Milí moji, ak to ešte niekto bude čítať, som rada. Ak nie, aspoň dám zo seba všetko von. Ale ak by som mala začať písať všetko, čo som za tie mesiace čo som sa tu nejzavila nepridala, bolo by toho strašne veľa. Tak to napíšem v takých odrážkach, ak by vám to teda nevadilo...
- konečne som preč zo školy na Slovensku. ale stále s ňou nemám pokoj, lebo práve vybavujem papiere kvôli trvalému pobytu. ale aspoň tam nemusím už chodiť... :)
- s Kanaďanom to skončilo krátko po mojom návrate do Kanady v júni. v skratke, bol moc "busy" s ostatnými jeho záujmami...
- keď som sem prišla zo Slovenska, bola tuším nedeľa. v stredu som išla 1x do roboty a vo štvrtok nás odtiaľ vyhnali, teda vlastne evakuovali, kvôli povodniam. ale keďže ja som o ničom nevedela, lebo tam nemáme okná na prízemí, tak som sa čudovala. Hneď som volala ocinovi, že čo sa deje a povedal mi, aby som sa ponáhľala domov, že musíme odísť z domu. najprv som si myslela, že sranduje, ale aj tak som sa ponáhľala. Prišla som domov a všade okolo ľudia balili do áut, policajti chodili od domu k domu a vyháňali nás rýchlo preč. Hovorili, aby sme sa zbalili na 3 dni a hľadali si niečo, kde by sme mohli prečkať. Našťastie sa nás ujali známi na juhu mesta, kde žiadna rieka nie je. Povodne boli dosť ničivé, viac ako 100 tisíc ľudí sa muselo odsťahovať, neskutočné škody na majetku... A to len u nás v Calgary. V okolitých mestách, kade prechádza rieka, to bolo omnoho horšie. Ľudia sa zrazu stali bezdomovcami...
Ale musím pochváliť dobrovoľníkov, neskutočne veľa ľudí nám pomáhalo sčistením zatopených domov... My sme mali vytopenú garáž a basement. všetko sa muselo vybúrať, sušiť a čakať. My čakáme doteraz, kedy sa začne s opravami, tak sme zatiaľ v dočasnom byte. Ale dúfam, že to už nebude dlho trvať, lebo byt mi nerobí dobre. Dom je predsa len dom, kde je záhrada a väčší pokoj... Možno domáca čaká, či budú povodne aj tento rok, alebo čo, ale už je február... No uvidíme čo bude.
- mamina s bratom prišli v júli na leto, tak to bolo super. Sme boli na dovolenke jeden víkend. Už ani neviem kde všade sme boli :) Ale bolo super. Najväčší zážitok som mala asi z ľadovca, Columbia Icefield v Jasper National Park. Niečo úžasné. Uprostred leta zažiť mínusové teploty, sneh, ľad... obrovské autá, ktoré nás tam vyviezli, boli tiež super. Niekoľko sto metrov hrubý ľadovec, ktorý sa stále zmenšuje a za 100 rokov tu už možno nebude... Ak niekedy pôjdete do Kanady, odporúčam sa tam ísť pozrieť, neoľutujete :)
- v septembri nastal čas rozlúčky. Mamina s bratom odišli a ja s ocinom som tu ostala zasa sama. Nebolo to až také strašné. V robote to bolo to isté, len noví a noví ľudia sa striedali, tak som ich znova zaúčala...
- nastal október a ja som zmenila pozíciu. stále som v kasíne, ale na lepšom mieste si myslím. nie je to nič svetoborné, ale pohodička. teraz sa nesťažujem. Super kolegov mám teraz :) sem tam im niečo navarím a prinesiem, napríklad minule palacinky zjedli hneď ráno, šohajdy ani nehovorím. Naposledy som im priniesla Kofolu. Vtedy zistili, že CocaCola až taká dobrá nie je :) si ich musím vychovať, som tam jediná baba :) nerátam ale Číňanov...
