All the right moves

Zdravím vás. Všetko je v poriadku, som živá, zdravá. V lietadle som mala dosť veľa času, ale napísala som len túto jednu poviedku. Vznikla nad Grónskom a upozorňujem, písala som ju v čase, keď som pila víno. Veď som mala meniny, tak neoslávim v lietadle? Tak tu ju teda máte. Ale žiadna sláva. Alebo som až moc sebakritická?

(neporadíte mi, čo si mám spraviť na večeru? lebo vôbec netuším)

„Nenávidím ťa, nenávidím. Počuješ? Nenávidím.“ Kričala som naňho z plného hrdla a slzy mi popritom tiekli po lícach. Bola som presvedčená o správnosti svojich slov. Keď som za ním zatresla dvere, vybehla som hore po schodoch do izby. Nemohla som uveriť tomu, že som mu to povedala, teda vlastne nepovedala ale vykričala som mu to do očí. Nebudem mu už tolerovať tie jeho výlety, o ktorých mi nikdy nič nepovie. Jeho noví kamaráti sú dosť podivní sami osebe a odkedy sa s nimi stretáva, prestávame si rozumieť. Keď si porovnám dobu, keď sme spolu začínali a dobu, odkedy má tých svojich kamarátov, príde mi ako celkom iný človek. A ja som sa predsa nenarodila s konskou dávkou trpezlivosti, aby som mu to všetko až doteraz tolerovala. Je koniec. Definitívny. Nepremárnim predsa svoj život po boku takého... ani to pomenovať neviem. ON je už pre mňa uzavretá kapitola. Ani si nepamätám, kedy mi naposledy povedal, že ma miluje. A vlastne pamätám. Bolo to asi pred týždňom, keď sa ožratý dovalil nadránom domov a totálne na mol mi oznámil, ako je rád, že ma má. To bolo asi tak všetko. No uznajte, vydržali by ste s ním? Asi máloktorá, že? Len teraz si budem musieť rozmyslieť, čo budem robiť ďalej. Ako slobodná osoba budem mať kopec času pre seba. Mohla by som navštíviť sestru, ku ktorej sa chystám už asi pol roka.

Ráno som sa zobudila a bola som tak neskonale šťastná z toho, čo som spravila, že som tomu nemohla sama uveriť. Takto som sa necítila už dlho. A hlavné je, že som bola pevne presvedčená o tom, že k nemu už vôbec, ale vôbec nič necítim a mám od neho konečne pokoj. Nebude mi za ním určite smutno, veď v poslednom čase som ani poriadne neregistrovala, že s niekým som. Ach, sladký život single človeka.

Trvalo mi celý mesiac, kým som z bytu vypratala všetky jeho veci a zariadila si cestu za sestrou. Predsa len, nebýva hneď vedľa, tak to aj trošku trvalo. Ale teraz sedím vo vlaku a čaká ma ešte asi 6-hodinová cesta. Nemám rada lietanie, tak preto vlak. Asi si vytiahnem knihu, aby mi rýchlejšie prešiel čas.

„Prosím ťa, je tu voľné?“ odrazu sa ma niekto spýtal.

Ani som sa naňho nepozrela, iba som si pomyslela, že už tu nebudem mať také pohodlie, ako doteraz. Až potom som dvihla hlavu. Stál tam asi ten najkrajší chlap, akého som doteraz videla. Tmavé vlasy, zelené oči, výrazné lícne kosti. Sníva sa mi?

„Ehm, jasné, je tu voľné,“ vykoktala som zo seba a on si sadol oproti mne.

„Prepáč, ale v mojom kupé boli také ukričané deti, že už som tam nemohol vydržať. A ako som prechádzal vlakom, videl som, že tu nikto nekričí, tak som sa spýtal.“ Hovoril to takým úžasným hlasom, že ja som sa naňho len pozerala a priblblo som sa usmiala.

Preboha prestaň, nie si pripravená na nový vzťah, hovorilo mi moje jedno JA. To druhé ma zas prehováralo, aby som si s ním niečo začala. Vŕŕŕ, ja toto tak neznášam. Som strašne nerozhodná.

„Kam cestuješ?“ nakoniec zo mňa vyletelo.

„Kam ma nohy ponesú. Respektíve v tomto prípade vlak. Cestujem len tak po Európe,“ povedal.

Hmmm, tajomný.

„A ty kam si sa vybrala?“ spýtal sa ma.

„Mňa čaká ešte asi 6-hodinová cesta, takže si to tu ešte užijem.“

Ha, budem tajomná aj ja.

Ďalšiu hodinu sme sa rozprávali o všeličom. Zistila som, že máme podobný pohľad na svet a oboch nás zaujíma príroda a fotenie. Toto nemôže byť náhoda, pomyslela som si.

Zrazu ma len chytil za ruku a ťahal ma preč. Ani som si nevšimla, že mi spadla z rúk kniha, ktorú som stále držala. Ťahal ma k vozňu, kde boli postele. Prešli sme až na koniec, aby sme sa presvedčili, že tam nikto nie je. Ani nečakal, či budem súhlasiť, len zo mňa začal strhávať šaty a popritom ma bozkával. Všade. Na ústach, krku, a keď sme už ležali na posteli, aj na prsiach. Vôbec sme sa nebáli, že by nás mohol niekto vyrušiť. V tejto „živočíšnej“ chvíli sme robili všeličo a bez toho, aby sme poznali meno toho druhého. Človek by ani nepovedal, že aj postele vo vlaku môžu byť také pohodlné.

Keď už sme boli v meste, kde býva sestra, chcel mi povedať, kde býva on a kde by sme sa mohli niekedy stretnúť. No ja som to nechcela počuť. Povedala som mu, že ak sa ešte stretneme bez toho, aby sme sa dohodli, bol to osud. Súhlasil a ja som vystúpila. Bola to tá najlepšia cesta vlakom, akú som kedy zažila. A myslím si, že to bola správna vec. Konečne nejaká v mojom živote a ja to vôbec neľutujem.