Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Tak a je to tu. Dočkali ste sa konečne ďalšej kapitoly. Som zvedavá na vaše reakcie :-)
Tak enjoy :-)))





16. kapitola


Po pesničke nastúpil na scénu toľko sľubovaný Clay Walker. Eireen so Sebastianom tancovali ďalej, sem-tam pre zvýšený počet ľudí naokolo zastali a len tak počúvali. Clay zaspieval veľa pesničiek zo svojho repertoáru a na koniec si nechal Live Until I Die. Keď skončil, všetci mu tlieskali, pískali, boli nadšení. Mnohí boli prekvapení, že prišiel taký skvelý spevák a spieval len pre nich.
„Nie je ti chladno? Prinesiem ti niečo na seba?“ spýtal sa Sebastian Eireen, keď chvíľu po skončení vystúpenia videl, že ju striaslo.
„To by bolo fajn. Na to, že je júl, je teraz v noci nejako chladno,“ odpovedala mu Eireen s úsmevom.
„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Keď sa dlhšie nevracal, Eireen sa ho rozhodla ísť pohľadať. Chcela sa dostať do domu, no to sa najprv musela pretlačiť pomedzi zabávajúcich sa ľudí a hrajúcich sa psov.
Práve prechádzala okolo stodoly, v tme síce skoro nič nevidela, ale sluch jej zato slúžil stále. Počula nejaký ženský hlas vysloviť Sebastianovo meno, a potom už len tiché buchnutie. V momente pridala do kroku a keď sa dostala za stodolu, uvidela niečo, čo ju nemilo prekvapilo. Ihneď sa otočila na päte a ponáhľala sa odtiaľ preč. Zrejme si ju ani jeden z nich nevšimol, pretože nikto nebežal za ňou.
Nevedela ani ako, len sa odrazu ocitla na ceste za rančom. Šokovane sa obzerala okolo seba, zatiaľ čo jej myseľ pracovala na plné obrátky.
Počkala si na najbližšie auto smerujúce do Calgary a stopla ho. Bolo jej jedno, kto v ňom sedí, chcela sa len dostať domov, preč od všetkých tých ľudí.

________________________________________

„Tak ma tu počkaj, niečo ti prinesiem. Hneď som späť,“ povedal Sebastian a odišiel smerom k domu.
Dúfal, že nájde nejaké košele a keď nie, dá Eireen svoju, ktorú máva vždy v kôlni. V dome nič nenašiel, tak sa vydal do kôlne. Ale keď prechádzal popri stodole, začul tam nejaké zvuky. Chcel zistiť, kto tam je, no ešte len čo prešiel za roh, čiesi ruky ho zatiahli za stodolu.
„Sebastian,“ vyslovilo jeho meno dievča, oprelo ho o stenu a začalo bozkávať. V tom momente ich však zbadala Eireen, ktorú si ale nikto nevšimol. Nezaregistrovali ani, že odišla.
„Jessica, prestaň. Čo to robíš?“ vytrhol sa jej Sebastian.
„Čo by som robila, bozkávame sa, nevidíš?“ odvetila mu s provokačným úsmevom.
„Nie, nebozkávame. O podobné veci sa už nikdy nepokúšaj, počuješ? A čo tu vlastne robíš? Nespomínam si, že by sme ťa pozvali,“ pomaly už krikom hovoril Sebastian.
„Ako vaša susedka nemôžem prísť na vašu oslavu?“ spýtala sa s náročky afektovane vypúlenými očami.
„Nie, pokiaľ ťa niekto nepozve, čo sa, myslím, nikdy nestane. A teraz odíď z nášho pozemku,“ výhražným hlasom jej povedal Sebastian a odišiel od nej preč. Prišiel až na miesto, kde nechal Eireen, no nikde ju nevidel. Opýtal sa pri bare, či niekto nevie, kam išla.
„Hej, videl som ju ako beží preč. Vyzerala dosť naštvane,“ povedal mu barman.
„Došľaka. A nevieš, kam bežala?“
„Asi k ceste,“ odpovedal barman a ďalej sa venoval zákazníkom.
Sebastian sa rozbehol tam, kde mu povedal barman, ale Eireen už bola preč.
„Dokelu,“ zanadával si znova Sebastian a pomaly sa vracal späť medzi oslavujúcich. Nič iné mu nezostávalo.

