Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)

Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)




25. kapitola


 

„No vieš, ono je to trochu komplikované, tak ti to poviem až zajtra, dobre? Sľubujem,“ povedala Eireen a otočila sa Sebastianovi chrbtom.
„Tak fajn. Teraz skús teda rýchlo zaspať aby sme ráno skoro vstali a mohli pokračovať ďalej. Dobrú noc, Eireen.“
„Dobrú noc,“ odpovedala mu Eireen so stiahnutým hrdlom a zadržiavajúc slzy.
Nicholas, ty vieš ako veľmi som ťa milovala. Nikdy som si ale nemyslela, že po tom, ako si odišiel, budem ešte niekedy schopná niekoho milovať tak veľmi ako teba. Sebastiana milujem, aj keď niekedy je tvrdohlavý ako baran, ale asi to na ňom tak veľmi milujem. Teba a tie tvoje bláznivé nápady si budem pamätať do konca života. Veľmi mi chýbaš, ale ja musím žiť ďalej. A či už s niekým po svojom boku alebo sama, to sa ešte uvidí. No nechcem stratiť už nikoho iného. Ach, Nicholas, stále ťa milujem svojím spôsobom a nikdy na teba nezabudnem. Slzy nahradil úsmev a Eireen so spomienkami na Nicholasa pomaly zaspala.

Keď sa ráno zobudila, Sebastian vedľa nej nebol. Vyšla teda zo stanu a uvidela ho, ako stojí na kopci a pozoruje okolie. Podišla k nemu a pozrela sa rovnakým smerom ako on.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa.
„Asi nemám dobrú správu. Teda vlastne jedna by tu bola.“
„Áno?“
„Keď sa pozrieš tamtým smerom,“ ukázal rukou na východ, „uvidíš medzi stromami malú drevenú chatu. Možno je dlhodobo neobývaná alebo patrí pytliakom, ktorí si ju tu postavili.“
„To má byť tá dobrá správa?“
„Áno, pretože sa k nej musíme dostať.“
„A to už prečo? Musíme pokračovať v ceste ďalej,“ namietala Eireen.
„Ja viem. Ale tá zlá správa je, že sme zablúdili,“ povedal Sebastian a pozrel sa na Eireen.
„Ako to myslíš? Veď sme išli podľa mapy, nie?“ s trochu zvýšeným hlasom sa spýtala Eireen.
„Išli, ale včera, keď som spadol, som potom zabudol skontrolovať trasu podľa mapy.“
„No fajn. Ďakujem ti. Veľmi si ma potešil. Môj orientačný zmysel je na slušnej úrovni, ale vieš čo? V tejto krajine, kde sa každý kopec a les podobá na druhý, sa stratím aj ja. Už ani pomaly neviem, odkiaľ sme prišli,“ so zúfalstvom v hlase povedala Eireen a vrátila sa naspäť do stanu.

„Takto to ďalej nejde. Stále sa niečo zlé deje a ja neviem prečo. Už mi to začína byť podozrivé. Nechcem, aby sme sa hádali, ale keď sme sem išli, veľmi som sa na to tešila. Trochu odlúčenia od civilizácie som potrebovala ale ani v tom najhoršom sne som si nepredstavovala, že sa stane toto,“ sťažovala sa Eireen Sebastianovi, keď vošiel do stanu aj on.
„Ani ja som nečakal, že sa niečo takéto stane. Tak sa presuňme do tej chaty a potom sa uvidí. Niečo už len vymyslíme.“

Ako balili veci, Sebastian zavadil s poranenou rukou o Rómea a musel v sebe dusiť bolesť, aby nevykríkol. Eireen si nič nevšimla, pretože pokračovala v balení.
„Mám jeden návrh. Keď prídeme do chaty, budem potrebovať tvoju pomoc.“
„Keď budem vedieť, pomôžem. A o čo ide?“ spýtala sa Eireen.
„To ti poviem až na mieste.“
Asi po hodine cesty konečne dorazili k chate. Zdalo sa, že v nej už dosť dlhú dobu nikto nebýval. Uviazali teda kone a vošli dnu. Bola tam len jedna miestnosť, v ktorej bol len stôl, dve stoličky, malá pec a jedna posteľ tesne pred rozpadom.
„Ako dlho tu plánuješ zostať?“ spýtala sa Eireen, keď videla, v akom stave je chata.
„To sa ešte uvidí. Teraz od teba potrebujem tú pomoc.“
„Tak o čo ide?“ spýtala sa Eireen, keď si vyťahovala fľašu s vodou.

