Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Od zverejnenia poslednej kapitoly ubehol takmer mesiac. Ale som rada, že som konečne napísala ďalšiu, lebo už bolo na čase, nie? :)
Nie je tam síce nejaký bohvieaký dej, ale len objasnenie príchodu Sebastianovej tety. Príjemné čítanie :)

(P.S.: netuším, aká pesnička by sa k tejto kapitole hodila, tak chcem poprosiť vás, aby ste mi do komentárov napísali nejaké vaše tipy, ďakujem)

30. kapitola


 

September sa prehupol do októbra až nastal november. Kde tu sa už objavili aj prvé náznaky snehu, ktoré oznamovali, že zima už nenávratne nastala.

„Mami, môžem sa tam už ísť pozrieť? Už to dlhšie nevydržím. Čo tam skrývate?“ Eireen trpela nedočkavosťou, pretože posledné tri týždne nesmela vstúpiť do pivnice. Musela si dokonca aj svoje veci na jazdenie presunúť hore do domu.

„Vydrž zlatko, dočkáš sa. Keby sme ti to s ockom prezradili, už by to nebolo prekvapenie. Prečo nejdeš za Sebastianom? Určite mu už chýbaš.“

„Ten má teraz iné starosti. Veď vieš, že teraz riešia s tetou Natalie podnikanie. A nikto mi zatiaľ nechce nič prezradiť. To nie je fér. Každý má predo mnou tajomstvá. A navyše, ani Rebeca nie je doma, takže sa nemám s kým porozprávať. Ach,“ povzdychla si Eireen a vyšla hore do svojej izby.

Neležala na posteli ani 5 minút, keď jej zazvonil mobil.

„Haló?“ spýtala sa.

„Ahoj láska. Máš chvíľu čas?“

„Ja mám čas celý deň, len ľudia okolo mňa sa stále nezastavia. Potrebuješ niečo?“

„Veľmi by si ma potešila, keby si sem prišla. Mám pre teba prekvapenie. Čakám ťa,“ povedal rýchlo Sebastian a zložil. Eireen nemala šancu zareagovať. Asi sa chcel vyhnúť zbytočným otázkam o prekvapení. Nasadla teda do maminho auta a vydala sa smer Sebastianov dom.

Keď vošla na pozemok, vôbec netušila, čo sa chystá. 

„Konečne si tu, už ťa všetci čakáme. Poď rýchlo dnu, vonku je zima.“ Sebastian ju rýchlo odprevadil do domu, kde ju už všetci čakali. Všetci to znamenalo celý klan Torresovcov a teta Natalie spolu s mužom, ktorého Eireen predtým nevidela.

„Skôr ako začneme, dovoľ mi Eireen predstaviť ti môjho manžela, Damiena. Nemohol prísť skôr ako tento týždeň, pretože musel doriešiť ešte nejaké obchody v meste, kde sme bývali predtým.“

„Teší ma Eireen, Damien.“

„Eireen. Som rada, že vás spoznávam.“

„No, takže zoznamovanie máme za sebou, môžme sa dať do vysvetľovania našich plánov,“ začala Natalie a všetci ju pozorne počúvali.

„Podaktorí už vedia, čo chystám, ale poviem to všetko od začiatku. Ako isto viete, tu v okolí nájdete mnoho fariem a rančov. A ja chcem tiež vybudovať farmu, ale takú, kde sa bude aj vzdelávať alebo pomáhať ľuďom s rôznymi chorobami. Chcela by som tu vybudovať centrum pre postihnuté deti, kde by sme ponúkali liečbu hipoterapiou, ďalej by som chcela zriadiť školu, kde by sa vyučovala voltíž, možno aj drezúra. Skrátka, aby tá farma mala taký vzdelávací charakter. Tu si môžete pozrieť aj návrh, ako by to mohlo vyzerať a na tomto druhom papieri je zoznam funkcií, ktoré by som potrebovala ešte obsadiť. Nájdete sa tam vy všetci a dúfam, že vám to bude vyhovovať.“ Skončila svoju reč Natalie a čakala na reakcie.

Eireen uvidela svoje meno na pozícii učiteľka jazdenia a veľmi ju to potešilo. Takto bude môcť spojiť príjemné s užitočným. Práca s ľuďmi ju vždy bavila a jazdenie považovala už za samozrejmosť, ktorá k jej životu neodmysliteľne patrí. No potrebovala si to ešte premyslieť.

Zo zamyslenia ju však pretrhol Sebastianov hlas.

„Tak, čo si o tom myslíš?“

„Ja, ja neviem. Znie to zaujímavo, ale potrebujem o tom ešte popremýšľať. Bude to ešte nejakú dobu trvať, kým sa to všetko zrealizuje. Zatiaľ je to len v štádiu návrhu, nie?“

„To je. A myslím si, že je to dobrý nápad. Pokým sa to všetko nepostaví a farma nezačne fungovať, máš ešte dosť času, aby si si spravila o tom názor. Ja som zatiaľ za a ak sa nemýlim, tak aj väčšina ľudí v tejto miestnosti.“

„Ak máte nejaké pripomienky, sem s nimi. Rada si vás vypočujem.“ vyzvala prítomných Natalie, ale keď videla, že všetci sú spokojní, pokračovala. „S peniazmi nebude problém, sme dobre zabezpečení, však drahý?“ s otázkou sa obrátila na Damiena.

