Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Ani nebudem radšej hovoriť, kedy pribudla posledná kapitola, preto vám sem rýchlo dávam ďalšiu. A nejak sa mi to vymklo spod kontroly, pretože som to chcela už nejak ukončiť, ale ono to jednoducho nejde :)
Tak sa môžete tešiť na ďalšie a samozrejme, nezabudnite komentovať, nech viem, či sa vám to ešte stále páči alebo nie. Vďaka.

31. kapitola

„To bol ale byt. Na taký by som musela šetriť asi celý svoj život. Tá obývačka, kuchyňa, tie nádherné vysoké stropy, francúzske okná,...“ rozplývala sa Eireen nad Natalieným bytom, keď ju Sebastian priviezol domov.

„Počuj, nechceš sa k nim presťahovať? Do centra, do veľkého bytu....len neviem či by ti nevadil ten hluk a neustály ruch veľkomesta. Tam kde bývate sa ti nepáči? Tichá lokalita, na kraji mesta, bližšie ku mne...“ pokúšal ju.

„Ale ja som nepovedala, že sa k nim chcem nasťahovať. Mne sa len ten byt páčil. Aj keď radšej bývam v dome, kde je predsa len troška viac miesta a slobody.“

„To som si myslel. Ty by si nevydržala na jednom mieste dlho. Si predsa strelec a pre vás je typická sloboda. Tak sa mi asi nepodarí...“ Sebastian sa na chvíľu odmlčal, tak ho Eireen prerušila.

„Čo sa ti nepodarí? Ak chceš zasa vyskúšať nejaký tvoj trik na mne úbohej, varujem ťa, viem sa celkom dobre brániť,“ upozornila ho a čakala, kým odpovie.

„Nič také. Ja len, že sa mi asi nepodarí uväzniť ťa... v mojom náručí.“ Ako to dopovedal, naklonil sa k nej, objal ju oboma rukami a pobozkal.

Eireen chvíľu zotrvala v tejto polohe, ktorá jej vôbec nebola nepríjemná, no potom sa odtiahla.

„Je neskoro, mala by som ísť. Dnešok ma dosť vyčerpal a myslím, že na ďalšiu aktivitu mať energiu asi nebudem.“

„Tak fajn, prehovárať ťa teda nebudem,“ povedal Sebastian trochu sklamane a rozlúčil sa s ňou.

Ako mesiac plynul, na farme bolo menej a menej roboty, pretože všetko bolo pod snehom. Jediná aktivita, ktorá sa musela vonku každý deň spraviť, bolo kŕmenie zvierat a čistenie stajní. Medzitým sa však našiel čas aj na zábavu, a tak sa raz za čas chodil Sebastian s Eireen previezť na koňoch. Celí zababušení do hrubých kabátov si raz spravili takú okružnú jazdu okolo farmy.

„Už si rozmýšľala nad tým, čo budeš robiť na svoje narodeniny?“ spýtal sa nečakane Sebastian.

„Ja,... vôbec som nad tým nerozmýšľala. Ale nechcem žiadnu oslavu. Ten dátum pre mňa neznamená šťastie.“

„Chápem. Nebudem ťa do ničoho nútiť, preto sa pýtam. Ale na taký malý obed so mnou by si išla, však?“

„Hm, porozmýšľam.“ Eireen sa zamyslene pozrela inam a predstierala, že nad tým tuho premýšľa.

„Ale jasné. S tebou všetko. Ale bude to len malý obed, nič veľké, ok?“ povedala napokon.

„Ok,“ pritakal Sebastian, no on mal iné plány.

Týždeň na to sa Eireen zobudila na buchot, ktorý vychádzal z kuchyne. Prehodila na seba župan a pomaly zišla po schodoch dole. V kuchyni uvidela svoju mamu a keď ju Gillian spozorovala, zakričala na svojho muža, ktorý hneď prišiel zo suterénu.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa zvedavo Eireen.

„Všetko najlepšie k narodeninám, dcérka,“ povedali jednohlasne a Gillian odstúpila od kuchynskej linky, na ktorej Eireen uvidela veľkú tortu.

„Ďakujem,“ povedala Eireen a vrhla sa obom rodičom do náručia.

„Toto ste ale nemuseli. Kto tú tortu teraz zje? Veď je obrovská.“

„Neboj sa, nič z nej nezostane. Veď narodeniny má človek len raz za rok a ty máš dnes 20. To je dosť dobrý dôvod na takú tortu, nie?“ povedala Gillian a Paul pokračoval.