________________________________________

„Ja som taká sprostá. Ako som mu mohla naletieť?“ so slzami v očiach sa sťažovala Eireen Rebece na druhý deň ráno.
„Nemôžeš sa za to obviňovať. On si to nezaslúži,“ utešovala ju Rebeca. Gorrino si ľahol k Eireeniným nohám.
„Aspoň to prasa ma má rado, keď už nikto iný.“
„O čom to hovoríš? Ja ťa mám rada a Martin tiež. A čo tvoji rodičia? Čo ti oni povedali, keď si prišla domov?“ spýtala sa jej Rebeca.
„Oni už spali. Prišla som o druhej ráno. Tá pani, čo som ju stopla bola milá a hlavne nemala zbytočné otázky, ktorými by ma bombardovala. Len sa spýtala kam ma má odviezť a že čo robím tak neskoro v noci sama na ceste. A ráno som hneď išla za tebou,“ vysvetlila jej Eireen.
„Ešte dobre, že to nebol nejaký násilník alebo vrah. Ani si radšej nechcem predstaviť, čo by sa ti mohlo všetko stať,“ povedala jej Rebeca, keď v tom zazvonil Eireen mobil.
„Prosím?“ spýtala sa.
„A aj vieš kto to bol?“ počula ju Rebeca vysloviť na trošku podozrivú otázku a tak hneď zbystrila pozornosť.
„Dúfam, že si mu povedala, že ho nechcem ani vidieť ani počuť.“ Povedala Eireen tak drsne, až Rebeca prekvapene nadvihla obočie.
„Ďakujem, mami,“ dopovedala napokon a zložila.
„Volal mi domov.“ Vysvetlila vzápätí Rebece. „Neviem ako zistil naše číslo. Asi v zozname alebo na informáciách. Chcel so mnou hovoriť a všetko mi vysvetliť. Mama mu povedala, že nie som doma,“ zreferovala jej Eireen celý obsah svojho rozhovoru s mamou.
„A si si istá, že ho nechceš vidieť a nechať si to ešte vysvetliť?“ spýtala sa jej Rebeca. „Ja by som mu dala ešte šancu.“ Mykla plecami.
„V žiadnom prípade. Viem čo som videla a nemyslím, že tá blondína, s ktorou sa bozkával, bola len halucinácia.“ Odmietla to však Eireen rezolútne.
„Veď dobre, ja sa nehádam. Len ti hovorím, čo by som robila na tvojom mieste. Ale keď ty trváš na svojom, nebudem ťa presviedčať o opaku. Možno je to jeden z tých frajerov, ktorí sú schopní všetkého a len baby využívajú,“ povedala jej Rebeca, aj keď si to o ňom v skutočnosti nemyslela.
„Nechaj si to prejsť hlavou. Len ty vieš, čo je pre teba najlepšie.“ Poradila jej.
„Musím sa nejako zamestnať, aby som naňho nemyslela. Nevieš, či Martin ešte so mnou ráta?“ zmenila odrazu Eireen tému.
„No, pokiaľ viem, tak neprijímali nikoho nového. Ale zavolaj mu a uvidíš. Ja zatiaľ nakŕmim svoje zvery.“
Eireen teda zavolala a dohodla sa s Martinom, že za ním príde do reštaurácie a tam si vyjasnia všetky podrobnosti.
„Tak čo by som mala robiť, ak nie čašníčku?“ spýtala sa ho neskôr v jeho kancelárii nad reštauráciou.
„Jedna recepčná je tehotná a čoskoro nebude môcť chodiť do práce, takže by si mala jej miesto. Teda, ak by ti to vyhovovalo,“ navrhol jej Martin.
„To by bolo skvelé. A čo presne by bolo náplňou mojej práce?“
„Len byť za pultom, vybavovať objednávky rezervácií cez telefón, sympaticky vyzerať a pekne sa usmievať. A keby niekto prišiel, tak by si ho usadila k stolu. Tak isto aj s rezerváciami. Vyhľadala by si ľudí, čo si zarezervovali stôl v počítači a usadila by si ich. Za chvíľu sa to naučíš. Nie je to vôbec nič zložité,“ oboznámil ju s jej budúcou prácou Martin.
„Neznie to zle. A odkedy môžem začať? Chcela by som čo najskôr.“
„Môžeš nastúpiť najskôr budúci týždeň, len čo sa dohodnem s Mary, tou recepčnou.“
„Tak ďakujem Martin. Ani nevieš, aká som rada, že budem niečo robiť a nebudem len sedieť doma,“ radostne mu povedala Eireen a odišla domov.
„Kde si bola?“ spýtala sa jej Gillian, keď prišla domov.
„Bola som u Martina v reštaurácii. Od budúceho týždňa nastupujem ako recepčná. Nie je to super? Aspoň budem niečo robiť a nebudem myslieť na hlúposti.“
„Tak to ti gratulujem. A budeš tam chodiť každý deň?“ spýtala sa jej mama.
„To sa ešte musím dohodnúť s Martinom. Ale chcem sa spýtať Rebecy, či by nechcela so mnou chodiť jazdievať.“
„Počula som, že východne od Calgary je jeden ranč, ktorý poskytuje kone aj pre verejnosť. Tak by ste sa tam mohli ísť pozrieť,“ navrhla jej Gillian.
„Vážne? Ja som si to ešte nezisťovala. Ale pôjdeme sa tam určite pozrieť, keď bude Rebeca súhlasiť. Idem teraz za ňou, oznámiť jej tieto novinky,“ povedala Eireen a odišla k susedom Reyesovcom.

