Od februára, kedy som sem prispela naposledy, sa veľa vecí zmenilo. Na byte sme bývali do konca júna, takže vyše roka v dome nikto nebýval. Od 1. júla sme sa tam nasťahovali. Väčšina vecí sa tam prerobila, od podláh až po kúpeľnu. Takže celý dom vyzerá ako nový. Konečne, po roku, sme si mohli užívať to, že okolo nás nikto nie je a mali sme aké také súkromie. V polovici júna prišla mamina s bratom. Myslím, že to je prvýkrát, čo prišli tak skoro. Brat spravil všetky skúšky, tak mal už skoro pokoj od školy. Šikovný je :)
Ja som už od apríla nerobila, čiže v kasíne som vydržala presne dva roky aj jedeň deň. Užila som si tam veľa srandy, ale aj veľa nepríjemných vecí, veď som sa stále sťažovala na môjho supervízora. Ale keď som odchádzala, dokonca mi priniesli aj tortu a bolo na nich vidno, že im budem chýbať. Normálne ma to dostalo a prekvapilo. Nečakala som nič také, a hlavne nie od môjho supervízora. Posledný deň som už ani vlastne nejak nerobila, len som chodila po kasíne a lúčila sa s ľuďmi, ktorých možno už nikdy neuvidím. A hlavne niektorí zákazníci mi budú chýbať. Hlavne asi Joe, starý dedko Talian, ktorý v Kanade žije už asi 60 rokov. Veľmi milý človek. Má Parkinsona, ale na neho asi nikdy nezabudnem. Vždy som sa potešila, keď som ho videla, niekedy som mu dala veci aj bez zaplatenia, ale aj tak mi dal tips, len pre mňa, lebo som bola nňho milá.
Niektorí ľudia si vážili, čo som pre nich robila a podľa toho sa ku mne aj správali. Preto mi budú chýbať.
Od mája som čakala na vyjadrenie vlády kvôli môjim papierom. Meškali s odpoveďou, tak som tušila, že sa niečo stane. Keď mi prišla odpoveď, nevedela som čo robiť. V kanade som už 4 roky a podľa ich pravidiel po 4 rokoch mi nedajú nové pracovné povolenie, musím na nejaký čas odísť domov. Malo by to byť na 4 roky, ale taký čas teda určite doma nebudem. Do týždňa som mala kúpenú letenku a ani nie za 4 týždne som letela domov.
Ale medzitým sme s rodinou boli na výlete, užívali si leto, kým som tam ešte s nimi bola. Ešte kým bol brat, stále hovoril o tom, ako ho budem musieť zobrať na ľukostreľbu, tak sme išli. Na prvý raz mu to išlo celkom dobre. Zostali sme tam až do záverečnej, takže sme tam boli posledný a strieľali sme až kým nás odtiaľ "nevyhnali" :) Jednoznačne sme si to užili.
Tiež sme boli v horách, popozerať pár vodopádov, kde sme ešte neboli. Nádherne tam bolo. Kanadská príroda je neskutočná. Ja vždy nájdem niečo, kam by som ešte chcela ísť, tak som naplánovala aj cestu smerom na východ od Calgary. Tam sme boli najďalej v meste Drumheller, pár rokov dozadu. Teraz sme išli ďalej, blízko minimestečka Patricia (asi 3 hodiny jazdy). Je tam Dinosaur Provincial Park. To sa ani nedá opísať, to treba vidieť. Kaňony, rieka, dinosaury. Jednoducho, bola som speechless. Po ceste domov sme sa ešte zastavili pri Brooks Acqueduct, ktorý slúžil v minulosti na zavlažovanie fárm. Teraz je už nefunkčný, lebo hneď vedľa postavili kanál, ktorý prevzal jeho funkciu.
 |
| Brooks Acqueduct |
A konečne po 4 rokoch v Kanade som sa ocitla v Edmontone. Už som tam plánovala ísť dávno, len nejak to nevyšlo. Teraz tam išiel kamarát s jeho kamošmi, tak som sa pridala. Oni sa išli kúpať do aquaparku v nákupnom centre, ja som sa tam stretla s jedným známym, Slovákom, ktorý tam žije. Konečne po rokoch písania si na facebooku sme sa stretli aj v skutočnosti. Tie tri hodiny jazdy tam sa určite oplatili. Po ceste naspäť domov sme išli už po tme, ešte sa aj rozpršalo. Na aute prestali fungovať stierače, tak sme museli postáť a chalani ich opravili. Domov som prišla okolo jednej v noci. Ale konečne som bola v Edmontone :) A musím skonštatovať, že bývať by som tam nechcela. To je mesto uprostred ničoho. Nič nie je na okolí, ani hory, ani nič. Tak som veľmi rada, že som v Calgary. Tam máme za rohom hory, kone, jazerá...