„Teraz ak by si mohla, zatvor oči, máme pre teba ešte nejaké prekvapenie.“

Eireen poslúchla a celá netrpezlivá ich so zatvorenými očami pomaly nasledovala.

Zišli až dolu do suterénu, kde už mohla oči otvoriť. Keď ich otvorila, nemohla sa vynadívať. Celý bol prerobený. Steny boli vymaľované, bol tam nábytok, televízor, malý kuchynský kút, ku ktorému patril aj malý bar s chladničkou.

„Toto bolo to, čo som nemohla vidieť? Tak to je teda prekvapenie. Neviem čo na to povedať. A celý suterén je teraz akože môj?“ spýtala sa prekvapene Eireen a stále sa pozerala okolo seba.

„Áno, toto je to prekvapenie. A celý suterén je tvoj, ale sem tam ho budeme využívať aj my, keď budeme mať návštevu. Je to predsa len taký priestor na oddych.“ Povedal Paul a Gillian pokračovala.

„Ale to nie je všetko. Poď trochu ďalej. Je tu ešte niečo, čo ti chceme ukázať. Otvor túto miestnosť. Tá je len a len tvoja.“

Eireen neváhala a s nedočkavosťou dvere otvorila.

„Váu,... ja nemám slov. To kde ste všetko našli? Ja už som sa s tými vecami v duchu rozlúčila, lebo som si myslela, že sa dávno vyhodili,“ prekvapene povedala Eireen, keď videla v celej miestnosti porozvešané diplomy s jej dosiahnutými jazdeckými úspechmi spolu s medailami a ostatné ocenenia.

„Ja už som aj na niektoré veci úplne zabudla. Neviem ako sa vám mám za to poďakovať. Toto som vážne nečakala. Nemám slov,“ hovorila Eireen a nevychádzala z údivu.

„A keď sa ešte pozrieš za túto stenu, uvidíš tam ešte jedno prekvapenie. Ale sľubujem, že posledné.“ Povedala Gillian a objala Eireen okolo pliec.

„To nemyslíte vážne. Biliardový stôl a jukebox? Za čo som si to zaslúžila?“ pýtala sa Eireen a jemne prechádzala prstami po oblúku jukeboxu.

„Vieš, s mamou sme si mysleli, že by ti to mohlo urobiť radosť a nepríjemný zážitok, ktorý máš na tento deň treba prebiť novým, príjemným, aby si mala na tento deň len pekné spomienky.“ Povedal Paul a súcitne sa pozrel na dcéru.

„Ale ja som šťastná, hoci som sa z toho ešte úplne nedostala. Viem, že Sebastian sa ma snaží robiť šťastnou, ale niekedy myslím na Nicholasa. Nie je ľahké zabudnúť na to, čo sa stalo, aj keď na to sa asi zabudnúť nedá. Ale teraz som neskutočne šťastná a prekvapená. A to je ešte len ráno. Pred sebou mám ešte celý deň a bohviečo ma do večera čaká. So Sebastianom mám ísť na obed. Ale teraz ma napadlo, že ani neviem, kedy po mňa príde,“ hovorila Eireen, keď už vychádzali zo suterénu naspäť do domu.

Okolo pol 12 sa pre ňu napokon zastavil.

„Všetko najlepšie, láska,“ zablahoželal jej a podával jej nádhernú kyticu s 20-timi obrovskými krvavočervenými ružami.

Eireen tam len stála, prekvapene naňho pozerala a po chvíli sa mu hodila do náručia a pobozkala ho.

„Ďakujem ti za kyticu. Je vážne krásna. Ľúbim ťa Sebastian Torres. Ani nevieš ako veľmi. Som rada, že ťa mám.“ Povedala mu, keď dávala kyticu do vázy.

„Ja ťa ľúbim viac, o tom nepochybujem. A teraz sa choď prezliecť z toho pyžama. Nemôžeš ísť takto do reštaurácie,“ povedal jej Sebastian a tým jej naznačil, že onedlho odchádzajú.

„Ale ja mám dnes narodeniny, takže môžem všetko. Aj ísť do reštaurácie v pyžame,“ usmiala sa naňho Eireen, vyplazila mu jazyk a utekala po schodoch hore do svojej izby urobiť zo seba človeka hodného reštaurácie.

Tým nevedomky nahrala Sebastianovi, ktorý zatiaľ nenápadne a hlavne potichu dal posledné pokyny Eireeniným rodičom.