14. apríla 2010

Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Najprv by som sa chcela veľmi ospravedlniť za to, že až po mesiaci dávam novú kapitolu. Nejako sa to všetko nakopilo na mňa v škole, tak nič nestíham. Asi ako každý študent, ktorý musí písať bakalárku. Ale dosť o škole, lebo ma chytajú nervy už pri tom slove.
Kapitola mi síce netrvala dlho napísať, ale nejako som ju sem zabudla dať. A musím sa poďakovať Mirke, že mi pomohla so záverom. Ďakujem :-)))
P.S.: viac sa mi páči verzia tejto pesničky od Vanessy Paradise, ale nikde som ju nenašla




18. kapitola

August bol celkom teplý mesiac. Eireen si vzala pár dní voľna a spolu so Sebastianom sa vychystali na výlet.
Spoločne s Rebecou a Martinom sa odviezli autom západne od Calgary, do malého mestečka Banff. Rebeca presvedčila Martina, aby zostali v ňom a poobzerali si ho, zatiaľ čo Eireen so Sebastianom si zobrali so sebou čln, pretože mali v pláne plaviť sa po prúde Bow river, až kým sa nedoplavia späť do Calgary.
Ako neskôr zistili, neboli jediní, ktorých vylákalo teplé počasie. Väčšinou to boli rodičia s deťmi, ktorí chceli spraviť svojim potomkom radosť a vzali ich na trochu netradičný výlet. No bolo tu aj zopár párikov podobných Eireen a Sebastianovi a Rebece a Martinovi.
„Je tu tak krásne,“ povedala Eireen, „tá príroda, ten vzduch, to prostredie. Jednoducho úžasné. Najkrajšie miesto, kde som doteraz bola.“ Rozplývala sa a nadšene sa pri tom obzerala okolo seba.
„Vravela si, že si v Banffe ešte nikdy nebola, tak som ti chcel spraviť radosť. Teraz už ale musíme ísť, aby sme sa do večera stihli doplaviť naspäť do Calgary. Ale sľubujem ti, že toto nie je naša posledná návšteva Banffu,“ prisľúbil jej Sebastian a pousmial sa.
„A nie, že sa utopíte. Dúfam, že viete plávať,“ s humorom povedal Martin.
„Bow river nie je hlboká, skôr studená. Ale nebojte sa, dáme na seba pozor,“ uviedol Sebastian veci na pravú mieru. Potom sa Eireen ešte objala s Rebecou a obe dvojice sa mohli vybrať svojou cestou.
„Je tu naozaj prekrásne. Úplne iný svet, a to ani nie sme ďaleko od domu. Neviem, prečo som tu ešte s našimi nebola,“ povedala Eireen, keď už obaja sedeli v člne a unášal ich prúd.
„Veď som si všimol, ako si v aute s obdivom pozerala na Rockies a už som si myslel, že sa z toho sna ani nepreberieš,“ povedal jej Sebastian a žmurkol na ňu.
„Musíš ale uznať, že je tu krásne. A ešte krajšie všetko vyzerá z člna. Ďakujem ti za to,“ povedala mu Eireen a opatrne, aby sa nenabrala do člna voda, sa k nemu pritúlila.
„Ty si tu už niekedy bol?“ spýtala sa ho. Sebastian krátko prikývol.
„Keď som mal asi 7 alebo 8 rokov, rodičia ma sem vzali. Myslel som si, že som najšťastnejší človek na svete. Ale potom prišlo to obdobie, ktoré všetko zmenilo.“ Hovoril a akosi pri tom zvážnel.
„Nikdy si nespomínal svoju mamu. Má to niečo spoločné s ňou?“ spýtala sa Eireen opatrne.
„Áno, má.“ pritakal po chvíľke zaváhania. „Moja mama bola úžasný človek. Keď sme boli s Jasonom malí, on vždy niečo vyviedol, ale mama sa naňho nehnevala. Vedela, že sme ešte deti a máme nárok na robenie hlúpostí.“ Jeho tvárou sa mihol smutný úsmev.
„A čo sa stalo, keď si povedal, že bola?“ vyzvedala Eireen a akosi podvedome stíšila hlas, v očakávaní toho najhoršie, ale to ešte netušila, že to bolo ešte horšie.
„Stalo sa to, keď som mal 10 rokov a Jason 12. V ten deň s ním odišiel otec na koňoch s dobytkom skoro ráno a mali sa vrátiť až večer. Ja som mal vtedy hokejový zápas, na ktorý som sa tak dlho chystal, až sme nakoniec nestíhali. Starý otec išiel s nami, lebo ma chcel vidieť ako hrám. Mama sa snažila, aby sme tam prišli načas, ale asi išla prirýchlo, neviem, to už si nepamätám. Pamätám si len toľko, že v jednej zákrute nezvládla rýchlosť auta a niekoľkokrát sme sa prevrátili ako sme padali dolu priekopou. Prvé, čo som potom registroval je, že som sa prebral v nemocnici. Bol pri mne otec a držal ma za ruku.“ Dokončil smutne s pohľadom upretým kamsi do prázdna. Eireen sa naklonila dopredu a chytila ho za ruku.
„Preboha, to som vôbec netušila a nečakala, že mi povieš niečo také. Je mi to hrozne ľúto,“ hovorila úprimne a do očí sa jej tisli slzy. Pomyslela na svojich rodičov, ktorým keby sa niečo stalo, asi by sa zrútila. Bohato jej stačilo to, čo sa stalo Nicholasovi.
„Ja som nebol nejako vážnejšie zranený, ale s hokejom som nadobro prestal, aj keď som s ním ešte vtedy ani poriadne nezačal. Po pohrebe mojej mamy sa otec utiahol do seba, ale horšie to bolo so starým otcom. Ten obviňoval mňa, že som ho pripravil o jeho dcéru Lauru a že kvôli mne je on na vozíku. Odvtedy nebýva s nami v dome, ale v menšom domčeku pri stromoch ďalej od domu. Asi si ho už videla. Nie je veľký, ale jemu asi stačí, lebo zatiaľ nechce bývať s nami v dome. Ešte stále sa na mňa hnevá. Ja mu to ale nezazlievam. Keby som sa tak dlho vtedy nechystal, nemusela sa mama tak ponáhľať a nič z toho by sa nestalo.“ Prekvapil ju ďalším prívalom slov, pri konci ktorých sa mu už ale pomaly lámal hlas.
„Prestaň, nemôžeš sa obviňovať. Nie je to tvoja vina. Bola to len nešťastná náhoda a ty za to nemôžeš. Bol si len dieťa,“ snažila sa ho utešiť Eireen.
„A ty si nikdy neskúšal ísť za starým otcom a nejako tú situáciu vyriešiť?“ spýtala sa ho zvedavo po chvíli ticha.
„Skúšal, a nie raz. Ale vždy to malo rovnaký koniec. Keby vtedy ešte žila stará mama, tá by to už nejako vyriešila. Ale tá zomrela ešte pred tou nehodou. A odvtedy si prvá žena, ktorá nejakým spôsobom vážne zasiahla do môjho života.“ Priznal a konečne na ňu znova pozrel.
„A čo Jessica?“ spýtala sa polo vážne polo žartom.
„To netrvalo dlho, takže to by som nepovažoval za nejaké dlhodobejšie zasiahnutie do môjho života,“ povedal jej Sebastian a zahľadel sa jej do očí. Eireen sa trošku ošinula a sklopila zrak.
„Som rada, že si mi o tom povedal.“
„Aj tak by si sa to skôr či neskôr dozvedela. A počítam, že Jasonova Elizabeth by ti to povedala hneď pri prvej príležitosti, čo by ste sa znovu stretli. Čo povieš jej, to ako keby si dala do rádia, lebo netrvá dlho a všetci to hneď vedia.“ Snažil sa trochu odľahčiť hustú atmosféru, ktorá v člne nastala a podarilo sa, Eireen sa zasmiala a Sebastian spolu s ňou, jej smiech bol nákazlivý. Keď sa po chvíli dosmiali, Sebastian sa na ňu zamyslene zahľadel.
„Čo je?“ spýtala sa ho podozrievavo.
„Nič, len...“ odvetil vyhýbavo a nenápadne sa v člne posunul bližšie k nej.
„Len čo?“ dobiedzala, no odpoveď už nedostala. V tej chvíli sa totiž Sebastian na ňu vrhol a začal ju štekliť.
„Prestaň, veď sa potopíme.“ Podarilo sa jej povedať prerývane, keď na chvíľku prestal a konečne sa mohla nadýchnuť. Čln sa s nimi nebezpečne kýval na hladine, no Sebastian sa na tom len smial.
„Neboj sa, so mnou sa ti nič zlé nestane.“ Povedal jej a venoval krátky bozk.
„Verím ti.“ Prisvedčila úprimne a konečne znova cítila, že ju prúd života unáša tým správnym smerom.