New Moon

Našla som veľmi zaujímavé video. Sú to ukážky z toho, ako sa natáčal New Moon. Niektoré scénky vyzerali dosť srandovne, hlavne ako tam trápili chudáka Jaspera. Tak si to pozrite a napíšte, čo sa vám páčilo a čo nie :-)

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prekvapko! Konečne si môžete prečítať aj ďalšiu kapitolu k poviedke. To ste teda nečakali, čo? Ale stalo sa nemožné, a tak je tu. Tak si to užite a dúfam, že ste na mňa nezanevreli :-)
P.S.: odporúčam si tú pesničku vypočuť až ku koncu.




15. kapitola

Čierny žrebec nepokojne pohadzoval hlavou, aby dal najavo, že ohrada mu nevyhovuje. Jeho dlhá hriva spolu s chvostom bola mierne kučeravá a nad kopytami mal dlhšiu srsť. Eireen ním bola unesená.
„Je nádherný. Frízany sú podľa mňa najkrajšie kone na svete. Odkiaľ ho máte?“
„To vieš, poznáme veľa ľudí, čo chovajú kone. Nemohli si s ním dať rady, a tak ho dali nám. Postupne sa ho pokúšame skrotiť, ale nepustí nás skoro ani do ohrady. Ostatné kone ti ukážem neskôr, teraz musím ísť za otcom. Môžeš ísť so mnou, aby si sa tu nestratila,“ volal ju Sebastian.
„Rada,“ súhlasila Eireen.