- december, ako každý rok, nie je až taký super mesiac. V robote je to crazy busy, takže na dovolenky sa ani nechodí. Ocino odišiel domov, našťastie bez problémov, všetko prišlo v poriadku, aj darčeky prežili. Som musela dokúpiť ešte jeden kufor, lebo len do jedného sa všetky nezmestili :) Aj v tých dvoch to bolo na vlásku :) Vianoce som strávila u známych, super bolo. Asi najlepšie Vianoce, aké som tu zažila. Deti robili zaručenú srandu, telku so starými českými filmami ani nikto nepozeral, len sme sa rozprávali a spomínali. Mala som až 5 dní voľna, tak som si to užila poriadne. Lenže potom prišiel Silvester, ja som bola v robote... Som odišla o pol hodinu skôr, aby som bola s našimi, keď bola polnoc na Slovensku. O polnoci sme si pripili a za chvíľu išli spať. Ja som zatvorila Skype a dala som sa do plaču. Všetky tie emócie na mňa strašne doľahli v tom momente, že som sa nevedela udržať. Všetci naokolo oslavovali u známych, kamarátov, rodiny, len ja som bola sama doma. Ale to aj kvôli robote, lebo som ráno robila. Máme zatvorené len 25. decembra na Vianoce. Nejak som prežila do mojej polnoci, naši sa zobudili pred 8 ráno, aby si mohli pripiť aj na môj Nový rok a išla som spať. Takže taký bol môj úžasný koniec veľmi zaujímaého roka...
- momentálne je február 2014. Skoro rok som sem nič nepridala... Priznám sa, ani som nemala nejak náladu nič písať. Ale po dnešku si ten čas niekedy zas nájdem...
Chcete vedieť, čo sa mi dnes ráno stalo? Už som tu dnes nemusela byť, nebyť mojich rýchlych reflexov. Idem si do roboty, bolo asi 7:15 ráno. Už stojím na prechode, rovno pred robotou, keď v tom ide po ceste odťahovka. Ťahá za sebou auto. Nadskočí na hrbe, ktorý je na ceste a vtom vidím len iskry a niečo veľké, čo sa rúti tovno na mňa. Neviem odkiaľ, ale odtrhla sa náprava, rozpolila sa na dve časti. Jedna pokračovala ďalej a druhá polovica si to namierila aj s kolesom rovno na mňa. A to bolo len nejaké tri metre odo mňa, takže veľa času na reakciu som nemala. Najprv som nevedela, čo sa deje, ale potom som v momente rýchlo odskočila. Ak by som to nespravila, neviem čo by sa stalo. Ale nič pekní určite nie. Ak by som sa pozerala niekam inam a nevšimla si to, už som mohla byť niekde v nemocnici so zlomenými nohami alebo niečo horšie... Niekto tam hore ma musí mať veľmi rád asi, inak si to neviem vysvetliť. Alebo to môže znamenať dve veci: niekto mi chcel ukázať, že život si treba užívať ako sa len dá, alebo to môže byť aj ako v Nezvratnom osude, nakoniec si ma aj tak nájde niekde... Radšej by som verila tomu prvému variantu... :)
Preto si užívam život v poslednej dobe. Som si povedala, že začnem chodiť na kone. Aj som začala, v lete som bola párkrát, aj teraz v januári, lebo som chcela vyskúšať, aké je to brodiť sa snehom. A vystihla som perfektné počasie, kedy bola krásna modrá obloha, vonku nejakých +14 na pocit, polovica januára a bol to úžasný zážitok. Odporúčam. Ďalšia vec, ktorú som si konečne splnila, bola ľukostreľba. Myslela som si, že to nebude také ťažké, ale už len udržať luk bez pohnutia bolo namáhavé. A potom trafiť do stredu terču... to sa mi podarilo len 2x za celé 3 hodiny strieľania. Ale určite som nebola naposledy, aj keď sa mi musí zahojiť supermodrina čo mám na ruke od tetivy :)
A tak sme sa dostali až na záver tohto príspevku. Snáď sa mi vráti aj stratená múza, aby som zas začala niečo písať :)
Čo som sa za posledné dni naučila? Užívajte si život, lebo neviete, čo vás čaká v budúcnosti. Po dnešnom zážitku to začnem brať vážne, lebo keď si uvedomím, čo sa mohlo stať...
Mne to chodí na mail, takže si to prečítam :) Síce s oneskorením, ale predsa ;-) Do konca februára som musela odovzdať minimovku a k tomu ďalších milión vecí, takže skôr som nemala čas. Fajn, že si to napísala, aspoň o tebe viem :) Na fb sú iba čiastočné informácie a v poslednej dobe to už ani až tak nesledujem.
OdpovedaťOdstrániťSom rada, že sa ti nič nestalo a že sa máš fajn :) Chystáš sa niekedy na Slovensko?
Inak zvláštne, že keď skúsili Kofolu, skonštatovali, že CocaCola až taká dobrá nie je :) Väčšinou sa to cudzincom na prvýkrát zdá ako nepodarená napodobenina.
Tak sa maj pekne a nech sa ti darí ;-)