5 komentárov:

  1. ja som sa neplavila po Bow river, tak neviem ako dlho trvá, kým sa doplavia do Calgary, ale až tak ďaleko to nie je. za jeden deň by sa to dalo hádam zvládnuť :-)
    obyčajne sa ľudia vyvezú hore kúsok za mesto a za nejaké možno tri hodiny sú naspäť

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Cítím veľký romantikoš, len ťa prosím, už žiadne tragédie. OK? Ľ.F.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. je mi ľúto ďalšej tragédie, ktorú si nám sem zapojila, chudáčik malý Sebas :( inak taká plavba po rieke môže byť prudko romantická, ale to si ich mala nechať sa prevrátiť :D a vážne som v tom závere mala prsty ja? takto spätne mi to tak ani nepripadá o.O

    OdpovedaťOdstrániť
  4. to, čo sa mu prihodilo, som mala rozmyslene už strašne dlho a akurát sem sa mi to hodilo.
    ale teraz vôbec netuším, ako mám pokračovať ďalej a hlavne kedy budem pokračovať ďalej

    OdpovedaťOdstrániť
  5. zivotny tragedie a osudy su niekedy velmi komplikovana zalezitost... ale zapojila si do do dobrej casti pribehu, hodilo sa to sem... inak tieto kapitoly su skvele, take oddychove... ja by som sebastianovi asi tiez lahko odpustila, keybze je na mna tak mily... :D

    OdpovedaťOdstrániť