Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prosím, neukameňujte ma. Ja za to fakt nemôžem. Pridala by som ju aj skorej, ale ten zhon okolo môjho návratu na Slovensko mi dal trochu zabrať a lúčenie s Kanadou nebolo až také ľahké. Takže veľa energie na písanie hocičoho nového som nemala.
Ale je tu, ďalšia kapitola je už napísaná, ešte ju musím prepísať do počítača a niekedy sa aj pridá na blog :-)
Zatiaľ si prečítajte túto a ak sa vám bude dať, môžete aj koment hodiť, poteší.

neviem ako vy, ale frízany sú nepochybne tie najkrajšie kone na svete. a takéhoto si predstavujem aj Hectora

28. kapitola


 

„Kde je ocko? Tipujem, že v Južnej Amerike,“ povedala Eireen, keď zišla nasledujúce ráno do kuchyne. Na stole ju už čakali typické anglické raňajky, ktoré mala tak rada, napriek tomu, že to je totálne nezdravé jedlo.

„Hovorí sa dobré ráno, dobrodruh. Tá divočina ťa nejako zmenila,“ odpovedala jej Gillian a Eireen sa k nej rýchlo naklonila, dala jej pusu na líce a potom už aj s hriankou v ústach povedala Dobré ráno.

„Tak je to lepšie,“ povedala jej s úsmevom mama a pokračovala. „A ocko nie je v Amerike, ale v Európe. Myslím, že v nemeckom Frankfurte. A mal by sa vrátiť zajtra ráno,“ stihla dopovedať, keď v tom zazvonil zvonček pri dverách. Gillian teda šla otvoriť. Za dverami stála Rebeca, ktorá celá nedočkavá prešľapovala na mieste.

„Dobré ráno, môžem ísť dnu?“ spýtala sa a nečakajúc na odpoveď zamierila rovno do obývačky.

„Len poď ďalej,“ viac-menej pre seba povedala Gillian.

„Eireen?“ zakričala Rebeca a keď ju počula v kuchyni, behom sekundy bola pri nej.

„Ahoj. Ty si nemala byť náhodou v škole?“ spýtala sa jej Eireen a medzitým vošla do kuchyne aj Gillian.

„Mala, ale na tvoje rozprávanie som už nemohla dlhšie čakať. Tak začni, počúvame.“

„Môžem najprv dojesť svoje raňajky? Potrebujem na to nabrať trochu síl, lebo ani neviem, kde mám začať.“

„Najlepšie na začiatku, od prvého dňa,“ povedala jej Rebeca a čakala.

„Tak fajn,“ podvolila sa Eireen a neochotne odsunula tanier s raňajkami, lebo videla, že odporovať nemá zmysel.

Porozprávala im o všetkom, čo počas tých 4 dní zažila spolu so Sebastianom. Ale vynechala jeden malý detail, ktorý chcela povedať každej osobitne. Najprv mame a potom Rebece.

„Vááááu, to znie vzrušujúco. Hlavne ten chlap s vlkom. Ja by som sa ho asi bála. Čo keby to bol nejaký vrah?“

„Ver mi, ja som sa tiež bála, ale v tej chvíli som nemala na výber. Nevedela som ako presne pomôcť Sebastianovi, tak som mu musela veriť. A tým som zistila, že na svete sa ešte nájdu dobrí ľudia.“

„Normálne ti závidím. Musím aj ja nahovoriť Martina na nejaký podobný výlet. Ale asi až na jar, lebo teraz už začne zima.“

„Jednoznačne odporúčam. Ani nevieš, ako som si oddýchla od všetkých tých problémov, čo každý má. A ani mi neprekážalo, že sme zažili aj pár krušných chvíľ, lebo tá príroda, čo nás obklopovala, mi dodávala silu.“

„A hlavné je, že ste obaja prišli v poriadku. Aspoň máte plno zážitkov,“ prerušila ich Gillian.

„Tak to áno. A zistila som, že viem naprávať vykĺbené ruky,“ povedala Eireen a všetky tri sa začali smiať. 

O pár minút neskôr, keď Eireen mohla konečne dojesť svoje raňajky, opäť zazvonil zvonček.

„Čo dnes majú všetci? Ešte je len ráno, do večera tu bude plno ľudí,“ zažartovala Gillian a išla otvoriť. Po chvíli vošla naspäť do kuchyne.

„Kto to bol a čo chcel?“ spýtala sa Eireen. Gillian jej nestihla odpovedať, lebo vo dverách sa zjavil Sebastian.

„Prišiel som ťa pozrieť a zistiť, ako sa máš. Ahoj Rebeca,“ pozdravil Rebecu a Eireen naňho len pozerala.

„Je mi fajn a nie som ani veľmi unavená. Prečo máš na ruke bandáž?“ spýtala sa ho.

