Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Konečne som si našla trochu času, aby som prepísala aspoň jednu kapitolu. Ďalšie tri ešte čakajú neprepísané... Ale to je jedno. Upozorňujem, že to nie je bohviečo, pretože už dosť dlhú dobu som žiadnu nenapísala a bolo dosť ťažké sa zas do toho dostať. Ale také hlavné info a okolnosti sú tam, takže snáď sa v tom nejak zorientujete. Ak nie, tak si budete musieť prečítať poslednú pridanú kapitolu, ktorá bola zverejnená myslím v januári...
Tak buďte na mňa nie moc prísni :)

33. kapitola

Vianoce sa pomaly blížili a Eireen si uvedomila, že ešte nemá nakúpené skoro žiadne darčeky. Preto poprosila Rebecu, aby išla s ňou v sobotu, dva týždne pred sviatkami.

„Tak skoro? Veď máme ešte dosť času. Ja mávam všetko vybavené za 1 deň. Ale obetujem sa a pôjdem s tebou, aj tak nemám čo robiť,“ nakoniec súhlasila Rebeca.

„To je pre teba skoro? A ja nie som ty, nemám veľmi rada tlačenice, tak darčeky nakupujem v predstihu. A potrebujem ťa hlavne na to, aby si mi poradila, čo mám kúpiť, lebo mňa akosi fantázia obchádza.“

„No tak to budeš musieť vymyslieť sama, moja zlatá. To by už nebolo osobné. A ja nerada niekomu radím, lebo potom vyčerpám všetky svoje nápady a potom nebudem vedieť zasa ja čo kúpiť ľuďom. Ale ak ma niečo napadne, určite ti poviem,“ sľúbila jej Rebeca a obe vyrazili na vianočné nákupy.

„Nechcem nič hovoriť, ale už tu beháme skoro tri hodiny a ja som kúpila zatiaľ len jednu vec a ty máš toho koľko? Tri tašky? A to nehovorím, že vôbec netuším, čo kúpim Sebastianovi. Nechcem, aby to bolo niečo všeobecné, ale aby to malo aj nejaký význam a niečo to vyjadrovalo,“ hovorila Eireen, no Rebeca ju prerušila.

„Ja by som mala jeden nápad a bola som veľmi nerada, ak by si ho zavrhla. Poď so mnou,“ ťahala ju smerom k jednému obchodu.

„Zbláznila si sa? Toto nie. Nikdy som také veci nekupovala a neviem, či by mi to sadlo,“ namietala Eireen, keď už stáli pred vchodom.

„Ale sadne ti to, uvidíš. Na tvoju postavu sa hodí všetko,“ nedala sa Rebeca.

„Ale ja neviem, či to chcem...“ snažila sa ju odradiť Eireen, no to sa k nim už blížila celá vysmiata predavačka.

Po viac ako pol hodine skúšania a odmietania si nakoniec Eireen niečo vybrala a dokonca si jednu maličkosť kúpila aj Rebeca.

„Vidíš, hovorila som ti, že ti to sadne ako uliate. Vo veciach módy sa na mňa môžeš vždy spoľahnúť.“

„Výnimočne máš pravdu,“ uznala Eireen a obe chceli pokračovať v nákupoch, keď tu zrazu stretli Josha, Rebecinho kamaráta.

„No ale koho to tu nestretneme. Čo tak sám?“ spýtala sa zvedavo Rebeca.

„Ahojte. No nakupujem vianočné darčeky a preto som tu sám, aby priateľka nevidela, čo dostane pod stromček. Ale zatiaľ tu len tak blúdim a hľadám niečo vhodné. Neporadíte?“ spýtal sa zúfalo.

„Hmmm, ani nie. My tiež zháňame niečo, zatiaľ polo úspešne. Takže si budeš musieť pomôcť sám,“ odbila ho Rebeca.

„A ako sa máš? Priateľka poslúcha? Rebeca mi nič nespomínala,“ spýtala sa rýchlo Eireen.

„Ale hej, všetko v poriadku, len na mňa trochu tlačí. Chce to posunúť trošku ďalej kvôli našim rodičom, lebo ani jedni nie sú úplne zdraví. Tak neviem teraz, čo mám robiť. Na svadbu sme ešte mladí a mne sa ešte ženiť nechce. Veď som si poriadne ani neužil,“ sťažoval sa Josh.

„No tak to ti nezávidím. Ale veľa šťastia prajeme. Aj s ňou, aj so zháňaním darčekov. Ak sa nenahneváš, my musíme pokračovať v hľadaní. Tak pekný deň a vidíme sa v škole. Zatiaľ ahoj,“ rozlúčili sa s ním obidve a pokračovali vo svojom dnešnom pátraní po darčekoch.

„Nevieš o nejakom obchode s maliarskymi potrebami? Chcela by som mame kúpiť nový stojan na maľovanie,“ spýtala sa Eireen, keď sa prechádzali po nákupnom centre.

