Misia

Toto berte len ako také rozptýlenie medzi čakaním na ďalšiu kapitolu alebo report (ktorý by sa už patril aj dopísať).
Napadlo ma to pri počúvaní tejto pesničky: (pri ktorej sa mi zvýši tep aspoň 3x, taká je skvelá)
(Two steps from hell jednoducho milujem a ich skladby by som mohla počúvať stále dokola)




Viem, že je to krátke, ale je tu všetko, čo som tam chcela dať. Tak enjoy a hodnoťte :)

„Urob to! Počuješ? Urob to!“

Počul som, ako na mňa niekto kričí, no nemohol som sa ani pohnúť. Stál som tam ako prikovaný k zemi a len som sa pozeral okolo seba. Všetko to bolo ako v zlom sne. Nikdy sme sem nemali chodiť. Nikdy sme nemali spraviť tú najhoršiu vec akú sme kedy mohli. Ale teraz už bolo neskoro. Šesť ľudí sme už stratili. Ostali sme len 4 a proti nám stál asi tucet chlapov, ktorí neváhajú so zabitím.

Bol som poverený úlohou, ktorú som musel splniť. Nikto iný by to nedokázal. Seth bol na to mladý, Lenora bola žena a Ian na to nebol vycvičený. Nedobrovoľne som sa stal naším záchrancom. No teraz ma moje telo zradilo. Nohy ma neposlúchali. Pozrel som sa na Lenoru, ktorá bojovala s dvomi chlapmi naraz. Musel som jej pomôcť, pretože som ju nechcel stratiť. Zodvihol som zo zeme luk, natiahol som ho a vystrelil. Jedného chlapa som zasiahol priamo do krku a ten sa mŕtvy zvalil na zem. Ostatní si ma všimli a zamerali svoju pozornosť na mňa.

To nebolo dobré. Rozhodol som sa pre útek. Chcel som tak odvrátiť ich pozornosť od mojich priateľov, čo sa mi aj podarilo. Utekal som pomedzi stromy, kde ma tak ľahko nemohli zasiahnuť. Poznal som tento les. Preto sme si ho vybrali aj ako miesto nášho stretnutia. Vedel som, že je tu niekde miesto, kde sa ich môžem striasť. Obzrel som sa za seba a videl som, ako za mnou utekajú 4 od hlavy po päty ozbrojení chlapi. Zabočil som doľava, rýchlo som sa otočil a s jediným šípom som zabil dvoch.

Fajn, takže ostali dvaja. Ale tí sa rýchlo blížili. Musel som vymyslieť stratégiu, ako sa ich zbaviť. Rozhodol som sa, že sa rozbehnem proti nim. V sekunde som sa otočil a z remeňov na chrbte som vytiahol dva meče. Moji súperi boli zmätení mojim správaním a pre mňa bolo preto jednoduché sa ich zbaviť. Bol som vycvičený na takýto druh boja a moje rýchle reflexy mi v tom pomohli. Takmer nikto sa mi nevyrovnal. Pomaly som sa blížil k ostatným, keď vtom som začul, ako Lenora vykríkla.

„Niééééé,“ zakričal som plný hnevu a vrhol som sa medzi bojujúcich. Vôbec som netušil, čo robím. Len som mečom sekal okolo seba, dokým ma niekto nezastavil. Bol to Seth.

„Algar, prestaň! Algar!“ kričal na mňa a snažil sa mi vytrhnúť meče z rúk.

„Lenora?“ vyšlo mi z úst jej meno a rýchlo som sa ju snažil nájsť očami. Zbadal som ju, ako leží na zemi a pri nej je Ian. Rýchlo som k nim pribehol. Žila. Vďakabohu. No keď ku mne dvihla ruku, uvidel som, ako jej z rany na boku tečie krv.

„Algar,“ pošepla moje meno a mne vyhŕkli slzy.

„Nie, nerozprávaj, šetri si sily. Cesta domov je dlhá. Musíme zastaviť to krvácanie. Seth, Ian, nájdite niečo čo by sme mohli použiť.“

„Algar, to nie je treba. Môj čas sa naplnil.“

„Nie, takto nehovor. Vrátime sa všetci domov. Všetko bude v poriadku. Uvidíš.“

„Chcem od teba poslednú vec, kým umriem. Chcem, aby si to spravil. Urob to a ja budem najšťastnejšia žena na svete,“ hovorila Lenora pomaly a pri tom vykašliavala krv.

Sklonil som sa nad ňou, pobozkal som ju a vstal som. Musel som dokončiť našu misiu. Podišiel som teda ku kameňu, na ktorom bola šifra. Ja jediný z nás štyroch som poznal kombináciu a vedel som, čo treba robiť. Keď som skončil, začal fúkať slabý vietor, mraky sa postupne strácali a obloha sa vyjasnila. Na tento okamih sme čakali veľmi dlho. Konečne bude v našej zemi vládnuť pokoj a mier.

„Algar?“ zavolal ma Ian.

Otočil som sa a videl som Lenoru, ako sa z posledných síl na mňa usmiala. Vzal som ju do náručia a bol som s ňou až do konca. Navždy si budem pamätať náš posledný bozk, s ktorým zároveň odišiel aj jej život. Splnil som jej posledné želanie, ktoré bolo aj želaním všetkých v našej zemi.

Domov sme sa vrátili ako hrdinovia a všetci oslavovali naše víťazstvo. Len my traja sme sa neradovali. Utrpeli sme veľkú stratu. Naši priatelia boli mŕtvi, už ich nikdy neuvidíme.

A ja som stratil svoju jedinú lásku, nedokázal som ju ochrániť, aj keď som jej to mnohokrát sľúbil. No verím, že mám nádej, pretože naša láska nebola hocijaká. Bola najkrajšia na svete a najkrajšia láska predsa nikdy nie je bez nádeje. Verím, že sa ešte stretneme. Ale dovtedy nás čakajú ešte dlhé roky bojov a bitiek, ktoré možno narušia náš pokoj, za ktorý sme zaplatili príliš vysokú daň.