„Presne tak. Jediné čo potrebujeme je, aby ste nám pomohli zohnať nejaký vhodný pozemok. Boli by sme radi, keby sme mohli začať s výstavbou už túto jar a takto o rok sa stretneme v novom dome na našej, verím, že fungujúcej farme.“

„S tým vám pomôžem ja. Mám známych, ktorí by vedeli o nejakom vhodnom mieste tu na okolí. Spýtam sa ich, keď s nimi najbližšie budem,“ povedal Sebastianov otec.

„To by bolo skvelé. Tak ak všetci súhlasíte, navrhujem, aby sme to večer oslávili. Pozývam vás preto k nám. Trochu som tušila, že to takto dopadne, tak som si dovolila objednať malé občerstvenie. Budem rada, ak prídete,“ pozvala všetkých Natalie k sebe domov.

„Bude nám potešením. Aspoň konečne uvidíme, kde to bývate,“ povedal William a podal Natalie a Damienovi ruku.

Sebastian s Eireen zatiaľ vyšli do jeho izby. Eireen si sadla do jej už obľúbeného kresla, kde sa jej najpohodlnejšie sedelo.

„Ak som to správne pochopila, tvoja teta nás chce všetkých zamestnať? A čo tvoje súťaženie? To nemôžeš nechať len tak.“

„Neboj sa, popritom mi zostane dosť času aj na trénovanie,“ uistil ju.

„A na mňa ti tiež zostane nejaký čas? Už vidím, ako to dopadne. Ty budeš cez deň pracovať, niekedy aj trénovať a mňa uvidíš pár krát za týždeň. A to som ešte optimista, či?“ Eireen to nedalo a musela mu povedať, čo si o tom myslí.

„Toto ešte neriešim. To má ešte čas. Veď za vyše pol roka sa toho môže toľko zmeniť,...“

„Aha, takže o pol roka už so mnou nepočítaš, či ako to mám chápať?“ Eireen nevedela, čo si má o tom myslieť.

„Toto som nepovedal. Ja s tebou rátam aj do budúcna. Bez teba si už ani neviem predstaviť život. Len skrátka neplánujem, čo bude o pol roka alebo o rok. Lebo to nikto nevie. Myslela si si, že na teba by som sa vykašľal? Ani vo sne by mi to nenapadlo,“ povedal Sebastian, podišiel k Eireen a objal ju.

„Prepáč mi. Ja len teraz neviem, čo mám od toho čakať. Na jednej strane sa teším, ale na druhej mám obavy z toho, ako to všetko dopadne.“ vzdychla si.

„Nemusíš sa ničoho báť. Takto o pol roka už budeš vidieť, že všetko ide podľa plánu. Sľubujem.“ usmial sa na ňu a prstom ju jemne pohladil po tvári.

„No keď to hovoríš ty, musí to byť pravda. Tak fajn, nechám to nateraz tak. Čo budeme dnes robiť? Ja nemám ani tušenie. A popravde, najradšej by som len ležala v posteli a nič nerobila.“ dopovedala Eireen a Sebastian ju ako na rozkaz zobral do náručia a preniesol na posteľ. On si k nej však nepriľahol.

„Nezostaneš tu so mnou?“ spýtala sa ho Eireen, keď zbadala, že má namierené na odchod.

„O chvíľu som tu, idem len vyprevadiť tetu a potrebujem aj jej adresu. Ako by sme sa k nej večer dostali?“

„Ok, ale nebuď dlho.“

„Neboj, o 3 minúty som späť.“ povedal Sebastian a už ho nebolo.

Za tie tri minúty Eireen zaspala. Sebastian ju nechcel zobudiť, keď ju uvidel spať. Sadol si teda na kreslo, no Eireen sa na zvuk puknutia prebudila.

„Prečo nejdeš ku mne? Nejako mi je zima.“

„Tak to aby som ťa zahrial, však? Počkaj, pohľadám niekde deku. Mal by som tu mať takú vyšívanú, čo mi dala ešte stará mama.“ Sebastian ju našiel v skrini a prikryl s ňou Eireen.

„Je krásna. Mne takú nemal kto spraviť. Svoju starú mamu som nikdy nevidela. Možno keď som bola malá, ale na to si nepamätám. Zomrela už dávno.“

„To mi je ľúto.“ povedal úprimne.

„To je v poriadku. Tak poď už ku mne.“ natiahla k nemu ruku.

„Si si istá, že si mám k tebe ľahnúť? Riskuješ, že budeš mať o nejaké vrásky navyše.“

„Prečo?“ spýtala sa nechápavo Eireen.

„Pre toto.“ Povedal Sebastian, skočil k nej na posteľ a začal ju tak štekliť, že Eireen nebola schopná prestať sa smiať a postupne jej začalo byť aj teplejšie z toho, ako sa mu snažila vymaniť z rúk.