Po chvíli vošli do domu. Bol zariadený starým nábytkom a budil dojem domov 19.-teho storočia, ale spolu s modernými vymoženosťami pôsobil aj veľmi útulne.
„Môžeš sa tu poobzerať kým ja budem s otcom v pracovni. Dúfam, že tam nebudem dlho.“
Eireen sa ocitla na prízemí sama. Ako prvé ju upútalo obrovské schodisko v strede haly, na ktorom bol červený koberec. Cítila sa ako na zámku. Nemohla uveriť, že to, čo je okolo nej, je skutočné. Preto zatvorila oči, poštípala sa na ruku a znovu oči otvorila. Ale nič sa nezmenilo. Stála presne na tom istom mieste, v tom istom dome a zo stien ju pozorovalo množstvo párov očí z obrazov rôznych ľudí. Pripadalo jej to akoby ju sledovali mysliac si, že to, čo stvára, je zbytočné. Veď je to skutočnosť.
Sebastian išiel do pracovne, ktorá sa nachádzala po pravej strane, tak sa Eireen vydala naľavo. Stála pred mohutnými dverami, ktoré mali kľučku vyššie ako býva zvykom. Pomaly ich otvorila a zacítila známu vôňu. Vôňu starých kníh. Celú polkruhovú miestnosť lemovali po stenách police s knihami.
Keď raz budem mať vlastný dom, chcem takúto knižnicu, pomyslela si.
Vysoké okno poskytovalo dostatok svetla, ktoré dopadalo na mahagónový stôl s vyrezávanými ornamentmi. Obďaleč stál veľký kamenný krb, do ktorého by sa v pohode zmestil dospelý človek. Keby mohla, Eireen by tu trávila celé dni čítaním kníh. Tak ju to obdivovanie zamestnalo, že keď sa otočila smerom k dverám, zľakla sa, pretože v nich zbadala stáť Sebastiana.
„Ale si ma vyľakal. Ako dlho si tu?“ spýtala sa.
„To som vážne nechcel. Stojím tu asi minútu a sledujem ťa. Už som chcel ísť za tebou, lebo som si myslel, že ani nedýchaš,“ povedal Sebastian a obaja sa usmiali.
„Ak chceš, môžem ti ukázať aj poschodie. Do príchodu hostí ešte stíhame.“
„Dobre,“ súhlasila Eireen.
Pomaly vystúpili na poschodie. Aj tam boli po stenách samé obrazy.
„Kto sú všetko títo ľudia? Tvoja rodina?“ spýtala sa Eireen.
„Sú to moji predkovia, ktorí žili v Španielsku. Tento s fúzami,“ ukázal na obraz oproti schodisku, „je môj prastarý otec. Môžem ti o ňom povedať viac ak chceš.“
„Rada si to vypočujem.“
„Môj prastarý otec sa volal Rafael Torres. V Španielsku mal veľký ranč, kde choval tisíce kusov dobytka. Na tú dobu bol veľmi bohatý. Ale ako starol, uvedomil si, že by sa mohol oženiť. Lenže v jeho okolí nebola preňho žiadna dosť dobrá, aby sa mu vyrovnala majetkom. Rozhodol sa teda, že odíde do Ameriky. Ranč predal, ale všetky veci, ktoré si chcel so sebou vziať, poslal napred po nákladnej lodi. On odišiel do Anglicka, aby mohol využiť dovtedy najväčšiu loď, aká kedy bola postavená.“
„Titanic,“ povedala Eireen.
„Presne tak, Titanic. Jemu sa podarilo zachrániť. A keďže cestoval sám, nemusel sa o nikoho starať, tak to nemal až také ťažké. V Amerike zostal len rok, a potom odišiel do Kanady. Kúpil tento dom, prestaval ho podľa vtedajšieho európskeho štýlu, aby sa tu cítil ako doma. Po čase sa oženil s mojou prastarou mamou a od tých čias tu býva naša rodina,“ dorozprával Sebastian.
„Úžasný príbeh. Predpokladám, že toto je ona,“ ukázala na obraz staršej ženy.
„Máš pravdu, to je ona. Olivia Whiteová.“
Teraz viem, po kom máš také krásne modré oči, povedala si Eireen sama pre seba.
Potom nevedela odkiaľ, kedy a ani ako, len zrazu sa z jedných dverí vyrútil veľký pes a už sa ničomu nedalo zabrániť. Pes podrazil svojím telom Sebastianovi nohy a ten, ako sa snažil udržať na nohách, chytil Eireen za ruku a obaja sa ocitli na zemi. Sebastian na chrbte a Eireen na ňom. Obaja sa začali smiať, až kým Sebastian nevyužil situáciu a ako tam na sebe ležali, objal Eireen tuhšie a pobozkal ju. Keď videl, že neprotestuje, pokračoval v tom.
Zrazu však započuli, ako ktosi otvoril na prízemí dvere a oznámil všetkým, čo boli v dome, že už prišiel Clay Walker. Potom znova odišiel von. Sebastian s Eireen, schovaní za zábradlím, neochotne vstali zo zeme a tvárili sa, že my-akože-nič. Aj keď, v skutočnosti sa v ich tvárach zračilo všetko, len nie nič.
V momente, keď zišli zo schodov, dvere na pracovni sa otvorili a vyšiel z nich Sebastianov otec.
„Už prichádzajú hostia, tak by si ich mohol ísť privítať. A kto je táto mladá dáma? Predpokladám, že ste Eireen. Sebastian vravel, že dnes prídete na oslavu. Tak vitajte u nás. Cíťte sa tu ako doma. Teraz ma ospravedlňte, musím ísť za Clayom. A dúfam, že ste si nemuseli vypočuť celý príbeh o jeho prastarom otcovi. Keď k nám niekto prišiel, vždy si to musel vypočuť,“ dopovedal a odišiel. Eireen sa len zmätene pousmiala a otočila na Sebastiana pre vysvetlenie.
„To bol môj otec, William Torres,“ oboznámil ju. Eireen chápavo prikývla a nechala sa vyviesť z domu.
Vyšli von práve včas, aby Sebastian mohol privítať prvých hostí. Na chvíľu sa od nej vzdialil, a tak osamela so svojimi zmätenými myšlienkami. Dúfala, že sa jej podarí prísť na to, prečo sa cítila tak zvláštne, keď ju Sebastian pobozkal a najmä, prečo ju ani len na sekundu nenapadlo protestovať. Nedal jej však dostatok času. O chvíľu bol opäť pri nej, predstavoval jej ľudí, venoval sa jej.

