete. Hovorí sa tu tromi jazykmi, v hlavnom meste Nuuk je na prvom mieste dánčina. 

Niekde nad vnútrozemím sa mi podarilo napísať poviedku s názvom All the right moves, ktorú si môžete prečítať, ak ste ju teda ešte nečítali.

Ako som už spomínala, boli sme vo výške viac ako 12 km, kde teplota predstavovala mrazivých -61^oC. A pri rýchlosti viac ako 900 km/hod sa mi na okienku spravila dosť silná námraza. No našťastie nie taká silná, aby ju Slnko takmer neroztopilo, keď sme opúšťali vzdušný priestor Grónska. V tých chvíľach som mala pustenú skupinu Owl City a práve mi hrala pesnička The tip of the iceberg. A to som ani nevedela, že takú pesničku majú. Ale teraz sa hodila.

Okolo desiatej večer, na Londýnsky čas, takmer celé lietadlo spalo. Skoro všade bola tma, len pár ľudí pozeralo film alebo si niečo čítali. Ja som zaspať v žiadnom prípade nemohla, pretože v lietadle to dosť hučí a to mi vadilo. Tak som pozorovala ľudí naokolo.

V strednej časti lietadla sedeli dvaja Indovia, ktorí boli vyzutí a tá žena bola tak nepohodlne usadená, že som sa čudovala, ako to dokázala. A to nebola najmladšia. Jednu nohu mala skrčenú a opretú o operadlo pred sebou, druhú mala nejako divne cez ňu a ešte bola aj naklonená k mužovi. Ja ani pri najväčšej snahe by som to teda nedokázala.

Pokračovali sme ďalej. Nad Hudson Bay som sa už začala nudiť, tak som sa išla prejsť na koniec lietadla k véckam. Bol tam dosť dlhý rad, tak som išla na druhú stranu. Jedna babka z nich nevedela vyjsť, lebo tie dvierka sa dosť čudne otvárajú a zatvárajú. A ak si myslíte, že tie záchody sú také pohodlné ako v amerických filmoch, tak sa mýlite. Ledva sa tam dokážete otočiť a nieto ešte robiť všelijaké veci.

Keď som sa vrátila na miesto, pustila som si jeden diel Priateľov a potom aj Frasiera. Výber hudby tam bol dosť slabý, ale nakoniec vyhrali Coldplay. So zatvorenými očami som odrátavala minúty a keď už som ani toho nebola schopná, pozerala som von oknom. Za mnou sedel taký malý chlapec, ktorý evidentne spal a neuvedomoval si, kam si dáva nohu. A ja som sa stále čudovala, že čo ma to tlačí na ruke, keď som sa chcela oprieť o stenu lietadla. 

Poslednú hodinu som hypnotizovala hodiny na obrazovke, sledovala som mapku, ktorá znázorňovala náš let a keď už sme sa konečne blížili ku Calgary, bola som strašne šťastná. Pomaly sme začali klesať a mne sa naskytol krásny pohľad. Na konci krídla „sedel“ Mesiac, za ním boli hory a keď sme sa trochu otočili, videla som za kopcami zapadať Slnko. Ako z rozprávky. 

Po pristátí o pol 8 večer miestneho času (pristáli sme o 20 minút skôr ako sme mali), som sa musela predrať cez nekončiace chodby letiska, všelijaké kontroly, cez imigračné, ponáhľať sa pre batožinu a keď som konečne vyšla na vzduch, bola absolútna tma. No mne to bolo jedno. Calgary už poznám a budem ho vídať každý deň, až kým nepôjdem zasa domov. 

Po príchode do domu, kde som mala bývať, som sa vybalila ale spať sa mi vôbec nechcelo, tak som dala domov vedieť, že som v poriadku.

Prežila som celú cestu sama, bez ujmy na zdraví, ale zato šťastná, že som tu opäť. Aj keď teraz si budem musieť nájsť prácu, ale s povolením to hádam problém nebude. Tak držte palce a tešte sa na ďalší report :-)