„To vieš, včera večer bola v dome Maggie, ošetrovateľka starého otca a keď videla, že ruku nemám celkom v poriadku, tak ma poslala, nie, vlastne prikázala mi, aby som išiel k doktorovi. Tak som ju musel poslúchnuť a ísť tam. Na pohotovosti mi povedali, že to nevyzerá zle, ale že pre istotu to zafixujú aby sa to rýchlejšie zahojilo. Ale vôbec ma to nebolí, takže to ani potrebné nebolo.“

„Teraz vieš, čo nemôžeš robiť? Respektíve ja ti to zakazujem.“

„Hmmm, netuším.“

„Predsa jazdiť. Ako chceš vysadať na koňa a jazdiť? Najprv sa to musí poriadne zahojiť a potom môžeš vysadnúť na koňa, jasné?“ povedala mu Eireen rozkazovačným tónom.

„Ale ja musím trénovať. A kto sa postará o dobytok? Každá ruka na farme je dobrá. A vieš, koľkokrát som už spadol z divokého koňa? Nie som začiatočník, takže...“

„Takže nič. Kým sa to nezahojí, zostaneš nohami na zemi.“

Sebastian jej chcel ešte odporovať, ale keď videl, ako naňho zazerala, radšej bol ticho.

„Fajn, ale len kým sa to nezahojí. Potom ma nikde inde nenájdeš, len v sedle,“ vzdal to nakoniec.

„To som rada. Nechcem, aby sa ti stalo niečo zlé len preto, že si tvrdohlavý. A čo sa týka tej pomoci na farme, načo som tu ja? Ja tiež jazdím, takže budem teraz namiesto teba. A už som zvedavá na Hectora. Dnes by som s ním chcela začať. A nechcem počuť žiadne protesty. Dovolil si mi to, pamätáš?“

„A ja že som tvrdohlavý. Čo si potom ty?“

„Ja som strelec a keď sa tí do niečoho pustia, musia to dokončiť. Tak ma počkaj, kým konečne dojem svoje už studené raňajky a môžeme vyraziť. Teda ak nemáš nejaký iný plán.“

„Ešte som si nestihol na dnes nič dôležité naplánovať...“

„Fajn, takže plán na dnes už máme,“ ukončila debatu Eireen a keď sa prestali na seba pozerať a otočili sa, zistili, že Rebeca aj Gillian sú stále tam.

Nikto nič nepovedal. Sebastian odišiel do obývačky, Eireen dojedla raňajky a odišla do izby a Rebeca s Gillian na seba len nechápavo pozerali.

„Nejako mi ušla pointa, prečo sa vlastne hádali. Kvôli Sebastianovej ruke alebo niečomu inému?“ spýtala sa Rebeca.

„To je zrejme len medzi nimi, tak to nechajme tak. Aj tak to nebola ani nejaká hádka, skôr len malá výmena názorov. To sa stáva,“ povedala Gillian.

Eireen po chvíli zišla dolu oblečená v jazdeckom kostýme.

„To nemyslíš vážne. To chceš ísť vážne v tomto? Nejdeš súťažiť, ale chceš predsa skrotiť koňa, nie? Takže ideálne oblečenie na túto činnosť je westernový štýl. Takže otočka a keď sa prezlečieš, môžeme vyraziť. Ale aby to bolo ešte dnes,“ povedal Sebastian a Eireen urazene vybehla naspäť hore.

Nechcela zdržovať, lebo chcela byť pri Hectorovi čo najskôr. Rýchlo na seba nahádzala džínsy, tričko, košeľu, z vešiaku si zobrala klobúk a keď bola opäť dolu v obývačke, ani sa na Sebastiana nepozrela. Zbehla do pivnice odkiaľ si zobrala kožené rukavice a čižmy. Povedala ahoj mame aj Rebece a vyšla z domu.

Keď prišli k Sebastianovi domov, hneď vystúpila z auta a ponáhľala sa za Hectorom.

Ten sa zdal byť pokojný. No keď ju zacítil, začal pohadzovať hlavou a chcel ju odohnať. Eireen tam len stála a jeho to po chvíli prešlo. Vtedy pomaly vošla do ohrady a natiahla k nemu ruku. Hector kúsok ustúpil, no potom ako keby začal byť zvedavý a oňuchal jej nastavenú ruku. Eireen sa mu snažila druhou rukou pripnúť uzdu, aj sa jej to podarilo, no Hectorovi sa to nepáčilo a snažil sa za každú cenu vyslobodiť. Eireen sa silno zaprela nohami a vďaka rukaviciam mohla pevne držať uzdu bez toho, aby si popálila ruky.

Sebastian sledoval tento boj z menšej diaľky. Nechcel sa do toho montovať, aby Hectora ešte viac neznervóznil. Po pár hodinách snaženia sa a trpezlivosti sa Eireen nakoniec podarilo Hectora aj osedlať, ale to bolo najviac, čo mohla urobiť. Navečer bola taká unavená, že zaspala u Sebastiana na gauči. Ten ju opatrne zobral na ruky a odniesol do postele do svojej izby. Keď chcel odísť, Eireen ho chytila za ruku.

„Nechoď,“ povedala v polospánku a hneď znova zaspala. Sebastian si ľahol vedľa nej a objal ju okolo pása.

„Som tu s tebou a neodídem,“ povedal a zatvoril oči aj on.