„Tak už si aj Sebastian našiel frajerku. Už sme si s Jasonom mysleli, že sa znova nerozhýbe. Ja som Elizabeth,“ predstavila sa Eireen, keď ju našla samu pri provizórnom bare neskôr večer. Sebastian si odskočil len na sekundu a už si ju stihla odchytiť. Elizabeth, vrchná klebetnica. To však ešte Eireen nevedela.
„Eireen, teší ma.“ Odzdravila ju a pomyslela si, že na prvý pohľad to dievča vyzerá celkom sympaticky.
„Aj mňa teší, Eireen. Sebastian nepreháňal, keď vravel, že si pekná.“ Zalichotila jej s úsmevom, ktorý sa Eireen zdal snáď až príliš vtieravý.
„Beth, Jason ťa hľadá,“ ozval sa im zrazu za chrbtom Sebastian.
„Veď už idem. Len som chcela spoznať Alice.“ Ohradila sa naňho.
„Chcela si povedať Eireen,“ opravil ju Sebastian.
„Veď vravím,“ odpovedala Elizabeth a neistým krokom odišla.
„Ju neber vážne. Na ňu si treba zvyknúť,“ upozornil ju Sebastian. Eireen prikývla.
„Takže podľa teba som pekná?“ spýtala sa po chvíli priamo.
„Nie,“ odpovedal Sebastian s absolútne vážnym výrazom v tvári.
„Nie?“ spýtala sa Eireen prekvapene.
„Nie. Podľa mňa si krásna. Tak čo kráska, zatancujeme si?“ vytiahol na ňu taký očarujúci úsmev, žeby bolo len ťažko odolať.
„Ja neviem tancovať,“ povedala napriek tomu Eireen, ale Sebastian ju nepočúval a ťahal ju na drevený parket postavený pri stodole.
„Toto zvládaš,“ presviedčal ju Sebastian a pritiahol si ju k sebe. Musela uznať, že toto naozaj zvláda. Práve hrali Mi Libre Canción od Juanesa a Laury Pausini. Veľmi výstižná pieseň pre túto situáciu. Prečo? Pretože by sa dalo povedať, že v temnom svete, o ktorom mala pocit, že už v ňom niet viac lásky, sa práve on stal jej voľnosťou, osloboditeľom.
En un mundo que, vive sin amor, eres tu mi libre, canción.
A tak tancovali. Bola to ich ďalšia spoločná vec, ktorú robili po prvýkrát.