„Potrebujem, aby si mi napravila ruku, pretože,...“
Eireen sa skoro zadusila, keď to počula. Vyprskla vodu a zhrozene pozrela na Sebastiana.
„Zbláznil si sa? Pripadám ti ako nejaký doktor s dlhoročnou praxou v naprávaní rúk?“
„Ale ja to už takto dlho nevydržím. A je to len vyskočené. Keby to bolo zlomené, nemohol by som s ňou ani pohnúť. Nie je to nič ťažké. Len ju chytíš s jednou rukou a druhou sa zaprieš. Z celej sily zatlačíš a je to,“ vysvetľoval jej, ako keby to bol návod na postavenie skrine.
„V žiadnom prípade. Nechcem ti ublížiť,“ namietala Eireen.
„Neboj sa, horšie to už nebude.“
„Povedala som, že nie.“
„Eireen, prosím. Za 5 sekúnd to je napravené. A čím skôr, tým lepšie.“
„Ty si to chcel,“ povedala nakoniec Eireen a opatrne mu chytila ruku.
„Čo mám teda robiť?“
„Chyť ju tu hore a s druhou sa zapri o rameno.“

Eireen spravila, ako jej kázal. Pozrela sa mu do očí a Sebastian jej naznačil, že môže. Eireen zatlačila a Sebastian vykríkol od bolesti.
„Prepáč, to som nechcela. Asi na to nemám dostatok síl,“ ospravedlňovala sa Eireen.
„To je v pohode. Skús to... ešte raz a poriadne. Teraz... musíš vynaložiť... všetku silu,“ prerývane hovoril Sebastian.

Eireen sa teda nadýchla, nabrala odvahu a zatlačila tak rýchlo a silno, ako vedela. Sebastianov výkrik musel počuť aj mŕtvy. Eireen cítila, že kĺb je na mieste, no Sebastian v tom momente klesol v bezvedomí na stoličku.
Eireen neváhala. Vedela, že tak ho nechať nemôže. Všetko, čo bolo na stole, zosunula na zem a postupne naňho položila Sebastiana. Posteľ hneď vylúčila, aj keď tam by ležal na mäkšom, no nechcela riskovať, že sa rozpadne. Sebastian na nič nereagoval, tak ho nechala tak. V peci bolo trochu dreva, tak rozložila oheň a dala variť vodu. Nevedela, čo bude robiť ďalej, no dúfala, že Sebastian sa čoskoro preberie. Počas čakania spravila polievku a vyšla von, aby pohľadala ďalšie drevo.

Keď sa vyštverala na kopec, uvidela nádheru. Všetky listnaté stromy žiarili všetkými možnými farbami. Od zelenej, cez hnedú až po žltú a červenú. Obloha bola krásne belasá, takmer bez obláčika a všade bol cítiť čistý vzduch. Eireen si sadla na spadnutý kmeň, zatvorila oči a každou bunkou svojho tela vstrebávala potrebnú energiu z okolitého prostredia, ktorú tak veľmi potrebovala, pretože posledné dni ju vyčerpali. Takto tam sedela hodnú chvíľu, počas ktorej na nič nemyslela, len sa sústredila na okolitú prírodu. Cítila sa ako v raji. Zo zasnenia ju však prebral čudný pocit. Pocit, ako keby ju niečo alebo niekto sledoval. Keď otvorila oči, poobzerala sa okolo seba, no nič nevidela. Nevedela si to vysvetliť. Rýchlo teda vstala a ponáhľala sa do chaty. Sebastian tam stále ležal na stole, takže on to byť nemohol. Premkol ju strach.
Čo ak je to predsa len chata pre pytliakov a my sme sa im sem nasťahovali? Bože, len nech to nie sú pytliaci. To by už bola veľmi zlá zhoda náhod. Netuším, čo mám robiť. Sebastian je mimo a ja si sama nepomôžem. Čo mám robiť? Pýtala sa sama seba.

Podišla k oknu a nenápadne sa pozrela von. Pred chatou nevidela nič, dokonca aj kone boli pokojné.
Čo som už naozaj paranoidná? Pýtala sa sama seba. No keď sa pozrela smerom k lesu, pochybnosti o jej paranoji sa rozplynuli, pretože uvidela pohyb. Ale nevedela, čo to môže byť.
Len aby to nebol medveď. Ale bolo to príliš svetlé, takže medveď to asi nebude. A vlci sú zasa prevažne nočné zvieratá, takže ani vlk by to nemusel byť. Ale čo to potom bolo? Vŕtalo jej hlavou, no na nič nevedela prísť. Sadla si na stoličku vedľa stola, na ktorom ležal Sebastian a čakala, kým sa preberie.