Nikdy nevieš dňa ani hodiny

3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.

predošlá kapitola

A očakávam komentáre, či sa páči alebo nie :-)

22. kapitola

„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.

„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.

„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.

„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.

Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.

„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.

Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.

„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.

„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.

„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.

„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:

„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.

„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.

„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.

„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.

„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.

„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať  všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.

„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.

„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.

Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.

Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.

„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.

„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.

Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.

„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.

„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.

„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“

„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.

„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.

„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.

„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“

„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.

„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.

„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.

„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.

„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.