A takto to vyzerá v tom nákupnom centre:
Potom prišla v auguste realita. Musela som sa baliť domov. Vôbec som netušila, koľko vecí sa mi zmestí do batožiny, tak som sa začala baliť už týždeň pred odchodom. Nakoniec som mala tri kufre, jednu príručnú a ruksak s 3 počítačmi, miliónom káblov a nabíjačiek, plus dve knihy. Takže bolo jasné, že v Londýne mi celý ruksak prehľadali. Potom mi chvíľu trvalo, kým so to tam všetko narvala naspäť. Ešteže let bol v pohode. Konečne som prvýkrát sedela tak, že vedľa mňa nikto nebol. Vlastne vzadu v lietadle, kde som sedela, skoro nikto nebol. Tak som mala kopec priestoru, mohla som si spraviť pohodlie, dve sedačky sú predsa len lepšie ako jedna :) Dokonca som si aj trochu pospala, ale len tak na jedno oko. Aj tak mi prešlo tých 9 hodín akosi rýchlo. Potom čakať 5 hodín v Londýne na letisku, ktoré neznášam, ale prežila som. Tie dve hodiny doViedne ubehli ani neviem ako a domov som sa dostala pred polnocou utorok, 19. 8. Uviesť dom do chodu nebol až taký problém a konečne po 3 nadránom som išla spať. Zobudila som sa na druhý deň o 4 poobede, ale po dvoch dňoch a jednej noci, kedy som nespala, som si to mohla dovoliť :)
Dva dni pred odletom sme organizovali letnú akciu Čechov a Slovákov. Ja som sa ocitla pri bare, kde sme predávali české pivo, mali sme slovenské rožky, hotdogy, slovenské sladkosti ako Milu, Horalky, Kávenky... Takže sme tam boli busy. Ľudia kupovali ako šialení. A kupovali aj nám za barom. Zo začiatku nič, ale keď už boli všetci pod parou, tak sa kopili objednávky na poldecáky, platili aj nám, tak to tam zaujímavo vyzeralo ku koncu. Ale všetko dobre dopadlo, nikto nič nerozbil, nikto nám nič neukradol ako v januári na akcii, takže to bola dobrá akcia. A bola to aj taká moja rozlúčka s ľuďmi, ktorých som tam spoznala a ktorých som ešte chcela vidieť. Nelúčila som sa ale natrvalo, lebo sa tam určite vrátim. Čím skôr, tým lepšie...
 |
| Kofola išla na dračku... |
 |
| ja s Adamom - stali sa z nás barmani :) |
A tu už som na konci tohto príspevku. Neviem čo by som ešte doplnila. Asi len to, že Kanada mi neskutočne chýba. Chýbajú mi ľudia, jazdenie na koni, ľukostreľba, divadlo, Shakespeare v parku, a tak celkovo tá atmosféra tam. Na Slovensku som presne dva týždne a cítim sa tu divne. Nevedela som nájsť to správne slovo, ale potom som na to prišla. Cítim sa tu ako turista. A to som tu poriadne nebola len 4 roky. Ale za tie 4 roky som zistila, že tu to nemá význam. Ak ste niekedy žili v zahraničí, určite viete, o čom hovorím.
Teraz sa musím len prispôsobiť životu na Slovensku, možno nájsť si prácu a prežiť ten čas, ktorý tu budem musieť stráviť. Prvé dni som riešila úrady a chvíľu mi trvalo, kým som zo seba vykoktala súvislé vety po slovensky a aby vlastne vedeli, čo chcem. No ale všetko mám vybavené, teraz som sama doma, ešte ďalšie dva týždne, kým nepríde mamina s bratom. Potom sa chystám na bratrancovu svadbu. Budem sa tam cítiť divne. Ale snáď to tam prežijem :)
To musí byť naozaj divné, keď sa vraciaš domov po 4 rokoch. Ja som bola len na 4 mesiace v USA a aj tak potrebujem nejaký ten čas na spamätanie sa. A aj čo sa jazyka týka, občas sa zakoktávam a mám problém s našim slovosledom :D Takže úplne obdivujem všetkých vás, čo ste bývali v zahraničí niekoľko rokov. Držím palce pri adaptácii, ono to pôjde, aj keď to možno bude nejaký ten čas trvať. Inak budeš sa chcieť potom vrátiť späť do Kanady?
OdpovedaťOdstrániťno som tu len mesiac zatiaľ, problémy s komunikáciou mám stále. niekedy neviem povedať niečo v slovenčine, po rozume mi behá len anglický výraz :)
Odstrániťdo Kanady sa chcem vrátiť natrvalo, tak dúfam, že tu nepobudnem dlho, lebo už som zvyknutá na niečo iné. síce adaptovať sa tu nemám problém, ale predsa som už zvyknutá na niečo iné :)
Krásne fotky. :)
OdpovedaťOdstrániť