„Vidíš, dobrý nápad. To by sa hodilo aj mojej. A viem o jednom dobrom v centre. Ale pôjdeme tam až keď vybavíme všetko tu. Ešte nám ostáva vymyslieť, čo kúpime našim otcom. Ale to ešte vôbec neviem,“ povedala Rebeca a Eireen súhlasila.

„Tak nemusíme teda všetko kúpiť jeden deň, aj inokedy môžeme ísť. Dovtedy nás možno niečo napadne.“

„Hej, máš pravdu. Nechceš sa ísť niekam najesť? Ja som dosť vyhladla pri tomto športe. Zavolám Martinovi, aby nám obsadil ten náš obľúbený stôl pri okne,“ hovorila Rebeca a už aj vytáčala jeho číslo.

„Ahojte, dievčatá. Ako sa máte? Ahoj láska,“ privítal ich Martin a pobozkal Rebecu.

„Och, ani sa nepýtaj. Prišli sme si trochu oddýchnuť pred ďalšími nákupmi. Už máme skoro všetko, tak som rada, že to budeme mať z krku. Nemám rada veľké davy ľudí. A hlavne nie pred Vianocami,“ sťažovala sa Eireen.

„Nuž, pre obchodníkov je to najlepšie obdobie. Majú veľké obraty, čo je dobre pre každého. Aj pre mňa. By si sa čudovala, koľko ľudí tu máme počas sviatkov,“ hovoril im Martin, keď už sedeli za stolom.

Po hodine strávenej v Martinovej reštaurácii sa obe ocitli v obchode s maliarskymi potrebami, kde Eireen vybrala jeden veľký stojan spolu so štetcami a plátnom pre svoju mamu. Rebeca sa rozhodla len pre stojan, pretože nevedela, aké ostatné veci by jej mame vyhovovali.

„Ja súrne potrebujem masáž nôh, sťažovala sa Eireen Sebastianovi, keď bola už večer uňho.

„Chúďatko. To je hrozne namáhavá práca chodiť po obchodoch. Čo ja by som dal za takú prácu...“ nedopovedal, pretože Eireen ho štuchla do rebier.

„Au, to bolelo. Sa mi chceš pomstiť? Tak fajn, ale ja si predstavujem trošku inú pomstu, oveľa príjemnejšiu,“ štuchol ju zas on, ale jemne.

„Najprv masáž, lebo tú vážne potrebujem. Inak som nepoužiteľná, a to asi nechceš, čo?“ podpichovala ho Eireen.

Sebastian to zobral ako výzvu, neváhal ani sekundu a už aj zobral Eireenine nohy a dal sa do masírovania. Ale dlho im to nevydržalo, pretože začali inú, oveľa príjemnejšiu činnosť, pri ktorej si užili obidvaja. Ráno sa zobudili vedľa seba spokojní a príjemne vyčerpaní.

„Neviem ako ty, ale ja by som v takomto počasí teda domov nešiel,“ povedal zhrozene Sebastian, keď sa pozrel von oknom a videl ako husto sneží.

„Tak teda nejdem. A čo keby si sa vrátil do postele? Nechcem, aby mi to tu vychladlo. A ty hreješ ako radiátor,“ volala ho Eireen.

Celú nedeľu strávili v jeho izbe, až na obed, kedy museli zísť dolu a niečo zjesť. Konečne navečer sa počasie umúdrilo a Eireen mohla ísť domov.

Potichu chcela prebehnúť cez dom do svojej izby, aby mohla skryť darčeky čo pokúpila, no rodičia jej to nechtiac prekazili.

„Vitaj doma, slečna zablúdená,“ začala Gillian.

„Ale mami, nepozerajte. Mám tu aj niečo pre vás. A keď to zbadáte, už to nebude prekvapenie,“ povedala Eireen a bez čakania na odpoveď vybehla do svojej izby.

Gillian a Paul na seba nechápavo pozerali, no neriešili to.

Eireen musela ukryť všetky darčeky čo pokúpila. Nebolo to ľahké, pretože v izbe nemala žiadnu skrýšu a to ju ešte čakal v aute stojan na maľovanie pre mamu.

„Rebeca? Si doma sama?“ zavolala susedke, keď sa jej podarilo všetko poschovávať.

„Zatiaľ áno, ale neviem na ako dlho. Prečo?“ spýtala sa prekvapene Rebeca.

„Potrebujem tvoju pomoc. Myslela som, že ten stojan prenesiem nepozorovane do suterénu, ale myslím, že sa mi to nepodarí, pretože naši sú v obývačke. Mohla by som ho skryť u teba?“ spýtala sa jej Eireen a Rebeca nenamietala.

„V pohode. Dáme ho k tomu môjmu.“

Eireen teda vybehla z domu, rodičom povedala, že sa o chvíľu vráti, s Rebecou rýchlo vybrali stojan z auta a skryli ho k nej do suterénu.

„Včera si nebola doma? Lebo auto som ti tu nevidela,“ spýtala sa jej zvedavo Rebeca.

„V tej snehovej búrke sa nedalo, tak som prespala u Sebastiana.“

„A čo, aj niečo bolo?“ vyzvedala Rebeca.

Eireen neodpovedala, len nenápadne žmurkla a už jej nebolo.